... si ju môžete aj prečítať XD. (Vidíte, aká som dobrá? :D). Ale nie, ja by som vám ju uverejnila aj tak :*. Nad bonusom popremýšľam neskôr.

~*~

Zvyknutý na klopanie, po otvorení dverí stál Edward Silversværd pred Jamieronom v plnej paráde. Gaštanové vlasy mu v nezvyčajne rovných kaderiach padali až ku krku, lesklé a plné ohňa od odrazov plamienkov čerstvo zapálených sviečok. V záhyboch nebesky modrej saténovej košele mu žiarilo biele svetlo skorého rána, keď ho správca hosťovského krídla uvidel vzpriameného pred otvoreným oblokom. Vďaka vlasom, košeli a indigovej veste jeho oči prírodnej farby lístia nepriťahovali toľkú pozornosť ako predtým, preto si vôbec nevšimol jeho prenikavý pohľad na svojej tvári, kým si vymenili zopár zdvorilostných fráz. I tie už Edward opakoval úplne prirodzene.

,,Ako iste viete," začal Jamieron svojím tradičným nenúteným uvádzacím tónom, ktorým bol Ed ešte donedávna znechutený. Teraz, hoci si už zvykol na Kedeligovu snahu za každých okolností pôsobiť nesmierne dôležito, počúval jeho slová s nadšením a vzrušením, ktoré bublalo v jeho vnútri ako čaj nad ohňom a vyžarovalo z neho v podobe odmeraného uspokojenia.

,,Ako iste... viete," zopakoval mužík, keď začudovane zistil, že ho gróf zatiaľ neprerušil, ,,včera som vás prišiel informovať o návšteve - "

,,Hilaria Modeta," doprial mu to potešenie Edward. Pohľad Jamierona Kedeliga mu potvrdil, že mal pravdu. Ten sa však nenechal odradiť.

,,...ktorú prijmete v salóne na prízemí," dokončil úspešne.

Edov úsmev trochu ochabol. ,,V salóne?" uistil sa. Prekvapilo ho, ako sebaisto znel jeho hlas. ,,Predpokladal som, že budem môcť pozvať Hilaria do svojich komnát." Na poslednú chvíľu vyslovil meno, nie priezvisko svojho sprievodcu, a dúfal, že to znelo dostatočne familiárne. Nahodil sebavedomý úsmev na pol kútika, naklonil hlavu mierne nabok a ležérne pozrel správcovi hradu do očí.

,,Nedalo by sa to nejako zariadiť?"

Jamieronova nekompromisnosť, prekvapivo veľká, no hlavne neočakávaná, sa však ukázala v plnej sile. A tak Ed potichu zostupoval točitým schodiskom, nasledujúc krehkého mužíka, s úslužným a krotkým výrazom v tvári ako vždy, a snažil sa nedať na sebe poznať znepokojenie, ktoré v ňom vyvolala spomínaná novinka.

Tak dúfal, že sa niečo dozvie. Čokoľvek, hoc aj úplne nepodstatnú správu od Vlkov, po ktorej by mohol stisnúť pery nad Raevovou úsečnosťou. Bolo by to oveľa lepšie ako čakať, pocit beznádeje, postupne sa meniaci na hnev, ho spaľoval aj tak. Ostalo mu však toľko sebaovládania, aby si zdobené steny honosných chodieb premeriaval pokojným pohľadom, aby jeho kroky boli nenáhlivé a rovnomerné, aby služobnú, ktorú stretol, odzdravil len strohým kývnutím hlavy. A sledujúc päty Jamierona v topánkach s akousi pozlátkou si v duchu predstavoval rozhovor, ktorý mal o chvíľu nastať.

Miestnosť, do ktorej mierili, ešte nepoznal. Stále boli v odľahlej časti hradu, no steny i strop zdobili fresky a tapisérie rámované zlatom, ktoré sa vo veži, v ktorej trávil čas, zalesklo len zriedka. Čo ho však prekvapilo, huňaté biele kožušiny na podlahe chýbali. Zdalo sa mu, že hoci boli priestory okolo neho postavené pre najvyššie spoločenské vrstvy, už dlho sa nepoužívali. Napriek tomu všade vládla dokonalá čistota.

