Vidíte to dievča na profilovke? To je Cissi. Cissi si naivne myslela, že toto dokáže publikovať už oveľa skôr. Cissi písala jednu kapitolu dva mesiace. Cissi fláka písanie kvôli škole, no fláka aj školu. Cissi neuverejnila kapitolu KK od februára! NEBUĎTE AKO CISSI! 

A inak ahojte, ako sa máte? :)))

Túto kapitolu venujem tinna_xx, veľmi ti ďakujem za všetko - za komentáre, za tvoje príbehy, za to, že tu si pre mňa, keď potrebujem pomoc... a za KK, lebo bez teba by som sa v nej asi tak skoro nepohla :D <3 A taktiež MadgeV, ktorej správy ma dokopali k dokončeniu záveru :D <3

~*~

,,Myslíš, že je správne vzdať sa samého seba, pokiaľ tým zabránime tomu, aby sme niekomu ublížili?"

(Bezpečné miesta)

Vďaka návšteve Branona Tarka boli pre Maeve zimné sviatky Elskerimeårstid najšťastnejším obdobím jej života. Konečne sa mohla opäť správať ako dieťa, tajne vyjedať koláčiky v kráľovskej kuchyni, zdobiť biele chodby paláca vždyzelenými vetvičkami a chodiť sa spolu s orgmetským kráľom sánkovať každé jedno dopoludnie. A aj keď už Bran musel odísť a opäť sa ujať správy nad svojou ríšou, nasledujúce udalosti jej nedovolili ponoriť sa do melanchólie, v ktorej plávala pred Zimným slnovratom. Larren s Rickhardom si našli čas zahrať si s ňou zopár kartových hier a dokonca aj naháňačku cez zasnežené záhrady, jej otec sa vrátil z jednania na východe a čo bolo najlepšie, nemusela vídať nadutú tvár Juliana Aedelstena, keďže sa rozhodol stráviť sviatky v rodnom meste. Jeho otec sa s ellerportenskou kráľovnou rozlúčil so slovami, že v Elendighed plánujú ostať aspoň zopár týždňov.

,Kým sa vrátia, prejde minimálne dvakrát toľko času,' pomyslela si princezná s chladným úsmevom na perách, keď sledovala, ako celý sprievod pompézne vyzdobených kočiarov vychádza striebornou bránou Bieleho mesta a smeruje do diaľok, kde sa cesta lemovaná stromami Zeleného lesa stráca za zákrutou. Už len cesta kočom z jedného konca kráľovstva na druhý trvala niekedy viac ako štrnásť dní, nieto ešte cesta späť. A dostať sa tam v zimnom období muselo byť ešte náročnejšie.

S presvedčením, že má pred sebou týždne a týždne slobody, vstávala každé ráno so šťastným úsmevom na perách, jazdila s otcom po lesoch a po celonočných rozhovoroch s kráľovnou Rosmin bola ochotná s potešením s ňou stráviť hodiny vyšívaním a čítaním básní pri teple kozuba. Večer si líhala s rovnakým úsmevom, aký jej na tvári svietil celý deň, a pod paplónom čítala staré listy od svojho jediného priateľa. Mala pocit, že Branove písmo by rozoznala kdekoľvek, rovnako ako poznala jeho štýl formulovania myšlienok a uškŕňala sa zakaždým, keď aj po desiatich upozorneniach urobil tú istú, hoci naozaj nepatrnú pravopisnú chybu. Vedela z jeho slov vyčítať aj to, čo nepovedal. A to, čo zistila, ju vždy naplnilo len ďalšou radosťou. 

,,Maeve?"

Princeznine myšlienky sa v priebehu sekundy rozplynuli a ona otočila hlavu za štíhlou ženou v drahej šarlátovej róbe, ktorá elegantným krokom zostupovala po schodisku do sály pred kráľovskou knižnicou, kde už dedička trónu prinajmenšom polhodinu nečinne sedela. Rozpustené vlasy farby medi a ružového dreva sa jej zaleskli v slnku, ktoré pomaličky roztápalo snehové záveje za oknami. Prvé jarné lúče dopadali aj na korunu na jej hlave, ktorá, okrem hrdej tváre ženy, bola v tejto chvíli jediným dôkazom jej postavenia. 

