,,Ideme za svetlom."

(Krúdovci)

Keby Tris nebola taká zaskočená, určite by sa rozosmiala. Koniec koncov ako vždy. Sašin výraz by sa dal prirovnať k pohľadu fretky, ktorej práve zobrali spred nosa obľúbenú potravu. Ružové ústa mierne pootvorila, zažmurkala tak pomaly, aby si to stihli všimnúť obaja previnilci pristihnutí pri čine, a upravené obočie zvraštila do tvaru, ktorý priam kričal, že nerozumie, čo sa okolo nej deje. A rada by to vedela. O tom zas svedčilo nadvihnutie brady a potrasenie vlasmi lemujúcimi jej bledú okrúhlu tvár. Jej dokonalá mimika spolu s výbuchom na hlave a farebným vzorovaným oblečením, ktoré práve mala na sebe, tvorili kombináciu, ktorá skutočne mohla byť komická.

Nie však pre niekoho, koho najlepšia kamarátka práve prichytila pri tom, ako mu takmer neznámy chalan bozkáva ruku.

Tris otvorila ústa, že niečo povie, nič jej však nenapadalo. Mala vôbec táto situácia logické vysvetlenie, ktoré by mohla Saši podať? Že jej... pobozkal ruku? Kto to dnes ešte robí? A ozaj, prečo to vlastne urobil? Odrazu si nevedela spomenúť na dôvod.

Kútikom oka zazrela na Augusta, ktorý sa, akoby sa nič nestalo, usmial na druhú návštevníčku svojej izby a opäť podišiel k nedobalenému batohu.

,Debil jeden.' 

Keď sa hnedovláska uistila, že sa na ňu nepozerá, obdarila ho pohŕdavým nadvihnutím kútika.

,,Okej, to bolo čudné," ozvala sa Saša, tentokrát bezstarostne, akoby bola práve svedkom dokonalého vtipu, na ktorý však aj tak časom zabudne. V jej prípade nie za viac než pár sekúnd. Krátko sa zasmiala a pohodila kučerami. ,,A ja že kde ste obaja zmizli! Treba nám baliť, ľudia, haló! O chvíľu odchádzame!" Nadšene poskočila a zatrepotala rukami ako kolibrík pri odlete. 

Tris sa napriek nepríjemnému pocitu náhlej hanby a nervozity usmiala tak naširoko, že sa priateľkina dobrá nálada ihneď preniesla aj na ňu. Inokedy to býva naopak, no občas je dobré najprv sa usmiať, urobiť prvý krok. Radosť sa potom dostaví omnoho rýchlejšie. ,Usmej sa na svet a svet sa usmeje na teba,' napadlo jej. Nevedela, či ten citát niekde počula, alebo si ho vymyslela, no každopádne sa jej páčil. ,Ak nemáš dôvod na úsmev, usmej sa a razom ho budeš mať,' skúšala ďalej. Táto formulácia sa jej páčila už trochu menej, no bola oveľa viac pravdivá a opisovala presne to, čo sa práve stalo.

Pravda znie občas tak zvláštne, že jej človek ani neuverí... Ďalšia zaujímavá myšlienka. Žeby dnes mala svoj básnický deň?

Napokon si však povedala, že by sa miesto ponárania do vlastných úvah o snoch a skutočnosti mohla opäť zamerať na realitu. Z krátkeho zamyslenia precitla práve včas na to, aby sa zapojila do konverzácie. Uvedomila si, že k nej už pri vymýšľaní druhého citátu z diaľky doliehal Augustov hlas.

,,Veď ja sa balím, ak nevidíš, Muajsy," obhajoval sa a s miernym nadvihnutím obočia nadvihol aj batoh, aby jej ukázal jeho obsah, chaoticky nahádzaný do polovice tmavomodrého vnútra. Tris si s detinským, no veľmi uspokojivým pocitom zadosťučinenia všimla, že slúchadlá nechal na posteli. 

