Príchod pána Južného grófstva sprevádzalo jemné mrholenie, ktoré do severných kútov kráľovstva prinášalo prvú jarnú vôňu. Koruny stromov lemujúcich cestu pokojne šumeli pod dotykmi priezračných kvapiek, nesúcich so sebou z oblohy záblesky svetla.

Drahé koče pomaly prechádzali lesným stromoradím, blato na kolesách, ich majestátnosť zahalilo rúcho tmavozeleného ihličia. Sprievod tvorený vlajkonosičmi, ozbrojenou légiou i grófovou osobnou strážou neochvejne postupoval vpred. Zástup mužov pozoroval z okna pár pozorných modrých očí. Kone unavené po dlhej púti, znak šľachtického rodu hrdo sa trepotajúci na mokrej vlajke, brnenia a plášte lesklé od rosy, nič neuniklo ich striebornému, nezmieriteľnému pohľadu.

Pred kráľovnou stráže klesli na kolená, zazneli fanfáry. Menovanie všetkých titulov prichádzalo k Maeve ako z veľkej diaľky. Skláňala hlavu, klopila zrak a radšej ho nechala ponárať sa do záplavy čipiek na tmavomodrej sukni svojich šiat. Počas celej uvítacej ceremónie cítila, ako jej ruky čoraz viac obopínajú stiesňujúce rukavičky, s každým slovom okrem pichnutia nepríjemného materiálu pocítila aj pichnutie v hĺbke svojho vnútra. Nohy sa jej triasli, desiatky pohľadov upretých jej smerom spôsobovali, že nemohla dýchať.

Pery najmocnejšieho grófa ríše sa na okamih priblížili k chrbtu kráľovninej ruky. Mae vnímala žiaru matkiných bielych šiat, energiu sálajúcu z jej vzpriameného postoja, videla, ako ladne spustila ruku k drieku. Keď prišiel rad na ňu, neobťažovala sa zapôsobiť. Muž sa sklonil k nej, úsmev mu okolo očí vytvoril vejáriky vrások. Spokojnosť z neho vyžarovala na míle. Jemnými tmavými fúzmi mu myklo spolu s kútikmi úst, keď sa jeho úsmev rozšíril v lichotivom, možno trochu hranom pozdrave.

Opätovala mu pohľad. Úsmev si však na jej pery cestu nenašiel.

...

Ľahučký povzdych pohltil závan minulosti, šíriaci sa zo stoviek prastarých zvitkov. K princeznej sa chvíľu vracali jeho ozveny. Ich tón rezonoval priestorom, rozozvučal pradávnu moc kníh týčiacich sa do výšin, do ktorých sťažka dovidela. Príbehy odpovedali.

Otočila sa späť k poličke, v ktorej pred raňajkami ukončila pátranie. Prstom prechádzala po hranách dávno dopísaných diel, spiacich a čakajúcich na svoju ďalšiu chvíľu. Vzala jedno do rúk a začala listovať. Jemnučký strieborný prach vyletel z otvorených strán, rozplynul sa vo vzduchu lesklom od bielostrieborných stien. Nedokázala sa však poriadne sústrediť.

Modrošedé prítmie s pásmi jasnobieleho svetla jej pomáhalo nemyslieť na to, čo sa v týchto dňoch odohráva na hrade. Stále sa striasla, keď si spomenula na výraz mladého grófa, keď sa mu musela ukloniť. Díval sa mrazivo, odmeraným pohľadom, akým len môže zazerať dieťa s urazenou hrdosťou. Keď jej chytil ruku, videla zaváhanie v jeho tvári. Bál sa jej. Pri úklone mu oči odbiehali k otcovi, jeho pohyby boli strnulé, ako sa snažil urobiť všetko správne.

