·•  M E L A N Y  •·

MELANY CÍTILA, ŽE JEJ srdce od nadšenia vynechalo jeden úder. Zastala na asfaltovej ceste hneď vedľa lesa. Zložila si batoh z pliec a vytiahla z neho baterku. Musela ňou párkrát zatriasť, aby svetlo prestalo blikať a ustálilo sa. Potom nahliadla do pokrčenej mapy a hľadala krížik, ktorý si včera zaznačila.  Určite je to niekde tu. Zložila si mapu späť do vrecka a vykročila do lesa.

Listy jej šušťali pod nohami a bola si istá, že má topánky celé od blata. Spomenula si, ako jej prišlo hrozne vtipné, keď sa naposledy vrátila domov so zablatenými topánkami a jej mama zúrila. Melany nechcela byť na mamu zlá – práve naopak, vždy sa jej snažila pomáhať po tom, ako otec zomrel. Lenže ony dve si jednoducho nerozumeli a Melany si už dávno uvedomila, že to tak asi navždy ostane.

Podvedome sa usmiala, no potom zahliadla kúsok pred sebou drobné svetlo. S nadšením – tak ako vždy – si čupla za strom. Skontrolovala hodinky – práve včas. Potom zhasla baterku a čakala.

To svetlo objavila, keď sa raz stratila v lese. A odvtedy sem chodila takmer každú noc. Vždy sa zjavilo presne o pol dvanástej, akoby v sebe nieslo nejaké znamenie. Melany si spomínala, že včera ho videla o pár metrov ďalej. Chodila sem už asi rok, a to bolo prvý raz, čo záhadné svetlo zmenilo polohu. No možno sa jej to iba zdalo.

Spoza stromu potichu sledovala žiarivý výjav. To svetlo nebolo veľké, vyzeralo skôr ako malý levitujúci ohníček, ktorý sa občas zatrepotal.

Melany to svetlo zbožňovala.

Pôsobilo tak záhadne, a ju záhadné veci fascinovali. Občas si hovorila, že je až príliš zvedavá, no nemohla si pomôcť.

Keď Melany viac zaostrila pohľad, zahliadla okolo svetla aj jemné, hýbajúce sa siluety – akoby okolo ohňa tancovali duchovia.

Pousmiala sa. Ľudia jej vraveli, že na svoj vek má až príliš bujnú fantáziu, no jej to neprekážalo. Navyše, tancujúci ohníček si nechá pre seba. Bude to jej tajomstvo. Melany si pomyslela, aké má šťastie, že to svetlo objavila práve ona.

Počkala, kým siluety znovu zmizli a potichu sa postavila. Dnes sa jej to musí podariť. To svetlo sa môže každú chvíľu zase rozpynúť. Musí zistiť, čo je zač, stačí ak podíde o kúsok bližšie.

Vtom vedľa nej pristál havran a zaškriekal: ,,Čo rrobíš?“

Melany takmer vyskočila z kože. Odľahlo jej, keď si okolo jeho pravého oka všimla bledšiu škvrnu.

,,To si zase ty? Vystrašil si ma,“ vyčítala mu.

Nebolo to prvý raz, čo sa rozprávala s vtákmi, teda, vlastne iba s týmto. Keď bola menšia, myslela si, že všetci ľudia okrídlencom rozumejú, no potom si uvedomila, že to tak nie je. A dokonca ani ona sama nerozumela všetkým, iba tomuto jednému – havranovi čiernemu ako noc s bledošedou škvrnou okolo pravého oka. Akoby bol v niečom iný, výnimočný.

Vykukla spoza stromu a skontrolovala ohníček. Nešťastie tam ešte bol. Vzdychla si. Tohto havrana stretávala od ockovej nehody takmer stále – akoby ju prenasledoval –, no zdalo sa jej, že zakaždým príde v nesprávnej chvíli. Napriek tomu sa však rozhovory s ním dostali na jej denný poriadok. Občas jej dokonca pomáhal, a to už bolo čo povedať.

,,Ostaň tu,“ rozkázala mu. ,,A buď potichu. Žiadne škriekanie, rozumieš?“

Havran si ju premeral tmavými očami. ,,Svetlo,“ ozval sa, ,,svetlo mám rrád!“

,,Tak dobre,“ súhlasila napokon. ,,Môžeš ísť so mnou. Ale musíš byť potichu.“

Havran zatrepotal krídlami a letel napred. Melany ho mlčky nasledovala. Nevedela sa dočkať.

