Ja viem, že od vydania poslednej kapitoly prešli necelé štyri dni, no ja som už jednoducho nemohla vydržať :DD A povedala som si, že budem robiť to, čo ma bude baviť v danej chvíli... načo sa obmedzovať časom? :) Ako vidíte, niečo také primitívne ako "pravidelné vydávanie" mi nič nehovorí... :D

Venujem MadgeV za to, že si pre moje príbehy vždy nájde čas a je jedným z dôvodov, prečo píšem :)

„Milovať niekoho znamená byť jediným, kto hľadí na zázrak, ktorý je pre ostatných neviditeľný."
(Francois Mauriac)

,,Pokračuj." Ellen sa nedočkavo zavrtela. Oči už mala červené od únavy, no nadšenie v nich neopadlo.

Babička sa usmiala, až sa jej na lícach vytvorili jamky. A Edwardovi znovu napadlo, aká musela byť krásna, keď bola mladá. Keď to raz pred ňou spomenul, iba naňho žmurkla a povedala, že kedysi ešte aj v Tarne usporadúvali súboje o jej ruku. Potom, pri svetle mihotavého ohňa, začala rozprávať príbeh, ktorý by im nik iný neporozprával lepšie. Patril iba jej a cudzincovi, ktorý si získal jej srdce, no nie fyzickou silou, ale silou svojich slov.

,,Bol to bard," zaspomínala si. ,,A rozprával príbehy tak krásne, až sa mi chcelo plakať. No pri ňom som neplakala, nemohla som. Vždy ma ochránil." Ed spolu so svojou sestričkou so zatajeným dychom počúvali. No koniec príbehu sa im vtedy ani trochu nepáčil. Edward až neskôr pochopil, že pravá láska, hoci krátka, je lepšia ako slabá, čo ostáva navždy. ,,O pár dní odišiel. Zmizol, stratil sa v ríši, ktorú tak veľmi chcel objavovať. No stále nás niečo spája," babička sa zasnívane usmievala, ,,vaša matka, ktorú som pomenovala po víle z jedného jeho príbehu, Lisa."

,,Niektoré príbehy sú dôležitejšie ako iné," povedala im raz táto stará dáma. A mala pravdu. Hoci bol príbeh lásky medzi krásnym dievčaťom a básnikom pútavý a dojemný, už dávno sa ukončil. Prišli nové, rovnako krásne. A teraz bol pre Edwarda dôležitý len jeden.

,,Pokračuj," poprosil aj on. Chcel vedieť, kam jeho babička smerovala, chcel odhaliť tajomstvo mien Krvavej kráľovnej. Mal pocit, že celý jeho život smeroval k tomuto okamihu. Kedy sa rozhodne. Kedy sa rozhodne, či začať bojovať.

Babička prikývla, no potom očami spočinula na svojej malej vnučke. ,,Ale ty, Ellen, by si už mala ísť spať." Dievčatko otvorilo ústa na protest, no stará dáma ju umlčala jediným pohľadom. ,,Na dnes už bolo dosť rozprávok. Bež pekne do postieľky a snívaj si vlastné." Dala jej bozk na gaštanové vlásky a sledovala, ako Ellen šikovne vyliezla po rebríku do podkrovia. Tesne pred tým, ako zmizla na poschodí, sa otočila sa usmiala. ,,Tak dobrú, babi. Dobrú, Ed."

,,Dobrú noc, Ell," uškrnul sa Edward, mysliac na to, čím si vo svojom živote zaslúžil toto slniečko. Potom už svoju pozornosť venoval len starej žene sediacej na lavičke pri ohni. A tá pokračovala v rozprávaní. ,,Viem, že som ti povedala, že ti nič neprezradím, kým nepríde správny čas," začala. Edove oči prezrádzali vzrušenie.

,,A myslím si to doteraz. Neviem toho tak veľa a pravdou je, že na niektoré veci musí prísť človek sám," pokračovala. No nemáme veľa času, dodala v duchu. Vlastne, času bolo žalostne málo. Ellen Havbrise cítila, že sa pomaly blíži koniec. Nevedela, čo presne to znamená, no celá zem utíchla v napätom očakávaní. A ona začínala pociťovať neistotu. Nie, strach nie. Už ako malá sa naučila nebáť. Utešovala sa len tým, že po každom konci sa zrodí nový začiatok.

