,,Všetky náhody sa zliali dokopy a vytvorili prítomnosť."

(Biely kvet)

Ed nevedel, či sa má smiať alebo využiť šancu a rýchlo utiecť. Nakoniec sa nerozhodol ani pre jedno z toho a vydal sa späť k Ronnymu. Jazdci boli stále blízko, no zdalo sa, že sú zaujatí strieľaním po niekom inom. Pozoroval, ako ich kone miznú medzi stromami. Muži sa snažili popohnať ich do cvalu, no kvôli hlbokej vrstve lístia a mohutným koreňom stromov to bolo takmer nemožné. 

Vtom sa však poslední dvaja vojaci oddelili od skupiny. Zvrtli sa a oblúkom sa vracali späť. Netrvalo dlho a boli opäť príliš blízko. Niečo si zašepkali. Šuchot lístia naznačil, že idú Edwardovým smerom. Eda oblial studený pot. Ak by sa teraz rozbehol k Ronnymu, zajali by ich oboch. Preto sa naposledy pozrel na miesto, kde sa za spadnutým kmeňom stromu ukrýval zranený Vlk a čo najtichšie a najrýchlejšie vzdialil. 

Jazdci ho chvíľu prenasledovali, no bol si istý, že šli len po jeho stopách a nevedeli, ako blízko nich sa nachádza. Keď už odpadával od vyčerpania, narazil na chodník. Premkol ho strach, keď si uvedomil, že je dosť široký na to, aby ním kôň prešiel bez akýchkoľvek problémov. Nevedel, či má pokračovať v behu cez lístie, alebo sa vydať po oveľa pohodlnejšej vyšliapanej cestičke. Ak by sa držal mimo nej, stále by videli jeho stopy a skôr či neskôr by sa im podarilo ho unaviť. Ak sa však vydá po chodníku a oni naokolo jeho stopy nenájdu, vydajú sa za ním a dostihnú ho ešte skôr, keďže by im už nič nebránilo zvýšiť rýchlosť. Nemal čas na dlhé rozhodovanie.

Zdola začul zurčanie vody. Chodník začínal hore, kde naposledy videl Raeva, a strácal sa niekde pod kopcom. Rozbehol sa tým smerom. Ostávalo mu už len dúfať, že potok, ktorý tadiaľ tiekol, bude mať kamenistý breh a jeho stopy zmiznú bez toho, aby ich maskoval.

Za sebou už počul šelest lístia pod dotykom konských kopýt. Ignorujúc pálčivú bolesť v hrudi pridal do kroku. Zeleň okolo neho sa rozmazala, chodidlami sa ledva dotýkal zeme. Takmer si nevšimol ružový krík, ktorý cez cestičku zákerne naťahoval svoje tŕne. Prudko zastal a len tak - tak sa mu vyhol. Kúsok jeho košele však ostal prišpendlený medzi konármi. Ed si utrel čelo. Toto nebolo dobré znamenie. Teraz určite budú vedieť, ktorým smerom sa po chodníku pustil. Vrátiť sa však už nemohol.

Keď pred sebou uvidel približujúci sa potôčik, v hlave sa mu začal rodiť plán. Medzi udupanou zemou sa začalo objavovať čoraz viac kamienkov rôznych veľkostí, pomedzi ktoré pretekala voda. Odtrhnutá košeľa mu vnukla nápad. Zložil si batoh a začal hľadať. Potreboval vojakov presvedčiť, že sa za ním vydali správnym smerom. A to urobí jedine tak, že tu nechá ďalšiu vec. Symbolickú výstrahu, po ktorej sa ešte usilovnejšie budú snažiť ho dolapiť. Pomyslel na nôž, no ten potreboval pre seba. Nemal čas hrabať sa v batohu, no ešte stále mal malú nádej, že niečo nájde vo vrecku plášťa.