Pod oblúkom ornamentov z cudzokrajných listov, ktorý strážil vstup do salóna, ružovkasté kamenie zahaľoval tieň vysokej postavy. Slnko, silné i napriek zime, ktorá vanula od okien, práve stúpalo spoza budov mesta. Jamieron vošiel prvý, Ed hneď za ním. Už len za tú chvíľu, keď po tieni neznámej osoby prešiel jazdeckou čižmou, mu hlavou prebleslo tisíc otázok. No na ich zodpovedanie tiež nemusel dlho čakať.

Muž, s ktorým sa zrazil jeho pohľad, bol ako skala uprostred poľa, ako smrek vyrastajúci z dlažby tanečnej sály. Ani oblečenie, snažiace sa pôsobiť vznešene, nedokázalo zakryť, ako veľmi sem nepatril. Nábytok bol oproti nemu príliš malý, ozdoby na stenách strácali svoj lesk popri poctivej čiernej a tmavohnedej, hlbokých farbách lesa.

Široké ramená, svalnaté ruky, mohutné, no vysoké telo, opálená šija, dlhé tmavé vlasy, chrbát mierne zhrbený. Výzor hovoril za všetko - po dlhom čase mal Edward pred sebou muža z Čierneho lesa. Odrazu mal pocit, že ak sa neovládne, srdce sa mu rozbúcha tak, že ho začuje aj Krvavá kráľovná. Zdalo sa mu, že prešli storočia, odkedy nebol doma. A teraz...

Muž si odkašľal.

Spomienky zmizli spolu s bolestivou túžbou a beznádejou, ktorú Ed týždne ukrýval pod povrchom. Znovu si ho premeral, pomaly a pozorne, tentoraz v snahe odhaliť osobnosť tajomného sprievodcu. S vážnymi očami na nehybnej tvári vpíjal do seba jeho divý zjav so všetkými detailami, ktoré jeho myseľ zavnímala. Obrovské hnedé oči s tenučkými zelenými žilkami, prieraznosť pohľadu ukrytá za neviditeľnou stenou, ktorá im dodávala výraz prázdnoty. Podlhovastá tvár, ktorej len vrásky dodávali vzhľad adekvátny k údajnému veku. Rozhodnosť a sila vyžarujúca z muža od tridsiatich rokov nezostarla ani o sekundu.

,,Môj pane," prehovoril zvučným, takmer melodickým hlasom a v očiach sa mu pomaličky rozhárali medené iskry. Perami naznačil úsmev a sklonil hlavu - dostatočne úctivo na pozdrav dobrého priateľa, no príšerne drzo na úklon grófovi.

Ed stŕpol. Akonáhle prekročil prah salóna, obavy, ktoré ho sprevádzali z veže, sa samy odsunuli do úzadia. Vôbec si neuvedomil, že na Hilaria celý čas pozeral ako... ako Edward. V tejto chvíli ten nesprávny.

Sústredenosť sa z jeho tváre stratila, ako keď postupne zapadá slnko, a pravý kútik úst sa mu na okamih zdvihol do úškrnu - oveľa zreteľnejšieho ako mužov letmý náznak a oveľa menej úprimného. Tiež kývol hlavou, bradou dohora, aby si jeho pozdrav nik nepomýlil s podriadenosťou. Uvažoval, ako veľmi by mal dať najavo svoju radosť zo stretnutia - a či sa rozmaznaný šľachtický synáčik poteší spoločnosti otcovho dôverníka, ktorý naňho bude môcť dávať pozor. Na to, ako často si predstavoval tento moment, si primálokrát uvedomil, že v ňom bude zohrávať rovnako dôležitú rolu. Nakoniec však usúdil, že gróf-negróf, Silversværda by štvordňová samota takisto rozhodila. Tretíkrát pozrel do prvej známej tváre po príchode do mesta, tentoraz priamo a bez snahy zakryť zvedavosť.

,,Modet," ozval sa nevýrazným hlasom.

Muž sa konečne uklonil. ,,K službám, Vaša excelencia."

V Edwardovom pohľade sa mihlo uspokojenie.

