Venujem dievčaťu, vďaka ktorému som opäť zažila nervozitu z odosielaného komentára, čím prispelo k obnoveniu atmosféry, ktorá mi tu tak chýbala <3. Ďalej dievčine, ktorej odhodlanosť je pre mňa inšpirujúcou a jej prítomnosť vo mne rozkvitla toľko nápadov, ako už dlho nie. Bude mi cťou bojovať po tvojom boku a vybojovať náš spoločný spisovateľský sen. A malej princeznej, ktorá povedala, že prišla na Zem, aby na svete bola radosť.

A v neposlednom rade vám všetkým, ktorí ste na Kráľovnú ešte nezabudli. :)

~*~

,,Láskavé slová môžu byť krátke a ľahko vysloviteľné, ale ich ozveny sú nekonečné."

(Matka Tereza)

Nasledujúce tri dni s uplynutými štyrmi splynuli v týždeň. Týždeň, ktorý Edward Redwood, chlapec z hôr, prežil na zámku. Sedel na posteli a s očami upretými na strop z vylešteného dreva premýšľal nad Edwardom Silversværdom. Predstavoval si jeho život na otcovom panstve, dotváral jeho minulosť a budoval charakter, ktorý sa bude musieť naučiť vnímať ako vlastný. A spomínal na prvé štyri dni, kedy sa dialo aspoň niečo.

Tmavé komnaty, do ktorých mal prístup, ho skrývali do svojho náručia. Hodiny pozeral na ich chladné múry, akoby mu mohli prezradiť to, na čo stále nedostal odpoveď. Hľadel na vlastný tieň pár krokov pred sebou, keď kráčal kamennými chodbami a na prázdnych stenách hľadal čosi, čo si predtým nevšimol. Rôzne druhy mlčania nahradili piesne, ktoré počúval, keď sedával v Zlatom dube a potulní muzikanti hrali jednu melódiu za druhou. Obedy s Jamieronom boli čoraz zábavnejšie, keď pomaly prichádzal na to, ako s hrdým mužíkom viesť rozhovory. A hodiny strávené pri okne čoraz osamelejšie, keď sa ponáral do spomienok na domov, ktorý musel opustiť.

Slová, v ktorých nachádzal takú bolesť, sa stali spevom, ktorý sa v ňom rozoznel vždy, keď večer pozeral na hviezdy, keď hľadel do diaľky na siluety lesa, keď pozoroval ľudí dole pod sebou. Znel a neprestával, hudba túžby a smútku a viny sa rozlievala telom s jeho krvou, vydychoval ju a znovu vdychoval, mrazila ho v kostiach a zvierala srdce stále rovnako napriek času, ktorý neúprosne plynul.

Občas sa mu zdalo, že vo vzduchu zacítil vôňu ihličia – na okamih takú silnú, až sa celý rozochvel, potom sa náhle stratila. Ako si líhal do postele, snažil sa opäť vybaviť pocit, ktorý ho na stotinu sekundy ovládol. Keď, neuvažujúc jasne, uveril, že niekde blízko je život, ku ktorému by sa mohol vrátiť, stačí natiahnuť ruku a bol by tam –... Zaspával s myšlienkou na rodinu, na frázy, ktoré nikdy nezačali byť prázdne, ktoré stále našli spôsob, ako ho zraniť novým spôsobom, ako osvetliť bolestivú pravdu zo všetkých strán a vymýšľať jej nové a nové mená. ...s Ellen sa ani nerozlúčil... Babička mu toho mohla ešte toľko povedať... Musí zájsť na miesto, kde pochovali matku.

A prebúdzal sa s jasnou mysľou, odhodlaný dotiahnuť ich plán, misiu jeho a Vlkov, do cieľa.

No svedomie spytujúce sa, ako sa darí krehkej bielovlasej žene a malému, štíhlemu dievčatku s detskými líčkami, si nepýtalo povolenie na svoje otázky. Vkrádalo sa mu do mysle zakaždým, keď poľavil, keď si v duchu nahlas neopakoval svoju úlohu. Myšlienky na domov ho ničili, no zvláštnym spôsobom aj upokojovali. Boli nemenné, dokázal sa v nich stratiť a blúdiť v perleťových závojoch nostalgie a clivoty.

