·• J E S S I E •·

BOL VEČER A JESSIE EWERSOVÁ sedela s rodinou okolo veľkého stola. Pozorovala tmavú oblohu za oknom a čakala, kedy na ňu vyhupne mesiac a hviezdy. No zatiaľ sa nestalo nič a nebo zívalo prázdnotou. Prinútila sa odvrátiť zrak. Okolo stola vládlo také ticho, až jej to prišlo ľúto, a rozhodla sa nadviazať rozhovor.

„Alex, pamätáš si, keď sme boli na farme strýka Hana a ty si sa v stajni šmykol a spadol si do bahna?" zvolala nadšene sledujúc brata, ako sa napcháva jej narodeninovou tortou. „A potom si bol celý špinavý." Jessie sa schuti zasmiala pri spomienke na Alexovu zablatenú tvár. Obaja rodičia sa k nej s radosťou pridali.

„No jasné," zamrmlal Alex nezaujato, no Jessie vedela, že sa tým len snaží zakryť to, ako sa za to hanbí. „A ty si sa zas bála koní," vrátil jej to v podobe uštipačnej poznámky.

„Lenže to nebolo smiešne!" lamentovala Jessie. „Hovorili, že ak sa priblížim, pohryznú ma."

„To je hlúposť," zamrmlal Alex. „Kone nevedia rozprávať."

„Je to pravda!"

„No tak, Jessie, je to už dávno," upokojovala ju mama s úsmevom. Jessie sa nepokojne zahniezdila na stoličke. „Šesť rokov máš predsa iba raz, no nie? Tak si to uži a nenechaj si pokaziť oslavu nepríjemnými spomienkami,"

„Máš pravdu." Jessie prikývla, no aj tak ňou lomcoval hnev. Nie však kvôli Alexovi. Chcela by mať väčšiu oslavu, plnú balónov, ľudí a darčekov. Bolo by tu veľa spevu, tanca a hudby, no hlavne zábavy. Pousmiala sa nad svojimi predstavami, no potom jej hlavou preletela myšlienka, ktorá zahnala všetky ostatné. Jej rodina si to nemohla dovoliť.

Alex prudko pustil lyžicu na prázdny tanier a hlasné štrngnutie prebudilo Jessie z myšlienok. Jessie smutne pozrela na nedotknutú porciu torty pred sebou. Tá torta vyzerala naozaj úžasne, ale nemala na ňu chuť. Úplne ju opustila radosť z toho, že je opäť o rok staršia.

Svetlo zo sviečky na stole matne osvetľovalo miestnosť, a keď Jessie vzdychla, zamihotalo sa, akoby s ňou súhlasilo: Máš pravdu, zlatko, narodeniny sú nanič.

Alex, ako správny braček si zrejme všimol, že čosi nie je v poriadku. ,,Prepáč, Jessie," ospravedlnil sa. ,,Nechcel som ťa uraziť,"

Jessie sa smutne pousmiala. ,,Nič sa nestalo, naozaj," s tými slovami sa zošuchla zo stoličky a so sklonenou hlavou sa vybrala do izby.

„Jessie, už si neprosíš tortu?" vyzvedala mamka, keď zbadala jej skleslý výraz.

Jessie pokrútila hlavou. „Idem do izby." hlesla nešťastne.

,,Tak ja si teda vezmem tvoju porciu," prehodil Alex. ,,Môžem?"

,,Môžeš," Jessie prikývla a už-už sa chystala vyjsť z obývačky.

„Počkaj, Jessie," zastavil ju ocko. „Ešte si si neotvorila darček,"

Otecko spod stola vytiahol malú škatuľku, zabalenú v hodvábnom červenom papieri. S úsmevom jej ju podal.

„Smiem?" Jessie na chvíľu zaváhala.

„Samozrejme, teraz je len tvoj."

Potešila sa a znovu vyskočila na stoličku. Uložila si škatuľku na kolená a chvíľu ju fascinovane pozorovala.

Bola prekrásna. Navrchu mala malú striebornú mašličku. ,,Ten je od koho?" vyzvedala.

,,Odo mňa a od mamky," dodal ocko. Jessie sa usmiala a opatrne zatiahla za stužku, až sa uvoľnila. Potom jemne zložila zo škatuľky veko a nakukla dnu.

Vnútri ležala strieborná retiazka s drobným príveskom mesiaca. Ligotajúc sa vábil všetkých naokolo.