...

Nebolo to prvýkrát, čo Edward bežal zranený lesom, ani čo pomáhal zranenému dostať sa do bezpečia dediny. Už ho naháňali aj Kráľovnini vojaci. Nikdy sa to však nedialo naraz. Muž pod jeho plecom robil, čo mohol, dokonca aj to, čo by Ed za iných okolností pokladal za nemožné. Nohy kládol pred seba v pravidelnom tempe, udržiaval rýchly krok, hoci bolesť, ktorú znášal, musela byť nesmierna. Zatínal zuby a zavrčal, keď sa zapotácal alebo nohou zakopol o kameň. Rukou, ktorou sa nedržal Edwarda, si stále pridržiaval bok. Jeho zachrípnutý dych sa rozliehal lesom a dával ozbrojeným mužom znamenie, že predsa len dosiahli, čo chceli.

Boli presvedčení, že ich chytia. Šialený výraz v sinavej tvári zraneného i Edwardovo odhodlané mlčanie značili jedno - že ak sa to stane, vedeli, že stretnutie neprežijú. Bojovníkov, ktorí tak odhodlane prehľadávajú les kvôli jednému človeku, len tak niečo nezastaví.

Čím si postrelený muž zaslúžil ich pozornosť, ostávalo neprezradené, hoci záhadou to už tiež dávno nebolo. Edward o totožnosti neznámeho pochyboval čoraz menej. A povedal si, že ak má niekoho vláčiť cez les, so šípom v hrudi a so strážou za pätami, tak práve tohto človeka.

Sprvu sledoval, kadiaľ ide. Registroval, odkiaľ prichádzajú kroky prenasledovateľov, ktorá cesta pred nimi je voľná a z ktorých strán ich obkľučujú. Vnímal, z ktorého miesta počuje ozvenu a ako ďaleko je ich hrozba v skutočnosti. Ponoril sa do sveta zelene a jasnej žltej, cítil, ktorý vietor im prináša slobodu a ktoré údolie ich vedie do bezpečia. Počas lovu bolo nevyhnutné stať sa na pár okamihov korisťou, aby pochopil jej zmýšľanie, odhadol jej pohyby. Stal sa ňou znovu.

Nerovný terén a navzájom prepletené stromy trikrát hrubšie ako ľudský hrudník menili plány nielen im, ale aj vojakom. Po čase sa otočili, vrátili či zabočili toľkokrát, že už vedeli len to, že idú vpred. A že nesmú zastať. Les sa zmenil na labyrint života a smrti.

...

,,Ďakujem vám, pane, môžete odísť," otočil sa mohutný muž k správcovi hosťovského krídla. Hovoril pokojne, takmer zhovievavo. Drsnosť, ktorú na okamih ukázal, zahalil závoj slušnosti, akú by väčšina Vlkov nebola schopná ukázať.

Edward len žasol. Akým rýchlym a jednoduchým gestom vyriešil problém, ktorým sa on zapodieval celou cestou sem. Napriek tomu neveril, že to bude stačiť. Nevidel dôvod, prečo by ich Kráľovná nechávala bez dozoru. Alebo Modetovi natoľko dôveruje? Znovu mu prebehlo mysľou, kto tento muž je. Po tom, čo dlho premýšľal o tajomnom Hilariovi, mu človek z mäsa a kostí pripadal takmer ako sklamanie. Bol presne taký, ako sa od sprievodcu vysokého šľachtica očakávalo. Možno preto čakal viac.

So skrytým pobavením sledoval, ako Jamieron pozbieral zvyšky dôstojnosti a so zdvihnutou hlavou, no zvesenými plecami odkráčal. Keď za sebou potichu zavrel dvere, Ed sa znovu otočil k svojmu hosťovi.

,,Rád vás vidím živého a zdravého," prehodil muž. Napoly humorné konštatovanie mu v niečom pripomenulo Raeva. Vyznelo tiež trochu neohrabane, akoby sa v grófovej spoločnosti dokázal uvoľniť.

,Zrejme sme priatelia,' uvedomil si Edward, vďačný, že sa otázkou ich vzťahu nemusel zaoberať sám.