Ľútosť, že im nemá ako pomôcť, že nemôže stáť pri nich v najťažšej chvíli, keď ostali odkázané samy na seba, bez mužskej ruky a strechy nad hlavou, otázky, ako si poradili a čo všetko ich čaká, zvedavosť a strach a obavy a výčitky a láska boli niečo, na čo mu nikto neodpovie. Nie teraz, nie, kým nedokončí, po čo prišiel. A potom sa vráti. Táto myšlienka obaľovala jeho srdce mäkkou vrstvou neistoty zmiešanej s nádejou, no zároveň ho prebúdzala do reality a nútila konať. Vstal od stola, do nozdier mu udreli všetky pachy z ulice i topiaceho sa vosku. S tichým želaním pozrel na oblohu, no do večere mal ešte príliš veľa času.

Rýchlo zaostril pohľad na knôt vyhasnutej sviečky, no...

...v Čiernom lese už musel byť sneh.

Záľahy snehu. A keď Edward vyzrel z okna, videl len námrazu na múroch vysokých budov a husté oblaky v diaľavách.

Akoby však svojimi myšlienkami spojil nitky Osudu, nasledujúci večer začalo snežiť.

...

,,...a potom som zoskočil."

,,Naozaj? A to... sa vám..."

Ed sa zasmial. ,,Nie, nič sa mi nestalo. Hoci matka sa strašne bála."

Jamieron roztržito prikývol. ,,V lesoch sa asi... môže stať čokoľvek," dostal zo seba, hrdý na to, že dokázal vetu dokončiť. Edward videl, ako veľmi je nezvyknutý vyjadrovať svoje myšlienky. Toto poznanie, absurdný fakt ho spočiatku napĺňalo ohromujúcou hrôzou, nedal však na sebe nič poznať. Veď on ho naučí prezentovať vlastné názory.

,,To áno," bezstarostne sa zazubil, v duchu uvažujúc, či pred správcom odhaliť svoj skutočný vzťah k prírode. Pohľad do Jamieronových doširoka otvorených belasých očí bol taký prekvapivý, že mu však úplne došli slová.

,,Musíte jej písať často, však?" opýtal sa opatrne, so súcitom, aký by mu nikdy nepripísal.

Hoc Edward poznal, že myslel jeho matku, nebol schopný odpovedať hneď.

,,Á-áno, písal som jej už dvakrát." V prvej sekunde sa ledva zmohol na úškrn, v nasledujúcej sa mu po tvári rozlial už trochu prirodzenejší hrejivý úsmev.

Mužík sa usmial tiež, upokojujúco a nesmelo ako prvý lúč nového rána ťukajúci na oblok. ,,To je pochopiteľné," šepol. V očiach sa mu zalesklo, hoci na chodbu odnikiaľ nesvietilo slnko. Krehkosť, ktorú zvýrazňovali jeho chudé kostnaté ruky, sa na ten okamih premenila na zraniteľnosť a dojatie, ktoré by pri hocikom inom bolo považované za pózu, rozžiarilo jeho bledú tvár. Edwardovi stislo srdce.

,,Príjemný deň," zaželal mu, keď si otvoril dvere a okamžite do nich zacúval.

,,Pán Silversværd," zadržal ho Jamieronov hlas. Keď sa jeho hlava opäť objavila za masívnym drevom, tváril sa takmer slávnostne. ,,Pokúsim sa vybaviť vám prístup do knižnice," oznámil mu s hrdým úsmevom.

Keď Edward osamel, pohľad mu padol na vyhasnutú sviečku, ktorú nechal pri okne. Opäť ju nik nezapálil, hoci tma sa už vkradla kryštálmi obločnej mozaiky. A vtedy uvidel páperové chumáčiky snehu, ako sa jemne pohojdávajúc znášajú na zem. Bez dychu k nim podišiel najbližšie, ako sa dalo, sledoval, ako vo víre svojho pokojného zimného tanca sadajú na mesto. Ed by nikdy nepovedal, že práve dotykom prvých vločiek sa preňho nočné mesto stane krásnym. Do očí mu udrela ich beloba, keď ako pierka postupne klesali a otáčali sa smerom k mesačnému svetlu presvitajúcemu pomedzi oblaky. Ony i hrany budov zaliate tmavomodrým tieňom ním boli postriebrené a v tej chvíli splývali v jedno, v jeden harmonický obraz blížiacich sa sviatkov, ktorý prebúdza úsmev na tvári.  

