„Život je zaujímavý práve pre tú možnosť uskutočniť nejaký sen."

(Paulo Coelho)

Kráčala po lesnej ceste. Neisto našľapovala na kamenistú zem obrastenú machom. Okolo nej nehybne stáli stromy, mala pocit, že ju sledujú. Nevidela jasne, akoby sa pozerala cez kameru. Listy na stromoch sa jej zlievali do neurčitej zelenej farby a smiech jej spolužiakov potláčalo burácanie blízkeho vodopádu. 

Vedela, že ten vodopád tam je, no nevidela ho. Keď sa opýtala Aarona, či ho počuje tiež, zaváhal. A jej kamarátka Sasha len neurčito pokrčila plecami. No musel tu niekde byť, predsa si ho nevymyslela...

Zvuk padajúcej vody silnel každým krokom. V duchu už videla obrovskú masu priezračnej vody, valiacu sa dolu roklinou, no nikde sa neobjavovala. Stále kráčala po lesnej ceste, videla rozmazane a nedokázala sa obzrieť. 

,,Decká, poprosím o chvíľu pozornosti," zakričala profesorka niekde spredu. Smiech utíchol a dvadsať párov očí uprelo pohľad kamsi do diaľky. Len ona nevedela zodvihnúť zrak z kamenistej zeme. ,,O chvíľu uvidíte..."

,Vodopád,' pomyslela si. ,O chvíľu uvidíme ten vodopád.' No profesorka pokračovala, nepočula jej myšlienky.

,,... skalné mesto známe ako Nebeský hrad. Je veľmi staré, hoci obdobie vzniku nie je známe. No skalné útvary skutočne pripomínajú akýsi kaštieľ, o chvíľu sa presvedčíte sami." Profesorka rázne vykročila vpred, kučeravé vlasy sa jej pri tom hojdali zo strany na stranu. Spolužiaci sa tiež pohli vpred, počula ich kroky. No smiech sa už neozýval. Všetko stíchlo. 

Zašli za zákrutu. Odrazu sa jej vyjasnilo pred očami a ona sa ocitla na priestrannom nádvorí, vydláždenom zvláštnymi svetlými kameňmi podobnými mramoru. Keď zistila, že už dokáže otočiť hlavou, zvedavo sa poobzerala dookola. Celé nádvorie obklopovali hradby z rovnakého bieleho kameňa. Ako prvé jej napadlo, že toto v žiadnom prípade nie je dielo prírody. No nepodobalo sa to ani na nijakú ľudskú stavbu, pripomínalo skôr animácie z nejakého fantastického filmu. Výklenky a ornamenty boli robené s neskutočným zmyslom pre detail, vežičky sa vypínali vysoko do oblakov a sochy vysokých postáv s lukmi boli také hladké, až odrážali svetlo poludňajšieho slnka. Dokopy to vytváralo dojem... kráľovstva. Áno. Kráľovstva pradávneho národa, na ktorý sa už dávno zabudlo.

,,Poriadne sa poobzeraj, Tris," usmiala sa profesorka. ,,Možno ťa toto miesto zaujme natoľko, že dokážeš nájsť stratený vodopád." 

Prekvapene sa otočila. Vodopád? Až teraz si uvedomila, že ho už nepočuje. Toto nádherné miesto, nech to už bolo čokoľvek, síce vyrážalo dych, no bolo mŕtve. Žiadne stopy po obyvateľstve, žiadny šum stromov, či vody. A bolo staré. Tak neskutočne staré.

,Počuli ste ho?' chcela sa spýtať, no jej slová zanikli v kriku, ktorý sa v tom momente rozľahol po okolí. Zahmlilo sa jej pred očami a kým znova dokázala zaostriť, miesto sa zmenilo na nepoznanie. 

Nádvorie horelo. Okolité stromy doslova požierali plamene, žiariace v tme noci. Nevedela, kedy sa zotmelo. Spomínala si, že pred chvíľou bolo poludnie, no nemala čas zamýšľať sa plynutím času. 

Ľudia kričali. Videla siluety postáv, unikajúcich pred ohňom, no jeho nenásytné plamene ich nakoniec dobehli. Videla ich pohľady plné zúfalstva a strachu, ktoré neskôr vystriedali len sklené výrazy, v ktorých sa odrážal okolitý požiar. Počula ich posledné výkriky a cítila štipľavý zápach kúdolov dymu. No nemohla s tým nič urobiť.

Vedela, že je bezmocná. Že sa nedokáže ani pohnúť, že nedokáže nikoho varovať, nikoho zachrániť. Nedokáže plakať, hoci zrejme len mágia zadržiavala jej slzy. 

Zažmurkala. Krik utíchol. Tak náhle, ako prišiel, sa celý desivý obraz niekam vyparil. No nahradil ho ešte horší. 

