Venujem glimmer_raccoon :) Ďakujem za všetky votes a hlavne komentáre, ktoré ma vždy neskutočne potešia :D

,,Existujú ľudia, ktorí klamú preto, aby niečo získali, iní zase klamú preto, aby sa vyhli bolesti, niekto jednoducho preto, že je mu úplne cudzie pomyslenie, že by mal vravieť pravdu... a potom ešte exitujú ľudia, ktorí klamú preto, že na svoj čas, kedy budú vravieť pravdu, zatiaľ stále čakajú."*

(Stephen King)

Napadlo jej, že presne tomuto momentu sa hovorí ticho pred búrkou. Momentu, kedy sa nedeje nič neobvyklé, no predsa má človek pocit, že chvíľa, ktorú prežíva, ktorá sa predlžuje s pomalým plynutím každej sekundy a ktorá môže trvať celé veky, no rovnako byť krátka ako jediný úder srdca, je niečím výnimočná. A že po nej bude nasledovať rýchly sled udalostí, ktoré môžu priniesť veľa neželaných zmien.

Ticho, ktoré zvyčajne predpovedalo snehovú víchricu, cítila až v špiku kostí, hoci vietor v presvetlenej nočnej tme ledva zafúkal a mračná za oknami nesľubovali dážď a na začiatku pomerne teplého novembra ani sneh. Bol to iný druh ticha, to, ktoré vibruje chladným vzduchom a je nemožné ho spozorovať, pokiaľ ono samo nechce. Bolo to presne to ticho, ktoré spôsobilo, že sa srdce Krvavej kráľovnej rozbúchalo silnejšie a ruky sa jej začali nepatrne triasť. Nenápadne si ich schovala za nespočetné množstvo záhybov červenej sukne nazberkaných šiat.

,Každý vie, čo nasleduje po tomto druhu ticha,' šepol niekde hlboko v jej vnútri zlovestný hlas. Každý... Kráľovná pohľadom opäť letmo zavadila o šľachtica stojaceho pred ňou. Neraz sa dostala do podobnej situácie. Ešte má šancu jej príchodu zabrániť. Ak nechce, aby ju búrka zastihla nepripravenú, musí urobiť to jediné, čo jej ostávalo. Koniec koncov, ako vždy.

,,Zdá sa, že čo sa týka Vlkov, ste dobre informovaní," ozvala sa pokojným hlasom, ktorý akoby bol výsmechom jej momentálnych pocitov. Nehovorila nahlas, napriek tomu sa k nej vlastný hlas vracal v silných zvukových vlnách ozveny. Periférne videla, ako sa Rhellys narovnal. V duchu sa uškrnula. Ak si jej radca myslel, že ho neprekukne, zrejme bol dnes v noci naozaj priveľmi unavený. Takéto očividné chyby obvykle nerobil. Chcela od neho informácie a keďže ich nemal aj napriek tomu, že od útoku spoločenstva rebelov prešli takmer celé štyri dni, nechal pred ňu priviesť jednu z ich náhodných obetí. Pochybovala, že mladý gróf vie o Vlkoch niečo užitočné. Niečo, čo už nevedela. Ak však existovala čo i len malá možnosť, že severania potenciálnych vzbúrencov kryjú, nemohla si na výsluch vybrať nikoho vhodnejšieho. Edward Silversvaed, ktorého meno si držala v pamäti len kvôli neistým politickým vzťahom s jeho otcom, nevedel držať jazyk za zubami. To spoznala ešte predtým, než mal možnosť čokoľvek povedať.

,,P-prosím?" vyjachtal šľachtic.

