„Bohovia dávajú mnoho prekvapení: to, na čo čakáme, nepríde nikdy, zatiaľ čo osud otvorí cestu nikdy nečakanému."

(Euripides)

Biela naškrobená košeľa bola na jeho vkus príliš tvrdá a nohavice až nepríjemne obtiahnuté. Edward s nadvihnutým obočím zodvihol ruku, aby si prezrel takmer neviditeľné strieborné vzory na druhej, tentoraz svetlomodrej košeli, ktorej významu naozaj nerozumel. Asi sa nepatrilo, aby mal jednu vrstvu oblečenia, ale mať na sebe dvoje kvalitné a tvarovo rovnaké šaty, mu pripadalo ako plytvanie. Samozrejme, vrchná košeľa bola z hodvábu a vyzerala omnoho krajšie ako tá pod ňou, no nemohol si tú spodnú jednoducho vyzliecť? Keď mu o spôsobe obliekania rozprávala Lisbet, nenapadlo mu, že to bude taká hlúposť.

Za nimi nasledovala tretia vrstva, hrubý tmavomodrý cestovný plášť, ktorý sa ani zďaleka nepodobal na ten jeho. Musel však uznať, že vysoké čižmy z tmavej kože boli neskutočne pohodlné. 

Mužík v jednoduchom hnedom habite ho s úsmevom pozoroval. S pobavením odpovedal na Edwardove zvedavé otázky a občas so smiechom poznamenal, že šľachtickej móde tiež veľmi nerozumie. V bezpečí svojho bytu na prízemí dvojposchodového dreveného domu sa správal o poznanie sebaistejšie. Pri smiechu mu síce preskakoval hlas a malé očká sa mu leskli, jeho odpovede však boli duchaplné a jeho hlas mal v sebe podtón, ktorý Ed nevedel presne definovať, no bolo z neho cítiť istú múdrosť a široký rozhľad.

,,Ešte som sa ti asi nepredstavil, chlapče," povedal dobrosrdečne. Jeho oslovenie ,,chlapče" sa síce vôbec nehodil k Edwardovmu vzhľadu, no Edovi padlo dobre byť v prítomnosti niekoho, kto ho neberie ako hrozbu ani hrdinu z proroctva. ,,Volám sa Forbi Tjener," usmial sa mužík. ,,Oficiálne som mlynár, no občas aj obchodník so šatami," dodal šibalsky. ,,Mlynári sa v tomto kraji veľmi neuživia."

Edward sa ešte pár minút trápil s vlasmi, ktoré očividne neuznávali polohu, do ktorej ich chcel dostať. Ako tenké medené drôty odstávali na všetky strany. Nehovoriac o tom, že hrebeň nedržal v rukách takmer celých päť týždňov. Napokon to vzdal a problém vyriešil tak, že si cez hlavu prehodil zamatovú kapucňu. ,Veď aj šľachtické vlasy musia byť strapaté po mesiaci cesty,' povedal si nakoniec.

Do tmavej miestnosti s nízkym stropom vtrhol Ulv. Skalopevnú rozhodnosť, ktorá z neho vyžarovala za každých okolností, doplnilo potláčané, no napriek tomu jasne viditeľné vzrušenie v jeho čiernych očiach. ,,Dostal som správu od Ronnyho. Očakávajú ťa na kráľovskom dvore." Edwardovi po tele prebehla nová vlna zimomriavok. Rozhodol sa však nemyslieť na to, čo ho čaká, a zamerať sa na prítomnosť. Jedine tak mal šancu nespanikáriť. Odrazu mu niečo prišlo na um. ,,Neočakáva sa, že prídem v sprievode Murschifových mužov? Alebo aspoň na koni?" opýtal sa.

Vodca Vlkov vážne prikývol. ,,Mal. Bohužiaľ sa pár dní cesty od Elendighed stala nehoda a len pár tvojich mužov prežilo."

,,A čo to malo byť?"

Ulvovi šklblo kútikom úst. ,,Napadli vás Vlci. Bola to hrozná tragédia. Našťastie ich rozohnalo Kráľovnine vojsko."

Edward pomaly zažmurkal. Za iných okolností by ho táto pomerne pravdivá historka pobavila, teraz bol však na to príliš nervózny. ,,Neriskujeme príliš, keď staviame lži na skutočných udalostiach?" nadhodil.