Dovolil si mierny úškrn. ,,Toto je hrad, nie prekliaty les, čo by sa mohlo stať?"

Modet s vážnymi očami prikývol. Ak by tu bol Raev, zrejme by sa začal smiať tým svojím chrapľavým smiechom. Ulv by si ho premeral temným, veľavravným pohľadom. Njall by pristúpil na hru a dodal niečo, z čoho by neskôr mohla vzniknúť humorná scéna do divadla. Torn by zrejme nepochopil iróniu. No tento človek... bol to vôbec človek? Nepriehľadná stena, na ktorú hľadel, keď mu pozrel do očí, nebola ako Kráľovnina. Neodrážala zvedavé pohľady, netlmila slnečné svetlo. Mal pocit, že by na ňu mohol hľadieť aj dve hodiny a nezistil by, kto sa za ňou skrýva, ani len to, že dotyčný nechce byť odhalený. Pohlcovala, no takým spôsobom, že si to človek uvedomí, až keď vyrozpráva celý svoj príbeh a sám sa nedozvie nič. Nech sa snažil nájsť čokoľvek, našiel len to, čo chcel nájsť. Ale kto je Hilarius Modet, vedel len on sám. Človek ako stvorený na špióna.

Začali sa rozprávať. Pokojne, bez sprisahaneckých pohľadov alebo výmeny tajných informácií. Hrali svoje role, akoby boli skutočnosťou, akoby to potrebovali dokazovať aj vo chvíli, keď ich nik nesleduje. Muž sa ho pýtal na pobyt u Kráľovnej a Edward odpovedal, vytvoril zmes pravdy a lži, ktorá by mohla byť Silversværdovou realitou. Pri každom slove mal pocit, že ho polopravdy zväzujú, až sa napokon nebude môcť pohnúť bez vyslovenia ďalšej.

Dozvedel sa, kde presne je ubytovaná a čo robí jeho družina, o ktorej existencii stále pochyboval, aj keď o nej Hilarius hovoril naozaj presvedčivo. Oznámil mu tiež, že zvyšok jeho batožiny počnúc oblečením na všetky príležitosti bude do jeho komnát prinesený nasledujúce ráno.

,,A konečne sa dostávam k tomu, prečo som tu," uklonil sa opäť. ,,Ako si určite spomínate, jeho excelencia, váš ctený otec, vám nechal list s návrhom, ktorý máte predložiť jej veličenstvu."

,,Á-áno." Ed si veľmi dobre spomínal na všetky chvíle, kedy sa snažil od Raeva vypáčiť, o čo vlastne ide. Dočkal sa však len odvrknutia, že starý gróf je lakomý blázon a všetko potrebné sa dozvie v pravý čas. Ani jedna z odpovedí preňho nebola novinkou.

,,Čo sa týka toho listu, je...?"

,,Bude vám doručený v pravý čas," prikývol Modet, skôr ako Edward dokončil otázku.

V pravý čas... Ktovie, koľko podobne nejasných inštrukcií si bol od hlavy Vlkov nútený vypočuť.

Ed si oblizol suchú peru. ,,Mohli by ste mi aspoň naznačiť, kedy ten čas nastane?"

,,Už čoskoro," znela odpoveď.

,,Teším sa," reagoval Ed. ,,Tuším sme si s Kráľovnou padli do noty."

Čakal aspoň nejaký záblesk - pobavenia, pobúrenia, čohokoľvek. No ktovie, či krátke pokývanie hlavou bolo prejavom uznania, či súhlasu.

Po krátkej odmlke muž pokračoval: ,,Cieľom mojej dnešnej návštevy bolo informovať vás, nech ste v strehu. Onedlho po vás znovu prídem a od ľudí mne nadriadených dostanete pokyny ohľadom listu, ktorých sa budete držať. Dovtedy sa pokúste nepútať na seba pozornosť."

Edward si spomenul na včerajšiu poľovačku a prehltol uštipačnú poznámku. Napokon sa neovládol. ,,Merali ste dlhú cestu pre pár nejednoznačných viet," ozval sa čo najpokojnejšie.