Takmer sa strhol, keď sa jeho prsty dotkli starého, tenkého pergamenu. Jediné, na čo bol v tej chvíli schopný pomyslieť, bolo, že okrem babičkiných kníh v rukách tento materiál nemával, tobôž nie vo vrecku. Opatrne ho vytiahol a zmeravel. Zelené oči sa mu zaleskli, keď sa pozrel do chladných modrých očí ellerportenskej vládkyne. Obraz, ktorý Rev našiel v truhlici v Solrigu, mal celý čas pri sebe. Putoval s ním takmer cez celé kráľovstvo. Ako naňho mohol zabudnúť? Odrazu hneď vedel, čo urobí. V duchu sa autorovi ospravedlnil za zničenie jeho diela a v strede natrhol krehký pergamen. Okamžite sa poddal a rozrezal Kráľovninu tvár vo dvoje. Edward ho položil na zem tesne pred potok a zaťažil kameňom. Ostávalo mu už len dúfať, že to bude dostatočná provokácia na to, aby sa jeho prenasledovatelia slepo pustili jedným smerom a nezastavovali.

Zvrtol sa a rýchlosťou blesku sa ukryl za najbližší strom. Vzápätí začul hlasný dupot kopýt a víťazoslávny výkrik, keď na kríku našli odtrhnutú časť jeho košele. Počkal, kým jazdci docválali k potoku. Kútikom oka videl, ako jeden z nich upozornil na maľbu na zemi, na ich reakciu však nečakal. Nadávky vojakov zanikli v špliechaní rozčerenej vody. Ed sa rozbehol opačným smerom.

Hoci boli lesy jeho druhým domovom, chôdza po vychodenej ceste bola preňho úľavou. Kráčal dlho, dokonca si dovolil zmierniť tempo a napiť sa z čutory, ktorú mal v batohu. Les okolo neho sa začal meniť. Pribúdalo viac ihličnatých stromov, paprade a černicových kríkov.

Hustnúci porast zapríčinil, že si takmer nevšimol chalúpku učupenú medzi dvoma smrekmi. Párkrát zažmurkal a neveriacky pristúpil bližšie. Z malého otvoru v drevenej streche sa dymilo, okolo nízkych dverí sa ťahali popínavé rastliny kvitnúce nabielo. 

Hluk akoby náhle ustal. Jazdci zmizli na druhom konci lesa, stromy prestali šumieť. Odrazu nebolo počuť ani Edwardov zrýchlený tlkot srdca. Zmizlo všetko okrem pocitu, že musí vojsť dnu. Že sa osudy všetkých ľudí spojili, aby mu umožnili dostať sa sem. Potichu prišiel až k masívnym dreveným stenám a váhavo otvoril malé, hrubé dvierka.

,,...bolo to ešte v časoch, keď sa ľudia stýkali s elfami a spoločnými silami budovali kráľovstvo, ako ho poznáme dnes."

Prvé, čo k nemu preniklo, bol hlboký mužský hlas. Rozprával pokojne a jeho slová vytvárali obrazy, presne ako pri príbehoch Ellen Havbrise. Hlas náhle stíchol. Chvíľu trvalo, kým si Edward zvykol na prítmie, ktorú dnu panovalo. Pomaly rozoznával malú miestnosť s podlahou z udupanej hliny, s ohniskom v strede a jednoduchými ľanovými šatami sušiacimi sa nad ním na hrubej šnúre. Okolo ohňa sedeli dve deti. Malé dievčatko s kučeravými tmavými vlasmi a starší, asi jedenásťročný chlapec so špinavým handrovým zvieratkom v rukách. Potom ho však upútali veľké, takmer biele oči starca, ktorý sedel na nízkom pni oproti deťom. Jeho pohľad mu pripomenul Ulvov, hoci oči Vlka boli čierne ako noc. Mali však rovnakú schopnosť okamžite preniknúť do duše človeka a jediným pohľadom odhaliť všetky jeho tajomstvá.

,,Ospravedlňujem sa, ja..." začal Ed, no nevedel, čo má povedať. Nepotreboval sa ukryť, dokonca mal ešte aj trochu vody. A pýtať jedlo od týchto ľudí mu pripadalo ako zločin. Odrazu si pridal ako hlupák. Prišiel, no sám nevedel prečo.

