,,Život je ako kniha. Niektoré kapitoly sú smutné, iné šťastné či vzrušujúce. Ale ak nikdy neotočíš stránku, nemáš šancu dozvedieť sa, čo bude ďalej..."

(nepriama citácia)

Prázdnymi chodbami bieleho hradu sa prechádzal mladý gróf. Na rozdiel od kráľovnej Rosmin, jeho postavenie sa dalo spoznať len podľa červeného vtáčieho pera na klobúku, vysokých čižmách s kožušinkou a tmavomodrého zamatového plášťa. Povýšeneckým pohľadom preletel klenutý strop miestnosti, do ktorej práve vošiel, uznanlivo sa usmial nad dvojicou anjelov zo zlata a kriticky si premeral stoličku z úplne obyčajného dreva, ktorá by podľa jeho skromnej mienky v sídle najmocnejších kráľov nemala čo hľadať.

Komorné, ktoré stretol, pokorne sklonili hlavu. Tie, ktoré usúdili, že sú dostatočne vznešené na to, aby sa mu prihovorili, sa zdvorilo pozdravili. Tým, ktorých úsudok schválil, aj odzdravil. Táto situácia však zatiaľ nenastala.

,,Pán Aedelsten," poklonila sa žena s hnedými vlasmi ledabolo schytenými na temene hlavy. Rýchlo prešla okolo a zabočila do chodby naľavo. Gróf si znechutene odfrkol. Urazilo ho už samotné oslovenie. ,Urodzený,' ,vznešený' či ,mocný' pán Aedelsten by znelo určite lepšie. Navyše si okamžite všimol fľak na jej šatách a uvoľnené pramienky vlasov, ktoré jej pokazili účes. Takúto spodinu by nemali nechať len tak sa potulovať medzi slušnými ľuďmi. Vzápätí to vyslovil nahlas.

,,Smiem vám pripomenúť, že na potulky ste sa vydali vy sám?" ozval sa od okna jemný, no napriek tomu prierazný dievčenský hlas. Mladý gróf sa strhol. Zvrtol sa za hlasom a zažmurkal, aby sa uistil, že to, čo vidí, je skutočnosť.

Okno bolo krásne. Mramorové vzory vytvárali dojem nebeskej brány a elfské runy a ornamenty svedčili o jeho prastarom, vznešenom pôvode. Keby niektorý z umelcov z dvora jeho otca zachytil obraz, ktorý sa mu naskytol, bol by ochotný zavesiť ho do jednej z jeho komnát. Alebo ho darovať jeho nastávajúcej. No potrebovala by snáď nákres jej vlastného okna?

Jediné, čo kazilo výhľad a umelecký dojem, bolo krehké stvorenie sediace pod striebristými pavučinovými záclonami. Bradu a uši malo špicaté ako elfka, oči veľké a hlboké ako horské jazierka. Napriek tomu, že vyzeralo na dvanásť rokov, malo líčka bacuľaté ako malé dieťa. Gróf Aedelsten si nemohol nevšimnúť, že svetlé vlasy malo ešte strapatejšie a na šatách jej svietilo ešte viac škvŕn ako slúžke, čo išla okolo. 

Zaškerilo sa. ,,Služobná Edge si plnila len svoju prácu."

Hnedé oči urodzeného mladíka na dievčinku opovržlivo zazreli. ,,Tu nemáš čo hľadať," povedal gróf napokon. Samého ho zarazilo, ako rýchlo sa s ňou pustil do reči. Nestávalo sa to často. ,,Tieto siene sú určené iným spoločenským vrstvám," dodal dôležito.

,,Nehovor," posmievalo sa dievča. V akvamarínových očiach jej hrali šibalské iskričky. 

Mladík sa rozhodol veľkoryso si jej tón nevšímať. ,,Čo tu vlastne robíš?" zatiahol.

,,Bývam tu," odvetilo úplne vážne.

,,Rovnako ako tie slúžky, všakže?" sarkasticky podotkol šľachtic.