Toto bolo prvý raz, čo sa dostala tak blízko. Tak veľmi sa túžila toho svetla dotknúť. Teda... nie tak úplne, svetla sa predsa dotknúť nedá. Skrátka chcela natiahnuť ruku k nemu a cítiť na koži jeho lúče – tak nejak si to predstavovala. No čím ďalej kráčala, tým sa v nej zjavoval čoraz väčší pocit, že sa stane niečo zlé.

Pridala do kroku. Havran niekde zmizol, no veľmi ju to netrápilo – on si ju aj tak vždy nájde. Oheň sa nepatrne kýval, akoby pod náporom vetra. Melany už bola len pár metrov od neho. Pobehla a batoh na pleciach jej zahrkotal.

Keď sa ocitla asi pol metra pred svetlom, uvedomila si, že ich od seba delí zvláštna bariéra. Uvažovala, ako je možné, že si ju na prvý pohľad nevšimla, až teraz, keď bola celkom blízko. Akoby stála pred obrovským skleneným oknom, cez ktoré vidí len rozmazane.

Zhlboka sa nadýchla, aby potlačila vzrušenie. Jemne sa načiahla za trepotavým svetlom. Keď sa však prstami dotkla bariéry, niečo ju zatiahlo za nohu. Zhíkla, keď si uvedomila, že ju to ťahá dozadu. Buchla si chrbát o zem. Ťahalo ju to po zemi čím ďalej, tým rýchlejšie.

Melany si dlaňami prikryla tvár a snažila sa nadýchnuť, čo bolo v tej chvíli takmer nemožné. Keď sa jej to konečne podarilo, začula prasknutie, a potom ňou prudko trhlo dohora.

Vyľakane otvorila oči a poobzerala sa okolo seba. Visela zo stromu v sieti posplietanej z hrubých lán, ktorá sa ešte mierne kolísala.

V Melany sa pomaly začínal zbierať strach. Nemala sa tej bariéry dotýkať... Vidíš, to máš za to, že si taká zvedavá! počula mamkin hlas vo svojej hlave.

Zdvihla zrak hore a zúfalo sa snažila nájsť niečo, čo by jej pomohlo dostať sa von. Tým sa však sieť ešte viac rozhojdala a Melany skĺzol členok do jednej z dier. Pokúsila sa ho vytiahnuť, no zasekol sa. Ako je možné, že si tú pascu nevšimla? Nadávala sama sebe za to, že sa nechala uniesť predstavami a nedávala lepší pozor.

Smutne zvesila hlavu a znovu sa pokúsila vytiahnuť nohu z diery, keď vtom začula kroky. Niekto sa blížil.

,,Haló?“ zavolala do tmy.

Po chvíli rozoznala aj hlasy: ,,Vravel som ti to aspoň stokrát, Fliačko, mala to byť pasca na zvieratá, a nie na ľudí.“

,,Hej, ja nemôžem za to, že sa tu tí ľudia potulujú! A ak mi ešte raz povieš Fliačko, tak ti jednu vrazím,“ odpovedal druhý hlas, o niečo vyšší, ako ten prvý.

,,Tak to by som chcel vidieť,“ zasmial sa prvý a Melany sa zdalo, že oba hlasy patria malým chlapcom, aj keď nechápala, čo by tu deti – samozrejme, ak nie sú tak zvedavé ako ona – robili o polnoci, a už vôbec nevedela, čo majú spoločné s pascou na zvieratá.

,,Ospravedlň, prosím, môjho brata,“ ozval sa prvý hlas úplne blízko, ,,vôbec nevie stavať pasce.'' Melany sa snažila viac zaostriť pohľad, no kvôli tme videla len siluety.

,,Hej, jasné. Len sa smej,'' zahundral druhý hlas.

Sieť sa konečne dokolísala a Melany sa odvážila opýtať.

,,Kto ste?''

,,Ben,'' predstavil sa prvý a Melany trošku hnevala tá pohoda v jeho hlase, ,,a toto je Fliačko.''

,,Charlie,'' opravil ho druhý. ,,Žiadny Fliačko. Volám sa Charlie.''

,,Smola bráško,'' zasmial sa Ben, ,,tá prezývka ti prischla, a čo raz zaschne, to už neodlepíš.''

