Venujem Barbora_DeParris <3 Ďakujem za neustálu podporu a komentáre, ktoré mi zakaždým vyčaria úsmev na tvári :) Snáď ťa táto kapitola bude baviť :D

~*~  

,,Cítim, ako žiarim v tme. Zapustil som korene, ale plyniem. Toto je môj svet."

(Všetky skvelé miesta)

Tris mala pocit, že letí. Ocitla sa v rakete, držia ju tam pripútanú a ona sa len bezmocne pozerá, ako sa pred ňou svet rozmazáva a mizne v diaľke. A prekonáva vzdialenosti, o ktorých žiadny človek nesníval ani v najbláznivejších snoch.

Už nebola na doske na pirátskej lodi. Už sa nehojdala a nečakala, že s každým nesprávnym slovom spadne hlboko do tmavého oceánu. Už netúžila dostať sa odtiaľ čo najrýchlejšie preč a zároveň skočiť dolu a cítiť priezračnú, chladivú vodu na svojej tvári. Počas dlhého ticha, ktoré sa medzi nimi rozhostilo, sa jej vnímanie zmenilo. Doska sa nestihla ani zakolísať a Tris už  bola spútaná v gumených popruhoch, letiac v ústrety novým objavom vesmíru. Ľudia, čo ju tam dovliekli, možno zabudli, že uprostred nekonečnej tmy a tisícok hviezd nedokáže dýchať.

A naozaj, podvedome zadržala dych. Preto znel jej hlas neprirodzene priškrtene, keď vyhŕkla slová, ktoré ju trápili už takmer celý jeden deň. ,,Viem, že..." hlas sa jej náhle zlomil. Ako mala popísať to, čo chcela povedať? ,Viem, že ľudia, s ktorými žiješ, nie sú tvoji skutoční rodičia?' ,Viem, že ťa ako dvojročného našli opusteného v parku?' Ešte aj na jej úbohé empatické schopnosti jej to pripadalo príliš hrubé. Bolo však neskoro. Augustove oči sa prebrali k životu a otočil hlavu jej smerom. Raketa sa s ňou rýchlosťou svetla rútila ktovie kam. 

,,Viem o tvojom detstve," hlesla napokon. V hlave cítila, ako jej srdce divoko búši. Kvôli strachu z narazenia do niektorej z hviezd sa dokonca zabudla pochváliť za krásnu politickú odpoveď. Na zlomok sekundy jej hovorenie o problémoch druhých s určitým nadhľadom ani nepripadalo ako nič neobyčajné. Potom však okamih chladnej ľahostajnosti pominul. Nemala čas sa zapodievať tým, či to bola obrana, ktorú si jej myseľ tak rýchlo vytvorila pred prívalom citov, alebo sa len bála reakcie svojho mokrého návštevníka. Pravda bola vyslovená.

,,Povedala mi o tom Kristen," dodala ticho, snažiac sa vyhnúť očnému kontaktu s ním. ,,Tvrdila, že by si mi to časom aj tak povedal sám," obhajovala sa. Hovorila rýchlo, rýchlejšie ako zvyčajne, a jej hlas znel zvláštne piskľavo. Nechápala, prečo je táto noc taká dlhá. Prečo prežíva každú sekundu s inými pocitmi, prečo sú všetky minúty dlhé ako storočia a prečo sa vlastne tak bojí. Teta Beth by jej povedala, že si ten strach vytvorila sama vďaka svojej bujnej fantázii a má sa pokúsiť hľadať logické odôvodnenia, prečo absolútne nie je potrebný. Ale dá sa to, keď si práve uvedomila, že sa bez vedomia druhej osoby dozvedela jej najhlbšie tajomstvo?

Konečne nabrala odvahu pozrieť sa na Augusta. Opatrne, aby jej pohľad nevyzeral priveľmi zvedavo či ustrašene, skúmala jeho oči. Pozeral sa na ňu s vážnym pohľadom. Nič nevravel. Vedela, že za jasnozelenými oponami jeho mysle sa práve odohráva niečo, k čomu okrem neho samotného nemala prístup žiadna iná živá bytosť. Jeho maska úsmevu sa snáď poprvýkrát v živote nalomila. A Tris sa odrazu nenávidela za to, že sa to stalo kvôli nej.