Vrátila knihu na miesto s rýchlosťou, ktorú v nej vyvolala nečakaná myšlienka. Kratučký záblesk bol preč, no presne vedela, čo na ten okamih cítila. Ľútosť k Julianovi Aedelstenovi však pokladala za takú zvláštnu, že ju vôbec nebrala na vedomie. Ozval sa v nej hlas, ktorého reč bola oveľa zreteľnejšia. Otvorené srdce si nechala zaplniť vzdorom, ktorý rýchlo zahnal zakázané myšlienky. Nedovolí, aby ich cesty niekto splietol dohromady, nedovolí sama sebe stať sa nástrojom v politike dospelých. Tým jediným si bola istá aj v ligotavom, upokojujúcom svetle edenfallskej knižnice.

...

Preglgla. Napätým pohľadom sledovala, ako sa postavy pána Aedelstena a jej matky vzďaľujú, ich kroky v rytme slov, ktoré si od nich s mladým grófom vypočula na rozlúčku. ,Skúste sa pozhovárať, možno zistíte, že máte niečo spoločné.'

Akoby to neskúšali už na minulej návšteve.

„A... tvoji bratia?" vydoloval zo seba chlapec.

Maeve potlačila ďalší vzdych, aby zarezonoval len jej vnútrom. „Sú preč," odvetila rovnako nezaujato. „Spolu s otcovým veliteľom v Torpaq Doyus. Podstupujú bojový výcvik."

Gróf prikývol. Zdalo sa, že sa témy dokáže chytiť. „Aj ja ho podstúpim." Pokúsil sa vypnúť hruď. „A určite tiež v Torpaq Doyus."

Mae nereagovala. Nič okrem súhlasu, ktorý mu odmietala vyjadriť, jej na um neprišlo.

Julianus, akoby sa naozaj snažil rozprúdiť konverzáciu, po chvíľke pokračoval. „Už som tam raz bol," poznamenal. „Bolo tam nádherne," dodal, akoby odniekiaľ vedel, že princezná zatiaľ nemala príležitosť opustiť hranice Ellerportenu, a vychutnával si svoj triumf. „Veľmi rád cestujem."

Maeve naňho zazrela. Stihla sa však upokojiť, kým predniesla: „Nezaberá to príliš veľa času?" Nikdy neprišla na chuť niekoľkotýždňovému sedeniu v koči.

„Krajina predsa nie je taká veľká," dostala ľahostajnú odpoveď.

Tu už nevydržala. „A predsa vyzeráš, akoby si prišiel z veľkej diaľky," podpichla ho a premerala si jeho oblečenie s úškrnom na perách.

Chlapec sa odul. „Tvoje šaty sú určite tiež hrubé," vyhŕkol pri pohľade na svetlomodrú róbu, ktorá v zelenajúcom sa háji kráľovských záhrad svietila ani kúsok letnej oblohy.

,Áno, ale nenosím na nich aj kabát,' poznamenala Maeve v duchu a vnútrom jej zaznel smiech. Navonok naňho len pozrela štipľavým pohľadom, odhodlaná dať zo všetkých síl najavo, že sa nenechá zmiasť jeho rečami. A bolo jednoduché prečítať si odpoveď.

,Severanka,' hovorili jeho oči rovnako pohŕdavo, ako by ona dokázala odvetiť: ,Rozmaznaný synáčik z juhu.'

...

Dni splynuli do jedného radu dlhých, nepríjemných okamihov. Napätie striedajúce sa s úzkosťou naplnilo spoločenské miestnosti až po veľké krištáľové lustre, cítiť ho bolo po každom príchode do komnát a s odchodom si každý vydýchol. Bezmocnosť, lomcujúca vnútrom mladej následníčky, strácala na búrlivosti, zato však trápila jej srdce vyčerpávajúcu bolesťou, ako sa doň pomaličky ponárala čoraz hlbšie.

„Smiem sa opýtať, čo čítate?"

