,,Keď ste schopní sa niečo naučiť, dokážete aj prísť na to, ako."

(Úžasná Zeměplocha)

Temný večer. Jedine tak sa dal nazvať čas, kedy Edward Redwood vstúpil do Elendighed, hlavného mesta Ellerportenu.

Obloha sa premenila na nepravidelnú zmes ornamentov tmavých odtieňov modrej a fialovej. Stromy šumeli v čoraz väčšej diaľke, mĺkve a majestátne v celej svojej kráse. Budú mu chýbať. Tak veľmi. Nevedel si predstaviť byť čo i len jeden deň mimo ochranného rúcha lesu. A hoci jeho priatelia už dávno zmizli v tme, stále videl Njallove strapaté svetlé vlasy a Tornov chrbát, strácajúci sa v tieňoch. Hoci sa poznali len mesiac, bude sa mu za nimi cnieť viac ako za lesom.

Ulvove oči pozorne sledovali každý jeho krok. Tmavé dúhovky sa mu leskli. Vyžarovalo z nich upokojujúce svetlo, vďaka ktorému sa Edwardovi kráčalo o trochu ľahšie. Nikdy si neuvedomil, že práve Magnus Ulvragner je ten, ktorý drží pokope celé spoločenstvo. Nie Ronny s pohotovými a vtipnými odpoveďami, ani Raev s talentom za každých okolností zmanipulovať svoje obecenstvo. Bol to vodca Vlkov, kto mu, hoci ho takmer nevídal, dodával odvahu a pocit bezpečia. Dúfal, že bude stále niekde nablízku, aby mu mohol pomôcť. 

Trpko sa uškrnul, keď si uvedomil, čo si vlastne pomyslel. ,,Som taký slabý," zašepkal. Studený večerný vietor odvial jeho slová kamsi doďaleka. 

,,Čože?" zavolal zozadu Ronny, zrýchlil krok a priateľsky ho pobúchal po pleci. ,,Asi nemá zmysel ti znovu povedať, aby si sa nebál, čo?" opýtal sa tlmene, keď uvidel jeho neistý pohľad. Ed si len povzdychol. ,,Ja to nedokážem," povedal. Všetka nádej bola odrazu preč. Ostalo len skalopevné presvedčenie, že sa niekde musel stať omyl. Že on je tým omylom.

,,Hlavu hore," pokúsil sa Ronny o veselý tón, no keď to nepomohlo, zvážnel. ,,Vieš, Ed," povedal zamyslene, snažiac sa na nebi nájsť mesiac. Mraky ho však zatienili. ,,Bolo by zvláštne, keby si sa nebál. Dokonca hlúpe, veľmi hlúpe. Dokonca aj Raev sa bojí." Dovolil si nepatrný víťazoslávny úsmev. ,,My všetci máme strach. Môžu nás zabiť, mučiť, zaútočiť na naše rodiny. Svojím konaním môžeme ohroziť celú zem. Všetkých ľudí žijúcich v Ellerportene a možno aj ďalej." Na moment sa odmlčal. ,,Ale sme jediní, kto môže niečo zmeniť," povedal po chvíli rozhodne. ,,Nikto iný už krajine nepomôže. Nevieme, či sa nám podarí zosadiť Kráľovnú z trónu alebo nájsť iný spôsob, ako kráľovstvo zachrániť. Ale máme aspoň malú nádej. Malý plamienok, ktorý bude horieť, pokiaľ budeme tu." Pousmial sa. ,,Nestojí to za to riziko?"

Nečakajúc na Edwardovu odpoveď, odkráčal za Raevom, ktorý ostrým pohľadom prečesával domy, črtajúce sa v diaľke. Ed za ním mlčky hľadel, v duchu však premýšľal nad jeho slovami, z ktorých nádej žiarila ako plameň uprostred noci. Cítil, ako sa nitky osudu, tenučné ako pavučina a pevné ako rybárske vlákna, pomaly sťahujú. Spomenul si na chvíle, kedy si s babičkou pri večernom ohni vymieňali zážitky z prežitého dňa a ako jej oči žiarili ligotavým, zlatistým svetlom. ,,Telo básnika je zázrakom prírody," povzdychla si vtedy šťastne. Pamätal si, ako si s Ellen vymenili pobavené pohľady. ,,Keď moje ruky pracujú, srdce cíti a myseľ tvorí verše."

...

,,Ty predsa nie si básnik," namietla Ellen. 

,,Každý je básnikom, dievčatko moje," odvetila babička so šibalským úsmevom. ,,Len nie všetci svoj talent ukazujú svetu."