,,Vieš čo? Si fakt vtipný,'' zamrmlal Charlie a Melany cítila, že sa schyľuje k hádke. Spomenula si, že má vo vrecku jednu veľmi užitočnú vec.

,,Hej,'' zastavila ich a vytiahla baterku. Zapla ju a posvietila si na nich. Obaja chlapci vyzerali takmer úplne rovnako. Hnedé kučeravé vlasy a prekvapené výrazy v tvárach boli na nerozoznanie. Podľa výšky Melany usúdila, že sú asi v jej veku, až na to, že Charlie bol o niečo nižší ako Ben.

Obaja chlapci vystrašene cúvli a zakrývali si oči dlaňami pred svetlom, akoby nič podobné v živote nevideli.

,,Čo je to?'' opýtal sa Charlie vydesene.

Melany tá otázka prekvapila. ,,To je... baterka. Ale na tom teraz nezáleží. Ty,'' posvietila na Charlieho, ,,si staval túto sieť?''

,,Áno,'' prikývol Charlie ešte stále vydesene, ,,prepáč, nepočítal som s tým, že by sa v nej mohol zaseknúť aj človek. Prosím, neubližuj mi!''

Melany sa pousmiala. ,,To nič. Neboj, baterka ti neublíži. Je to len svetlo.'' Zhasla baterku a schovala si ju do vrecka. ,,Vidíš? Nič sa nedeje.''

Melany cítila, že sa Charlie trochu upokojil. ,,Hm, jasné,''

,,Takže, ak hovoríš, že si staval túto sieť,'' Melany striedala pohľad z jedného chlapca na druhého, zrak sa jej pomaly vyjasňoval, ,,tak potom určite vieš, ako ma z nej dostať.''

,,Žiadny problém,'' zaškeril sa Charlie. ,,Ale sľúb mi, že už nezapneš tú vecičku,''

,,Sľubujem,'' Melany sa zasmiala.

Charlie podišiel ku stromu a zatiahol za špagát visiaci vedľa siete. Laná sa uvoľnili a Melany pristála na tvrdej zemi. ,,Au,'' zamrmlala.

Ben jej podal ruku. ,,Chceš pomôcť?'' zaškeril sa.

Melany sa chytila jeho ruky a vstala. ,,Vďaka,'' usmiala sa a oprášila si nohavice od listov. ,,Ten tvoj brat nie je práve džentlmen,''

,,To teda nie,'' súhlasil Ben, ,,ale je s ním zábava.''

Charlie sa k nim došuchtal s kopou lán v náručí. ,,Spravím z nich omnoho lepšiu pascu,‛‛ vyhlásil s úškrnom.

,,Nie, Charlie,‛‛ zaprotestoval Ben. ,,neunesieš ich.‛‛

,,Stavíš sa?‛‛ Charlie hrdo vypol hruď a zopár lán mu pritom popadalo na zem. Melany sa snažila potlačiť smiech.

Ben sa tiež usmial a obrátil sa znovu k nej. ,,No, myslím, že som nezachytil tvoje meno,‛‛ Bola to síce len obyčajná veta s najväčším množstvom slušnosti, aký by Melany od tohto zvláštneho chlapca očakávala, no aj tak ju zaplavila horúčava.

,,Hm, Ema,‛‛ zaklamala pre každý prípad – otec jej totiž vravieval, že vždy treba myslieť na bezpečnosť.
,,Volám sa Ema,‛‛

,,Teší ma, Ema,‛‛ Ben jej divo potriasol rukou, čo Melany trochu prekvapilo, no usmiala sa. ,,Jedno mi však nejde do hlavy,‛‛ pustil jej ruku a nadvihol obočie, ,,čo tu robí mladá dáma tak neskoro v noci?‛‛

Melany sa zasmiala radosťou, keď si spomenula na svetlo. ,,Chcela som...‛‛ poobzerala sa okolo seba, no vtedy si uvedomila, že tancujúci ohníček nikde nevidí. Buď ju pasca odvliekla príliš ďaleko, alebo svetlo jednoducho zmizlo. Posmutnela. ,,Vlastne ani neviem. Na tom nezáleží. No mám takú istú otázku na vás,‛‛

Melany nechcela vyzvedať, no prišlo jej to čudné – asi tak, ako im prišlo čudné ponocujúce dievča s baterkou. ,,Vy bývate tu, v lese?‛‛

,,No,‛‛ Ben prižmúril oči, ,,dá sa to tak povedať.‛‛

Melany sa snažila potlačiť vzrušenie. ,,Takže... vy tu bývate sami? A živíte sa lovom zvierat? To musí byť dobrodružné. Ale zároveň aj smutné a ťažké, keď žijete bez rodičov,‛‛

Ben sa zasmial. ,,V podstate áno. Až na to, že my rodičov máme,‛‛

,,Hej,‛‛ pritakal Charlie.