,,Mami," pousmiala sa Maeve. Už dlho sa snažila opäť správať k matke s úctou, hoci vždy, keď sa jej pozrela do očí, nechtiac si spomenula na všetky nezmyselné hodiny etikety, do ktorých ju nútila, a najmä na ich precvičovanie v praxi pri rozličných príležitostiach. Čo zahŕňalo nosenie príšerne ťažkých šiat, ktoré sa tak leskli od všelijakých ozdôb, až ju rozboleli oči zakaždým, keď sa zazrela v zrkadle, párhodinové počúvanie nesmierne nudných konverzácií s tými či onakými hosťami a neúprimné úsmevy, v ktorých sa však už začínala zlepšovať. Barónka Annatine Gloss dokonca na poslednej návšteve prehlásila, že dcéra jej veličenstva je veľmi príjemnou a kultivovanou spoločníčkou.

Kráľovná si k nej prisadla na lavicu pred vchodom do miestnosti, ktorú obe pokladali za najúžasnejšiu v paláci. 

,,Zase čítaš niečo iné?" s úsmevom pokrútila hlavou, keď uvidela obálku knihy, ktorú princezná držala v rukách. 

Maeve so šibalským úškrnom mykla plecami. ,,Veľa voľného času." 

Rosmin sa zasmiala. ,,Mám ťa niečím zamestnať?" podpichla ju a v očiach sa jej na moment zjavili iskierky, ktoré podľa slov svojho otca zdelila práve po nej. 

,,Prosím, len to nie," rozchichotala sa aj princezná. ,,Takéto tempo života mi vyhovuje. Niežeby som nemala rada dobrodružstvo, ale ten pocit, že celý môj deň sa skladá z čítania, z niekoľkých hodín histórie a tanca, vyšívania a jazdy na koni, sa mi veľmi zapáčil. Keď mám toľko času pre seba, mám potom aj väčšiu chuť pustiť sa do povinností," priznala sa. Samú ju prekvapilo, ako ľahko sa jej s matkou rozprávalo o vlastných pocitoch. A hoci jej posledné slová vykĺzli len omylom, po chvíli skúmania samej seba zistila, že jej to chcela povedať. A že jej chce povedať omnoho viac. Chce sa s ňou opäť rozprávať celé hodiny. A na oplátku počúvať, ako jej svojím hodvábnym hlasom rozpráva ďalšie báje a nesmrteľné príbehy z histórie piatich kráľovstiev.

,Možno... možno by sa celý ten začarovaný kruh mohol uzavrieť,' počula vo vnútri hlas, pokojnejší, než býval. Posledné dni dúfala, že sa jej naskytne príležitosť všetko jej vysvetliť. Sny, ktoré si plánovala uskutočniť, obavy z nástupu na trón, no predovšetkým jej odpor k svojmu potenciálnemu budúcemu manželovi. Ktovie prečo, no odrazu verila, že by ju Rosmin vypočula. Pochopila. A možno aj zrušila celú tú komédiu. 

Zamrvila sa na lavičke, nedočkavá, kedy bude môcť uskutočniť svoj plán. Najdôležitejšie však bolo začať o tom rozprávať ako prvá a predtým sa uistiť, že je matka skutočne v dobrej nálade. Spýtavo k nej zdvihla zvedavé modré oči. Nepatrne ňou myklo, keď na jej perách takmer videla vrelé slová nemej pochvaly, ktoré však zmizli, keď sa ich pohľady stretli. Modré oči kráľovnej opäť pokryla tenučká vrstva priesvitného skla. Možno si to len nahovárala a bol úplne neškodný, mala však pocit, že cezeň nedokáže vidieť jej skutočné ja. Tá predstieraná vyrovnanosť a nezdolný pokojný úsmev nebola jej mama. 