Aj za toto sa vzápätí zahanbila. Prečo mu vlastne povedala, že si ich nemá brať? Mala na to vôbec dôvod? Pre istotu ešte chvíľu ostala duchom neprítomná, aby si pospomínala na všetko, čo sa za posledné minúty udialo. Ach, tá starecká pamäť! No napriek tomu, že jej slúžila už takmer osemnásť rokov, z nej napokon vydolovala odpoveď na otázku, ktorú si kládla.

Nuž, dôvod mala, a veľmi pochopiteľný. A v jej prípade pomerne častý. Samozrejme, nemohla to priznať ani v súkromní svojej hlavy, pretože príčinou jej hnevu bola práve neschopnosť pripustiť si chybu, no niekde, ani nie tak hlboko vo svojom vnútri, cítila pravdu. A August, najväčšia zo záhad, aké kedy mala šancu objavovať, ju z absolútne nepochopiteľného dôvodu prekukol a šplechol jej to do tváre. Mierne a so šarmom, ako už bolo jeho zvykom, no aj tak jej to nepadlo dobre.

A cítila sa ešte horšie, keď si jej reči o vymývaní mozgu zobral k srdcu a aj keď vyšiel z izby ponorený do rozhovoru so Sašou, čierny káblik ostal ležať na čerstvo ustlanom paplóne v sivej obliečke. Po chvíľke premýšľania, ktorá nesmela byť dlhá, aby jej priatelia nezmizli z dohľadu, ustúpila o pár krokov dozadu a kradmo si ho strčila do vrecka krátkych nohavíc. Potom vybehla von a potichu za sebou zatvorila dvere. Pokoj šíriaci sa z lesného kráľovstva muža z kaviarne však cítila aj za tenkou vrstvou dreva.

...

,,Nemiň celé vreckové hneď v prvý deň," vzlykala Kristen Amboltová do plavovláskinho ramena. Stískala ju tak pevne, až sa zdalo, že šírku jej pása onedlho stlačí na polovicu. Vráskavé prsty so zlatou obrúčkou na jednom z nich ju hladili po chrbte, z ktorého jej pre husté vlasy nebolo takmer nič vidieť, druhou rukou ju držala pevne okolo pliec. 

,,Nebuď hore až do rána, aspoň nie každý deň," pokračovala stará pani pomedzi tiché smrkanie. ,,Občas nám zavolaj, aby sme vedeli, že si v poriadku. A... a poslúchaj Augusta a buď opatrná," dokončila s výdychom.

Tris sledovala Kristeninu červenú tvár, striedavo miznúcu a objavujúcu sa v záplave Sašiných svetlých kučier. Bolo zvláštne ich takto vidieť. Dve ženy podobnej výšky s vlnitými vlasmi, ktoré by mohli mať rovnakú farbu, keby aj majiteľka terajších šedivejúcich pramienkov mala čerstvých osemnásť. Dve na pohľad odlišné ženy, ktoré však mali veľa spoločného, keď ich dlhšie pozorovala v rozlúčkovom kolísavom objatí. Tak Saša, tak jej starká mali medzi miliónmi doplnkov na šatách čosi nezvyčajné, či už sa jednalo o hnedú pelerínu, alebo, v prípade Trisinej najlepšej kamarátky, o ručne prišité flitre a gombíky rôznych tvarov a farieb. Ešte aj mimiku mali podobnú, ako si uvedomila, keď sa zapozerala na uslzený úsmev pani Amboltovej. Sašinu tvár vidieť nepotrebovala. Mala ju vštepenú do pamäte tak hlboko, že nepochybovala, že odtiaľ nikdy nezmizne.

,,Ty tete nezavoláš?" 

Myklo ňou, hoci Augustov hlas bol pokojný a hrejivý ako vždy. Ešte aj keď rozprával o svojom detstve, dokonca aj pri zmienke o Lydii, jeho vyrovnaný tón nič neprezrádzal. Boli to oči, ktoré rozprávali príbehy. To by sa od neho chcela naučiť.

Rovnako ako prikrádať sa vo chvíľach, keď to človek absolútne nečaká.

