Venujem Naiyah92, ktorá mi dodala novú chuť písať o Kráľovnej, žene, ktorá milovala, oľutovala a zabudla... Ďakujem za nádherné komentáre! :D

Zabudnutie a následne smrť... to je to, čo sa od nás v živote očakáva...?

Slabo sa nadýchla. Opatrne, akoby sa bála, že ju niekto začuje. Nikto sa nesmie dozvedieť, že je každú noc hore. Že každú sekundu plnú nekonečnej tmy prebdie, uväznená medzi snami a realitou. Medzi poddanými sa už dávno šepkali rôzne mýty týkajúce sa jej osoby, a jedným z nich bol aj ten, že Kráľovná nemôže pokojne spávať. Vedela o tom, mala svojich ľudí, ktorí jej zistia všetko, o čo požiada. Ale trápilo ju to. S každou informáciou, ktorá unikne pomedzi kamenné múry hradu, sa stáva slabšou. A jej nepriatelia silnejú.

Bola už hlboká noc, len vďaka svetlu blikajúcej sviečky rozoznávala obrysy svojej spálne. Zažmúrila na ten malý, mihotavý plamienok svetla a rozmýšľala, kto ju sem dal. Možno Damia, jedna z jej najvernejších dvorných dám, ktorá mala ako jediná prístup do jej komnát. Nik iný jej nenapadol. No dávala by si tú námahu, aj keď ju o to nepožiadala? Urobila by pre ňu niečo navyše, len tak, z dobrej vôle? Tomu neverila. Pre ňu nikto nič podobné neurobí, rovnako ako to pre nikoho nespraví ona. Na svete stále existuje určitý druh rovnováhy, rovnorodé priťahuje rovnorodé.

Snažila sa nájsť si medzi prikrývkami a vankúšmi pohodlné miesto. Myslela na ich hebký dotyk na pokožke, na ten vábivý pocit pohodlia, keď sa do nich zaborí a bude dýchať ich vôňu. No vždy, keď si ľahla, pocítila nutkanie okamžite sa otočiť na druhú stranu. Čo ak za ňou niekto stojí, čo ak niekto sleduje každý jej pohyb, čaká na moment, kedy zaspí, aby jej do srdca mohol vraziť zakrivenú dýku?

Pomaly sa otočila, očami sledujúc okolité steny. ,Nikto tu nie je,' vravela si, no vlastné slová ju upokojiť nedokázali. Teraz ju už nedokázal upokojiť nikto, nie po tom, čo sa všetci, ktorých mala rada, stratili v hlbinách zahmlenej minulosti. No nedokázala na nich myslieť, nedokázala si vybaviť ich tváre. Lepšie povedané, nechcela. Kedysi dávno nechcela tak veľmi, že teraz už nemohla. Hlboko vnútri si postavila barikádu, takú pevnú a prepracovanú, že ňou za bieleho dňa nedokázala preniknúť jediná spomienka. Ale v noci, kedy sa tiene začnú hýbať a sny sa zákerne začnú miešať do spánku, si jej myseľ tvorila vlastné chodníčky. A spomienky sa snažili dostať von.

Presne to bol dôvod, prečo Krvavá kráľovná nenávidela tmu. Bála sa, čo môže číhať v zákutiach, kam nedovidela, mala strach zatvoriť oči a stratiť kontrolu nad zmyslami, desila sa toho, čo uvidí vo svete za zavretými viečkami. Bála sa zaspať, lebo sny jej pripomínali, kým bola kedysi dávno... v dobách, ktoré jej pripadali ako minulý život, ako niečo, čo už dávno nie je jej súčasťou. No boli v nej, spomienky žili a dýchali a čakali na príležitosť, kedy sa pozabudne a oni preniknú do jej vedomia.

Napäto sledovala závesy, vlniace sa v nočnom vánku. Boli z ťažkého zamatu, keďže ich úlohou bolo zabrániť mesačnému svitu prenikať do miestností, no vietor nimi aj tak dokázal pohnúť. Dokáže aj jej ľud pohnúť s ňou, dokážu ju prinútiť, aby sa vzdala? Budú mať dostatok odvahy, aby sa vzbúrili? 