,,Prosím, povedz mi aspoň, kde mám začať s hľadaním," nevzdával sa Edward. Nečakal a povedal jej o stretnutí s vodcom Vlkov. Povedal jej o svojej prvej úlohe aj o tom, že ju plánuje splniť. Namiesto obdivu sa v babičkiných očiach zaleskol smútok. ,,Vedela som, že sa to skôr či neskôr stane," šepla. ,,No buď opatrný, Ed. Nerob neuvážené rozhodnutia. Viem, že chceš tomuto svetu pomôcť, no otvorený boj nie je vždy najlepším riešením." Edward sa chcel ohradiť, že má všetko premyslené, no babičkin smútok rýchlo vystriedala zvedavosť.

,,Takže si sa stretol s Magnusom," prehodila. ,,S kým?" Edward nadvihol obočie. Následne sa uškrnul, keď pochopil, že mu práve prezradila meno, ktoré pred ním chcel vodca Vlkov skryť.

,,On sa ti ešte nepredstavil?" Babička sa zatvárila naoko zhrozene. ,,Kam sa podeli jeho slušné spôsoby?! No nič, tak už to vieš," mávla rukou. ,,Len mu nepovedz, že som ti to prezradila ja. Informácie o sebe drží v tajnosti, hoci netuším, prečo. Ten nápad so Skovriderom bol tvoj, či jeho?"

,,Babi, chcela si mi niečo povedať," prerušil ju Edward pobavene. Kto by to bol povedal, že ju jeho nová misia tak zaujme? ,,Tak sa pohodlne usaď," žmurkla naňho babička, no neporadilo sa jej zakryť sklamanie z toho, že sa s ňou o zážitku s Vlkmi nepodelil skôr. No času bolo málo, preto sa pustila do rozprávania. ,,To, čo ti teraz poviem, nie je obyčajný príbeh," povedala na úvod. ,,Je to príhoda. Moja príhoda, ktorá sa stala, keď som mala sotva dvadsať rokov. Nežila som v Lysse, tá dedina bola vtedy len jednou z mnoha drevorubačských osád. Bývala som v meste, ktoré už teraz neexistuje."

,,Čo sa s ním stalo?" spýtal sa Edward, no keď videl, ako sa jeho babička zatvárila, stíchol a nechal ju rozprávať.

,,To mesto teraz nikto nespomína," zašepkala. ,,No bolo krásne, Ed. Vytesané z bielych skál, opracované do takých detailov, že by si tam mohol žiť celý život a stále by ťa ohromovalo. Biely kameň, zvaný renvaerg, čistý strážca, tvoril hradby a zároveň bol súčasťou mesta samotného. A na severnej strane mesta stál nádherný hrad. Hrad vládcov Ellerportenu. Toto mesto bolo kedysi naším centrom, no ľudia v ňom nežili tak, ako v terajšom sídle Kráľovnej." Stuhla, akoby si až teraz uvedomila, že prezradila priveľa. A možno len chcela ozvláštniť svoje rozprávanie. Edwardova babička sa nezvykla mýliť, ani prerieknuť.

,,Ale nie o tom som chcela," usmiala sa. ,,Ľudia na to mesto už zabudli a tí, čo si ho pamätajú, sa o ňom boja hovoriť. Vraj to nosí nešťastie." Zachechtala sa. ,,No to je, samozrejme, hlúposť. Kráľovná si neustále vymýšľa ďalšie a ďalšie povery, aby odviedla pozornosť svojich ľudí ďaleko od pravdy. Nenechaj sa nimi zmiasť." Vzdychla si. ,,Ona sama hľadá únik zo svojej minulosti, no nikdy sa jej celkom nevyhne." Trpko sa usmiala. ,,Ešte to nepochopila."

Niečo v jej očiach prinútilo Edwarda pomyslieť na alternatívu, ktorá mu nikdy predtým nenapadla. To "niečo" by popísal ako nevýslovný smútok a žiaľ, taký, akým sa budete trápiť do konca života, ale nikomu o ňom nepoviete, lebo by vás nikto nepochopil. Taký, ktorý vás prinúti celý život si niečo vyčítať, ľutovať, že ste nedokázali zabrániť tomu, čo sa stalo. A Edwardovi už bolo jasné, čo sa stalo. Jeho babička mu kedysi povedala, že hoci Kráľovná už pár rokov vôbec nestarne, nežije tak dlho, ako sa o nej hovorilo. Že nie je... že nie je staršia ako ona sama.

Mlčal, pretože tušil, že keby sa svojej babičky spýtal priamo, nič by mu nepovedala. No on už dospel k jednoznačnému názoru. Stará dáma sediaca oproti nemu sa s Krvavou kráľovnou stretla. Predtým, ako dostala túto prezývku.