,,U-um," odvetila slabo a po pár sekundovej pauze pokrútila hlavou, akoby chcela samú seba presvedčiť o pravdivosti svojho tvrdenia. Nepamätala si, kedy tete volala naposledy. Poslala jej len správu vo vlaku cestou do Frederikshavnu, tesne po tom, ako sa jej sníval prvý sen, a včera spolu s pár fotkami pamiatok a okolia dánskeho mesta. Jej hlas nepočula približne od posledného víkendu pred koncom školského roka, deň po spoločnom rozlúčkovom večere, kedy sedeli rozvalené na gauči, lakovali si nechty, pospevovali si a pozerali filmy hlboko do noci ako dve trafené pubertiačky. Nechápala, ako je možné, že si doteraz neuvedomila, ako veľmi jej chýba.

Opäť pokrútila hlavou. Prirýchlo po prvom pohybe. Prirýchlo na to, aby Augusta prinútila jej uveriť.

Mokrý návštevník jej venoval dlhý pohľad, ktorého povahu nevedela presne odhaliť. Bolo tam niečo z toho pomalého prenikavého skúmania, štipka odsúdenia, akoby sa mala cítiť vinná za to, že sa častejšie nekontaktuje s rodinou, a zároveň túžba dozvedieť sa o nej viac. Akoby ju už teraz nepoznal dostatočne dobre na to, aby ju bez námahy zakaždým dostal do rozpakov.

„Prestaň sa dívať ako sova," zahriakla ho.

Augustova hlava klesla do výšky jej ramien v márne potláčanom smiechu. Tichom, no neprestávajúcom, až napokon prinútil aj dve objímajúce sa ženy zbystriť pozornosť. Obom sa na okrúhlych tvárach objavil zmätený výraz - Kristen zrejme preto, lebo nebola zvyknutá na bežný priebeh úplne bežných debát medzi dvoma bláznami.

,A Saši, pretože jej už druhýkrát za dnešný deň niečo uniklo,' uvedomila si Tris s miernym pobavením. ,To mi nedaruje.'

Keď ju už omrzelo dívať sa na husté a lesklé natriasajúce sa kučery mokrého návštevníka – hoci ten pohľad by neomrzel nikdy nikoho - potľapkala ho po chrbte a dodala: „Keď ma tak pohlcuješ tými svojimi žabacími očami, cítim sa ako Harry pri výsluchu Dumbledorom."

Tentokrát sa August len uškrnul, opäť sa vystrel a chytil Tris okolo ramien. „Nemal náhodou Harry žabacie oči?"

„Detailista," zavrčala hnedovláska. „To je jedno. A tie jeho neboli žabacie - mal ich stokrát krajšie ako ty."

„Klameš. Nikto nemá krajšie oči ako ja," zatiahol muž z kaviarne s hollywoodskym úsmevom. Tris radšej nepriznala, že má pravdu.

Pri dvojici náhle prikvitla Saša, ktorá sa konečne nedobrovoľne vykrútila z náručia starej mamy. „Hej, hrdličky," oslovila ich a na moment jej v belasých očiach zaihralo toľko iskier, že vyzerali, akoby mali každú chvíľu vyletieť a vybuchnúť na oblohe v podobe strieborného ohňostroja. Ignorovala Augusta, ktorému padla sánka a zatváril sa nadmieru zmätene, a otriasla sa, keď na ňu dopadol mrazivý pohľad kamarátky. Tris ustrnula. Blondínka bleskovo pozrela na karavan pred domom, aby sa s istotou vyhla očnému kontaktu s ňou. Vedela však, že rozhovor na túto tému ju neminie. Prečítala to z priateľkiných očí bez toho, aby do nich čo i len na okamih pozrela.

,,No... nepôjdeme už? Ako dlho bude trvať cesta? Asi dlhšie ako deň, však?" rýchlo sa pokúsila zmeniť tému. Výnimočne jej to prešlo. Augustova tvár sa rozjasnila a trávovozelené oči mu zažiarili hrdosťou, ktorú sa ani nepokúšal skryť. Tris pri pohľade naňho len prevrátia očami, no keď si predstavila, že pár krokov za jej chrbtom parkuje zázrak, v ktorom precestuje celú krajinu svojich snov, nepríjemný výraz jej z tváre zmizol rovnako rýchlo, ako sa jej na perách zjavil šibalský úškrn. 

