Kapitola je venovaná Rea_999 - ďakujem, že si si otvorila cestu k môjmu príbehu, veľa to pre mňa znamená :). A pôvodne mala byť aj pre Barbora_DeParris, ale... asi je už neskoro na narodeninový darček :D. No myslela som na teba a pôvodné znenie som písala v ten deň :) <3.

A ešte ďakujem mamke za pomoc pri opísaní zranení nášho ,,neznámeho"... a za to, že mi dovolila písať na Štedrý deň. Už ti idem pomôcť.

Dúfam, že tento deň bude rovnako štedrý aj pre vás. Pre mňa už je <3

~*~

,,Po tom, čo sa náš cieľ definitívne stratil z očí, zdvojnásobili sme naše úsilie."

(Mark Twain)

,,Nemáš pri sebe trochu vody?"

Ed zažmurkal. Dych sa mu zrýchlil - neprirodzene chrapľavý hlas sa mu zarezával až do útrob duše. Znel priam mysticky, nepripomínal mu žiaden z tých, ktoré doteraz počul. Spomenul si však na babičku, ktorá navlas rovnakým chrapotom napodobňovala zlosynov a netvorov z dávnych príbehov. Pred očami sa mu proti jeho vôli na sekundu zjavili krivé pazúry s vrúbkovanými okrajmi, ktoré za sprievodu nepríjemného škrípavého zvuku prenikajú do mäsa, kým sa nelesknú od hustej tmavobordovej krvi.

Obraz zmizol, keď šumenie lesa prerušil potláčaný ston. Edward si bol čoraz istejší, že zranený má poškodené pľúca. Neváhal a otočil sa za zvukom. Popri nepríjemnom chrčivom tóne najprv prepočul nenútenosť a ležérnosť zaznievajúcu v jeho hlase. Akoby si dotyčný ľahol uprostred lesa len preto, aby si doprial odpočinok pri speve vtákov. Teraz však rezonovala jeho vnútrom jasne a zreteľne, efektívne maskujúca pravý rozmer bolesti, ktorú muž cítil. Nech to bol ktokoľvek, Edward žasol nad tým, ako presvedčivo sa mu podarilo odľahčiť situáciu, ktorá bola zrejme oveľa vážnejšia, než si myslel.

Nepotreboval počuť ďalší hrdelný vzdych na to, aby okamžite urobil pár rýchlych krokov smerom, z ktorého sa mu neznámy prihovoril. Ešte predtým, ako ho zazrel, mu zmysly potvrdili, že sa nemýlil. A spoločnosť, mužovi akokoľvek nepríjemná, je v tomto prípade životne dôležitou. Keď medzi stromami rozoznal ležiace telo, ramená mu stuhli a žalúdkom mu prešla svaly sťahujúca vlna ohromenia. Mnohokrát už videl a ošetroval zranenia v dedine, ani jedno však nevyzeralo tak hrôzostrašne ako toto. Napriek tomu ani na sekundu nezaváhal. Adrenalín mu rozpumpoval srdce tak, že ho počul až v krku. Bez toho, aby do celej akcie zasiahol zdravý rozum, sa poponáhľal k mužovi, odtrhol si kus košele a utrel mu ním zvráskavené čelo. Pod vrstvou zlepených vlasov, potu a zaschnutej krvi ledva rozoznal pokožku, z rany na spánku stále vytekala čerstvá. Priveľa odtieňov červenej.

Mužovi trhlo tvárou, no inak sa ani nepohol. Ed pracoval rýchlo. O chvíľu pokožku vyčistil, dočervena sfarbené vlasy mu prehodil dozadu, kde vďaka vrstve životodarnej tekutiny, teraz už rôsolovitej konzistencie, držali bez protestu. Z pása si odviazal čutoru, prikladal ju k druhému koncu látky a potom k stále krvácajúcej rane na čele. Krv neprestávala tiecť, preto inštinktívne siahol po prvom záblesku zelenej, ktorý mu prišiel pod ruku, s vierou, že to bude ranohoj, ktorý aspoň dočasne spomalí jej príval. Zvyknutý pracovať s bylinkami, stačil mu krátky kontakt s bruškami prstov, aby sa presvedčil, že má pravdu.