,,Jedno ráno som sa vydala na trh," začala. A Edward vedel, že toto bude najdôležitejšia rozprávka zo všetkých. ,,Keď som sa vracala, mala som plné ruky čerstvo nakúpených potravín, keď niekto príliš blízko mňa precválal na koni. Podľa tmavomodrého plášťa som spoznala, že to bol jeden z mužov vtedajšej kráľovnej. Bol by si prekvapený, no farbou našej krajiny je podľa pradávnych zvykov modrá, nie červená. Košík s jedlom mi vypadol z rúk a on sa ani nenamáhal zastaviť. Kým ho neprinútil hlas svetlovlasého dievčatka, ktoré pricválalo hneď po ňom." Ellen Havbrise sa odmlčala a jej myseľ sa túlala po zákutiach pamäti, do ktorých už dávno nevkročila.

...

Dievča s gaštanovými vlasmi tradične zapletenými do vrkoča sa pri páde rukami dotklo zeme. Kútikom oka zazrelo, ako sa jej košík skotúľal dolu kopcom a obsah pristál v blate. Jazdec sa za ňou ani neobzrel. Nepovažoval to za potrebné. Bola len obyčajné meštianske dievča, teda aspoň jej oblečenie tomu nasvedčovalo. A takými sa nezapodieval.

Mladú Ellen to ani neprekvapilo. Nech bola kráľovná Rosmin akokoľvek spravodlivá, nedokázala zabrániť podobným predsudkom. Ľudia sa tak ľahko nezmenia, to sa už naučila. No dievčatko, sediace v ozdobnom sedle na druhom koni, ju prekvapilo. A to sa naozaj nestávalo často.

,,Viliam, otoč sa!" zvolala. Ellen si ju premerala. Zlatisté vlasy mala rozpustené, voľne jej splývali na drahé šaty farby mora. Pás mala vykladaný drahými kameňmi, ktoré jej ladili k jasným ametystovým očiam. Hneď vedela, koho má pred sebou.

Budúca kráľovná Ellerportenu pohotovo zoskočila z koňa a pribehla k dievčine na zemi. Natiahla k nej ruku a pomohla jej vstať. ,,Ospravedlňujem sa," usmiala sa a trochu sa začervenala. ,,Otcovi muži občas nevedia, čo je to slušnosť." Potom zvýšila hlas a pohľad nasmerovala na rytiera, ktorý sa mierne zahanbene obrátil. ,,Ospravedlň sa tejto dáme," prikázala mu panovačne.

,,Netreba," uistila ju Ellen. Potom, keď si uvedomila, že sa rozpráva s dedičkou trónu, s úklonom dodala: ,,Vážim si vašu starostlivosť, výsosť, no naozaj som v poriadku." Dievčatko s veliteľským výrazom v tvári kývlo svojmu strážcovi, aby pokračoval v ceste. Ten zdráhavo poslúchol a na pár krokov sa vzdialil. Až vtedy sa na jej tvári zjavil šibalský úškrn. ,,To oslovenie nebolo potrebné," zaševelila. ,,Ešte nie som kráľovná a dovtedy by som bola rada, keby ma všetci volali menom."

Ellen si ju ešte raz zvedavo obhliadla. Nemohla mať viac ako trinásť rokov, no aj tak sa vyjadrovala s noblesou pravej princeznej. Len iskričky smiechu v jej očiach prezrádzali, že bola stále dieťaťom. Nevedela, čo to do nej vošlo a neskôr nechápala, ako sa tomu odhodlala, no nedalo jej a spýtala sa jej na meno. V Ellerportene bolo zvykom, že meno dediča sa zverejnilo až po jeho nástupe na trón, kvôli bezpečnosti. Kedysi ľudia verili, že keď sa zaklínači dozvedia meno budúceho vládcu, získajú nad ním moc. Dnes sa už mágia zo sveta takmer vytratila, no táto tradícia sa dodržiavala.

Princezná bez váhania odpovedala a potom ona položila otázku. Netrvalo dlho a obe sa rozprávali, akoby sa poznali celý život. ,,Máte veľké šťastie," poznamenala Ellen, keď jej svetlovlasá dedička začala rozprávať s svojom živote. Tá sa však zachmúrila. ,,Ani nie," pokrčila plecami. ,,Príliš veľa pravidiel na to, aby sa dali dodržať..." Potom sa Ellen pozrela do očí. ,,Nechcem byť kráľovnou," vyhlásila rozhodne.

Ellen Havbrise ešte dlho rozmýšľala nad tým zvláštnym stretnutím. Myslela na princeznine oči, ktoré farbou pripomínali tyrkysové vodopády mesta. Boli rovnako žiarivé, rovnako živé. Myslela na jej bezstarostný úsmev a na to, ako sa vytratil, keď spomenula jej nástup na trón.

