,,Niektorým ľuďom je asi súdené ocitnúť sa v jednom príbehu."

(Dám ti aj slnko)

Princeznej tiež takmer do očí vhŕkli slzy, no úspešne sa jej podarilo potlačiť rozochvený vzlyk. Sčasti sa dokázala ovládnuť spôsobom, ktorý odpozorovala od matky, sčasti zanikol v Symerionovom pevnom náručí. Zdvihla bradu, aby sa dokázala nadýchnuť, no neodvážila sa sťažovať, že jej otcovo náhle objatie znemožňuje prístup ku kyslíku. Miesto toho nosom nasala jeho vôňu jarnej lesnej pôdy a morského vánku a roztiahla pery v spokojnom úsmeve, vychutnávajúc si túto chvíľu. ,Možno jednu z posledných, ak ma mama naozaj zasnúbi s Aedelstenom,' prebleslo jej hlavou, no okamžite myšlienku poslala kamsi do teplých krajín. Má predsa ešte niekoľko dní. Štyri, ak Rosmin dobre odhadla grófov príchod.

Maeve sa znovu zhlboka nadýchla. ,Mám teda ešte nepredstaviteľné množstvo času,' vyslovila tak nahlas, ako sa len vo vlastných myšlienkach dalo, a prvýkrát tomu aj naozaj uverila. Otcova prítomnosť a neuveriteľný čin, ktorý vykonala trafením šípu do terča, dokázali s jej náladou robiť hotové zázraky. A prebúdzali v nej túžbu znova sa do niečoho pustiť, podniknúť niečo, vďaka čomu by sa jej posledné štyri dni slobody stali absolútne nezabudnuteľnými.

Odskočila od otca len sekundu po tom, ako jej v plavej hlávke skrsol prvý nápad. Má štyri dni, posledné štyri dni slobody na to, aby si stihla užiť všetko, čo kedy plánovala. Vďaka chvíľam stráveným s otcom a náhlemu prívalu pozitívnej energie to teraz napriek nepríjemnej vízie budúcnosti vnímala ako úžasné dobrodružstvo. ,,Myslím, že pôjdem do mesta," vychrlila takmer bez dychu. Oči jej pri tom svietili ako dve strieborné hviezdy za bezmesačnej noci. A aj sa tak cítila. Doslova cítila, ako jej zo zreničiek sála akási energia. Možno práve tá, ktorá jej pomohla nasmerovať šíp do cieľa.

Symerion sa tiež zoširoka usmieval, akoby nemohol uveriť, že je jeho dcéra opäť šťastná. Aspoň na tento okamih. Už len preň stálo za to sem ísť. A bolo potrebné nenechať ho len tak odísť.

,,Nemáš dnes vyučovanie?" pripomenul jej najjemnejšie, ako vedel.

Dedička trónu len mávla rukou, pery roztiahnuté v bezstarostnom úškrne. ,,Len etiketu, to je necelá hodinka," odvetila tónom, ktorý sa mu zdal príliš sebavedomý. Príliš na to, ako často sa sťažovala na nezmyselnosť pravidiel slušného správania. A koniec koncov aj na to, aby necelú hodinu štúdia tradícií rodu považovala na ,len'. Prižmúril oči.

,,Určite?"

Maeve naňho vyvalila modré kukadlá, akoby ju úprimne šokovalo, že jej neverí. ,,Jasné," povedala dôrazne. ,,Prečo by som ti klamala? Dala som ti na to niekedy dôvod?" Odrazu vyzerala byť úprimne dotknutá. Podľa Symeriona až priveľmi. Mierne zbledla, pery sa jej začali nepatrne triasť. Otvorila ústa v mĺkvom proteste, akoby ani nenachádzala slov na zradu, akej sa voči nej otec dopustil, nezabúdajúc pritom nechávať oči doširoka vytreštené.

,,Hej," stopol ju tesne predtým, než stihla ešte niečo povedať. ,,Svojimi hereckými schopnosťami balamuť niekoho iného."

,,No dobre," vzdala sa na jeho prekvapenie princezná. Spočiatku znela trochu sklamane, akoby jej otec pokazil zábavu, jej tvár sa však vzápätí sťa lusknutím prsta znovu vyjasnila. ,,Ale bol to slušný výkon, nie?" opýtala sa, v hlase jej znova zaznievalo nadšenie.

,,Presvedčivý," zamrmlal plavovlasý muž súhlasne. ,,Akurát nechápem, načo bolo dobré takto pokaziť -"

,,Trénujem na stretnutie s Aedelstenom," okamžite a prehnane ochotne objasnila budúca kráľovná. Keď uvidela otcov nechápavý pohľad, len s uspokojením prikývla. Akvamarínové oči sa jej opäť ligotali na strieborno. ,,Už pár dní. Teda tri - odkedy mi mama povedala, že sa vráti. Potrebovala som si to na niekom vyskúšať."