,,Fajn," povedal August ticho. Neznel nahnevane. Hovoril pomaly, stále uvažujúc, no Tris aj tak postrehla nádych priateľskosti v jeho hlase. Nechápala to. Keby sa niekto cudzí dozvedel podobnú informáciu o nej, zúrila by. Muž z kaviarne však vyzeral, akoby ho toto poznanie len zaskočilo. Znovu si uvedomila niečo nové. August Rockbridge vôbec nebol taký detinský a ľahkomyseľný blázon, za akého ho pokladala.

,,Tak po prvé," povedal. Myklo mu kútikmi úst. Koľko úsilia ho stálo opäť vyčarovať ten neistý, no stále dokonale augustovský úsmev? ,,Po prvé, nepovedal by som ti to," dokončil s istou dávkou pobavenia. ,,Pravdepodobne nikdy. Ale ak to Kristen vnímala inak, možno to tak malo byť. Občas nás práve takéto náhody dovedú k tomu, o čom sme..." zarazil sa. ,,To bolo asi príliš filozofické, však?" zaškeril sa. 

Tris sa pousmiala. ,,Vieš, že rada filozofujem," pripomenula. 

,,Áno, stihol som si všimnúť." Augustove oči sa opäť začali podobať na tie, ktoré celé dva dni nemohla vyhnať z mysle. Trochu jej to dodalo odvahu. ,,Som rada, že na svete žije viac šialených filozofov," podotkla. 

August sa zachechtal. ,,A toto mi povieš po tvojom kamarátstve so Sashou?" pobavene nadvihol obočie. ,,Veď je ten najšialenejší človek, akého poznám. A to už je čo... vlastne nič, zabudni na to," zahovoril.

,,Čo sa stalo, mokrý návštevník?" podpichla ho Tris. Vedomie, že aj August občas niečo povie bez rozmyslu, ju povzbudilo. ,,Čo si chcel povedať? Priznaj sa," pobádala ho s úškrnom. Muž z kaviarne ju obdaril dlhým, úsmevným pohľadom. ,,Chcel som dodať, že to už je čo povedať, keďže poznám aj teba," povedal. Nezdalo sa však, že by si vychutnával červeň, ktorá v momente zaliala Trisine líca. ,,Ale potom som si uvedomil, že ťa nepoznám," dodal. 

Tris sa zarazila. Jeho slová jej zobrali aj posledný vzduch z pľúc. Zlé pocity sa vrátili. Ale tentokrát to nebol strach, ktorý by jej zrýchlil tep a dusil ju zvnútra. Bolo to prázdno, ktoré sa rozhostilo vnútri jej srdca a vnášalo tam zvláštne clivé chvenie, z ktorého sa jej nevysvetliteľne chcelo plakať. Ako mu má povedať, že ju mrzí, ako sa k nemu správala? Ako mu má vysvetliť, že jej jeho správanie neskutočne liezlo na nervy a teraz nevie, ako má napraviť, čo kvôli tomu pokazila? A prečo v nej vlastne každé jeho slovo vyvolávalo iné, príšerne silné city? Prestávala si rozumieť.