„To je nádherné!" Jessie od neho nedokázala odpútať zrak.

„To je Akrelott." vysvetlila mamka. „Nejakým kúzlom sa dostal do našej rodiny - už veľmi dávno. Vlastne už nikto nepozná jeho príbeh. Odovzdávame si ho po generácie až doteraz," mama sa usmiala a jemne štuchla Jessie do ramena. ,,A práve odteraz patrí tebe,"

Jessie sledovala prívesok s pootvorenými ústami. Pripadalo jej úžasné, že tento náhrdelník kedysi dávno nosili jej predkovia. Museli s ním zaobchádzať veľmi opatrne, keďže tak dlho ostal nepoškodený. Cítila sa zodpovednejšie, akoby jej rodičia zverili do rúk niečo, na čo musí dávať veľký pozor, pretože jej veria. A ona ich nesklame.

S pevným rozhodnutím vzala náhrdelník jemne do rúk a zodvihla ho.

Vtom sa na jeho predošlom mieste zjavil malý kúsok papiera. Položila prívesok naspäť a plná vzrušenia si papierik obzrela.

Nebol nijako zvláštny, ale aj tak ju zaujal. Všimla si na jednej strane akési slová napísané krásnym zdobeným písmom.

„Čo tam je napísané?" spýtala sa otca.

„To je kúzlo." odpovedal so záhadným úškrnom.

Jessie bola nadšená. „Vážne?"

Ocko prikývol. „Ak budeš mať niekedy strach, stačí ak vyriekneš zaklínadlo a Akrelott ti pomôže."

„Ale ja neviem čítať," posmutnela.

Otecko sa zasmial a postrapatil jej svetlohnedé vlásky. „To sa naučíš. Chceš, aby som ti ho pripol na krk?"

Jessie s úsmevom prikývla. Podala otcovi retiazku. Obrátila sa a čakala, kým jej ho pripne. Dokonale jej sadol na krk a drobný prívesok spočinul na jej hrudníku.

„Ďakujem, je prekrásny!"

„Nemáš začo, Jessie," odpovedal jej ocko.

,,A dobre ho stráž," pridala sa mamka a pohladila Jessie po líci.

Jessie sebavedome prikývla a otočila sa k bratovi.

„Pozri, Alex, nie je to úžasné?"

Alex zdvihol zrak od stola a pozrel na sestru. Chvíľu sa tváril, akoby nevedel o čo ide, ale potom zamrmlal: „Ehm, je." a pokračoval v jedení Jessinej torty.

Jessie sa znovu zadívala na prívesok. Jeho lesk v nej vzbudzoval pokoj, akoby sa dívala do otcových alebo maminých očí. Občas aj mala pocit, že sa v ňom odrážali rôzne obrazy. Videla lesy a rieky, dokonca nádherné vodopády s odrazom slnečného jasu. Potom obrázky zmizli a nahradil ich iba strieborný kov, v ktorom sa pri svetle zračili všetky farby dúhy. Bolo to také magické.

Vtom niekto zaklopal na dvere. Jessie prekvapene odtrhla zrak od prívesku a pozrela na ocka. Žeby predsalen niekto prišiel na jej oslavu?

„Niekto klopal," vyhŕkla. ,,Čakáme návštevu, ocko?"

„Nie," otecko pokrútil hlavou. „Neviem, kto by to mohol byť." Vymenil si s mamkou spýtavý pohľad, a potom sa zdvihol zo stoličky. „Ideme sa tam pozrieť?"

Mama prikývla. ,,Jasné, ideme sa tam pozrieť," zopakovala a so zvedavým úsmevom pozrela na Jessie prv, než s ockom vyšli z obývačky.

Jessie sa naozaj tešila. Veľmi dúfala, že k nim prišiel nejaký hosť. ,,Alex, myslíš si..." začala.

Alex sa usmial. ,,Uvidíme. Ale bolo by super, keby niekto prišiel,"

,,Zahráme si zatiaľ hádaj, na čo myslím?" opýtala sa. ,,Ale tak, ako sme to hrali minule,"

,,So spomienkami?"

,,Áno, presne tak," súhlasila Jessie.

,,Dobre," Alex prikývol a položil lyžicu. ,,Začínam."

Jessie sa zachichotala a pohrávala sa v prstoch s príveskom. ,,Stalo sa to dávno?" znela jej prvá otázka.