,Kedy sme sa stihli dostať tak ďaleko, že už aj predo mnou používa masku Kráľovnej?' prebleslo mysľou dedičke trónu. Kráľovnej s veľkým K. Kráľovnej, akú pozná celé kráľovstvo, milú, vľúdnu, spravodlivú... koľko sebazaprenia to muselo vyžadovať. Maevinu dlhotrvajúcu dobrú náladu čosi začalo pomalým, vytrvalým pohybom bolestivo zoškrabávať z jej vnútra. Musela rýchlo niečo urobiť.

Panovníčka Ellerportenu prikývla, hoci myšlienky jej dieťaťa sa už dávno zatúlali mnoho ďalej. ,,Tak by to aj malo byť," prehlásila zastretým hlasom. Zažmurkala. Princezná sa zachvela, keď sa ich prsty spojili letmým dotykom, napriek tomu plnom emócií. Tu však spozorovala ďalšiu zmenu. Vládkyni ríše preletel očami zvláštny tieň a na moment primiešal do jej jasného akvamarínového pohľadu pár odtieňov tmavomodrej. 

,,Ale, Mae, život nebude vždy len takýto -"

,,Videla si už to žriebätko?" prerušila ju dcéra až prehnane rýchlo. Bol to risk, skok do neznáma, no nič iné narýchlo nevedela vymyslieť. ,,Narodilo sa včera v noci a ocko povedal, že raz bude moje, ak budem chcieť," zašepkala a oči sa jej zaligotali.

,,Kamæleon ti nestačí?" opýtala sa Rosmin s úsmevom. Pred očami sa jej zjavil obraz hnedého diellvendského žrebca s dlhou krémovou hrivou, ktorého budúca kráľovná dostala na desiate narodeniny a odvtedy tvorili zohranú dvojicu. Za tie tri roky sa v jazdení takmer vyrovnala bratom a neustále pokračovala v tréningu. So Symerionom chodievala do lesa dokonca častejšie, než by sa patrilo. Chápala však, aké dôležité sú pre Maeve tieto chvíle, preto ju o ne nechcela ukracovať, kým skutočne nemusí. Vedela však, že o pár rokov ju to neminie.

,,Kamæleona sa nevzdám za nič na svete," vyhlásila korunná princezná sebaisto. ,,Ale starať sa o novonarodené žriebätko by predsa bolo úžasné. Len mu musím vymyslieť meno a nič mi nenapadá... Nemáš nejaký návrh?"

,Naozaj si potrebuješ pridávať starosť navyše?'

Kráľovná prehltla poznámku, ktorá by v dcére mohla opäť vyvolať hnev, a jemne ju pohladila po pleci. ,,Počkaj si na správny čas. Budeš sledovať, ako rastie, ako postupne objavuje svet, ako sa vyvíja jeho povaha... a určite na niečo prídeš."

Mae sa podarilo obdariť ju takým vďačným a nadšeným úsmevom, až Rosmin na chvíľu pripadalo správne predstierať dobrú náladu, od ktorej mala v skutočnosti na míle ďaleko. Bolo jej jasné, že priepasť, ktorá medzi nimi za posledné roky vznikla a cez ktorú sa obe snažili postaviť čo najviac mostov, sa opäť prehĺbi, ak jej povie, prečo vlastne prišla. Uvedomovala si, že úsmev milovanej dcéry opäť zmizne a ak sa aj po čase ukáže, nebude určený jej. Napriek tomu ju ešte raz pohladila po pleci a zlatistých vlasoch, a zvučným, jasným hlasom povedala: ,,Už je skoro jar a vieš, čo sme sľúbili pánu Aedelstenovi. O týždeň sa vráti aj so svojím synom."

Účinok jej slov bol okamžitý. Maeve myklo, striasla zo seba matkinu ruku a vyvalila na ňu obrovské modré oči, ktoré sa až desivou rýchlosťou menili na dva hrubé kusy ľadu. Zbledla a vzápätí sčervenela tak, až jej líca ladili s farbou kráľovniných šiat.

,,Ako... ako dlho o tom vieš?" zašepkala zhrozene a vyskočila na nohy. ,,Mali sa predsa vrátiť až neskôr, mala som kopu času a určite neprešla ešte ani polovica -"

,,Prešli viac než dva mesiace, Mae," vyvrátila matka jej mylnú predstavu o čase. Jej hlas, náhle prísny a prenikavý, hlas Kráľovnej, ju doslova vytrhol z jemného objatia ničnerobenia a prudkým pohybom vrátil do reality. Bolelo to. 