Keď sa uistil, že široké sviežo zelené listy na hlave držia, ako majú, preletel pohľadom po zvyšku tela ležiacom v hnedočervenej kaluži.

...

Deň sa, tak ako tie predošlé, začal nástojčivým nádychom a hlbokým výdychom, ktoré spred Edwardových očí odviali posledné útržky znepokojivých snov. Odkedy bol tu, vídaval v nich výjavy podobné tým v stave blúznenia - spleť obrazov a zvukov z detstva, Lisine doširoka otvorené oči, keď bez jediného výkriku čakala, kedy jej telo pohltia plamene, a lesk prenikavých bielych očí starca z chalúpky v lese. Ak aj jeho sny ukrývali nejaký príbeh, po prebudení si pamätal len toto. Dnes sa však prvýkrát pozastavil nad tým, ako mohol vidieť matkinu smrť, keď pri nej v tej chvíli nebol. Vymyslel si to? Zanechal mu jej sjaelvaerge nejaký odkaz? Alebo sa len utápa v žiali ako každý syn zdrvený stratou svojho rodiča?

Ed prudko vstal, aby zatlačil do úzadia nutkanie skryť si hlavu do dlaní. V mysli mu stále vibrovala jediná otázka. Ako dlho tu vydrží, keď toto bola len štvrtá noc?

Až slnečné lúče, ktorých žiaru ešte zintenzívnili do mozaiky poskladané sklíčka elfského diamantu, našli v jeho temne zelených očiach zvyčajné iskry farby jarnej trávy. Ako sa postavil, zasvietili mu rovno do tváre. Zavrčal a troma rýchlymi krokmi podišiel k oblúkovitému oknu. Deti slnka mu teraz pohládzali končeky vlasov, mal teda perfektný výhľad na časť mesta pod hradbami. Široká ulica tiahnúca sa naprieč jeho zorným poľom sa rozdvojovala tesne pred miestom, kde Edwardovi zakrývala výhľad pieskovohnedá vežička. Rušná premávka pozostávajúca z vozov a koní, no aj kočov bohatých obyvateľov mesta, prinášala k jeho spálni rôznorodé zvuky rezonujúce vnútrom izby ešte pár minút po tom, čo mu daný kočiar zmizol z dohľadu. Do ulice sa ako plytké potôčiky s kamenistým dnom vlievali tri bočné uličky. Jedna širšia, prichádzajúca zo srdca mesta, dve tenučké ako prúžky dymu, plné stánkov a ľudí, hemžiacich sa niekoľko desiatok metrov pod nohami netrpezlivého Vlka.

Vlka.

Gaštanové kučery nerozčesaných vlasov mu vzdorovito spadli do tváre, keď sa naklonil, aby sa pozrel, čo sa za tých pár hodín zmenilo. Oblasť, na ktorú dovidel, už poznal ako svoju dlaň. Pestrofarebnú ulicu mal zmapovanú už dobré tri dni, všetky zvuky sa mu do pamäte vryli tak hlboko, že mu už prenikali do snov. Vedel by so zaviazanými očami prejsť na druhú stranu vydláždenej cesty a zamieriť akýmkoľvek smerom, trafil by na všetky miesta, ktoré mal možnosť pozorovať z veže. Dokonca sa mu zazdalo, že spoznáva ľudí, ktorí sa opakovane vracajú k stánkom, hoci z výšky, z ktorej na nich hľadel, vedel jasne rozoznať len farbu oblečenia.

