Niektoré príbehy sa začínajú aj končia rovnakou kapitolou...

Hustá čierna tma. Tiene plaziace sa po stenách jaskyne. Hlboké, ťaživé ticho, ktoré náhle preťal prudký nádych.

Hneď ako pocítila, že je späť na zemi, otvorila oči a žmurkala, kým si spred nich nevyhnala obrazy, ktoré ju mátali. Zelené dúhovky jej na chvíľu zakalili striebristé slzy, lesknúce sa v mesačnom svetle. Rýchlo ich však utrela. Na rukáve, ktorý ledva stihol vyschnúť, sa opäť objavili tmavé, mokré fliačiky.

Znovu sa jej sníval ten sen. Nemusela si pamätať, o čom presne bol. Presne vedela, že to bol ten sen. Za nekonečné množstvo prebdetých nocí pochopila, že nočná mora bude prichádzať s každým západom slnka. Odohrávala sa za jej viečkami vždy, keď zavrela oči, stále, keď hľadela do ohňa či kamkoľvek okolo seba. Všetko naokolo jej ho pripomínalo. A vedela, že strach, ktorý ju pomaly pohlcoval, len tak nezmizne. Nie, kým nezabudne na noc plnú plameňov, slepých výkrikov a slaných sĺz stekajúcich po začiernenej tvári. A ona vedela, že to nedokáže. Nedokáže zabudnúť. Nedokáže odpustiť.

Jej dych sa zrážal na jemné obláčiky pary, ktoré v špirálach mizli medzi studenými jaskynnými múrmi. Strapaté kučery sa jej vlnili okolo tváre, padali jej do očí, šteklili ju na lícach. Nahnevane si ich odhrnula, hoci vedela, že o chvíľu spadnú späť na svoje miesto. Skontrolovala, či je skrinka od babičky na svojom mieste, ukrytá v pukline v skalnej stene. Bola tam. Tma jej síce bránila poriadne vidieť, no rozoznávala jej obrysy. Uľahčene si vydýchla. Natiahla sa a prstami s túžbou prešla po jej vyrezávanom povrchu. Tak rada by vedela, čo je vnútri! Tak rada by do malej kľúčovej dierky vsunula strieborný kľúčik, ktorý sa jej v tejto chvíli hojdal na krku, zavesený na retiazke. Mala ho odo dňa, kedy Edward odišiel s neznámym tmavovlasým mužom do hlavného mesta a už sa nevrátil. Mnohokrát sa pokúšala presvedčiť babičku, aby mohla ísť za ním. Stará žena však tvrdila, že Ed má svoju úlohu, rovnako ako ostatní. A do osudov druhých ľudí sa netreba miešať.

So skrinkou v náručí si opäť ľahla. Gaštanové vlasy sa rozprestreli na deke, ktorá len ťažko zabránila chladnu, aby z kamenných stien prenikol do jej vnútra. Striasla sa od zimy a zabalila sa do kožušiny, ktorá kedysi patrila jej bratovi. Každý deň dúfala, že sa po ňu vráti, no očividne mu nechýbala. Ani kožušina, ani ona s babičkou. Ona však stále pociťovala bolesť z toho, že tu pre ňu nie je. Potlačila vzlyk, ktorý by mohol zobudiť ostatné deti spiace vedľa nej, nasilu zavrela oči a prosila spánok, aby k nej prišiel čo najskôr. Aspoň jedna prosba Ellen Redwood bola vyslyšaná.

...

Zima sa blížila míľovými krokmi. Farebné listy zhnedli, z lesa sa vytratila pestrosť a s ňou aj dobrá nálada. Veveričky pozbierali lieskovce a zaliezli s nimi do svojich nôr, rovnako ako všetky ostatné zvieratá pripravujúce sa na príchod mrazu. Ľudia v Čiernom lese tiež nezaháľali. Blízko jaskyne, no aj omnoho ďalej od vychodených ciest, vyrastali drevené príbytky, ktoré síce len matne pripomínali domy, v akých žili predtým, no splnili svoj účel a ochránili ich pred chladom.

