Venujem tinna_xx, ďakujem za všetky komentáre, ktoré ma vždy tak dojmú :)

  „Jestliže člověk nikdy neplakal nad bolestí světa, je méně než prach, po kterém šlape, protože z prachu vzejde sémě, kořen, lodyha a květ, kdežto duch člověka bez soucitu je pustý a nic z něho nevzdejde – leda pýcha, která nakonec musí tím nebo oním způsobem vraždit – vraždit dobré věci, nebo dokonce vraždit i lidské životy."

(William Saroyan)

Cesta späť do Ellerportenu bola opäť zážitkom, na aké sa tak ľahko nezabúda. Orgmetské lesy voňali po daždi, ktorý s blížiacou sa zimou prichádzal čoraz častejšie, a tmavé mraky zdobili oblohu svojimi špecifickými tvarmi. Cesta bola pokojná, bez zbytočných zastávok či lúpežníkov, ktorí boli natoľko hlúpi, aby sa pokúsili okradnúť kráľovský sprievod. Kráľovná dni strávené v koči využila na oddych po namáhavej noci v rokovacej sieni Branonovho hradu a na premyslenie nasledujúcich krokov, ktoré podnikne v jej vlastnom paláci. Podvedome však vnímala šelest stromov a hoci si to nechcela priznať, spôsoboval jej neskutočné potešenie.

Po prekročená hraníc hlavného mesta sa svet opäť ponoril do tmy. Majestátne budovy zatieňujúce menej bohaté štvrte sa vypínali do výšky so všetkou svojou chladnou krásou. Znovu pocítila, ako jej srdce zovreli ľadové ruky neistoty. Odpor, ktorý k Elendighedu cítila, nikdy príliš neskrývala a hoci sa snažila, nemohla prestať myslieť na deň, kedy ho videla prvýkrát. A kedy zakúsila, ako sa cíti vtáčik uväznený za čiernymi mrežami, trikrát väčšími ako ona sama. Musela odvrátiť zrak, aby jej tvár náhodou nezazrel niektorý z poddaných so špinavou umučenou tvárou alebo šľachta s pompéznymi klobúkmi. Náhle si spomenula na časy, kedy ju v jej okolí poznal každý a ako pozdrav jej stačil úklon či jednoduchý úsmev.

Palác ladený do jemných hnedých a pieskových farieb sa v rannom slnku leskol ako jantárové drahokamy a ružové kríky v rozľahlých záhradách na prvý pohľad sľubovali voľnosť a splnenie všetkých snov ľudských duší. Kráľovná sa však už nedala oklamať. Vedela, že krása celého jej kráľovstva vo vnútri skrýva tajomstvá černejšie ako noc a v ružových záhradách v skutočnosti nedokáže okrem kvetov rozkvitnúť nič iné. Napriek tomu jej zabralo pramálo času vybudovať okolo seba dôverne známe bariéry a vystúpiť z koča s pohľadom, ktorý by každého bez výnimky presvedčil, že je všetko v poriadku.

 Ako obvykle nevnímala služobných, dvorné dámy ani strážnikov, s ktorými v ten deň prišla do kontaktu. S bohatými zástupcami svojich krajov si vymenila zdvorilostné frázy so zvyčajnou dávnou ľadového pohŕdania a podpisovala papiere čiernym atramentom, ktorý sa však nikdy nerozmazal a na rozdiel od ostatných jej rukopis neprezrádzal nič okrem nepopierateľnej moci nad všetkým živým či mŕtvym. Novinky, ktoré počúvala, registrovala už automaticky a nepozastavovala sa nad ich významom. Za jej očami, neprístupnejšími než najhrubšia ľadová stena, sa však odohrával tradičný súboj spomienok, ktoré pri príležitosti návštevy dávneho priateľa opäť vychádzali na povrch.