Hľadel na nich a čas bezstarostne plynul, aj keď ho v tej chvíli Edward vôbec nechcel vnímať. Z tmy malej komnaty čoraz silnejšie žiaril ich odlesk v jeho očiach, hĺbky tmavej zelene začínal presvetľovať teplý jas domova. Až keď sa duchom opäť vrátil na hrad, uvedomil si, že nohy má celé stuhnuté a ruky skrehnuté od zimy.

Rozdúchavaním pahreby však iba oživil oheň, ktorý doteraz tlel v jeho vnútri. Očakával, kedy mu drsné prsty, osvetlené žiarou červenožltých uhlíkov, prikryje nežná matkina dlaň, kedy sa ozve babičkina poznámka sprevádzaná Elleniným smiechom. Láskavé napomenutie, ktoré sa mu náhle vynorilo v mysli, ho celé pohltilo, spomienka bez zaklopania otvorila dvere doňho samého a vstúpila v plnej sile.

Lisa, nechaj už prácu tak a poď k nám...

Za sprievodu ozveny slov, vnímanými v podvedomí všetkými zmyslami, vrátil sa opäť k zasneženému oknu aj so sviečkou, ktorej plamienok oblúkovite osvetlil steny naokolo. Položil ju na necelého pol metra dlhý písací stolík, ktorý premiestnil pred okno, a prisunul si stoličku.

Vločky vírili nočným vzduchom. Ed hľadel na sviečku, prstom sa opatrne dotkol zohrievajúceho sa vosku, akoby sa chcel uistiť, že mráz zvonka nemusí prenikať až dnu, že teplo, ktoré si vysníval, je skutočné, treba sa ho len chytiť. Pozoroval plameň tak dlho, až sa mu zdalo, že svetlé línie miestnosti sa topia v jeho žiare. Jedna po druhej s ním postupne splynuli a vytvorili súvislú, nekonečnú svetelnú masu pulzujúcu ohnivým živlom všetkých čias. Položil si hlavu na uvoľnené ramená.

Žiara rozhárajúcich sa plamienkov sa jej z očí presunula do vlasov, keď podišla bližšie a položila svoje ruky na synove. Zavnímal to okamžite. Cítila iskru, ktorá prebehla jeho telom, a následne aj ľahké pohladenie palcom. Kľakla si vedľa neho a pomohla mu zhrnúť teplom sálajúcu pahrebu. Potom prudko vstala, zmietla si z kamennej rímsy popol do dlane a zo sviečky odlomila nerovné pásy stečeného vosku.

,,Lisa, nechaj už prácu tak a poď k nám,"  zahriakla ju babička, avšak s perami v úsmeve a so zmierlivým pohľadom, z ktorého na okamih vytrysklo toľko nehy, že sa usmial aj Ed. A potom v jej očiach uvidel strach rozostretý clivou ľútosťou, presne v takej miere, v akej ju vždy ukazovala. Nepatrný záchvev, ktorý postrehol len ten, kto sa pozorne díval.

Žena sa zvrtla, až jej svetlohnedý vrkoč pristál na ramene. Plaché oči srnky uprela na svoju matku s takou pevnosťou, až sa v nich odlesky zo sviečok zablysli sivosťou oceľových mračien. Bledá pokožka sa vo večerných tieňoch menila na mramor, nenápadné lícne kosti vystupovali v chudej tvári a dodávali jej odhodlaný, hoci stále jemný výraz bojovníčky, bojujúcej nehou so štítom nekonečnej lásky. V tej chvíli vyzerala ako stelesnenie istoty, neochvejná sila prúdiaca spod povrchu jej miernej, obyčajne pokojnej tváre. Len babička si všimla, že Lise Redwood sa nepatrne chvejú pery.

,,Pôjdem von," šepla polohlasom. Pri poslednej slabike sa jej hlas úplne vytratil, prechádzajúc okolo babičky s Ellen sklopila zrak a rozhodným pohybom otvorila dvere. Edward zazrel jej tvár miznúcu medzi snehovými vločkami, oči veľké a hlboké, topiace sa v jazierkach sĺz.

Prudko vstal od ohňa, práve vo chvíli, keď si babička nenápadne prešla prstom po kútiku oka.