Maeve zdvihla zrak. Pod uprený pohľadom Gratchia Aedelstena, zdvorilo stojaceho opodiaľ, krátko zaváhala. Potom jeho smerom naklonila obálku v koži viazaného diela posiateho drobnými blyštiacimi sa kamienkami. ,Ako srdce utváralo cesty'.

„Dejiny umenia na Ostrove," vysvetlila polohlasne. Zážitok z divadla sa jej neprestával zjavovať v mysli vždy, keď strácala odhodlanie. A ona neprestávala hľadať. 

Prikývol. „Poznám tú knihu." S týmito slovami podišiel bližšie. Rukou s troma ťažkými prsteňmi sa dotkol operadla vysokého kresla.

Maeve cítila, ako pocit beznádeje a zničujúcej nervozity stúpa nahor, prebudil sa ako vlna tmavomodrej farby dažďa vyvierajúca na povrch. Nevedela, čo si s ňou počať. Rozprúdila zmätok, ktorý ju ovládol zakaždým, keď ju zavnímala, a zvýšila jej opatrnosť. Nedôverčivosť voči grófovi jej nedovoľovala rozhovoriť sa o téme tak blízkej jej duši.

„Je fascinujúce vidieť mladú dámu tak nadchnutú umením." Grófov hlas bol aj napriek charizmatickej zvučnosti prekvapujúco mäkký. Vedela, že keby mu v tej chvíli pohliadla do očí, videla by v nich úsmev. Práve preto sa nepozrela. Dlho zvažovala, či má vysloviť to, čo jej v prvej chvíli napadlo. Napokon sa rozhodla povedať mu pravdu tak, ako to cítila. Nebude tu tak dlho, aby ju súdil. 

„Potom si viete predstaviť, aké ťažké je pre ňu niesť bremeno kráľovskej zodpovednosti," prehovorila chladne, a až potom sa odvážila uprieť zrak priamo doprostred jeho. To sa však gróf už odvrátil. Urobil pár krokov smerom od nej, akoby premýšľal nad odpoveďou. Potom sa uklonil. „Nebudem vás rušiť," boli jeho posledné slová predtým, než zatvoril dvere. Výraz v jeho očiach Maeve nemohla dešifrovať. 

...

Modrasté svetlo sa vlnilo na stenách, akoby miestnosť plávala v oceáne. Upokojujúce siluety svetlých tyrkysových odtieňov prinútili Mae k tichému úsmevu. Pohrával jej na perách, až kým harmonické ticho nenarušila ozvena krokov.

Keď kráľovná s pánom Aedelstenom vplávala do siene, sedela spôsobne a výraz absolútneho nezáujmu sa aspoň pokúsila zakryť závojom trpezlivosti.

,,Výsosť," uklonil sa pred ňou gróf. Patrične odpovedala. Svetlo zo stien sa na okamih dotklo jej vlasov, belasé šaty splynuli s hrou farieb, ako sa do nej v úklone ponorila.

Julianus mlčky stál v kúte, hnedými očami zaryto hľadel pred seba. Maeve v jeho pohľade, ňou nazývanom tupým, postrehla záblesk vzdoru. Zrejme aj on vedel, čo ich dnes čaká. A tak ako jej, ani jemu sa to nepáčilo. Napriamila sa. Už v prvý deň návštevy sa rozhodla, že nech budú jej útrapy akékoľvek, vydrží ich so cťou.

Mladému grófovi sa poklonila ako prvá, čím do jeho tváre vohnala červeň a do matkinej výraz prísnej obozretnosti. Gratchiove črty stvrdli na kameň. Chlapec rýchlo, a napodiv s eleganciou, napravil svoju chybu, pričom jej ani raz nepozrel do očí. Nemala potrebu to naprávať. Presmerovala pohľad na steny, ktoré v nej ako jediné v miestnosti vyvolávali spomienku na nekonečný pocit nadšenia, stále rezonujúci jej vnútrom. Nechala ho narásť, ako to len šlo, a pomaličky z neho odčerpávala, kým kráľovná Rosmin kultivovane začala rozhovor.