,,No, vzdušnou čiarou by to bolo rýchlo," zamyslel sa August. Tris mala podozrenie, že sa síce vôbec nezamýšľa, len chce upútať ich pozornosť, no napriek známemu nutkaniu plesnúť mu jednu po ksichte sa k nemu obrátila ochotná ho počúvať. Ak  nej chcel vzbudiť záujem, rozhodne sa mu to podarilo. No ako by aj nie, keď bol jediný, kto mal k dispozícii auto, v ktorom ich môže odviezť, kam sa im len zachce? Obe dievčatá mu očami viseli na perách. A muž z kaviarne pokračoval. 

,,No keďže ste si vybrali mesto takmer na druhom konci štátu a navyše na ostrove, bude to trvať dlhšie. Budeme musieť ísť chvíľu aj loďou... nevybrali ste si jednoduchý výlet, to vám musím povedať," naoko zvážnel. Jeho hlas však neznel menej bezstarostne ako obyčajne, preto ani jedna z priateliek nepochybovali o tom, že zariadiť prepravu karavanu na Sjælland, ostrov, kde sa okrem mnoha zaujímavých miest nachádza aj hlavné mesto Dánska, bude preňho hračka. Napriek tomu ich nechal chvíľu v napätí, kým so svietiacimi očami priznal, že už všetko dohodol a zaplatil.

,,Niečo ti vrátime, ak bude treba," nadhodila Saša.

,,Samozrejme, že bude treba," poponáhľala sa Tris a mal čo robiť, aby si znovu podráždene neodfrkla. Ak niečo nedovolí, tak to, aby za ňu August Rockbridge platil cestu, ktorá mala byť spoločná. ,Bez nás dvoch by do Kodane určite nešiel,' pomyslela si trpko. ,A bude šoférovať niečo cez štyristo kilometrov, míňať peniaze na benzín a trpieť našu spoločnosť, len preto, že nám chce urobiť radosť.'

Nevedela sa rozhodnúť, či je to galantné alebo príšerné. A už vôbec jej nenapadlo, že by to ich hostiteľ mohol navrhnúť preto, lebo jednoducho chcel.

,,Dohodneme sa neskôr, dobre?" prerušil ich August, mysliac na to, že oproti nim stále stoja Sašini starí rodičia. Kristen v dlhej sukni a peleríne farby zeme okolo ramien, napriek tomu, že dnes bolo pomerne teplo. S dlhými svetlými vlasmi rozviatymi na ramenách, vďaka ktorým vyzerala trochu ako lesná čarodejnica. A Hans stojaci vedľa nej, nízky muž s vystretým chrbtom, klobúkom na šedivých vlasoch a krátkou bradou, v ktorej mu medzi striebornou sem-tam zasvietila jasná slamovožltá. Keď zbadali, že na nich dopadli pohľady troch párov očí, starý muž sa usmial a jeho manželka posledný raz kývla vnučke.

Saša nadšene odmávala späť, pribehla starkých ešte raz objať a potom rýchlym krokom odskackala k bielemu dopravnému prostriedku, čakajúcemu, kedy môže svojim majiteľom poskytnúť ďalšiu službu. Kristen Amboltová sa otočila. Na rade bola Tris.

,,Poď sem," roztvorila náruč a hnedovláska doň vkĺzla s hanblivým, no úprimným úsmevom, ktorý, rovnako ako všetky predošlé, odohnali chvíľkové mračná v jej mysli.

,,Neblbnite veľmi, dobre?" pošepla jej stará pani do pleca. Slovník, ktorý zvolila, prinútil Tris sa od srdca zasmiať.