,,Tie sú najuveriteľnejšie. Neverím, že ti to Raev ešte nepovedal." Ed stále nevedel pochopiť, kedy tá zmena nastala, no mal pocit, že Ulv práve zažartoval. Uškrnul sa. Magnus Ulvragner mu úškrn opätoval. ,,A povedzme si úprimne, viac, ako riskujeme teraz, už riskovať nemôžeme," dodal s povzdychom.

...

Napriek tomu, že Elendighed bolo hlavným mestom, štvrť, ktorou kráčali, bola takmer rovnako tmavá ako les. Pri dverách domov sa sem - tam zaligotalo slabé svetlo lampáša, no všetko ostatné bolo ponorené do tmy. Z hustých búrkových mrakov začali padať drobné kvapôčky vody a vytvorili jemný sivý závoj, cez ktorý sa len ťažko dalo niečo uvidieť. Práve preto prišiel Edward o možnosť sledovať cestu, ktorou išli. Vedel však, že na študovanie trasy bude mať čas neskôr. Nevnímal domy, okolo ktorých kráčal, dokonca ani drobné kamenné dlaždice, ktoré sa mihali pod jeho nohami. Slepo nasledoval Forbiho, ktorý sa v tmavých zákutiach pohyboval šikovnejšie ako veverička po konároch. Hoci v tomto prípade by situáciu lepšie vystihovalo 'ako potkan medzi smetím'. Ed však zatiaľ nemal možnosť do hĺbky pochopiť význam tohto prirovnania.

S každým náhlivým krokom sa snažil nemyslieť na to jediné, čo mu chodilo po rozume. Usiloval sa nájsť niečo, čo by ho dokázalo upokojiť, no jediné, čo mu kedysi pomáhalo, mu teraz prinieslo do duše len príšerný pocit prázdnoty. Po zalovení v pamäti si však spomenul na vetu, ktorú mu povedal Ronny. ,V prvý deň od teba nikto nebude nič očakávať.'  Nebol to ten typ upokojenia, akého by sa dočkal od svojej matky či babičky, no bolo to jediné, čoho sa dokázal držať. Ak sa aj niečo začne, tak nie dnes. Má trochu času sa pripraviť.

,Možno preto, že je noc,' ozval sa mu v hlave sarkastický hlas.

Opäť Njall. Ed si nemyslel, že mu jeho svetlovlasý priateľ až tak chýba, no jeho myseľ mala zjavne iný názor. Neustále ho prenasledovali jeho hlášky, vtipné poznámky a klokotavý smiech, a mal pocit, že sa to časom bude len zhoršovať. Rovnako ako mal pocit, že čoskoro sa odomknú aj zákutia, kam si počas minulého mesiaca nedovolil nazrieť. Do spomienok na svoju rodinu. V samote, ktorá ho čakala, sa však všetky príjemné aj nepríjemné okamihy strávené s rodičmi, babičkou a Ellen mohli vrátiť.

Forbi sa hlboko uklonil. Edward ho napodobnil. Až keď opäť zdvihol hlavu, všimol si, že sa ocitli pred veľkou drevenou bránou ozdobenou elfskými runami a prastarými ornamentami. Vyzerala nádherne, hoci mu bolo jasné, že sa nejednalo o hlavný vchod. Kývol hlavou strážcovi a snažil sa netváriť prekvapene, keď mu strážnik pozdrav zdvorilo opätoval. Mal pocit, že niečo nie je tak, ako by malo. Veď ešte nedávno vchádzal do mesta so sklonenou hlavou a s tvárou ukrytou pod špinavým sedliackym plášťom.

Úzkou chodbou kráčal vnútrom hradieb, nasledujúc dvoch strážcov, ktorí naňho čakali vnútri. Forbiho ďalej nepustili.

Ich plášte sa hýbali s každým ich pohybom a dodávali ich vzhľadu dôstojnosť, ktorá by Edwarda Redwooda určite zneistila. Čo by urobila s Edwardom Silversvaedom, to Ed ešte nevedel. Nohy ho viedli vpred, jeho krok boli sebaistejšie, než sa v skutočnosti cítil. Vlastná chôdza mu dodávala odvahu, rovnako ako pohľad na oblečenie, aké mal vo svojom doterajšom živote možnosť vidieť iba pomocou svojej predstavivosti pri počúvaní rozprávok.