Maeve vedela, čo príde. Bolo to odjakživa zvykom na všetkých panských dvoroch. A jej matka v tradíciách nerobila výnimky. Počúvala preto len jedným uchom, mysľou blúdila k okamihom stráveným za stolom s ceruzkou a pergamenom, otvoreným oknom sálajúce svetlo dopadalo na jej prvé popísané riadky... Myslela na chvíle, ktoré jej duši poskytovali rozlet ako žiadne iné, chvíle, radosť z ktorých ju teraz držala nad hladinou nepokoja.

A striehla na vetu, ktorá mala premeniť deň na prvé dejstvo vydarenej tragikomédie.

,,Všimol som si, že vaša dcéra inklinuje k umeniu," poznamenal Gratchius.

Spozornela.

,,Á-áno," odvetila Rosmin. Maeve mala náhle chuť jej čosi odvrknúť. Kde by len jej matka našla čas všimnúť si niečo také?

,,Vždy sa zaujímala o históriu, aj čítala odmalička. No hodiny trávené v knižnici sú novinkou posledného týždňa."

Kráľovná rozprávala sebaisto, prechádzajúc z grófovej zaujatej tváre k dcérinej, ktorá ledva potláčala údiv. Maeve sa zazdalo, akoby si krátkym, intenzívnym pohľadom do jej očí popýtala povolenie o nej hovoriť. Sklopila zrak a snažila sa nevnímať tón, ktorým návšteve opisovala jej záľuby. Takmer láskavý. Takmer hrdý. Napriek svojej snahe počúvala čoraz pozornejšie.

,,Lásku ku knihám určite zdedila po vás," zalichotil vládkyni Aedelsten. Pohodlne sa oprel a s jasným zámerom nezaostávať viedol rozhovor ďalej po generáciami vychodenom chodníčku. ,,Ako následníčka trónu má Maeve zrejme aj kvalitné vzdelanie v oblasti hudby. Môj syn v nej mimoriadne vyniká."

Princezná okamžite presmerovala pozornosť na Juliana, ktorý sa po počutí svojho mena nepatrne zachvel. Potom však zdvihol bradu v nepochybne falošnej sebadôvere. Potlačila úsmev. Keď si však uvedomila, čo to znamená, nemala už čo potláčať. Čaká ju to isté.

Za klavír si sadla ako prvá. Prstom pohladila biele klávesy, akoby ich dotykom pozdravila, a v duchu ich poprosila o čo najlepšiu spoluprácu. Dnes sa nesmie pomýliť. Ani jeden tón neprezrádzal zaváhanie. Počas prvej slohy po očku sledovala Rosmin, ktorej však z tváre žiaril výraz dokonalého pokoja. A celý čas myslela na to, že sa stalo presne to, čoho sa obávala. Stala sa výstavnou bábikou, ktorú vlastná rodina predvádza pri popoludňajšom čaji. Už keď prvýkrát počula o tejto tradícii, pomyslela si, že šľachtické rody ukazujú talent svojich detí, len aby nadobudli dojem, že všetko sa stalo ich zásluhou. Vtedy dúfala, že jej mamka jej tento pocit zažiť nedovolí. 

Posledné tóny dozneli za potlesku matky i pána Južného grófstva. Oči sa jej na okamih stretli aj s očami chlapca, neochotne jej kývol na znak uznania. Keď si však k nástroju sadol on, celá zmeravela. Myslela si, že hrala dobre. Keď však hru porovnala s výkonom Juliana Aedelstena, nedala sa ani nazvať hrou, len ťukaním do klávesov v predpísanej melódii. Na konci si pamätala len rýchle pohyby jeho bacuľatých prstov a výraz dokonalého sústredenia v dúhovkách farby dubovej kôry. Fascinovane ho sledovala počas celého predstavenia, naplno ponorená do spleti podmanivých tónov. Tlieskať začala skôr, než jej to rozum stihol zakázať.