Dobre videl boj, ktorý vo svojom vnútri zvádzali obe ženy. Po rokoch sa musel naučiť vidieť. Obraz matky, ktorá, pozerajúc na rodinné teplo, pripustila, že by vedela zostať s nimi, na okamih sa uvoľniť a smiať sa pri rodinnom krbe, ostal len predstavou. A príčiny si mohol iba domýšľať. V mysli mal množstvo možných odpovedí, ani jednu však nepočul od nej. Chcel vyjsť za ňou, zavolať, že časy, keď tu s nimi sedával i otec, nemusí pochovávať medzi nikdy neožívajúce spomienky, nemusí utekať do víchrice pred svetom, ktorému chce tak veľmi pomôcť... ktorý ale nedokáže pomôcť jej.

Počul aj babičkin nepokoj, cit, ktorý jej zakaždým stisol srdce po tom, čo jej dcéra oddelila dverami vlastné srdce od domova. Bol to jediný spôsob, akým sa dal vnímať. Oči starej dámy boli vždy stále ako piesočné pláne v bezveterný deň. On však vedel, čo cíti, zachytil to vo svetle odrazenom od jej očí, keď sa nik nedíval, vytušil z pohľadu, ktorý sa premenil na studnicu najvrelších odtieňov hnedej a každé jej gesto sa stalo objatím pre vnúčatá, ktorým dokázala poskytnúť svoju úplnú ochranu.

Aj teraz pohladila päťročnú Ellen po hlávke a pošepkala jej niečo, čo rozžiarilo tvár dievčatka, ako keď kvitnú ruže.

Ed sa na ne díval. Ruka mu postupne skĺzla z kľučky. Povzdychol si. Jeho vzdych sa ešte vznášal v miestnosti, keď si sadol k sestre z druhej strany a pobozkal ju do vlasov.

,,Babička mi sľúbila rozprávku," zašepkala mu vzrušene. Vykrútil pery do úsmevu.

,,Ako inak."

Cítil však, že to, čo sa stalo, žiadny príbeh nevylepší. A keď sa ponad Ellenine kučery pozrel na babičku, mal pocit, že ani ona nemyslí na rozprávky. Z hrejivých hnedých očí dokázal vyčítať obrazy, ktoré sa jej vynárali zo spomienok. S úsmevom, ktorý jej na perách zostal zastavený v čase, hľadela rozostretým zrakom do diaľok pred seba.

Zachytila Edwardov pohľad a opätovala mu ho sprevádzaný svetlom nádeje, letmého záblesku úprimnej túžby a viery v zlepšenie.

,,Nebola vždy takáto," povedala. Jej hlas, nesúci rovnaké pocity, zasiahol Edwarda v podobe zimomriavok na chrbte a bolesti v srdci obalenom harmonizujúcou nehou, tryskajúcou z babičky zároveň s trpkou ľútosťou. 

Nespýtal sa, čo sa chcel spýtať, hneď ako to vyslovila. Pred Ellen nechcel otvárať, čo by táto otázka obnášala, a sám si nebol istý, či chcel v tej chvíli počuť odpoveď.

Predbehla ho malá sestrička.

,,Aká bola?" naklonila zvedavo hlávku. V tom čase krátke vlásky jej spadli na guľatý noštek v hravých ohnivých pramienkoch, vo vlnkách tečúcich na plecia.

Edova opatrnosť a dychtivosť smelého dievčatka vyvolala v starej žene spontánny prúd smiechu. Opäť bola vo svojom živle.

,,Bola trošku ako ty," žmurkla smerom k vnučke. ,,Aj keď, samozrejme, nie taký škriatok, ktorý ujde do lesa a odvlečie so sebou aj zakázanú dýku," dodala, načo sa aj Edwardovi mihol na tvári úsmev.

,,Bola... bola ako víla. Jej otec mal vlasy tmavšie ako ja, no tie jej boli svetlé. Stále som premýšľala, ako je to možné, až kým som nevidela, ako v lese zobrala za ruku smaragdovú vetvu mohutného smreku a pozrela naň ako na priateľa, ku ktorému vzhliada, ako na celé popoludnie zaspala na lúke a celý večer potom chodila s hviezdami v hnedosivých očiach. Potom som už vedela, že jej víly strážiace jej kolísku darovali do vlasov kúsok ich svitu, trochu hviezd a slnka, ktoré sa prelínali s gaštanovými vlnkami našej rodiny."