,,Konám, čo mi prikázal váš otec," odvetil Modet bez obalu. Hnedé oči mu blčali, no Ed v nich stále nevedel nájsť nič osobné.

,,Samozrejme," prikývol pomaly. ,To my všetci, ako sa zdá.'

,,Máte nejaké otázky?" opýtal sa sprievodca po ďalšej chvíli ticha.

,,Ako ste sa dostali do hradu?" Otázka vyletela z Edwarda nečakane, prirýchlo. Musel nájsť spôsob, ako ho prinútiť rozprávať. A možno medzi závojmi preludov zazrie aspoň náznak jeho skutočného ja.

Hilarius Modet mykol plecom ako správny človek z lesa. ,,Pustila ma slúžka, čo vás priviedla do vašich komnát," priznal, akoby to nebolo nijaké tajomstvo. Akoby bolo úplne jednoduché vtrhnúť do sídla Elyswen Redfaerdig bez jej vedomia.

,,Je jednou z nás?" opýtal sa. Toto riešenie sa vynorilo znenazdajky, no tak, ako mu doteraz ani nenapadlo, teraz sa mu videlo veľmi reálne.

Nezdalo sa, že by náhly výsluch muža zaskočil. Zahľadel sa na Eda tak, až mal pocit, že cíti jeho pohľad až v zátylku. ,,Z nás?"

Ed mu ho opätoval. Môže sa tváriť, že o ničom nevie, že je skutočne sluhom akéhosi grófa zo Západných zemí, no toto jedno mu neuverí. Mlčaním dal najavo, že čaká na odpoveď.

V mužových očiach sa konečne čosi zračilo. Nutkanie niečo povedať, niečo priznať, no trvalo to tak krátko, že Edward nemal šancu poriadne si uvedomiť, čo videl. ,,Nie, nie je jedna z nás," dočkal sa napokon. ,,Radím vám, aby ste ju zbytočne nevyhľadávali. Nie je nijakou súčasťou plánu -"

,,Môjho otca," uškrnul sa Ed.

Tu sa muž usmial. Opäť bez prejavu akéhokoľvek postoja, jednoducho sa usmial, nič viac. Vrásky okolo očí zmenili tvar, oči opäť zažiarili - možno o trochu živšie než predtým, no možno si to Ed len nahováral.

,,Ak sa už nepotrebujete nič opýtať, ďakujem za váš čas." Hilarius urobil pol kroka vpred, akoby sa zberal na odchod. Na sekundu zaváhal. ,,Bolo mi cťou spoznať slávneho Skovridera."

...

Napokon zastali. Zadýchaní a ustatí sa zvalili do trávy, neschopní pohnúť sa ďalej. Na moment sa zdalo, že mužom unikli, po chvíli však začuli ich kroky, hlasné a vytrvalé, rozhodnuté zastať, až keď dokončia svoju prácu. Edward pozrel na oblohu. Slnko sa blížilo k vrcholkom vzdialených kopcov, bežali vyše päť hodín. Trvalo pár nekonečných sekúnd, kým spracoval túto informáciu. A ďalších milión, kým sa dokázal nadýchnuť. Zvuky krokov ho však vystrelili späť do stoja. ,,Poďte," sformuloval nemé slová so zúfalým pohľadom.

,,Nie," zachripel cudzinec. Tvár obliatu potom mal striedavo červenú a smrteľne bledú, srdce melúce z posledného bilo ako na poplach. Trasúcou sa rukou mu naznačil, nech pokračuje bez neho.

Ed zaťal zuby. Rozmýšľal. Vojaci, akokoľvek museli byť unavení, postupovali vpred. Ich chôdza sa spomaľovala a boli čoraz hlučnejší, prvotnú snahu kráčať nenápadne a so smrteľnou rýchlosťou zmarilo opätovné prekvapenie, že sa im utečencov stále nepodarilo dostihnúť. Kopce, ktoré obaja obyvatelia Čierneho lesa tak dobre poznali, im poskytovali obrovskú výhodu, presila a šíp v hrudi zraneného si však pýtali svoju daň. Navyše Edward so zatajeným dychom zisťoval, že v bláznivom behu, pri ktorom ledva stíhal určovať svetové strany, sa dostali na miesta, kam bežne nechodieval. Spoznával údolie, do ktorého sa zvažoval kopec, na ktorom stáli, aj hustý porast, doslova čierne stromy, ktoré sa mu v podobe tmavej škvrny rozmazávali pred očami. Hranice toho miesta rozoznával aj napriek stromom pred nimi, sýte odtiene najtmavšej zelene dávali jasné znamenie každému pocestnému, kto zablúdil až sem.