Pradávne biele mesto bolo zničené. Biely kameň bol špinavý od dymu, zo stromov ostali len čierne tiene. Vietor dvíhal zo zeme popol, ktorý ostal zo zabudnutého mesta. Vzduch bol nasiaknutý krvou z tiel, ležiacich pod kedysi bielymi kameňmi. V tom desivom tichu si ani nespomenula na vodopád, ktorý už odvtedy nikto nepočul. Spolu s bielym mestom sa stratil v lese, ktorý po spálených stromoch nazvali Čiernym. Len nejasne si uvedomovala, že to, čoho sa práve stala svedkom, sa nedialo naozaj. Nie v jej realite.

Posledné, čo si Tris Stewardová pamätala, bol takmer nečujný šepot, strácajúci sa vo vetre. ,,Možno dokážeš nájsť stratený vodopád..."

Následne sa celá spotená prebudila.

...

Jej sen sa pomaly rozplynul. Nejasne si spomínala, že bol o nejakom absurdnom školskom výlete. Mali ísť pozrieť na skalné mesto uprostred hôr, no namiesto neho tam bola zrúcanina akéhosi hradu plná mŕtvol. A ohňa. Krvi. Tá krv bola všade.

Striasla sa. Otvorila oči a nahlas si vydýchla, keď uvidela známu zapavučinovanú stenu svojej izby. Zažmurkala, aby vyhnala spred očí posledné zvyšky sna, na ktorý už pomaly začínala zabúdať a pozbierala dostatok energie, aby sa prudkým pohybom vyslobodila z lákavého objatia vankúšov.

Ako sa posadila, myseľ jej zaplnili myšlienky úplne iného druhu.

Dnes odchádza. Dnes si ide splniť svoj sen.

Doslova vyskočila z postele a bosá prebehla ku stolu, aby zobrala batoh už s pripravenými vecami. Cestou sa letmo zahliadla v zrkadle. Hnedé vlasy vyzerali ako po výbuchu a pod očami mala tmavé kruhy, ale keďže tak vyzerala každé ráno, veľmi sa tým netrápila. Podarí sa jej to zamaskovať a ak aj nie, dnes jej nebude vadiť, že bude vyzerať ako utečenec z Univerzity Monsters. Koho by zaujímalo niečo také primitívne, keď je na ceste za najväčším dobrodružstvom svojho života?

Jej telo za ňou nestíhalo. Žalúdok sa obracal pri pomyslení na akékoľvek jedlo, nohy sa vliekli trikrát pomalšie, ako by chcela a ruky síce úspešne zvládli upraviť jej vlasy na prijateľnú úroveň, no boli roztrasené a slabé ako každé ráno. No ona sa ponáhľala, akoby od toho závisel jej život. A možno aj závisel. Lebo na túto chvíľu čakala už veľmi dlho.

Keď bola pripravená, posledný krát sa pozrela do svojej izby. Na svoju úzku, no pohodlnú posteľ, zaprášenú lampu a veľký písací stôl, ktorý bol asi jediný kus nábytku, čo si dokázala obľúbiť. Naposledy videla, ako z ošúchanej steny padá omietka a ako sa rozdvojuje jej odraz v prasknutom zrkadle.

Nevedela sa ovládnuť - nadšene poskočila pri pomyslení na to, že izbu, ktorá bola doteraz jej domovom, celé dva mesiace neuvidí. Posledný krát skontrolovala kufor a keďže už nemala dôvod zdržiavať sa tu dlhšie, otočila sa a s nesmierne dobrým pocitom zabuchla dvere podnájmu.

...

,,Lístok, slečna," ohlásila usmievavá pani v uniforme. Hovorila dánčinou, keďže Tris pred pár hodinami pristála v Kodani. Uplynulo už pár minút od chvíle, kedy sa dánsky rýchlik pohol zo stanice a pomaly skracoval vzdialenosť medzi hnedovlasým dievčaťom a miestom jej snov.

Tris jej s úsmevom podala lístok do Frederikshavnu, mesta ležiaceho v severnej časti Dánska. Už roky sa chystala tam ísť. Nevedela, prečo ju to tam tak ťahalo, no odmalička mala pocit, že tam patrí. Nie do rybárskeho mesta s námorníckou minulosťou. Do krajiny Vikingov, hlbokých lesov a pradávnej kultúry, odlišnej od tej jej. Teraz mala konečne príležitosť vydať sa do sveta. Do nového sveta, kde bude mať iné možnosti, ako mala v Londýne.

Do nového sveta...

,,V poriadku," prikývla sprievodkyňa a nechala hnedovlásku samú so svojimi myšlienkami. Obyčajne nemyslela na nič nezvyčajné. Mala príliš veľa problémov typických pre sedemnásťročnú študentku všeobecnej univerzity, než aby sa zaoberala niečím nadprirodzeným. No zvuk uháňajúceho vlaku jej pripomenul sen, ktorý sa jej sníval.

Najprv sa jej v mysli objavil obraz čiernych stromov. Čierneho lesa, spomenula si na názov. Netušila, odkiaľ ho vie. No vedela, rovnako ako vedela aj to, že to, čo vtedy videla, ju bude prenasledovať ešte dlho.   