,,Samozrejme."

Prevrátil očami. ,,Pozri, nemám čas sa tu s tebou naťahovať," povedal podráždene. ,,Musím sa pripraviť. Čaká ma stretnutie s kráľovskou rodinou." S hrdosťou vypäl hruď.

,,Niekto sa tu má." Dievčinka sa provokatívne usmiala. ,,Nebudem vás rušiť." Nato vstala, oprášila si sukňu a bezstarostne si poskočila. Rovnakým napoly tanečným krokom odskackala na križovatku chodieb. Mladý gróf na ňu znechutene hľadel, až kým sa z chodby vľavo nevrátila služobná, ktorú predtým stretol.

,,Aj vy by ste sa už mali pripraviť, výsosť," zavolala za ňou.

,,Viem, viem, veď už idem,"  odvetilo svetlovlasé stvorenie a zmizlo v útrobách honosne zdobeného hradu. Gróf otvoril ústa v čírom zdesení.

...

Keď sa Elyswen Redfaerdig vrátila, na kráľovstvo začala padať tma. Zo zlatistých vlasov si vytriasla smaragdovozelený mach a uhladila si sukňu. Napriek tomu si bude musieť dať pozor, aby ju cestou do paláca nikto nevidel. Keďže sa v lese vyzula, chodidlá mala mokré a špinavé od vodou nasiaknutej zeme. Tenké, takmer biele kožené čižmičky, jedni z mála vhodnej obuvi na prechádzku, ich, samozrejme, zakryli, no o to nepríjemnejšie sa cítila. Blato pomaly zaschýnalo a chôdza po rovných dlaždiciach v ružových záhradách naozaj nebola pohodlná.

Ľutovala, že nešla na koni. V kráľovskej stajni bolo mnoho žrebcov, ktoré by vyhovovali jej úmyslom. Potom si však spomenula na Lyna a na bielu mohylu, ktorú preňho postavili, a znova prisahala, že na koňa už nikdy nevysadne. 

Pešia chôdza jej nevadila, najmä po lese a bez spoločnosti stráže. Problém bol vrátiť sa v stave, aby nikto nepochyboval o jej postavení. Čo sa teraz mohlo stať dosť ľahko.

Poobzerala sa po záhrade, hľadajúc červené plášte strážnikov. Na chvíľu si opäť pripadala ako trinásťročná, kedy utekala z domu, aby sa mohla hrať s kamarátom z dediny. Čierna železná brána pripomínajúca mreže jej však pomohla vrátiť sa do prítomnosti. Tentokrát to ani nebolo také bolestivé. Elyswen sa párkrát zhlboka nadýchla, narovnala chrbát, zdvihla bradu a ešte raz si prehrabla vlasy, ktoré jej ako vodopád tekutého zlata padali na plecia. Vyzbrojená novou dávkou elegancie, príliš silného sebavedomia a mrazivého pohŕdania vkročila do svojho väzenia.

Mala šťastie. Po celý čas, čo kráčala zadnou záhradou, videla len jedného človeka. Záhradníka strihajúceho ozdobné kry do tvaru vtákov, ktoré vyzerali, akoby sa práve chystali vzlietnuť a nikdy sa nevrátiť. Ako ich len neznášala! Hlavne kvôli tomu, že ona odletieť nemohla.

Hnedozelené oči záhradníka s nevýraznou tvárou dlho uprene hľadeli za postavou, vyrovnane kráčajúcou vydláždeným chodníkom. Keď prechádzala okolo, sklopil zrak, akoby Kráľovná bola slnko, ktoré žiarilo príliš jasno na to, aby to jeho oči vydržali. Ani raz mu nevenovala pohľad, vlastne sa zdalo, že si jeho prítomnosť ani nevšimla. Len kráčala vyrovnanou chôdzou, nohy kládla pred seba pomaly a s istotou, hlavu držala hore a pozerala niekam do diaľky. Za jej dokonale vystretým chrbtom vial tmavomodrý plášť ako rozbúrené vlny oceánu. 