Urobila menšiu prestávku. ,,Keď rástla, bolo to ako pozorovať rozvíjajúci sa kvet. Každým dňom peknela... Ľaliovo biele líca jej len málokedy zdobila červeň smiechu, no vždy som vedela, kedy je šťastná. Vtedy sa celý dom skvel jej svetlými farbami. Hoci," otvorila ústa v náznaku smiechu, ,,občas som za jej svetelnou líniou víly zazrela obrysy pevné ako skala, to bolo vtedy, keď sa zaťala a povedala si, že stoj čo stoj ostane celú noc hore, až kým sa nevrátim, alebo že uprace celý dom tak, ako sľúbila, hoci bola veľmi unavená. Vždy si stála za slovom a poriadkumilovnejšiu dámu som nikdy nevidela, hotová gazdinka z ríše žiarivých bytostí. A nebála sa..." tu aj babičkin hlas prešiel do šepotu. ,,Nikdy z nej neprúdila živelnosť, žila ticho, pokorne, pozerala tými svojimi plachými očami, no jej vnútro bolo vrelé rovnako ako naše a z rúk jej vedelo sálať toľko lásky, že ňou dokázala naplniť každého, koho sa dotkla."

Dokončila a pozrela na deti, ktoré ju neprestali sledovať bedlivým pohľadom.

,,A ty máš teraz také oči, Edward," zasmiala sa cez slzy, ktoré sa jej zjavili počas rozprávania.

Do ligotavého, zunivého ticha úsmevného spomínania sa ozval Ellenin jasný hlások.

,,To bolo veľmi pekné," zhodnotila s očkami prezrádzajúcimi očarenie. Potešená nápadom, ktorý jej práve skrsol v hlavičke, až celá poskočila na lavici. ,,Chcem ešte jedno!"

Babička sa rozosmiala. ,,Takto sa nedá rozprávať o všetkých, kvietok môj," odvetila. ,,Ale ak chcete, môžem vám povedať..."

,,Mám nápad," prerušil ju Ed, ktorému už oči tiež iskrili smiechom. ,,Ty nám niekoho opíšeš a my budeme hádať, o koho ide."

,,Áno!" zajasala El, div nevypadla z bratovho objatia. 

Babička sa napriamila, dôležito si premerala obe vnúčatá a spustila tajomným rozprávačským hlasom: ,,Keď kráča, v lese splýva so stromami. Chmáry mračien pred búrkou mu sadli na čelo i do očí, no keď sa do nich človek uprene zadíva, nebude sa báť. Naopak, nadobudne istotu, že sa nemusí báť vôbec ničoho. Chudá tvár prezrádza-"

,,Sigurour Klinge!" vyhŕkla Ellen.

,,To ti pošepkal Edward?" Babička naoko urazene našpúlila pery.

,,To ty tak dobre opisuješ," namietol Ed.

Stará dáma si povzdychla. ,,No tak dobre. Vediete si výborne, výskumníci. Ideme ďalej. Pod čepcom skrýva mahagónové kadere..."

Ellen zazívala. Hneď si však rukou zakryla ústa, aby babička, popisujúca už pätnásteho dedinčana, nič nezbadala. Nekonečný, nekontrolovateľný detský rehot striedaný výbuchmi smiechu ostatných ju vyčerpal viac ako celodenná hra v lese. A keď rozprávanie prerušila Edova správna odpoveď, s prídychom šestnásty raz zvolala: ,,Ešte!"

,,Už som poohovárala všetkých okolitých susedov!" bránila sa babička. El sa opäť pustila do smiechu.

,,Tak opíš niekoho iného," navrhol Edward, oči mu len tak žiarili. Dychtivo sa nakláňal smerom k rozprávačke, hra ho úplne pohltila. ,,Aj keď ho nepoznáme, to nevadí! Potom nám povieš, kto to bol."

Babička sa však nedala. ,,Viete vy vôbec, ako dlho tu sedíme? Už je dávno večer, mali by ste ísť spať," predniesla a presne vedela, čo bude nasledovať.

,,Ešte jednoo!" zaprosila Ellen.