Mrazivé rána sa striedali s veternými dňami a prechádzali do nepríjemne studených daždivých večerov. Noci boli čoraz dlhšie, rána zas studenšie a jedla čoraz menej. Dedinčania chorľaveli a tí, čo vládali, pracovali ešte usilovnejšie, aby pohybom nahradili teplé kožušinové kabáty. Malo to však aj svoje výhody. Ellen, snažiaca sa za každú cenu pomôcť, sa čoskoro naučila vyrábať jednoduché kopije z palíc a srnčích kostí, a onedlho ulovila svojho prvého králika. Všemožne sa snažila zabudnúť na týždne, ktoré ju delili od Edwardovho odchodu. Zo všetkých síl sa v myšlienkach vyhýbala spomienkam naňho. Dúfala, že to, že od neho nedostala žiadnu správu, neznamená, že už nie je medzi živými.

Daždivé dni napokon ustali. Teplota klesla na bod mrazu, hoci sneh ešte neprichádzal. Na stvrdnutej zemi sa však začínala objavovať prvá námraza.

Toho dňa fúkal vietor silnejšie ako zvyčajne.

...

S výkrikom sa prebudila. Pohľadom prebehla po mieste, kde sa ocitla, akoby kontrolovala, či sa jej nočná mora o požiari skutočne len snívala. Všimla si však len steny z neopracovaného dreva, podlahu vystlanú kožušinami a Dereka, malého strapatého chlapca, ktorý si rozospato utieral oči.

„Zobudila som ťa?" opýtala sa potichu. Nevedela, prečo šepkala.

Pokrútil hlavou. „To je v poriadku," odvetil rozospato. Pozrel sa na ňu hlbokými tmavými očami. „Viem, čo prežívaš. Tiež mávam zlé sny."

Prikývla by a možno by sa ospravedlnila, keby len nezvolil zlé slová. Možno to bolo zlým snom, možno chladom, ktorý jej nepridal na dobrej nálade. Ellen v žilách náhle zovrela krv. „Nič nevieš!" skríkla nahnevane. „Tvoji rodičia žijú! Tvoji súrodenci sú tu s tebou! Nemáš ako vedieť, o čom sa mi sníva!" Prudko vstala a na zdôraznenie svojich slov doňho hodila deku, na ktorej spala. Vzápätí svoj čin oľutovala. Ak sa bude správať ako malé dieťa, nikomu tým nepomôže. Uspokojila sa s tým, že si sadla čo najďalej od neho a zazerala do steny. Po očku však sledovala, ako si sedemročný chlapec s neutrálnym výrazom zhodil deku z hlavy. „Viem, čo si myslíš," povedal, stále bez náznaku akýchkoľvek emócií. „Tvoja mamka ma zachránila. To ja som mal zomrieť. Lisa si to nezaslúžila. Ale to, čo sa stalo, nemôžem len tak vrátiť. Prepáč." Zvrtol sa a vyšiel von.

Ellen ovanul studený, zimný vzduch. Zažmurkala, aby zabránila slzám stiecť jej po líci. Mal pravdu, často myslela na to, že to bol Derek Björn, pre ktorého sa jej matka obetovala. Nikdy jej však nenapadlo, že mal zomrieť miesto nej. V duchu si vynadala za svoju výbušnosť. Zlosť obrátila na jedinú osobu, ktorá bola nablízku. Na seba. Všetkým tu zavadzia. Je jej chyba, že sa nedokáže poriadne postarať o babičku, ktorá včera nevládala ani vstať. Je to jej chyba, že hneď neutekala za Edwardom a neprinútila ho ostať. A teraz od seba odohnala aj Dereka. V zúfalom pokuse dostať svoje emócie von bez premýšľania schytila dýku, ktorá ležala pod prikrývkou vedľa nej, a odrezala si poriadne hrubý prameň vlasov. Vzlykla, keď sledovala, ako gaštanové kučierky rozfúkava vietor.

Vedela, že to nebol dostatočný trest, no týmto nerozvážnym činom sa zbavila zúrivosti, ktorá sa v nej nahromadila. Zhlboka sa nadýchla a potlačila spomienku, ktorá sa jej vybavila. Najmä preto, lebo nemala chuť počuť Edwardov hlas. „Keď sa budeš báť, nadýchni sa najsilnejšie ako vieš a ver, že príroda ti do pľúc priveje všetko, čo budeš potrebovať." Prehodila si dopredu vlasy, ktoré sa jej po zásahu čepele rozplietli a pripomínali skôr neupravené kučeravé hniezdo. S chladnou vyrovnanosťou si prezrela svoje dielo. Boli o dosť kratšie, než ako bola zvyknutá, no stále dosť dlhé, aby sa dali schytiť stuhou. Ich dĺžka bola na každom mieste iná, hoci keď sa vlnili, nebolo to až tak vidieť. Pokrčila plecami a potriasla hlavou, aby ich dostala späť na svoje miesto.

