Prenikavý jas spevom podfarbeného rána rozlieval po pergamene kaluže svetla. Čokoľvek napísala, okamžite pohltila ich biela žiara.

Maeve zdvihla zrak.

Ranné slnko práve stúpalo nad horizont, dotýkalo sa vrcholkov vysokých tmavých ihličnanov, tvoriacich donekonečna sa tiahnúcu plochu Zeleného lesa. Napriamila sa a pozrela priamo doňho. Lúče, obkolesujúce slnko ako rám najvzácnejšieho obrazu, zastreli celý jej výhľad. Ihravo sťa vánkom kolísaná vodná hladina menili svoju dĺžku, kúpali sa stále v inej palete pestrých jarných farieb. Až keď mala pocit, že do seba vpijú aj modrú farbu jej očí, zažmurkala a sklonila sa späť k rozpracovanému dielu. Tentokrát na ňom poskakovalo tisíce zelených fliačikov, rozmazávali verše natoľko, že ich vôbec nevedela prečítať.

S povzdychom sa oprela o stenu a zaklonila hlavu. Podlhovastý tieň veže, do ktorého sa zvykla ukrývať počas tvorenia novej básne, jej ešte dlho nebude poskytovať ochranu. Zavrela teda oči a nechala sa unášať štebotaním vtákov, ktorých pestrofarebné telíčka sa dali zahliadnuť v spŕške svetelného prílivu. Počúvala s chvejúcimi sa perami, s úsmevom, ktorý sa na nich črtal a pomaličky zalieval jej tvár červeňou.

Odrazu schytila pero a nehľadiac na fliačiky písala, čo jej srdce túžilo zachytiť.

,Od radosti spievam - hoc

viem, že dní je málo -

až kým jas nastálo

rúškom nezahalí noc.'

Zľahka sa dotýkala pergamenovej textúry, verše jej na kolenách padali z riadkov vo vlnách podobných vtáčiemu letu. Písala s privretými viečkami, aby ju tancujúce machule nerozptýlili, na lícach ju šteklili slnečné lúče. Usmiala sa. ,Nápev, čo ma vedie,... iba mne je...

 ...blízky...'

,,...už od kolísky," zaplnila vnútorným smiechom miesto v pasáži, z ktorej sa nevedela vymotať.

Otvorila oči a pustila sa do čítania. Nad pokusom o básnický presah skrivila pery. Neplynulo to, ako malo. Kriticky zvraštila obočie a riadky si premerala vážnym pohľadom. Je to vôbec báseň? Alebo ako sa potom tvorí?

,Ako sa spleť úprimných slov na báseň premení?' Dopísala drobným písmom pod krivoľaké štvorveršie. Chvíľu premýšľala.

,Len úprimné plnenie snov ťa básňou odmení,' skrsla v nej vznešená odpoveď. Nad vlastnou múdrosťou sa až musela zachichotať. Možno to vôbec nebude báseň o nádhernom ráne, ale o hľadaní najvhodnejších slov. Umelecké dielo o túžbe jedno napísať. V tejto téme sa rozhodne vyzná viac...

...

,,Nie!"

Vzdorovitý výkrik vohnal do ženinej tváre krátko trvajúci hnevlivý výraz. S rýchlo plynúcim časom odtekala aj jej trpezlivosť a nech sa snažila, ako vedela, nedokázala princeznú priviesť k rozumu.

,,Pôjdem takto," trvala aj naďalej na vkusných tmavomodrých šatách s jednoduchou výšivkou lemujúcou výstrih, rukávy a zúžený pás.

Komorná si vzdychla a odhrnula si z čela vlas, čo sa jej počas minúť presviedčania uvoľnil z účesu. ,,Jej veličenstvo jasne prikázalo obliecť si tieto," ukázala na záplavu ružovej, lesknúcej sa v záhyboch perleťovým saténovým leskom. 

,,A jej výsosť jasne a vytrvalo protestuje," skonštatovala služobná, ktorá sa po krátkom klopaní objavila vo dverách. Potichu ich zavrela a s ľahučkým úsmevom vplávala na pridobre známu scénu.

Maeve sa z očí okamžite vytratila bojovnosť.