Znamenie, aby sa otočil.

Hmla, lenivo sa prevaľujúca tesne nad zemou, sa pomaly plazila k ich nohám. Zatiaľ bola slabá, no keď sa zotmie, Ed si vedel predstaviť, aký hustý oblak vytvorí nad celým údolím. Územie, na ktoré sa dostali, bolo známe len jednou vecou - nikto, koho Edward poznal, tam ešte nebol. Keď žmurkol, pred očami sa mu vybavila spomienka spred dvoch rokov, keď podobne ako dnešné ráno blúdil horou a prišiel až sem. Až tam si spomenul, že to miesto videl už párkrát predtým. To, čo si vybavil hneď potom, bola až cesta späť. Úzkosť, ktorú cítil vtedy i teraz, ho prinútila zostriť zmysly. Dovolil si ešte zopár nádychov a znovu sa otočil k zranenému mužovi. Tiež hľadel na hmlu pod kopcom. Zdalo sa, že má z miesta rovnako zvláštny pocit.

Čupol si k nemu. ,,Musíme ísť," hlesol najtichšie, ako vedel. Pozorným pohľadom skontroloval, či sa mu rana na hrudníku nehorší.

Muž pokrútil hlavou. ,,Ne...môžem." Ed jasne videl, koľko úsilia ho stálo to vysloviť. Nielen preto, že stále nevedel lapiť dych. Videl, ako veľmi ho hnevá neschopnosť vlastného tela, že sa nedokáže pohnúť a bojovať, dokonca ani utiecť. Videl, že neznesie myšlienku, že je na príťaž.

Naklonil sa k nemu. ,,Niekto ju musí zastaviť - a vy viete ako."

Výstrel naslepo - ale zabral. Edward videl, ako sa v čiernych očiach zablyslo čosi ostré ako britva - a ako sa znovu pokúsil vstať. Podal mu ruku a napokon sa mu podarilo postaviť ho na kolená. To, že neznámy patrí medzi Vlkov, si domyslel takmer hneď po ich zoznámení. Ostatné odhadol z jeho pohľadu. Úľava z toho, že muža presvedčil, aby bojoval, však v ich situácii nemala miesto.

Najtichšie, ako vedeli, sa napoly skotúľali dolu kopcom. Hmla ich objala ako chladná vlhká prikrývka. S očami doširoka otvorenými hľadeli na miesto, kde strom ustupovali vysokej tráve, odkiaľ mali každú chvíľu zazrieť postavy kráľovských strážcov. Keď sa objavia, riedka hmla ich neukryje. Musia ísť ďalej. ,,V tom húští nás neuvidia," pošepol a podoprel muža tak, aby dokázal kráčať s ním.

O pár krokov sa hmla stratila. Ed sa otočil, zisťujúc, že háj, kam smerovali, nechali za sebou. Striaslo ho. Už si spomínal, prečo sem pred dvoma rokmi nešiel. Ako vtedy, aj teraz mal pocit, že bude bezpečnejšie miesto obísť. Už ako malý sa naučil dôverovať svojim inštinktom. V lese mu neraz zachránili život. Hlavou mu preleteli všetky lekcie od otca, všetky rozprávania o strachu, ktorý človeka varuje pred nebezpečenstvom, všetky strašidelné príbehy o ľuďoch, čo sa z hôr nikdy nevrátili.

Srdce mu tĺklo ako o život. Snažil sa zistiť, čo ho tak desí, čo ho zneisťuje, no nenašiel nijaký dôkaz o hrozbe číhajúcej medzi stromami. Jediná, tá najväčšia, sa blížila z kopca. Ak sa nepohnú, vojaci ich čochvíľa zbadajú. Edward sa nadýchol, zadržal dych a otočil sa späť. S každým krokom cítil, ako sa ho zmocňuje zvláštny pocit, takmer prerastajúci do paniky. Muž vedľa neho sa mračil ešte viac než predtým. Triaška mu zosilnela a ukradomky sa obzeral okolo seba. Z očí mu vyčítal, že cíti to isté.