Ed si vzdychol. Dobre vedel, že dianie pod sebou sledoval tak pozorne len preto, aby unikol vlastným myšlienkam. V tichu samoty sa jeho srdce upokojilo natoľko, že začalo spomínať na udalosti spred svojho odchodu. Prvé stretnutie s Njallom, druhé stretnutie s Raevom a posledný rozhovor s babičkou, chlad jaskyne zaliatej slnečným svetlom, dedinčania, prebúdzajúci sa ochudobnení o všetko, vlastný vyhasnutý pohľad v odraze vodnej hladiny, ktorá na zemi ostala po daždi, no nedokázala zabrániť plameňom, aby zničili domovy všetkých, ktorých poznal a ktorých mal rád... To všetko ožívalo v jeho mysli, najprv pomaličky, potom čoraz intenzívnejšie, a spomienky ho vždy zastihli nepripraveného. Spomienky... a babičkine rozprávky. A tých teda nebolo zďaleka málo. Od prastarých legiend o vzniku Veľkého ostrova cez jeho prvé osídlenie, prvé ríše a prvé roky vlády v kráľovstvách, ktoré pretrvali dodnes, až po niekoľkohodinové spevy o hrdinských činoch bájnych hrdinov, rozprávala babička snáď o všetkom, čo sa kedy na tomto svete stalo. Jasne si spomínal na Synov búrky, ktorých jeho sestra tak milovala, na Torna Démonobijcu, ktorý mu teraz bolestne pripomenul tvrdohlavého priateľa zo spoločenstva Vlkov, a na elfskú princeznú, ktorá svojím úsmevom rozsvecovala ľudské tváre.

S rozprávkami sa mu však spájali aj večery pri svetle sviečok a tiché klopkanie matkiných ihlíc na pletenie, na ktoré neodkázal pomyslieť bez pocitu viny. Bol príliš ďaleko na to, aby ho teplo domova dokázalo upokojiť. Príliš ďaleko. A nechal Ellen s babičkou uprostred... -

Myklo ním, akoby ho ktosi nečakane chytil za plece. A pripustil, že by rád pretrpel chvíľkový šok, ak by to naozaj niekto urobil. Njall. Torn. Lisbet. Hoci aj Raev. Ellen. Babička. Ktokoľvek...

Náhle sa vystrel, poznanie sa ním prevalilo ako vlna tepla po vstúpení do vyhriatej miestnosti. Ak sa Kedelig nemýlil, dnes by sa predsa len mohlo stať niečo výnimočné. Niečo, čo sa v tejto chvíli vyrovná stretnutiu s Kráľovnou.

Milostivý pane,

dúfam, že ste do hradu dorazili v poriadku a v tejto chvíli si vychutnávate pohodlie, aké sme Vám na našej spoločnej ceste nemohli poskytnúť. O žoldnierov jeho excelencie, Murschifa Silversvaeda, je dobre postarané. Boli patrične odmenení za svoje služby a v tejto chvíli už plnia druhú úlohu, ktorou ich poveril Váš otec. Zvyšok skupiny sa spolu so mnou ubytoval neďaleko v sídle jej veličenstva. Ako iste viete, mám v meste ešte nejaké povinnosti, no moji muži sú Vám k dispozícii, keby ich jej excelencia potrebovala. Buďte trpezliví a nezabúdajte na úlohu, ktorou Vás môj pán a Váš ctený otec poveril.

Onedlho sa opäť stretneme.

Váš oddaný služobník,

H. M.

Prisľúbené onedlho konečne nastalo. Správca, ktorý mu včera ohlásil návštevu, nepovedal, o koho sa jedná, no nebolo pochýb, kto bude oným záhadným hosťom.