,To nie je fér,' preletelo jej mysľou, keď sa jej pohľad stretol s pokojnou žiarou mandľových dúhoviek prichádzajúcej Edge. Predpokladala, že ju zavolala jej druhá osobná komorná, musela sa vytratiť, kým s prvou zvádzala boj o slávnostnú róbu. Všetci na hrade vedeli, s kým Maeve vychádza najlepšie. Aj preto večne strapatú slúžku postupne povyšovali, kým nemohla upratovať v kráľovskom krídle.

,,Dúfala som, že ste z toho už vyrástli." Vľúdny, no pevný úsmev na čerstvo umytej tvári prezrádzal, že si je vedomá svojich schopností. Postaveniu aj tolerancii nedokonalého vzhľadu vďačila jedinému - všetkými obdivovanému daru presvedčiť jej výsosť.

,,Veď som aj," prisvedčila Mae s jemným pocitom viny, rozrastajúcim sa jej vnútrom. Tónu, akým rozprávala, nedovoľovala vybočiť z vymedzených hraníc, stála vzpriamene a na Edge už hľadela úplne pokojne. ,,Uvedomujem si, že na rozlúčku s grófmi sa musím patrične obliecť. Šaty, čo mám na sebe, som vyberala takmer polhodinu. Podľa vlastného uváženia, to áno, ale napriek tomu som sa cítila, akoby ma celý čas pozorovala mama."

Dlhý výlev zakončený sekundovým zagúľaním očami prinútil služobnú potláčať smiech. ,,Vidím, že ste si dali záležať, a ja si to veľmi cením," pokývala hlavou s perami v širokom úsmeve. Komorná, stojaca medzi nimi ako nepotrebná súčasť komunikácie, sa za ňou neveriaco otočila s varovným pohľadom.

,,Obe však máme tú smolu, že jeho excelencia pán Aedelsten si dovolili priviesť vám nové šaty ako dar. Ako vám dáma vedľa mňa určite aspoň miliónkrát starostlivo vysvetlila, je preukázaním vďačnosti a vašou povinnosťou si ich obliecť."

,,Keby sa radšej opýtal, čo naozaj chcem," rozvášnila sa princezná znovu, ,,možno by pochodil lepšie. Tie šaty si..."

Láskavý pohľad slúžky stvrdol na kameň skôr, než stihla dopovedať ,neoblečiem'. Maeve okamžite stíchla. Správala sa hlúpo, to vedela, veď...

,,Dar posielaný v dobrej vôli treba vždy prijať," vyhlásila Edge rozhodným tónom, akoby jej čítala myšlienky. ,,O správaní urodzených toho veľa neviem, ale týmto som si istá. A či už to vaša matka prikázala alebo nie, nemali by ste ani zaváhať. Hostia vás ním chceli potešiť a vám sa patrí im to oplatiť." 

Komorná medzi nimi sa začínala cítiť nepríjemne. Pomalý, presvedčivý hlas, ktorým služobná princeznej prehovárala do duše, v nej pod maskou hrdo stojacej nadriadenej vyvolával záplavy desu.

Na princeznú pôsobil úplne opačne. Sklopila zrak, a keď ho znovu zdvihla, namiesto detsky tvrdohlavého presvedčenia uprela na priateľku pokojný pohľad budúcej dospelej.

,,Veď ja viem," prehovorila zmierlivo. ,,Ale..." do hlasu sa jej opäť dostávalo zúfalstvo, ,,keď ony sú ružové!"

Edge sa rozosmiala. ,,Och, ja pridobre viem, čo vás trápi! Nebojte sa, jeden deň v nich určite vydržíte. A potom ich môžete zavesiť do šatníka, nech najbližšie roky zdobia jej vnútro."

Komorná sa konečne spamätala. ,,Šaty jej výsosti, samozrejme, zavesíme hneď, ako grófi odídu," vyhlásila príkro. ,,Už sme strávili rozhovorom priveľa času. Teraz, ak dovolíte, oblečiem princeznú, nech môžeme vyraziť."

Slová, vyslovené v rýchlom tempe pod tlakom blížiaceho sa začiatku, podporil aj náhlivý príchod druhej komornej.

,,Ešte nie ste hotová?" zaúpela. ,,Už sa čaká iba na vás, prosím, rýchlo! Edge, ďakujeme za pomoc."

Maeve zaťala zuby a snažila sa potlačiť príval hanby. Cítila sa neskutočne hlúpo, že na ňu zase museli použiť osvedčené presviedčacie prostriedky. Otočená chrbtom k zatvárajúcim sa dverám nestihla Edge ani odzdraviť, štyri páry rúk jej bleskovo odopínali gombíky a rozväzovali stužky.