S každým jej krokom sa do záhradníkovho tela vlievala nová vlna strachu. Tak to už videl aj on. Konečne mohol potvrdiť, že tie chýry sú pravdivé. Nebolo ťažké domyslieť si, odkiaľ sa jej výsosť vrátila. Zadná záhrada bola postavená neskôr ako predná, a to len na jeden účel - aby mohla Kráľovná nebadane zmiznúť. Aspoň tak to tvrdil záhradníkov nebohý majster. Ktovie, možno zomrel práve preto, že povedal priveľa.

Už v ten deň kolovali mestom klebety, že Oskar Fjöre videl Krvavú kráľovnú vychádzať z lesa Smaragdových vrchov. Okolo nej žiarilo matné svetlo a z modrých očí jej šľahali blesky. Sám záhradník odprisahal, že okolo nej cítil temnú auru zakázanej mágie a nebol si istý, či dokonca v rukách nedržala krvavú dýku. Počas rozprávania si už ani nespomenul, že jej nikdy v živote nevidel do tváre a nemohol si overiť, či má oči skutočne modré, ako sa hovorí.

...

Ozvalo sa hlučné klopanie. ,,Už si pripravená, Mae?" 

Maeve myklo, keď začula Larrenov hlas. Od jej desiatich rokov nezvykol chodiť do jej komnát, pokiaľ ho o to vyslovene nepožiadala. A to presne z dôvodu, aby neprišiel, keď má na sebe len spodničku a jednu topánku. ,,Za chvíľu," odvetila a snažila sa zapnúť si na šatách lesklé okrúhle gombíky pripomínajúce perly. Komornú, ktorá jej mala pomôcť s prezliekaním, vyhnala so slovami, že všetko zvládne sama. Ako sa však ukázalo, umenie obliecť si šaty dostatočne neovládala.

,,Je to príšerné! Princezné sa nemôžu ani len sami obliekať!" sťažovala sa bratovi, keď sa náhlili dolu širokým schodiskom do trónnej sály. ,,Celý život sme závislé na pomoci sluhov. Nečudo, že je väčšina urodzených dievčat taká rozmaznaná!" Larren sa zasmial. ,,Som zvedavý, čo by na to povedala mama," neodpustil si. ,,Tá sa to nikdy nedozvie," vyhlásila Maeve a oči jej trochu potemneli. ,,Už jej nebudem nič hovoriť, pokiaľ by to znamenalo, že sa zase nahnevá."

...

,,Prišli ste, veličenstvo," okomentoval Rhellys očividnú skutočnosť. Z jeho škrípavého hlasu prišlo Elyswen okamžite zle. Najvyšší a jediný radca, s ktorým sa skutočne radila, stál pri okne v Čiernej sieni a dlhými nechtami bubnoval po stole zaplnenom zvitkami. Jeho čierne oči, tentokrát s odtienkom oceľovomodrej oblohy, sa zapichli hlboko do jej vnútra. Zabolelo to ako čerstvá popálenina ponorená do octu. 

,,Naše stretnutia pre mňa nie sú prvoradé," nadvihla obočie Krvavá kráľovná, ktorá sa v tej chvíli presne tak aj cítila. Hovorila s ľadovou rozvahou, no od pokoja mala ďaleko. Nemohla však niekomu tak dôležitému ako bol Rhellys, povedať: ,,Prepáčte, zaspala som na lesnej čistinke obsypanej bielymi kvetmi." Radšej vôbec neuviedla, prečo prišla o tri hodiny neskôr, ako sa dohodli.

Radca dlho mlčal. Slnečné lúče, ktoré čírou náhodou zablúdili k čiernemu oknu, sa kĺzali dolu jeho lesklými vlasmi. ,,Výsosť určite vie, čo je pre ňu najlepšie," povedal napokon tónom, ktorý svedčil o tom, že si myslí presný opak. Odrazu sa mykol, akoby sa len teraz prebudil, a ukázal k preplnenému stolu. ,,Za posledný týždeň prišlo veľa správ, o ktorých by ste mali vedieť," povedal, prehrabujúc sa v zvitkoch.