,,Aha." Otec sa však netváril podľa jej predstáv. Jeho oči teraz, naopak, pripomínali tmavé zafíry v kráľovskej pokladnici. Podozrievavo nadvihol jedno obočie a stisol pery. Chvíľu vyzeral, akoby niečo zvažoval, pokýval bradou s pohľadom upretým neurčitým smerom medzi dcérinými koženými nohavicami a prvou jarnou trávou... A potom sa mu v pohľade zalesklo sklamanie. Emóciu, ktorú Maeve rozhodne nečakala. Ani sa nesnažila zakryť, ako hlboko sa dotkla jej vnútra. Zbledla, tentokrát naozaj, a mierne zahanbene sklopila zrak.

,,Po etikete ma čaká ešte história ríše a svetové dejiny," hlesla potichu. ,,Ale vieš, že tie neberiem ako vyučovanie. Skôr..."

Rozohnenie, ktoré jej postupne bolo opäť počuť v hlase ako vždy, keď niečo vysvetľovala, prinútilo manžela kráľovnej znovu vyčariť na perách jemný náznak úsmevu. Nateraz sa rozhodol nechať ju vo viere, že jeho pohľad bol reakciou na zatajovanú pravdu. Aj keby však mal v pláne hnevať sa na ňu, neurobil by to. Maeve nemusela dodávať, že staré príbehy a legendy sú niečo, čo by dokázala počúvať aj polovicu života. Povesť nadšenej poslucháčky ju predchádzala, kamkoľvek šla. Kráčala vždy pár krokov pred ňou, aby všetci ľudia zacítili ligotavú energiu, ktorá ju neprestávala obklopovať, a ona mohla prijímať ich úprimné, vrelé úsmevy. Všimol si to vždy, keď ju zobral na prechádzku do mesta či okolitých osád. Nedovolil by jej zrieknuť sa toho potešenia.

,,Ja viem," prerušil ju tlmene, skôr ako zopakovala všetko, čo sa mu prehnalo hlavou. Prinútil sa roztiahnuť pery do slabého úškrnu. ,,Ešte nejaké hodiny, ktoré nepovažuješ za povinnosť?"

Princezná sa uvoľnila a zachichotala sa. ,,Už nie. Neviem, ako je to možné, ale mama mi nechala celé popoludnie na oddych." Povedala to tak neveriacky, až muž spomínanej panovníčky prevrátil oči.

,,Mae, tvoja matka nie je bojový veliteľ," napomenul ju, pociťujúc potrebu Rosmin obhájiť. ,,A ty nie si bojovník v jej oddieli, si jej dcéra, pre ktorú chce len to najlepšie."

Tentokrát prevrátila očami Maeve. ,,Ja viem, ale niekedy je ťažké to spoznať," zakňučala.

Symerion sa na ňu s láskou usmial. ,,Tvoja mama má veľa práce. A povinností, ktoré jednoducho musí urobiť, aby sa jej kráľovstvo nerozsypalo pod rukami. Dôveruj jej trochu. Ani ten Aedelstenov chlapec nemôže byť taký z-"

,,Oci," oslovila ho dcérka tvrdšie ako zvyčajne. Z očí jej zase pozeralo niečo, vďaka čomu jej na moment stmavli na odtieň tmavých lesných studničiek ,,Nechcem o tom hovoriť."

Otec len krátko prikývol. Tentokrát sa prinútil prepočuť náhlu rozhodnosť v jej hlase a zvláštny chlad, aký si u nej už dlho nevšimol. ,,Chápem," prisvedčil. Nevedel, či neurobil chybu, keď sa len opäť usmial a poprial jej krásny deň. No posledných pár dní, ak Rosmin splní, čo im sľubuje, jej pokaziť nesmie. Výlet do Eden Falls teraz určite ocení viac ako vážne rozhovory.

,,Aj tebe." Tieň v princezninom pohľade zmizol skoro tak rýchlo, ako sa objavil, a pery jej zase skrášlil jemný úsmev. ,,A ďakujem za skvelé ráno," zakričala za ním.

Po tom, ako jej otec zmizol medzi stromami, schytila svoj luk a tulec so šípmi, pridala k nim ten, ktorý stále čakal zapichnutý v drevenom terči, spontánne ho pobozkala, zatočila sa, až jej zo zapleteného vrkoča vylietli ďalšie pramienky vlasov, a rozbehla sa domov.

