Venujem NimaLomeli :)

,,Ak raz akceptuješ svoje chyby, nikto ich nemôže použiť proti tebe." 

(Tyrion Lannister - Pieseň ľadu a ohňa)

,Svätý sjaelvaerge, ochraňuj moju dušu. Dovoľ, nech letí do neznáma v tieni tvojich ochranných krídel. Pomôž mi urobiť dobré rozhodnutia, kedykoľvek budem stáť na rázcestí, a správne sa zachovať v každej situácii, ktorú predo mňa Osud postaví. Dodaj mi odvahu, keď ju budem potrebovať, a daj, aby som múdrosť svojho ducha nevyužil na nesprávne. O to ťa prosím ja, lístok vo vetre, jeden z tisícky a predsa...'

Babička by povedala ,výnimočný'. A žmurkla by, ako vždy, keď dokončí tradičnú večernú modlitbu, zväčša pospájanú so slov, ktoré jej práve prišli na um. Aspoň Edward ju z toho vždy podozrieval. Ellen Havbrise sa však zakaždým len zachichotala a odbila ho so slovami, že takto sa zvykli modlievať všetci v meste, z ktorého pochádzala. Vždy sa jej potom spýtal, kde to bolo. A ona nikdy neodpovedala. Povedala len: ,V meste, kde sa nebo dotýkalo zeme, vnúčik môj. Alebo: ,Blízko nebeského hradu. Mala som naň parádny výhľad!, či ,V nebeskom prístave, kde neustále padal strieborný dážď', prípadne našla iné prirovnanie, z ktorého Ed ani jeho sestra neboli múdrejší. 

Babička by povedala ,výnimočný'.  Edward si však výnimočne naozaj nepripadal. Nie teraz, keď bez varovania narazil na najväčšiu prekážku svojho života. Hneď vedel, ako by zareagovala jeho babička. Povedala by, že osud má zmysel pre humor a šibrinkovala by pri tom rukou ako dirigentka orchestra, o ktorom sa občas zmienila vo svojich príbehoch. To mu však teraz vôbec nepomohlo.

Babička by povedala ,výnimočný'. A ona vždy myslela svoje slová vážne, hoci to občas vyzeralo, že len tak tára do vetra alebo si uťahuje z Lisy, ktorá na jej sklamanie nezdedila poetické zmýšľanie svojho otca. Edwardova matka vždy len pokrútila hlavou, no potom sa jej na perách usadil úsmev, ktorý si Ed vyložil ako priateľské priznanie porážky. Lisa Redwood nikdy nemala problém povedať pravdu. A jej syn si až doteraz myslel, že túto zriedkavú schopnosť zdedil po nej.

Až doteraz.

V tejto chvíli si nevedel spomenúť ani na jednu z babičkiných modlitieb. Ani na príbeh, ktorý mu rozprávala v predvečer požiaru. Dokonca ani na misiu, ktorou ho poverili Vlci. Neskôr však usúdil, že to tak možno bolo lepšie.

...

,,Gróf Západných zemí a syn správcu Nyflodu, Edward Silversvaed," zachrčal muž v čiernom habite. V očiach sa mu zablyslo, chorobne biela pleť sa zaleskla vo svetle sviečok. Ed nemusel hádať dvakrát, čo si o jeho postavení myslí. Napriek tomu ho uviedol bez akejkoľvek emócie v nepríjemne chrapľavom hlase. Neznelo to ako oznámenie príchodu rytierov z boja, skôr ako pripomenutie, keby si jej veličenstvo nezapamätalo jedno z mnohých mien svojich nepodstatných poddaných. Pre Edwarda to však napriek tomu bolo príliš veľa pozornosti venovanej jeho osobe. ,Gróf Západných zemí,' zopakoval po ňom v duchu. Na svoj nový titul si musí ešte zvyknúť.

Pohľadom opäť zaletel ku Kráľovnej, včas sa však spamätal. Dobre nacvičeným pohybom sa uklonil a pokľakol na jedno koleno. Cítil, ako za ním zavial tmavomodrý zamatový plášť. Tesne predtým, ako si stihol vynadať za rozlietané myšlienky, mu stihlo napadnúť, koľko bodov by mu udelil Njall za dramatický efekt. Jeho umelecká duša si vždy potrpela na detaily, nech sa už týkali čohokoľvek. Nemali posúvať dej, ale vyvolať v divákoch emócie a zvedavosť, prinútiť ich rozmýšľať nad ďalšími osudmi hrdinov príbehu. 

