·• R H E A •·

,,ĎALŠIA ŠESTICA testovaných,“ Joelov rázny hlas preťal akúsi šumivú atmosféru a spolu s mávnutím ruky tak utíšil dav saramínov, ktorí náhle spozorneli a upriamili svoje desivé, mŕtvolné oči na rečníka s ľahkosťou stojaceho na skalnatom výklenku. ,,Pripravte sa na beh,“

Joel bol jedným z prvých saramínov Temného pána a napriek tomu, že ostatní, ktorí boli ešte pred ním predstavovali autoritu, z Joela sálal akýsi pokoj a vyrovnanosť.

Zatiaľ čo čítal mená ďalších šiestich saramínov, ktorí mali prejsť testom, Rhea mala možnosť znovu sa poobzerať.

Údolie sa ťahalo naprieč niekoľko stoviek metrov a tma rozťahovala svoje chápadlá do všetkých strán. Rhei toto miesto pripadalo ako obrovské koryto vyschnutej rieky. Skalnaté útesy po bokoch údolia siahali do výšky a nad nimi visela kupola tak veľká, že pokrývala celé Údolie a tak tmavá, že vyzerala ako nočná obloha bez hviezd. Nikdy sem neprenikli lúče slnka ani mesiaca.

Toto miesto mohlo vyzerať pekne, ak by namiesto ostrých skál rástla tráva a stromy, a ak by tu nebolo tak vlhko a chladno. A možno by stačilo len trochu slnečných lúčov. Tá obrovská strecha nad ich hlavami podľa Rhey vôbec nebola potrebná.

,,Raz, dva, tri!“ odštartoval Joel a šestica sa rozbehla vpred.

Na chvíľu zmizli za ostrými skalami, a potom boli už tak ďaleko, že Rhea musela žmúriť, aby videla aspoň ich siluety.

O tri minúty už Rhea zbadala, ako sa vracajú z cieľa, ktorý bol niekoľko kilometrov ďaleko, porovnávajúc si výsledky na svojich meracích hodinkách. Rhea opäť žasla nad tým – hoci tiež bola jednou z nich –, ako rýchlo dokážu prebehnúť takú diaľku bez toho, aby si to uvedomovali. Teda, aspoň ona si nikdy nevšimla, či beží rýchlejšie, ako zvyčajne; prišlo jej to vždy rovnaké. Keď šiesti saramíni prechádzali okolo neďalekej horiacej fakle, Rhei sa zazdalo, akoby im blčali tváre. Asi to bol len odraz svetla, no Rhea nedokázala sa zbaviť pocitu, že v tom bolo aj niečo viac.

Podvedome sa poobzerala po dave saramínov, ktorí stáli okolo nej. Väčšinou to boli tínedžeri – od trinásť do dvadsať rokov. Akoby Temný pán daroval nový život len mladým. Či už to bolo úmyselné alebo nie, Rhei to prišlo zvláštne.

Na chvíľu pocítila závrat, keď si uvedomila, že niekoľkí z nich na ňu upierajú svoje mŕtvolné, krvou podliate oči. Tie pohľady ju desili vždy najviac. Akoby už ani nežili. Teda, každý z nich už bol v podstate mŕtvy – a Rhea tiež. No nech sa snažila ako chcela, na sebe takú zmenu nikdy nenašla – oči mala úplne normálne. A asi preto ju tie pohľady tak desili.

Odrazu ju rozbolela hlava. Mala pocit, akoby zabudla na niečo dôležité. Bolo to zvláštne. Mala si snáď niečo zapamätať? Hoci sa však snažila z celých síl, nevedela si spomenúť na nič, čo by mohlo byť tak dôležité.

Zazipsovala si šedú mikinu a ruky si skryla do vreciek, aby jej nebola zima a prestala sa triasť, no tušila, že chlad nebol jedinou príčinou, prečo sa triasla.

Joel si odkašľal a pokračoval: ,,Nasledujú ďalší šiesti bežci,“ Prestúpil z jednej nohy na druhú, akoby si v hlave usporadúval myšlienky a Rhea si bola odrazu úplne istá, že medzi ďalšími šiestimi bude aj ona.