,,Dofrasa s tebou, August Bez stredného mena Rockbridge," vydýchla. August zažmurkal. Náhla zmena jej nálady zrejme nevyviedla z rovnováhy len ju. ,,Myslím, že okrem Sashi a mojej tety si jediný človek, ktorý ma skutočne pozná. Lepšie ako ja," vysvetlila. ,,Ja vážne neviem, prečo sa správam tak, ako sa správam. Prečo mám občas chuť ťa objať a inokedy vyhodiť z okna." Pery mokrého návštevníka sa opäť vykrivili do úsmevu. Tris však pokračovala. ,,Neviem, prečo sa mi nálada mení s každou sekundou a môj život pripomína jazdu na kolotoči. Neviem, prečo som si od dvanástich rokov nekúpila ani jednu knihu a namiesto toho si šetrila na cestu okolo sveta. Och, netvár sa tak, som chudobná študentka, nie milionár, ktorý si môže ísť, kde sa mu zachce," vyprskla. ,,A je mi ľúto, že som sa k tebe chovala tak hnusne. Jednoducho mi vadilo, že si moja najlepšia a jediná kamarátka našla niekoho iného, s kým si rozumie."

,,Mne sa nezdalo, že si sa chovala hnusne," namietol August okamžite. ,,Ak máš na mysli tie poznámky o vrahovi a tajomnom zločincovi, tie náhle výbuchy a večné podpichovanie..."

,,Áno, presne tie," skočila mu do reči Tris.

,,... tak som ich bral ako súčasť tvojej osobnosti, ako skúšku, ktorú musím zvládnuť, aby si mi začala dôverovať," dokončil pokojne. ,,Popravde, zaujala si ma tým. Bavilo ma sledovať tvoje reakcie a vymýšľať poznámky, ktorými by som ti vrátil útok." Potichu sa zasmial. ,,Nebral som to nijak tragicky."

,,Asi nie, ale ty si proste čudný," vyhŕkla Tris bez rozmyslu. ,,A ja som čudná tiež, lebo ma to trápi až priveľmi. Od detstva ma všetko trápi až priveľmi."

August nevravel nič. Nedalo sa povedať, že by ho Trisino konštatovanie o čudáctve nepobavilo a nemal chuť vybuchnúť smiechom, keby nehrozilo, že zobudí spiacu Sashu. Prekvapene zistil, že časť z neho je rada, že spí. Cítil, že práve teraz dostal možnosť, o ktorú celé roky nečujne prosil. O možnosť vyrozprávať sa, povedať všetko, čo ho kedy trápilo. A vedel, že ak na svete existuje niekto, kto by ho bol ochotný počúvať a pochopiť, bolo krehké modrooké stvorenie, ktoré s rozstrapatenými hnedými vlasmi a mierne vyplašeným výrazom na stále detskej tvári sedelo vedľa neho.

,,Ja som sa nejakým zázrakom naučil netrápiť," povedal. Cítil Trisin zvedavý pohľad, ktorým si ho premeriavala. No nepozrel sa na ňu. Hľadel do diaľky, do spomienok, hlboko do svojho vnútra, za dvere, ktoré nechal zamknuté zapadať prachom. ,,Ľudia, u ktorých som žil, sa ku mne nikdy nesprávali zle. Snažili sa byť milí, aj keď nemali vždy pochopenie pre hry, ktoré som si vymýšľal. Občas som to prehnal a skončil som u niekoho iného, kto vyhlasoval, že vie, ako sa správať k malým deťom. Niektorí vedeli, iní nie. Spoznal som mnoho rodín. Už si ani nepamätám mená mojich prvých opatrovateľov. Ale aj keď som bol možno trochu problémový, príliš zvedavý a s priveľkou fantáziou, aby ma niekto skutočne chápal, vždy sa našiel niekto, kto sa ma ujal skôr, než ma stihli odniesť do detského domova. Tam by som asi nevydržal." Uškrnul sa. Snažil sa nepozerať na Tris, ktorej oči opäť pripomínali bezodné jazierka. Ak by sa do nich zahľadel, pravdepodobne by sa utopil.

,,Dánsko som prvýkrát navštívil v rámci matematickej súťaže na konci ôsmej triedy. Áno, bol som tak trochu bifľoš, priznávam. Bavilo ma učiť sa nové veci."