Detailov v rozľahlej miestnosti s klenutým stropom bolo príliš veľa. Všetky priam udierali do očí viditeľnými sýtymi farbami a kričali, aby si ich niekto všimol. Uprostred náhleho ticha, v ktorom sa však Ed ocitol, bolo ťažké sa na niečo sústrediť. Najmä ak sa doňho náhle zapichol chladný pohľad Kráľovniných očí, čo sa rozhodne za detail považovať nemohlo. Bez toho, aby sa do nich pozrel, vedel, že budú modré. Cítil, ako skĺzli od jeho sklonenej hlavy až ku špičkám topánok, ako pomaly skúmajú každý záhyb na jeho šatách, každú črtu jeho tváre, každý mokrý vlas či blato na podrážke. Uvedomil si, ako asi musí vyzerať. Napriek tomu, že sa u Forbiho prezliekol a ledabolo prečesal, oblečenie sa mu pokrčilo a mokré gaštanové pramienky vlasov sa mu vlnili okolo tváre v tmavých, nepravidelných špirálach. Oproti všetkým na hrade musel pôsobiť ako posledný barbar z odľahlých končín kráľovstva. Z čierneho pohľadu bledého muža usúdil, že presne to si o ňom mysleli.

,,Verím, že ste si po dlhej ceste dostatočne oddýchli," zarezonoval v miestnosti nový hlas. Jej hlas. Edward si nikdy nepredstavoval, ako by mal znieť, no teraz usúdil, že presne takto. Osoba, ktorej patril, rozhodne neskrývala svoju silu v ňom, no hovorila potichu, akoby nechcela vete pridávať viac dôležitosti, než si zaslúži. Prekvapilo ho však, ako jemne by znel, nebyť zvláštneho podfarbenia, ktorý akoby zvýrazňoval postavenie jeho majiteľky. Náhle pocítil túžbu konečne zdvihnúť zrak a poriadne sa na Kráľovnú pozrieť. Správanie v spoločnosti, ktorého múdrosť mu počas putovania Lisbet vštepovala do pamäti, mu to však nepovoľovalo. 

,,Nuž, doteraz som nemal veľmi možnosť oddychovať," chcel povedať, no radšej svoju odpoveď vyslovil len v duchu. Nevedel, kam svojou poznámkou Kráľovná mierila. Mal to byť výsmech? Zdvorilostná fráza bez hlbšieho zmyslu? Alebo len nebola informovaná o tom, že na hrad dorazil pred pár minútami? Nakoľko nevedel, čo by mal v tejto situácii povedať, jeho odpoveď prišla o hodnú chvíľu neskôr, než by sa patrilo. 

Edward v duchu poprosil svojho sjaelvaerge o odpustenie. Usmial sa predstieraným úsmevom, o ktorom sa však zhodol sám so sebou, že je pre Edwarda Silversvaeda vhodným. Nevedel, ako presne bude vyzerať charakter jeho nového ja, úlohu, ktorou bol poverený, mal však v pláne poctivo dodržať. Bolo načase to zistiť. 

,,V mene môjho otca aj môjho sprievodcu vám za tú možnosť zo srdca ďakujem," predniesol tónom, pri ktorom sa dalo polemizovať, či nejaké srdce má. Konverzačným, no falošným. Jednoducho ako barbarský zbohatlík, ktorý si myslí, že znamená viac, než v skutočnosti. Edovi prišlo samému zo seba zle.

Najradšej by pohľadom skontroloval situáciu, stále si však nedovolil zdvihnúť zrak. Nech bol Silversvaed akokoľvek trúfalý, pozrieť sa do očí kráľovnej bez povolenia by bolo ako sa neozbrojený postaviť proti armáde. Až na to, že pri súboji s Krvavou kráľovnou by mu nepomohla sila ani roky trénované inštinkty. Preto ostal pri krátkom silenom úsmeve, ktorý mu však odišiel z pier, akonáhle si mladý šľachtic uvedomil, že to svojou odpoveďou pravdepodobne prehnal. Neistota, ktorú na ňom bolo možné zbadať, ani nemusel hrať.