Dvere sa otvárali, fakle horeli, plášte viali. Opätky čižiem klopkali o podlahu z pieskového, ružovkastého kameňa. Edward si ani nestačil uvedomovať, kade kráča. Svet pred jeho očami sa začal točiť rýchlejšie, než stíhal vnímať. Za každou bránou čakala ďalšia, otvárala sa bez jediného zvuku, ktorý by prezradil, že v tichej, kamennej spleti chodieb existuje vôbec nejaký život. Občas sa popri ňom mihli nenápadné dvere na východnej strane. Dvojica strážcov ho viedla stále ďalej a ďalej, až mal pocit, že hradby musia byť nekonečné. Napokon však predsa len zastali pred dverami umiestnenými na stene pri Edovej pravej ruke. Istý čas, ktorého dĺžku si nezapamätal, kráčal smerom dovnútra. V duchu si predstavil mapu paláca a snažil sa uhádnuť, ktorou chodbou spájajúcou obranné múry so samotným kráľovským sídlom práve kráča. Na to, aby určil svoju momentálnu polohu, by však potreboval podrobnejšie informácie o umiestnení hradu.

Ocitol sa pred ďalšou dvojkrídlovou bránou. Strážnici bez akéhokoľvek dohadu natiahli ruky a plynulým pohybom potiahli každí za jedno z mohutných zlatých klopadiel. Edward vkročil dnu. Náhla zmena prostredia ho prekvapila, hoci tušil, že vnútro paláca nebude také chladné a prázdne ako kamenné chodby vnútri hradieb. Miestnosť, v ktorej sa ocitol, bola omnoho priestrannejšia, svetlejšia a citeľne teplejšia. Podlahu z ružovkastého kameňa sem - tam pokrývali biele kožušiny, vytvárajúce na zemi akýsi útvar, ktorý by Ed možno spoznal, keby sa naňho díval zhora a z patričnej výšky. Na stenách horeli sviečky v obrovských zlatých svietnikoch a z tapisérií naňho opäť žiarili vyšité runy, ktorých význam už dávno nik nepoznal.

Príchod troch mužov prinútil útlu dievčinu, študujúcu jeden zo svietnikov v rohu, zdvihnúť zrak. Ed si ju zo zvyku premeral od hlavy po päty. Popri jednoduchých hnedých šatách jej veľké tmavomodré oči žiarili ako zafíry. Jej vlnité vlasy mu na moment pripomenuli vlásky jeho sestry, hoci ich farba bola podstatne tmavšia. Pekne krojené červené pery mala stisnuté, no keď sa ich pohľady stretli, na malú chvíľku sa vykrivili do nervózneho, hanblivého úsmevu. Nepochyboval o tom, že to bola jedna z menej dôležitých služobníčok, ktorá však mala natoľko dobré postavenie, aby jej dovolili byť v jednej miestnosti so šľachticom. Buď to, alebo Kráľovná jeho prítomnosťou hlboko pohŕdala. 

Strážcovia sa uklonili, bez slova sa zvrtli na päte a zabuchli za sebou dvere. Edward sa podvedome otočil. Nečakal, že tu s ňou ostane sám. Nemal však čas na hľadanie vhodného pozdravu či oslovenia. Keď sa obrátil späť k dievčaťu, našiel ju v hlbokom úklone. ,,Ospravedlňujem sa za privítanie, akého sa vám dostalo," šeplo úctivým hlasom. ,,Správca paláca však verí, že po incidente spred pár dní bude lepšie, ak váš príchod prebehne v tajnosti. Verím, že ste po takej dlhej ceste unavený. Ak dovolíte, odvediem vás do vašich komnát."

Hovorilo takmer bez dychu, no vďaka hlbokému tichu, ktoré sa rozliehalo nočným palácom, bolo jej jemný hlások zreteľne počuť. Ed prikývol. Bola to jediná reakcia, o ktorej s istotou vedel, že bola vhodná jeho novonadobudnutého postavenia. Služobná sa váhavo otočila a podišla k východu z prijímacieho salóna. ,,Nasledujte ma, prosím," povedala trochu vystrašene. 

Edward ju sledoval, ako otvorila ďalšie dvere. Koľké to boli, to už radšej ani nepočítal. Útle ramená sa jej zatriasli, keď na sebe zacítila jeho pohľad. A aj on mal čo robiť, aby sa nestriasol. Jeho triašku však nevyvolal strach z vysoko postaveného človeka. Naháňalo mu hrôzu pomyslenie na ľudí, ktorí v tomto neustálom strachu a úctivej opatrnosti museli žiť celý život bez toho, aby sa na nich niekto čo i len na chvíľu pozrel ako sa seberovných. Nevedel však, ako mladučkú slúžku presvedčiť, že on naozaj nepatrí medzi tých namyslených idiotov, ktorí by si užívali podobné mučenie ľudí.