,,Jedno," prikývla podľa zvyku. Opäť sa narovnala a zamyslene si skĺzla pohľadom na dlane. Deti mohli cítiť, ako premýšľa, ako lúčom sústredenia osvetľuje vlniacu sa hladinu spomienok a spomedzi tisícich zážitkov hľadá ten najlepší.

,,Dobre," povedala. ,,Skúsime toto. Muž," začala s výdychom. ,,Vysoký, statný mladý muž. Dlhé plavé vlasy mu viali vo vetre, ošúchaný modrý plášť vial za ním. Div mi oči nevyliezli z jamôk, keď sa prehnal okolo ani hurikán." Stíchla, keď si súrodenci vymenili prekvapené i pobavené pohľady. ,,No aj napriek tomuto zoznámeniu sa ukázal ako džentlmen so srdcom na správnom mieste. O etikete nemal ani poňatia," spomínala so smiechom, ,,no cítil, čo sa patrí, a dával to najavo veľmi milým, trochu nešikovným spôsobom."

,,Si si istá, že mama nemá vlasy po ňom?" podpichol ju Ed. Následne sa sám trochu zdesil, čo z neho vyhŕklo.

Babička teatrálne zalapala po dychu. ,,Edward!" Pohoršene zdôraznila každú slabiku jeho mena a Ellen sa opäť pustila do rehotu, už len z tónu, akým to povedala.

Nestihol ani utíchnuť, keď stará dáma začala vstávať z lavičky.

,,Ešte nie," zastavilo ju dievčatko.

Babička sa k nej sklonila. ,,Sľúbila som vám jedno rozprávanie," pripomenula jej láskavo a pohladila ju po líci. Vnučka však na ňu hľadela so smrteľnou vážnosťou v rozhodných tmavozelených očiach. ,,Jedno bolo pre Edwarda," prikývla. ,,Ešte jedno pre mňa." Za jej chrbtom sa Ed začal dusiť smiechom s ústami pritlačenými o košeľu.

V hnedých očiach Ellen Havbrise sa čosi zablyslo. Ešte raz pohladila El, náhle stratená v minulosti tak, že Ed takmer necítil tlkot jej srdca. Sadla si späť a zahalila sa do šatky ako kráľovná. Dlho sedela bez vyrieknutia jediného slova, mlčanie mohlo byť rovnako znepokojením, ako bolestnou či príliš krásnou spomienkou. A potom náhle spustila.

,,Hlava vztýčená dohora, vlasy pobozkané slnečnými lúčmi. Niesla sa mestom, akoby bolo súčasťou jej bytia, akoby stačil jediný pohyb a jej drobný, krehký zjav by si získal celú jeho pozornosť. Pery dokázala sformovať do úsmevu, ktorým rozsvietila všetko naokolo, jej oči boli ako drahokamy žiariace za jasného slnečného dňa. Dokázala nimi hľadieť až hlboko do duše. Samy svojou hĺbkou a nekonečnosťou pripomínali more, živosťou potôčik a silou vodopád. A žiarili farbami každého z nich. Bola zosobnením všetkého, v čo človek verí, ak verí na zázrak. A osobou, ktorá sa mi ako prvá zjavuje v mysli pri spomienke na to miesto."

Rozhostilo sa ticho.

,,Kto to bol?" opýtal sa Edward.

,,Elfská princezná," odvetila babička Ellen rozžiarene s tajuplným úsmevom.

...

Úsmev sa rozplynul a Ed sa prevalil nabok. Vonku husto snežilo. Pokúsil sa zaostriť na nejaký konkrétny predmet, no celá izba bola ponorená do nepreniknuteľnej tmy. Jediné svetlo vydával červený uhlík na knôte sviečky. Pulzoval ako srdce, ktoré teraz ako priezračný dym obklopovali spomienky na rozprávkové večery za blkotu ohňa.

Niesla sa mestom, akoby bolo súčasťou jej bytia... počul stále babičkin hlas. Jej slová tíchli a silneli s ponáraním sa do snov, ktoré Edwardovi sadali na viečka. Cez rozochvené mihalnice videl zaspávať Ellen, ktorej smiech sa predral na povrch aj vtedy, keď jej duša lietala v snovom svete, zhasínajúci uhlík sa menil na pahrebu, cítil dotyk matkinej ruky a príbeh začínal od začiatku...