Kráľovná prestúpila z nohy na nohu. Mohol si len predstaviť jej pochybovačný, možno aj znechutený úškrnok, ktorý pravdepodobne práve v tejto chvíli zdobil jej tvár. ,,Pohodlie hostí je jedna zo služieb, ktorú je každý povinný poskytnúť," prehodila naoko zamyslene. Aj teraz Edwarda dokonale zmiatla. Nevedel si predstaviť, čo má od tohto stretnutia očakávať, a nemal čas, aby premýšľal nad skrytým významom jej slov. Cítil, ako jeho vnútorné napätie narastá. Možno presne toto bolo to, čo chcela touto bezstarostnou, priateľskou a absolútne neúprimnou konverzáciou dosiahnuť.

Kútikom oka sledoval spodný lem karmínovočervených šiat sýtej farby, od ktorej sa odrážal zlatistý lesk plamienkov, poskakujúcich v honosných zlatých svietnikoch. Opäť na temene hlavy zacítil pálčivosť jej prenikavého pohľadu. Čakala na odpoveď. Ed sa s námahou prinútil zachovať si chladnú hlavu. Ovládol prsty, ktorými by najradšej začal žmoliť svoju hodvábnu košeľu, a opäť ich vystrel. Nenápadne sa zhlboka nadýchol. Ani vtedy mu však nenapadla vhodná odpoveď.

Začínal tušiť, o čo ellerportenskej kráľovnej išlo. Chcela zistiť, ako pohotovo dokáže zareagovať. Či odpovie s duchaplnosťou diplomata, alebo samoľúbo uverí, že sa o jeho pohodlie skutočne zaujíma. Chce vedieť, čo za človeka práve pustila do svojej blízkosti. Odpoveď na jej nevyslovenú otázku jej však nemohol dať skôr, než to zistí od sám. Hoci Edward Redwood poznal svoje kvality a slabosti, nikdy sa neocitol v podobnej situácii. Nemohol sa teda spoliehať na svoje chabé skúsenosti ani na inštinkty, ktoré boli v úplnom rozpore so spoločenskými pravidlami kráľovského dvora. A ako sa podarí experiment s Edwardom Silversvaerdom, to nevedel o nič lepšie ako Kráľovná. 

Odkašľal si, aby prinútil svoje vyschnuté hrdlo vydať aspoň slabý, neistý zvuk. Keď však prehovoril, samého ho prekvapilo, ako vyrovnane jeho hlas znel. ,,Všetci máme svoje povinnosti, veličenstvo," zašepkal, nevediac, čo svojimi slovami spôsobí. Bolo však nezdvorilé nechať človeka s vyššou hodnosťou povedať dve vety po sebe po takej dlhej prestávke. Edward mal okrem iného tú smolu, že sa rozprával s najvyššie postavenou osobou Veľkého ostrova. Miestnosť plná horiacich sviečok znova upadla do ticha. Ed len dúfal, že nevyzerá tak bezradne, ako sa cíti.

Kráľovná sa ovládla, aby sa jej ústa opäť neskrivili do úškrnu. Vyhýbavá odpoveď, nad ktorou musel neznámy šľachtic dosť dlho rozmýšľať, ju pobavila viac, než sa patrilo dať najavo. Sama nevedela prečo. Vedomá si strachu, ktorý v cudzincovi vyvolávala, ho nechala čakať ešte pár ďalších chvíľ. Potom jej pohľad stvrdol a ona sa rozhodla preskočiť všetky zdvorilostné frázy a prejsť k pravému dôvodu jeho návštevy. Pokiaľ vedela, jeho vzdelanie aj tak nebolo natoľko vysoké, aby na ne vedel odpovedať podľa jej predstáv. 