,,Ehm, nasledujte ma, prosím," zopakovala dievčinka podstatne nervóznejšie. Edward si uvedomil, že dvere už sú otvorené a že by asi nebolo slušné nechať ju ich držať dlho. ,,Ďakujem," pousmial sa. Všemožne sa snažil, aby jeho hlas neznel rovnako prestrašene ako ten jej. ,Teda Ed, ak sa bojíš obyčajnej slúžky, čo potom Kráľovná?' V hlave sa mu opäť ozval Njallov provokatívny hlas. ,Si predsa nejaký spasiteľ sveta, nie?'

Nie, to naozaj nebol. A nielen v tejto chvíli. Nikdy. Mohol byť akokoľvek dobrý v hľadaní lesných cestičiek, dokázal odhadnúť ľudský charakter či zmiznúť a splynúť s lesom, kedykoľvek potreboval, tu mu to nebolo nič platné. Potreboval Ulvovu rozvahu, Raevov mozog a Ronnyho pohotovosť, ktoré v ňom ostatní videli. On však nie.

Napriek vlne náhlych obáv vykročil za služobnou a nechal ju, nech ho prevedie ďalšou spleťou chodieb a priestranných sál, omnoho honosnejších, než bola úzka kamenná chodba vnútri hradieb. Keď sa za ním párkrát otočila, v očiach jej svietilo množstvo otázok, ktoré však kvôli jej hanblivosti ostanú nezodpovedané. Drobnými, rýchlymi krôčikmi kráčala hore točitým schodiskom, pravdepodobne do veže, ktorú Ed videl z kopca. Zastala pri dverách z ťažkého dubového dreva, ozdobené pozlátenou kľučkou. Edward, hoci mu priestor okolo neho stále pripadal až neuveriteľne veľkolepý, postrehol istý rozdiel v zdobení a zariadení medzi vežou a sieňou, ktorú mal možnosť vidieť na začiatku. Toto bolo rozhodne odľahlé krídlo paláca, ako stvorené pre neželané návštevy. Veď ako si už kráľovná môže ceniť nevzdelaného šľachtica z najvzdialenejšej časti ríše?

,,Cíť - cíťte sa tu pohodlne," zaželala slúžka koktavo a šikovne sa vyhla očnému kontaktu s ním. 

,,Vďaka," usmial sa, tentoraz trochu istejšie. Dievčina sa začervenala a o krok ustúpila. Nadýchla sa, že niečo povie, no potom sa zarazila. ,,Ohľadom raňajok vás príde informovať jedna z komorných zajtra ráno," vytisla zo seba tíško a potichu ako myška sa stratila v točitom schodisku. Edward za ňou chvíľu hľadel, plný zmätených pocitov. Potom sa otočil a pomalým krokom prešiel celou šírkou izby, ktorá mala určitý čas patriť jemu. Možno by mal považovať za poctu, že ho Kráľovná pozvala priamo na hrad. Bolo to výhodnejšie aj z hľadiska Vlkov a jeho úlohy. Zároveň však cítil, že sa ocitol na najnebezpečnejšom mieste v celom Ellerportene.

Miestnosť bola zladená do teplých karmínových farieb, okno s výhľadom na nočné mesto zdobili po zem siahajúce béžové závesy. V kozube horel oheň, ktorý po Edovom tele pomaly rozlieval vlny sálajúceho tepla. Hoci bol dážď za oknami naozaj nepatrný, plášť mal vlhký a vo vlasoch sa mu ligotali kvapôčky vody. Až teraz, keď po dlhom čase opäť pocítil teplo, si uvedomil, aká zima mu doteraz bola. Sadol si na posteľ. Bola prekvapivo mäkká, najmäkšia, v akej kedy ležal. Nervozita z neho pomaly opadávala, strácala sa spolu s chladom. Lebo vedel, že dnešnú noc bude mať len pre seba. Bude ma dosť času utriediť si myšlienky, vymyslieť svojmu novému ja vhodný charakter a premyslieť si nasledujúce kroky svojej misie. Chvíľu bez pohnutia sedel na mieste, potom sa postavil a vyzliekol si plášť. Prehodil ho cez operadlo drevenej vyrezávanej stoličky, keďže nevidel vešiak, na ktorý by si ho mohol zavesiť. Podišiel k oknu. Blikajúcich svetiel domov bolo omnoho viac, než dokázal spočítať. Nechápal, ako pri ich intenzite tunajší ľudia dokážu zaspať. Zároveň však pôsobili zvláštne upokojujúco. Aspoň natoľko, aby do jeho duše vnikol chlácholivý pocit, že na svete nie je sám. A že tam von sa musí nájsť niekto, kto mu pomôže.

