,,Ak je na svete niečo, čo viem, tak je to istota, že na svete sú ľudia, ktorých neprestanete ľúbiť, nech sa deje čokoľvek."

(Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín)

,,Poriadne," počula jeho hlas. Sústredila sa tak veľmi, že sa jej zdalo, akoby prichádzal zďaleka, hoci jeho zdroj stál len pár krokov od nej. Biela hmla, tenučké nitky popretkávané do obrazcov podobných obláčikom, jej pomaly zahaľovala priestor okolo temena hlavy. Občas pre ňu dokonca nevidela na terč, hoci biele vlákna boli pôvodne dôsledkom jej prílišnej snahy o nasmerovanie šípu do cieľa. Teraz sa jej trochu vymykala spod kontroly, no vedela, čo s ňou má urobiť. Po pár zažmurkaniach bola preč. 

,,Ešte trošku," začula zozadu. Ak by sa obzrela, uvidela by siluetu muža so širokými ramenami a vrkočom strapatých, po lopatky dlhých vlasov farby západu slnka nad morom. Teraz to však nepripadalo do úvahy. Nesmela spustiť zrak z hrota svojej ručne vyrobenej zbrane, jedinej, ktorú mala ako žena vysokého postavenia dovolené používať. Po otcových slovách zatiahla ruky ešte o pár milimetrov, no cítila, že ju začínajú bolieť už aj svaly, o ktorých donedávna ani nevedela, že ich má. Z napoly stisnutých pier sa jej vydral tlmený vzdych. 

,,No tak," posmeľoval ju hlas. Zdalo sa jej to, alebo odrazu nabral akýsi výsmešnejší podtón? ,,Hádam mi nechceš povedať, že toto je všetko, čo dokážeš."

Zabralo. Maeve zaťala zuby, prudko potiahla rukou, tetiva sa napla a vzápätí sa do stromu zapichol šíp. Krídelká z bielych pierok sa ešte pár sekúnd mierne chveli, rovnako ako paže malej princeznej. So záujmom si prezrela svoje dielo. Zlepšovala sa, o tom nebolo pochýb.

Napriek vracajúcej sa hmle k nej doľahol pobavený, uvoľnený smiech, ktorý spôsobil, že sa okamžite usmiala aj ona. ,,Výborne," zazubil sa Symerion Stormrive, keď sa k nemu otočila. V tej chvíli jej tak veľmi pripomenul Larrena, až jej poskočilo srdce. Napriek tomu, že sa rozlúčili len pred troma dňami, obaja bratia jej chýbali viac, než jej bolo milé. Nemala však čas opäť upadnúť do nostalgie. Na plece jej dopadla opálená ruka s dlhými stvrdnutými prstami, ktoré ju však pohladili s takou nehou, akú u mužov vidieť len zriedka. ,,Už len trafiť sa do terča."

Sebavedomý úsmev dedičky trónu na okamih pohasol, potom sa však zasmiala tiež. ,,Ale bolo to lepšie ako minule," namietla a natiahla sa pre ďalší šíp. Ako sa zohla k tulcu opretému o kmeň brezy, musela povypľúvať vlasy, ktoré jej pôsobením zemskej príťažlivosti spadli to tváre. Vydala zo seba priškrtený zvuk, ktorý opäť rozosmial jej otca, a keď sa postavila, odhrnula si zlatisté kadere dozadu tak prudko, až nimi nechtiac zmlátila ďalší strom. 

,,Au," zaúpela a primrzla na mieste, aby si voľnou rukou odmotala svetlé pramienky z tenučkých konárov, na ktorých sa už začalo objavovať prvé jasnozelené lístie. Vyvalila modré oči, ktoré Symerion tak často prirovnával k tunajším vodopádom. Boli rovnako silné, premenlivé a plné najrozličnejších farieb od tmavej tyrkysovej po svetlobelasú. Dokázali hľadieť s takou intenzitou, až z nich museli naskakovať zimomriavky aj neživým predmetom, a striedavo zamŕzať a opäť sa topiť, rovnako ako mohutné riavy valiace sa zo skál nad Bielym mestom.

Princeznino neutešené rozpoloženie znovu prinútilo svetlovlasého muža uvoľnene sa zasmiať. Podišiel k nej o pár krokov bližšie a ochranársky zdvihol ruky. ,,Ukáž, pomôžem ti." Jeho hlas tesne nad jej hlavou jej zavibroval až niekde v mozgu. A zase sa usmiala. V otcovej prítomnosti ani nemohla inak.