Takto ju našla Ryana Björnová, keď otvorila provizórne dvere, pripomínajúce skôr ohradu pre kozy. Ellen stuhla. Najprv si myslela, že sa jej susedka dozvedela, čo povedala jej synovi a inštinktívne sklopila zrak. Potom si však všimla jej vážny výraz a pohľadom preletela po jej tvári. Nenašla na nej ani náznak hnevu, len zvláštny pokoj, maskujúci smútok a vyčerpanie. „Poď so mnou, dievčatko," povedala jej vľúdne a natiahla k nej ruku. Ellen cítila, že sa deje niečo zlé, niečo, čoho by sa mala báť viac ako svojich častých výbuchov zlosti. Preto sa rozhodla prepočuť oslovenie, ktoré dedinčanka použila, a mlčky vložila svoju ruku do jej.

Ryana ju viedla údolím, ktoré si lyssančania zvolili za svoj nový domov. Bolo síce len skoré ráno, no v Čiernom lese všetko ožívalo ešte pred východom slnka. Malé deti sa naháňali medzi stromami, staršie pomáhali svojim rodičom. Dievčatá hrubými niťami zašívali oblečenie, starali sa o oheň a z podrvených orechov a zvyškov múky piekli tvrdé, no predsa len jedlé placky. Chlapci zbierali drevo na kúrenie, brúsili dýky a dlhé lovecké nože. Pár sa vydalo s dospelými mužmi na lov, ostatní vylepšovali malé drevené príbytky a stavali nové. Ženy varili, miešali bylinkové nápoje na boľavé hrdlá a starali sa o ľudí, ktorí nezvládli príchod zimy v týchto nepohodlných podmienkach.

Srdce Ellen Redwood sa v tej chvíli splašilo, akoby chcelo vyskočiť z hrude a nikdy sa nevrátiť. Rozbúchalo sa jej tak nepríjemne rýchlo, až nemohla dýchať. V hrdle jej navrela veľká horká hrča, ktorá bola len predzvesťou pocitov, ktoré ju zaplavili. Doteraz sa hnevala na celý svet za to, že ju odlúčili od zvyšku rodiny. Pravdou však bolo, že nikdy nebola úplne sama. Vždy mala babičku, ktorá ju objala, keď sa cítila osamelo a rozprávala jej vtipné príbehy, keď jej bolo smutno. Jej babička však teraz ležala v domčeku pripomínajúcemu zajačiu noru, kde práve smerovali. V domčeku pre chorých.

Hrubú kožušinu nahrádzajúcu záves odhrnula žena v strednom veku s vlasmi schytenými do strapatého, no praktického uzla. Vymenila si ustarostený pohľad s Ryanou a pustila ju dnu. Ellen sa prešmykla závesom popri nich. Zhlboka sa nadýchla teplého, voňavého vzduchu, ktorý sa len zázrakom držal v prístrešku. Nebolo to veľa miesta, hoci to bol najväčší a najluxusnejší dom, aký sa dedinčanom za tých pár týždňov podarilo vybudovať. Kučeravé dievčatko pohľadom preletelo po starcovi s dlhou sivou bradou, dvoch malých chlapcoch a spiacom dievčatku, ktoré v náručí kolísala ďalšia z ošetrovateliek. V tej chvíli však pre ňu neboli dôležití.

,,Babička," šepla takmer nečujne. Napriek tomu stará dáma, spokojne ležiaca na lôžku vystlanom slamou, okamžite zdvihla zrak. Jej hlboké svetlohnedé oči pôsobili na malú Ellen ako pohladenie. Napriek tomu, že vyzerala čoraz unavenejšie, jej pohľad bol stále rovnako nežný a svieži. Telo starne, ale duša nikdy, spomenula si na slová, ktoré jej povedala pri jej poslednej návšteve. Chodievala za ňou tak často, ako len mohla, hoci jej minúty medzi návštevami pripadali ako večnosť.

Ellen Havbrise sa rozžiarila a pohľadom poprosila ženu s dievčatkom, aby ich nechali osamote. Ošetrovateľka prikývla a položila dieťa vedľa dvoch nezdravo bledých chlapcov. Potom zmizla za závesom z kožušiny.