Keď po popoludní dvakrát dlhšom, než by si priala, konečne zatvorila dvere svojej komnaty, pocítila, ako z nej postupne opadáva strach z návratu a nahrádza ho únava. Slnko bolo ešte len na polceste k vzdialeným vrchom, za ktorými sa skrývalo počas noci, a ona sa túžila schúliť vo svojej obrovskej pohodlnej posteli a zaspať skôr, ako príde tma v sprievode nočných môr. Zatvorila oči a nechala svoj dych splynúť s pokojnými tónmi harfy znejúcimi z nádvoria. Nadychovala sa pomaly a zhlboka a s výdychom sa zbavovala všetkých nepríjemných pocitov, ktoré ju opäť navštívili počas dňa. Po chvíli začala jej upokojujúca metóda zaberať a ona na malý moment vo svojom vnútri pocítila strieborné iskričky radostného víťazstva. 

Tma za zavretými viečkami ju však zradila. Onedlho sa z nej začali vynárať obrazy jasnejšie než prítomnosť, silnejšie než jej ochranné múry mysle. Zelené lístie v pozadí bielej žiary, v ktorej sa pomaly kryštalizovali drahokamy na bráne iného paláca, toho, v ktorom sa nebála čiernych mreží a klamlivého lesku zlata. Úsmev, ktorý nevedela pripísať konkrétnej osobe, no spoznala by ho kdekoľvek, pretože ho mali v rodine spoločný. Svätojánske mušky v tme. Čierne žriebä potkýnajúce sa na smaragdovozelenej tráve. Malá loďka zakotvená v prístave na najsevernejšom mieste Veľkého ostrova. To všetko boli symboly rodiny Stormrivovcov, ktoré jej vždy pripomínali, kam patrí a ktorou cestou chce ísť. 

Tep srdca sa jej opäť zrýchlil. Nemohla si pomôcť, vždy zareagovala rovnako. Oprela sa chrbtom o stenu, aby necítila, ako sa jej svet točí pod nohami. Otvorila oči, no obrazy neodchádzali. Strieborné závesy v jej komnate sa stali len pozadím toho, čo v danom momente skutočne videla. A bála sa, že opakujúce sa výjavy sa čoskoro zmenia na oveľa horšie. 

Opäť ju zachránilo ľahučký zvuk tichého klopania na dvere. ,,Vaše veličenstvo?" počula hodvábny hlas svojej najvernejšej služobníčky Damie Manedglans. Kedysi bývala obyčajnou komornou, no so svojou inteligenciou, uhladenými spôsobmi a príjemným vystupovaním sa čoskoro prepracovala vyššie, hoci bola pochybného pôvodu. Pár rokov plnila úlohu dvornej dámy, no Kráľovná bola radšej, keď ju mohla mať vždy na blízku. Bola jej strážny anjel, jediná, ktorej vo svojom paláci dôverovala.

Po zdvorilej prestávke trvajúcej pár sekúnd vošla do miestnosti vysoká žena v bohato zdobených fialových šatách. Čierne vlasy mala ako obvykle schytené do uzla a ozdobené jemným perleťovým závojom, tmavozelené oči sklopila na pozdrav. ,,Dúfam, že som vás nevyrušila," uklonila sa.

,,Vôbec nie," odvetila Kráľovná chladne, aby jej v hlase nebolo počuť úľavu, ktorá ju v tej chvíli zaplavila. Potom sa odmlčala a svojím ostrým pohľadom dala najavo, nech jej niekdajšia dvorná dáma urýchlene povie, prečo prišla.

,,Vážený pán Rhellys si s vami želá hovoriť, veličenstvo," oznámila Damia. ,,Žiada vás, aby ste po uplynutí dvoch hodín navštívili Čiernu sieň a dúfa, že vám termín vyhovuje. Má pre vás novinky, ktoré vás, podľa jeho slov, veľmi potešia."

Kráľovná sa zachvela. Rhellys. Bol asi jediný z významných členov jej kráľovskej rady, s ktorým sa dnes ešte nestretla. A ak by mala povedať pravdu, najradšej by sa mu oblúkom vyhla. Pravdu však nepovedala už veľmi, veľmi dávno.

,,Samozrejme," prikývla. ,,Oznámte mu, že prijímam jeho pozvanie. Môžete ísť." Z pohľadu Damie vyčítala, že poznanie, že bude musieť ísť za najvyšším radcom ešte raz, ju naplnilo strachom. Napriek tomu sa znovu uklonila a otočila sa na odchod. Potom však zastala. ,,Prepáčte, že sa pýtam, ale..." neistotu v hlase zatienil slabý starostlivý úsmev. ,,...ste v poriadku?"