,,Nie som malá," namietla slabo, no dovolila, aby jej Symerion zručne povyplietal spomedzi konárikov zamotané vlasy, ktoré sa medzičasom zmenili na nadýchané plavé chumáče. Stále však žiarili rovnakou farbou ako otcov vrkoč. 

,,Samozrejme že nie," pohotovo odvetil manžel ellerportenskej kráľovnej tónom, pri ktorom by sa dalo pochybovať, či si z nej opäť neuťahuje. Po dokončení spokojne zastrčil jeden z neposlušných zlatistých pramienkov Maeve za mierne zašpicatené ucho. 

,,Mala by si ich nosiť zopnuté, keď si vonku," poznamenal. Nečakal na jej odpoveď a rovnako rýchlo, ako ich vyslobodil z dreveného väzenia, začal z vlasov systematicky vytvárať účes podobný tomu jeho. Keď bol hotový, stiahol si zo zápästia kožený náramok a dvakrát ho omotal okolo vytvoreného diela. 

Princeznej okamžite do tváre spadlo niekoľko kratších vlniek, ktoré len zvýraznili jej detsky okrúhle líca a špicaté uši. Naširoko sa usmial. ,,Vyzeráš ako elfka."

Dedička trónu len pokrčila nosom. ,,Nemám rada podobné účesy," zamrmlala. Hneď sa však spamätala a ospravedlňujúco dodala: ,,Teda, ono je to pekné a asi aj praktické, ale chcem, aby si aspoň moje vlasy užívali voľnosť..." Zaváhala. Žiara v jej akvamarínových očiach pohasla, akoby v nich pomaličky zapadali všetky hviezdy. ,,Keď už ju nemôžem mať ja," vydýchla.  

Náhle bolo počuť nielen jemný šelest prvých jarných lístkov, ale aj štebot vtákov v diaľke a nepatrné čľapotavé narážanie vody o kamene ozývajúce sa z miesta, kde vyvieral Zelený potok. Maeve sa odmlčala a rýchlo pozrela na otca, zneistená prívalom zvukov z okolitého prostredia. Zvukov, ktoré nevnímala, kým počula jeho neutíchajúci smiech. No keď stíchol začala pochybovať, či veta, ktorú sa rozhodla vysloviť, nebola príliš. Príliš... pravdivá.

Takmer ňou myklo, keď pocítila jeho ruky na svojom čele. Horúcimi bruškami prstov sa dotkol krátkych kučierok, ktoré sa jej, miesto aby dorastali do dĺžky hodnej zapletania do vrkočov, neposlušne stáčali smerom nahor. Ruka pokračovala smerom nadol k ľavému lícu, kde spomalila a pohladila princezninu tvár, sprevádzajúc toto gesto prúdom tichých, no rozhodných slov. 

,,Nikto na svete nie je úplne slobodný, Mae," šepol Symerion. ,,Ako život plynie, ľudia sa učia. Či chcú, či nechcú. A prináša im to mnohé výhody. Poznanie. Vedomosti. Schopnosť rozoznať dobro od zla. No spolu s poznaním prichádza aj zodpovednosť. Človek, ktorý nie je za nič zodpovedný, ani za seba, nie je človek, len tvor vykonávajúci prvé, čo si zmyslí. Aj takí existujú." Muž sa pousmial. ,,Keď sme boli so sestrou malí, starí námorníci nám rozprávali príbehy o škriatkoch žijúcich hlboko v horách. Celé dni nerobili nič iné, len sa tešili zo života, pretože mohli robiť všetko, čo sa im zachcelo. Tancovali, smiali sa, pretekali sa medzi stromami a skladali piesne o svojej slobode. A... nikdy sa nezmenili. Boli stále rovnakí, ľahkovážni a bezhlavo šťastní, nikdy ich nič netrápilo a vždy mali všetko, čo potrebovali. Preto nemali potrebu niečo na sebe zlepšovať. U nich to nebolo nič zlé. Ich poslaním bolo byť škriatkami a byť šťastní vo svojich rýchlo plynúcich životoch. No ľudia," kráľovnin manžel si zamyslene prešiel jazykom po spodnej pere, ,,majú na viac, Mae."

Princezná tíško počúvala. Oči sa jej takmer znovu zarosili drobnými kvapôčkami strieborných sĺz, otec jej už tak dávno nič nerozprával. Chýbalo jej to. No napokon len slabo namietla: ,,Nemyslím si, že sa ľudia menia."