Joel nazrel do papiera a prečítal prvé meno.

,,Saara Aidiová,“ Nižšie dievča s vlasmi farby lieskových orieškov vystúpilo z davu, skrivilo ústa do nepatrného úsmevu a postavilo na štartovaciu čiaru.

,,Daniel McCarton,“ vyslovil Joel ďalšie meno. Keď vysoký, tmavovlasý chlapec vykročil smerom k štartu a sebavedome sa usmial, spoza Rhey sa dvihlo hlasné skandovanie. Daniel bol jedným z najlepších bežcov.

Joel opäť zdvihol ruku, aby saramínov utíšil.

,,Rhea Farthyconnsová,“ ozvalo sa z jeho úst po chvíli.

Rhea tušila, že bude na rade, no keď sa jej tušenie potvrdilo, cítila sa ešte horšie. Nesmelo vystúpila z davu a postavila sa vedľa Daniela.

,,Zia Lancocková,“ pokračoval Joel a Rhea sa zatriasla, keď sa čiernovlasé dievča postavilo vedľa nej a premeralo si ju trpkým pohľadom.

,,Cinder Niell,“ Keď začula Cinderovo meno, vydýchla si úľavou. Cinder sa postavil na štart a Rhea si hneď všimla, že tiež vyzerá nervózne. Vrhol na ňu zmätený pohľad.

,,A Gerad Lonsdal,“ dokončil Joel. Rhea opäť pocítila úzkosť, keď zbadala, ako sa vychudnutý chlapec s bledou tvárou pretláčal pomedzi ostatných a pomalými krokmi sa približoval k štartu. Gerad bol z nich šiestich najmladší. Rhea mala tušenie, že vo svojom prvom živote si mnohým prešiel.

Opäť ju naplnila nervozita. To zvládneš, uisťovala sama seba. Jednoducho prebehneš trasou až do cieľa, ako si to robila vždy. Otočila sa k Zii, ktorá stála vedľa nej. ,,Hm, veľa šťastia,“ zamrmlala, aby sa trochu uvoľnila.

Zia sa zamračila a len neprítomne odsekla: ,,Ja nepotrebujem šťastie,“

,,A-aha,“ prikývla Rhea, ,,tak to máš fajn.“

Zia ju schladila nevrlým pohľadom. ,,Môžeš byť na chvíľu ticho? Potrebujem sa sústrediť,“

,,Jasné,“ Rhea netušila, prečo je k nej Zia taká, no nehnevala sa na ňu. Otočila sa späť na Joela, ktorý znovu zdvihol ruku do gesta všetky-oči-na-mňa.

,,Raz, dva...“ začal počítať.

Rhea sa zhlboka nadýchla.

,,Tri!“ keď zaznel posledný, rázny povel, Rhea sa rozbehla vpred.

Chvíľu to vyzeralo úplne jasne.

Daniel uháňal pomedzi skalnaté výklenky úplne vpredu a Zia v tesnom závese za ním. Len o pár metrov ďalej bežala Rhea a Cinder kúsok pred ňou. Vzadu sa náhlili Saara a Gerad, snažiac sa dobehnúť ostatných.

Rhea sa pokúšala sústrediť a vyhýbať sa ostrým skalám, zrak sa jej však zahmlieval a tma v Údolí to celé ešte zhoršovala. Na krátku chvíľu zakopla o kameň a Cinder spomalil, čím obaja dali náskok Saare a Geradovi.

,,To nič,“ presviedčala Rhea Cindera, ,,som v poriadku.“

Cinder sa chvíľu díval, ako Rhea krívajúc beží, a keď sa uistil, že to nie je nič vážne, prikývol a bežal napred.

Rhea čakala, kým bolesť z členku neustúpila a napokon sa jej podarilo vyraziť prv, než ju Saara stihla dobehnúť.