Trochu závidela, že otec ešte môže ostať v lese, no keď si spomenula na svoj popoludňajší program, cítila, že dnešná hodina etikety prebehne veľmi rýchlo. Možno bude aj dávať pozor - madam Mannerly nebola nijaká výhra, no aspoň raz za polrok si hádam zaslúži trochu pozornosti. Premýšľajúc nad všetkými možnými spôsobmi, akými by mohli prebiehať nasledujúce minúty, rýchlo zmenšovala vzdialenosť medzi sebou a zámkom. Bežala tak rýchlo, až mala pocit, že svojím telom rozráža vzduch ako svištiaci šíp. Radostne sa zasmiala. Letiaci šíp sa zrejme na určitú dobu stane jej symbolom šťastia. Spomedzi pier sa jej vydral prenikavý zvuk, zmes jasotu, výkriku a zapískania, za ktorý by sa určite zahanbila, keby ho niekto mal šancu počuť. Kolená jej bičovala svieža zelená tráva, bolelo to aj napriek hrubej jelenicovej koži, z ktorej jej Symerion pred časom ušil jej prvé nohavice. No v tej chvíli ju nič nedokázalo zastaviť. Dych sa jej zrážal v stále trochu chladnom horskom vzduchu prežiarenom jarným slnkom, ktorého lúče sa rozlievali po lúke ako teplé pohladenia matky po vlasoch svojho dieťaťa.

Princezná sa nadýchla a nasala do seba vôňu prvých kvetín, maličkých ružových hlavičiek pripomínajúcich ďatelinu, drobných žltých púčikov aj rosmínu, ktorého ľahučkú sladkú arómu bolo cítiť aj v takejto vzdialenosti od lesa. Vlastne mala pocit, že nádhernú ľahkosť nasáva celým telom. Nielen jeho povrchom, ale aj všetkým v sebe, srdcom, mysľou, dušou, celou svojou bytosťou. S roztvorenou náručou, bežiac skrz dlhé steblá svetlej žiarivej trávy, s doširoka otvorenými očami prijímala do svojho vnútra zlatom vibrujúcu energiu lúky.

V tej chvíli, a následne počas celej cesty domov, mala pocit, že strieborná sila z jej očí ju už naplnila celú.

Pred jedným z bočných vchodov do hradu takmer vrazila do matkinho radcu. Maeve prudko zastala a so zmäteným výrazom zaspätkovala, no muž v čiernom rúchu akoby si to ani nevšimol. ,,P-prepáčte," vyjachtala princezná, no radcova tvár neprezrádzala nijaký náznak hnevu. Len nechuti a pohoršenej odmeranosti, možno trochu väčšej než obyčajne.

,,Buďte opatrná, vaša výsosť," zaznel jeho tlmený hlas. Bol jeden z mála, ktorý ju tak oslovoval, čo mohol byť dôvod, prečo sa s ním dedička trónu nikdy nepúšťala do reči. Ani teraz nemala chuť na hádky.

,,Mrzí ma to, už si budem dávať pozor," zdvihla hlavu a pozrela mu do očí dúfajúc, že ju nezačne karhať za jej správanie a nechá ju odísť. Zažmurkala, keď jej radca opätoval tmavý pohľad a tvárou mu preletelo niečo, čo prečítala ako znepokojenie. Muž stuhol a dlho mlčky stál na mieste, nespúšťal z nej zrak tak dlho, až jej to začalo byť nepríjemné.

Začervenala sa. Nohavice. Už cestou na tréning lukostreľby si želala, aby nestretla nikoho z kráľovského dvora, kto sám seba považoval za tak urodzeného, že mohol súdiť ostatných. Mnoho komorných, dvorných dám, učiteľov a radcov jej jednoduchý štýl obliekania považovalo za vrchol nezdvorilosti. Niekedy to dokonca zašlo tak ďaleko, že ju dovliekli za matkou. Teraz však bola pripravemá obhájiť sa, že zobrať si jednu zo saténových sukní do lesa by bol zas vrchol nerozumu. Povedala by to presne týmito hrdo znejúcimi slovami, formulovanými tak, ako by mala ako správny horenos rozprávať.

Tento radca ju však za vládkyňou Ellerportenu nevzal. A keď sa už dlho nepohol z miesta, kde očividne primrzol v skrývanom zdesení, s tichým ,,ospravedlňte ma" prešla okolo neho a vošla dnu pripraviť sa na hodiny výučby, ktoré ju čakali.

Muž v čiernom bez pohnutia sledoval, ako sa za budúcou kráľovnou zatvorili dvere.

...

,,Otec ti to dovolil?"

,,Jasné. Nemal by?" Princezná si ledabolo prehodila cez plecia plátenú tašku, ktorú si sama pokreslila farbami. Kráľovná sa ponáhľala za ňou.