Symerion sa usmial. ,,Nie menia. Vyvíjajú. Pretože narážajú na rôzne situácie, pretože naberajú skúsenosti, nadobúdajú zodpovednosť. Tak ako ty," žmurkol a opäť prešiel dcérke rukou po vlasoch. Jeho oči nevideli hmlu, ktorá sa ako para z hrnca s vriacou vodou lenivo miešala s okolitým jarným vzduchom. Existovala len v jej mysli, vznikala z niečoho, čo sama nevedela popísať. Maeve sa však napriek tomu bála, aby sa neznámy biely dym nepreniesol aj na neho. Zodvihla ruku a vyhľadala ňou otcovu dlaň. Zovrela ju končekmi prstov a usmiala sa - dúfala, že dostatočne odhodlane. 

Jej myseľ náhle zaspätkovala. Otcovi nemôže klamať. Statočné úsmevy môže venovať matke, bratom, sama sebe, no jemu nikdy. Jeho nepotrebovala chrániť, ani mu nič dokazovať. On chránil ju a vždy vedel, čo si skutočne myslí. Jej chabé herecké schopnosti pri ňom strácali svoj význam. 

,,Mám pocit, že matka chce zo mňa urobiť niečo, čím nie som," priznala sa v rýchlosti, aby napravila svoju chybu. A už len z trucu zopakovala svoju najčastejšie používanú hlášku. 

,,Nechcem byť kráľovnou."

Bývalý námorník sa zaškeril. Tentokrát jej so svojím šibalským úškľabkom pripomenul Rickharda. ,,A je to tu zas," poznamenal veselo, akoby nešlo o nič vážne. Maeve to trochu nahnevalo, no pohnevať si otca bola tá najhoršia vec, ktorú by v týchto časoch mohla urobiť.

,,Nesmej sa, tebe sa nikto nikdy nevyhrážal, že budeš kráľom," odvetila mierne popudene, no predsa s prímesou niečoho, čo by sa pri troche fantázie dalo nazvať trpké pobavenie. 

Bolo to tak. To, že sa Symerion Stormrive oženil s Rosmin Redfaerdig, s ellerportenskou kráľovnou, mu neumožnilo používať rovnaký titul. Možno aj kvôli tomu nikto neprotestoval proti tomuto zväzku, hoci to všetko boli len Maevine úvahy. O svadbe mamy s otcom sa nikdy veľmi nerozprávalo, hoci len máloktorý príbeh by si vypočula radšej.

,,To je pravda, no ja si nesťažujem," uškrnul sa plavovlasý muž. Na slnku presvitajúcom pomedzi ostrozelené lístie sa mu zalesklo jemné pár dňové strnisko. ,,Každému bola daná úloha, ktorej je hoden," prehlásil s jasom v modrozelených očiach a s presvedčením tých, ktorí veria. ,,A my musíme veriť, že Osud pre nás vybral to najlepšie, zlatíčko moje."  Zohol sa a krátko ju objal, čo u nej vyvolalo pár bublavých fontánok smiechu. 

Potom však následníčka trónu opäť zvážnela. Hoci ich vyslovoval rovnako bezstarostným tónom ako predchádzajúce, slová jej otca sa jej dotkli viac, než sama čakala. V hrdle jej navrela hrča, potláčaný plač, do ktorého chcela prepuknúť v každej voľnej chvíli posledných troch dní. Plač taký hlasný a tragický, že by ju okamžite zobrali aj do cechu kočovných hercov. No okrem toho si uvedomila, že... že jej otec má možno... Nie, nie možno. Mal pravdu.

,,Chcem vystreliť ešte jeden šíp," vyhlásila rozhodne. ,,Chcem - chcem to ešte skúsiť."

Otec jej s úsmevom podal ten, ktorý pustila na zem pri svojej vyslobodzovacej akcii. ,,Nech sa páči, madam," hlavou naznačil úklon, za ktorý sa mu dostalo len výsmešné vyplazenie jazyka. Madam však bolo rozhodne lepšie ako ,vaše veličenstvo'.