Kráľovná si potichu vzdychla. V prípade kohokoľvek iného by túto otázku pokladala za prejav neúcty, no Damia mala vždy talent povedať všetko s takou úprimnosťou a nevinnosťou, že sa na ňu nedokázala hnevať. 

,Budem,' chcela odvetiť, no po kratšom premýšľaní zdvihla bradu a v očiach jej znova zažiarili iskry života. ,,Prikážte komornej, nech mi pripraví plášť. Idem sa prejsť," povedala. Po tomto vyhlásení si už naozaj nebola istá svojím zdravým rozumom.

... 

Smaragdové vrchy.

Miesto, na ktoré už roky, desiatky rokov, nevkročil nikto okrem nej. Miesto, kde sa nepoznané stretáva s nepoznateľným. Miesto, ktoré u ostatných vyvolávalo strach, pre ňu však znamenalo jeden vzácny večer plný slobody.

Kráľovná osamela. Strážnikov v čiernych odevoch nechala ďaleko za sebou, ich červené plášte pomaly mizli medzi stromami. Toto bolo jediné miesto, kde chodievala nechránená. Jej radca bol presvedčený, že jej konanie je v tomto ohľade príliš nebezpečné, no nedala sa ním ovplyvniť. Toto bol jej únik z reality, jej miesto, kde mohla byť sama sebou a kde sa nemusela báť vlastných myšlienok. A nemienila sa oň s nikým podeliť.

Výnimočne bol jej nápad vyhlásiť trest smrti každému, kto vkročí na toto územie. Chcela si byť istá, že ju sem nikto nebude nasledovať a neodhalí jej tajomstvo. Hoci bolo takmer isté, že sem dobrovoľne nevkročí žiadny z poddaných v Ellerportene. Veľa ľudí sa Smaragdových vrchov bálo oveľa skôr, ako sa narodila. Pokladali ich za bránu do Iného sveta, do ríše démonov, ktorí majú moc ovládať ľudské mysle. V týchto časoch zas kolujú reči o tom, že tu Kráľovná ukrýva zdroj svojej moci, stretáva sa s démonmi a zakázanými rituálmi od nich získava ich čiernu mágiu. Vždy ju tie reči neskutočne pobavili.

Našli sa však aj takí, ktorých túžba po dobrodružstve zaviala práve do týchto krajov. Odvážnych pútnikov, ktorí o legendách nepočuli alebo ich pokladali za obyčajné príbehy na strašenie detí. Nevylučovala však ani možnosť, že prišli na to, že práve toto miesto im oproti nej poskytuje výhodu a ich návšteva mohla skončiť jej odchodom do Ďalekých zemí. Pokladala za šťastie, že všetkých mohla vidieť už len v jej žalároch tesne pred popravou. Napriek tomu si podvedome želala, aby tu niekoho stretla. Chcela vidieť človeka, ktorý by sa dokázal postaviť všeobecnému strachu z neznámeho aj zo smrti, ktorá by ho následne čakala. Chcela vedieť, či v jej ríši ešte existuje niekto, kto by dokázal odolať poverčivosti celého národu a riadiť sa len vlastným srdcom. 

Mach nasiaknutý vodou bol taký mäkký, že neodolala a onedlho si niesla topánky v ruke. Keď sa bosou nohou prvýkrát dotkla mokrej zelene, telom jej prebehla vlna nadšenia, aké necítila už veľmi dávno. Pokývala prstami a neubránila sa úsmevu. V tej chvíli jej bolo jedno, že jej dôstojnosť by utrpela výrazné škody, keby ju teraz niekto videl.  

Biele skaly lesknúce sa medzi papradím vo svetle zapadajúceho slnka žiarili ako zlato. Prechádzala okolo dôverne známych kamenných útvarov, jaskýň a zákutí, kam lúče slnka dopadali len cez vejárovité vetvy ihličnatých stromov. Kráčala ako vo sne, akoby sa čas zastavil a ona mala celú večnosť na odhalenie všetkých záhad sveta. Zakrátko dorazila k údoliu, ktoré nazvala Glans Solvmane, Žiara strieborného mesiaca. Smaragdové stromy, podľa ktorých dostali lesy svoje meno, sa s tichým šelestom nakláňali ponad strieborný potôčik, bystro pretekajúci medzi ich pokrútenými koreňmi.