Kráľovná mala čo robiť, aby si nahlas neodfrkla. Pred očami sa jej začali formovať tmavé šmuhy, stále meniace tvar, a hlava ju bolela ako vždy, keď svojmu telu nedopriala dostatočné množstvo spánku. Naozaj nemala čas viesť storočné zdvorilostné reči s niekým tak hlboko pod jej úroveň. Opäť si ho premerala pohľadom. Stálo ju dosť veľa námahy udržať si neutrálny výraz. Muž stojaci pred ňou zvraštil obočie so zle potláčanou bezradnosťou. Zároveň sa zdalo, akoby sa ho dotklo, že ho považuje za niekoho, kto by o rebeloch mohol niečo vedieť. ,Že ho považujem za aspoň trochu inteligentného,' opravila sa Kráľovná. Čo sa to s tým svetom stalo? Myšlienka sa jej zjavila pred očami tak náhle, až ju takmer rozoznávala v blikote tisícok sviečok miestnosti. Zarazilo ju zúfalstvo, skrývajúce sa za touto nezodpovedanou otázkou. A sklamanie. Obrovské sklamanie. Sever vždy býval naj-... Strhla sa, keď si uvedomila, že sa jej v mysli opäť otvárajú zakázané dvere. Spomienky na sever Ellerportenu znamenali spomienky na všetko, čoho sa vzdala už veľmi, veľmi dávno. Nesmela na to myslieť. No ako sa jej to podarí v prítomnosti severského šľachtica?

,,Zdá sa, že ste hneď po útoku vedeli, ktorá zo skupín rebelov je zaňho zodpovedná," prehodila mrazivo. Šľachtic hľadel do zeme, usilujúc sa vymyslieť vhodnú odpoveď, hoci jeho snaha bola vopred odsúdená na neúspech. Kráľovná ho pozorovala s vnútorným pobavením. Vyzeral, akoby viedol boj sám so sebou. Jedna časť z neho bola stále podráždená, druhá sa však bála dať to najavo v jej prítomnosti.

,,Môj sprievodca okamžite spoznal, o koho ide," priznal napokon. ,,Práve preto sme stihli včas ujsť." Jeho hlas sa náhle zmenil. Znel vyspelejšie, a nebolo to len tým, že hovoril tichšie. Oči mu zvážneli a Kráľovná mala pocit, akoby konečne uvidela skutočný charakter Edwarda Silversvaeda. A možno sa len bál. Sama dobre vedela, že strach dokáže zmeniť ľudí od základov.

,,Hilarius Modet," skonštatovala, hoci to pôvodne mala byť otázka. Šľachtic prikývol. ,,Áno, vaše veličenstvo," dodal rýchlo, akoby si prineskoro uvedomil, že jedno nezdvorilé kývnutie hlavou ako odpoveď stačiť nebude. Kráľovná v duchu znovu pokrútila hlavou nad jeho spôsobmi.

Po dlhšej chvíli ticha gróf pochopil, že chce počuť viac. Aspoň niečo mu nemusela pripomínať slovne. ,,Zaútočili na nás popoludní," povedal pravdivo. ,,Presný čas neviem."

Opäť ten tón. Ten, ktorý bolo počuť v jeho hlase už pri prvej vete, ktorú predniesol. Zvedavosť, ktorá sa v Kráľovnej zrodila za tú krátku chvíľu, opäť zadupala rozpálená zlosť. Hoci útok v severanovi očividne zanechal hlboký strach, nezabránilo mu to poslednú vetu vysloviť s otravným namysleným podtónom, z ktorého jej vrela krv v žilách. Akoby celá cesta do hlavného mesta bola pod jeho úroveň. Akoby sa hanbil za to, že šiel na koni, nie v prezdobenom koči, a prežil pár týždňov nepohodlnej cesty v spoločnosti neznámych ľudí, medzi ktorými možno boli aj obyčajní dedinčania, no bezpečne ho previedli celým kráľovstvom bez toho, aby sa mu niečo stalo. Zahorel v nej starý hnev, ktorý sa jej v dávnych dobách zmocnil zakaždým, keď narazila na niekoho, kto si nedokázal vážiť to, čo mal. ,Presný čas neviem.' Aj z tejto jednoduchej vety vedela jasne vyčítať jeho odpor k ľuďom nižšieho postavenia. Akoby sa jej snažil povedať: ,Nemal som hodinky a neobťažoval som sa opýtať tých barbarov, koľko je hodín, nakoľko neviem určovať čas pomocou slnka.' Sama sa nikomu nepriznala, že okrem toho najzákladnejšieho ovláda hneď niekoľko iných spôsobov.

