Bolo už pre ňu príliš neskoro niečo urobiť. Tieto slová zostali visieť vo vzduchu ako nejaká choroba, ktorou sa nikto nechce nakaziť. V triede bolo také ticho, že ste mohli počuť tlkot vlastného srdca.

To ticho však preťal Bethanin smiech. Jednu ruku mala položenú na lavici, druhou sa držala za brucho. Smiala sa so zaklonenou hlavou a všetky pohľady boli upriamené na ňu. Triedna sa na ňu súcitne pozerala. Tak, ako sa pozeráte na niekoho s vážnymi mentálnymi poruchami.

Keď sa dosmiala, s úsmevom sa poobzerala po triede. Všetci na ňu pozerali akoby práve priletela z inej planéty.

„Čo?" spýtala sa ich stále s úsmevom a podvihnutým obočím, „vari len tomu neveríte?" Opäť sa zasmiala a pozrela sa priamo na Valtera, ktorý vyzeral akoby ho práve prešiel autobus.

„Valter, no tak," vyškierala sa na neho, „naozaj? Gwen? Bezproblémová, dokonalá Gwen, že by uprostred noci zmizla z domu?"

Valter  pokrútil hlavou a hľadiac kamsi do blba, šepol: „Nebola taká, to vieš."

Plamienok v Bethany trochu pohasol, no stále verila, že to je len veľmi nepodarený pokus o vtip. Zbabraný a dosť čierny, čo sa ich triednej podobalo.

Pozrela sa na ňu a rozhodila rukami: „Super, pani profesorka, zasmiali sme sa. A teraz naozaj, čo sme vyviedli?"

Triedna sa na ňu pozerala pohľadom, ktorým ju karhala, ľutovala a aj sa jej trochu bála naraz a povedala: „Kiežby som mohla tvoju teóriu podporiť." V jej hlase počula... Žiaľ? Nie. Jej uši sa s ňou len zahrávajú.

„Okolnosti tejto strašnej udalosti ešte nie sú objasnené. Zatiaľ však vieme, že spadla z mosta a na mieste zraneniam podľahla."

Úsmev na tvári sa pomaly vytrácal ako plamienok v jej vnútri vyhasínal. Uvedomila si, že takmer všetci sa na ňu pozerajú. Akoby bola jediná Gwenina kamarátka v triede.

„Nie." Nebola to otázka, nebolo to želanie. Bol to prostý fakt.

„Nie," zopakovala. Poobzerala sa po triede, na všetky tie vycivené ksichty hľadiace na ňu. Len Valter neustále hľadel do prázdna a vyzeral akoby sám sa mal o malú chvíľu zrútiť na zem mŕtvy. Triedna pozerala priamo na ňu, a pomaly prikyvovala hlavou.

Odmietala tomu uveriť. Nemohla si dovoliť uveriť tomu.

„Nie, to je absurdné!" zvolala roztraseným hlasom. Spolu s Gwen si plánovali budúcnosť. Chceli ísť spolu na výšku a bývať spolu na internáte ako dve najlepšie kamarátky, kúpiť si morča, po škole sa spolu učiť v knižnici a po večeroch piť víno na gauči pri dvoch kelímkoch zmrzliny a ohovárať profesorov.

Schmatla svoju tašku a skôr, než stihol ktorýkoľvek z učiteľov niečo povedať, sa vyrútila von z triedy a zabuchla za sebou dvere. Tie však len narazili do niečieho predlaktia a opäť sa otvorili. Bola pripravená vybafnúť na kohokoľvek, kto to bol. No keď sa dvere otvorili úplne a vyšiel z nich Valter, z očí jej vyhŕkli slzy.

Sadla si na lavičku a tašku hodila niekde vedľa seba. Hlavu si zložila do dlaní a rozplakala sa. Ani v sne by ju nenapadlo, že dokáže tak plakať. Zúfalo. Beznádejne. Zranene.

Na miesto vedľa nej dopadol Valter a položil jej ruku na chrbát. Svoju hlavu si oprela o jeho plece a slzami mu máčala sivú mikinu. Nevidela na neho, ale podľa jeho prerývaného a roztraseného dýchania usúdila, že aj on plače. A tak sedeli na lavičke a plakali. Je úžasné, ako žiaľ spája ľudí.

֍֍֍

Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že ten zvuk nie je len ďalšia pesnička ale jej vyzváňanie. Netušila, kto by to mohol byť, ale v nevhodnejšej chvíli to už urobiť ani nemohol. Už navždy chcela len ležať na posteli a počúvať playlisty, ktoré jej za celé tie roky Gwen urobila. Zabudla si však zapnúť letový režim.

S pohľadom upreným na strop, na ktorý tak často s Gwen civeli, keď sa mali učiť na nasledovný test, čakala, kým mobil dozvoní. Čo sa aj napokon stalo a opäť sa spustil Hanson.

When you have no light to guide you
And no one to walk beside you
I will come to you

A napokon, keď ju Gwen najviac potrebovala, ona tam nebola. A doplatila na to vlastným životom. Zomrela sama, opustená na prázdnej ceste. Jedine mračná nad ňou jej poskytovali spoločnosť.