Popoludnie pri čaji sa zmenilo na hodiny skúšania. Po rozhovore o umení, histórii, legendách a jazykoch sa Maeve na čele perlil pot, v duchu odpadávala od únavy a zároveň zatínala päste. Nebolo to však len vedomosťami, ktoré sa snažila vyloviť z pamäte skôr než Aedelsten mladší.

,,V poslednom čase som zaneprázdnený lekciami šermu, ale stále si nájdem čas aj na vzdelanie," chválil sa práve mladý gróf, oči mu svietili vzrušením. ,,Momentálne," dodal dôležito, ,,sa venujem najmä histórii boja, veľmi ma zaujíma."

,,Julianus začne s profesionálnym výcvikom trochu skôr," doložil jeho otec, aby podporil jeho slová.

Maeve sa odvrátila, aby matka nevidela otrávený výraz, ktorý už nemohla dlhšie skrývať. Po hre na klavíri šľachticovi stúplo sebavedomie tak závratne, že po celý čas takmer neprestal rozprávať. Premeriavajúc si jeho nie príliš štíhlu postavu usúdila, že tréning by mu prospel, no tón, akým vykresľoval svoje usilovné štúdium, a prestávky, medzi ktorými hľadal čo najzložitejšie slová, rozbúrili jej krv natoľko, že sa už na jeho odpovediach nedokázala baviť.

,,Múdrosť sa často neukrýva v písmenách druhými napísaných, lež v tých, čo z nášho srdca prúdia v gejzíre úprimnosti," ozvala sa znenazdajky. Tri páry očí sa okamžite upreli jej smerom.

,,Erias Forrfander," usmiala sa na obhajobu.

Gratchius sa zasmial. ,,Ani vaše vzdelanie nezaostáva, ako vidím a počujem." Hlavou naznačil úklon.

,,Ešte to by chýbalo," poznamenala kráľovná s úsmevom. Mae však vedela, že jej narážku pochopila. Dúfala, že stretnutie ukončí, keď sa gróf ozval znova: ,,Forrfander je vynikajúci básnik. Každodenné témy opisuje tak dychberúco, až čitateľ nadobudne dojem, že ide o niečo výnimočné. A tie vznešené dokáže poslucháčom priblížiť tak, aby ich pochopili aj obyčajní ľudia." 

Maeve pri slove ,obyčajní' preletel po tvári tieň.

,,Rád by som dodal," pokračoval, ,,že môj syn nedávno podľahol aj čaru básnickej tvorby."

Ďalší kontrolný pohľad na Juliana. Princezná s potešením vypozorovala, že pri zmienke o hudbe sa tváril oveľa sebaistejšie.

,,Keď sa nad tým zamyslím, zrejme nie je zvláštne, že sa mladí ľudia venujú vlastným básniam," zapojila sa Rosmin. ,,Majú nový pohľad na svet a hľadajú spôsob, ako vyjadriť svoje názory. Maeve tiež píše, posledné dni ju to veľmi napĺňa." Ak by Mae nepoznala pravdu, podľa tónu jej hlasu by sa nikdy nedovtípila, že jej dcéra nikdy neukázala svoje diela. 

,,To je skvelé," úprimne sa potešil gróf. ,,Pomaly nastáva čas nášho odchodu, hneď ako doriešime naše záležitosti." Pozrel na kráľovnú. ,,Čo keby nám deti na rozlúčku predviedli svoj talent? Štyri dni môžu hľadať inšpiráciu a na záver si navzájom prečítajú, čo vytvorili."

V pohľade, ktorý si mladí umelci vymenili, nebolo nič priateľské. Zato vládkyňa Ellerportenu okamžite súhlasila.

Po skončení stretnutia Maeve zistila, že si vydýchla predčasne.