,,Aj ja?" neveriacky zažmurkala Edwardova malá sestrička. Ed sa uškrnul. ,,Ty si jednoznačne fortælleren eventyr," povedal, načo sa babička začala smiať a Ellen naňho vyvalila veľké zelené oči. ,,A to je čo? Babi, uráža ma?" spýtala sa napoly zo žartu.

,,Fortælleren eventyr doslovne znamená ,rozprávač dobrodružstiev'. Kedysi, keď príbehy ešte len vznikali, istá skupina ľudí mala pocit, že príbeh podané pravdivo sú veľmi nudné. Preto do nich začali vkladať nové prvky, akčné scény, temných nepriateľov a mágiu," objasnila babička. 

,,To znamená, že príbehy, ktoré si dnes rozprávame, môžu byť výmyslom týchto ľudí," poznamenal Ed akoby sám pre seba. ,,Prečo im potom pripisujeme takú hodnotu?"

,,Predstavivosť sa cení, Edward," zachichotala sa babička. ,,Ale hoci ju netreba podceňovať, má určité hranice. Ľudstvo si dokáže predstaviť len to, s čím nejakým spôsobom prišlo do kontaktu."

,,To znamená, že kedysi naozaj žili obri?" vyzvedala Ellen.

,,To znamená, že existuje niečo, čo ich pripomína. Či už je to sen, pocit, nejasná spomienka alebo skutočná bytosť," odvetila babička. ,,Ľudia, čo pridávali do príbehov vlastnú tvorbu, neboli hlúpi a neboli to ani podvodníci. Zvyšok sveta časom ich nápad prijal. Najprv, tak ako fortælleren eventyr, upravovali existujúce príbehy. Potom začali tvoriť vlastné. A to bol krok, na ktorý svet čakal, deti moje. Kedy sa ľudstvo odhodlá spísať tajomstvá svojich duší."

Ellen, spokojná s odpoveďou, sa Edwardovi oprela o rameno. On ju automaticky pohladil po vlasoch. Stále však ostávali otázky, na ktoré nepoznal odpoveď. ,,Ale aj tie prvé príbehy musel niekto vymyslieť," povedal. ,,Ľudia si ich rozprávali celé storočia, no niekto ich musel začať šíriť."

Ellen Havbrise ho obdarila vševediacim úsmevom. ,,Nikto nevie, ako vznikajú príbehy, vnúčik môj. Ako sa zrodí nepatrná myšlienka a ako sa z nej po čase stane niečo veľkolepé. Prečo sú príbeh také, aké sú, a či sa skutočne stali. Odkiaľ k nám prichádzajú, aby nás naučili, ako žiť." V orieškovo hnedých očiach sa jej zalesklo. ,,Toto po celý ten čas ostáva jednou z najväčších záhad života..."

...

Nech už to bolo akokoľvek, práve sa začal nový príbeh. Príbeh plný skrytých hrozieb, spleti klamstiev a túžbe po slobode, ktorá za hradbami obrovského mesta, oveľa väčšieho, ako si Edward predstavoval, každým dňom silnela.

Vysoké, úzke domy sa miešali s nízkymi a širokými, ulice a bočné uličky vyzerali z kopca ako bludisko, ktorým sa nedalo prejsť bez toho, aby človek zle odbočil. Na strechách sa hýbali tiene tmavých mrakov a tam, kde sa najväčší oblak končil, sa od honosných príbytkov odrážali mesačné lúče. V diaľke sa črtal obrovský, dych vyrážajúci hrad. Bol postavený na nízkom kopci, hoci jeho hradby, tenšie a krajšie ako opevnenie mesta, sa tiahli oveľa ďalej. Raev, ktorého oči ešte stále hľadali najvhodnejšiu trasu pre vniknutie do mesta, si neprestal potichu mrmlať jednotlivé body ich plánu. Ronny taktiež spozornel, no vyrovnane hľadel pred seba, akoby bol zmierený so všetkým, čo malo prísť. Edwardovi však neušlo, že mal zdravú ruku položenú na rukoväti meča. Ulv, ktorého čierny plášť sa doslova strácal v tieňoch, krátkym prikývnutím vydal pokyn k presunu.

Ed videl, že pri každej z príjazdových ciest stoja pod hradbami dvaja strážnici. A nepochyboval, že na hradbách stoja ďalší. Ak by pri lese zachytili akýkoľvek pohyb, neváhali by a vystrelili. Stŕpol, keď si predstavil, ako nabíjajú kuše. 