Maeve zobrala luk, s poďakovaním vzala podávaný šíp a natiahla tetivu. Najprv opatrne, no potom tak prudko, až sa jej hrot zbrane odklonil a takmer vypadol na zem. Dievčinka potiahla nosom, naširoko sa rozkročila a zaujala tak bojový postoj skvelo doplnený odhodlaným výrazom, ktorý všetky živé bytosti naokolo varoval, nech sa majú na pozore. Ani muž stojaci za ňou sa neopovážil usmiať, aj keď mu jej príliš veľká snaha urobiť všetko dokonale pripadala ako dôvod na úsmev. Hoci slabý plamienok zúrivosti v dcérinom vnútri, túžbu po dosiahnutí svojho za každú cenu, rozhodne nebolo rozumné podceňovať. O krok odstúpil a s napätým výrazom sledoval, ako sa princeznin luk ohýba čoraz väčšou rýchlosťou.

Svet sa zastavil. Nevedela, ako to bolo možné, no bolo to tak. ,Sústreď sa,' prikázala sama sebe prísnym hlasom, až si pripomínala matku. To ju podnietilo k tomu, aby s narastajúcou vnútornou agresivitou natiahla tetivu ešte viac. ,Poriadne,' počula v hlave otcov hlas. ,Ešte trošku.' 

V duchu sa uškrnula. A prisľúbila otcovi, že tentokrát šíp doletí ďalej. Nevedela, prečo sa rozhodla skúsiť to znovu. Trénovala už vyše hodiny bez výrazného zlepšenia, o chvíľu bude musieť utekať na hodinu etikety, to sa jej však teraz javilo ako úplne nepodstatné. Možno práve výrok, ktorý vyslovil jej otec, v nej prebudil bojovnosť, ktorá bola jej odvekou súčasťou a mala tú možnosť zoznámiť sa s ňou už v útlom detstve. Čakala, nie - dúfala, že po uvedomení si významu jeho slov sa udeje nejaký zázrak. Niečo, čo by ju presvedčilo, že cesta, po ktorej sa vyberie, bude tá správna. A čo by bolo krajšie, ako víťazoslávne trafiť do úplného stredu terča?

Hlasy rozumu, ktoré sa ju snažili upozorniť na existenciu prírodných zákonov a reality, umlčala jedinou ráznou myšlienkou. Nebola šanca, že by sa zlepšila po takom krátkom čase práce. Veci sa nedajú dosiahnuť len tým, že to veľmi chce, navyše ani nevie prečo. Ak by sa vôbec trafila do stromu, na ktorom bol pripevnený terč, bola by to náhoda a šťastie, ktoré ju v poslednom čase tak veľmi obchádzalo. Nehovoriac o tom, že hneď za ňou stojí jej otec a potláča smiech pri pohľade na malé dievčatko so zúrivým odhodlaním v očiach. Nemusela sa obzerať, aby vedela, že to tak je.

Hmla sa vrátila. Rovnako náhle, ako zmizla, a rovnako náhle, ako sa objavila prvýkrát. Nebolo to dnes. Bola Maevinou spoločníčkou už pár dní, vytvorila sa v jej hlave, vychádzala akoby odnikiaľ, no bola jej súčasťou viac, ako by si priala. A pritom nemohla byť skutočná. Ani to ju však teraz netrápilo. Netrápilo ju nič. Všetky argumenty, všetko to, čo by za normálnych okolností nazvala zdravým sedliackym rozumom, čiže niečím absolútne nevyhnutným pre život napriek tomu, že mala od sedliaka ďaleko, teraz bolo bezvýznamné, strácalo sa to v diaľke za obzorom rovnako ako myšlienky na jej nastávajúceho, na škriatkov, o ktorých jej rozprával otec, dokonca aj na otca. Ostala jediná túžba.

Trafiť. Ten. Terč.

Dostať sa do cieľa a odísť ako víťazka. Prekonať samú seba. Ukázať, že nie je bábka Osudu, ale verná služobníčka, ktorá však bude bojovať pri akomkoľvek pokuse o krádež jej radosti zo života. 

Za každú cenu teraz musí... musí...

Ruky sa jej prestali chvieť. Mala pocit, že nedýcha. Možno ani nedýchala, v tej chvíli to bolo jedno. Jedno so všetkým, čo ju kedy trápilo, čo sa jej kedy stalo alebo čo sa stať malo. 

Zrak sa jej na sekundu rozostrel, no keď opäť videla jasne, jediné, čo bola schopná vnímať v tichu, ktoré sa okolo nej rozhostilo, bolo, že biely dym vôkol začína iskriť. Na strieborno. Nevedela, či to je jedna z hier jej fantázie, ktorá sa snaží predstavovať si ten magický okamih, ktorý má nastať - no vystrelila. Nemala čas sa zapodievať ničím iným. Strieborná žiara, to iskrivé roztavené svetlo niekde v kútiku jej očí ju prinútilo konať bez premýšľania. 

