,,Človek nie je súhrnom toho, čo má, ale všetkého, čo ešte nemá a čo ešte môže dosiahnuť."

(Jean-Paul Sartre)

Štvrté zaklopanie takmer prepočul kvôli hlasnému odbíjaniu zvonov na neďalekej veži. Hoci bola oveľa vyššia, prezdobenejšia a v podstate úplne odlišná, Edwardovi pripomenula kamennú vežu v Tarne.

Dvere snáď prvýkrát otvoril bez akéhokoľvek pocitu prekvapenia. Mužík s elegantným titulom ,správca hosťovského krídla' vystrúhal poklonu, v ktorej Ed spoznal jednu z tých, ktorú ho učila Lisbet. Pozdrav určený nižšej a potomkom vyššej šľachty, medzi ktorú v Ellerportene patrili lordi, kniežatá, vojvodovia, veľkovojvodovia a v neposlednom rade aj grófi, hoci zo všetkých piatich titulov práve tento v spoločnosti znamenal najmenej. Napriek tomu ho, rovnako ako právoplatného grófa Západných zemí, Murschifa Silversvaeda, oslovovali ,vaša excelencia'. Edward od Raeva vedel, že grófov syn po dosiahnutí dospelosti zdedil otcov titul, nechápal však, prečo potom správca zvolil tento druh úklonu. ,Akoby preňho moja hodnosť nič neznamenala,' uškrnul sa v duchu. Považujú ho tu za dieťa, za niekoho, kto sa napriek svojmu mladému veku a nulovým skúsenostiam vybral do veľkého sveta. Ed nemusel premýšľať dlho, aby prišiel na to, že tento fakt sa mu v budúcnosti môže hodiť.

,,Dúfam, že pohodlie jeho excelencie nie je nijak zanedbávané," nadhodil Kedelig, keď viedol svojho hosťa dolu točitým schodiskom. Jeho hlas bol dokonale nevýrazný a bolo vidieť, že pri každom stretnutí s niekým významnejším používa rovnaké, od slova do slova naučené frázy.  Edward sa zhlboka nadýchol. Dúfal, že správca nebol natoľko všímavý a nezaregistroval jeho nervozitu.

,,A-áno, teda... som spokojný," vydralo sa z neho.

,Dofrasa.'

Jamieron Kedelig múdro pokýval hlavou. Ed nadobudol pocit, že rovnakej reakcie by sa dočkal, nech by jeho odpoveď bola akákoľvek. ,,To veľmi rád počujem," odvetil mužík a spôsobne si uhladil bokombrady. Potom opäť zopakoval svoju ponuku, že sa má na neho obrátiť, keby niečo potreboval.

V tichu prešli rozľahlými miestnosťami, ktorých gobelíny a koberce plynule prešli z jednoduchej tmavomodrej do príjemných teplých farieb, akonáhle prekročili hranice krídla určeného návštevám. Dokonca ani steny nemali vďaka kovovému zábradliu a svietnikom neprívetivý antracitový nádych, v presvetlených priestoroch dokonale vynikal dôkladne opracovaný kameň farby piesku s jemnými ružovými žilkami. Kráľovnina očividná láska k hosťom sa odrážala aj na zlatom zdobených predmetoch, ktorých s každou chodbou pribúdalo. Edwardovi sa drala na jazyk otázka, prečo sú všetky tieto siene takmer prázdne a bez využitia, hoci stále dokonale čisté, no nemal odvahu vysloviť ju nahlas.

Prvý sa nakoniec ozval Jamieron. ,,Obed sa podáva v spoločnej miestnosti pre všetkých hostí jej veličenstva," poinformoval ho.

Edwardove vnútro sa razom stiahlo na polovičnú veľkosť. Niečo mu našepkávalo, že spoločná miestnosť znamená miestnosť so spoločnosťou. V prítomnosti iných ľudí. ,Samota očividne prospieva tvojmu logickému mysleniu,' podpichol ho Njallov bezstarostný hlas, ktorý si na krátky okamih opäť našiel cestu do jeho mysle. Chudého Vlka so strapatými vlasmi farby zlatistej slamy nevidel len pár dní, napriek tomu mu však príšerne chýbal. Vedel, že to tak bude, no čoraz intenzívnejšie vlny zvláštneho pocitu bezmocnosti, ktoré sa objavili, akonáhle si pripomenul, že ostal na všetko sám, ho aj tak zastihli nepripraveného. Bolo iné byť sám v lese plnom nepatrných prejavov jasnozeleného života a tu, v obrovskom labyrinte okázalej prázdnoty, potlačenej nenávisti, falošných zdvorilostí a dvojzmyselných slov. 