,,Potom si nebol bifľoš," namietla Tris potichu. ,,Bifľoši sa učia, lebo musia. Niekto to od nich očakáva alebo chcú sami sebe dokázať, že sa vyrovnajú prirodzene inteligentným spolužiakom. A väčšinou nerozumejú tomu, čo za poučky a dátumy vlastne tlači do hlavy." August sa zachechtal. ,,Ver mi, veľakrát som ostatným musela vysvetľovať ten rozdiel," dodala Tris. ,,Tiež nechápali, ako som schopná naučiť sa dve strany dejepisu počas dvoch ciest autobusom a čítaní pri jednej večeri. Ale keď ma niečo baví, ide to ľahšie. A keď ma bavilo vedieť veľa vecí, tak som ich vedela."

,,Tuším mám tú česť rozprávať sa s géniom," podpichol ju August. 

,,Nehovorila som len o sebe, ty idiot." Tris pobavene pokrútila hlavou. ,,Mám pocit, že si dosť podobný prípad." V očiach sa jej zablyslo. ,,August Rockbrigde, stratený génius," predniesla. Sama netušila, či si z neho uťahovala, alebo svoje slová myslela vážne. 

Muž z kaviarne sa pousmial. ,,Stratený? To by sedelo," odvetil. Rýchlym pohybom ruky si z očí odhrnul gaštanovú kučierku, ktorá mu tam spadla pri pohybe hlavou. ,,Nie, myslela som stratený, lebo som na to prišla až teraz nie, že si..." oponovala Tris.

,,Ale som," nedal sa August. ,,Nehádate sa, madam Lovettová. Predsa len mám pocit, že sa poznám lepšie."

Tris sa však nemienila tak ľahko vzdať. ,,Ty a stratený? Neverím! V živote som nenašla nikoho nájdenejšieho ako ty."   

,,To slovo sa mi páči," zareagoval August. ,,Ale myslím, že ty si nájdenejšia ako ja."

,,Ty si najnájdenejší," oponovala Tris. ,,Veď si len porovnaj môj a tvoj život - ty aspoň vždy reaguješ tak, ako to cítiš, na nič sa nehráš a to, čo povieš, je vždy správne. Dokážeš si získať každého, na koho sa pozrieš, veď som to sama videla!"

,,Videla si ľudí, ktorých poznám od štrnástich rokov. A áno, majú ma radi, to máš pravdu. Ale okrem nich... okrem nich som ešte nestretol nikoho, pred kým by som mohol rozprávať tak otvorene," priznal August. ,,Nikoho okrem vás dvoch." 

Tris mlčala. Veľmi sa jej chcelo niečo povedať, zamávať mu pred očami alebo vykríknuť tak, že by sa okrem Sashi zobudili všetci ľudia v okruhu desiatich kilometrov. Jedna časť z nej mu potrebovala z hlavy vytĺcť ten nezmysel. Celý čas si nahovárala, že Augusta poznať nemôže, no aj za tieto dva dni si ho do mysle zapísala ako sebavedomého, pohotového, šikovného, jednoducho stopercentne nájdeného človeka. Nemohol byť iný... jeho maska úsmevu nemohla byť taká dokonalá. 

Druhá časť z nej si však chcela vypočuť tajné myšlienky, ktoré mu vírili hlavou. A vedela, že ak nič nepovie, začne rozprávať on.

August dlho premýšľal. Odhadoval, koľko toho môže povedať, skúmal Trisine zvedavé oči, prehodnocoval, nakoľko nenormálne budú jeho slová znieť. Nakoniec to vzdal. ,,Celý život mám pocit, že sem nepatrím," vydýchol. ,,Neviem, či je to len tým, že som nepoznal svojich rodičov, ako to býva vo väčšine príbehov o sirotách. Určite vieš, čo tým myslím. Každý raz čítal aspoň jednu knihu o postave, ktorá celý svoj život zasvätila hľadaniu minulosti. Nemyslím, že je to môj prípad. Neviním ich z toho, že ma nechali v parku, lebo neviem, čo sa vtedy stalo. A neviním ani seba, lebo spred toho dňa si skutočne na nič nespomínam. Skôr mám pocit, akoby mi stále niečo unikalo. Žijem svoj život, mám Mikea a Florence, ktorí sa o mňa starajú, dobrú školu, zaistenú prácu na ranči... Neviem, čo mi chýba. Ale neviem sa zbaviť pocitu, že svet, do ktorého som sa narodil, nie je ten, ktorý som si vybral."

