·• J E S S I E •·

KEĎ SA JESSIE PREBUDILA, cítila sa zvláštne. Otvorila oči a zažmurkala.

Prvá myšlienka, čo jej zasvietila v hlave bola: Ako mohla zaspať uprostred ulice? Naozaj totiž ležala priamo na kamennom chodníku v strede ulice zaplnenej ľuďmi. Ako sa tam len mohla ocitnúť? Nedokázala si na nič spomenúť. Zdalo sa jej, že prespala stovky rokov, hoci to vôbec nedávalo zmysel.

Jessie sa pomaly postavila. Nohy mala ako z olova a oblečenie potrhané a špinavé. Najmä nohavice. Rifľová vesta, ktorú mala na navrchu vyzerala ešte celkom k svetu, ale aj tak to bolo zvláštne. Kde sa mohla takto zašpiniť?

Jessie sa poobzerala okolo seba. Ulica bola plná ľudí a jej sa zdalo, že všetci sa hrnú rovnakým smerom. Zaujímalo ju, kam sa tak ponáhľajú.

Ťažkým, trochu kĺzavým krokom sa vydala za davom ľudí. Oči jej klipkali od únavy. Vtedy si uvedomila, že má bosé nohy – chodník vyhriaty slnkom jej pálil päty a prsty. Nevedela prečo, ale prišlo jej to trochu vtipné. Kráčala naboso po chodníku, pričom ostatní ľudia boli celkom normálne slušne obutí. Napriek tomu to však vyzeralo, že nikto z okoloidúcich nejavil o zvláštne dievčatko v špinavých šatách nejaký veľký záujem. Dalo by sa povedať, že si ju skoro ani nevšimli.

Ľudia sa hrnuli ulicami a čím ďalej za nimi kráčala, tým viac pribúdalo hluku. Jessie sa zrazu zatočila hlava. Musela zastaviť, aby znovu nabrala rovnováhu a zažmúrila oči do slnka. Veľký dav ľudí sa rozdelil a v malých hŕstkach sa nadšene hnali k akýmsi stánkom.

Jessie sa prekvapene poobzerala okolo seba. Nebolo tam stánkov len zopár, bolo ich plné celé námesie. Jessie nemohla uveriť vlastným očiam. Ľudia pobehovali od jedného výkladu k druhému a  nakupovali tovar od usmiatych predavačov.

V tej trme-vrme Jessie zahliadla aj stánok s pečivom, ktorý rozvoniaval ulicou až k nej. Lačne si oblizla suché pery. Ak naozaj spala sto rokov, ako sa jej zdalo, nechcela ani pomyslieť na to, ako dlho asi nejedla. Tackavým krokom sa vydala za vábivou vôňou.

Z okolia sa ozývali nadšené hlasy predavačov. Veselým: ,,Kupujte!“ vábili Jessie čoraz bližšie a bližšie, akoby sa ju snažili zhypnotizovať. Pomaly kráčala pomedzi výklady s ovocím, zeleninou, hodvábnymi látkami, časopismi a novinami, či drevenými zvieratkami. Všetko bolo také zaujímavé, až Jessie takmer zabudla na to, že sa pred chvíľou z ničoho-nič prebudila na tvrdom chodníku.

Keď sa dostala bližšie k stánku s pečivom, zajasalo jej srdce. Očami blúdila po čerstvo upečených rožkoch vo výklade. To však ani zďaleka nebolo všetko. Okrem rožkov zahliadla aj džemové šišky, makové buchty, dokonca sladké perníky.

Pokúsila sa cez hŕstku ľudí pretlačiť bližšie, aby sa tých dobrôt mohla aspoň dotknúť, no ktosi ju zrazu potiahol za plece dozadu.

,,Jessica,“ zahlaholila plavovlasá dievčina tenkým hláskom a nahnevane pokrčila dokonalé obočie, ,,máš sa držať pri mne, zabudla si?“ Jessie sa zarazila. Mala by to dievča poznať? Asi áno, veď ju oslovilo po mene. Nech sa však snažila ako chcela, nešlo to. Na nič si nepamätala.