Odrazu sa ozvalo druhé zaklopanie. Ed sa strhol. Váhavo podišiel ku dverám a otvoril. Stála tam slúžka, ešte vystrašenejšia ako pred pár minútami.

,,Jej - jej veličenstvo si žiada sa s vami rozprávať," pípla. Jej hlas znel tenšie ako brnkanie na najtenšej strune lutny. 

,,Prosím?" Edward zvraštil obočie. Otázku vyslovil bez premýšľania a rýchlosťou blesku. V tej chvíli si neuvedomil, že tým dievčinu znervóznil ešte viac. Zhlboka sa nadýchla a zopakovala odkaz. Rukou, pevne spustenou pri tele, si pri tom krčila už aj tak pokrčenú sukňu. ,,Poďte za mnou, prosím," hlesla a zvrtla sa na odchod. Vrátila sa však späť, keď si všimla, že Edward ostal stáť.

,,Existuje nejaké vysvetlenie, prečo si ma Kráľovná žiada vidieť práve teraz?" Edova druhá otázka ju doslova zmrazila na mieste. Vyplašený pohľad mladučkej služobnej sa stretol s tým jeho. Chvíľu váhala nad odpoveďou. Tvrdosť v jeho hlase a zle skryté prekvapenie zapríčinili, že sa mu konečne odhodlala pozrieť do očí. Poznanie, že aj bohatý muž pred ňou má ľudské city veľmi podobné tým jej, jej pomohlo sa rozhodnúť. A tak mu povedala pravdu. ,,Ak sa jej veličenstvo rozhodne, jej slová sú najvyšším zákonom pre nás všetkých," predniesla potichu. Nevediac, že Edwardovi práve udelila prvú a najdôležitejšiu lekciu jeho pobytu v paláci.

...

Siene ukryté pod rúškom tmy vyzerali rovnako pusto ako ktorýkoľvek les. No v ňom bolo vždy cítiť prítomnosť živých bytostí, tiché výdychy a jemný šelest tajuplných stvorení, ktoré odpočívali medzi tieňmi. Tu nie. Chodby boli prázdne napriek bohato zariadenému nábytku, chladné napriek horiacim ohňom v kozuboch, tmavé napriek svetlám sviečok poskakujúcich v zlatých svietnikoch. Ed kútikom oka sledoval, ako sa priestor okolo neho zmenil. Dievčina ho viedla spleťou miestností, schodov a dverí do druhej veže. Nemusel vedieť čítať myšlienky, aby si domyslel, že tohto miesta sa mladá slúžka bojí viac ako čohokoľvek iného. A ani sa jej nečudoval.

Svetlo sviečok zredlo, ich tiene sa strácali v čiernych stenách. Dlaždice z ružovkastého kameňa nahradili husté červené koberce, pripomínajúce dlhé krvavé šmuhy. Tiché kroky služobnej pomaly utíchli, keď sa za hlbokého úklonu vzdialia so slovami, že do tohto krídla nemá povolený vstup. Edward kráčal ďalej. Nevedel, či to, čo sa pred ním odohráva, je skutočnosť, alebo krutý žart, zvrat v príbehu, ktorého koniec niekto nedomyslel. Napriek tomu, že jeho vnútro kričalo, nezastal. 

Dvere, pred ktorými dievča so sklopeným zrakom opustilo miestnosť, strážili dvaja muži v drôtených košeliach a červených plášťoch. Bez slova mu otvorili, Ed však videl, ako sa jeden z nich pohŕdavo uškrnul.