Najprv boli tiché a také nenápadné, že si ich ani nevšimol. No potom čoraz silnejšie. Z krátkodobej triašky, ktorá sa ho zmocnila, sa stávali prívalové vlny kričiaceho zúfalstva, ktoré však nikto okrem neho nepočul. Čakal, že ich pocíti znova, keď vojde do miestnosti, ktorej dvere mu práve v tej chvíli otváral Jamieron Kedelig. Miesto nich sa však v jeho vnútri rozhostilo ticho. Rovnaké, aké panovalo v priestrannej sieni s dvoma radmi masívnych dlhých stolov. Z každej strany bolo k obom priložených desať stoličiek so sýtočervenými podšívkami, v rohoch kamenných stien v kozuboch blčali ohne sálajúce až nepríjemné teplo. Edward si spomenul, že predtým, než vošiel, chcel sa opatrne opýtať na počet a totožnosť ďalších hostí, s ktorými strávi obed. Mĺkvo, ktoré vládlo rozľahlý priestorom, akoby však z neho vytiahlo všetky slová a nechalo ich rozplynúť v horúcom vzduchu. 

,,Ráčte sa posadiť," ozval sa správca hosťovského krídla po trápne dlhej odmlke. Vyzeralo to, ako keby chcel nervózne mávnuť rukou smerom k jednej zo stoličiek, na poslednú chvíľu sa však ovládol a akoby nič si spojil dlane za chrbtom. Bokombrady sa mu chveli ako fúzy vystrašenému zvieraťu. Jeho oči však neprezrádzali akékoľvek vyvedenie z miery. 

Ed pomaly otočil hlavu a pozrel sa poza plece priamo do jeho malých svetlomodrých očí. Panika, ktorá sa mu opäť rozlievala po celom tele, mu vytrvalo bránila spomenúť si na tón, akým rozprával, keď bol Silversvaedom. 

,Nádych, výdych.'

 ,,Tuším ste spomínali spoločný obed," poznamenal nakoniec s mierne povytiahnutým obočím. Kedeligove však vyletelo do oveľa pôsobivejšej výšky. ,,Spomínal som spoločnú miestnosť, pane," objasnil s falošnou trpezlivosťou. ,,Pre všetkých hostí jej veličenstva," zopakoval presne tie isté slová ako pred chvíľou. ,,Žiaľbohu, v tomto čase nik okrem vás nemá tú česť byť tu ubytovaný. Oslavy Elskerimeårstidu sa ešte nezačali, hrad je teda, obrazne povedané, bez života. Počkajte však do začiatku sviatkov, vtedy sa všetko zmení. Aspoň ja vám vrelo odporúčam tu dovtedy ostať."

Edward vedel, kedy sa začínajú oslavy zimného slnovratu. Napriek tomu, že vo svojom doterajšom živote dátumy nepotreboval, Ellen Havbrise nezanedbala tajné vzdelávanie oboch svojich vnúčat ani v tomto smere. Do prvého dňa slávnosti, ktorý sa z reči elfov dal preložiť ako Deň veľkého svetelného záblesku, však ostávalo ešte dvadsaťšesť dní. A on si nedokázal predstaviť, že tu bude uväznený tak dlho. Hoci, ak si dobre spomínal na Raevove slová, je možné, že tu bude nútený ostať aj dlhšie. 

,,Ehm, posaďte sa, prosím," nástojčivo zopakoval správca. Ed sa s vnútorným povzdychom odhodlal vyhovieť jeho žiadosti. Pomalým krokom prešiel k najbližšej stoličke, za škripotu ju odsunul a váhavo si sadol. S hrôzou si uvedomil, že podvedome čakal, že to zaňho urobí niekto iný. Možno sa do svojej role začal vžívať až priveľmi. Sklopil zrak pod hypnotizujúcim pohľadom plným očakávania, ktorý naňho upieral Jamieron. 