Vtedy však neznáme dievča odtiahlo ruku z jej ramena a zamračilo sa ešte viac, ak to bolo vôbec možné. ,,Čo to máš s tým oblečením?“ zhrozilo sa. ,,Veď je samá diera a... A špinavé!“

Jessie chcela niečo povedať, no nič, čo by bolo vhodné ako odpoveď jej v tej chvíli nenapadlo. Dievča sa na ňu mračilo a v jej očiach Jessie zbadala iskričky hnevu. ,,Tak odpovedaj predsa!“

,,Hmm...“ kým však Jessie premýšľala nad vhodnými slovami, za plavovláskou sa zjavil nejaký vysoký chlapec v bielej košeli a cez ruku mal prehodené čierne sako, zrejme si ho vyzliekol kvôli páliacemu slnku. Vyzeral akoby bol na nejakej slávnosti a nie na obyčajnom trhovisku. Keď sa nad tým Jessie zamyslela, vlastne všetci ľudia tu tak vyzerali.

,,Lacy,“ zvolal chlapec, ,,Lacy Sortonová! Všade som ťa hľadal. Ako sa máš?“

Dievčina sa otočila za hlasom a na tvári sa jej vyčaril okúzľujúci úsmev. Jessie si vydýchla úľavou, že z nej dievča spustilo ten nahnevaný pohľad. ,,Rada ťa vidím!“ pozdravila chlapca sladkým hláskom, ,,Mám sa výborne, a čo ty? Už si videl, čo všetko majú v tom kiosku s oblečením?“ Zvyšok rozhovoru už Jessie nepočula, lebo dvojica sa presunula ďalej a ich hlasy sa zmiešali s okolitou vravou.

Jessie nevedela, odkiaľ tá dievčina poznala jej meno, ale keď si spomenula, prečo sa vydala týmto smerom, hneď jej myšlienky zablúdili zase inde. Škvŕkanke v žalúdku jej to ešte potvrdilo. Rýchlo by mala niečo zjesť. Vyhla sa ďalšej hŕstke ľudí a nenápadne sa skryla za roh stánku, aby na seba neupútavala pozornosť, čo jej síce veľmi nepomohlo, pretože jej špinavé oblečenie a strapaté vlasy aj tak priťahovali mnoho pohľadov.

Pousmiala sa, vďaka čomu nahnevané pohľady ľudí trochu zmäkli. Niektorí jej úsmev opätovali a potom sa zase venovali svojim veciam, takže sa Jessie podarilo striasť zo seba toľko zvedavých očí.

Dav pred stánkom sa pomaly zmenšoval. Jessie sa nenápadne presunula bližšie a zamiešala sa medzi ľudí. Tentoraz sa na ňu nikto nedíval. Možno si ju ani  nevšimli.

Jessin žalúdok vydal ďalší nepríjemný zvuk a ona sa opatrne načiahla za pečivom. Nechcela kradnúť, naozaj. No jej žalúdok bol prázdny – rovnako ako jej vrecká.

Natiahla ruku ešte bližšie, až sa špičkami prstov jemne dotkla teplého rožku. Keď uchopila rožok do dlane, skryla si ho pod rifľovú vestu a potichu sa pretlačila zas čo najďalej od stánku. Keď to vyzeralo, že nikto nič nespozoroval, Jessie vytiahla rožok zo svojho úkrytu a zľahka si z neho odhryzla. Potom náhle zastala a privrela oči. Bol tak sladký a krehký, až sa jej zatočila hlava. Ešte nikdy nič tak dobré nejedla. Teda... Aspoň si to myslela.

Jessie si vykračovala pomedzi výklady a pomaly si odštipkávala zo sladkého rožku, ktorý jej tak zdvihol náladu, že bola zrazu celkom veselá.

Ako tak kráčala späť na námestie, niečo ju upútalo v stánku s drevenými zvieratkami – drobný odraz ligotavého svetla.