Odvaha im nechýbala, odkedy sa rozšírili zvesti o príchode Lesného jazdca. V dedinách došlo k viacerým nepokojom a Kráľovná cítila, že sa celá zem na niečo pripravuje. Na niečo veľké, čo ona v žiadnom prípade nebude očakávať. No ako by jej mohli nahnať strach? Čo proti jej moci zmôžu obyčajní dedinčania?

Hoci by si to nikdy nepriznala, existencia Skovridera ju začínala znepokojovať. Nemohla naňho prestať myslieť. Vnikol jej do podvedomia, neustále rozmýšľala, čo práve robí a hlavne, či je skutočný. Lebo ak nie je len výplodom niečej fantázie, potom by sa mala skutočne začať báť.

,Pre bohov, nech už je po všetkom,' žiadala nečujne. Každým dňom očakávala list, ktorý by ju ubezpečil, že dediny Čierneho lesa ľahli popolom. Stále, keď zazrela niektorého z jej radcov, dúfala, že jej do rúk vloží dôkaz o smrti bájneho záchrancu. No dni plynuli a ona začínala rozmýšľať, čo za neviditeľné sily prekazili jej plán.

Okrem strachu však cítila aj niečo iné. Podobný pocit nemala už veľmi dávno. Len stiahnutý žalúdok a tlak na hrudi ju ubezpečoval, že sa nemýli. Tlak zosilnel, keď si predstavila kričiacich ľudí a domy, z ktorých za pár sekúnd ostanú len kostry, tiene len vzdialene pripomínajúce domov. 

Veľakrát z rôznych dôvodov posielala ľudí na smrť. Bola to súčasť vlády, riziko povolania. Obete vojny, trestanie zločincov, výsluchy povstalcov... A mala rôzne techniky, ako dostať z ľudí to, čo chcela počuť. No ešte nikdy nikoho neodsúdia na smrť v plameňoch. Nikomu nedopriala túto smrť, smrť, ktorú tak dobre poznala. A teraz sa jej, vinou svojho rozhodnutia, spomienky vracali závratnou rýchlosťou. Červený lesk v očiach ľudí, ktorých denne zdravila na ulici, telá posiate popáleninami, strácajúce sa v čiernom lepkavom prachu, mesto, kedysi biele a žiarivé, zatiahnuté smútočným sivým závojom... Mohla dopustiť, aby ostatní trpeli tak, ako ona? 

Tvárou jej náhle preletela zlosť. Samozrejme, že mohla. Bola kráľovnou, všetky jej želania boli vždy do bodky splnené, hoci nie vždy potom našla pokoj, po ktorom túžila. Neuhasila plameň, ktorý v nej horel od chvíle, kedy naposledy videla svoj domov. Nepatrný zárodok ohňa, ktorý ju nútil neustále myslieť na pomstu, dokázala potlačiť, len keď ostatní trpeli prinajmenšom tak, ako svetlovlasé dievčatko s modrými uslzenými očami... No to už bolo dávno. Tak dávno, že nebyť Lesného jazdca, ani by si na to nespomenula. 

,,Dostanem ťa, Skovrider," zašepkala takmer nehlučne, ako už toľkokrát predtým. On stál za všetkými jej problémami. Jej minulosť by sa ju nepokúšala nájsť, ak by sa neobjavil. Práve preto bola takmer posadnutá čakaním na Dahnerovu správu, správu o jeho smrti. ,,Nech si kdekoľvek, nech si akokoľvek ďaleko...ja ťa nájdem a stihne ťa trest za všetko, čo si spôsobil... nič ma nezastaví," vydýchla a prevalila sa na druhú stranu postele.  ,,Prinútim ťa kľačať na kolenách," zamrmlala so vankúša. ,,A potom... potom ťa pošlem presne tam, kde si ty chcel mňa!"

S týmito slovami Krvavej kráľovnej oťaželi viečka a spala, až kým ju ráno nezobudili prvé krvavé zore.    

...

Kvôli slnečným lúčom nevidela poriadne do zrkadla.