,,Ale to predsa... Ako dlho tam budeš?"

,,Neviem," zaznela ľahostajná odpoveď.

,,Maeve!"

Tu sa už plavovláska zvrtla. ,,Mami, nemusíš sa o mňa báť, ak teda tie otázky kladieš preto." Napriek nechuti, ktorú teraz cítila k akýmkoľvek rozhovorom s matkou, snažila sa stále hovoriť slušným tónom. ,,Poradím si aj sama. Máš pocit, že sa stratím niekde, kde vyrastám už trinásť rokov?"

Rosmin zastala, na malý moment sa odmlčala, akoby sa snažila nájsť vhodné slová. A hoci to Maeve považovala za nemožné, v jasnozelených očiach sa jej zablyslo niečo, čo pripomínalo zaváhanie. Opäť na chvíľu nevyzerala ako kráľovná. Od výrazu starostlivej matky však mala taktiež ďaleko. Stisla červené pery, ktoré jej ladili ku karmínovým šatám zladeným so zlatými šperkami, no potom pozrela na dcéru s nehou, ťažko badateľnou, no predsa tam bola. Tentokrát zneistela princezná.

,,Nie, ale len včera som riešila problémy s akousi bandou výtržníkov, ktorá na trhu kradla a rozbíjala predávaný tovar," odpovedala kráľovná vecne. ,,Nechcem, aby sa ti niečo stalo."

,,Ak ma niekto ukradne, rozbijem ja jeho," odvetila pohotovo malá blondínka. Zdalo sa, že matka sa nerozosmiala len kvôli dráme, ktorá sa medzi nimi odohrala pred troma dňami.

,,Aj tak, Mae," namietla, keď sa jej úspešne podarilo zachovať vážnu tvár. ,,Zohnala som ti sprievod."

Po tvári dievčatka sa rýchlosťou prevrhnutia džbánu rozlialo ohromenie. A obavy. ,,S-sprievod?" vyjachtala, hoci si sľúbila, že už pred mamou slabosť neukáže. V mysli sa jej premietli tváre madam Mannerly, hneď troch dvorných dám, dokonca aj večne mrzutého radcu. ,,Koho?"

Tu sa Rosmin trochu pousmiala. Maeve začala mať podozrenie, že sa k nej naozaj snaží byť milá. Škoda, že sa za jej správaním takmer vždy skrývala nejaká požiadavka.

,,Choď a presvedč sa sama," v kráľovniných očiach farby mladého jarného machu jej trochu zaiskrilo, keď pohľadom zaletela k Severnej bráne. Jej slová znovu vyvrátili dcérine predstavy. Maeve svojím chovaním pripomenula deň, kedy ju prekvapila príchodom Branona Tarka. Odrazu nechápala, prečo sa matka nespráva takto vždy. Akoby v nej žili dvaja odlišní ľudia. A mala pocit, že Kráľovnú v nej dokázal milovať jedine Symerion.

Nečakala na ďalšie nápovedy a bez akýchkoľvek slov na rozlúčku vybehla do zadných záhrad.

Už z diaľky videla, že pri bráne stojí jej Kamæleon. Jeho lesklý hnedý chrbát sa leskol na slnku takmer ako jazierko, ktorého hladina pripomínala v poludňajšom jase skôr vybrúsený krištáľ. Srdce jej poskočilo už len preto, že tam je. Posledné mesiace s ním trávila veľmi veľa času. Jazdiť sa už naučila natoľko dobre, že ju rodičia nechávali chodievať na prechádzky samú. Aspoň otec.

Maeve spozornela, keď medzi stromami, kde sa posledné ozdobné kry záhrad stretávali so Zeleným lesom, rozoznala ďalšie kone. Najprv len dvoch, potom ďalšieho. Nie, dvoch. Troch. Napriek tomu, že bola nútená prezliecť sa do šiat, bez problémov neprestávala udržiavať rýchlosť, ba ešte viac pridávala do kroku. Jeden, dva, tri, štyri, päť. 

Naozaj ich bolo päť.

A to hovorilo za všetko.

Odkedy videla na voľno pusteného Kamæleona, vedela, že údajný sprievodca, ktorého tak milo najala jej matka, nebude nijaká dvorná dáma. No päť koní mohlo znamenať len jedno. Restron a jeho muži sa vrátili.