Sadla si. Šaty, výnimočne lososovej farby s béžovou čipkou, pokropila večerná rosa, keď sa rozpestreli na tráve posiatej bielymi kvetmi. V nose ju pošteklila ich vôňa miešajúca sa so silnou arómou ihličia. Slastne si vzdychla a položila hlavu do ich náručia. Chvíľu pozorovala nebo, odrážajúce sa jej v modrých očiach, no potom sa s pokojným úsmevom poddala únave. Mysľou blúdila ďaleko za hranicami smaragdovozelenej prírody a závoj zahaľujúci jej spomienky opäť spriesvitnel. Jej posledná myšlienka patrila bielym kvetom, ktoré mohla nájsť len tu a v okolí jej domova, strateného Bieleho mesta nazývaného Eden Falls.

...

Dvere vedúce do kráľovskej spálne ticho zavŕzgali. No nepatrný zvuk predsa len prebudil manželský pár, spiaci v posteli ozdobenej perleťovo bielym baldachýnom. Komnatou sa ozývali opatrné kroky bosých nôh.

,,Oci?"  šepla šesťročná princezná v bielej nočnej košieľke.

Symerion Stormrive sa strhol zo sna a okamžite sa posadil. Dlhé svetlé vlasy mu pritom spadli do tváre. Po náročnom dni a minulých prebdených nociach mu prerušený spánok nezlepšil náladu, no obraz, ktorý sa mu naskytol, keď otvoril oči, zahnal všetky jeho chmúrne myšlienky.

Pohľad na jeho jedinú dcérku ho okamžite prinútil sa usmiať. Blonďavé vlásky, rovnaké ako tie jeho, sa jej vlnili po pleciach a s veľkými ametystovými očami vyzerala ako anjelik. 

,,Čo sa stalo, zlatko?" opýtal sa jej potichu, aby nezobudil svoju manželku. Rosmin sa napriek tomu pomrvila a na chvíľu otvorila oči. Zračila sa v nich však taká únava, že pochyboval, že je skutočne hore.

Maeve tvárou preletel tieň neistoty a keď prehovorila, jej líca nabrali trochu tmavší odtieň. ,,Bojím sa zaspať," hlesla šeptom.

Nemusela dodávať, že chce, aby išiel s ňou do jej izby. Symerion pochopil tichú prosbu v jej veľkých plachých očiach, okamžite vstal a zobral malú princeznú do náručia. ,,Chcete povedať, že ste túto noc ešte nespali, mladá dáma?" opýtal sa, keď vyšiel na chodbu a zamieril točitým schodiskom do komnát jeho dcéry. Maeve sa pousmiala, keď počula oslovenie, ktorým ju občas zo žartu volal. Pokrútila hlavou, až jej poskočili zlatisté kučierky. ,,Chcela by som mať postieľku pri tebe s mamkou," zdôverila sa mu.

,,U nás doma sme vždy spali v jednej miestnosti," zamrmlal Symerion. ,,Náš dom bol príliš malý na to, aby mal každý svoju vlastnú izbu." Pohladil dcérku po vlasoch. ,,Ale malo to aj svoje výhody. Ako dieťa som sa nikdy nebál a pred spaním mi vždy mamka spievala uspávanku."

,,Akú?" vyhŕkla Maeve zvedavo.

,,Uvidíš," žmurkol.

A keď princeznú uložil do postele, komnata sa rozozvučala jeho tichým spevom. Dedička trónu sa s každou slohou usmievala čoraz viac. Jej prekvapený pohľad prezrádzal, že o svojom otcovi nevedela tak veľa vecí, ako si myslela. Spokojne zavrela oči a zavrnela ako mačiatko, keď jej rukou opäť prešiel po vlasoch. Z postele vyskočila, až keď sa pieseň skončila.

,,Nevedela som, že vieš tak pekne spievať," zašepkala a objala ho. Na chvíľu sa odmlčala, no keďže sa bála, že by Symerion mohol odísť, rozhodla sa začať ďalšiu tému. ,,Väčšinou volám mamku, keď neviem zaspať," povedala. ,,Ale včera sme sa pohádali a nechcela som ju zase otravovať."