,,Tešíš sa na víťazstvo, čo?" ozval sa za ňou hlas, ktorý v tej, aj akejkoľvek inej chvíli túžila počuť najmenej. Otočila sa od okna, rozpustené vlasy jej zalialo biele slnečné svetlo. Mladý gróf stál rozkročene, v zachmúrenej tvári sa mu blýskal vyzývavý pohľad.

,,O čo ti ide?" zamračila sa. Slušné správanie v prílive vyčerpania odložila stranou.

,,O čo ide tebe?" nedal sa. ,,Obaja naši rodičia ma počúvali, keď to toho vlietneš so svojou citáciou a pozornosť sa hneď obráti na teba!"

,,Prišiel si o publikum?" Maeve sa zasmiala. ,,Erias Forrfander vyslovil ešte mnoho múdrych vecí. Medzi nimi aj: Vedomostí mnoho, poznatkov hojnosti, čo má človek z toho, keď v ňom nieto cností."

,,Ty hovor o cnostiach!" vyhŕklo z grófa, celého červeného v tvári. Vzápätí o krok ustúpil. Uprel na ňu prestrašený pohľad, no Mae stála vystretá s miernym úsmevom na perách. Chlapec s novou dávkou hnevu zistil, že jeho výbuch ju ešte viac potešil. ,,Tváriš sa, akoby si len ty mala právo byť obdivovaná, a že sa úprimne zaujímaš o všetko, na čo sa ťa pýtali! Pritom kedykoľvek sa stretneme, ani sa nesnažíš nebyť zlomyseľná!"

,,Pri niektorých ľuďoch ani snaha nestačí," odvetila Maeve.

,,Už sa teším, kedy odídeme," pokračoval Aedelsten, dúfajúc, že tentokrát sa neovládne ani ona.

,,Na tom sa zhodneme," pokojne prikývla, vychutnávajúc si prevahu.

,,Už ma... už ma nebaví trčať tu v paláci," vymýšľal ďalej gróf. ,,V lese uprostred ničoho. Ako to môže niekto vydržať?"

,,To nič sa volá hlavné mesto kráľovstva," odpovedala princezná. ,,Je smutné, že ti nestačí."

Bacuľatý chlapec sa zasmial. Znelo to, ako keď spod voza odlietajú kamienky. ,,Áno, bolo pre mňa väčším sklamaním, ako som si myslel!" šplechol jej do tváre a konečne videl, ako sa jej úsmev vytráca. Maeve zbledla, škodoradostné ohníčky v jej očiach nahrádzal chlad, meniaci modré jazierka na ľadové pláne.

Povzbudený jej reakciou chlapec prilieval olej do ohňa. ,,Ani zďaleka sa nevyrovná mestu, v ktorom žijem ja! Viem, že na rozdiel odo mňa si ešte nikdy necestovala, tak ti to opíšem! Je omnoho väčšie ako vaše, domy nie sú vytesané zo skál ako u barbarov, spoločenské vrstvy žijú oddelene, aby sme hneď, keď sa zobudíme, nevideli biedu chudobných. Je obklopené poliami a potraviny nemusíme dovážať cez úzke lesné chodníčky..."

,,Elendighed..." prerušila ho princezná s novým leskom v očiach. Úškrn, ktorý premenil jej tvár na masku pohŕdania, prinútil chlapca ustúpiť. ,,...je možno väčšie mesto, ale počúvaš vôbec, čo hovoríš? Bohatí si vytvorili vlastnú rezidenciu, aby nehľadeli na biedu chudobných? Aby si vedel, tu oči nezatvárame. A biedu, o akej rozprávaš, nepozná ani ten najchudobnejší z nás. Navyše, Eden Falls nie je iba mesto." Maeve ho prepaľovala ľadovomodrým pohľadom, Julianus nenašiel jediné miesto, kde by jej reč mohol prerušiť. Ani by sa neodvážil. 