,,Sľubujeme," zašepkala naspäť. ,,Sľubujem aj za Sašu, no zrejme od vás bude ešte dnes chcieť písomné potvrdenie, že som ti to nevymyslela, keď jej zakážem sedieť na streche karavanu a spievať slovenské ľudovky." Tu sa zas musela zasmiať Kristen. A smiala sa dlho, rovnako dlho, ako musela dievčina z Anglicka lapať po dychu v jej tesnom zovretí. Keď bola konečne voľná, so škodoradostným úškľabkom sledovala, ako dáma rovnako pripravila o kyslík Augusta.   

,,Tak sa majte," rozlúčila sa naposledy a spolu s Hansom mávala trojici tínedžerov, kým nenasadli do auta, za hlasného jasotu nevycúvali z dvora a nezmizli na prašnej ceste medzi dvoma poliami. 

To, čo však už nepostrehli, bolo, že August tesne pred nástupom do auta zastal a rukou vyhľadal Trisino zápästie. Dievčina stuhla a uprela naňho prekvapené jasnomodré oči, ktoré ho stále neprestali fascinovať - a pochyboval, že niekedy prestanú. To, čo v nich však uvidel, len potvrdilo jeho domnienky. Emócie už dostala pod kontrolu a hľadela naňho vyrovnane, len mierne začudovane. No nedôvera a zvláštna potreba brániť sa, ktoré sa jej zablysli v mieste medzi dúhovkou a zreničkou zlomok sekundy po tom, ako sa jej dotkol, tiež neunikli jeho zraku. 

,,Len som sa chcel spýtať, či si... či si v poriadku," povedal tak potichu, že ho Tris ledva začula. Nepatrne zodvihla obočie.

,,Nemala by som?"

,,Jasné že mala, len sa mi zdalo, že," tu sa Augustove kútiky zdvihli do náznaku rozpačitého úsmevu, ,,si dnes nejaká podráždenejšia ako obvykle."

Nesmelý úsmev sa náhle preniesol aj na ňu. V očiach sa jej zablyslo, no inak ako pred chvíľou. Až sa August musel usmiať ešte viac. 

,,Naozaj viac ako obvykle?" spýtala sa Tris, spomínajúc na všetky nepekné slová a pohľady, ktoré mokrému návštevníkovi uštedrila počas toho necelého týždňa, čo sa poznajú. Zároveň však myslela na to, ako je možné, že si to jej spoločník zase všimol. Doteraz žila v presvedčení, že vlastné myšlienky a pocity prežíva v bezpečí svojho vnútra. A pokiaľ náhodou nespriesvitnela ako ten špeciálny druh laboratórnych myšiek, či čohosi podobného, nemal sa nič dozvedieť August ani nikto iný.

,,Naozaj," prisvedčil muž z kaviarne pomedzi tichý smiech. ,,A netvár sa tak, prosím ťa, bolo by ťažké to prehliadnuť." Opäť zvážnel. ,,Deje sa niečo? Je to... kvôli tomu, čo sa ti snívalo?"

Tris preglgla. Keď neodpovedala, August k nej pristúpil ešte bližšie. Ak by sa nahla dopredu, oprela by sa o jeho hrudník. A keď znovu prehovoril, v jeho hlase zaznievala neha, ktorú ešte nemala možnosť počuť. A mala pocit, že počuje niečo omnoho cennejšie než jantár, ktorý sa jej bez akejkoľvek logiky zjavil pred očami. Možno bola pravda, že každý hlas má farbu. A hustý tekutý jagot, ktorý sa práve rozlieval v jej vnútri, spôsobil, že jej roztopené nohy pomaličky prirástli k pôde. Zvyšok jej ja sa rýchlo topil tiež.

,,Zároveň vidím aj to, že sa snažíš udržať si dobrú náladu za každú cenu, využívaš každý moment, aby si bola šťastná, no nálada ti opäť rýchlo skĺzne späť tam, kde bola na začiatku. Vieš..." hlas mu opäť prešiel do zamysleného, ktorý už mala možnosť počuť aj predtým. ,,Mám pocit, že nad všetkým príliš premýšľaš. Nechaj veci plynúť tak, ako majú, dokážu to aj bez tvojho zásahu. Uvoľni sa trošku." V slnku sa mu zaleskli zuby, ktoré odhalil v teplo vyžarujúcom úškrne. ,,Ideš predsa na výlet svojich snov."