Edward mal pocit, že prešla snáď večnosť, odkedy list od Hilaria čítal po prvý raz. A za čas strávený v komnate pre hostí ho odvtedy stihol prebehnúť očami ešte veľakrát. Pri poslednej kontrole dopĺňal nasledujúce slová spamäti a občas sa mu zdalo, že počuje hlas svojho sprievodcu, akoby stál vedľa neho a čítal spolu s ním. Hlas, ktorý si predstavoval, sa nedal pomýliť so žiadnym iným, hoci Ed nemal odkiaľ vedieť, kto sa skrýva za tajomným menom. Mal však svoju teóriu. Bláznivú, no predsa jej veril - všetky náznaky tak bili do očí, že ich podvedome začal považovať za skrytú pravdu. Pravdu, ktorá mu dnes bude odhalená.

Ešte raz prešiel očami po písme, ktoré si stihol tak dobre naštudovať. Prezrádzalo mu mnoho, rovnako ako formulácia, v ktorej s každým čítaním videl viac a viac indícií. Za trojdňovú večnosť sa toho dá zistiť veľa.

List bol písaný rýchlo a trochu kostrbato, tenké ťahy pripomínali skôr steblá trávy než oblé písmo Ellen Havbrise, na aké bol zvyknutý. Hoci bolo jasné, že ak by list nebol adresovaný človeku tak vysokého postavenia, vyzeral by omnoho horšie. Snaha udržiavať rovnakú veľkosť písmen priam kričala z pevného kusu pergamenu a dotyčný si dal záležať, aby každé jedno bolo nielen čitateľné, ale priam ukážkové. Trasúcu sa ruku autora však Edward odhalil na prvý pohľad. Bolo vidieť, že Modet, nech to bol ktokoľvek, nebol zvyknutý na takýto spôsob výmeny informácií, napriek tomu, že doba, počas ktorej písal listy, sa už stihla podpísať na jeho rukopise. Zvláštny sklon a úzky, tŕňovitý vzhľad písma boli znakom, ktorý sa v každom slove opakoval. Ed sa trochu pousmial pri pomyslení, ako muselo mužovi, zhrbenému nad svojí dielom, mykať zápästím zakaždým, keď hrot pera priviedol bližšie k hornému okraju papiera. Akoby chcel každé dokončené písmeno jedným šmahom zmiesť zo stola. Usúdil, že presne takto by mala vyzerať správa od niekoho, kto navštevuje dvor významného grófa, no väčšinu času trávi osamote v lesoch. Predpokladal, že ani Kráľovnej sa nedokonalosť odkazu nezdala podozrivá. Ak sa mohol spoľahnúť na svoj úsudok, všetkých severanov považovala za barbarov.

Výpoveď listu len potvrdzovala jeho domnienky. Už po prvom prečítaní si všimol Hilariovu snahu vyjadrovať sa vznešene, no pri treťom mu napadlo, že sa mu to darí asi tak ako jemu. Zložité frázy, akými sa rád chválil Jamieron, striedali nešikovnejšie vety, ktoré by človek určite vyslovil, no rozhodne nenapísal, ak by bol adresátom grófov syn. Po viacnásobnej kontrole sa mu zazdalo, že mu neznámy odosielateľ dokonca dohovára a pripomína mu informácie, ktoré si musí za každú cenu pamätať. O žoldnierov jeho excelencie, Murschifa Silversvaeda,... Ed pochyboval, že by niekto musel v liste skutočnému dedičovi Západných zemí spomínať, ako sa volá jeho otec. Napriek tomu musel uznať, že sprievodca sa vie vyjadrovať. Strojene, čo prezrádzalo roky nacvičovania niečoho, čo zjavne pokladal za smiešne divadlo, no vedel. Musel byť natoľko skúsený a scestovaný, aby stihol odpozorovať spôsob rozprávania vyšších spoločenských vrstiev a prijať ho za vlastný. A zároveň nesmierne drzý a natoľko prešibaný, aby sa vôbec pokúsil takto oklamať Kráľovnú. Poznal len jedného takého človeka.

...