Do očí sa jej náhle nahrnuli slzy. Veľké, lesklé od odrazených svetiel sviečok a také slané, až ju pálili líca, keď jej po nich stekali prúdom. V tej chvíli do jej mysle ani nestihla dôjsť informácia, že sa pred najmocnejšou ženou krajiny rozplakala ako malé decko. Z hrdla sa jej vydral bezmocný, zúfalý vzlyk, po ktorom sa zakolísala a naklonila dopredu, aby nestratila rovnováhu. Plavé vlasy opísali elegantný oblúk a dotkli sa princezniných kolien.

 Rosmin sa vzpriamila a hrudník sa jej zdvihol pod náporom vzduchu, ktorý si razil cestu do jej pľúc. Pri pohľade na jej tvár nebolo ťažké uhádnuť, že dcérina reakcia ju vyviedla z miery.

,,Maeve Stormrive." Jej pevný hlas sa mierne zachvel a v očiach, ktoré takmer nikdy nič neprezrádzali, sa na moment objavilo znepokojenie zmiešané s ľútosťou a strachom. Na to, aby si ho dedička trónu všimla, bolo však príliš nepatrné, príliš dobre potlačené. V matkinom oslovení počula len výčitku, ktorú teraz potrebovala počuť zo všetkého najmenej.

,,Ak mi chceš povedať, aby som sa upokojila, tak to sa nestane," s ďalším trasľavým nádychom sa jej podarilo sformulovať niektoré z jej splašených myšlienok do slov. Z podvedomia sa jej podarilo vytiahnuť tie, ktoré v jej hlave najviac kričali a svietili výraznou, agresívnou červenou, farbou, ktorú tak neznášala. Všetky ostatné pocity týmto činom upadli do zabudnutia. Už vnímala len jediný. A dala ho matke patrične pocítiť.

,,Neupokojím sa," zopakovala z trucu. ,,Neviem, čo si si myslela, ale rozhodne nebudem skákať od nadšenia, že sa tu zase objavia," zasyčala jedovato. ,,Prečo si s tým vlastne súhlasila? Nemohla si ich odmietnuť, keď si videla, ako-" Tu už začínala kričať. A bolo jej to jedno. Kráľovná ju však prerušila.

,,Naozaj nechápem, prečo sa teraz rozčuľuješ, Mae," poznamenala ellerportenská panovníčka. Všetko, čo prezrádzalo, že ju princeznin výbuch mrzí, sa stihlo rozplynúť do stratena. ,,Miliónkrát sme preberali dôležitosť slušného správania, a napriek tomu ju v najnevhodnejšej chvíli znehodnocuješ, ako sa len dá. Ako budúca kráľovná sa budeš musieť vedieť ovládať, preto sa, či sa ti to páči alebo nie, raz budeš musieť naučiť sa prijímať všetky situácie s rozvahou. Dievča tvojho postavenia musí ísť v správaní vzorom ostatným, to predsa vieš. Koľkokrát som už o tom hovorila, rozprávala ti množstvo príbehov..."  

S každým slovom sa v Maeve dvíhala ďalšia a ešte väčšia vlna zlosti, len jedno sa jej však zapísalo tak hlboko do duše, až ju zamrazilo. A konečne ju prebudilo zo sladkého trinásťročného sna. ,...o kráľovnách, ktoré v Ellerportene vládli tisícky rokov pred nami...', doplnia v mysli.

Pred nami. Nie pred ňou. Ona nebude kráľovnou... už ňou je.

 ,,Príbehy," šepla s odporom. ,,Ale toto nie je rozprávka na dobrú noc, mami, toto je život. Môj život," nešťastne rozhodila rukami. ,,A ty mi ho ničíš každým dňom viac."