,,Nie," odpovedal Alex.

,,Hm," Jessie sa zamyslela. ,,Bolo to minulý rok?"

,,Áno," Alex sa zaškľabil.

,,Bola som tam?" pokračovala Jessie.

,,Áno,"

To môže byť čokoľvek... premýšľala. ,,Stalo sa to vo vnútri?"

,,Nie," odpovedal Alex.

,,Takže vonku?"

Alex prikývol.

,,Fúha..." Jessie netušila, čo sa má ďalej opýtať. ,,Bolo to ne nejakej oslave?"

Alex znovu pokrútil hlavou. ,,Nie,"

,,Alebo sme boli ne nejakom výlete?"

,,Nie," Alex sa zasmial.

Čo také sa ešte mohlo stať vonku? Jessie sa už strácala. ,,Alex, si si istý, ži si si to len nevymyslel?" podozrievavo prižmúrila oči.

,,Nie, nie," bránil sa Alex. ,,Naozaj sa to stalo,"

,,Tak dobre," Jessie sa zasmiala. ,,V akom to bolo ročnom období?"

,,Jessie!" Alex sa znovu zasmial. ,,Vieš predsa, ako sa máš pýtať,"

Jessie prevrátila očami. ,,Áno, áno. Bolo to teda... v zime?"

,,Trafila si sa," Alex uznanlivo prikývol.

Ale Jessie nevedela, ako ďalej. ,,Vzdávam sa. Nič mi nenapadá. Asi som už zabudla,"

,,Ak chceš, dám ti nápovedu," ponúkol sa Alex a Jessie po dlhom váhaní prikývla.

,,Niečo sa nám vtedy veľmi pokazilo," predniesol Alex záhadne a čakal, čo na to povie Jessie.

,,Už to mám!" vyhŕkla napokon natešene. ,,Myslíš na ten deň v zime, kedy sme boli na súťaži o najkrajšiu sochu zo snehu, ale keď sme ju už mali skoro hotovú, zrútila sa nám."

,,Áno, uhádla si!" Alex sa zasmial. ,,Ale bolo to celkom vtipné, nemyslíš?"

,,To teda bolo. Hlavne keď prišiel rozhodca a my sme mu ukázali iba veľkú kopu snehu," Jessie sa usmiala pri tej spomienke, no potom sa zahľadela na dvere vedúce von z obývačky. ,,Alex, nevieš, prečo im to tak dlho trvá?"

Alex nasledoval jej pohľad a zamyslene zahundral. ,,Možno sa s niekým zarozprávali,"

,,Nejdeme sa na nich radšej pozrieť?" navrhla Jessie a brat súhlasil.

Obaja sa vybrali ku dverám, no Jessie sa trochu bála. ,,Choď prvý," zašepkala Alexovi, aby zakryla váhanie. Vlastne ani nevedela, z čoho má strach, bol to skôr taký nepríjemný pocit, že sa mamke a ockovi stalo niečo zlé. ,,Ja pôjden hneď za tebou," dodala.

,,Tak dobre," Alex prikývol a prestúpil prah dverí.

Vtom sa však stalo čosi zvláštne.

V tej stotine sekundy pred nimi preletelo čosi čierne.

Vžum.

A Alex bol odrazu preč.

Jessie vyľakane ustúpila vzad. Čo sa to stalo? Kam sa podel Alex? Srdce sa jej rozbúchalo ako opreteky. „Alex?" vykoktala, no neprišla jej nijaká odpoveď. Jessie opatrne prestúpila prah a nazrela do chodby.

Nikto tam nebol.

,,Mami?" zvolala úzkostlivo. ,,Oci!" Kam mohli zmiznúť? Jessie sa zmocňoval čoraz väčší strach.

Vtedy sa v izbe za ňou ozvali kroky, ktoré sa odrážali od drevenej podlahy. Jessie sa trhnutím obrátila. Niekto tam určite bol.

‚‚Alex, si to ty?" opýtala sa Jessie roztraseným hlasom. ,,Maminka? Ocko?" Odpoveď jej však neprichádzala. Jej hlas zanikol v tichu.