,,Len mi nehovorte, že musíme všetky prebrať dnes," zhrozila sa Elyswen pri pohľade na horu pergamenu. Toto bola jedna z nevýhod cestovania. Hoci si cestu do Orgmetsu a späť užívala, vždy sa musela vrátiť a vždy tu bola kopa práce. ,,Zaujíma ma len jedno," dodala tvrdo. 

Rhellys sa na ňu skúmavo zadíval. Z jeho očí sálala temnota. ,,O Lesnom jazdcovi nevieme s istotou nič nové," povedal. ,,Len chýry, vaša výsosť. Nejaký dedinčan vraj vykrikoval, že ho videl v neďalekom lese s lukom a šípmi, no pochybujem, že sa tomu dá veriť."

Kráľovná si odfrkla. ,,Samozrejme, že nie." Stisla pery a modrými očami preletela po zvitkoch. ,,A čo Dahner? Vie niečo nové?" Jej najlepší výskumník už mal dávno priniesť nové informácie. Jeho posledný list obsahoval len zmienku o tom, že sa Skovriderovi pravdepodobne podarilo prežiť požiar. Ak teda vôbec existuje.

Rhellys jej podal jeden zo zvitkov. ,,Toto je správa, ktorá prišla pred troma dňami. No nie je v nej nič, čo by nám vedelo pomôcť. Hovorí sa -"

,,Hovorí sa veľa vecí," prerušila ho Elyswen netrpezlivo. ,,Potrebujem vedieť, či je skutočný. Potrebujem zistiť, či predstavuje hrozbu."

Radca si povzdychol. Kráľovná už znova dala voľný priechod svojím emóciám. Veľmi dobre vedel, že by si to pri nikom inom nedovolila. Že zo všetkých dôverovala len jemu. A  že práve v jeho prítomnosti rozhodovala o väčšine vecí. ,,Je ťažké zistiť, čo je pravda a čo nie, keď nemáme nijaké stopy. Osoba, ktorú hľadáme, sa od požiaru neukázala."

,,Neukázala sa ani predtým," pripomenula Elyswen ticho. ,,Nevieme, či je skutočná. Možno je Lesný jazdec len výplod fantázie poddaných."

,,Veľmi si želáte, aby to tak bolo, však?" Rhellys sa hrozivo uškrnul. ,,A predsa ste nechali vypáliť všetky miesta, kde sa mohol nachádzať."

Kráľovná stuhla. Zbledla, no vzápätí sa jej do líc vliala červeň. ,,To, čo robím, čo si želám a čo si myslím, nie je váš problém," zasyčala. Prebodla ho mrazivým pohľadom, zvrtla sa a odkráčala zo siene. Za ňou sa vlnil modrý plášť, ktorý si ešte stále nedala dolu.

,,Je tu ešte niečo," zastavil ju Rhellys. Kráľovná sa s kamennou tvárou otočila. Tých pár sekúnd chôdze stačilo na to, aby predýchala náhly príval zlosti a zmenila sa na ľadovú sochu. ,,Dobre si rozmyslite, či je to dôležité," predniesla naoko pokojne.

Rhellys pokorne sklonil hlavu. ,,Chcel som vám len oznámiť, že v priebehu nasledujúcich dní príde náš hosť zo severu."

,,Murschif Silversvaed?" zamračila sa Elyswen.

Radca pokrútil hlavou. ,,Jeho najstarší syn Edward," odvetil. ,,Včera prišiel list od jeho sprievodcu. Sú pár dní cesty od mesta. Mladý gróf má pri sebe dokumenty, o ktorých som vás nedávno informoval, veličenstvo." Rhellys naznačil úklon. ,,A taktiež nejaký odkaz pre vás."

,,Aký odkaz?"

,,No," radca prešliapol na mieste, ,,jeho otec nie je spokojný so zmenami, ktoré vyvolal nedávny požiar. Podľa jeho slov prišiel o veľa pracovných síl a pozemkov."