,,Počula som, že ste to nemali vždy jednoduché," naznačila. Edward sa zachmúril. Nemohol prepočuť zmenu v jej hlase, ktorý náhle znel ako pokojne tečúci ľadový vodopád. Pocítil istú úľavu, keď konečne odhodila masku zhovievavosti. Nahnevalo ho však, že mu hneď nenapadlo, na čo naráža. Spočiatku ho vlastne úplne zaskočila. Neustávajúci tlak, ktorý naňho pôsobil, mu však pomaly prebúdzal unavenú myseľ. Nebolo ťažké spočítať, koľko času uplynulo od naháňačky neďaleko brala porazených a ako dlho trvá, kým sa odtiaľ správy dostanú do hlavného mesta. ,Napadli nás Vlci. Bola to hrozná tragédia. Našťastie ich rozohnalo Kráľovnine vojsko.' Keď k Ulvovým slovám pripojil útržky, ktoré počul od Raeva, domyslel si, že intrigársky Vlk sa opäť zahral na grófovho sprievodcu bez jeho vedomia. Zrejme osobne informoval Kráľovnú o dramatických udalostiach spred štyroch dní. Ani on však očividne nezvážil možnosť, že by sa ellerportenská panovníčka pustila do ich prieskumu tak skoro. ,Toto nie je žiaden rozhovor,' uvedomil si Ed. ,Je to výsluch.'

Práve preto sa aj on rozhodol nechodiť okolo horúcej kaše. ,,Zrejme máte na mysli ten útok," povedal. V poslednej chvíli sa spamätal a vložil do svojho prejavu takmer nebadateľný ublížený tón. Naschvál použil slovo ,útok'. Hoci bolo prehnané, vedel si predstaviť, že niekto so Silversvaedovou povahou by ho mohol použiť. S prekvapením zistil, že sa v nej už začína orientovať. Medzi ním a jeho skutočným ja bola síce veľmi ostrá hranica, vedel sa vžiť do oboch. Opatrne sa ponoril do vedomia osoby, ktorá v jeho vnútri začínala samostatne existovať. Myseľ si však nechal otvorenú, pripravenú vybaviť si a použiť všetko, čo mu kedy kto spomenul. 

Hoci to nemal ako vidieť, Kráľovnej sa zablýskalo v očiach. ,,Vstaňte," prikázala mu. Z jej rozkazu sa nedala vyčítať nijaká emócia, nieto ešte rozhorčenie, ktoré v tej chvíli pocítila. Edward si napriek tomu vedel predstaviť, ako inak by jej hlas znel, keby dala voľný priechod svojim citom. Vedel však, že si to nemohla dovoliť rovnako ako on, hoci v jej prípade nepoznal pravý dôvod. Toto bol súboj lží, dvoch vojakov, ktorí naschvál používali iné zbrane, než mali predpísané. Tie, ktoré nevystavovali navonok, ale ukrývali v záhyboch neprebodnuteľného brnenia. 

Edward sa pomaly postavil. Za krátky čas, ktorý strávil v úklone, mu stŕplo koleno, no ani to nepocítil. Zdvihol zrak a konečne pohliadol do očí najobávanejšej osoby Ellerportenu. Necítil pritom strach, ako si myslel, keď o tomto okamihu premýšľal pri ohni v spoločnosti Vlkov. Neovládla ho ani nenávisť ako v noc požiaru. Bol len zvedavý. Chladne a ľadovo zvedavý.

Keď sa jeho oči zrazili s Kráľovninými, takmer ustúpil dozadu. Bola to doslova zrážka. Obaja sa totiž stretli s odporom, ktorý nečakali. Ed si bol vedomý toho, že z jej očí nebude môcť čítať tak ľahko ako z pohľadu iných ľudí, nečakal však, že narazí na priesvitnú stenu, takmer nepostrehnuteľnú bariéru, ktorá však bola oveľa silnejšia, než by sa mohlo zdať. Ani jeden z nich nežmurkol. Kráľovnin pohľad však takmer okamžite stratil na intenzite. Stiahla sa do seba s pokojom vyrovnanej vodnej hladiny a ledabolo si prehliadla unaveného cestovateľa pred sebou, tentokrát bez snahy priklincovať ho k zemi silou svojej vôle. Edward urobil to isté.