Oproti mĺkvu, ktoré ju obklopovalo, bolo svišťanie šípu také hlasné, až jej skoro odtrhlo bubienky. 

Sklonila sa. Náhle jej prišlo zle. Oprela mohutný luk o zem a zavesila sa naň, akoby ju mohol udržať. No akoby zázrakom nespadla na zem ako odtrhnuté steblo trávy. Až neskôr si uvedomila, že ju otcove ruky podopreli zozadu a pomohli jej postaviť sa. Na zátylku cítila jeho šteklivý dych, počula, ako sa neveriacky chichoce. Keď opäť dopadla pevne na vlhkú lesnú pôdu a ranné slnko jej zasvietilo do očí, až vtedy precitla z chvíľkového duševného spánku. Otočila sa a videla, že Symerion stojí len pár centimetrov od nej s rukami v bok a s nesmierne širokým úsmevom na tvári hľadí kamsi do diaľky.

,,Tak toto... toto som naozaj nečakal," priznal sa jej so smiechom, dookola krútiac hlavou a striedajúc udivený tón s pobaveným, hoci v oboch z nich bolo počuť neskrývaný obdiv. 

Maeve sa nedočkavo otočila. Vyvalila tyrkysové oči, tak veľmi podobné vodopádom Bieleho mesta, a užasnuto ustrnula na mieste. Otec sa k nej sklonil, jednou rukou jej stisol dlaň a druhou ju potľapkal po pleci, no aj tak neodtrhla pohľad od miesta, kde sa v strede terča kolísal vystrelený šíp. Jej šíp.

,,Teraz ti niečo poviem, hviezdička," zašepkal jej otec do ramena. ,,Múdrosť nášho rodu, ktorú mi povedal ešte môj starý otec, otec niekoľkokrát po ňom, a teraz ju hovorím ja tebe. Múdrosť, ktorú musíš predať ďalej aj ty. A ktorá ti možno trochu pomôže, ak budeš niekedy pochybovať, kto si a kam patríš." Nasledovala ďalšia vlna smiechu, počas ktorej sa mu v očiach mu dokonca zaleskli slzy dojatia, cítila ich na belasom rukáve voľnej ľanovej tuniky. ,,Každý Stormrive vie strieľať z luku."

***

Až spätne mi došlo, že som písala o "slobodných škriatkoch", hehe :D. Ale naozaj to nemala byť narážka na Dobbyho, hoci toho tvoríka zbožňujem :D. Títo škriatkovia sú trochu iný typ bytosti :D.

Nuž, som veľmi zvedavá, čo na toto poviete, úprimne, sama som zmätená. Od tejto kapitoly som čakala všeličo, no toto rozhodne nie :D. Ale čo malo prísť, prišlo, tak dúfam, že ste si to patrične vychutnali a aspoň trošku sa vám to páčilo :D. Som veľmi zvedavá na všetky vaše postrehy! Napriek tomu, že daná osôbka nechcela, aby som jej venovala kapitolu, kým ich nedočíta až sem, chcela by som poďakovať _NarciseLacy za krásne komentáre na prvých častiach! Veľmi si to vážim a hoci to tak nevyzerá, toto bola snaha o kratšiu kapitolu, heh :D. <3 Samozrejme, keďže toto bol len úvod k tomu, o čom som tu chcela rozprávať, nabudúce pokračujeme opäť s Maeve :). Viem, že už dlho nebol Edward, a Tris ešte dlhšie, ale aj na nich sa pracuje, no potrebujem dokončiť jednu dôležitú etapu Maevinho života predtým, ako sa s ňou dlhší čas neuvidíme :). 

Och, a MadgeV, toto bola tiež snaha o nejaké scény Mae s jej otcom, keďže si kedysi dávno písala, že je škoda, že je tu tak málo :D <3 Snáď to splnilo tvoje očakávania :).

Zároveň by som rada spomenula (aj tu, lebo ja to vytrubujem pri každom príbehu :D :D), že projekt s kreslením postáv, na ktorý som sa vás pýtala v minulej kapitole, je už uverejnený pod názvom Príbehy ožívajú! Zatiaľ je tam len jedna kresba, no na ďalšej sa už približne od začiatku mája usilovne pracuje :).

Ďakujem vám všetkým, za všetko a všade! :D

Vaša Cissi <3