A človek si ani pospať nemôže bez toho, aby sa v ňom nezrodila nejaká úchvatná myšlienka, počul odrazu babičku úplne jasne. A potom len aby sa budil a budil a počúval to svoje umelecké vnútro!

...

Edward so smiechom pokrútil hlavou, babička však pokračovala. Pochodovala po miestnosti s handrou v ruke, šermovala ňou ani mečom.

,,Čo sa smeješ? Dobre vidím, ako sa mi smeješ! Ale to príde aj na teba, Edward, raz ťa to počká!" Dôrazne pokývala hlavou. Letmo naňho pozrela. Šibalský záblesk v jej očiach takmer dospelého chlapca presvedčil, že nič z toho nemyslí úplne vážne.

Pokračovala však ďalej. ,,Ach, tá staroba. Človek aby sa zbláznil. Ešteže tu mám teba, aby som sa mohla komu posťažovať." So vzdychom vrátila handru na miesto. ,,Si vždy taký ochotný počúvať, keď má tvoja babička nezvládnuteľne bláznivú náladu."

Pod hustou šticou vlasov sa pobavene povytiahlo obočie.

,,Povedz mi, ako sa mohol zrodiť taký ohľaduplný človek? Si... neuveriteľný. Naozaj. Čestný, spravodlivý, pravdovravný, už len frajerka ti chýba!"

,,Babi," zarazil ju Ed.

,,No naozaj, čo tak pozeráš! Už si predsa veľký. A zaslúžiš si nádherné dievča, ktoré pre teba bude oporou. Nehádaj sa, som staršia a skúsenejšia!"

Dvere sa otvorili, stála v nich Ellen s vetvičkami vo vlasoch.

,,Uznaj, dievčatko moje, nie som už dostatočne stará na otravné starecké reči?"

Dievčatko dvakrát pomaly zažmurkalo, nevediac, či má odpovedať, alebo ujsť naspäť do lesa. ,,No..." zaváhala.

Babička ju počastovala utešujúcim úsmevom. ,,Neboj, len vás naťahujem. No ale uznajte, som staršia než vy všetci dokopy aj s vašou matkou! Kto by občas nemal chuť sa poriadne posťažovať?!"

,,Koľko máš rokov?" vyzvedala Ellen. ,,A žiadne ,pripočítaj dátum narodenia takého a takého hrdinu', pýtam sa úplne vážne!"

Babička sa usmiala. Bol to dlhý, sebavedomý úsmev niekoho, kto zo života ráta každú sekundu a každú si naplno užíva. ,,Som staršia ako Krvavá kráľovná, dieťa moje," zašepkala hrdo.

,,To sa dá?" vyvalila Ellen oči.

Ed chcel namietnuť, nech babičku v tejto nálade neberie vážne, tá sa však postavila do stredu miestnosti a uklonila sa spôsobom, aký si dovtedy obaja len predstavovali v rozprávkach.

,,Som toho živým dôkazom. Potešenie aj na mojej strane."

***

A! Je! To! Tu! Ľudia, táto kapitola bola boj. Ale vyhrala som ho a som na seba neskutočne hrdá! Stále sa trochu bojím mať takú dobrú náladu a ako dlho vydrží, ale momentálne ju mám, mamka po dočítaní s rozžiarenými očami zahlásila, že som späť, a ja sa naozaj aj cítim, že som späť! :D Dvadsiata tretia kapitola sa niekedy určite objaví tiež :). Nebojte, viem počítať, má to svoje dôvody, prečo je táto až 24. (jeden z nich je ten, že mi pripomína Vianoce a niekedy po nich som ju aj začala písať). Ale 23. je z pohľadu malej Maeve, takže v deji vám nič nebude chýbať.

A k tomu obrázku... najprv som sa vybrala hľadať ďalšie gify horiacich sviečok, ale toto rozkošné hobitiatko som si nemohla odpustiť <3.

Ľudia, verte na zázraky. Verte v seba! Verte vo svet! 

Dúfam, že sa vám táto kapitola páčila, mne dala neskutočne veľa. Viem, že k deju sa vám veľa nového neodhalilo, ale vy ste múdri a všetko viete, no aj Ed sa musí nejakým spôsobom dozvedieť isté skutočnosti...:).

Tak vám prajem pekný večer, krásny štart do nového týždňa a krásny celý život <3.

Ahojte!

Cissi