Jessie si zvyšok rožku vložila do vrecka vesty a zvedavo pristúpila bližšie. Po chvíli rozoznala, že to, čo upútalo jej pozornosť bol malý drevený vlk. Postavička mala namiesto očí trblietavé kamienky, ktoré odrážali farby okolia a premieňali ich na rôzne obrazce.

Jessie tak hrozne niečo pripomínal...

Zamračila sa a pokúšala sa spomenúť si, no vybavila sa jej iba nepríjemná kovová vôňa.

Jessie si poobzerala celý stánok dúfajúc, že jej niečo napadne. Za pultom stála vysoká hnedovlasá slečna a okolo hlavy mala uviazanú šatku s nejakými zvláštnymi vzormi. Vedľa nej bol chlapec asi v Jessinom veku, a Jessie podľa výzoru usúdila, že je to predavačkin mladší brat. Rozprávali sa medzi sebou, kým si dievčina nevšimla Jessie stojacu pred stánkom. Pošepkala niečo bratovi a chlapec sa s úsmevom presunul nabok a začal čistiť drevené figúrky od prachu, ktorý na ne napadal. Dievčina sa obrátila k Jessie a usmiala sa na ňu.

,,Ahoj,“ pozdravila so zvláštnym prízvukom, ,,môžem ti nejako pomôcť?“

Jessie si skryla ruky do vreciek a začervenala sa. ,,N-nie, vďaka,“ vykoktala, ,,len sa tu pozerám.“

Dievčina prikývla a opäť sa obrátila k bratovi a začala mu niečo vysvetľovať.

Jessie vytiahla jednu ruku z vrecka nohavíc a prstom sledovala obrubu výkladu. Okrem nej pri stánku nikto nestál a dievčina s bratom boli pohrúžení do rozhovoru. Jessie tak hrozne chcela vedieť, čo jej ten vlk pripomínal, a tak ani nerozmýšľala a uchopila ho pevne do dlane.

No bola to chyba, chlapec spozoroval, že niečo nie je v poriadku. Zbadal, ako Jessie brala figúrku do dlane a očervenel od hnevu.

,,Hej!'' zakričal a Jessie sa chystala na útek, ,,Zlodejka, vráť to!“

Jessie sa bezhlavo vyrútila vpred a uháňala pomedzi uličky, nemotorne vrážajúc do ľudí naokolo. Rýchlo sa obzrela dozadu a s hrôzou si všimla, že chlapec beží za ňou. Mohla mu toho vlka vrátiť a ospravedlniť sa. Samozrejme, že to mohla urobiť. A možno aj mala. Ale túžba za vzdialenou spomienkou kdesi v útrobách jej mysle každým krokom narastala. Jessie zrýchlila ešte viac a na chvíľu zachytila odraz z vlčích očí. Zrazu sa začala hrozne hanbiť za to, že ho ukradla. Nemala byť taká hlúpa a mala si to najprv poriadne rozmyslieť.

Bežala však ďalej. Vyhla sa veľkému davu ľudí. Z námestia odbočila ku užšej uličke, dúfajúc, že sa chlapcovi stratí z dohľadu. Ulička sa rozširovala a viedla na predmestie. Jessie zastala pri bráne a obzrela sa za seba.

Chvíľu sa jej zdalo, že chlapcovi ušla, no potom vybehol z uličky a uháňal za ňou.

Jessie prebehla cez bránu a pustila sa naprieč lúkou. Tráva ju škriabala na bosé nohy, no nezastavila. Znovu sa obzrela za seba. Chlapec ju doháňal. Keď sa obrátila späť, zrazu prudko zastala.

Pred ňou sa lúka končila a strmý skalnatý svah odhaľoval rozbúrené vlny mora. Jessie sa od ľaku takmer pošmykla, no podarilo sa jej ustúpiť od útesu. Vystrašene stisla vlka v dlani a snažila sa chytiť dych.