Starček sa však zhovievavo usmial. ,,Nevedel som, prečo som z obeda nechal kúsok polievky." V očiach sa mu víťazoslávne zablyslo. ,,Teraz viem, že bola pre unaveného pútnika, ktorý si potrebuje oddýchnuť." Veľkým gestom pozval Edwarda dnu. Obe deti sa zvedavo otočili. Malé dievčatko sa naňho bez strachu usmialo. ,,Dedko nám práve rozprával rozprávku, tiež o pútnikoch! Pozorne počúvaj. Stavím sa, že si ju ešte nepočul!" zasmialo sa veselo.

Malo pravdu. Babička mu za celý jeho život povedala veľa príbehov. Ani jeden však nepripomínal ten, ktorý kučeravé dievča spomínalo. Chvíľu bol v pokušení ostať. Potom však pokrútil hlavou. ,,Veľmi si vážim vašu ponuku, ale musím ísť. Moji priatelia na mňa čakajú."

,,Niekedy je lepšie počkať," odpovedal starý muž vševediacky.

 ,,Ale ja... vlastne neviem, prečo som prišiel," priznal Edward. Mužovi oči ho priam nútili k tomu, aby povedal pravdu.

Starček sa opäť usmial a odhalil pár zubov, ktoré mu ešte ostali. Ed usúdil, že rovnako ako jeho babička alebo Njall Graevlig, aj on patril medzi ľudí, ktorých úsmev bol najdôležitejšou súčasťou ich života. ,,Prišiel si si vypočuť rozprávku," povedal trochu pobavene. ,,Veľmi dôležitú rozprávku. Nazývali ju aj Posledná, kvôli tomu, čo sa na jej konci stalo."

,,Čo to bolo?" vyzvedal chlapec. V svetlých vlasoch sa mu odrážali plamene.  

,,Nepredbiehaj, Evanleigh," jemne ho napomenul rozprávkar. ,,Čas nebeží tak, ako chceš ty. Čas sa stále mení, tečie ako voda a vytvára vodné víry. Občas je hlboký ako jazero, občas padá ako vodopád." Edward si ani nevšimol, kedy sa pred ním objavil tanier s teplou polievkou. Potom sa už len pristihol, ako so záujmom počúva melódiu starcovho hlasu. 

,,Ľudia nikdy nevedeli ovládnuť čas. V dobách najväčšej slávy ho vedeli zastaviť či obrátiť, no nikdy nad ním nemali skutočnú moc. Medzi čarodejmi nášho sveta však kedysi dávno žili Pútnici, mágovia s ohromnou mocou. Žili niekoľko storočí, dokonca tisícročí, a až po mnohých rokoch cvičenia dostávali privilégium naplno využívať svoje schopnosti. Podľa legendy boli stvorení z nitiek osudu, z náhod a predurčení, presne ako čas. A práve preto mali moc ho ovládať. A vedeli toho omnoho viac. Dokázali prinútiť živé veci rásť, vedeli zmeniť tvar a výzor čohokoľvek a kohokoľvek vrátane seba, dokonca sa vraví, že mohli putovať medzi svetmi. Ó, áno," prikývol, keď videl, ako prekvapene sa tvária obe deti. ,,Veľký ostrov a ani to, čo je okolo neho, nie je jediný svet, ktorý existuje. Je ich nekonečne veľa. Vznikajú a zanikajú, plávajú vesmírmi a navzájom sa prelínajú. Pútnici dostali svoje meno práve kvôli schopnosti vojsť do ktoréhokoľvek z nich.

Aj ľudia sa o to neraz pokúsili. A zopár mudrcov to naozaj dokázalo. Neverili by ste, aké je ľudské plemeno vynachádzavé. To, čo samy nemali, si požičali od ostatných. Nedokázali v sebe prebudiť moc, ktorá by ich preniesla, preto zachytili energiu Pútnikov do aemariliru, najjasnejšieho elfského drahokamu, ktorý žiaril namodro tak jasno, že ho volali aj Odraz oblohy. Bez dovolenia mágov vyskúšali moc magických kameňov, bohužiaľ s neblahým následkom." Mužovi sa v očiach zaleskli spomienky. ,,Ľudská myseľ má jednu zlú vlastnosť. Zabúda. Akonáhle sa ľudia dostali do iných svetov, nepamätali si, kým boli predtým a prečo sa ocitli práve tam. Napriek tomu, že ľudia podnikli tieto výpravy bez ich súhlasu, im Pútnici podali pomocnú ruku. Našli ľudí, ktorí sa stratili a priviedli ich späť. Ľudia však sľúbili, že už nikdy elfské drahokamy nepoužijú. Dostali sa späť do rúk ich majiteľov a niektoré z nich sa stále nachádzajú v našej zemi. Pár ich dostala do daru aj prvá kráľovná Ellerportenu a maličké kamienky sa doteraz lesknú na kráľovskej korune." Odmlčal sa. ,,Ale to je iný príbeh.