Mala tam byť. Nemala jej povedať všetky tie slová. A hlavne, mala tam byť s ňou. Mala ju zachrániť. Je to tvoja vina, ozval sa hlas v jej hlave. Vedela, že má pravdu.

Tento fakt ju ťažil, stískal ju na hrudníku, ani čo by bola zatvorená v úzkej miestnosti, kde sa ledva zmestila. Bolo čoraz ťažšie robiť poriadne nádychy. Ledva lapala po dychu. Zranila si ju. Keby nebolo teba, možno by ešte bola stále nažive. Z očí jej stekali slzy. Pocit úzkosti sa ešte zhoršoval a zmocňovala sa jej panika. Mohla toho toľko urobiť...

Mimovoľne si siahla po krku, kde ju chladila dobre známa ošúchaná retiazka. To je ono. Ona ju vždycky upokojila. Prstami prešla až k čiernemu prívesku čo na nej visel. Keď si však uvedomila, že druhá polka lego srdca je práve teraz v nejakom vreci aj spolu s ostatnými zakrvavenými Gweninými vecami, prišlo jej zle.

Roztrasenými prstami rozopla sponu na retiazke, zložila si ju a hodila ju cez celú izbu, ani čo by ju popálila. Narazila do steny a zapadla za bielu komodu. Bethany si sadla do kúta postele a rukami si objala nohy. Tvár si ponorila do predlaktí a rozplakala sa. Bolesť bola neznesiteľná.

Z reproduktorov jej mobilu sa opäť ozval Limón y sal oznamujúci prichádzajúci hovor. Frustrovane skríkla a schmatla mobil ležiaci vedľa nej na vankúši.

„Čo chceš!" zvrieskla na displej. Už – už mobil letel za príveskom, lenže na poslednú chvíľu si všimla meno volajúceho. Alebo, lepšie povedané, volajúcej. Nedokázala to zrušiť.

„Olivia?" povedala čo najpokojnejším hlasom a pretrela si oči. Na ruke jej ostali stopy roztečenej maskary.

„Ahoj, Bethany," odzdravila sa. Znela, akoby celú noc a celý deň nerobila nič iné, iba plakala. Čo bolo pravdepodobné.

„Predpokladám, že sa to už k tebe dostalo..." odmlčala sa.

„Áno," povedala Bethany potichu, „úprimnú sústrasť."

„Ďakujeme, aj tebe," vzdychla Olivia a Bethany mala pocit, že sa čochvíľa rozplače, lenže ona sa len zhlboka nadýchla a pokračovala, „volám ti, pretože sa k nám už dostali predbežné výsledky z pitvy a myslela som si, že by si ich mala počuť."

Bethany, ktorá doteraz na posteli sedela, vystrelila na rovné nohy ako struna. Netušila, že niečo ako predbežné výsledky z pitvy existuje.

„Počúvam," vybehlo z nej piskľavo. Hrdlo jej zvieralo a nedokázala rozprávať normálne.

„Dobre," šepla Gwenina mama a vzdychla si, „v jej krvi našli stopy po alkohole. Bola... bola naozaj opitá tú noc. Zatiaľ si myslia, že stratila rovnováhu ale..." odmlčala sa.

Bethany jej dala chvíľu čas, no keď sa z druhej strany neozývalo nič okrem ohlušujúceho ticha, povedala: „Ale čo?"

Olivia odpovedala: „Predsa len, prepadnúť cez to zábradlie? To by sa musela naozaj veľmi šmyknúť. Takže ešte stále nie je isté či to nebola..." Bethany počula tiché vzlyky, „či to nebola vražda," vysúkala zo seba napokon. Tlak na Bethaninej hrudi ešte zosilnel. Celý čas mala túto myšlienku kdesi v podvedomí uloženú, no nedovolila si veriť tomu. Počuť to však od jej mamy...

„Nenašli pri nej jej mobil," pokračovala Olivia, „a vieš, že ona by sa bez neho nikdy nepohla nikam. Áno, mohla ho zabudnúť, ale tesne pred tým, ako som ju počula v noci odchádzať s niekým telefonovala, akoby sa s ním mala stretnúť..."

„Počuli ste ju v noci odchádzať z domu?" skočila jej do toho Bethany, nedovoľujúc jej pokračovať v uvažovaní nahlas.

„Áno, zlatko," povedala, „okolo pol jednej som sa zobudila na zvonenie jej mobilu."

„A hneď na to išla preč..."

„Áno. Pravdepodobne išla za osobou, s ktorou volala. Polícia tvrdí, že tá osoba je podozrivý číslo jedna, len keby mali jej mobil..."

„A polícia to ešte stále považuje za nehodu?" začudovala sa Bethany.

„Oh, nie, to nie. Vieš, takéto prípady sa môžu vyvíjať z hodiny na hodinu. Ešte ráno síce bolo pravdepodobnejšie, že to bola nehoda, lenže potom okolo siedmej ma vypočúvali a dozvedeli sa o telefonáte. No nemalo sa to ako dostať do školy."

Gwen niekto uprostred noci volal a hneď na to išla preč, najskôr za tou osobou. Kto by mohol uprostred hlbokej noci Gwen volať a stretnúť sa s ňou... Oh bože...