Šľachtic pokračoval. Kráľovná počula, ako sa Rhellys vedľa nej zhlboka nadýchol. Rovnako ako ona, aj on bol zvedavý na historku, ktorú im porozpráva. Elyswen nevedela, či má dúfať, aby sa dozvedela niečo užitočné, alebo naopak. Druhá možnosť by znamenala vybiť si zlosť na radcovi, ktorému nevyšiel ani jeho chabý pokus zahladiť stopy svojej neschopnosti. A presne to potrebovala. Na druhej strane cítila, že ľad, na ktorom sa ocitla, je s každým mesiacom tenší. Roztápa sa, hoci sa blíži zima, a ona nemá poruke dostatočne silné záchranné lano. Každá informácia o Vlkoch jej pomôže opäť zacítiť pevnú pôdu pod nohami. Preglgla odpor, ktorý sa začal šíriť jej vnútrom, a prinútila sa počúvať.

,,Modet rýchlo vydal pokyn zbaliť tábor, niektoré z našich vecí sa však ocitli v rukách tých barbarov." Len prítomnosť ellerportenskej vládkyne mu zabránila hovoriť s prudkým hnevom, ktorý mu čítala z očí. Akoby nevedel pochopiť, ako sa mu mohla stať taká nespravodlivosť. Zrejme ho po nociach najviac zo všetkého mátala predstava, že si jeden zo špinavých zlodejov skúša jeho hodvábne košele. Kráľovná nedokázala pochopiť, ako môže vedieť tak málo o svete, v ktorom žije už nepochybne aspoň dvadsať rokov. Roky praxe jej však pomohli skryť akýkoľvek pocit, ktorý sa jej s čoraz väčšou bolesťou usádzal v srdci.

,,Niekoľkí strážcovia ostali na lúke, kde sme nocovali, ostatným sa podarilo dostať do bezpečia. Vlkov nebolo tak veľa, ako som čakal, keď som počúval príbehy o tom, ako v lesoch prepadávajú pocestných." Šľachtic sa rozhovoril. Stále mu však v hlase bolo počuť určitú stiesnenosť, možno strach z Kráľovnej, možno z nepríjemnej spomienky. Elyswen napadlo, či ho ani trochu nezaujíma, prečo ich napadli a čo robili tak ďaleko od Čierneho lesa. Ona odpoveď poznala až pridobre, neplánovala sa však o svoje myšlienky podeliť s nikým okrem Rhellysa. Silversvaedova nevedomosť jej perfektne hrala do karát.

Kráľovná zamyslene prikývla. Na krátky moment nasmerovala pohľad na bledého muža po jej ľavom boku, Rhellys však zaryto pozeral pred seba. Uvažovala, ako ďaleko môže so svojimi otázkami zájsť, aby nevzbudila podozrenie, hoci pochybovala, že by si mladý šľachtic niečo všimol. Bude rád, keď bude môcť opustiť miestnosť a vrátiť sa do komnaty, ktorú mu vybrala jedna z komorných. Veľmi dobre vedela, že zatiaľ nemal možnosť si ju ani poriadne obzrieť. Aj uprostred noci bola dokonale informovaná o všetkom, čo sa v okolí paláca dialo. Preto jej neušiel ani rýchly a nenápadný príchod severského grófa. Očakávala ho až nasledujúci deň spolu s jeho družinou a sprievodcom, ktorý mal zabezpečiť jeho bezpečný presun kráľovstvom. Chápala však, že Hilarius Modet ako verný služobník grófa Západných zemí nechcel upútať pozornosť skupiny Vlkov, ktorí sa v meste mohli čakať na ich príchod a dokončiť, čo začali. Už pri tej predstave jej po chrbte prebehli zimomriavky.

Trochu ju vyviedlo z miery, že ju na nezvyčajný príchod šľachtica Modet neupozornil v liste, ktoré pravidelne písal Rhellysovi, pravdou však bolo, že nemal povinnosť informovať ju o všetkých svojich zámeroch. Ani raz sa s ním nestretla. Počula len, že je to pomerne vplyvný muž v službách Murschifa Silversvaeda, najmocnejšieho muža severnej časti Ellerportenu. Nechápala, prečo mu dôverovala viac ako nyflodskému šľachticovi a jeho synovi. Z jeho listov si vyvodila, že je to jednoduchý, no poctivý muž, ktorý si do bodky splní svoju povinnosť. Preto dúfala, že ráno nájde odpovede na všetky svoje otázky ohľadom mladšieho Silversvaeda. Medzičasom sa k nej dostala správa, že zvyšok Silversvaedových mužov strávil noc v hostinci blízko hradieb.