Dnes vám rozpoviem ten posledný. Poslednú rozprávku, po ktorej sa príbehy prestali končiť šťastne. Tak, ako to už, bohužiaľ, býva, náš svet čoskoro spoznal aj temnú stranu mágie. Čarodejníci zatúžili po väčšej moci, a práve Pútnici boli tí, čo nás pred nimi chránili. Poraziť ich nebolo ľahké a straty boli veľké na oboch stranách. Hovorí sa, že nakoniec ostal živý len jediný temný mág a Pútnik so svojou mladou zverenkyňou. Mág Pútnika porazil a dievčina sa musela pozerať, ako umiera. Snažila sa ho zachrániť, no jej sila ešte nebola úplne prebudená. Posledné Pútnikove slová boli prosba, aby ušetril aspoň ju. Na jeho prekvapenie mág súhlasil. Medzi dvoma najmocnejšími mužmi Ostrova vznikla dohoda. Čo Pútnik ponúkol výmenou za jej život, nie je známe. Keď však naposledy vydýchol, čarodejník našiel slepé miesto ich dohody a jediným dotykom poslal dievčinu za ním. Posledná Pútnička sa nevedela ubrániť víru, ktorý ju unášal preč. Bola dostatočne silná, aby prežila prechod do iného sveta, nemala však dostatok sily na to, aby jej myseľ nezahalil závoj zabudnutia. 

Hovorí sa," ukončil rozprávanie starec, ,,že odvtedy blúdi svetmi, neschopná kontrolovať svoju moc, bez spomienok na to, kým bola. Všetko, čo má začiatok, však má aj svoj koniec. Preto máme nádej, že sa jej pamäť raz vráti a ona si nájde cestu späť k nám." 

Edward nebol schopný slova. Tento príbeh mu nepripadal ako rozprávka. Neskončil sa šťastne tak ako ostatné. Napriek tomu cítil, ako hlboko ho dojalo starcovo rozprávanie. Jeho hlas, láskavosť, s akou spomínal na časy, čo dávno skončili. A cítil aj to, že tento príbeh by na rozdiel od hrdinov v brnení, čo bojovali proti obrom, mohol byť pravdivý. Bola v ňom ukrytá múdrosť, ktorá sa dotkla jeho srdca i duše. 

,,Myslím, že nastal čas pobrať sa ďalej, pútnik z lesa," prihovoril sa mu starček. Edward si bol v tej chvíli istý, že nebyť prítomnosti dvoch zvedavých detí, povedal by ,Lesný jazdec'. Vstal, poďakoval sa a podišiel ku dverám. Tam sa otočil. ,,Myslíte, že sa ten príbeh skutočne stal?" opýtal sa. 

,,To s istotou nevie nikto," odvetil starček. ,,Tak ako pri každej inej rozprávke." Keď Edward vyšiel z domčeka, stále cítil na chrbte prenikavý pohľad jeho svetlých očí.

Poobzeral sa dookola. Slnko už pomaly zapadalo, hoci bolo poludnie, keď ich tábor našli Kráľovnini muži. Rozmýšľal, ktorým smerom sa vydať. Nemal ani poňatia, kde by sa malo nachádzať Bralo porazených. Mal viacero možností. Vrátiť sa a opýtať sa na cestu starého muža, vydať sa na juh, kde vedel, že leží hlavné mesto, alebo... Vtom začul zvuk ľudských krokov.

,,Čo tu, prepána, ešte robíš? Nemal si už byť na hrade?" Muž pomaly kráčajúci lesom naňho veselo žmurkol.