‚‚Tak tu si," zaznelo odrazu spoza nej. Jessie pomaly obrátila hlavu. V tej chvíli akoby úplne zamrzla na mieste. Stálo tam dievča, mohlo mať tak pätnásť rokov. Jessie ju nikdy predtým nevidela, ale keď sa na ňu dívala, srdce si cítila niekde v krku. Dievča bolo vysoké, malo vlasy ako horká čokoláda a také tmavé dúhovky, až sa zdali čisto čierne, čo pôsobilo dosť strašidelne.

Dievča sa usmialo. ,,Nemusíš sa ma báť."

‚‚K-kto si?" Jessie sledovala dievčininu tvár.

‚‚Som Rhea," odpovedala jemne. Pritom si premerala Jessie od hlavy po päty, až znovu spočinula zrakom na jej tvári. ‚‚A ty si Jessie, však?"

Jessie prikývla a trochu sa uvoľnila. Nič sa predsa nedeje, povzbudzovala samu seba, hoci každá žilka v jej tele tvrdila opak.

Ustúpila o krok dozadu a pokúšala sa upokojiť svoje divo tlčúce srdce.

,,To ty si nám klopala na dvere?'" opýtala sa.

Dievčina pokrútila hlavou. ,,Hm, to nie," odvetila zamyslene, akoby si tým sama nebola istá.

,,A-aha," vykoktala znovu Jessie. Tak kto to potom mohol klopať? ,,A ty si odkiaľ? Moja mama vravela, že sa neďaleko od nás - bližšie k lesu nedávno prisťahovala nejaká rodina," Jessie si znovu premerala dievča. Možnože nie je až taká strašidelná, práve naopak, vyzerá milo. A možno prišla dnu zadným vchodom, preto ju Jessie nepočula prichádazať.

Rhea sa usmiala. V očiach sa jej na chvíľu zjavili drobné iskričky.

,,To nie," zasmiala sa. ,,Prišla som za tebou," odpovedala krátko. ,,Ja..." zrazu sa zasekla. Zatriasla sa a po tvári jej prebehol hrozivý tieň.

Jessie sa vyľakala. ,,Si v poriadku?" spýtala sa.

,,Ja..." Rhein hlas znel ako ozvena v jaskyni. Bol tlmený, akoby prichádzal z vedľajšej miestnosti. ,,Ja, mám poslanie... nesmiem," upriamila svoje tmavé oči na Jessie a myklo jej kútikom úst. ,,Nesmiem zlyhať."

,,Rhea?" Jessie pomaly vyslovila jej meno, no zdalo sa jej, akoby odrazu hovorila s niekým úplne iným.

Dievča postúpilo o krok dopredu, no ten krok bol zvláštny. Pomaly a trhane hýbala nohami a vždy keď jej chodidlá dopadli na zem, podlaha zapraskala a začalo sa z nej dymiť, akoby Rheine nohy boli z vriaceho železa.

Jessie došlo, že niečo tu nie je v poriadku. ,,A-aké poslanie? Čo to je?" mrmlala Jessie. Dievčina pristúpila o krok bližšie. Spod jej nohy sa do povetria vzniesol oblak dymu. Jessie stála ako prikovaná a nedokázala sa pohnúť. Čo sa to deje?

,,Ja... mám poslanie," zopakovala Rhea znovu a Jessie zacítia úzkosť. Nie, to nie je koniec. Zašepkal nejaký hlas v jej vnútri. Preber sa, Jessie! Jedine ty ju môžeš zachrániť!

Vysloboď dievča z železa vriaceho,
nájdi si cestu zo spánku bezsenného.
Na konci temnota bude pred tebou stáť,
niet cesty späť, musíš len bojovať.

Jessie sa zatočila hlava. Tie verše nezneli ako detská riekanka. Cítila, že to, čo jej hlas vraví nie je len tak. Má sa to stať. Žalúdok sa jej skrútil ako na horskej dráhe. No potom si uvedomila, že to nie je z tých veršov. Kým bola mimo, Rhea ju pevne chytila za rameno. Jessie takmer zabudla, ako ju pred chvíľou nazvala: dievča z vriaceho železa.

A jej dotyk bol naozaj horúci. Jessie sa zazdalo, akoby jej horela celá ruka. Splašene sa zapotácala dozadu, no nohy sa jej zamotali a ochvíľu sa ocitla na dlážke. Ruku mala stále ako v ohni. Na tom mieste ostala nepekná čierna škvrna. Jessie sa do očí tlačili slzy. Tak veľmi ju ešte nikdy nič nebolelo.