,,Moja báseň," zastala uprostred svižného schádzania dolu schodmi. ,,Mala som ju v-"

,,To nič, výsosť, Mirinia ju zobrala," odvetila komorná a ponáhľala sa ďalej. Druhá im bola za pätami so zvitkom v rukách.

...

Priezračne čistý hlas trúbok ohlásil príchod grófov. Maeve sledovala, ako sa ich vínovočervené plášte zaleskli pri úklone. Ponad matkinu korunu a otcov prázdny výraz sa zablysol Julianov vyzývavý pohľad. Neodpovedala mu. Jej pozornosť upútalo odhodlanie v očiach pána Južného grófstva. Stiahlo jej žalúdok. Snažila sa napodobniť otcov príklad, bez čitateľných emócií pozerala pred seba po celý čas, čo Gratchius uspával obecenstvo rečami o svojej vďake. Cez stenu z tmavomodrých plameňov, ktorá v nej pri pohľade na grófa opäť vzrástla, však nepočula jediné slovo. Myslela na zásnuby. Zatiaľ o nich nepadla ani zmienka, no vedela, že to príde. Videla to v očiach oboch mužov. Čo však mala robiť, tým si už istá nebola.

Vnútro sa jej búrilo, opäť sa jej chcelo plakať. Na chvíľu zatúžila skryť sa v niekoho náručí, otvoriť si srdce a ku všetkému sa priznať. Nechať slzy tiecť spolu so slovami, popisujúcimi bolesť a zmätok vytvorený zo spleti protichodných pocitov. Iba ten ju nútil naďalej stáť po boku rodičov, bez zásahu čakať na to, čo má prísť.

„Vďačnosť, ktorú cítite, je obojstranná." Ľahučký hlas Rosmin Redfaerdig prenikol za múry jej strnulých myšlienok. „Prijmime teda ako dôkaz dary našich detí. Nech ich odkaz znie na vašej ceste na rozlúčku."

Za znejúceho potlesku sa princezná napriamila a pokojnou chôdzou prešla na stupienok v strede miestnosti. Cestu pomedzi ustupujúcu šľachtu si vôbec neuvedomovala. V pamäti jej utkvel len jediný moment – kratučký záblesk myšlienky na bratov, keď jej pri výstupe na schodík zašušťali šaty. Po poznámke, že vyzerá ako cukrík, by sa ako vždy naoko nahnevala, no tak veľmi si želala, aby to niekto vyslovil nahlas! Veľmi jej chýbali.

Na šaty hľadela, až kým jej dvorná dáma nepodala do rúk Aedelstenovu báseň.

Začala čítať.

Jej hlas sa niesol miestnosťou ako pokojne plynúci vodopád, tváre sa k nej dvíhali so svetlom v očiach. Dokonalým prejavom v kombinácii s najnežnejšími dievčenskými farbami – krehkou ružovou, podmanivou modrou a žiarivou žltou – vnášala pocity rovnakých odtieňov do sŕdc poslucháčov nehľadiac na jeho obsah. So Symerionovým výrazom na pamäti ani raz nedala najavo svoj názor na chlapcov talent. A v duchu prvýkrát poďakovala madam Mannerly za roky drezúry príhovorov a recitácií – pri pohľade na rýmy sa zháčila len v duchu a zasekla sa len raz pri oprave nesprávne napísaného slova.

Prednes ukončila hlbokým úklonom, šušťanie šiat zaniklo v šíriacej sa vlne nadšeného potlesku. Keď zdvihla zrak, stretol sa jej pohľad s uznanlivým prikývnutím kráľovnej. Ovácie radosti postupne prechádzali aj do jej vnútra, s pocitom dobre vykonanej práce zostúpila do davu a až medzi dvoranmi si naplno vydýchla. Ani si neuvedomila, ako sa jej dovtedy triasli ruky. Kolená sa jej chveli, ešte aj keď zamierila ku stolu s občerstvením v najvzdialenejšom kúte.