Vlci postupovali pomaly, ich nehlučné kroky sa miešali s tichom, panujúcim všade naokolo. Ulv ich viedol popri poslednom rade stromov a všetci ho nasledovali, snažiac sa napodobniť každý jeho pohyb a nevybočiť z pomyselného chodníka. Napokon narazili na pomerne širokú cestičku, ktorá sa zvažovala dolu úbočím k západnej bráne mesta. Edward celý čas bojoval s pokušením opýtať sa, ako presne sa chcú dostať do Elendighed. Prvý bod ich plánu bol náročnejší, než sa zdalo, a slová, ktorými ho Raev popísal, ako obvykle veľa neprezradili. Stále to však bola najjednoduchšia z vecí, ktoré ich čakali, čo Eda trochu desilo. Bol rád, že si z jeho strachu nikto neuťahoval, hoci si oproti ostatným pripadal ešte neschopnejšie ako zvyčajne.

Zelenú kapucňu si stiahol do tváre, keď uvidel, že na otvorenom priestranstve pred hradbami mesta stojí pomerne veľký drevený voz. Ronny s Raevom urobili to isté. Ulv vykročil dopredu a kývol nízkemu mužovi vo voľných hnedých šatách, ktorý nedočkavo postával pri oslovi, ťahajúcemu vrecia s múkou. Edward si mužíka zvedavo premeral, pozorne sledujúc každý detail jeho okrúhlej tváre. V jeho malých, nevýrazných očiach sa odrážala zmes strachu, úcty a vzrušenia. Ruky sa mu triasli, no ústa napriek tomu roztiahol do úprimného, hoci trochu nervózneho úsmevu. Usúdil, že hoci bol vystrašený, dalo sa mu veriť. Sledoval ho ďalej, hoci dobre vedel, že jeho dedukcie v tejto chvíli nie sú potrebné. Ulv vedel, čo robí, a rozhodne by sa neobrátil na nikoho, o kom by mal pochybnosti.

,,Rád ťa vidím, Magnus," povedal muž takým tichým hlasom, že mu Edward ledva rozumel. Z jeho tónu sa dozvedel znovu niečo nové. Pokoj, akým rozprával, a jeho melodický hlas barda prezrádzali, že je niekým omnoho dôležitejším, než by sa mohlo zdať na prvý pohľad. Za ustráchanou kyprou tvárou sa skrýval múdry, úslužný duch a dobré srdce. Odrazu si tým bol istý. Viac ako to, koľko sa dá o človeku zistiť za pár sekúnd, ho však prekvapilo, aká premyslená je jeho maska. Pochyboval, že by ktokoľvek v meste podozrieval niekoho, ako bol on. A mužík si toho bol vedomý.

,,Zdravím, Forbi," odvetil Ulv úsečne. Ich hlasy vytvárali zatiaľ najsilnejší kontrast, aký Edward kedy počul. Na rozdiel od mužovho, hlas vodcu Vlkov znel hlboko a oveľa hrubšie, ako varovné zavrčanie skutočného vlka. 

Mužík menom Forbi si ho preletel pohľadom a potom si postupne obhliadol aj ostatných, s rovnakou zvedavosťou, ako si jeho pred chvíľou premeriaval Ed. S tým rozdielom, že muž pôsobil oveľa nápadnejšie. Občas natiahol krátky krk alebo naklonil hlavu, a ústa sa mu stiahli do o. Vyzeral takmer komicky. ,,Išlo sa vám dobre? Nenarazili ste na problémy?" opýtal sa nervózne, alebo aspoň s predstieranou nervozitou. Pohľad znovu uprel na Ulva.

Ten sa pre nedostatok času rozhodol jeho odpoveď prepočuť. ,,Najprv mi povedz, aké sú cesty," povedal s hlasným výdychom. Edwardovi napadlo, či to nebola šifrovaná otázka, ktorá mala znamenať, koľko striehne pri bránach vojakov, ktoré tajné cesty sú priechodné, či aká je šanca, že sa do mesta dostanú živí.

Mužove oči sa trochu rozjasnili. Ed sa nemohol ovládnuť, pripomínali mu malé, zvedavé očká hlodavca. Jeho výzor a správanie priveľmi odporovali múdrosti, akú na malý moment počul v jeho hlase.

,,Dobré, výnimočne dobré," povedal a zvýraznil svoje slová divokou gestikuláciou. ,,Na tieto časy," dodal trochu smutnejšie. Nadýchol sa a obrátil sa na ostatných. ,,Páni, navrhoval by som, aby sme sa rozdelili. Priveľká skupina cudzincov vždy pútala nežiaducu pozornosť." Znovu ten hlas. Odrazu opäť pôsobil upokojujúco a inteligentne. Edward nechápal, ako mohli v jednom človeku prebývať dve tak rozličné osobnosti. 