Tu už Tris nemohla ďalej odolávať a usmiala sa tiež, žiarivo a dôverčivo, ako niekto, kto odrazu uveril na zázrak, lebo ho práve videl. Zdalo sa, že August kráča v slnku.A Tris mala chuť ho nasledovať. Keď k nej natiahol ruku a pomohol jej nastúpiť, hoci do výšky desiatich centimetrov sa bez problémov vedela dostať aj sama, ako správna milovníčka rozprávok si opäť spomenula na Krúdovcov. Nespomínala si na žiaden citát, ktorý by v tejto nádhernej chvíli mohla povedať, no pred očami sa jej odrazu premietol celý film, presnejšie jeho myšlienka, symbolika, s ktorou pracoval. Videla Ľuda, ako hovorí o dievčine, ktorá sa pádom naučila lietať, o Tigrici, ktorá skočila do slnka a niesla sa k zajtrajšku, počula pieseň, ktorej slová zneli: ,,Všetky slzy vyschnú v slnku rýchlejšie."

Netreba sa skrývať.

Zrazila sa so Sašou, ktorá stihla prebehnúť celý karavan a všetko si poobzerať, a teraz ju nadšene zavalila záplavou superlatívov. Tris, otrasená nárazom, sa len rozosmiala a začala s kamarátkou poskakovať dookola tak, že mal August problém predrať sa k sedadlu vodiča. Cez výkriky, ktoré nemohli dlhšie zadržiavať, si ani nevšimla, kedy sa auto otočilo a za tichého zvuku motora zanechalo Grønnendal ďaleko za sebou. 

Ako na školských výletoch, všetci traja naraz začali spievať. Každý inú pieseň, no dokopy vytvárali jednotnú symfóniu, ktorej nesymetrické tempo, rozdielne dĺžky strof, kombinácia pomalých a rýchlych refrénov a tri rozličné farby hlasov rezonovali príbytkom na kolesách v podobe vibrujúcich zlatistých vĺn. Tóny sa navzájom prepletali, súperili o dominanciu, spájali sa do jedného a chvíľu zas zneli každý v inej tónine. Tris si nevedela pomôcť, pripomenulo jej to rokfortskú hymnu, ktorú každý študent spieval v inej melódii. Neprestávala skákať a krútiť vlasmi, ako vždy, keď sa okolo nej dialo toľko úžasných vecí, že ich nedokázala emociálne spracovať. Takmer ani nepostrehla, kedy August odparkoval vozidlo pri kraji cesty a pripojil sa k ich bláznivému tancu. Skákali, kričali, točili sa a Tris onedlho začala vidieť vysoko nad sebou nastrieborno blikajúce hviezdy. Mala pocit, že už odlieta, že sa jej nohy dvíhajú zo zeme a smerujú do jej vlastného sveta, niekam, kde bolo nebo ružové a to, čo teraz spievali oni, znelo neznámou krajinou po celý čas.

Čoskoro ju však niečo vrátilo do reality.

Pre silný hluk okolo sa pri hádaní textov piesní spoliehala skôr na sledovanie pohybujúcich sa pier. Napriek tomu začula, ako sa niektoré tóny, raziace si cestu Sašiným hlasným prevedením Dancing queen, zlievajú s tými jej. Počula len útržky, krátke úseky melódie spievané tým jeho hlbokým, prekvapivo rytmicky presným hlasom, no stačilo to na to, aby pochopila. A v okamihu, keď k nej prenikol fakt, že Augustovi napadla tá istá pesnička bez toho, aby vedel o jej úvahách o slnku a šialenej pravekej rodinke, potlačila zvyšky rozumného zmýšľania niekam hlboko a rozbehla sa k nemu. Narazili do seba, až sa takmer obaja zvalili na zem. Našťastie Augustova ruka pohotovo zachytila operadlo sedadla, zatiaľ čo druhá pritiahla Tris bližšie.

Objala ho tak, ako to doteraz mali šancu zažiť len Saša a teta Beth.