Po osviežujúcom dúšku vody si Maeve všimla, že pred publikum vystúpil Aedelsten. Spoza všetkých ľudí videla len jeho vlasy a pero na klobúku, a hoci si počkal, kým sa dav utíši, nedoľahlo k nej nič z toho, čo čítal. A bola rada. Nad svojou tvorbou strávila tak veľa času, že ju už poznala naspamäť, teraz ju však prepadol veľmi silný pocit, že niečo prehliadla. Pred desiatkami vážených dospelých nadobúdala čoraz väčšiu istotu, že jej báseň nie je taká dobrá, ako si myslela. A oni to čoskoro zistia.

„To ráno nič nelíšilo od ostatných rán.

Dupol nohou, dokázal si, ktože je tu pán."

Načiahla sa za koláčom a pokúsila sa upokojiť. Bude lepšie, ak zostane ukrytá, kým prvé verejné odhalenie jej sveta celé neodznie.

„Povýšenecky dvíha zrak, v očiach sila ríš.

,Pustiť slúžku k slušným ľuďom? Ty sem nepatríš!'

Jedna veta vraví za vše, smelo zvolám: ,Pane?

Na šľachtica správate sa vskutku nevídane!'"

Dav tlmene zhíkol.

Aedelsten neisto pozrel na otca. Ten mu okamžite pokynul, nech pokračuje. Tmavými očami podozrievavo hľadel na syna, ktorý s vyplašenými očami uchopil pergamen z oboch strán. A vydýchol si, keď chlapec našiel odvahu pokračovať.

Rozochveným hlasom čítal ďalej. Pohľad mu neustále ubiehal k otcovi, ktorého tvár prísnela s každou sekundou. S novou slohou pridal na hlase, uprostred verša mu však v hrdle navrela hrča, s ktorou nedokázal ani preglgnúť. Obecenstvo nedočkavo hľadelo vpred, zopár žien ho povzbudilo priateľskými úsmevmi. S trasúcimi sa prstami sa sklonil k ďalšiemu dvojveršiu.

A čítal.

Ruky sa mu triasli čoraz väčšmi. Počiatočné posmešky načierali hlbšie. V čoraz zložitejších metaforách sa dotkli všetkého, čo sa snažil ukryť, a čo našiel v básni kruto zveličené. Zručne poprepájané slová vytvárali obrazy tak šikovne, že jedine on sám poznal ich skutočnú výpoveď. Padajúce ako krúpy v smršti zrodenej z mrholenia, urážky naberali z nadnesených žartov váhu obvinení.

V hľadisku to zašumelo s každou novou vetou. Na čelo mu vystúpil pot, okrúhlymi očami neisto pozrel na ľudí a späť na pergamen. Poslednýkrát vyslal prosebný pohľad ku grófovi. Pohoršenie v jeho tvári ho prinútilo so zúfalstvom pozbierať odhodlanie. Prečítal ďalšiu strofu.

„Prstene na jeho ruke sa zaligotali –

- neboli by naňho hrdí naši dávni králi.

Tradície cudzie sú mu, úcta a česť klam.

Jeho meno..."

Hlas sa mu zachvel. Pohľadom lesklým od sĺz naposledy pozrel do hľadiska. Vedomý si toho, že odteraz bude prinútený neustále odvracať zrak.

„Jeho meno taktiež skrýva jeden drahokam."

S tichým zavlnením pergamen prijal i jeho slzu. Zahanbený vzlyk pohltila spleť výkrikov. Najbohatší šľachtický rod sa netajil významom svojho priezviska. Ľudia neveriacky pozerali z grófa jeden na druhého, ohromenie sa v ich tvárach rýchlo menilo na hrôzu z toho, čo si práve vypočuli.

Ich zdesené výrazy prinútili Maeve zbystriť pozornosť. S narastajúcim podozrením sa vydala späť k hlúčiku poddaných. Ľudia jej ako vo sne ustupovali z cesty, v tlačenici tiel vytvárali priechod vedúci do stredu sály. Výhľad, ktorý sa jej naskytol, ju zasiahol tak, že v momente ustrnula na mieste.

Chlapec stál na stupienku so sklonenou hlavou, rozšírené oči zastreté priezračnými slzami. Ramená skľúčene zvesené, pery sa mu tíško pohybovali. Pergamen v jeho rukách bol celý skrčený. Jasne na ňom však zazrela drobné tŕňové písmo, čierne ako úmysel, s ktorým v rýchlosti písala jej dobre známe slová.