Kráľovnou myklo. Oči, napriek odlišnej farbe tak veľmi podobné očiam jej dcéry, sa rozšírili najprv od prekvapenia, potom od úžasu. Postupne prechádzali rôznymi formami smútku a rozochvenej bezradnosti, až narazili na tvrdú ľadovú stenu, ktorá ju prinútila stisnúť pery a odmerane hľadieť pred seba. Dôstojné prepočutie Maeviných slov vyprovokovalo princeznú k druhému slovnému útoku. Otvorila ústa, no skôr, než z nich stihla vpustiť urážky, ktoré sa jej priam ohromnou rýchlosťou sypali na jazyk, matka ju prerušila. Rozprávala vyrovnane, pomaly a plynulo, akoby hodnotila novo ušité šaty.

,,Mae, poznám ťa pridobre na to, aby ti toto prešlo. Viem, že v skutočnosti nepotrebuješ počuť odôvodnenie toho, čo robím. Len sa s tým nechceš zmieriť." Pri vyslovení poslednej vety mierne sklonila hlavu a následne ju opäť zodvihla, neprestávajúc sa pozerať dcére do očí. Tá jej pohľad opätovala s odhodlaním bojovníka.

Vzdych kráľovnej ostal potlačený dávno predtým, než sa stihol predrať na povrch. ,,Obdobím, ktorým si prechádzaš," skúšala trpezlivo, ,,si prešlo veľa urodzených dám v tvojom veku..." 

,,Okrem teba, však?" skočila jej do reči nahnevaná princezná. ,,Lebo ty si si mohla zobrať námorníka zo Syllitnbæk, pretože ste sa do seba zamilovali a váš príbeh musel mať šťastný koniec ako vo všetkých tých rozprávkach, a všetci ostatní musia trpieť návštevy idiotov, ako je Aedelsten!" Na zdôraznenie svojich slov podvedome dupla pravou nohou.

Kráľovnine obočie vyletelo do výšky rýchlejšie, než Mae stihla žmurknúť. V jej pohľade sa opäť prebudilo niečo, čo obyvatelia ríše nikdy nemali šancu zazrieť. Drzá arogancia, nesmierne odhodlanie niečo dokázať, chuť presadiť si svoje. Bola to energia, vďaka ktorej sa dokázala smiať tak uvoľneným a nekonečným smiechom ako nikto iný, a pre ktorú ju mala tak rada. A kvôli ktorej dokázala tak dobre riadiť svoje kráľovstvo. Bolo to pobavené: ,Ale čo, naozaj?', ktoré by jej možno kedysi veľmi dávno jej pubertálne ja šplechlo do tváre.

Maeve si opäť raz uvedomila, že by bola radšej, keby jej matka použila práve túto silu a vyvrieskala sa na ňu tak, ako si to občas zaslúžila. Prijala by všetko, len nie ten kultivovaný úsmev a pohľad ani spoza priehľadnej záclony. Nechcela dokonalú kráľovnú. Chcela svoju mamu, o ktorej nevedela, či ju vôbec niekedy poznala. Jej spomienky museli mať svoj základ, v tejto chvíli si však nevedela vybaviť jediný moment, kedy Rosmin Redfaerdig bola sama sebou.

,,Si dedička trónu, o tvoju budúcnosť musí byť postarané," pokúsila sa panovníčka Ellerportenu o zmierlivý tón. Akonáhle však vyslovila tieto slová, vedela, že urobila chybu.

Spomínaná dedička trónu zaťala päste. ,,Samozrejme, pretože ja som kráľovná, niečo, čo zaistí budúcnosť ľudu a uspokojí tvoje svedomie, ale vieš čo? Ja nie som vec, som človek, svätý sjaelvaerge! A nebudem prostriedkom na vybavenie tvojich záležitostí, ani záležitostí nikoho iného, ešte nie! A..." Nadýchla sa, vlastný príval zlosti ju zaskočil. Strhol ju však natoľko, že bola rozhodnutá pokračovať. ,,A Aedelstena tu už neznesiem! Neviem, či si si to nevšimla, ale celý čas pri ňom trpím. To ti vlastná moc tak zatemnila mozog, že už naozaj nevidíš, aký je?!" 