August si pretrel oči. ,,Asi to znie dosť bláznivo, nie?" opýtal sa. ,,Pravdepodobne si myslíš, že jednoducho zažívam to, čím si prešli všetci ľudia v mojom veku." Trisina reakcia ho však prekvapila.

,,Naozaj?" zažmurkala. ,,Ja sa tu cítim celkom dobre. Áno, život vie byť aj hnusný, ale nikdy by som odtiaľto nechcela odísť," povedala trochu prekvapene. ,,Som rada, že som tu. A prosím ťa, buď aj ty." V očiach sa jej zablyslo. ,,Dobre, máš pravdu," prisvedčila nakoniec neochotne. ,,Si trochu stratenejší ako ja. Ale ak budeš ešte niekedy pochybovať, či ti v nebi dali dobrú adresu, povedz si, že je lepšie byť tu, ako otročiť v stredoveku, no nie?" nadhodila veselo.

August sa zachechtal. ,,Asi máš pravdu," prikývol. Rukou si opäť prehrabol vlasy. ,,Páni, Tris! Možno sa ti zdá, že to, čo meliem, sú úplné nezmysly, no... ešte nikomu som nič z tohto nepovedal. Si prvá."

Tris sa nadýchla, že mu odpovie niečo vtipné, no zarazila sa. Ešte nebola až natoľko unavená, aby nezachytila trpkosť, skrývajúcu sa za predstieraným úžasom v jeho hlase.

,,Mám nápad, mokrá návštevník," povedala potichu. ,,Ak... ak nenájdeš nikoho, komu by si mohol povedať pravdu, tak..." Zaváhala. Plán, ktorý sa jej náhle zrodil v hlave, bol možno príliš šialený. A riskantný. ,,...môžeme uzavrieť niečo ako dohodu," dopovedala. Zdvihla zrak a pozrela mu do očí. Nech sa snažila akokoľvek, nič z nich nevyčítala. ,,Neviem, či ti to Sasha niekedy spomínala, no pred pár rokmi som ju oficiálne menovala strážkyňou svojho vesmíru. Znamená to, že sa jej môžem zveriť s hocičím a nikdy ma neodmietne, a naopak. Je to puto, ktoré nás bude spájať navždy, nech sa stane čokoľvek. Môžeme... ak chceš, samozrejme..." habkala, ,,možno vytvoriť niečo podobné. Vzájomný sľub, že si vždy budeme hovoriť pravdu, nech už bude akákoľvek. Smutná, krásna, či bláznivá." 

***

A som tu opäť, dnes trochu skôr ako minule :D Mala som v pláne napísať toho  omnoho viac, ale už jednoducho nevládzem... tak som to tu ukončila. Nabudúce bude ešte noc chvíľu pokračovať :) Aby bolo jasné, s touto časťou vôbec nie som spokojná. Mám pocit, že tie zmätené útržky myšlienok vôbec netvoria plynulý celok ako obyčajne... ale už sa mi to nechce opravovať. Schválne si to po sebe neprečítam a rovno publikujem. Možno to zajtra celé zmažem a prepíšem, ale aspoň uvidím, ako som zmenila plánované rozhovory a tým pádom odhalím aj to, prečo som mala s písaním taký problém. Ach, tá moja psychika! :D

Snáď sa vám tento chaotický a nejasný rozhovor aspoň trochu páčil, potom dajte vedieť :)

A zároveň chcem povedať, že vôbec neviem, či budem stíhať ešte niečo písať. Cítim sa úplne prázdno, mám päť rozpísaných príbehov, ktorým by som sa mala rovnomerne venovať, a k tomu ešte škola... takže ak sa dlho neozvem, poznáte dôvod :) Držte palce :D

Cissi