Tinne. Za všetko <3

,,Ukáž mi seba a ja ti ukážem svet."

,,Teší ma, Ellen," žiarivo sa usmiala malá princezná, uvedomujúc si, že toto už raz povedala. Nenapadlo jej však nič iné, čo by mohla odvetiť šarmantnej žene, ktorá po nej neprestala pokukovať nežným pohľadom farby lieskovcov. Jej červené pery sa za ten čas nezmenili, stále boli roztiahnuté v príjemnom oslnivom úsmeve, ktorý istotne dostával do kolien všetkých mužov z Eden Falls.

Nemohla si pomôcť, Maeve pripadala dievčina veľmi príťažlivá. Žiarivý úsmev bol len jednou z mnoha vecí, ktoré pri pohľade na ňu okamžite upútali pozornosť. Výrazná, no nie ostro zakončená elfská brada, nepatrne vystupujúce lícne kosti a detské líca robili jej tvár jemne srdcovitou, pod pekne klenutým obočím sa na dlhých mihalniciach zachytávali jarné svetelné lúče. Tvár jej lemovali gaštanové kučery - tie, ktoré si nezastrčila za mierne zašpicatené uši, sa jej stáčali do špirálok vo výške brady, ostatné tvorili upravený hrubý vrkoč hrajúci všetkými odtieňmi tepla. Na to, aby človeka okúzlila, však stačil jediný jej pohľad. Bystrými očami plnými slnka sa na celý svet pozerala so vzrušením, akoby v nej všetky jeho aspekty zanechávali nenahraditeľný zážitok. Dedičku ellerportenského trónu očarila na prvý pohľad. Túžba zhovárať sa s ňou stále silnela, zároveň ju však zneisťovalo ženine sebaisté, až príliš vľúdne vystupovanie. Stačil jeden úsmev, aby ju, a nepochybne aj každého iného človeka na svete, presvedčila o svojej dokonalosti. A hoci malá princezná nezvykla slepo dôverovať ľuďom, na dievčinu menom Ellen hľadela s očarením hraničiacim s bázňou.

Stále sa celkom nespamätala zo šoku, ktorý jej meštianka pripravila, keď jej s uličníckym úsmevom, tak ostro kontrastujúcim s jej predošlým noblesným chovaním, podala ruku ako seberovnej. Úľava, ktorá ju zaplavila, keď jej zovrela dlaň vo svojej, bola pocitom, za ktorý by dala čokoľvek, len aby ho mohla prežiť znova. Pulzujúca energia vyžarujúca zo ženy okamžite odplavila sivú farbu podozrenia, ktorá by za iných okolností mútila pramienok Maevinej radosti.

,No aj tak - ako tak rýchlo dokázala zabudnúť...?'

Tak, ako ju pohľad do veselých očí neznámej dievčiny napĺňal šťastím, s plynúcimi sekundami začínal vnášať do jej srdca zrniečka neistoty. Spontánnosť, s ktorou poddaná jednala s kráľovskou dcérou, mohla byť spôsobená jedine vierou, že všetko dobre dopadne. V Maeve sa začínal miešať nekonečný obdiv s nemým úžasom nad jej živelnosťou, dôvera a náhly príval lásky, ktorý k žene pocítila, ničil pocit menejcennosti a túžby sa jej vyrovnať. A predsa... Akýmsi zvláštnym spôsobom sa na seba podobali, hoci všetko svedčilo o opaku. Možno len... že princezná vedela, aké to je byť zbožňovaná pre prvý dojem dokonalosti.

*

Dievčatko, ktoré sa o pár rokov malo ujať vlády nad krajinou, hľadelo na Ellen s očakávaním, ktorému sa mohli vyrovnať len nedočkavé pohľady v očiach detí pred začatím osláv Elskerimeårstid. Akoby ono stretlo na ulici budúcu kráľovnú.

Nezabudla, ako si dedička trónu myslela. Už len poznámka, ktorú prešla mlčaním, naznačovala, že so zhovorčivou meštiankou nie je niečo v poriadku. Úsmev, úprimný a vrelý, no nemenný v pozícii, v ktorej ustrnuli jej pery, a ruky mierne zovreté do pästí ako jediné naznačovali, že vnútro dievčiny známej svojou vyrovnanosťou sa celé zmieta v prívale emócií. Mohla len sledovať, ako sa jej ústa snažia čosi povedať, a ako sa jej oči usmievajú, hoci nad nimi každou sekundou väčšmi strácala kontrolu.