Pomaly a bolestivo, cítila, ako ju vlna hrôzy odhora dolu pomaličky mení na kameň. Nedokázala dýchať. Chlad znemožňujúci akýkoľvek pohyb sa jej rozlial po celom tele. Tvár zanechal bledú, oči doširoka otvorené. Roztriasol ruky, zamrazil srdce. Nepočula nič, len na krku cítila svoj tichučký tep, s každým úderom prinášajúci novú vlnu triašky, nové záchvevy zimy, keď si po sekundách číreho ohromenia uvedomila, čo sa deje. Nedokázala však vykríknuť, nijako zastaviť prúd silného, ničivého vetra, ktorý sa okolo nej i ostatných ľudí dvíhal ako neodvratné znamenie búrky.

Len očami prosila grófa, aby báseň nedočítal. V tej chvíli ich mali rovnaké, plné trpkej hanby, úpenlivej prosby a sĺz, stierajúcich pocity do kaluže zmätku... a volania o pomoc.

Nepozrel sa na ňu.

Krutosť sálajúca zo jej slov ho postupne oberala o vlastné. Už nebol schopný pozrieť na otca ani na nikoho iného. Tichým zlomeným šeptom dopovedal posledné verše, priamočiare a najostrejšie zo všetkých. Potom pustil báseň z rúk. Nikto si nevšimol, ako pomaly klesala.

Chlapec sa rozplakal.

Maeve sa podlomili kolená.

A v tom okamihu akoby sa čas vrátil späť. Gratchius Aedelsten vyskočil na nohy s bleskami v očiach, čeľusť zovretá tak, až mu celá tvár obelela. Silná zvuková vlna jednotného zvolania prinútila obecenstvo dať sa konečne do pohybu. Ženy sa rozbehli k mladému grófovi, mužské hlasy sa dvíhali na znak blížiacej sa hádky. Publikum sa premenilo na mravenisko náhlivých krokov, zmätku a hluku.

Stačila však myšlienka a všetky hlavy sa obrátili k trónu.

Kráľovná Rosmin pomaly vstávala, každý jeden pohyb vyžarujúci autoritu, ktorou si v sále v momente vynútila ticho. Ostala vzpriamene stáť, vypĺňajúc všetok priestor mrazivou prieraznosťou. Jediný pohľad do jej očí a všetci sa v tichosti rozišli za prácou.

Až potom ich uprela na dievčinku, bezmocne kľačiacu na zemi.

,,Poď do izby." 

Chladný hlas ňou prenikol bez jediného záchvevu. Kráľovná sledovala, ako sa meravo postavila a šla.

*

,,Čo si to urobila?!"

Prúd spontánnych slov strhol so sebou dobre strážené pocity; všetko, čo sa v nej miešalo, vytrysklo na povrch nepotláčané a Maeve zasiahlo v plnej sile. Hrôza. Hnev. Rana utŕžená na hrdosti celého rodu. 

Po mĺkvom výstupe schodmi matkin hlas princeznej do očí okamžite vohnal slzy. A s nimi spustil lavínu citov, pred ktorými ju vlastná myseľ doposiaľ chránila. Ochromenie z toho, čoho bola svedkom, pomaly nahrádzala bolesť, ako jej pravda prenikala až do srdca. Závoj strnulosti, jediná ochrana oboch kráľovien, sa rozplynul, a ony obe prepadli ničivému prúdu emócií.

,,Nechcela som to urobiť!" vykríkla jedinú vetu, na ktorú dokázala myslieť celou cestou hore. Prudšie, než chcela.  

Presvedčenie v jej očiach kráľovnú ohromilo. Miesto plaču a prosieb z nich dcére hľadelo niečo, čo prečítala ako vzdor.

Pozrela na dievča s výrazom hodným bojovníčky pripravenej vyhrať. Prudkosť jej pohľadu, ostrý záblesk tyrkysu, ktorý žiaril z očí ich oboch, postavil pred Maeve skalu, ktorou by nezatriasli ani tie najkrutejšie slová. Maeve však v sebe mala rovnakú.

,,Mami, ja som t-"

,,Po všetkom, k čomu sme ťa viedli," prehovorila Rosmin hlasom ako britva, ,,by som nečakala, že urobíš niečo také." Videla, ako princezná otvára ústa na protest, zarazila ju však skôr, než sa stihla brániť. ,,No v živote," akoby uťala dcérine slová, hľadiac jej do očí tak hlboko, až celý jej svet zastrelo smaragdové nekonečno, ,,v živote by som nepovedala, že sa nedokážeš ani ospravedlniť. Urobiť to jediné, čo sa od slušného človeka čaká!"