Rosmin zbledla. Odrazu vynikli jej karmínové pery lemované hustými medenými kaderami, ktoré sa v jarnom slnku taktiež nevysvetliteľne leskli doružova. A zelené oči jej zažiarili tak, až Maeve takmer spadla z nôh. Toto už nebola sklená stena ani ľad. Bola to obrovská tmavá prívalová vlna, ktorá sa na ňu vyrútila celou svojou silou a spláchla z nej všetko, čo si vybudovala za dva slnečné mesiace bezstarostného ničnerobenia. Ostalo len nepríjemné slané sucho, po ktorom sa jej chcelo zvracať. Čo však bolo najhoršie, vlny v matkiných očiach boli sprevádzané pocitom, aký u nej doteraz nikdy nevidela. A nemala ani čas ho preskúmať. Pohľad do jej očí príliš bolel.

,,Takýmto tónom sa so mnou rozprávať nebudeš," vyhlásila pomaly, s očami zapichnutými hlboko do jej vnútra. Dôrazne, nekompromisne, s neznámym pocitom ukrytým za poslednými zvyškami masky vždy vľúdnej kráľovnej. ,,Chcela som sa o tom s tebou porozprávať, kým mám čas, no ak budeš odmietať každý jeden návrh, každé riešenie -"

,,Lenže ja už nič riešiť nemusím, všetko si tak veľkoryso vybavila za mňa!" skríkla princezná, až zapraskali okná. ,,Tušila som, že keď sem ten nadutec prišiel, nebude to len taká obyčajná návšteva. Ale naivne som dúfala, že sa ma aspoň spýtaš na názor predtým, než uskutočníš, do čoho si ma zatiahla. Asi som chcela priveľa." Pohŕdavo si odfrkla. ,,A chceš mi povedať, že si si ten čas našla až teraz? Dovoľ mi vyviesť ťa z omylu." S potešením zopakovala pohyb, ktorý matka tak často používala. Jemné zdvihnutie brady a nadvihnutie kútikov v náznaku štipľavého úsmevu. Netušila, že sa jej podarilo omnoho viac. Rosmin až zatajila dych, keď v dcérinom pohľade zbadala odraz svojich vlastných rozbúrených očí.

,,Nikdy si sa nepokúšala nájsť si dostatok času na to, aby si pochopila, že nenávidím všetko, čo musím robiť pre to, aby som sa stala kráľovnou."

Maeve sa nadýchla. Kopírovať matkine pohyby nebolo až také ťažké. Bez akejkoľvek námahy sa jej podarilo navonok sa upokojiť a vyprázdniť si myseľ, tak ako to robievala ona. 

,,O týždeň budem pripravená," povedala. Napriek tomu, že už nekričala, v jej hlase nebolo ani stopy po zmierlivosti. 

***

Ľudia, dostala som nápad! :D (Schválne, kto teraz zdesene cúvol od obrazovky? :DD) V poslednom čase sa pohrávam s myšlienkou, že si tu robím "knihu" s mojimi kresbami. Nie som žiaden profesionál, kreslím málo a väčšinou len postavy, práve preto to nebudú hocijaké kresby, ale moja predstava knižných postáv. Poväčšine mojich - pokúsim sa postupne vám predstaviť všetkých, s kým sa stretávate v mojich príbehoch, môžem urobiť aj kresby na želanie. A občas, keď ma kopne múza, môžem pridať aj obrázok postavy z vydaných kníh či, s povolením autora, aj ostatných príbehov na Wattpade. Bol by o to záujem? :DD

Som veľmi zvedavá, čo si myslíte o tejto kapitole. Viem, že väčšina z vás Rosmin neznáša, ale stále budem mať tendenciu ju ospravedlňovať, mám ju proste rada :D A keďže som sa nestihla dostať ani do polovice toho, čo som pôvodne mala naplánované, nabudúce budem s veľkou pravdepodobnosťou pokračovať v písaní z pohľadu Maeve :) 

Ešte raz sa ospravedlňujem za dlhú pauzu a prajem vám príjemný víkend. Ach, a ešte niečo, tuším som to sem ešte nepísala - kto by mal záujem, môže sa pozrieť na môj nový príbeh, moju prvú Teen Fiction výnimočne menšieho rozsahu s názvom April rain :D.

Vaša Cissi :*