Nebolo to viac než pár sekúnd, no tie stačili na to, aby popreli aj potvrdili niektoré z chýrov, ktoré o nej počul. Keď si spomenul na jej podobizeň na kúsku pergamenu, ktorý celý mesiac nosil vo vrecku plášťa, v duchu sa pousmial nad tým, ako verne ju autor zobrazil. Napriek tomu sa mu ani zamak nepodarilo vystihnúť silu, ktorá sa v nej ukrývala. Nemusel sa na ňu dívať, aby ju cítil. Presne tá spôsobovala nervozitu, ktorá v ňom až do tohto momentu narastala. Teraz však bol pokojný, akoby sa naňho preniesol kúsok z dobre nacvičeného pokoja bledej plavovlasej ženy stojacej pred ním. 

Vládkyňa Ellerportenu sa naňho opäť pozrela. Oči mala pokojné, akoby sa nedialo nič výnimočné. Nie teraz, ale počas celého jej života. Ed mal pocit, že naňho hľadí spoza tenkého skla, ktoré nikto nemal šancu vidieť, no predsa bolo tam. Čo sa odohrávalo za ním, nemohol zbadať nikto okrem nej, hoci sa zdalo, že je priesvitné. Bola to však len jedna z mnohých záhad, ktoré mu pri pohľade na ňu udreli do očí. Nič na nej nepôsobilo ako pretvárka. Videl ľudí, ktorí sa pokúšali klamať a ľudí, ktorí boli tak zžití so spleťou svojich klamstiev, že sa stali ich súčasťou. Krvavá kráľovná nebola ani jeden z týchto prípadov. Dokonca aj Raevova mimika prezrádzala viac ako jej. Bola až desivo bezvýrazná napriek jej dokonale tvarovaným perám, prenikavým očiam, zlatistým kaderiam a výrazným šatám s hlbokým výstrihom. Ako socha, ktorá sa tvári, že je stále medzi živými, ako niekto, kto už dávno stratil zmysel svojho bytia.  

Ak niekto tvrdil, že je to najkrajšia žena v kráľovstve, ani zďaleka sa to nepribližovalo k pravde. Ak niekto tvrdil, že je to najkrutejšia žena na Veľkom ostrove, tiež bol ochotný pripustiť, že jeho úsudok ani zďaleka nevystihol skutočnosť. Ak sa našiel odvážlivec, ktorý tvrdil, že by stačil jediný pohľad a k nohám by jej padlo celé vojsko, bolo to tak. 

Pre Edwarda však ani jedno z toho nehralo významnú rolu. Prebudilo sa v ňom niečo, čo sa celé štyri týždne pokúšal zatlačiť do úzadia. V momente, keď si uvedomil toto všetko, dokázal myslieť na jediné. ,Toto je žena, ktorá mi zabila rodičov.' 

Nepochyboval, že má mnoho tajomstiev, minulosť, v ktorej sa odohralo nespočetné množstvo dobrých aj zlých chvíľ, sny, ktoré si musí strážiť ako všetci ostatní. Nateraz sa však uspokojil s myšlienkou, ktorá sa v jeho mysli zjavila ako blesk z jasného neba. Ak majú niekoho nazývať Krvavou kráľovnou, neexistuje nikto, kto by si to zaslúžil viac.

 ***

Uf, zvládla som to! A hoci som opäť mala v pláne ich rozhovor ukončiť, nielen ho začať, snáď sa vám kapitola páčila :) Aj vy sa tak tešíte na tie ich myšlienkové súboje? :D Edward je teraz ešte stále trochu v šoku, ale myslím, že ak sa posnaží, mohol by jej byť celkom dobrý protivník :D 

Som zvedavá, čo si o tejto kapitole myslíte, vlastne horím nedočkavosťou, takže sa budem tešiť na vaše komentáre :D Snáď to do rána vydržím :D (S tým záverom som spokojná, ale ak by sa v texte našli nejaké nejasnosti alebo chyby, prosím, upozornite ma - písala som to s prestávkami a ten koniec navyše aj o jednej v noci, čiže neviem, v akom je stave :DD Som nezodpovedný živel, ja viem :D)

Ospravedlňujem sa, že minulý týždeň nebola kapitola, všetko som vysvetlila v správe na mojom profile. Neviem, ako často budú vychádzať, ale keďže mám až do stredy voľno, pokúsim sa to dobehnúť a napísať aj kapitoly k mojim ostatným knihám. A, samozrejme, okomentovať a dočítať tie vaše, ktoré som zameškala :D 

Cissi