,,Je srdcom celého kráľovstva. Nielen preto, že tu sídli vládkyňa. Je spojený s príbehmi, ktoré odmalička počúvame, žije pravdou, ktorú postupne odhaľujeme v legendách. Je odkazom, ktorý musíme nasledovať, aby sme zachovali to, k čomu bol náš svet stvorený. Ako jediný nesie to, čo nám zanechal prastarý národ." Budúca kráľovná rozprávala sebaisto, ani na okamih nezaváhala, mesto opisovala s vášňou, ktorá v nej postupne roztápala hnev na žiaľ z toho, že to mladý gróf nedokáže pochopiť.

Ten ticho počúval. A nedokázal odtrhnúť zrak od jej obrovských modrých očí.

,,Nebeský prístav potrebuje nebeské vodopády, aby..." Tu Maeve došiel dych. Hlas plný presvedčenia oslabil vzlyk, ktorý ledva potlačila, a ktorý Juliana úplne vyviedol z miery. ,,...aby rieky životodarnej sily mohli prúdiť do všetkých kútov krajiny," dokončila ticho, priezračné slzy na okamih zmenili slnečný lesk na striebro. 

Potom sa náhle stratili a Maeve stála pred Aedelstenom rovnako odmeraná, ako bola vždy. ,,Študujte ďalej, pán gróf," riekla trpko. ,,Toto nepochopíte."

Zvrtla sa a odkráčala, chodbou sa ozývali jej prierazné kroky.

,,Aj tak sú to hlúposti!"

Trucovitý výkrik Juliana Aedelstena preťal ticho, ktoré sa v ňom po jej slovách rozľahlo, naplnil prázdnotu rozochvenú clivotou, s ktorou nevedel, čo si počať.

A v Maeve rozhorel oheň dlho potláčanej zúrivosti.

S každým schodom, ktorým sa grófovi vzďaľovala, z jej vnútra vytryskol prúd ničivej sily koncentrovanej jediným smerom, jej vnútro vrelo pri predstave čo i len jedinej chvíle strávenej v jeho prítomnosti.

,Hneď ako doriešime naše záležitosti...'

Gratchiov sprisahanecký pohľad na kráľovnú videla s každým krokom zreteľnejšie. A jej matka nič nepovedala. Do očí sa jej opäť nahrnuli slzy. Matkin postoj ju bolel omnoho viac ako grófove urážky.

Dvere komnaty rozrazila sprevádzaná plameňmi v odtieňoch nočných búrok. Pokojné ticho večera, ktorý pomaly sadal na ríšu, rýchlo spálili myšlienky, ktoré sústreďovala okolo seba, kým formovali dávno pripravený plán.

Vytiahla pergamen, na ktorom sa ako drobné čierne tŕnie vynímalo jej písmo. S krutým potešením čítala zaradom všetky riadky, predstavovala si Julianovu tvár, keď sa dozvie ich obsah. Jasne ju videla pred sebou, ako najprv červenie, potom bledne, až napokon ostane úplne bez farby v čírom ohromení.

,O týždeň budem pripravená,' povedala matke po tom, ako jej oznámila grófov príchod. A aj sa pripravovala. Celé dva dni splietala dohromady slová, aby plynuli sťa rozbúrená rieka, vytvárala dielo, ktoré do sveta vykričí všetky zatajované pravdy. Ktoré definitívne ukončí priebeh hroziacich zásnub. Ako báseň držala v rukách, začali sa jej triasť. Slzy jej tentoraz stiekli na líca. 

Tvár, ktorú uvidela namiesto Aedelstenovej, na ňu hľadela rozžiarenými, láskavými očami plnými pochopenia. Z dažďa v jej mysli sa pomaly vynáral jej hlas rozprávajúci príbeh, ktorý od chvíle, keď sa s ňou stretla, znel jej vnútrom každý jeden deň - príbeh o slobode, ktorú mladá šľachtičná musela obetovať, aby ľuďom, ktorých ľúbila, zabezpečila lepší život. 