Ed sa od úľavy takmer rozosmial. ,,Počkal som si na sprievodcu," odvetil s úškrnom. Stále nemohol uveriť šťastiu, ktoré ich oboch postretlo. ,,Čo tvoja ruka?"

,,Ále, dá sa to prežiť," zatiahol Ronny bezstarostne. ,,Nikdy nepodceňuj Vlka, veď som ti to už vravel." Pohľadom skĺzol k ramenu, kde sa pod košeľou omotanou okolo jeho ruky črtala nepekná rana. ,,Trochu mi trvalo, kým som si to očistil v potoku. Našiel som tam jeden veľmi zaujímavý obrázok. Nie je ti povedomý?" Zdravou rukou mu pred nosom zamával maľbou Kráľovnej.

,,Myslel som, že ju tí vojaci zoberú," prekvapene poznamenal Edward.

,,Áno, rozumní ľudia by to urobili," súhlasil Ronny. ,,Týchto si ale tak rozzúril, že sa hneď pustili za tebou. Teda smerom, kam si mysleli, že ideš." Tmavovlasý Vlk sa spokojne, hoci trochu vyčerpane usmial. ,,Odviedol si skvelú prácu, Ed. Ale už by sme mali ísť, nech nenecháme ostatných dlho čakať. Snáď sa na Brale všetci stretneme."

Edward prikývol. Na cestu s Ronnym potom spomínal ešte dlho. Obaja sa nasmiali, hoci ho Ed musel dosť často podopierať a chôdza im trvala omnoho dlhšie ako za normálnych okolností. V mysli občas zaletel aj k starcovmu domčeku, kde sa za tú krátku chvíľu udialo toľko zázrakov. ,,Niekdy je lepšie počkať," povedal mu starý muž. Teraz mu bol za jeho slová naozaj vďačný. Bez nich by lesom blúdil sám.

...

,,Stratili sme celý jeden deň," privítal ich Raev s typicky zachmúreným obočím. To mu vzápätí vyletelo do závratnej výšky. ,,Sandhed, čo to máš s rukou?! Ako teraz budeš chrániť Edwarda na hrade?!" 

Ronny sa len krivo uškrnul. ,,Vďaka za záchranu života, Sev. Dúfam, že si trafil viac než len jedného z tých idiotov." Jeho dobrá nálada sa čoskoro preniesla aj na ostatných. Njall si pri behu vyvrtol členok a Torn vyzeral, akoby v plnej rýchlosti prebehol cez ostružiny, no inak boli všetci v poriadku. Raev podráždene zavrčal. Na predchádzajúcu otázku neodpovedal. ,,Nemôžme počkať, kým sa uzdravíte. Musíme okamžite vyraziť."

,,Prečo?" nedalo Edwardovi. Čakal, že sa naňho zosype lavína nadávok, namiesto toho však Vlkovi v líščej kožušine šklblo kútikom úst. ,,Aby sme nezmeškali váš odvoz do mesta, pán Silversvaed."

...

Minúty sa premenili na hodiny a tie na dni. Zvyšok cesty ubehol na Edwardov vkus až príliš rýchlo. Hoci sa na príchod do Elendighed pripravoval takmer mesiac, opäť mal pocit, že na túto misiu zvolili nesprávneho. ,,Nervózny?" potľapkal ho po pleci Ronny. Zranená ruka mu stále bránila používať meč, rýchlo sa však hojila. 

,,Príšerne," prisvedčil Ed takmer bez hlasu. ,,Vôbec neviem, ako sa mám správať. Viem, že Lisbet by to nepotešilo, ale mám pocit, že som zabudol všetko, čo ma naučila."

,,Len pokojne," zastavil ho majster meča. ,,Na všetko si spomenieš v pravý čas. Musíš sa hlavne správať prirodzene. Neboj sa, budem ti kryť chrbát." 

,,S mečom v ľavej ruke, však, Sandhed?" zavrčal Raev. ,,Alebo chceš byť majster meča bez meča?"