,,Vráť mi to, prosím!“ ozval sa za ňou hlas. Jessie sa obrátila a uprela zrak na chlapca, ktorý mal na tvári smrteľne vážny výraz. Ten drevený vlk musel mať obrovskú cenu. Potom si však uvedomila prečo. Tie kamienky namiesto očí museli byť diamanty! Jessie ani nenapadlo, že ukradla niečo tak cenné, no teraz pocítila nepríjemné zvieranie v hrudi a výčitky svedomia.

Chcela niečo povedať, no namiesto toho iba malými krôčikmi ustupovala dozadu.

Po chvíli dobehla na to miesto aj dievčina a položila chlapcovi ruku na plece. ,,Hugo, si v poriadku?“ opýtala sa ustarane a potom sa nechápavo zahľadela na Jessie.

,,Je to zlodejka,“ kričal chlapec, ukazujúc na Jessie prstom, ,,ukradla nám vlka priamo z výkladu,“

Jessie mala slzy na krajíčku. Nevedela, prečo to urobila. Jej samej to nedávalo zmysel.

,,No tak, Hugo,“ upokojovala ho dievčina a premerala si Jessie pohľadom, ,,je vystrašená.“ Potom natiahla k Jessie ruku. ,,To je v poriadku. Stačí, ak nám ho vrátiš a nič sa nestane,“

No Jessie to proste nedokázala. Veľmi chcela vlka vrátiť, ale ešte viac si chcela spomenúť. Kde sa tu vzala, čo tu robí, kto vlastne je. A tušila, že ten vlk s tým má niečo spoločné. Jednoducho ho nedokázala len tak pustiť a odísť.

,,No tak,“ povzbudzovala ju dievčina.

Jessie pokrútila hlavou a cúvla dozadu. Zbadala, ako sa kúsky hliny zošmykli a skotúľali dolu útesom.

,,N-nemôžem,“ zašepkala.

,,Vidíš, Nevaeh? Nevráti nám ho sama od seba. Zlodeji predsa ukradnutú vec nevracajú,“

Jessie pichlo pri srdci. Nechcela ho ukradnúť. Nechcela sa stať zlodejkou. Ale zjavne už je neskoro. Počula, ako dievčina čosi hovorí, ale jediné, čo dokázala vnímať bol chlapcov nahnevaný pohľad, ktorý ju donútil cúvnuť ešte viac.

To, čo sa však stalo potom nečakala.

Päty sa jej pošmykli. Od ľaku takmer pustila dreveného vlka, ale nakoniec ho uchopila pevnejšie. Snažila sa udržať rovnováhu, no nohy ju neposlúchali. Jessie zhíkla. Jedna noha sa jej zošmykla dolu a hneď za ňou nasledovala druhá. Jessie sa snažila rukami zachytiť okraja, no len sa naprázdno načiahla. V tej chvíli zabudla na všetko a pokúšala sa usporiadať si v hlave myšlienky. Padala dolu nezvratnou rýchlosťou a hladina rozbúreného mora sa približovala.

V tom krátkom okamihu si Jessie všimla lesk a pocítila chlad na svojej hrudi. Ten lesk! To bolo to, čo jej vlčie ligotavé oči pripomínali. Ten lesk, ktorý vytváral z odrazu svetla rôzne obrazy. Lesk, ktorý odrážal prívesok na jej krku – prívesok v tvare mesiaca. Ako to, že si ho doteraz nevšimla?

Jessie vykríkla, pretože hladina mora bola čoraz bližšie. Výčitky svedomia a všetky myšlienky do nej narážali zo všetkých strán a Jessie nachvíľu z toho všetkého dostala závrat. Prosím, pomoc! pomyslela si a v poslednej chvíli zbadala, že prívesok žiari. Zhlboka sa nadýchla, zadržala dych a prižmúrila oči. A potom sa prudko vrútila pod divokú hladinu.

Jessie počula dupot kopýt. Akoby okolo nej cválalo celé stádo koní. Bol to zvláštny pocit. Jessie z toho rozbolela hlava. Čo sa to deje? Napokon dupot v diaľke pomaly utíchol a až po chvíľke si Jessie uvedomila, že to tlčie jej vlastné srdce. Divoko a prudko.