Hnev pomaly vyprchával.

Posledné výkriky vzdoru, vyvolané práve zlatým svetlom prežarujúcim mračná, po chvíľke utíchli. S chvejúcimi sa prstami korunná princezná položila pergamen na stôl.

Svoj geniálny plán po stretnutí s Ellen uložila hlboko pod iskry novonadobudnutého odhodlania. Dielo pomsty nechala v zásuvke, presvedčená, že bude mať dostatok sily ho znovu nevytiahnuť. Žena, ktorá jej otvorila dvere do nového sveta, sa nebála splniť si povinnosť šľachtičnej ani za cenu, že nedosiahne, po čo túžila. Napriek tomu si život dokázala pretvoriť tak, aby v ňom stále mala príležitosť na radosť. A Mae sa od začiatku návštevy snažila byť ako ona. Spoločnosť dospelých pretrpela bez námietok, keď už nedokázala ovládnuť žiaľ, ušla do knižnice. A teraz... Jedna slza dopadla na báseň.

Maeve vedela, že sa Ellen nikdy nevyrovná. No bude sa snažiť. Takisto môže prijať svoju zodpovednosť, vykročiť na cestu, ktorú jej Osud vybral, a robiť to najlepšie, čo dokáže.

A začne teraz.

Schytila brko, z hromady zvitkov zobrala najvrchnejší a vybehla z izby, svetlo nového úsmevu jej svietilo na cestu. Utekala, čo jej sily stačili, tmavé chodby jej pred očami splynuli do jednej, kým neuvidela rebrík pri izbietkach služobných. Vietor jej rozvial vlasy, keď sa, obklopená nočnou oblohou, dostala na najnižšiu strechu. So smiechom, ktorý sa jej tichučko predral cez pery, si sadla opretá o stenu veže a položila zvitok na kolená. Noc okolo nej ticho spievala.

Ellen neprestala dúfať, že jej sen sa raz splní. 

Ak sa napriek tomu dokázala zriecť svojej slobody pre dobro ostatných, ona to dokáže tiež! A ak novú báseň dokáže za štyri dni vymyslieť Aedelsten, nebude zaostávať!

***

Moji milí čitatelia, zase robím úpravy po publikovaní, ale včera mi to, ako inak, trvalo dlhšie, než som čakala, a ocko sa vyhrážal, že o desiatej vypne wifi, bola som pod tlakom :D. Ale kapitolka je tu a som s ňou aj celkom spokojná, hoci nie až tak... ale snáď to druhá polovica vynahradí, pripravte sa na veľkú šou :). Och, teraz v Kráľovnej nastali také akčné časy, bojím sa o svoje nervy! :D No modlím sa, aby v správny čas prišla tá správna nálada, aby som zo seba dokázala dostať to najlepšie.

Neviem, kto z vás Maeve ľutuje a komu sa zdá rovnako protivná ako Julianus, pravda je taká, že je aj aj. No dúfam, že ju stále máte radi :). Jej veta: ,O týždeň budem pripravená' odkazuje na sedemnástu kapitolu Posledné úlomky sklenej steny. Táto kapitola na ňu dosť nadväzuje, resp. ešte bude, takže kto má, ako hovorí naša španielčinárka, takúto zvláštnu potrebu, môže si ju prečítať odznova, urobila som zopár zmien v dialógu Mae a kráľovnej.

Čo sa týka pesničky, nikoho nenútim si ju vypočuť, ja som len nadšená skupinou Fragile a včera ma Love of my life sprevádzala písaním, takže tak :). Ale ak aj ku kapitole pribudne niečo do médií, nebojte sa, neukrátim vás tým o tradičný superúžasný gif, ktorých mám v počítači naozaj obrovský zbierku :D :D. Citát pribudne tiež, len ešte, keďže neviem, ako presne dopadne druhá časť kapitolu, neviem vybrať ten správny. 

Vaša Cissi