,,Dala som si ťa zavolať, Ellen," povedala a jej vnučke po celom tele prebehli príšerne studené zimomriavky. Takmer ten hlas nespoznávala. Bol oveľa slabší než včera večer, jemný ako vánok a krehký ako biela porcelánová váza. Jeho zvyčajne vľúdny tón takmer nebolo počuť. Bol bez života, bez emócií. Tie žiarili len z očí, ktoré ako jediné ostali nezmenené. Dlhé biele vlasy sa neleskli nastrieborno ako obvykle. Ruky, inokedy šikovné a pevné, sa jej bez prestania slabo chveli. Starej žene sa na čele objavili vrásky, ktoré si Ellen doteraz nikdy nevšimla.

,,Je ti lepšie?" opýtala sa, hoci dopredu vedela odpoveď. Babička jej však vždy povedala pravdu tak, aby nebolela. Tentoraz ju však jej slová vôbec neutešili.

,,Nie, moja drahá," odvetila stará dáma pokojne. ,,Ale o pár dní už budem. Verím, že hoci sa ti to teraz nebude páčiť, raz za to dokážeš byť vďačná. Nie za to, čo sa stane, ale ako sa to stane. Vždy som dúfala, že môj odchod bude elegantnejší, možno aj dobrodružnejší, no teraz chápem, že toto je to, čo som si priala. Prajem ti, moja milá Ellen, aby si sa v mojom veku cítila rovnako."

,,Babi," prerušila ju Ellen zúfalo. Láskavý, vyrovnaný hlas starej ženy ju privádzal do šialenstva. Nemohla tomu uveriť. Všetko v nej kričalo, že to, čo sa práve deje, je len ďalšia nočná mora. Radšej by si znovu prežila požiar, matkinu smrť aj Edwardov odchod, ako si priznať bolestivú skutočnosť. Skutočnosť, že jej babička umiera.

,,Toto nehovor," pokračovala vysokým, prosebným hlasom. ,,Budeš v poriadku. Vyzdravieš a potom spolu pôjdeme za tetou Gerdou do Saksu. Tam nám bude obom lepšie. Budeme bývať v poriadnom dome, jedávať teplé jedlo a hneď, ako si nájdem prácu, zarobím si peniaze a budem sa o teba starať. Precestujeme svet. Ukážeš mi všetky miesta, kde si bola, a povieš mi všetky príbehy, ktoré sa k ním viažu."

Stará dáma jej so slzami v očiach stisla ruku. Ellen sa však odtiahla. Studené snehobiele prsty, ktoré sa jej dotkli, nepatrili babičke, ktorú ľúbila. Boli to cudzie prsty, ktoré len vzdialene pripomínali tie, ktoré ju kedysi večer čo večer hladili na dobrú noc.

,,Počúva sa to krásne," zašepkala babička. ,,A určite by to krásne aj bolo. Ach, Ellen," vzdychla si. ,,Veľmi ma mrzí, že ťa tu musím nechať samú. Pamätaj si, prosím, že sa vždy nájde niekto, kto ti podá pomocnú ruku. Dohodla som sa s kupcom, čo o pár týždňov pôjde smerom na východ. Odvezie ťa ku Gerde, kde môžeš prežiť všetko, čo si plánovala."

,,Bez teba nikam nejdem!" zvolala Ellen, celá bledá. ,,Ostanem tu, kým sa nevyliečiš."

,,Už je neskoro." Babičkin hlas bol odrazu zvláštne tvrdý. V mihu sekundy roztrhal clonu, ktorú si okolo seba dievčatko vytvorilo. Žiadal, aby videla. Oči zas, aby pochopila. Chvejúce sa ruky prosili o odpustenie.

Ellen sa rozplakala. Po chvíli zdráhania klesla na kolená, privinula sa ku starej dáme a zaborila tvár do mäkkej prikrývky, ktorá ešte voňala tak, ako jej babička, kým neochorela. Cítila, ako jej stará žena rukou prechádza po vlasoch. Na chvíľu sa cítila ako doma, ako keď bolo všetko v poriadku. Potom sa však rozvzlykala ešte viac. ,,Vieš... vieš o tom už dlho," vytisla pomedzi trhané nádychy. Jej slzy boli horúcejšie ako čokoľvek v miestnosti. Nepýtala sa. Odrazu to vedela.