Nohy ju boleli a už nevládala s dychom, no bežala ďalej, akoby ju v cieli čakalo to, niečo veľmi dôležité, na čo si nevie spomenúť. Pridala ešte viac, až kým si neuvedomila, že už opäť beží popri Cinderovi. Zhlboka sa nadýchla a odrazu sa cítila omnoho lepšie – akoby sa práve zobudila.

Cinder zažmurkal a Rhei sa zazdalo, že cítil presne to isté – vyzeral inak, skoro akoby sa doňho vlial nejaký záhadný zdroj energie. A vtedy spravil niečo, čo nikto nečakal, dokonca ani Rhea, ktorá prekvapene zalapala po dychu.

Cinder pridal ešte viac. Bežal naprieč skalnatým poľom a nezvratnou rýchlosťou sa blížil k prvým dvom bežcom. Rhea ho ešte nikdy nevidela bežať tak rýchlo a prekvapilo ju to natoľko, že sa jej nohy na chvíľu zamotali. Cinder sa náhlil vpred obrovskými krokmi, a jej sa zdalo, že sa ani nedotýka zeme – akoby letel. Ak by v Údolí zapisovali výkony do knihy rekordov, Cinderovo meno by teraz celkom určite postúpilo na prvé miesto.

Cinder náhle omylom vrazil do Zie, ktorú prudký náraz odrazil nabok a lakeť si oškrela o ostrú skalu. Rhea sa na chvíľu zľakla, že sa jej niečo stalo, no potom si spomenula, že Zia nie je ako ona. Je ako ostatní saramíni, drsní, desiví, a nejaká rana nimi len tak nezametie. A to zas Rheu prinútilo znovu si položiť tú otázku: Prečo je iná?

Zia sa musela postaviť, čo ju o dosť spomalilo. Rhea počula, ako syčí od zlosti, no vyzeralo to, akoby si odreninu ani nevšimla, skôr v nej asi vrela zlosť preto, že už nebola medzi prvými. Rhea rýchlo prebehla okolo čiernovlasej dievčiny, ktorej pohľad nasvedčoval tomu, že sa ešte nehodlá vzdať.

Daniel vyzeral zmätene, keď Cinder ako vánok preletel okolo neho a náhlil sa k cieľu.

Rhea vedela, že Cinder by nikomu naschvál nikdy neublížil, a to, že narazil do Zie muselo znamenať, že ho niečo poháňa vpred – nejaká neviditeľná sila. Hoci to znelo dosť bláznivo.

Cinder dobehol do cieľa prvý.

Daniel tesne za ním a potom Rhea. Sadla si na jeden z kameňov a dýchla si na ruky, ktoré mala od chladu meravé. Rýchlym pohľadom skontrolovala Cindera, ktorý stál na druhej strane a zmätene sa škrabal na zátylku. Sledovala, ako rýchlo sa mu dvíhala hruď pri dýchaní a uvažovala, čo sa asi mohlo stať.

Krátko potom dobehla aj Zia. Lakeť jej krvácal a blčiacimi očami sa snažila nájsť Cindera. Keď ho zbadala, rozbehla sa k nemu a neľútostne mu zovrela golier trička do svojej výhražnej päste.

,,Ty!“ precedila cez zaťaté zuby a vrhla naňho vražedný pohľad. ,,Mohla som byť prvá!“ Zdalo sa, že Cinder chce niečo povedať, no namiesto toho len naprázdno otvoril ústa a zas ich zavrel. Rhea mala chuť povedať Zii, nech ho nechá, no potom dobehli aj Saara a Gerad, a tak Zia pustila Cinderovo tričko a otočila sa. Vrhla znechutený pohľad na Rheu a odkráčala za ostatnými saramínmi.

Zjavne pre ňu bola veľká potupa, že nedobehla do cieľa prvá zo svojej šestice. Rhea si vzdychla a sklamane pridala Ziu na svoj dlhočizný imaginárny zoznam ľudí, ktorí sa s ňou zrejme kamarátiť nebudú.

Opatrne si odhrnula rukáv mikiny, a odvážila sa pozrieť na hodinky, ktoré mala pripevnené na zápästí. Na displeji sa objavilo niekoľko kolónok.