Elyswen prevrátila očami. Nemohla si pomôcť. O mladých rozmaznaných grófoch vedela svoje. Ani sa nepýtala, odkiaľ Rhellys vie obsah Silversvaerdových listov. Všade mal svojich ľudí a vždy sa všetko dozvedel ako prvý. Už pred rokmi sa prestala pýtať, aby nemala pocit, že jej radca toho vie omnoho viac ako ona sama.

,,Nemyslím si, že by bol taký hlúpy a otvorene protestoval," pokračoval Rhellys. ,,Chcel som vám to len oznámiť, aby jej veličenstvo nebolo prekvapené." Po týchto slovách Kráľovná už len prikývla, opustila sieň a nechala tam radcu stáť s prázdnymi rukami a stolom plným neprečítaných správ.

...

,,Vaše veličenstvo," uklonil sa nízky mužík v prezdobenom kabáte, ,,jeho excelencia Gratchius Solvenn Aedelsten." Veľkým gestom uviedol vysokého muža s bokombradami, ktorý vstúpil do miestnosti, akonáhle sa otvorila brána. ,,A jeho syn, pán Julianus Ammon Aedelsten," pokračoval rovnakým monotónnym hlasom. Korunná princezná sa nedočkavo pomrvila v kresle vedľa kráľovnej Rosmin.

Za pánom Južného grófstva kráčal chlapec v čižmách s kožušinkou, v tmavomodrom zamatovom plášti a s červeným vtáčím perom na klobúku. Hnedá ofina mu padala do očí a rovnakými hnedými očami si obdivne prehliadal trónnu sálu. Hoci podľa Maeviných informácií mal byť od nej starší len o niekoľko mesiacov, vyzeral, akoby bol medzi nimi minimálne trojročný rozdiel. Plecia mal široké a bol takmer rovnako vysoký ako jeho otec. Napriek tomu akoby sa zmenšil pri pohľade na blondínku v belasých šatách. Orieškové oči mu vystúpili z jamôk a svoj majestátny plášť mal onedlho pokrčený od toho, ako sa s ním hral, keď nevedel, čo s rukami.

Počas celej návštevy, ktorá sa inak niesla v priateľskej atmosfére, prehovoril, len keď to bolo nevyhnutné. Zato ani na sekundu nespustil oči zo širokého úsmevu budúcej kráľovnej, ktorý sa, keď sa nikto nepozeral, zmenil na neskutočne pohŕdavý. Maeve už dlho nezažila takú zábavnú schôdzku so šľachtou!

,,Neviem, čo sa stalo," priznala sa jeho excelencia Gratchius Aedelsten, keď sa o dve hodiny nato prechádzal po záhrade s jej výsosťou. ,,Doma sa na stretnutie s vašou dcérou veľmi tešil."

,,Zrejme bol len nervózny," prehodila kráľovná pokojne. 

,,Ale..." Zdalo sa, že grófa správanie jeho syna veľmi zahanbilo.

,,To je v poriadku, naozaj," usmiala sa Rosmin. ,,To sa stáva každému."

,,Verím, že ešte nájde spôsob, ako princeznú Maeve okúzliť," prikývol gróf. ,,Vaša dcéra bola dnes večer vskutku očarujúca, veličenstvo."

,,Dnes sa správala výnimočne milo," prisvedčila vládkyňa Ellerportenu ticho. Sama sa nestačila diviť takému zázraku.

***

Kapitolu pridávam presne o pol polnoci, môj obľúbený čas :D Čo hovoríte na Juliana Aedelstena? V príbehu bude ešte celkom dôležitý :) Tak, Kráľovná už vie o Edwardovom príchode, hoci má zrejme na mysli iného Edwarda :D A čo si myslíte o Rhellysovi a jeho vzťahu k Elyswen? Budem sa tešiť na vaše komentáre a neskutočne vám ďakujem za podporu :)

Cissi