Odkedy vyskočila do sedla, nevedela sa prestať smiať. Po bujarom zvítaní a objatí so všetkými členmi skupiny, pre ktorú ani Rosmin nevedela vymyslieť vhodný názov, nasledovali príbehy, pri ktorým im cesta zbehla neuveriteľne rýchlo. Ešte nestihli ani poriadne začať, keď sa pred nimi zjavili bielymi hradbami ohraničené budovy Bieleho mesta. Vpredu cválali Helvius s Viliamom, jeho brat Erland s bradatým Metiasem tvoril zadný voj. V prostriedku vedľa princeznej sedel na svojom tátošovi sám Restron, muž známy hneď niekoľkými vecami. Ak ho človek stretol, musel ho mať rád. Ak sa chcel niekam dostať, vždy sa tam dostal. Objavil sa, kedy sa mu chcelo, no okrem tých vzácnych chvíľ nikto nevedel, ktorými krajinami sa túla. Sama Maeve ho videla len ako veľmi malá, no bezvýhradne mu dôverovala, hoci všetko, čo sa v jeho prítomnosti stalo, sa vždy odohralo veľmi rýchlo a pripadalo jej to skôr ako sen než skutočnosť. Lesný mužík a jeho družina o sebe neradi prezrádzali priveľa. Posledným faktom, tiež prísne tajným, bolo jeho blízke priateľstvo s chudobným námorníckym mladíkom, ktorý sa o pár rokov oženil s kráľovnou.

Boli jedna zo záhad, na ktoré sa dedička trónu mohla pýtať, koľko chcela, no nedostala odpovede. Po trinástich rokoch života vedela len to, že keď bol jej otec ešte chlapec, tvorili spolu šesticu nerozlučných priateľov, ktorí podržali jeden druhého aj napriek ťažkému životu v rybárskej osade. Po čase sa ich cesty na pár rokov rozdelili, Restronovi muži zmizli z povrchu zemského a Symerion sa stal manželom ellerportenskej panovníčky. Ako, to bol príbeh, ktorý tiež nikdy nebol vyrozprávaný do konca. Záverom každej, vždy priveľmi krátkej odpovede na Maevine otázky bolo to, čo vypozorovala už ako malá - muž s mohutnými ramenami a dlhými hnedými vlasmi pripomínajúcimi kusy lana je neoficiálne v službách kráľovnej. Bojoval v Šarlátových bojoch a odkedy medzi Stendalenom a Ellerportenom opäť panuje mier, na hrade sa raz za pár rokov objaví, pokľakne pred jej veličenstvom v trónnej sieni, kde mu zrejme zadá ďalšie príkazy, vezme jej dcéru do lesa, dlho do noci sa rozprávajú s otcom a ráno je zas preč.

No teraz bol tu, nikto nevedel ako a prečo. A stisol princeznú o svojom pevnom, machom voňajúcom náručí, smial sa s ňou a ukazoval rady zubov, z ktorých niektoré mu chýbali, opreteky cválal lesnou cestou, ktorá sa časom napojila na hlavnú, vydláždenú bielym kameňom, z ktorého bol postavený aj samotný hrad, a pokrikoval historky, z ktorých plavovlasá dievčinka, zadúšajúc sa od smiechu, takmer spadla z koňa. 

Otcovi divokí priatelia ani zďaleka nezapadali do mestečka, ktorého obyvatelia v skromných, no slušných čistých šatách pokojne prechádzali ulicami s košíkmi v rukách. Dámy v bielych čepcoch za nimi otáčali hlavy, deti nadšene výskali, muži sa uškŕňali alebo pohoršene odpratávali z cesty svoj tovar vystavený po bokoch širokých ulíc. Tu Restron zaťahal tmavého žrebca za opraty a otočil sa smerom k svojej dočasnej chránenkyni.

,,Kam to bude, princeznička?" zavolal na ňu, hoci bol len o pár krokov ďalej.

,,Neviem," zakričala Mae naspäť. ,,Nemám žiadny konkrétny plán. Len som..." Tu sa jej po tvári rozlial roztomilo nevinný úsmev, ktorého pravý účel muž z lesa okamžite odhalil. 

,,...chcela zmiznúť," dopovedal za ňu.

Budúca kráľovná so žiariacimi očami prikývla. Naklonila sa, aby videla sprievodcovi do tváre aj napriek hustej clone vlasov. 

,,Vieš, ja," šepla dôverne. ,,Vlastne som sem chcela ísť sama, bez dozoru. Prepáč, že ti to takto hovorím, som veľmi rada, že ste všetci tu, ale chcela som robiť niečo, čo by vás," pohľadom preletela po netrpezlivých, no vysmiatych tvárach zvyšných mužov, ,,asi nebavilo. Poprechádzať sa, poobzerať sa po stánkoch, zájsť do mestskej knižnice a tak..." Opäť ten nevinný úsmev. Restron len upokojujúco žmurkol oboma očami.