Keď prekročil hranicu lesa, počul hlas svojej babičky. Musel si vybaviť jej tvár, pripomenúť si, že sa nachádza v lese, v ktorom sa nikdy nemusel báť. Hmla sa mu omotávala okolo nôh, v tieni vysokých smrekov a mohutných dubov belšia ako mlieko. Keď otvoril oči, mal pocit, že sa ocitol v inom svete. Pokoj, ktorý tu vládol, rezonoval nehybným vzduchom, nebolo počuť ani jediné čvirikanie vtáka. Postupoval ďalej s istotou, že vojaci už určite zostupujú z kopca. Našľapoval potichu, no mal pocit, že hmlová náruč by stlmila aj ten najhlasnejší zvuk.

,,Cesta," zachripel muž znenazdajky. Ed sa pozrel lepšie. Po chvíli spoznal, že hovorí pravdu - medzi stromami týčiacimi sa takmer k oblakom rástli iné, oveľa mladšie. Obrastali kamene biele ako dvíhajúca sa hmla, vytvárali nepravidelnú zelenú rieku, ktorá mizla kdesi mimo ich dohľadu. V mieste, kde pás mladých stromov zahýbal a strácal sa v nedohľadne, svietili spod starých čiernych konárov a zhnitého lístia hlávky drobučkých jasne bielych kvetov.

Ed sa ani nestihol zamyslieť nad tým, čo by to mohlo znamenať, či pred mnohými, mnohými rokmi skutočne existoval prístav, o ktorom počul v rozprávkach, alebo či natrafil na dávno zarastenú cestu elfov - kroky, znejúce oveľa bližšie než kedykoľvek doteraz, ho prinútili zvrtnúť sa a prikrčiť sa za strom. Medzi prastarými machom obrastenými kmeňmi zazrel pohybujúce sa postavy. Muž po jeho boku sa snažil upokojiť svoj dych natoľko, aby ho nezačuli. Kráľovnini muži však miesto obišli bez toho, aby sa pokúsili cezeň prejsť, a onedlho k dvojici zahalenej hmlou doliehala len ozvena ich krokov. Obaja vyčerpane klesli do machovej prikrývky. Čierny les o chvíľu prikryla tma.

...

Nechal ho tam stáť, v tichosti a s úsmevom v pobavených očiach odišiel tými istými dverami, ako pred chvíľou Jamieron Kedelig. A nech sa za ním Ed díval akokoľvek dlho, nemohol prestať rozvíjať myšlienku, ktorá sa kdesi v polovici rozhovoru začala formovať v jeho podvedomí.

Toto nebol Hilarius Modet. Toto nemohol byť človek, ktorý napísal list, ktorý toľkokrát čítal. A ak bol, potom Edwardove schopnosti zlyhali na celej čiare. Buď bol natoľko inteligentný, natoľko geniálny, aby zakryl všetky pocity, ktoré z listu kričali, buď bol oveľa nebezpečnejší, ako vyzeral, nielen pre Kráľovnú, ale pre všetkých, s kým sa stretol, buď sa Ed nechal uniesť fantazírovaním a v samote svojej komnaty videl aj to, čo nebola pravda... alebo bol Hilarius niekto, s kým ešte on ani jej veličenstvo nemali do činenia.

Zmätený a s výčitkami, že nedokáže prijať vlastné zlyhanie, sa jeho pery formovali do jemného úsmevu nad nápadom, ktorý mu, koniec koncov, napadol už veľmi dávno. Kráľovná by si mala dávať pozor. Iba jeden človek vie, ako ju poraziť.

***

Prajem Vám krásne, pokojné, uvoľnené Vianoce plné šťastia, oddychu, naplnenia, radosti a zázrakov, ktoré sa dejú iba v tento deň. Užite si ich naplno.

Vaša Cissi <3