VÝSLEDKY TESTU NA STUPNICI OD 1 DO 10:
   RÝCHLOSŤ: 10
   SÚSTREDENIE: 9
   ORIENTÁCIA V PRIESTORE: 9

Rhea žasla. Ešte nikdy nebola v žiadnom teste tak dobrá, obzvlášť keď išlo o rýchlosť a sústredenie – a to už testov absolvovala pomerne dosť. Niečo sa naozaj muselo stať – niečo priamo v jej vnútri.

Zdvihla zrak od hodiniek a prezrela si ostatných. Daniel nevyzeral veľmi nadšený z toho, že ho predbehol práve Cinder, ktorý býva väčšinou vzadu.

Gerad si nešťastne schoval ruky do vreciek a s hlasným povzdychom sa odšuchtal preč. Ani sa nepozrel na hodinky – alebo si to Rhea len nevšimla. Pohyboval sa ako duch a jej z toho behal mráz po chrbte, hoci jej ho bolo ľúto.

Jediná Saara vyzerala, že je so svojím výsledkom spokojná. Aj keď v červených očiach mala smútok, na tvári sa jej zjavil jemný, strnulý úsmev, keď si uvedomila, že neskončila posledná.

Rhea sa opatrne postavila a zhlboka sa nadýchla, akoby vo vzduchu hľadala nejaké stopy. Stopy čohokoľvek, čo by jej aspoň trochu dávalo zmysel a nevytváralo v jej hlave len matné šmuhy. Vzduch bol vlhký a mrazivý ako vždy, no nič viac.

Ako tak pomalým krokom kráčala k Cinderovi, odrazu jej tých zopár vyschnutých stromov, čo rástli v Údolí začalo naháňať strach. Pripomínali jej ostré pazúry driapajúce po všetkom živom. Alebo polomŕtvom. Mala pocit, akoby bola opäť to mladé, neskúsené dievča, ktoré robí chybné rozhodnutia – celý čas sa to skrývalo v jej vnútri a teraz, keď to vyplávalo na povrch, počula zase v hlave syčiace hlasy: Nemáš na výber! Uteč, zachráň sa... zachráň!

Pridala do kroku, už takmer bežala, keď vtom do niekoho vrazila. Hlasy utíchli a stromy boli opäť také ako predtým.

Rhea zdvihla zrak a jej oči sa stretli s Cinderovými, ktoré v tej chvíli pripomínali zachmúrenú oblohu pred búrkou a boli rovnako vyplašené, ako tie jej.

,,P-prepáč,“ ospravedlnila sa mu Rhea, no vtom si všimla, ako Cinder plytko dýcha. ,,Cinder, si v poriadku?“ vyľakane sa spýtala.

,,Mal som jedenásť,“ zašepkal Cinder a rýchlo sa poobzeral dokola, akoby sa bál, že ho niekto začuje.

,,Jedenásť čoho?“ nechápala Rhea.

,,Jedenásť bodov z rýchlosti,“ vysvetlil Cider ešte stále šeptom.

,,Ale to predsa nie je možné,“ protestovala Rhea, ,,nikto ešte z testov nedostal viac ako desať bodov.“

,,Ja viem,“ prikývol Cinder a zamyslene sa dotkol svojho šedého trička na mieste, kde ho držala Zia, akoby to zovretie ešte stále cítil. Potom zažmurkal a opäť sa vrátil myšlienkami k prítomnosti. ,,Ešte nikdy som tak rýchlo nebežal, Rhea. Akoby sa vo mne niečo prebudilo,“

Tiež som mala taký pocit, chcela povedať Rhea, no až po chvíli si uvedomila, že to nedokáže. Akoby sa jej hlas zasekol niekde vnútri. Pozrela sa zmätene na Cindera, keď vtom k nim zemou doľahlo hlboké dunenie a rozochvelo okolo nich kúsočky hliny, ktoré začali poskakovať, akoby spanikárili.

Rhea si všimla, že v Údolí sa zotmelo ešte väčšmi ako predtým, a čo bolo horšie, nielen Údolie, ale aj jej myšlienky – všetko sa ponorilo pod tmavý záves.