,,To mi znie dosť konkrétne," zamrmlal s úškrnom. ,,Mne to vysvetľovať nemusíš, si ako tvoja mama. Nerozumiem, ako niekto môže byť večne zalezený v knihách, ale kráľovné asi potrebujú aj trocha pokoja," zaškeril sa. Strnisko nad hornou perou sa mu zavlnilo a na oboch lícach pokrytých tmavými pehami sa mu vytvorili jamky. Vyzerali ako ryhy vyryté na soche vymodelovanej z pevnej červenkastej hliny.

,,Dobre, milá princezná," pokýval hlavou, akoby práve uvažoval. ,,Tak teda poďme na trhovisko, tam som už nebol veľmi dávno. Hijó!" Bez varovania popohnal koňa do cvalu a na jeho povel aj ostatní členovia družiny. Špinavé kopytá zanechávali na bielych kamenných dlaždiciach slabé blatové odtlačky. Maeve nečakala a pobrala sa za nimi, hoci jej vychovanie nedovoľovalo preháňať sa po uliciach takouto rýchlosťou.

,V tých otrhaných plášťoch by si nás pokojne mohli pomýliť so skupinou, ktorá včera rozbila ten tovar,' prebleslo jej hlavou sledujúc mužov, ktorí ju postupne predbiehali, rátajúc medzi nich aj seba. Aspoň dúfala, že v šatách, ktoré si vybrala, nebude hneď celé mesto vedieť o jej pôvode. Výčitky z vydesených pohľadov obyvateľov Eden Falls pomaly ale isto prekrývalo nadšenie z rýchlej jazdy, až sa napokon aj ona rozhodla trochu si zacválať. Onedlho dobehla Erlanda, ktorý na ňu počkal tesne pred vstupom na jarmočné námestie. Vtedy už videla aj ostatných. Restron s Metiasem s úsmevmi na širokých tvárach čakali o pár metrov bližšie k prvému hlúčiku ľudí, zatiaľ čo zvyšný dvaja jazdci sa hnali ďalej. 

Maeve pri pohľade na množstvo stánkov, kočiarov, zvierat a mešťanov, dokopy vytvárajúcich dokonalé stelesnenie ruchu, zaplavovala taká vnútorná spokojnosť, ako už dávno nie. Na moment dokázala zabudnúť na Aedelstena, hroziace zásnuby, hádku s kráľovnou aj ranný tréning lukostreľby. Vychutnávala si pohľad na zhon pred sebou, na predávajúcich a kupujúcich, na množstvo košov, nádob, kvetín a pestrofarebných výšiviek, rovnako ako na prúžky svetla na šiatroch, ktoré na ne kreslilo poludňajšie slnko, a chuť mora vo vzduchu, ktorú od blízkeho pobrežia prinášal svieži vánok. 

Až do chvíle, kedy si všimla dav zhromažďujúci sa pri jednom zo stánkov. A predvoj svojho sprievodu, ktorý v rýchlosti takmer narazil do hlúčiku predavačiek vystavujúcich svoj tovar príliš blízko cesty. Vlajúcim plášťom zhodili džbán, ktorý sa okamžite rozbil. Jeho zvuk však pohltil dupot konských kopýt a muži sa ani neobzreli. Maeve nečakala a vyrazila za nimi s Restron a zvyškom jeho priateľov za pätami. Dobehla práve včas, aby videla, ako jedna mladá žena len tak-tak uskočila z cesty, pričom sa pošmykla, dopadla na zem a jej košík s čerstvo naloženými potravinami sa skotúľal pod koleso kočiara, ktorého majiteľ našťastie práve niečo kupoval. 

Radosť z voľnosti, ktorú princezná cítila, sa okamžite presunula do úzadia a nahradil ju zmysel pre povinnosť, ktorý jej Rosmin tak dlho vštepovala do srdca. A túžba chrániť svojich ľudí.

,,Viliam, otoč sa," zvolala tak prenikavo, až sa zvrtli nielen dvaja splašení jazdci, ale aj desať ľudí stojacich okolo. Plavovlasý muž v modrom rozstrapkanom plášti so svojím druhom okamžite zastali. Vyvalili oči, keď uvideli skazu, ktorú za sebou zanechali, a zoskočili z koní. Maeve však bola rýchlejšia. Priskočila k žene a podala jej košík, kým sa meštianka šikovne pozviechala zo zeme a oprášila si sukňu. 

,,Ospravedlňujem sa," vychrlila Mae a vyčarovala nervózny úsmev. Na chvíľku pozrela do hnedých očí svojej poddanej, potom však odvrátila zrak, akoby sa hanbila, že dvaja výtržníci patrili práve k jej sprievodu. ,,Otcovi muži občas nevedia, čo je to slušnosť." Tu sa otočila, akoby si až teraz uvedomila, že tam stále stoja. 