,,Ale inak si bola celkom blízko,‛‛ utešoval ju Ben.

Melany sa v duchu zasmiala sama nad sebou. No jasné, zase sa nechala uniesť fantáziou. Muselo to vyzerať trápne. Ako vôbec prišla na to, že by tí chlapci mohli žiť v lese sami bez rodičov? Mala by prestať toľko čítať.

,,A... odkedy tu takto žijete?“ zaujímala sa.

,,Odjakživa,“ vyhŕkol hneď Charlie.

,,Tak nejak,“ dodal Ben.

Melany chvíľu premýšľala nad tým, aké to môže byť zaujímavé bývať priamo uprostred lesa, potom si však spomenula, že už je určite polnoc. ,,Mala by som už ísť,‛‛ zamrmlala.

Charlie sa na chvíľu zatváril nervózne. ,,To teda, mesiac je už skoro v splne. Vtedy je to tu dosť nebezpečné,‛‛

,,Nebezpečné?‛‛ Melany Charlieho slová prekvapili – a zároveň im vôbec nerozumela. Všimla si, že Ben vrhol na brata prísny pohľad.

,,Večera,‛‛ vysvetlil Ben, ,,o tomto čase zvykneme večerať. A keď sme hladní, tak... je to dosť nebezpečné,‛‛ usmial sa.

Večera o pol noci? Melany to prišlo zvláštne, no rozhodla sa do toho nepliesť. ,,Aha,‛‛ prikývla a zasmiala sa.

Siahla do vrecka po mapu, no bolo prázdne. ,,To nie,‛‛ hlesla, ,,musela mi niekde vypadnúť,‛‛

,,To nič,‛‛ Ben ju potľapkal po ramene, ,,ak chceš, kúsok ťa povedieme. S Charliem to tu poznáme ako vlastnú dlaň,‛‛

,,Alebo vlastný chvost!‛‛ pridal sa Charlie.

Ben nad ním pokrútil hlavou. ,,Nie si pes, Charlie,‛‛

Charlie sa zatváril urazene. ,,Samozrejme, že som!‛‛ zdvihol hlavu a hlasno zavyl – až Melany prekvapilo, ako dobre mu to ide. Iste to vyplašilo všetky drobné zvieratá a vtáky, čo sa práve nachádzali blízko nich. Melany započula tiché húkanie sovy, akoby ten dravý vták chcel odpovedať na Charlieho volanie.

Ich správanie jej pripadalo čím ďalej, tým zvláštnejšie, no musela uznať, že ju to rozosmialo. Zachichotala sa. ,,Naozaj vám to neprekáža?‛‛

,,Žiadny problém!‛‛ vyhlásil Charlie. ,,Večera počká,‛‛

,,Tak poď, Fliačko, odprevadíme slečnu Emu ku ceste,‛‛ predniesol Ben a zaškeril sa. ,,snáď to ako ospravedlnenie za konflikt so sieťou bude stačiť,‛‛

Charlie sa rozbehol napred, nadšene si pospevujúc zvláštnu pesničku. Melany tak hrozne pripomenul seba samú – tiež bola kedysi taká neviazaná a veselá, až do chvíle, keď mal otec nehodu. Odvtedy už nič nebolo ako predtým.

Prinútila sa myslieť na niečo iné. ,,Vy ste dvojčatá?‛‛ opýtala sa Bena, ktorý kráčal vedľa nej, aby zahnala spomienky na otca.

,,Kdeže,‛‛ pokrútil Ben hlavou. ,,Charlie má dvanásť. A ja trinásť – čo znamená, že som starší, ak sa nemýlim,‛‛ znovu vykúzlil ten úškrn, ktorý Melany najprv trošku liezol na nervy, no pomaly si naňho zvykala.

,,Starší, ale hlúpejší!‛‛ zakričal Charlie spredu.