Zranený cudzinec ho bedlivo sledoval. Edwardom prešla vlna mrazivého nepokoja zakaždým, keď sa mu pohľad stretol s jeho kritickými, nekompromisnými očami. Po pár minútach ich zavrel a zdalo sa, že už nie je schopný nič vnímať. A Ed pokračoval. Podarilo sa mu zastaviť krvácanie, vyčistiť rany a ošetriť najväčšie zranenia, ktorých našiel pod vrstvou zaschýnajúcej krvi viac, než odhadoval. Systematicky postupoval vo svojej činnosti, obviazal rany obväzmi utvorenými zo svojej košele, prikladal na ne ranohoj, ktorého bolo na čistinke za plnú náruč, a keď muž upadol do krátkeho nepokojného spánku, vzdialil sa pohľadať ďalšie liečivé byliny. Ani raz nezaváhal, ani raz sa nezastavil. Okrem reznej rany na čele, pravdepodobne spôsobenej mečom, vyčistil zopár nepekných odrenín a po celom tele našiel množstvo škrabancov a modrajúcich podliatin, dokonca aj tam, kde končatiny zakrývala hrubá vrstva látky. Pre najhoršie zranenie však vedel, že úplne ho vyliečiť bude nad jeho sily.

Ako sa rany zatvárali, pred ním sa otváral príbeh. Až pohľad do čiernych očí, lesklých od vyčerpania, v ktorých sa odrážal jas iného sveta, no inak tvrdých a neprístupných, mu ho však vyrozprával celý. Videl muža neohrozene bežať horou, skláňať hlavu pred konármi a skrývať sa v tieni prastarých stromov, vyhýbajúc sa strážam, ktoré vládkyňa Ellerportenu cez leto poslala do Čierneho lesa. Videl aj moment, kedy sa tichý presun rebela cez les zmenil na divokú naháňačku. Vedel si živo predstaviť, ako sa zablyslo v očiach zraneného, keď zistil, že ho vojaci predsa len prenasledujú. Dal sa na útek, uvedomujúc si, že sám nemá šancu sa ochrániť. Potom už nebral ohľad na konáre, tŕnie ani pokrútené korene stromov. Hoci Ed ani trochu nepochyboval o mužových schopnostiach, dobre vedel, že človek v takýchto podmienkach nedokáže prejsť lesom bez zranenia. Pred očami sa mu začínal formovať obraz tvrdej unavenej tváre, hustých čiernych vlasov lepiacich sa na pokožku, krvavých poranení zanechávajúcich oddielu Krvavej kráľovnej jasnú stopu.

Zárez na čele prezrádzal, že k stretu dvoch strán nakoniec predsa len došlo. Hlboká rana na nohe a krvácanie z viacerých miest zas dokazovali jednoznačnú prevahu protivníka. No muž, v katastrofálnom stave, ale živý a dýchajúci, celému svetlu ukázal, že strana s jedným členom je rovnako nezdolná. Napriek tomu, že neoklamal zákonitosť prírody, podarilo sa mu vymaniť z pazúrov nepriateľa. Ako, to si Edward nevedel predstaviť ani v najdivokejších snoch. Pomaly ale isto v ňom začal rásť obdiv, ktorý zosilnel, keď si, hľadiac na ranu, ktorú ako jedinú nedokázal ošetriť, naplno uvedomil, čo všetko musel tento človek pretrpieť. Keď ho prvýkrát začul, zdalo sa, že sa snažil plaziť. Vedel si predstaviť, ako príšerne to muselo bolieť. No napriek tomu bojoval do poslednej chvíle... od ktorej ho možno zachránil.

Ozvalo sa hlasné prasknutie a muž otvoril oči. Netváril sa však prekvapene, skôr podráždene.

,,Takže si si ho všimol," prehodil po pár namáhavých pokusoch. ,,Už som sa tešil, ako ti tvoju nepozornosť oplieskam o hlavu."

Edward sa pokúsil o slabý úsmev. ,,Nedal sa prehliadnuť," poznamenal s krivým úškrnom a ešte raz pozrel na krvavý hrot, ktorý vytŕčal neznámemu z hrude. Časť drieku šípu, ktorú práve odlomil, položil do lístia.