,,P-prepáč," ozvala sa Rhea potichu. Hlas mala opäť normálny a tvárila sa zmätene. ,,Och, nie," zamrmlala. ,,Som hrozná, vážne ma to mrzí... dovoľ mi, aby som ti to vysvetlila."

Vysvetlenie. Áno, Jessie veľmi potrebovala vedieť čo sa to vlastne stalo. Nikdy v živote sa necítila taká zmätená a vystrašená. A najviac ju vydesil ten pocit, že to ona by mala pomáhať Rhei. Mala zachrániť dievča z vriaceho železa, a to už čoskoro. No najhoršie bolo, že vôbec nevedela ako ani prečo. Mala strach, naozaj. Kam zmizli jej rodičia a Alex? Čo ak sa im niečo stalo? Pri tej predstave sa Jessie takmer rozplakala.

,,To nie je možné," hlesla Rhea a prekvapene si obzerala dlane, akoby hľadala nejaké stopy po ohni. ,,On to predsa nedokáže." Zavrela oči a pokrútila hlavou. ,,Zdá sa, že je to horšie, ako som si myslela. Je mi to ľúto, Jessie. To on ovláda všetky moje pohyby."

Kto? chcela vedieť Jessie, no v ústach mala tak sucho, že nedokázala vysloviť ani jediné slovo. Pokúšala sa zadržať slzy. Tá rana ju hrozne bolela.

Pokrútila hlavou a snažila sa Rhei vysvetliť, že sa jej nič nestalo. Prišlo jej Rhey ľúto. Hoci to, o čom hovorila vôbec nedávalo zmysel a Jessie sa tak točila hlava, že si ani nebola istá, čo z toho sa naozaj práve stalo, a čo si len vymyslela, zjavil sa v nej akýsi zvláštny pocit pokoja. Ešte stále jej v hlave doznievali tie slová. Vysloboď dievča z železa vriaceho... Naozaj to počula. Akoby jej mamka alebo niekto známy hovoril, čo má urobiť.

,,Slečna Farthyconnsová," ozval sa v tej chvíli z rohu izby hlas. Jessie otočila hlavu. Ten hlas patril vysokej žene. Cez plecia mala prehodený čierny plášť a na hlave kapucňu. V ruke držala zvláštnu palicu, ktorá bola na vrchu zakončená malou ružou z kovu. Jessie spod tmavej kapucne zahliadla na krátky okamih svetlo, akoby žene žiarili oči nazeleno. ,,Myslím, že osud má s týmto dievčaťom iné plány.''

,,Áno, ja..." Rhea naprázdno prehltla. ,,Mrzí ma to."

,,Ja to chápem. No myslím, že nastal čas vrátiť sa k svojmu pánovi."

,,On nie je môj pán," zavrčala Rhea, až sa Jessie zľakla, no žena si ju nevšímala. Okolo jej palice zažiarilo svetlo, presne také, akým sa predtým zablysli jej oči.

,,Verím ti viac, než si dokážeš predstaviť. Ale potrebujem, aby si sa teraz vrátila," odpovedala neznáma žena a svetlo z palice sa rozlialo po celej miestnosti.

Jessie sa konečne vrátil hlas. ,,Neubližujte jej!" skríkla.

Rhea na ňu vrhla nežný pohľad, akoby sa jej snažila povedať: Neboj sa, nič sa mi nestane. No aj tak vyzerala smutne, akoby urobila niečo hrozné, keď Jessie popálila. Jessie ani nevedela, prečo je jej tej zvláštnej dievčiny ľúto. Mala by byť skôr zvedavá - Rhea predsa vstúpila do ich domu úplne znenazdajky. Alebo by sa na ňu mala hnevať. Dievčina jej ublížila, a to spôsobom, ktorému Jessie vôbec nerozumela - vyzeralo to ako kúzlo.

Lenže keď svetlo pohltilo celú izbu a vytvorilo zelený hurikán okolo Rhey, až ju napokon stiahlo so sebou a zmizla, Jessie necítila zvedavosť ani hnev. Bola iba trochu zmätená a mala zvláštny pocit, že to, čo sa práve stalo, sa malo stať. Niečo na tom určite bolo. Či už kúzla existujú alebo nie, toto bolo iste skutočné.