,,Má pravdu," zamrmlal Ulv tlmene. ,,Severin, vyraz s Ronnym o pár minút neskôr." Raev prikývol. Keď sa nepozeral, Ronny nešťastne zagúľal očami. ,,Potom môžeš ísť obhliadnuť náš úkryt," pokračoval Ulv. Odpoveďou mu bolo ďalšie prikývnutie. A hoci Edward nevedel, aký úkryt mal na mysli, prisahal by, že Raevovi sa šibalsky zablyslo v očiach. Zahorel v ňom nový plameň zvedavosti.

Ulv s Forbim nečakane vyrazili. Ed sa poponáhľal za nimi. Jeho pohľad sa stretol s temným pohľadom jeho vodcu a s tichou dohodou si vymenili miesta. Edward podišiel dopredu k mužovi, ktorý trasúcimi sa prstami hladil osla po hlave a Ulv zaujal pozíciu vzadu. Jednou rukou sa ledabolo oprel o voz a druhú mal voľne spustenú vedľa tela. Odrazu pôsobil tak bezstarostne a pritom prirodzene, že sa Ed vôbec nečudoval, že ich strážnik bez väčšej prehliadky po pár otázkach nechal prejsť okolo mohutných múrov hlavného mesta.

Aby nepokazil divadlo, pokorne sklopil zrak a občas sa ukradomky zadíval na Forbiho. Nikdy sa nedozvedel, ako dobre zahral svoju rolu a že ho strážca pri bráne považoval za mužovho pracovitého, no jednoduchého a trochu vydeseného syna. Akonáhle jeho červený plášť so zlatým lemom zmizol v nočnej tme, Edward sa opäť vzpriamil a kráčal sebaistým krokom ako predtým. So záujmom hraničiacim s obdivom hľadel na vysoké budovy pred sebou. Nevšimol si, ako si Ulv s Forbim vymenili úsmevné pohľady. 

,,Je presne taký, ako si ho opisoval," šepol mužík kútikom úst smerom k vodcovi Vlkov. Ten s miernym úškrnom prikývol. To už však Edwardovi neušlo. Aby potlačil rozpaky, zamestnal svoju myseľ otázkou, kedy sa Ulv stihol podeliť o novinky s okrúhlym mužíkom. Druhé, čo mu napadlo, bolo, že nikdy nevidel Ulva takého spokojného. Bola to síce len malá chvíľka, no predsa len videl, ako sa jeho oči prebudili k životu a zažiarila v nich iskra, kvôli ktorej na zlomok sekundy zapochyboval, že sa pozerá na toho istého človeka, ktorý ho previedol cez celé kráľovstvo až sem. V mysli sa mu ozval hlas priveľmi podobný Njallovmu, ktorý poznamenal, či sa Ulv dokáže cítiť dobre len v stresových situáciách. Až vtedy si uvedomil, že ho vlastne vôbec nepozná. Stretol zlomeného muža, ktorému požiar zobral ženu, ktorú miloval, spolu s jej dieťaťom. No ešte stále nepoznal rozsah obrovskej sily, ktorú v sebe ukrýval skutočný Magnus Ulvragner. Toto poznanie ho naplnilo zvláštnou radosťou. ,Aj takto vznikajú príbehy,' ozval sa v jeho mysli druhý hlas, tentoraz babičkin.

Pousmial sa a dovolil Forbimu, aby mu ukázal cestu k miestu, kde sa podľa dohody mal prezliecť a stať sa Edwardom Silversvaedom, šľachticom z Nyflodu.

***

Zase som mala v pláne posunúť sa touto kapitolou niekam ďalej, no moje nekonečné rozpisovanie mi v tom zabránilo :D Najprv som si povedala, že to nevadí a táto kapitola bude trochu dlhšia ako zvykne byť, no asi o ďalších 800 slov som sa nedostala tam, kam som chcela, a už naozaj nevládzem toľko písať. Takže sa snáď uspokojíte aj s touto verziou, hoci sa v tejto kapitole nič nestalo. Tiež nechápete, ako môžem napísať 2000 slov o tom, ako niekto zišiel domu kopcom? :DDD 

Uprostred písania kapitoly vznikla aj nová postava, hehe. Čo hovoríte na Forbiho? (Na obrázku je on :D) Neskôr o ňom bude viac :) A čo si myslíte o novoobjavenej charakterovej stránke Ulva? :D 

Znovu sa pokúsim uverejňovať kapitolu každú nedeľu, no nič nesľubujem. Škola ma zamestnáva trochu viac, ako som čakala :D Mimochodom, KK bola nedávno #9 vo fantasy, za čo vám veľmi ďakujem :*

Cissi