,,Ospravedlň sa tejto dáme," vyštekla prísnejším hlasom, ako mala vo zvyku, a dobre si to uvedomovala. V tejto chvíli jej však ani na um neprišlo zapodievať sa tým, či sa nezačína až príliš podobať na matku. Modrý pohľad plný zahanbenia a urazenej hrdosti zapichla do vysokej postavy Viliama, ktorý sa už ponáhľal späť k dievčine s košíkom. 

,,Netreba," začala krútiť hlavou žena, no vtedy už stál člen Restronovej družiny tesne pred ňou. ,,Ja-ja, veľmi ma to mrzí, nechcel som vás vyľakať. Dúfam, že ste v poriadku, madam," jachtal neohrabane, v tvári celý červený. 

Svetločervené pery meštianky sa sformovali do zmäteného, jemne polichoteného úsmevu. ,,Nič sa nestalo, som celá. Naozaj," uistila ho a pobrala sa na odchod. Viliam ju však zastavil. 

,,Nemal som chodiť tak rýchlo. Škody vám zaplatím." 

Hnev malej princeznej utíchol. Pri pohľade na bezradného muža, ktorý sa snažil vyloviť z hlavy aspoň niekoľko zdvorilostných fráz, sa takmer rozosmiala. A mala pocit, že žena je na tom rovnako. Úsmev sa jej rozšíril a na okamih sa jej pobavením iskriace oči stretli s Maevinými, akoby si vymieňali tajné správy, ktoré dokážu prečítať len ony dve. Plavovláska pocítila náhlu túžbu dať sa s ňou do reči. Vypytovať sa jej na život v meste a podeliť sa s ňou o svoje starosti, o všetko, čo nemala komu vyrozprávať. Nevedela, odkiaľ sa v nej ten pocit zobral, no bola si istá, že táto dievčina by ju dokázala pochopiť. 

Tu žena zvážnela a jej úsmev sa z rozpačitého zmenil na upokojujúci a žiarivý, až pripomínala samotnú kráľovnú Rosmin. ,,Som veľmi poctená vaším záujmom, no prosím, verte mi, ak poviem, že som v najlepšom poriadku. Prijímam vaše ospravedlnenie a prajem vám šťastnú cestu." Spôsobne kývla hlavou, akoby naznačovala úklon, čím taktne a so šarmom, akého by na kráľovskom dvore bola schopná len jedna osoba, naznačila, že debatu považuje za uzavretú. Maeve stŕpla a ostala stáť ako primrznutá k zemi. Keď sa spamätala, kývla dvojici mužov, aby išli napred. Keď sa uistila, že sa žena nedíva, naznačila to isté aj Restronovi, mlčky formulujúc perami odkaz, že za nimi príde neskôr. Našťastie lesný muž pochopil a popchol koňa do klusu. Metiase s Erlandom šli poslušne za ním. Oveľa pomalšie, ako si princezná s uspokojením všimla.

Potom sa obrátila späť k dievčine, ktorá predvídavo ostala stáť na mieste. Žeby si predsa len všimla jej naliehavé gestikulovanie?  

,,Ja..." Odrazu Maeve nevedela, čo povedať. Prečo nešla za ostatnými a rozhodla sa ostať s úplne cudzím človekom, nebolo jasné ani jej. Cítila však, že musí ešte niečo povedať. Že to potrebuje. V tej chvíli to pre ňu bolo dôležitejšie ako vidina voľného popoludnia.

,Mrzí ma, že sa to celé stalo. Ak vám treba s niečím pomôcť...' vymýšľala najvhodnejšie frázy na opätovné rozprúdenie konverzácie. Uvedomila si však, že by neznámu dámu mohli akurát tak otravovať. A kým prichádzala na niečo lepšie, odrazu len videla, že sa dievčina otočila a znovu na ňu uprela svoj mäkký láskavý pohľad. Keď sa princezná zapozerala do jej očí, mala pocit, akoby sa celý svet začal pomaličky roztápať. Ak by mal pocit bezpečia farbu, bola by to presne tá svetlohnedá, ktorá vyžarovala z dúhoviek ženy oproti nej, akoby ona samotná žila a dýchala. Nevedela si spomenúť, či už niekedy videla také živé oči. 

Mladá žena sa žiarivo usmiala. Oči, ktoré by vedeli rozprávať príbehy, pozreli na malú blondínku s novým záujmom, nie príliš okatým a doplneným pokojnou radosťou niekoho, kto prijíma svet, aký je, a teší sa z neho. Vtom sa v nich zablyslo niečo, čo Maeve pripomenulo iskričky odlietajúce od budúceho meča vo vyhni pri úderoch kladiva.