A pustila ho až vo chvíli, keď sa k ich dvojhlasu pridal plavovláskin prenikavý mezzosoprán. Takmer sa rozosmiali, keď počuli, o koľko krajšie znie, keď Shine your way spievajú traja. Nemohli však prerušiť kúzlo, ktoré im vznikalo pod rukami a rástlo pred očami tak, že čoskoro vystúpalo až ku hviezdam a do Trisinho sveta.

Aj keď sa August vrátil za volant, zábava pokračovala. Tris so Sašou chvíľu vzadu predvádzali akúsi nepodarenú napodobeninu tanga, no potom sa so smiechom usadili čo najbližšie pri šoférovi. 

,,Slnko už zapadá," poznamenala Tris. 

Bolo to tak. Rozlievalo sa po oblohe priamo pred nimi, v strede tak žiarivé, že sa im jeho žltá pred očami menila na bielu, po okrajoch zlatisté a oranžové, ktorá postupne zafarbovala okolité oblaky. Cesta bola prázdna, obklopená tichom a tmavozelenou trávou. Nikde nikoho, nikde nič. Nič, len slnko. Rozpíjalo sa po oblohe ako vodovky po mokrom papieri.

,,A o chvíľu zájde," pridala sa Saša. V hlase jej zaznievala nostalgia, akoby všetko, čo prežili, malo odísť s dnešným dňom. Hnedovláska len prikývla.

,,Dobehneme ho," vyhŕkol odrazu August a pridal tak, až obe priateľky zvýskli a rozrehotali sa napoly panickým, napoly užasnutým smiechom. Mokrý návštevník sa len sebavedome uškrnul a začal kľučkovať po ceste, akoby na plnej čiare v jej strede niekto umiestnil neviditeľné dopravné kužele. 

,,Chceš dohoniť zapadajúce slnko? To chce odvahu," podpichla so Saša, keď sa jej podarilo aspoň na chvíľu utíšiť. Vzápätí znovu vybuchla od smiechu.

,,Prečo?" usmial sa tak odhodlane, až pripomínal hrdinu z filmu v extrémne dojímavom momente. ,,Kam pôjde ono, tak pôjdeme aj my -"

,,Kým nezabočíme na juh," poznamenala Tris.

,,Ticho," zavrčal. Jej škodoradostný chichot si absolútne nevšímal. ,,Kam pôjde ono, tam pôjdeme aj my. Budeme ho sledovať a večne sa dívať na lúče miznúce za horami. A ono nás bude viesť, kým si ho znovu nebudeme môcť vychutnať v plnom jase. Vážené dámy, vitajte na našej spoločnej ceste za svetlom. Veď slnko koniec koncov v skutočnosti nezapadá, nemám pravdu?" Usmial sa s takou vierou v to, čo vraví, že sa dievčatá museli okamžite usmiať tiež.

Saša s Augustom, vášnivo rozoberajúci cestu za západom slnka, už nepočuli, ako sa Tris s jemným úsmevom na perách ponorila hlbšie do mäkkého sedadla a potichu si stále pospevovala svoju pieseň.

,,All of your tears will dry faster in the sun..."

***

A je to tu zas! No, čo na to hovoríte? :D

Keby niekto nevedel, o akú pesničku sa jedná, máte ju hore v médiách. Rozhodla som sa obrázky a gify dávať rovno do kapitol, podľa mňa to vyzerá krajšie, a horný priestor si nechám pre pesničky, mapy a pod., podľa toho, čo sa bude hodiť :D. A naozaj neuprednostňujem Krúdovcov pred inými rozprávkami, len pri písaní Trisiných kapitol si na nich stále spomeniem a ako jediní sa mi tu aj tematicky hodia :D :D. 

Sašu som už oficiálne pasovala za Slovenku, potom napíšte, či sa na to dá zvyknúť alebo nie. Ak to nebude fungovať, prepíšem to naspäť. 

A tu máte jeden západ slnka z Vyšného Klátova 😊 :)

Ďakujem za všetko,

Vaša Cissi