V hlave sa jej vybavili útržky z toho, čo sa udialo. Spomenula si, že ukradla dreveného vlka s diamantovými očami, utekala pred chlapcom, ktorý ju žiadal, aby figúrku vrátila. Potom si spomenula na útes a divoké vlny, a nakoniec na chlad a žiaru strieborného prívesku. Prehrávala si dookola všetky udalosti a nakoniec došla k záveru, že musí byť mŕtva.

Pád z takej výšky do rozbúreného mora predsa nemohla prežiť.

A predsa mala zvláštny pocit, že je v úplnom poriadku. Až na to, že opäť ničomu nerozumela.

Jessie mykla hlavou a prudkým nádychom si nahnala do pľúc vzduch. Zakašľala a očami preletela okolie. Ležala na chodníku v akejsi tmavej uličke. Teda, aspoň jej pripadala tmavá oproti námestiu, kde bolo trhovisko. Postavila sa na nohy a s údivom si všimla, že z oblečenia jej ešte stále kvapká voda. Ako sa dostala von z hlbín mora? Niekto ju musel zachrániť. Jessie však mala zvláštny pocit, že to nebol niekto, ale niečo.

Vrhla vystrašený pohľad na prívesok, ktorý bol horúci napriek tomu, že Jessie sa triasla zimou od studenej vody. Jemne si odopla retiazku z krku a prstami hladila teplý kov zvedavo si ho obzerajúc. Niečo sa muselo stať, keď žiaril, vŕtalo jej hlavou. Niečo kúzelné...

Jessie vykročila úzkou uličkou a dostala sa na námestie. Poludňajšie slnko priamo nad ňou jej zasvietilo do očí. Chvíľu z diaľky pozorovala, čo sa deje pri stánkoch. Ľudí bolo omnoho menej. Všetci sa zrejme pobrali na obed domov. Jessie sa vydala pomaly ďalej, kráčala popri rôznych malých obchodoch, až kým sa neocitla pred jedným, ktorý ju zaujal.

Vyzeral skôr ako taký obyčajný menší dom. Vo výklade, ktorého sklo bolo dosť špinavé, nebolo nič vystavené, ale bolo cezeň vidno dovnútra. Na zemi ležala kopa starých vecí, akoby to miesto niekto opustil uprostred upratovania.

Jessie si znovu si obzrela prívesok a snažila sa prísť na to, čo jej na ňom nesedelo. Ako by sa mohlo stať niečo tak čarovné? Prívesok sa nevinne ligotal a Jessie zahodila svoje výmysly bokom. Jednoducho ju niekto vylovil z vody, nechal ju na chodníku a odišiel. Táto možnosť znela omnoho pravdepodobnejšie, no Jessie aj tak mala stále nutkanie prikláňať sa k tej prvej.

Vtom sa za ňou ozvali kroky. Jessie si rýchlo vložila prívesok do vrecka nohavíc a prekvapene sa obrátila.

Len pár metrov od nej stál ten chlapec – Hugo.

Šokovane si obzrel Jessie, ktorej kvapkala z vlasov voda a zanechávala na chodníku mokré stopy.

Chlapec bol smrteľne bledý. Len v nemom úžase pootvoril ústa. Vytriešťal na Jessie oči, akoby zbadal niečo neprirodzené.

Jessie váhavo ustúpila dozadu.

,,T-ty,“ vykoktal chlapec, ,,ty žiješ. Si živá!“ Znelo to, akoby mu naozaj odľahlo.

Jessie sa vo vrecku dotkla prívesku – kov bol opäť chladný, akoby sa nikdy nič nestalo.

Chlapec pristúpil bližšie a prekvapene si Jessie obzrel. ,,Ja... prepáč, ale nerozumiem tomu. Videl som, ako si spadla. Tie vlny a... a skaly! Pri takom náraze... ani si to nechcem predstaviť,“ potom potichu dodal: ,,nikto by to neprežil,“

Jessie striaslo. Nikto by to neprežil... doznievalo jej v hlave ako ozvena v jaskyni.