Absurdnosť situácie ju rovnakou mierou desila, ako mala chuť sa rozosmiať. Vedela, že zázrak, ktorý sa pred ňou odohrával, jej mohol do cesty vložiť len Osud. Prijala ho teda ako výzvu, s ktorou si musí poradiť, aj keby ju to stálo všetok dôvtip na svete. Pretože vládca všetkých príbehov má zmysel pre humor a rád stavia ľudí do podobných situácií, aby zistil, či si poradia.

Ellen si v životnom príbehu sama volila názvy kapitol.

Preto sa uprene zadívala na dievčinku stojacu oproti a len sa dívala. A nechala oči i srdce, nech sa zoznámia so stvorením, ktoré ju nevedomky obralo o reč. Už od detstva totiž vedela, že najväčší strach je strach z nepoznaného.

Jemne tvarovaná brada princeznej, hrdo zdvihnutá o zlomok palca vyššie, než je prirodzené, svetlunká pokožka budúcej krásky a žiarivé azúrové oči farby vodopádov prezrádzali nielen urodzený pôvod, ale aj vychovanie pravej dámy. Po dôkladnom preskúmaní postavičky pred sebou vedela s istotou potvrdiť, že kráľovná budúcej generácie bude až neuveriteľne pekná. Ušľachtilé črty tváre dopĺňali zlatisté vodopády vlasov, ktoré jej vo vlnkách padali takmer po pás a na hrudi sa stáčali do neposlušných špirálok. Bledé líčka, netradične okrúhle na trinásťročnú slečnu, dodávali jej vzhľadu okúzľujúci detský výraz niekoho, pri kom si dospelí neustále musia overovať vek. No Ellen nepochybovala, že sa raz stratia, a keď sa to stane, v Ellerportene nebude muža, ktorý by po princeznej netúžil, ako si pomyslela so šibalským úsmevom.

Ten princeznej neunikol. Celá jej osobnosť sa takmer chvela od nadšenia, strachu, túžby po pozornosti a nervozity, ktorú roztomilo zakrývala nonšalantným úsmevom. Veľké oči, v porovnaní s ktorými boli zlaté vlasy, ružové pery i mliečna pokožka úplne zanedbateľné, upierala na ňu so zmesou všetkých známych pocitov. Len ony priznávali, ako zmätene sa cíti, čo by meštianku prinútilo k ďalšiemu úsmevu, keby si nebola istá, že by ju to dostalo do ešte väčších rozpakov. Tu si uvedomila, že hoci stojí bez pohnutia a schopnosti čokoľvek povedať oproti vládkyni z rodu staršieho než ich ríša, dotyčná dievčinka sa jej bojí viac než ona jej. Toto poznanie ju napokon prinútilo vstúpiť si do svedomia a usmiať sa na Maeve trochu inak.

,,Aj mňa teší," vyriekla s istotou, ktorá tak ju, tak princeznú naplnila iskierkami radosti.

*

Až po odpovedi, a najmä takej potešujúcej, k Maeve prenikli zvuky z okolia, ktoré v prítomnosti červenolícej dievčiny úplne vytesnila z mysle. Ako vlna žiarivého tepla ju ovanul vánok reality a ona sa opäť ocitla na kraji ulice, veľmi prekvapená, že na mieste, kde celý čas stála, počúvajúc len tlkot vlastného srdca, je život v plnom prúde. Okolo nej prechádzali ľudia, niektorí rýchlo a náhlivo, iní vychutnávajúc si doobednú prechádzku. Na hluk zozadu sa obzrela cez plece a zbadala, že hlúčik kupcov až teraz doratoval ohrozený tovar a teraz sťahovali svoje pulty ďalej od cesty. Zopár žien urazenými pohľadmi blúdilo po okolí a pri rozprávaní otváralo ústa s takou razanciou, že nebolo ťažké domyslieť si, nad čím sa pohoršujú.

,,A-asi... nemala by som..." zahabkala.

Ellen sa rozosmiala. ,,Jeden rozbitý džbán a pár vydesených pohľadov neznamenajú koniec sveta," poznamenala. ,,Týchto ľudí poznám, nebudú sa hnevať dlho. A určite si tvojich priateľov nespoja s kráľovským dvorom." Sprisahanecky žmurkla.

Princezná vyvalila oči. Zdalo sa, že bezstarostnosť ženy vníma takmer ako urážku na cti. Preto ju obdarila odhodlaným pohľadom. ,,Tú zrážku som zavinila ja a ja ju aj odčiním. Hneď tu a hneď teraz." Zvrtla sa na päte a zamierila k stánkom. Po chvíli sa so zvesenými plecami vrátila.