Ben našpúlil spodnú peru. ,,Keď myslíš. Ale musíte uznať, že som fešák,‛‛ žmurkol jedným okom a Melany sa musela zasmiať. Aj Charlie vpredu sa zarehotal na plné kolo. Vtom sa zahľadel na mesiac, ktorý prenikavo žiaril cez konáre stromov a zastal. Potom sa obrátil a vrhol na brata nervózny pohľad.

,,Mali by sme sa poponáhľať,‛‛ zamrmlal Ben.

,,Večera?‛‛ hádala Melany a pousmiala sa. No Ben sa len zamračil.

,,Hm,‛‛ zahundral niečo, čomu Melany nerozumela. Charlie pribehol k nim, no zdalo sa, že všetok humor už z neho vyprchal. Obaja chlapci v mesačnom svite vyzerali trochu ako duchovia.

Melany usúdila, že sa niečo deje, no nechcela sa pýtať. Aj tak bola už zvedavá viac než dosť.

Ben znovu niečo zamrmlal, a Melany sa zdalo, akoby hovoril: Nestíhame to.

,,Odtiaľto je to už iba kúsok,‛‛ usmial sa na ňu Ben, no Melany videla, že ten úsmev bol silený. ,,Bež k ceste, a pokús sa nezablúdiť.‛‛

,,Hm, tak dobre,‛‛ súhlasila zmätene. Zažmúrila oči pred seba a naozaj – uvidela asfaltovú cestu, po ktorej sem prišla. ,,Rada som vás spoznala. Snáď sa ešte...‛‛

Len čo sa však obrátila, uvedomila si, že chlapci zmizli. Prekvapilo ju však, že tak rýchlo – akoby sa vyparili. ,,...niekedy uvidíme,‛‛ dokončila vetu a kráčala dopredu.

Po chvíli dorazila k ceste. Na chvíľu sa zastavila a sledujúc tmavý les si prehrala celý zážitok z dnešnej noci. Boli zvláštni, pomyslela si, keď spomínala na Bena a Charlieho. ale vtipní. A milí. Ani som sa im nepoďakovala, uvedomila si. Melany potlačila zívnutie. Oči sa jej zatvárali od únavy.

Keď človek zacíti únavu, spomenula si na otcove slová, vtedy je najvyšší čas ľahnúť si do postele. Zakaždým, keď sa jej zatvorili oči, vybavil sa jej jeho obraz: strapaté vlasy padajúce do čela, šibalské iskričky v očiach a milý úsmev, na ktorý nikdy nezabudne. Milovala tie chvíle, keď jej s vážnym výrazom na tvári položil hrejúcu dlaň na plece a vyhlásil: ,,Melany, ty si moje slniečko.‛‛

Určite by sa rozplakala, keby ju z myšlienok neprebral trepotavý zvuk. Na ramene jej pristál havran a zakrákal: ,,Vonku zo siete! Vonku zo siete!‛‛

Melany sa smutne usmiala. ,,Áno, ty hlupáčik. Už som vonku zo siete. A ani nevieš, čo všetko si prepásol!‛‛

Melany, kračajúc po ceste začala rozprávať všetko, čo zažila. Havran bol dobrý poslucháč. Občas zaškriekal nejaký nezmysel, ale inak potichu sedel a zvedavo počúval.

Melany občas stíchla a rozmýšľala. Raz napíše knihu, rozhodla sa. Budú v nej všetky jej dobrodružstvá.

Toto bude prvý príbeh – nazve ho: Chlapci, čo stavajú siete.

Alebo: Chlapci, čo večerajú o pol noci.

Alebo lepšie: Chlapci, čo zavýjajú ako vlci.

Mala toľko nápadov, predstavovala si, ako si všetko detailne zapíše. Bola taká nadšená, až jej prišlo ľúto, keď dorazila k domu.

,,Mal by si už letieť,‛‛ povedala havranovi, ,,mamka vtáky nemá veľmi v láske.‛‛

,,Dobrrú noc!‛‛ zaškriekal a vzniesol sa do vzduchu. ,,Dobrú,‛‛ popriala mu Melany a sledovala, ako vták mizne v oblakoch.

Je spln, uvedomila si pri pohľade na mesiac. Spln znamená nádej, vybavila si otcove slová a asi prvý raz od jeho smrti pocítila ako ju hreje pri srdci.