Práve preto, že vedela, kedy Edward Silversvaed vstúpil do hradu, ju zaujala jeho reakcia na poznámku, ktorú akoby mimochodom utrúsila na privítanie. Myslela si, nie, očakávala, že ho tým dokonale zmätie, pravdou však bolo, že hoci neodpovedal hneď, tváril sa, akoby skutočne prišiel pred pár hodinami, nie minútami. Nehodilo sa to k predstave, ktorú si o ňom vytvorila. Jednoduchý rozmaznaný zbohatlík nezvyknutý používať rozum by jej zrejme tak sebavedome neklamal do očí. Alebo vôbec nepremýšľal nad tým, čo hovorí? Nevedela si predstaviť, že by jej zámerne klamal. Poznala ľudí ako on. Ani jeden sa zatiaľ nezmohol na klamstvo, ktoré by neprekukla.

Kráľovná zažmurkala. Únava spôsobila, že ju ticho uspávalo viac ako inokedy. Preto si až po niekoľkých minútach uvedomila, že na to, že je v sieni s dvoma ďalšími ľuďmi, je ticho príliš hlboké. Obaja, Rhellys aj šľachtic, čakali na jej reakciu, kým bezcieľne plávala vo svojich myšlienkach. Stŕpla. Obrovský prešľap, ktorého sa dopustila, spôsobil, že sa jej srdce divoko rozbúchalo a cítila, ako sa jej do hrude vlieva horúčava. ,Ako dlho museli čakať?' prebleslo jej hlavou, kým sa snažila upokojiť si z miery vyvedenú myseľ. Hoci nechcela, pohľadom opäť zaletela k svojmu radcovi. No ten ešte stále s kamenným výrazom na tvári nehybne sledoval sviečky na protiľahlej stene.

Nesnažila sa odhadnúť, na čo myslel. Myšlienky si strážil rovnako ako ich spoločné tajomstvá. Keď však otočila hlavou, pripravujúc si ďalšiu otázku pre severského návštevníka, jej oči sa na malý moment stretli s tými jeho. Náhle sa ocitla v záplave sviežej zelenej s podfarbeným tmavého lesného machu. Pozeral sa na ňu tak uprene a pozorne, až ju to celkom vyviedlo z miery. Dokázal by sa rozmaznaný a neopatrný syn boháča pozerať takým pohľadom? Na túto otázku si nestihla odpovedať. Akonáhle sa ich pohľady spojili, zahanbene sklopil zrak a opäť sa z neho stal Silversvaed, za akého ho považovala.

,,Spoločenstvá podobné Vlkom musíme dostať pod kontrolu," poznamenala Kráľovná nenútene, aby to nevyzeralo, že o nich počas svojho mlčania premýšľala. ,,Aby sa predišlo podobným," zahľadela sa na šľachtia, mysliac na všetko, čo jej povedal, ,,nepríjemným situáciám." Opäť si spomenula na znechutenie a ľútosť, s akou hovoril o veciach, ktoré pred rebelmi nestihol zachrániť. Dala si záležať na tom, aby jej doteraz neutrálny hlas náznakom prezrádzal zľahka pobavené pohŕdanie. Zapichla doňho prísny, ostražitý pohľad, až videla, ako sa zachvel.

,,Nevšimli ste si na nich niečo nezvyčajné?" opýtala sa ticho. Iba ona vedela, že to nebolo na vyvolanie dramatického efektu. Touto otázkou mohla všímavému pozorovateľovi prezradiť viac, než jej bolo milé. A hoci Silversvaeda nepovažovala za práve pozorného, musela si dávať pozor. Čo sa týkalo Vlkov, nemohla veriť nikomu.

Obočie šľachtica sa opäť mierne zvraštilo, akoby si za každú cenu snažil spomenúť. ,,Nie som si istý," povedal roztrasene, akoby sa bál, že ju svojou odpoveďou rozhnevá. Elyswen však vytušila, že niečo predsa len vie. V očiach sa mu na malý moment zablyslo niečo, čo nevedela identifikovať.