,,Len neviem ako."

Priznanie porážky a nespokojný výraz v bledej tváričke prinútili dievčinu z mesta k zhovievavému úsmevu. Znovu si láskyplne obhliadla krehkú dievčinku, ktorá sa s očami plnými výčitiek neustále obracala k trhovisku. Budúcu kráľovnú bezradne hľadiacu na tragédiu, ktorú nechtiac vyvolala.

,,Maeve," prihovorila sa jej po kratšom zaváhaní. Trochu sa jej zachvel hlas. ,,Po všetkých tých nadutých šľachticoch som veľmi rada, že..." pozrela jej do očí, ktoré okamžite ožili, akoby i drobná blonďavá postavička o spomínaných šľachticoch vedela svoje, ,,...že existuje niekto, kto tak silno túži dávať všetko do poriadku. No jeden džbán naozaj nepripraví hrnčiara Hasseho o veľa, nezničí mu šťastné manželstvo ani nenaruší chod domácnosti. Podobných nádob urobil nespočetné množstvo a keď predá o jednu menej, v jeho zisku to urobí len nepatrný rozdiel."

Princezná, započúvaná do racionálne znejúceho hlasu dievčiny, sa odrazu rozžiarila. ,,To je ono," zvolala s prídychom. ,,Niečo si od neho kúpim. A zaplatím mu aj dvojnásobok, ak to prijme." Očividne spokojná so svojím plánom sama sebe prikývla. Ellen, na ktorú sa okamžite preniesla jej dobrá nálada, fascinovane hľadela na svoju spoločníčku, na dievčatko, ktoré je ochotné urobiť čokoľvek pre blahobyt svojho ľudu.

,,Len nie teraz, chcem sa ešte trochu poprechádzať po meste a zavadzalo by mi to," pokračovala v plánovaní. Jej oči sa opäť stretli s jantárovým leskom hnedých dúhoviek a na chvíľu sa v nich mihol záblesk neistoty, akoby si uvedomila, že ženu oproti nej nemusia zaujímať jej úvahy. A uvedomila si ešte niečo - že teraz, keď majú zdvorilosti za sebou, nadišiel čas lúčenia. Nedokázala nájsť tému, na ktorú by mohla nadviazať a neprerušiť tak vznikajúci rozhovor... a možno i vznikajúce priateľstvo. Nadýchla sa, že povie niečo, čo by ukončilo toto nečakané stretnutie. Osud mal však lepšie plány.

A Ellen, ktorá si všimla úzkosť v očiach ellerportenskej dedičky, okamžite posplietala jeho vlákna do pevnej nitky skutočnosti.

,,Plánuješ sa poprechádzať po meste?" nadškrtla s noblesou, akú u nej Maeve vypozorovala už pri rozhovore s Viliamom.

Tá v duchu zalapala po dychu. Dobre vedela, že otázka nebola položená so zámerom uistiť sa o pravdivosti jej slov. Bol to úprimný záujem, radosť z princezninej prítomnosti... a cesta. Ako dcéra svojej matky pridobre poznala manévre, ktorými Rosmin vždy dosiahla svoje. No nečakala, že ženu, ktorá dokáže správne zvolenými slovami a jediným pohľadom meniť skutočnosť, nájde aj na uliciach Eden Falls, oblečenú v jednoduchých mestských šatách a s vlasmi v obyčajnom zapletenom vrkoči.

Istotu, ktorú pocítila tak náhle, že sa takmer zapotácala, dokázala sformulovať len do jednej vety. ,Takto by mala vyzerať budúca kráľovná.'

Rozvíjajúc nápad, ktorý zasvietil v mysli mestskej dievčiny, s pomaly sa rozširujúcim úsmevom prikývla.

,,A kam máš namierené?" Oči Ellen boli teraz plné iskier, ako stelesnenie života horeli v najtmavšej farbe jantáru.

,,Neviem," priznala Maeve bez okolkov. Aj jej oči pomaly začínali žiariť. Tak, ako jemnú lesnú hnedú roztancovali iskričky medi, pokojná hladina tyrkysového mora sa roztrblietala striebrom hviezd.

,,Ale mám v pláne naplno si to tu užiť," spokojne sa uškrnula a spomedzi pier sa jej vydralo krátke zasmiatie. ,,Mám čas až do večera, a chcem ho využiť ako ešte nikdy. Pochodiť celé mesto, prejsť sa k vodopádom, robiť niečo úžasné." Posledné slovo zdôraznila.