,,Nehýbte sa, veličenstvo." Komorná jej jemným pohybom prešla hrebeňom po zlatistých vlasoch, ktoré sa po dotyku opracovaného kovu zvlnili sťa vodopád. Kráľovná po nej šibla nespokojným pohľadom, no žena, ktorá sa sústredila na tvorbu účesu, si to nemala ako všimnúť. Potom sa znova pozrela do zrkadla a jej ametystové oči sa stretli s takmer identickým odrazom. Dívala sa na seba každé ráno, pri každom otravnom česaní. Práve preto postrehla na svojej tvári nevítanú zmenu.

Pod očami sa jej vytvorili kruhy a vyzerala strhanejšie ako predtým. Pery mala suchšie a oči vyhasnuté, bez života. Pôsobila ako minimálne o päť rokov staršia, hoci jej vek sa už celé desaťročia nezmenil. Jej nespavosť jej vždy prinášala podobné problémy. Nočné mory, ktoré ani po toľkom čase nezmizli a objavovali sa pravidelne s každým západom slnka, zapríčinili, že neustále bojovala s nezdravo bledou pleťou a ospalosťou. No hlavne s výhražným tichom, ktoré ju varovalo, že ak sa o jej zlých snoch dozvie verejnosť, stratí roky budovaný rešpekt a hrôzu, ktorú teraz cíti každý, kto sa na ňu pozrie. Áno, vedela, že sa jej ľudia boja. A páčilo sa jej to, lebo vedela, že ničím iným si už autoritu nezíska. Nie v tomto svete, kde už dávno neplatia morálne zásady. 

 ,,Hotovo, výsosť," šepla komorná a odstúpila, aby si Kráľovná mohla obzrieť jej dielo. Vlasy mala vo výške uší zapletené diellvendským spôsobom, schytené ozdobným hrebienkom vykladaným zafírmi v tvare slzičiek. Voľné pramienky jej splývali po pleciach a šatách s výšivkou rovnakej farby. Nevedela, prečo sa dnes zladila do modrej. Možno to bolo spomienkami na noc a vedomím, že o tisícku míľ ďalej teraz ľudia zomierajú v ohni jej malej pomsty. Niekdajšiu farbu svojho kráľovstva si zvolila z podvedomého prejavu súcitu. Z pohľadu krutovládcu to bolo zbytočné a z pohľadu trpiaceho ľudu nedostatočné gesto. No Kráľovnú aspoň na chvíľu upokojilo.

,,Môžeš ísť," pokynula svojej komornej, čím vyjadrila svoju spokojnosť. S pocitom, že urobila všetko potrebné, vyšla zo svojich komnát, odhodlaná začať nový deň. Prinútila sa nemyslieť na to, čo za život to vedie, keď sa musí ku každej ďalšej hodine života doslova nútiť. 

Jej kroky sa ozývali mĺkvou chodbou dávno predtým, ako ňou prešla. Opätky v pravidelnom takte klopkali o mramorovú podlahu a vzbudzovali dojem niekoho, kto má situáciu pevne v rukách. A presne to chcela dosiahnuť. Jej ľudia museli veriť, že má všetko pod kontrolou. Museli, ak nechce, aby ich pochybnosti prinútili obrátiť sa proti nej. Lebo stačilo naozaj málo, aby ich viera zakolísala. Strachom si ich nikdy skutočne nezískala a ona nebola natoľko hlúpa, aby si to neuvedomovala.

Hľadela pred seba, vyrovnane, bez akýchkoľvek emócií. Dvere sa pred ňou otvárali a znova zatvárali, oslepovali ju svetlá drahých krištáľových lustrov a vysokých svietnikov plných horiacich sviec. Muži v brneniach s pokorou skláňali hlavy, keď prechádzala okolo. Dvorné dámy vyčarúvali nádherné úsmevy, no keď sa za nimi obzrela, sklopili zrak. 