,,Idiot," zachripel muž tak prudko, až sa rozkašľal. ,,Je to...," pár chrčivých nádychov, ,,...stopa. Nesmú... ma nájsť."

,,Zahrabal by som ho," precedil Ed, no zdvihol kus dreva a vložil si ho do kapsy. ,,Prenasledujú vás?" obrátil sa späť k mužovi a zahľadel sa mu do lesklých čiernych očí. Nebolo to spôsobené nedostatkom slnečných lúčov. Naozaj boli čierne.

,,Čo je... to za otázku," odvrkol cudzinec. ,,Jasné, že ma hľadajú. Tamtých... som pobil, ale... vrátia sa ďalší. Je ich veľa." Stíšil hlas, akoby sa obával ďalšieho záchvatu kašľa.

Pobil ich.

,,Koľko ich bolo?" opýtal sa Edward skôr zo zvedavosti, no muž mávol rukou, dávajúc jasne najavo, že na zbytočné otázky neodpovedá. Odpoveď však zakrátko prišla sama, keď si Ed vybavil zvuky okovaných čižiem, ktoré občas začul, keď prechádzal lesom. Neraz sa len tesne vyhol prieskumným oddielom vyslaným Kráľovnou. Chodili minimálne v päticiach.

Päť mužov... proti jednému zranenému, ktorý už mal najlepšie roky za sebou, hoci by určite tvrdil opak. V snahe nechať ho odpočívať si dovolil na sekundu sa ponoriť do úvah o tom, aké by to bolo vidieť ho bojovať v plnej sile. Hôrny muž s divokým pohľadom musel byť neuveriteľne dobrý.

,,Mimochodom," zatiahol dotyčný, ktorý sa zrejme nechystal na odpočinok. ,,Je milé, že si sa... o mňa tak pekne postaral a," s nadvihnutým zakrvaveným obočím si poobzeral ruky i nohy pokryté pavučinou na zastavenie krvácania, ,,nahádzal na mňa tie nechutnosti. Ale stále som nedostal vodu."

Ledva mu však Ed stihol priložiť čutoru k perám, keď obaja spozorneli. Nepotrebovali si ani vymeniť pohľady, aby vedeli, čo sa deje. Nie započuli, ale zacítili prítomnosť niekoho cudzieho. Niekoho, kto rozhodne nebol sám.

Mužove oči stmavli, ak to pri ich farbe vôbec bolo možné, a strohým posunkom Edwardovi naznačil, nech sa neopováži čokoľvek povedať. Ed sa prikrčil, obe ruky položil na zem a chvíľu nehybne hľadel pred seba - ďaleko za kopec, na ktorý dopadal jeho pohľad. Trávnatá plocha neprezradila nič. No vánok onedlho privial hlasy, tiché a drsné, prichádzajúce hneď z viacerých strán.

Hoci vedeli, že by ich vojaci ešte nezačuli, medzi mužmi nepadlo ani slovo. Pohli sa naraz, akoby na príkaz neviditeľného ochrancu, ktorý nad nimi bdel. Ed podoprel neznámeho zraneného, ktorý zaťal zuby i päste, no naklonil sa a všetkou silou sa oprel do nôh. Pravou rukou sa okamžite so syknutím chytil za hruď, no nespomalil a obrátil sa na sever, jedinú cestu, ktorá im dávala šancu na únik. Tep sa im zrýchlil, hlasný tlkot ich sŕdc prerušoval len piskľavý dych cudzinca, keď s doširoka otvorenými očami urobil pár neistých krokov. Potom sa hustý závoj konárov uzavrel, zanechajúc čistinku pokojnú a tichú, kde jediným zdrojom pohybu bol letný vánok.

Len na zemi sa medzi lístím a utlačenou trávou leskli narýchlo zamaskované kaluže krvi.

***

A keďže nasleduje presne šesťdesiata kapitola príbehu, ako bonus...