Rhea vedela, že to môže znamenať jediné, zažila to totiž už mnohokrát. Tentoraz to však bolo iné; pripadala si ako malé dieťa, ktoré sa chystá rodičom klamať a zatajiť pravdu, aby sa vyhlo krutému trestu. Až na to, že ani sama nevedela, čo vlastne tají.

Ostrý vietor sa zmenil na nepríjemný trpký závan a Rhei prebehol po chrbte mráz. S prižmúrenými očami sledovala, ako sa z jemnej hmly utvoril dočervena sfarbený oblak pary a náhlil sa smerom k nim ako rozhnevaný býk.

Potom sa náhle sformoval do vysokej mužskej postavy v tmavom plášti, len zopár stôp od Rhey a Cindera.

Oči Temného pána zažiarili v tme a Rheino srdce sa divo roztĺklo, akoby chcelo podať signál: hrozba, hrozba!

Temný pán sa väčšinou zamykal vo svojej Prázdnej miestnosti a rozkazy vydával cez ostatných saramínov, občas prišiel skontrolovať, ako prebieha výcvik, a ako dopadli testy. Rhea vlastne ani nevedela, prečo sa všetci musia trénovať v boji. Temný pán vravel, že sa blíži vojna a on chce, aby na ňu boli pripravení, Rhea však vedela, že za tou nevinnou maskou sa skrývajú škaredé jazvy, ktoré sú pamätníkmi na všetky hrozné činy, ktoré vykonal v zákulisí ich vedomia.

Rhei sa ešte nikdy nestalo, že by sa Temný pán zastavil tak nebezpečne blízko pri nej a mala pocit, akoby sa každým výdychom zmenšovala. Videla, ako sa v jeho tmavom plášti hmýria drobné červené svetielka, akoby tam väznil milióny vystrašených svetlušiek.

Keď sa na jeho tvári objavil strnulý úsmev, Rhea si všimla, že sa mu na bledých lícach vlnia priehľadné pásiky a z tmavých, havraních vlasov akoby stúpal dym.

Vtom zboku pribehol Joel a zastavil sa hneď vedľa Temného pána, aby mu ukázal výsledky na papieroch a Rhea sa tak na krátku chvíľu zbavila toho úpenlivého pohľadu. Vydýchla si úľavou, aj keď tušila, že len na chvíľu.

,,Pane, testy sú už skoro hotové,“ vyhŕkol Joel, ,,zatiaľ uspeli všetci okrem...“

Temný pán ho umlčal prudkým zdvihnutím dlane a prehovoril hlbokým hlasom, ktorý chvíľkami znel ako šum vetra.

,,Vďaka Joel,“ kŕčovito sa pousmial, no zdvihnutou dlaňou stále udržiaval výstrahu: Rob, čo ti poviem, inak to nedopadne dobre. ,,Ak však dovolíš, potrebujem sa porozprávať s Cinderom a Rheou.“ Temný pán ich mená vyslovil pomaly a trpko, akoby to bolo niečo otrávené.

Joel sa zamračil a premeral si Cindera, ktorý stál napäto a tvár mu zbledla až tak, že vyzeral ako kamenná socha. ,,Áno, len...“ Joel chcel ešte niečo dodať, no prv než to stihol urobiť, Temný pán zovrel dlaň v päsť a Joel na chvíľu stratil dych. Už je to tu zas. Rhea sa s prižmúrenými očami dívala, ako sa Joel snaží nadýchnuť, až kým Temný pán dlaň neroztvoril. Potom ju zase voľne spustil dolu.

,,Je to dôležité,“ zasyčal a Joel vystrašene cúvol.

 ,,Áno, pane,“ odvetil mladík monotónne a snažil sa zachovať odvážnu tvár, hoci Rhea videla, že ho to rozhodilo. Joel sa ešte trhane uklonil a potom rýchlym krokom odišiel.

Pohľad Temného pána sa presunul na nich a úsmev mu z tváre zmizol. Podozrievavo si oboch premeral a potom opäť spočinul zrakom na Cinderovi.