Vnútri sa jeho pohľad stretol s hlbokými hnedými očami, ktoré ho prinútili na chvíľu zastať. Podvedome sa uklonil. Žena, ktorú tak nezdvorilo minul, mala na sebe levanduľovo fialové šaty, ktoré by si podľa jeho neskúseného odhadu mohla obliecť aj kráľovná. Elegantne vyčesané ebenové vlasy, dlhé strieborné náušnice a rovnaký náhrdelník svedčili o jej vysokom postavení. Upokojujúco sa usmiala a sklonila hlavu na pozdrav. Ed zaváhal. Nevedel, kam ju priradiť. Únava, ktorá naňho padala, spolu s neskutočne silným strachom, ktorý sa dostavoval v pravidelných intervaloch a spôsoboval, že sa mu svet rozmazával pred očami, zapríčinili, že celú cestu zo svojej komnaty vnímal ako nejasný sen. Preto sa len znovu zadíval do jej očí, ktoré preňho v tejto chvíli predstavovali záchranný čln uprostred mora.

Žena mu naznačila, aby šiel za ňou. Bohato nazberkaná sukňa sa za ňou vlnila, vlasy sa jej leskli vo svetle sviečok. Keď zastala, zľahka zaklopala na dvere také tmavé, že takmer splývali so stenou.

Zvuk dreva prinútil Edwarda trochu precitnúť. Náhly závan prítomnosti odkryl závoj, ktorý zahaľoval jeho myseľ, a on si prvákrát uvedomil, čo sa má vlastne stať. Stretne Krvavú kráľovnú. Nie v ďalekej budúcnosti, nie o mesiac ani ráno. Teraz. 

Žena sa naňho poslednýkrát pozrela a odstúpila, aby mohol vojsť. Videl, ako spojila dlane a oprela sa o chladný múr. Potom presmeroval svoju pozornosť inde.

Miestnosť, do ktorej vstúpil, mala vysoký klenutý strop a jediné obrovské okno. V strede stál dlhý stôl s miliónmi papierov. V kúte stál muž s desivo bledou pokožkou zahalený v čiernom rúchu. Podráždene po ňom šibol očami rovnakej farby. Edwarda obliala náhle studená bolesť, akoby mu chladnou päsťou vrazili do žalúdka. Cítil, ako sa jeho vnútro pod jeho temným pohľadom pomaly skrúca. Toto bol človek, pred ktorým by v bolestných kŕčoch a pod hrozbou smrti pokľakli všetci obyvatelia Ellerportenu. 

Muž sa uškrnul, keď si všimol jeho strach. Naoko blahosklonne mu kývol hlavou. Posmech za jeho gestom bolo cítiť na míle ďaleko. Ed preglgol.  

Zhrbený muž v čiernom však nebol ten, kto upútal jeho pohľad. Svoje zelené oči plné protichodných pocitov, mrazivého desu, bolestivého strachu a dychtivej zvedavosti presmeroval na postavu stojacu vedľa neho. Do očí mu udrela ostrá farba krvavočervených šiat. V rubínoch na bohato zdobenej látke sa odrážalo svetlo sviečok, omnoho silnejšie ako sviečky samotné. 

Ak ho neprebudil rozhovor so slúžkou, prítomnosť lady Damie Manedglans a pohŕdavý výraz v Rhellysovej tvári, Elyswen Redfaerdig sa o to s radosťou postarala. Stačil jediný pohľad jej chladných modrých očí jeho smerom, a Edward si naplno uvedomil vážnosť situácie, do ktorej sa dostal. 

Pery Krvavej kráľovnej sa zvlnili do úsmevu.

***

Zase to naťahujem, áno, ale veď to by som nebola ja :D Neviem, či to tak štve aj vás, ale mňa áno :DDD Vždy spoľahlivo natiahnem dej, poprípade za pochodu vložím do príbehu ďalšie postavy a všetko dôležité akosi vynechám :D Ale snáď sa vám kapitola páčila, budem v to celým srdcom dúfať. Ten sľúbený rozhovor bude, nebojte sa. Len je otázne kedy, hehe :D 

Uvažujem nad tým, že nebudem pravidelne striedať "niekoho kapitoly". V prvom dieli mi to sedelo, no tu mám pocit, že by som mala pokračovať v písaní z Edwardovho pohľadu, a nie sa zaoberať Kráľovnou. Takže to poradie (Tris - Ed - Kráľovná) asi zruším a budem písať z pohľadu toho, na koho mám práve náladu. Snáď v tom nebude zmätok :D 

Ďakujem vám za úžasné komentáre k minulej časti, veľmi ma povzbudili :) Zatiaľ to vyzerá tak, že budem stíhať publikovať KK každú nedeľu, neviem však, či kvôli tomu nezanedbám ostatné príbehy. Ich osud je bohužiaľ tým pádom neznámy :/

Teším sa na vaše názory, hehe :D

Vaša Cissi