Maeve očervenela. ,,Možno som už nechcela robiť to, čo sa odo mňa čaká!" šplechla jej do tváre.

,,Ak chápeš robenie toho, čo je správne, ako povinnosť, potom sa máš nad čím zamyslieť!" skríkla kráľovná tak, ako ju ešte nikto nepočul. A tak, že by nikoho, kto by jej v tej chvíli stál zoči voči, nikdy neopustil pocit strachu, prenikajúci až do kostí, až do duše zakaždým, keď by si na to spomenul. Ak by nebol jej dcéra.

,,A ty pokladáš zasnúbenie ľudí bez záujmu o ich názor za správne?!"

Čakala, že matka stratí kontrolu, vyvrieska sa na ňu tak ako nikdy predtým. Na okamih sa celá zachvela, jej duša vyslala prosbu tak silnú, až sa celé jej vnútro rozplakalo, prosbu o to, aby ich smršť, ktorú spustila, úplne nezabila v srdci tej druhej.  

Kráľovná zbledla. Ostala ticho dlhšie, než Maeve myslela. A priama otázka už v sebe neskrývala ničivú silu.

,,Aké zasnúbenie?"

Dievčina ustrnula tiež. Otázka ju zaskočila natoľko, že z nej úplne vyprchal hnev.

Dlho na seba hľadeli. Dlho si čítali z pohľadov, zarazene stáli, až kým sa kráľovnej nezlomil hlas.

,,Maeve," oslovila ju s výdychom. Práve ten mohol byť príčinou nepatrného chvenia, ktoré v ňom Mae ucítila. Vedela však, že je to inak. Pohľad rozšírených zreníc, zvyšky zraňujúceho hnevu rýchlo miznúce pod slabým jasom prekvapenia a neistoty, tak zvláštnej pre tieto oči, nasvedčoval, že kráľovná všetko pochopila.

,,Maeve," zopakovala. Začala hlasnejšie, no hlas jej zlyhal. Musela sa nadýchnuť. ,,Žiadne zásnuby predsa v pláne neboli," vyslovila pomaly, s dôrazom na každé jedno slovo, krehkým, rozochveným hlasom. ,,Kedysi áno - obaja s Gratchiom by sme boli radi, ak by sa to podarilo. No keď sme videli, ako sa k sebe správate, zamietli sme to tak rýchlo, že mi ani nenapadlo ti o tom povedať..."

Nie. 

Maeve na ňu hľadela s očami doširoka otvorenými. ,Ale veď...' Zárodky myšlienok, ktoré v nej prudko vzbĺkli, hasli skôr, než sa stihli sformovať. Akýkoľvek pohyb, popud, záchvev, všetko utíchlo na polceste medzi ňou a vonkajším svetom. Len vnútro cítilo. A ona nedokázala odvrátiť zrak od matkiných očí. Pohľad do nich paralyzoval, bolel, ale nedokázala sa od nich odtrhnúť. Len s hrôzou, oveľa väčšou, než akú cítila pri pohľade na Juliana, stála a pozerala, neschopná urobiť čokoľvek... 

Žena pred ňou sa opäť nadýchla. Akoby to musela robiť vedome a stálo ju to všetko úsilie. Keď sa ozvala, hlas už patril kráľovnej len sčasti. A druhá časť, zmätená, roztrieštená, s úlomkami všetkých známych pocitov, patrila niekomu, koho Maeve ešte nepoznala.

,,Vieš mi povedať, kedy... kedy si o zásnubách počula niekoho rozprávať?"

Rodiace sa myšlienky v nej chceli vykríknuť. Samozrejme, že počula. Z mysle sa jej vynárali všetky momenty až po úplne prvý. Celé mesiace sa tiahli v znamení jej obáv. Všetci o tom predsa rozprávali... v rozhovore s bratmi, v liste Branonovi... A stuhla ešte viac. Na čokoľvek si spomenula, počula rozprávať len vlastný hlas. 

Ale...

S matkou sa pre to pohádali. Ak to nebolo kvôli tomu... prečo potom... ako...

Až vtedy sklopila zrak. A keď ho zdvihla, srdce jej stislo tak silno, že sa nevládala nadýchnuť.