Tris Stewardová nebola ničím výnimočná. V detstve prišla o rodičov, no inak viedla rušný život tínedžerky tak ako ostatní. Nikdy nemávala nočné mory. Ani dlhé, príliš živé sny, ktoré jej cez deň neschádzali z mysle. Čo zapríčinilo, že bol jej mozog schopný vymyslieť si niečo takéto? Skúsila si spomenúť na nejaký nepríjemný zážitok s ohňom, dokonca aj na akýkoľvek výlet so školou, no pokiaľ si pamätala, nikdy sa nestretla s niečím podobným.

Čas plynul a keďže nemala na práci nič zaujímavé, snažila sa vybaviť si čo najviac podrobností. No čím viac nad snom premýšľala, tým viac nachádzala otázok, na ktoré jej nikto nevedel odpovedať. Videla bielu kamennú stavbu, začiernenú od popola. Potom profesorku, ktorá sa na ňu vševediacky usmievala, ako to mala vo zvyku na každej hodine pokročilej matematiky, ktorú učila. A nakoniec svoje turistické topánky špinavé od krvi. 

Najviac ju fascinovala práve tá krv. Bola taká hustá, taká červená... Nikdy jej z pohľadu na ňu nebývalo zle, no teraz ju zamrazilo, keď si spomenula na telá ležiace v prachu. Bála sa. Nie snov, tie pokladala za neškodné. Bála sa vedomia, že na tento konkrétny nikdy nezabudne. A istoty, že vychádzal z niečoho pravdivého.

...

Po hodinách cestovania už nevnímala nič. Pozorovala meniacu sa krajinu, ktorá sa jej mihala pred očami, kývnutím hlavy zdravila ľudí, ktorí sa striedali na voľnom mieste vedľa nej, bez premýšľania jeden po druhom vyjedla celé balenie mentolových cukríkov. Napísala správu svojej tete, ktorá celá nedočkavá chcela vedieť, ako sa jej darí v prvý deň prázdnin. V prvý deň jej veľkého dobrodružstva.

Napriek neúprosnému plynutiu času stále svietilo slnko, hoci obloha sa už začínala sfarbovať do červena. Rozľahlé pláne, okolo ktorých prechádzala, žiarili zeleňou a v riekach sa kúpali kačky. Bolo leto. Po nekonečných hodinách strávených nad knihami prišiel čas odpočinku.

Tris sa s rukami za hlavou oprela o kožený povrch sedadla a vzdychla. Na perách sa jej zjavil úsmev, symbolizujúci, že je všetko tak, ako má. 

Dva mesiace strávi mimo svojho pochmúrneho domova v Londýne. Dva mesiace sa ani len nepriblíži k zákerne hrubej učebnici biológie. Dva mesiace si bude užívať slnko v zemi plnej legiend a tradícií, kúpať sa v tyrkysových lagúnach a navštevovať známe miesta. Budovať nové priateľstvá, zachovávať staré. Počúvať príbehy, aby ich mohla rozprávať. Plniť si svoje sny, aby mohla snívať odznova.

Lebo to je to, čo vo svojom živote chcela robiť. Žiť naplno, bez ohľadu na pravidlá. A nemohol jej v tom zabrániť ani sen, ktorý sa zase stiahol niekde do jej podvedomia. Sny prichádzajú a odchádzajú a sú príjemné alebo nepríjemné, rovnako ako všetko ostatné. No na rozdiel od skutočného života nepokladala za potrebné si ich užívať. Nechala ich preplávať okolo, rovnako ako zvláštny pocit, ktorý ju prenasledoval už od rána.

Pocit, že v diaľke počuje hučiaci vodopád, ticho čakajúci na svoju chvíľu. Chvíľu, kedy si uvedomí, že skutočnosť môže byť niekedy takmer neskutočná a realita môže mať dve tváre. Na chvíľu, kedy ho začne hľadať a kedy ho nájde, lebo tak určilo staré proroctvo.

To, ktoré vyslovila kedysi dávno posledná jasnovidka Gudrun Havbrise a povedala ho svojej vnučke Ellen. To, ktoré bolo jedinou nádejou na záchranu prastarého národa, žijúceho v bielom meste. Národa, ktorý už zabudol, no stále žil v troskách svojej minulosti.

O ničom z toho však Tris Sterwardová nemala ani tušenia. Až kým jej vlak nezastavil v rybárskom meste v krajine slnka a oblakov, lesov a lúk, morí a vodopádov, z ktorého jeden ešte padal dolu bielymi skalami len pre ňu.




***

Taká otázka, aké kapitoly sa vám páčia najviac? Z pohľadu Edwarda/Skovridera, Kráľovnej alebo Tris? Mne osobne asi tie z pohľadu Kráľovnej... Ak máte vy nejaké otázky, pokojne sa pýtajte - ak sa bude dať, rada všetko objasním.

Ďakujem za predošlé komentáre, hviezdičky, prečítania a všetko ostatné, naozaj si to veľmi cením a dúfam, že som to touto kapitolou nepokazila... Toľko k môjmu vykecávaniu :D Na obrázku máte moju predstavu Tris :).

Cissi