,,Od chvíle, čo Edward odišiel," prisvedčila Ellen Havbrise šeptom. ,,Mala som dosť času dokončiť všetko, čo som začala. Mala som úžasný život, Ellen. Jediné, čo ma skutočne veľmi, veľmi mrzí, je to, že tu nebudem pri tvojom obrade prijímania medzi ženy." Jej vnučka sa rozplakala ešte hlasnejšie. ,,A nebudem môcť typovať, ktorého z tvojich mnoha obdivovateľov si nakoniec zvolíš za svojho kráľa. Neuvidím tvoje deti..." Stará dáma sa na chvíľu odmlčala. ,,Čas je mocnejší ako my, dievčatko moje. Je silný, jemný ako potôčik a zároveň hlboký ako oceán. Nedokážem ho zastaviť."

Odrazu si spomenula na slová jej vlastnej babičky, poslednej pravej jasnovidky. ,,Keď nadíde správny čas, odovzdáš svoj odkaz tomuto svetu. A keď to urobíš, pochopíš, že sa už nemusíš báť. Budeš pripravená na ďalšiu púť..." V tej chvíli jej život odhalil ďalšie z mnoha tajomstiev, vyslovených v tmavej jaskyni v Smaragdových vrchoch. Vedela, že rovnako ako ona, keď predávala svoje posolstvo, aj jasnovidka Gudrun vedela, že prišiel jej čas. A dobre si pamätala, ako veľmi ju jej odchod bolel.

,,Po tom, čo Ed odišiel, som ti dala jednu skrinku," povedala. Na moment zacítila ľahučký závan pobavenia. Osud mal väčší zmysel pre humor, ako si myslela. Len teraz našla krásu príbehov, ktoré sa začínali aj končili rovnakou kapitolou. Len tam sa dal nájsť kľúč k poznaniu, ktoré bolo vždy hlboké, pravdivé a skryté pred zrakmi nezasvätených.

Ellen slabo prikývla. V mysli si vybavila drevenú skrinku s vyrezávným povrchom, strieborným zámkom a kľúčikom so zvláštnym symbolom a žiarivým modrým kamienkom. Vždy ich mala pri sebe, najbližšie, ako sa dalo.

,,Tá skrinka skrýva jeden veľký poklad," pokračovala babička čoraz tichším hlasom. Z posledných síl sa usmiala. ,,Si úžasné dievčatko, Ellen. Odvážne, múdre, šikovné a veľmi, veľmi silné. Keď ti bude smutno, spomeň si na všetko, čo som ti v skrinke zanechala v snahe podeliť sa s tebou o všetky tajomstvá, ktoré sa mi v tomto živote podarilo vypátrať. O mnoho, mnoho rokov príde čas, keď budeš musieť urobiť veľké rozhodnutie. Vtedy ju otvor kľúčikom, ktorý si dostala. Budem dúfať, že ti pomôže nájsť cestu ku svetlu, rovnako ako poklad zanechaný po mojej babičke pomohol mne."

Ellen neprestávala plakať, hoci jej vnútorný oheň už zoslabol. Teraz už len ticho žialila, zahalená hmlistým závojom smútku. Stará dáma sa preto rozhodla rozpovedať jej posledný príbeh. Tentokrát skutočne posledný.

,,Aj ja som mala deväť rokov, keď ma moja stará mama zobrala do jaskyne. Bola tma a spočiatku som sa bála. No babička pre mňa vždy mala pripravené to správne slovo útechy. Bola silná, statočná a múdra ako ty. Aj keď to teraz nevidíš, si jedna z nás, Ellen. A raz z teba bude veľmi múdra žena, ktorú si budú vážiť všetci ľudia v dedine..."

Jej slabý hlas sa ako nežná uspávanka niesol priestorom a spiacim deťom prinášal upokojujúce sny. Aj Ellen sa o chvíľu zložila babičke na hruď a zaspala pokojným, vyrovnaným spánkom, akým môžu spať len duše, ktoré vedia.

Keď sa ráno zobudila, babička sa už nehýbala. Ellen Havbrise, vnučka poslednej jasnovidky, šľachtičná z Bieleho mesta, strážkyňa príbehov a vedma z Čierneho lesa, sa vrátila domov do Ďalekých zemí.