Matka mala v očiach slzy. Horúce, priezračné, zachytávajúce sa na roztrasených mihalniciach. Ľútosť jej vyžarovala až z hĺbky duše, do ktorej mala Maeve konečne možnosť nahliadnuť. Naplno cítiac jej číry, úprimný žiaľ, slzy zastreli aj jej pohľad.

,,Naozaj si si myslela, že by som sa ťa nespýtala?"

Rosminin hlas bol krehký, jemný ako lupeň kvetu, no zlomený. Maeve sa ticho rozvzlykala.

Paralyzujúce poznanie, hlboká ľútosť a strach matke ešte chvíľu hľadeli z očí, potom sa stiahli do jej vnútra a okolo nej nechali plávať len posledné tóny utíchajúceho smútku. Rosmin pozerala na dcéru, neschopnú prestať plakať, a jej pohľad sa postupne, pomaličky napĺňal láskavosťou.

,,Idem upokojiť situáciu," šepla s porozumením, ktoré napokon vyvstalo z víru pocitov. A jej neha, ktorú Maeve cítila, ešte aj keď tichúčko zavrela dvere, naplno spustila príval nekonečného množstva sĺz.

*

S hlasným a úprimným plačom sa odovzdala víchrici, ktorá v nej zúrila, rýchlo vystupujúca von. Klesla na zem v náreku, ktorý ju obral o posledné zvyšky síl, srdcervúco vzlykala pomedzi trhané nádychy. Vlasy mala onedlho celé mokré, ako sa v nej lámala jedna hrádza za druhou a všetky bôle sa vylievali von, topiace ju samú v striebornej slzavej záplave. 

Cez jej krištáľový jas videla matkine oči. Znovu a znovu. A znovu a znovu prepadala plaču. Ochrana, ktorú si po celé mesiace budovala okolo srdca, sa celá rozbila. Pomaly sa ponárala do mäkkého svetla, ktoré mala strážiť, nanovo rozžiareného maminým pohľadom. No o to viac boleli úlomky, zarezávajúce sa do samotného stredu jej najčistejšieho ja. Toho, ktoré konečne pripustilo, že je zranené.

Spomienky na mamin krik akoby vietor odniesol preč, ostal len posledný pohľad plný pochopenia... a trpká ľútosť, ktorá Mae pripomínala, čo vykonala. S ďalším výdychom sa opäť rozochvela, bezmocne sa oprela o stenu, nebrániac horúcim potokom tiecť. Nohy si pevne objala a tvár ponorila do slávnostnej róby. A nezastavila samú seba, keď zistila, že už plače pri predstave na smrť urazených Aedelstenovcov.

Komnatou sa ešte dlhé minúty ozývali jej vzlyky, pre ktoré prepočula nenápadný zvuk kľučky. Strhla sa, až keď ju mohutné dlane láskavo pohladili po chrbte. Prekvapujúco jemný dotyk ju prinútil schovať hlavu hlbšie medzi kolená, plač opäť zosilnel, keď ju ruky pevne zovreli v náručí.

Mokrá košeľa však Symerionovi neprekážala.

Nerátal chvíle, ktoré sa striedali, kým mu dcéra usedavo plakala v objatí. Len ju nepustil.

Maeve zdvihla zrak. Zadívala sa na otca veľkými zronenými očami.

,,Rozpútala som búrku," šepla, jej hlas sa trieštil na vlastnom strachu. Predstavila si scénu odohrávajúcu sa dolu. Gratchia, vnášajúceho blesky do víchrice desu a pobúrenia, zmätok v sále zahalenej hustými mračnami neprepúšťajúcimi svetlo. Znovu sa trhane nadýchla, podliehajúc záchvatu plaču, no otec jej pevne chytil tvár do rúk.

Palcom jej z líca utrel slzu a pozeral jej do očí tak dlho, kým nezačala dýchať zhlboka. 

V pohľade, ktorý naňho upierala, sa zračilo mnohé. Strach. Ľútosť. Výčitky. Hrôza. Clivota.

,,Keď prišli grófi," prehovorila, ,,a... Julianus... sa mi uklonil," zaváhala, potláčajúc príval ďalších sĺz, ,,cítila som... akési napätie. Jeho nervozitu zo stretnutia, z grófovho pohľadu,... zo mňa. A prišlo mi ho ľúto." Hlas princeznej postupne priberal na uváženosti, váhavosť sa pomaly vytrácala. ,,Videla som, ako sa neustále obracal, ako sa snažil ho nesklamať. A aj tak som... aj tak..."