A Ellen videla prečo. Videla snahu zakryť smiechom problémy, ktoré trápili dušu dievčatka, neušla jej rýchlosť a rozhodnosť, s ktorou vysypala slová plné sileného nadšenia.

Odrazu to, čo robili, nebola hra na diplomaciu, ale pravda, ktorá srdce malej princeznej bolela tak veľmi, že si ju nepriznávala.

,,Viete, Ellen, ja..." Maeve preglgla. ,,V Eden Falls som sa narodila, žijem v ňom a mám byť vládkyňou sveta, ktorý vidíš okolo, no nikdy som tu nebola... poriadne. Bez sprievodu, bez ceremónie, nikdy som nevidela mesto očami týchto ľudí, len to, čo sa vystavuje na obdiv. Akoby som bola len návštevník mesta, nie... nie jeho súčasť," dokončila ticho.

Kučeravá dievčina s vážnymi očami prikývla.

,,Myslela som, že potulky mestom by mi padli dobre," pokračovala Mae. ,,Chcela som sa prejsť, zájsť na trh, možno navštíviť knižnicu, a jednoducho byť sama so sebou a objavovať. Dúfala som, že nájdem niečo nádherné, nech už to bude čokoľvek. Zdá sa, že v meste, ako je toto, je stále čo objavovať."

Na tvár sa jej vrátil mierny, spokojný úsmev. Chvíľková hra ju zrejme omrzela. ,,Viem, že ste to plánovali urobiť," priznala, hoci nemala čo. Vedeli to obe. ,,Ale nenechám vás sa spýtať. Chcela by som vás o to poprosiť. Tak teda, Ellen," nadýchla sa a teraz už jej úsmev pripomínal ten, ktorým na okamih zatienila slnko pri ich predstavovaní, ,,nerobili by ste mi dnes spoločnosť? Prosím." A čakala.

Nemusela čakať dlho.

Ellen sa rozosmiala. Nie nahlas, ale jemne a od srdca, ako žblnkot fontánky, ktorú jej chcela ukázať v rámci blížiacich sa spoločných potuliek. ,,Bude mi cťou. Tak teda, výsosť," napodobnila ju, ,,ak ste pripravená, nasledujte ma."

Napriek tomu, že Maeve takúto reakciu očakávala, radosť v nej vytryskla takým prúdom, že takmer zvýskla. ,,Ďakujem," vyhŕkla dychtivejšie než vo svojich predstavách. Potom sa uškrnula. ,,Len, prosím, žiadna výsosť. A ako som hovorila, nemusíte mi vykať."

Dievčina jej oný dobromyseľný úsmev s radosťou opätovala. ,,Vďačne vaše želanie splním," povedala s hravými iskierkami v očiach. ,,Ale zdá sa mi, že vy ho neplníte."

Za sprievodu Elleninho šibalského žmurknutia si Maeve uvedomila, že jej naozaj vykala pri každom oslovení. Začervenala sa. ,,No dobre," skúsila to znova. ,,Budeš mi robiť spoločnosť, Ellen?"

Opätovná otázka vyvolala v mladej žene ďalšiu salvu smiechu.

,,Veľmi rada."

Zvrtla sa na päte a dievčatko pobehlo za ňou. Vymenili si pohľady plné nadšenia z očakávaného dobrodružstva. A vydali sa ho hľadať.

Obe dievčiny onedlho pohltila beloba ulíc hlavného mesta Ellerportenu.

***

Milí čitatelia, neviem, či som Vás potešila alebo sklamala. Táto kapitola je zase len úvodom k tomu, čo som Vám chcela povedať, a veľmi rada by som Vám napísala viac, no nakoľko ideme pozerať spoločný film, a potom odchádzam a vrátim sa zajtra večer, nevidím dôvod v začínaní novej témy a následnej frustrácii, že som zase niečo nestihla dokončiť. Snáď mi táto kapitola prinesie dlho očakávanú radosť nielen z písania, ale aj z uverejňovania (už dlho som to nerobila, aj vám sa zdá? :D), a otvorí mi to bránu k ďalšiemu písaniu. A ak nie, nezanevrela som na Vás a stále som tu, len trochu menej. No mám Vás rada, veľmi.

Och, a ešte niečo - viem, že mesto, jeho obyvateľov a Maevin vzťah k nemu som zatiaľ nerozoberala a mala som - v prepise to napravím. Nabudúce sa tešte na bližšie spoznávanie Eden Falls, nášho legendárneho Bieleho mesta, na ďalšie rozhovory a prekvapenie, ktoré Elen pre Maeve prichystala ;).

Vaša Cissi :) <3