Čo ju však prekvapilo, bolo, že to zaregistroval aj on. Žmurkol a jeho oči sa mihom sekundy zmenili na priehľadné a nevýrazné ako zelenkavá hladina horského jazierka. ,,Jeden z nich mal na sebe zvláštny kožuch," ozval sa. Hovoril pomaly, akoby si nebol istý, či má pokračovať. ,,Hrubý a...," zaváhal. ,,Ryšavý. Povedal by som, že bol z líšky."

Kráľovná stuhla. Vo vnútri sa jej opäť pohlo čosi, o čom si myslela, že zaspalo navždy. Čo však bolo ešte horšie, zdalo sa, že si mladý Silversvaed všimol jej strach. Nechápala, ako je to možné, no bolo to tak. Ani sama nevedela, ako na to prišla, pretože mal našťastie toľko slušnosti, aby to nedal najavo. Cítila to, rovnako ako on cítil jej skrývané pocity. V tej chvíli vedela, že je načase stretnutie ukončiť.

Znovu prikývla. ,,Nič viac?" opýtala sa naoko ľahostajne.

,,Keď som toho muža videl naposledy, smeroval na východ. Modet by vám o tom mieste vedel povedať viac," poponáhľal sa šľachtic, takmer ako keby sa bál, že nepovedal všetko. ,Možno to s mojou autoritou nebude také zlé,' pomyslela si nevdojak. Pohŕdala sama sebou, že vôbec mala dôvod o tom uvažovať. Nesmela o sebe pochybovať. Nikdy. Poznala zopár ľudí, ktorí by to vedeli perfektne využiť.

,,V poriadku," predniesla Elyswen. Bolo to prvé, čo jej napadlo, hoci zvyčajne pri výsluchoch nepoužívala podobné frázy. Nič nebolo v poriadku. Ani s ňou, ani so situáciou, do ktorej sa dostávala.

,,Užite si pohodlie." Pery sa jej vykrútili do posmešného úškrnu. Dúfala, že to návštevníka zo severu presvedčí, že svoje neobyčajne vľúdne slová nemyslí vážne. Ešte viac sa však modlila za to, aby bol konečne koniec tejto zvláštnej noci plnej spomienok. Hoci niečo v nej jej pripomenulo, že do decembra sa to bude len zhoršovať.

,Nemohla si s tým počkať do rána?' spýtala sa sama seba. Stisla pery. Zavolať si Silversvaeda uprostred noci bola obrovská chyba a nechápala, prečo si to neuvedomila skôr. Detinské potešenie z toho, že ešte niekto okrem nej nedokáže zaspať, zmizlo, keď postupne sledovala, ako sa jej vlastné správanie vymyká spod kontroly.

Nech už je ráno.

Poslednýkrát sa zadívala na šľachtica, nesmelo stojaceho pred sebou, s vlasmi mokrými od dažďa a so zelenými očami úctivo sklopenými k zemi. Potom sa zvrtla a suverénne odkráčala z miestnosti. Ako odchádzala, jej oči sa konečne stretli s Rhellysovými. Vediac, že jej pohľad hovoril za všetko, nechala dvoch mužov stáť oproti sebe.

Keď jej radca šľachtica prepustí, bude sa s ním musieť porozprávať.

***

Po dvoch týždňoch nečinnosti som znova tu :D Viem, že nie je nedeľa, ale rozhodla som sa využiť cestu do Bratislavy a späť, keď už je taká dlhá (aspoň keď ste z Košíc, hehe :D)

Snáď táto kapitola nebola príliš nudná (neviem, nakoľko vás baví čítať o pocitoch Kráľovnej :D) Bola to asi prvá kapitola písaná skutočne z jej pohľadu, s myšlienkami a pocitmi a to možno aj takými, ktoré by ste pri jej povahe nečakali :D Čo myslíte, podarilo sa Edovi držať sa role? :D

Netuším, kedy vyjde nová kapitola, ale budem sa snažiť, aby ste nečakali príliš dlho :D

Vaša Cissi