Jednotvárnosť dní strávených v paláci bola priam zarážajúca. A desivá. Dookola tie isté úsmevy, výhražné pohľady, chladné stisnutia pier, zákerné mlčanie. Oči pozorne sledujúce dlažbu, tlkot srdca ľudí, ktorý sa zrýchlil, keď sa dostali do jej prítomnosti. Úklony, meče, prísahy. Všetky nutné, no zároveň zbytočné. Symbolizujúce vernosť, no v skutočnosti len prejavy podriadenosti. A Kráľovná tak veľmi túžila po zmene. Jej život však bol ako nekonečný kruh, kolotoč udalostí, ktorý sa nikdy neskončí. 

Občas chcela toto celé zastaviť. Niekedy, v slabých chvíľach, sledovala mesiac, strácajúci sa za búrkovými mrakmi a želala si, aby bola schopná to celé ukončiť. No nikdy to neurobila. Nikdy si nedovolila vybočiť z vychodených cestičiek, nikdy neopustila ilúziu bezpečia na svojom hrade. Vedela, že ak by sa jej podarilo prerušiť tento kruh, nastal by koniec, ktorý by pre ňu nebol ani trochu príjemný. Bála sa smrti, bála sa súdu. Preto šla stále ďalej, nedbajúc na to, že cesta späť už neexistuje. 

,,Veličenstvo." 

Rhellysov hlas ju vrátil do reality, oslobodil ju od zakázaných myšlienok. Strhla sa. Nikdy neocenila jeho schopnosť znenazdajky sa objaviť presne tam, kde potreboval.   

Radca, ako vždy zahalený do bezchybne vyčisteného čierneho rúcha, jej podal pergamen, zavinutý do obalu z jelenej kože, aby sa nepoškodil. Jasný znak toho, že pochádza od jej špehov na severe.

Rozbúchalo sa jej srdce. Je možné, že sa jej želanie splnilo? Že v noci, ktorú prežila len s myšlienkou práve na tento list, jej vojsko vykonalo chladnokrvný rozkaz, ktorý im dala? Len s potláčanou nedočkavosťou vysunula zvitok starého papiera z koženého puzdra a očami prebehla po rukopise, naškrabanom čiernym atramentom rukou jej najvernejšieho výskumníka, Dahnera Forskera. Ako čítala, lesk v jej očiach silnel. Ruky sa jej chveli a keď list opäť zvinula, na perách jej pohrával víťazoslávny úsmev.   

,,Podarilo sa to," šepla s narastajúcou hrdosťou. ,,Je mŕtvy, Rhellys." Náhle sa jej vnútro zachvelo. Prudký náraz emócií spôsobil, že sa jej zatočila hlava a musela sa oprieť o stenu, aby nespadla. Znova a znova, ako nekonečný kruh sa jej v hlave vynárali obrazy ľudí v plameňoch, cítila, ako sa jej žalúdok znova stiahol a bolesť v hrudi ju nútila plakať. No neplakala, nemohla. Prekonala túto krátku chvíľu slabosti a potom si len v tichu vychutnávala svoje trpké víťazstvo. Netušila, že práve v tej chvíli sa jej kruh uzavrel.

Rhellys ju mlčky sledoval. Bolo zaujímavé vidieť, ako sa žena pred jeho očami mení ako morom omývaná skala. Z dievčaťa, ktorým kedysi bola, z tej energickej, nadšenej princeznej, ktorá ešte verila, že svet je dobré miesto, na stelesnenie ľudskej necitlivosti. Zaplatila za svoju naivitu, zaplatila za všetko. Trhlo mu kútikom úst.

Tak, ako Kráľovná prežívala chvíľu svojho víťazstva, on si vychutnával svoje. 

...

Všetkým vám ďakujem za skvelé ohlasy a za veľkú podporu, znamená to pre mňa veľa :) Viem, že kapitoly o Kráľovnej sú tak trochu bez deja, no nebojte, už sa to rozhýbe :D Zatiaľ sa mi osvedčilo poradie Edward - Kráľovná - Edward - Tris, tak mi to snáď vydrží :D Kapitol z pohľadu Edwarda je viac, pretože minimálne v prvej polovici knihy je on tá postava, ktorá hýbe dejom a posúva ho vpred :)

Ešte raz vám veľmi pekne ďakujem a dúfam, že sa vám dnešná časť páčila...

Cissi6