Prepukla v plač, horký a hlboký. Symerion hľadel, ako sa vymanila z jeho objatia a skryla si tvár do dlaní. Chytil ju za plece a započúval sa do zroneného náreku, ktorý trval, kým Maeve nestratila aj posledné zvyšky síl. 

,,Ja som ho..." vyhŕkla pomedzi vzlyky, ,,zneužila som jeho slabú stránku, ve-vedela som, v čom som lepšia ako on a-a ako zaručene vyhrám." Cez slzy a trhané nádychy jej hlas prerážal zakaždým v inej tónine. ,,A pritom som vedela, čo-čo prežíva... ako... ako sa cíti a ako... ako som to mohla využiť proti nemu?!"  Posledný výkrik už bol sprevádzaný usedavým plačom. 

,,Maeve..." Symerion ju pohladil po vlasoch, spod ktorých sa vydral zničený ston. Neprestával ju hladiť, očami upokojujúco sledoval, ako sa chveje schúlená na zemi. Harmónia vyžarujúca z jeho pevného dotyku čoskoro prerazila Maevinu stenu z dažďových oblakov.

,,Si kráľovná búrok, Mae," prehovoril, jeho zvučný hlas v sekunde rozniesol mraky. ,,A túto moc si musíš strážiť. Si silná a tvoja sila dokáže mnoho vecí. Na čo ju použiješ, to už je na tebe. Premení sa na to, na čo ty budeš chcieť. Môže byť smršťou, no rovnako aj vzkriesením."

Spod kaderí sa vynorila bledá tvár, dve modré oči sa pátravo zahľadeli na otca.

,,Nechcela som, aby prečítal tú báseň," vyslovila tichučko to, čo ju trápilo od začiatku. ,,Napísala som druhú. No neviem ako, ale došlo k omylu, a k nemu sa dostala..." Zronený vzdych jej zabránil dopovedať to, no Symerion prikývol.

,,Myslím, že budeš mať príležitosť to všetkým vysvetliť," povedal vážne.

,,Na to je už neskoro," namietla Mae nešťastne. ,,Videla som, ako sa gróf tváril. Nikdy som nevidela nikoho rozčúlenejšieho. A jeho syn na to taktiež nezabudne."

Na jej prekvapenie sa na otcovej tvári mihol rýchly, krátky úsmev. ,,Zdá sa mi, že zas všetko uzatváraš priskoro," odvetil.

Maeve si ihneď spomenula na mamu a okamžite stíchla. Keď dlho nič nehovorila, otec vystrel ruku. Váhavo sa k nemu pritúlila.

,,Asi by som ti mal povedať, čo sa dialo po tom, čo sa Rosmin vrátila," začal, hladkajúc ju po ramene. ,,Máš pravdu, gróf zúril. No je to dospelý muž a tvoja mama dospelá žena. Keď som išiel za tebou, akurát odchádzali do siene všetko vyriešiť. No predtým som videl, ako prebehla ich komunikácia. Zastala sa ťa tak jednoznačne, že si ani gróf netrúfol ju spochybniť."

,,Zas-zastala?" Maeve naňho vyvalila nechápavé oči. 

Tu už sa Symerion usmial bez výčitiek. ,,Obhájila ťa tak, ako sa patrí.  Ako kráľovná, no najmä ako matka." Nasledovalo štuchnutie, po ktorom obdaril Mae pohľadom plným iskier. ,,Som toho svedkom, ak mi neveríš."

Maeve sedela ticho, neveriaci pohľad jej postupne mizol z tváre. Z mysle jej vyvstala spomienka na matkine slzy, na chvejúce sa pery a zlomený hlas. Na pohľad, s ktorým odchádzala. 

,,Verím," hlesla ticho.

***

Pozdravujem z polnočnej izby ožiarenej kvetmi svojho stromčeka a voňajúcej po daždi :). Všetky vaše dojmy privítam s otvorenou náručou.

P.S.: Minule, keď som dúfala, že dokončím túto kapitolu, bola taktiež búrka. Vtedy sa nám však nepodarilo tak parádne zmoknúť na lanovej dráhe. Má tu niekto podobný zážitok? :D

Vaša Cissi