,,Čo sa stalo?"

Maeve sa začervenala. ,,Asi som bola trošku neposlušná... ale len trošku, naozaj! Tie šaty, čo mi chcela obliecť, vyzerali vážne ako porastené žaburinou! Vraj som si ich mala obliecť, pretože som ich dostala darom od jednej bohatej rodiny, čo mala prísť na večeru..." Nešťastne vykrivila kútiky úst. ,,Ale čo narobím, keď už musím byť kráľovná, však?"

Symerion mal čo robiť, aby sa nezačal smiať. Zároveň ho však skľučoval smútok, s akým jeho dcéra prijímala svoj osud. ,,Byť kráľovnou vôbec nemusí byť zlé," namietol jemne. ,,Myslím, že nezáleží na tom, či sa niekto správa alebo nespráva podľa tradícií. Dôležité je dávať pozor na svoju krajinu a starať sa o to, aby v nej nikomu nič nechýbalo. Ako to už urobíš, bude len a len na tebe. A mám pocit, že ty vymyslíš veľa skvelých spôsobov."

Maeve sa pousmiala. ,,Kiežby si to myslela aj mamka," povzdychla si.

,,Tvoja mamka si veľmi váži svojich predkov a všetko, čo dokázali v časoch svojej vlády. Verí, že ak zachová všetky zvyky svojho rodu, dokáže v zemi udržať mier. Myslím, že je to múdre rozhodnutie, ale nie všetko sa dá vždy vyriešiť rovnakou cestou."

Princezná sa zamyslene zapozerala do diaľky. ,,Nedávno mi povedala, že sa možno po korunovácii budem volať inak," šepla. 

Symerion si vzdychol. ,,O tradíciách kráľovských rodín veľa neviem, zlatíčko," zobral si ju do náručia, ,,ale viem jedno. Nech sa už budeš volať akokoľvek a nech budeš mať oblečené akékoľvek žaburinové šaty, vždy budeš moja dcérka, ktorú budem ľúbiť. Pochybujem, že by čokoľvek také nepodstatné mohlo zmeniť."

Maeve sa zasmiala. ,,Najprv som nevedela, čo budem robiť, keď som nechcela zobudiť mamku," vrátila sa k predchádzajúcej téme. ,,Ale tá uspávanka bola krásna! Odteraz už budem budiť iba teba," vyhlásila s nadšením. 

,,A čo takto nikoho nebudiť a spať?" zachechtal sa kráľovnin manžel.

,,Ak mi večer zase niečo zaspievaš, možno sa mi to podarí," uškrnula sa princezná. ,,Ako sa volá tá pieseň? A naučíš ma ju? Aj mamku, aby mi ju mohla spievať, keď budeš unavený?" vyzvedala. Symerion ju už tretíkrát láskyplne pohladil po vlasoch. ,,Tvoja mamka ju už pozná. A zaspieva ti ju, kedykoľvek budeš chcieť. Tak často, až sa ju naučíš naspamäť aj ty."  

Maeve sa usmiala. Vtedy ani nevedela, aká dôležitá pre ňu bude jednoduchá námornícka uspávanka, čo jej otec v detstve spieval. A ako často si ju bude v duchu opakovať, ležiac v obrovskej posteli v paláci za čiernymi mrežami.

***

Veľmi sa ospravedlňujem, že včera nebola kapitola, ale bola som skoro celý deň mimo domu a nestihla som ju dopísať. Snáď sa vám páčila a možno vám odkryla opäť niečo z Kráľovninej minulosti. Táto časť bola trochu pokojnejšia a mne osobne sa tu Elyswen nezdala až taká hnusná, ale každý má svoje lepšie aj horšie chvíľky :D 

V médiách máte pesničku, ktorá ma motivovala k vymyslení uspávanky :) Je z naozaj krásnej detskej rozprávky The song of the sea, ktorú odporúčam pozrieť každej vekovej kategórii :D Počúvala som ju takmer celý čas počas písania, tak som sa rozhodla, že sa s vami o ňu musím podeliť, hoci sa ten text tematicky až tak nehodí :D

Cissi