,,Videla som korunu na hlave budúcej kráľovnej... celú od krvi... jej strieborná žiara už takmer vyhasla..."

Slová jej starej mamy sa jej pred očami objavili tak náhle, až sa zapotácala. Znova sa obzrela smerom k vežičkám bieleho paláca, ktoré sa týčili nad celým Nebeským mestom a jej telom prebehla triaška. V tej chvíli a ešte dlho po tom si želala len jediné. ,,Prosím," šepla. ,,Prosím, nech to nie je o nej..."

...

Samozrejme, svojmu vnukovi nepovedala všetko. Nespomenula pôvod svetlovlasého dievčatka ani podrobnosti rozhovoru, no bola si istá, že si všetko domyslel. ,,Tak vidíš," len s ťažkosťami sa usmiala. ,,Na svete sa vždy nájdu ľudia, ktorí ti pomôžu. Aj keď to vôbec nečakáš." Potom náhle vstala a pobozkala Edwarda na čelo. ,,Ľúbim ťa," zašepkala, akoby sa videli naposledy. A možno aj. Lebo koniec sa blížil.

Ed vstal a opatrne babičku objal. ,,Aj ja teba," povedal s úsmevom, hoci v duchu už rozmýšľal nad skrytým významom jej slov. A keď si navzájom zaželali dobrú noc a Edward si po dlhom dni ľahol do postele v podkroví, mysľou už bol úplne inde. Rozmýšľal nad dievčatkom, ktorého nevinnosť nahradila tmavá farba krvi. Uvažoval nad tým, čo všetko ostalo pred zrakmi obyvateľov Ellerportenu skryté. Ale hlavne nechápal, čo strašné sa muselo stať, aby ľudí zmenilo na nepoznanie.

,,Ed." Malá Ellen sa prudko posadila. V dovtedy zatvorených očiach nebolo ani stopy po únave. ,,Čo ti babička povedala?"

Edward sa nahol k vedľajšej posteli a pohladil sestru po gaštanových vláskoch, ktoré jej teraz v kučierkach stáli na všetky strany. ,,Raz ti to porozprávam," sľúbil jej. ,,No teraz už poď spať, Ell. Aby si zajtra vládala." Nakoniec si znovu ľahla a po chvíli bolo počuť len jej pravidelný dych na vankúši vypchatom slamou. A jej starší brat sa na ňu pozeral, až kým sa aj jemu nezačali zatvárať oči. Ako keby vedel, že svoju malú sestričku už možno nikdy neuvidí.

...

,,...osud Ellerportenu bude nejasný, ale už neexistuje šanca, že sa táto katastrofa dá odvrátiť... "

Ellen Havbrise počula hlas svojej starej mamy, poslednej jasnovidky Gudrun. Znova sa ocitla v jaskyni, kde ako deväťročná vstúpila, aby si vypočula proroctvo. Proroctvo, ktorého zneniu nikdy poriadne nerozumela, až doteraz. Spomenula si, ako veľmi celé roky túžila otvoriť skrinku s babičkinými poslednými slovami. No dodržala svoj sľub a plánovala ju otvoriť v deň, kedy koniec nahradí nový začiatok, presne tak, ako jej to Gudrun prikázala. No cítila, že dnes ju musí mať pri sebe.

S malou drevenou skrinkou v ruke zaspala stará dáma nepokojným spánkom. V snoch videla svoju starú mamu, ako jej prišla oznámiť blízky odchod z tohto sveta. Spomenula si, že ani ona sa nedožila stých narodením a napriek tomu, že sa jednalo o smrť, sa podvedome usmiala. Dôverovala tomu, čo sa má stať. Dôverovala svetu. A dôverovala aj malému dievčatku so šibalským pohľadom, ktoré sa ukrývalo niekde na dne duše terajšej kráľovnej.

Preto sa prebudila s úplným pokojom. Napriek tomu, že bola ešte hlboká noc, napriek tomu, že sa jej do očí valil hustý sivý dym. Rýchlo vstala a ponáhľala sa, keď začula vydesený krik svojich vnúčat.

,,Horí!" Jeden zo susedov vyvalil dvere. Vlasy mal zlepené od potu a na tvári výraz čistej, nefalšovanej hrôzy. Ellen, vnučka poslednej jasnovidky, v nich okamžite zazrela odraz blížiacej sa smrti.

,,Celá dedina je v plameňoch!"

***

Poprosím nezabiť ma za ten záver :DD A ďakujem za všetky ohlasy, ste skvelí!!! ♡ (Na obrázku máte mladú Ellen Havbrise)

#Cissi6