Žena sa uklonila. Tentoraz hlboko a noblesne, hoci celý pohyb trval len necelé tri sekundy. Potom sa nepatrne naklonila k svojej záchrankyni a sprisahanecky šepla: ,,Veľmi si vážim vašu starostlivosť, výsosť, no naozaj som v poriadku." Keď videla, ako dievčinka pootvorila ústa v prekvapenom o, v očiach jej opäť zahoreli medené iskry.

,,To je... to tak vidno?" opýtala sa Mae s rozpačitým úsmevom, aký ešte pred chvíľkou zdobil tvár dievčiny z mesta. Jej líca začali chytať svetlý ružový odtieň. 

Neznáma sa rozosmiala. Spontánne a jemne, akoby si uvedomovala, že sa jej smiech môže kráľovskej dcéry dotknúť, a dávala pozor, aby sa presne to nestalo. ,,Ak ste chceli zapadnúť, odporúčala by som menej nápadné oblečenie," povedala stále s vrelým úsmevom. Maeve len dúfala, že sa tak skoro usmievať neprestane. 

,,Neverili by ste, ale toto bolo nenápadné oblečenie," obhajovala sa. ,,Aspoň za bránami hradu," líca jej zalial sýtejší odtieň červenej. 

Jej odpoveď vyvolala u ženy ďalšiu salvu dobromyseľného smiechu. ,,Ale verím, vaša výsosť. Viem si to celkom živo predstaviť."

Princezná sa už-už chystala odpovedať, cítila, ako v nej narastá nadšenie z toho, že žena neodišla a stále stojí pred ňou. Že sa jej oplatilo ostať. No potom sa zháčila.

,,To oslovenie nie je potrebné," poponáhľala sa. ,,Ešte nie som kráľovná a dovtedy by som bola rada, keby ma všetci volali menom. Nemusíte mi ani vykať." Usmiala sa. ,,Takže... volám sa Maeve. Teší ma," predstavila sa, akoby sa predošlý rozhovor vôbec neodohral. Keby v tej chvíli bola sama, rozchichotala by sa ako blázon. Konečne sa nemusieť nesprávať ako princezná bol neskutočne dobrý pocit. A zdalo sa, že dievčina to vidí tiež.

Upravila si gaštanové kučery, ktoré jej z voľného vrkoča zaleteli do tváre, a pristúpila na hru. Na svoje i Maevine nesmierne prekvapenie budúcej kráľovnej podala ruku, akoby bola len obyčajným mestským dievčaťom, neprestávajúc jej pritom hľadieť do očí.

,,Ja som Ellen."

***

Ou jééé, vidíte to všetci? Ja som tú kapitolu konečne dopísala! Trápila som sa s ňou od mája! :D Toto si žiada potlesk! :DDD

Taak, čo hovoríte na kapitolku? Viem, bola dlhá, no ja už dĺžku meniť nebudem, píšem tak, aby v častiach bolo všetko potrebné, nie aby v nich bol určitý počet slov. Ak by vám takéto dĺžky prekážali, pokojne čítajte aj na trikrát, hihi :). Ja to tak robím :D. Chcela by som ešte povedať, že táto scéna sa nachádza aj v piatej kapitole prvého dielu (kto ju spoznal? :D), no je napísaná o dosť inak, hoci dialógy som zachovala :D. Ešte tam bol aj spomenutý trh, ktorý som vtedy absolútne nemala vymyslený. Verím, že je to práca ochrancov zhora a veľmi im ďakujem, že ma mojím príbehom takto vedú. Aj tamtú scénu plánujem prepísať, no budem to robiť priebežne. 

Práve chuť takmer všetko prepísať mi zabraňovala písať ďalej, no už som sa rozhodla. Budem písať nové kapitoly aj prepisovať staré podľa nálady a na všetky zmeny v deji vás upozorním. Po dokončení knihy bude veľká rekonštrukcia, po ktorej bude z KK nový príbeh, pevne verím, že lepší, ktorý už pošlem do vydavateľstva. Zatiaľ však len dúfam, že bude dávať zmysel aj takto, hoci sú niektoré veci nedotiahnuté... aj tak neviem, či si ešte pamätáte začiatok natoľko, aby ste sa potom sťažovali, že som niečo zmenila :DD. Na všetko vás ale aj tak upozorním :).

Ďakujem všetkým, ktorí na príbeh nezabudli a stále ho čítajú, aj za nových čitateľov, ktorí pribudli počas mojej spisovateľskej prestávky. Verím však, že už skončila a ja sa opäť rozbehnem. Držte mi palce :).

Cissi