,,Každý máme svoju špecialitu," odvrkol Ronny, odhodlaný nepokaziť si dobrú náladu. ,,Ja napríklad tiež neviem, či si Vlk alebo Lišiak." Jeho poznámka vo viacerých vyvolala smiech. Hoci nikto z nich neovládal Starý jazyk, vedeli, že raev znamená líška. 

Edward s chabým úsmevom sledoval pohľady, ktoré si Vlci medzi sebou vymieňali. Akoby sa humorom snažili zahnať myšlienku na rozlúčku. Ulv im prezradil, že Njall s Tornom do hlavného mesta prídu až neskôr. Pridajú sa k Brynjarovi s Lisbet a v okolitých dedinách budú pripravovať ľudí na vzburu a hľadať nových členov. Hoci to nikto nevyslovil nahlas, všetci cítili, že ich spoločná cesta sa končí. 

...

,,Drž sa, Edward," potriasol mu rukou Tornvad. ,,Aj ty," automaticky odvetil Ed. Napriek tomu, že si s ním nikdy nebol blízky, si ho za ten mesiac obľúbil. Ešte horšie sa však cítil, keď k nemu pristúpil Njall a napriek Tornovmu pobavenému pohľadu ho silno objal. 

,,V dedine, kam ideme, je vraj rybár, ktorý sa tiež volá Njall. Akoby nestačilo, že mám aj bez toho mizernú náladu," povedal zachrípnutým hlasom. ,,Keby si stretol nejakého aj v hlavnom meste, pozdrav ho odo mňa." Edward sa zmohol len na prikývnutie. ,,Keby som aspoň vedel, čo znamená moje priezvisko. Čím sa odlišujem od všetkých mojich menovcov," zamyslel sa svetlovlasý Vlk. 

Ed zalovil v pamäti. ,,Jazvec," povedal po chvíli. ,,Graevlig znamená jazvec." 

Njallovou tvárou preletel tieň zdesenia. ,,No, to som fakt nepotreboval vedieť," poznamenal. Tu už mali obaja problém zadržať smiech. ,,Tak sa maj," rozlúčil sa Edward. ,,Ty tiež. Uvidíme sa, keď nám budú volať na slávu ako záchrancom sveta," zamával mu Njall a spolu s Tornom zmizli v tieňoch večerného lesa. Edova cesta bola potom ešte bezútešnejšia. 

,,Prídeme do mesta, Ed sa prezlečie, Ronnymu treba ošetriť ranu, potom nás odvedú do paláca. Prídeme v noci a nasledujúci deň Edward odovzdá Kráľovnej správy od Murschifa," mrmlal si Raev popod nos. Chvíľu trvalo, kým Edward v tých nezrozumiteľných slovách rozpoznal plán, s ktorým ich oboznamoval deň predtým. ,,No nech sa prepadnem, aj na neho prichádza nervozita," pošepol mu Ronny. ,,Nenastal náhodou koniec sveta?" 

Onedlho sa z lesa vynoril Ulv, čo len pridalo na Edovom pocite blížiacej sa katastrofy. Napätie vo vzduchu bolo takmer hmatateľné. Celý vesmír akoby sa pozeral na príchod štyroch mužov, ktorí zmenia svet. Všetky predchádzajúce momenty sa zdali nepodstatné. Pretože teraz, práve v tejto chvíli, sa pred Edardom objavilo obrovské mesto v celej svojej nočnej kráse. 

Posledná rozprávka sa skončila. Nastal čas na skutočný boj.

***

Približne 3000 slov. Takúto dlhú kapitolu som v KK ešte nenapísala. Dúfam, že aspoň stála za to :) Edwardova púť sa skončila a s ním aj prvá časť knihy. Nasleduje druhá, na ktorú sa už viacerí z vás dlho tešia, a to jeho pobyt v kráľovskom paláci :)  

P.S.: Prológ už je prepísaný, pridala som tam zopár scén, ktoré by ďalej mohli byť dôležité :) A na úplný začiatok som pridala časť s názvom Prvý diel, aby so oddelila dejové línie knihy. Keď tak sa na to pozrite :D

A druhé P.S.: Ten obrázok sa mi tam nedal normálne vložiť, ale chcela som ho tam :DDD

Cissi