,,Ja a moja sestra sme ťa hľadali,“ pokračoval chlapec trochu pokojnejšie, ,,všade. Nenašli sme ťa. Ako si to dokázala?“

Jessie sa sama seba pýtala to isté. Vtedy si všimla, že chlapec má červené oči. Usúdila, že od sĺz a hneď potom sa zahanbila. Musel byť hrozne vystrašený, musel si myslieť, že je to všetko jeho chyba. A teraz sa dozvedel, že Jessie je v úplnom poriadku. Určite je zmätený – a Jessie až príliš dobre vedela, aké hrozné je byť zmätená.

Chcela sa mu za všetko ospravedlniť, no nenachádzala správne slová. Namiesto toho iba nervózne prestúpila z jednej nohy na druhú.

Chlapec prižmúril oči a stíšil hlas, akoby jej chcel povedať nejaké tajomstvo. ,,Keď si padala, videl som na chvíľu svetlo... Teda, chcem povedať, už som počul o ľuďoch, čo vedeli čarovať,“ váhavo zašepkal, ,,patríš medzi nich?“

Jessie sa plytko nadýchla a chcela odpovedať, že určite nie. Kúzla predsa nejestvujú. No sama si tým nebola tak istá.

Vtedy sa za ňou ozval hlas: ,,Tu je, pani Sortonová,“

,,Jessica!“ zakvílil ďalší hlas a Jessie sa zaskočene obrátila. Náhlila sa k nej vysoká staršia pani v krásnych béžových šatách a slamenom klobúku. Na tvári mala prísny výraz a karhavo si obzrela Jessie a jej roztrhané, mokré oblečenie.

Jessie zmätene hodila očkom po chlapcovi, ten sa však vyparil.

,,Tento pán,“ pokračovala pani a ukázala prstom na muža stojaceho o kúsok ďalej, ,,ma upozornil, že ťa prichytili, ako kradneš. Je to pravda?“

Jessie váhavo prikývla. Všimla si, že muž mal okolo pása uviazanú bielu zásteru – bol to predavač zo stánku s pečivom. Vtedy si spomenula na ukradnutý rožok. Teraz z neho iste ostalo už len čosi rozmočené, a ak by to aj bolo ešte jedlé, už to určite nemala vo vrecku vesty. Keď však rukou siahla do vrecka, namiesto rožku v ňom nahmatala čosi drevené. Naozaj to bola tá figúrka vlka? Ako to, že sa jej vo vlnách nestratila?

Žena sa na ňu zamračila. ,,S tebou budú asi vždy nejaké problémy,“ vzdychla, ,,ak si niečo chcela, mala si mi to povedať, a nemusela si to ukradnúť. A radšej sa ani nepýtam, čo to máš s oblečením,“

Jessie si v šoku prezrela vysokú pani, ktorej z očí šľahali nahnevané iskričky, no aj sklamanie. Jessie si bola istá, že tú pani nikdy nevidela, a keby aj, nespomínala si, že by ju vychovala.

,,Prečo nič nehovoríš, Jessica?“ pani ju chytila za ruku a potiahla vpred. ,,Aspoň sa ospravedlň,“

Jessie naprázdno prehltla. ,,Prepáčte,“ zahundrala.

,,To je v poriadku,“ uistil ju predavač, ,,dávajte si na ňu pozor, pani Sortonová.“

,,Samozrejme, ďakujem. Prajem vám pekné popoludnie,“ pani Sortonová vykúzlila príjemný úsmev a znovu potiahla Jessie za ruku.

,,A teraz pekne domov, miláčik,“ rozkázala, no Jessie sa vzpierala.

,,Prepáčte,“ zamrmlala, ,,ale ja vás nepoznám.“ Pani Sortonová jej venovala chladný úsmev.

,,No tak, netáraj hlúposti a poď,“ odbila ju a ťahala ju cez námestie.

Jessie sa napokon poddala, no nedokázala sa zbaviť pocitu, že sa deje niečo veľmi, veľmi zvláštne.