Prv, než niečo povedal, nahnevane zavrčal a zem sa pri tom mierne zatriasla. Rhea naprázdno prehltla.

,,Nemyslím si, že je dobrý nápad takto mi klamať,“ sykol Temný pán. Na chvíľu sa zatváril sklamane, ale Rhea vedela, že to iba hrá. ,,Lyria Quarta od vás žiada priveľa,“ povedal, akoby ich naozaj ľutoval. Rhea prehltla hnev, čo jej stúpal hore až do hrdla. ,,Poviem vám príbeh. Kedysi dávno si jedna čarodejnica zmyslela, že dokáže zničiť temnotu. Začala realizovať svoj poľutovianiahodný plán na záchranu. A okrem toho vzala niečo, čo patrí temnote a využila to vo svoj prospech.“

Rhea nevedela, naozaj, nemala ani tušenie, o čom Temný pán hovoril, čo myslel tým oklamaním, ani kto je Lyria Quarta. Jedno však vedela a to, že sa asi stalo niečo veľmi zlé. Alebo stane.

Cinder nevydal ani hláska, len strnulo stál.

,,Je mi súdené vyhrať,“ pokračoval Temný pán hlbokým, šumivým tónom. ,,Mohli ste vyhrať spolu so mnou,“ Temný pán sa na chvíľu zatváril sklamane, no potom pomaly pokrútil hlavou. ,,Budete ma prosiť, aby som vás ušetril,“ postúpil o krok bližšie, ,,ale bude koniec. Už vás nikto nezachráni. Temnota vždy zvíťazí,“ dokončil šeptom a Rhea sa pri jeho slovách zatriasla. Vlastne sa triasla zakaždým, keď Temný pán otvoril ústa a prehovoril.

,,Hm,“ Cinder čosi zahundral, akoby chcel protestovať.

Temný pán sa zamračil a bez toho, aby čo len žmurkol, znovu kŕčovito zovrel dlaň v päsť.

,,Zopakuj, čo som povedal,“ zasyčal a pomaly otočil päsť tak, aby palec smeroval na Cindera. Rhea ten pomalý pohyb pozorovala s doširoka otvorenými očami. Mala pocit, že niečo podobné už zažila. Kedysi dávno.

Cinder sa ihneď narovnal a v tvári zbledol ešte viac. V očiach sa mu zablyslo a zadíval sa niekde do diaľky.

,,Temnota vždy zvíťazí,“ odvetil neprítomne, tlmeným hlasom.

,,Nechajte ho!“ vyhŕkla Rhea skôr, než si to stihla rozmyslieť.

Temný pán chvíľu zachmúrene a strnulo stál, akoby Rheine slová ani nezaregistroval.

V Rhei sa rozhorel hnev, mala chuť vyskočiť a dopriať Temnému pánovi svoj horúci dotyk, ale nešlo to. Vlastne to mohla urobiť už dávno, no proti samotnej temnote sa človek nemôže len tak postaviť a zahnať ju do kúta. Jednoducho sa to nedá.

Nakoniec Temný pán spustil ruku opäť na predošlé miesto a prstami si krátko, nevinne poklopkal po plášti, akoby sa nikdy nič nestalo.

Cinderove napäté plecia sa hneď uvoľnili a on zalapal po dychu.

,,V poriadku,“ nadhodil Temný pán a krátko sa pousmial, ,,len som sa s vami chcel priateľsky pozhovárať a varovať vás,“

Rhei to rozhodne neprišlo priateľské, no radšej k tomu už nič nenamietala, lebo tušila, že by to mohlo dopadnúť ešte menej priateľsky.

Potom sa Temný pán zvrtol na päte a plášť sa mu pri tom zvlnil do oblúka. Keď rýchlym krokom vyrazil vpred, červené svetlušky sa na tmavej látke nepokojne zahmýrili.

Rhea s Cinderom mlčky sledovali, ako sa jeho postava rýchlo vzďaľuje, až kým sa nezmenil na karmínový oblak pary a nezmizol vo svojej Prázdnej miestnosti.