Jessie sa ešte dlhú chvíľu dívala na miesto, kde Rhea zmizla. Akoby to bola jej stará kamarátka, hoci ju predtým nikdy nevidela. Mala jej pomôcť. Ochrániť ju, aj keď nevedela pred čím. Alebo skôr pred kým. No neurobila nič.

Napokon sa pozrela na neznámu pani s čiernym plášťom, ktorá tiež akoby kúzlom vošla do ich domu. ,,Kam zmizla Rhea?" opýtala sa Jessie opatrne. Z tej ženy sálalo čosi mocné, to Jessie cítila, keď si ju neznáma premeriavala prezieravými žiarivozelenými očami spod kapucne.

,,Nemaj strach, všetko je v poriadku," žena si zložila kapucňu z hlavy. Čierne vlasy sa jej zaleskli a na tvári sa jej zjavili drobné vrásky. ,,Len som ju poslala tam, odkiaľ prišla."

,,Odkiaľ prišla?" nechápala Jessie.

,,Poslal ju Temný pán," vysvetlila žena a čupla si k Jessie.

,,A kto ste vy?" Jessie sa konečne odvážila opýtať, pretože zvedavosť zmiešaná so strachom ju napĺňala čoraz viac.

,,Volajú ma rôzne," odvetila pani. ,,Zaklínačka, Victory Slaveová, Lyria Quarta..." Usmiala sa, keď spočinula zrakom na Jessinom prívesku, akoby si na niečo spomenula. ,,Aj ty si Lyria," žmurkla na Jessie, akoby jej zverila nejaké tajomstvo.

Jessie pokrútila hlavou. ,,Volám sa Jessie," vysvetlila. Tá žena ju predsa nemá odkiaľ poznať, samozrejme, že sa mohla pomýliť.

Pani sa však usmiala. ,,Ja viem, moja milá,"

Jessie sa chcela ešte niečo opýtať. Vlastne nielen na jednu vec, no prv, než stihla čokoľvek povedať, žena jej zľahka položila prst na pery.

,,Viem aj, že máš iste veľa otázok. Život je nevystpytateľný. Napriek tomu, že tvoja cesta je už vopred trošku naplánovaná, pamätaj, že vždy si môžeš vybrať smer, ktorým sa vydáš."

,,Myslím, že vám veľmi nerozumiem," priznala Jessie. Pravdou bolo, že nerozumela vôbec.

,,To je v poriadku. Nemusíš hneď všetkému rozumieť. Ale časom všetko pochopíš. Viac ti povedať nemôžem - ostatné závisí už len od teba."

Čo závisí odo mňa? chcela sa opýtať Jessie, ale pani k nej natiahla ruku. ,,Ale teraz sa pozrime na tú ranu," zamrmlala a opatrne sa dotkla popáleniny na Jessinom ramene.

Jessie čakala, že to bude bolieť. Ale nebolelo. Ba čo viac, už necítila skoro žiadnu bolesť. Z nepeknej čiernej škvrny zostala iba drobná jazva, akoby rana zmizla.

,,To nevyzerá dobre," zamrmlala žena.

,,Nevyzerá dobre?" Jessie bola trochu zmätená. ,,Veď to takmer zmizlo."

Zaklínačka sa dievčinke pozrela do svetlomodrých očí. ,,Mrzí ma, že to muselo začať takto, ale ver mi, niet inej cesty. Hlavne buď smelá. Keď sa zobudíš, všetko bude inak, ale pamätaj, aj to, čo navonok vyzerá úplne jasné, môže viesť k ďalším a ďalším hádankám. Chce to len odvahu a štipku odhodlania vyriešiť ich,"

Keď sa zobudíš? A aké hádanky? Jessie mala sto chutí sa postaviť a znovu sa pýtať - na všetko. Pretože nerozumela ani slovíčku. Keď sa však zaprela do rúk, aby vstala, po izbe sa rozliala zmes tisícich vôní, ako v obchode s voňavkami. Jessie to prišlo najprv príjemné, no potom si uvedomila, že všetko okolie sa jej rozmazáva. Posledné čo uvidela bol záblesk strieborného prívesku, ktorý mala ešte stále pripnutý na krku.

Myšlienky sa jej jedna po druhej vytrácali z hlavy. Všetky spomienky zmizli a ostal jej iba nepríjemný pocit, že by si mala aspoň niečo pamätať, no na nič si nevie spomenúť.

A potom upadla do pokojného bezsenného spánku, no cítila, že už sa nikdy nezobudí.