„Ďakujem, že ste mi dali vedieť, už musím ísť," povedala Bethany a chcela rýchlo zložiť, no z druhej strany sa ešte ozvalo: „V najbližších dňoch za tebou prídu policajti a vyšetrovatelia, zlatko. Jej rodina a priatelia kvôli tomu telefonátu podľa nich spadajú do kategórie podozrivých. Len aby si nebola prekvapená."

Po týchto slovách zrušila a mobil si hodila na posteľ. Prudko otvorila skriňu, len – len že neurvala dvere, zhodila zo seba pyžamo a nahádzala na seba prvé, čo jej prišlo pod ruku, nestarajúc sa o to, či žlté tričko pasuje k fialovým teplákom. Schmatla mobil a poháňaná bolesťou a akýmsi zvráteným hnevom, vybehla z izby a von z domu tak rýchlo, ako ešte nikdy.

֍֍֍

Stlačila zvonček pri dverách a čakala. Srdce jej bilo ako zvon, cítila ho až niekde v krku. Možno to nebol až tak dobrý nápad ísť tam sama. Čo ak bola jej teória pravdivá a teraz stála pred domom vraha? Poháňal ju však hnev, žiaľ a zúfalstvo. Umlčali aj všetky zvyšky pudu sebazáchovy, čo ešte mala.

Zámka cvakla a vo dverách sa zjavila strapatá blonďavá hlava. Pod tmavými zelenými očami sa zračili kruhy.

„Bethany? Čo ty tu..." Bethany prudko rozrazila dvere a sotila prekvapeného Valtera o stenu.

Namierila na neho prstom a precedila medzi zuby: „Čo si robil včera v noci?"

„Ja, uhm..." snažil sa zo seba dostať súvislú vetu. Očividne ho zaskočila.

„Čo si robil?!" skríkla po ňom.

„Spal som, čo som mal robiť?" vykoktal zo seba zaskočene.

„Ukáž mi tvoj telefón."

„Čo?"

„Odomkni svoj prekliaty mobil a daj mi ho!"

Valter z vrecka modrých pyžamových nohavíc vytiahol svoj mobil, odomkol ho a opatrne ho podal Bethany. Zobrala si ho a pozrela sa naň. Hľadela na ňu domovská obrazovka kde na pozadí žiarila fotka jeho synovca. Klikla na ikonu teléfonnych kontaktov a otvorila zoznam posledných volaní.

14.3., 10:27 – oco, 33s

14.3., 9:48 – mama, 54s

13.3., 6:32 – Simon, 26s

13.3., 7:06 – Gwen

12.3., 14:54 – oco, 42s

Dlhú chvíľu len hľadela na displej a zhlboka dýchala. Od včera nevolal nikomu inému ako jeho rodičom, bratovi Simonovi a neskôr ráno Gwen. No v tú noc nevolal nikomu. Ako si vôbec mohla myslieť, že to on by ju zabil? Veď on sa štítil zabiť aj pavúka.

„Bethany, ak si si myslela, že to ja som s Gwen volal predtým, ako..." začal Valter potichu.

„Takže ti to už pani Valendiová povedala," skonštatovala Bethany a podala mu mobil. Hanba za to, ako na neho vybehla jej nahnala do líc červeň.

„Áno. Chcel som však povedať, že otec sa tú noc vrátil z nemocnice domov okolo pol dvanástej. Až do tretej ráno si ešte robil obývačke rôzne papiere do práce a dobre vieš, že inak ako cez obývačku by som sa von nedostal. Nemohol som to byť ja." Valterov hlas bol pokojný. Akoby ho vôbec nevyviedlo z miery Bethanino obvinenie. Akoby to tak trochu od nej aj čakal.

„Prepáč, ja..." rozplakala sa. Valter ju upokojujúco objal.

„Ja viem, Bethany. To nič," šepol, „aj mne chýba." Trochu mu preskočil hlas, a tak si prečistil hrdlo. Keď od neho Bethany po chvíli odstúpila a utrela si vlhké oči, Valter sa na ňu pozrel. V očiach mu videla len prázdno, kráter ničoho, ktorý tam ostal po náraze nečakanej správy.

Naplnil ju hnev. Tentokrát však nie na neho, ale na toho, kto im toto urobil, nech to bol ktokoľvek. Urobil niečo, na čo nemal žiadne právo. Vzal im kus ich sveta. A to bola jeho najväčšia a osudová chyba.

Nájdem ho," povedala a samú seba prekvapila istotou a pevnosťou, ktoré sa ozývali v jej hlase, „zistím, kto to urobil a dostanem ho za mreže."

Valterovi sa na tvári roztiahlo prekvapenie a zúfalstvo, no veľmi rýchlo ich nahradilo odhodlanie.

„Rátaj so mnou."

—————

1945 slov

Hore v médiách môžete vidieť, ako vyzeral Bethanin a Gwenin náhrdelník

Vzniká nám tu menšia aliancia 😏 myslíte, že títo dvaja zvládnu nájsť vraha? (Samozrejme, však je to kniha)