,,Jedlo vám prinesú za malú chvíľu," ohlásil správca po ďalšej dlhšej odmlke. ,,A ak by ste s niečím, s čímkoľvek, neboli spokojný, neváhajte a oznámte mi to. A ja sa postarám o vaše pohodlie, pane," odrapotal svoju starostlivo naučenú frázu. Ed stisol pery. Hlboko v ňom sa čosi začalo prudko zohrievať na teplotu varu. Prehltol však všetky protesty, ktoré z neho už-už chceli vytrysknúť, zopäl ruky a poslušne čakal. Plamene v kozuboch praskali v zvláštnej symfónii, na pleciach ho striedavo šteklil, striedavo pálil Kedeligov pohľad. 

A aj najtichší dotyk kovovej lyžice s tanierom sa ozýval tak, až obom mužom behali po chrbtoch zimomriavky.

...

Na piate klopanie už bol Edward pripravený. A nielen to. Po hodinách sedenia a potláčania spomienok konečne vymyslel, čo ďalej. Bol pripravený klásť otázky. A počkať si na odpovede.

,,Obed sa podáva v spoločnej miest-"

,,To ste už vraveli," trochu netaktne prerušil Jamierona, keď ho viedol rovnakou chodbou ako predchádzajúci deň. Na včerajší ubíjajúci monológ si Ed pamätal až príliš dobre na to, aby ho tak ľahko donútili si ho zopakovať.

Správca hosťovského krídla vytreštil oči, sklopil zrak a zopäl ruky. Po chvíli chôdze akoby však doňho niekto vlial novú energiu. Vystrel sa a poobzeral sa okolo seba ako lumík práve vyliezajúci zo svojej nory, odhodlaný splniť si povinnosť hostiteľa a začať konverzáciu. Edward po očku  sledoval, ako Kedelig vo viere, že ho nik nepozoruje, po chvíli sústredenia vykúzlil napätý úsmev. A chtiac-nechtiac, Ed sa musel usmiať tiež, hoci z úplne iného dôvodu. S pobavením nenápadne hľadel na správcu, ktorý, kráčajúc pol kroka pred ním, rýchlo pohyboval perami v snahe spomenúť si na vhodný začiatok rozhovoru. Na prekvapenie oboch sa však Ed ozval prvý.

,,Takže," začal a žoviálne mávol rukou. ,,S obsluhou som skutočne spokojný," začal. V mysli sa mu vynoril obraz vydesenej slúžky, sviečok, ktoré si musel zapaľovať sám, a obeda, ktorý strávil v desivnom tichu na kraji obrovského stola v ešte väčšej, dokonale prázdnej miestnosti. Toto však nebolo prvé klamstvo, ktoré už na hrade vyslovil, a týkalo sa podstatne menej dôležitej veci. Preto mu dopredu nacvičené rozprávanie nerobilo žiadny problém. ,,Určite však chápete, že nemôžem celý deň vysedávať na izbe," pokračoval. ,,Chcel by som sa tu trochu porozhliadať. Vy, ako správca," naznačil mierny úklon hlavou, na čo Jamieron nepatrne vypol hruď, ,,by ste mi určite vedeli odporučiť niečo, čím by som si mohol skrátiť dlhú chvíľu." 

Chudý mužík sa trochu obveselil, poctený šľachticovou pozornosťou. ,,Nuž, pane," začal. Ale netrvalo dlho a jeho výraz sa opäť zmenil. Ruky sa mu začali potiť, kútiky úst pomaličky klesli na pôvodné miesto. ,,My, my sme... nečakali váš príchod," vydralo sa z neho. Ed mal čo robiť, aby okamžite nezačal namietať. Kráľovná o jeho návšteve pravdepodobne vedela dlhšie než on sám. 

,Kráľovná možno,' prebleslo mu hlavou. ,Otázkou je, komu sa s takou nepodstatnou informáciou zverila.'

Hoci za tie dva dni, čo ho pozná, stúpol Jamieron Kedelig v jeho rebríčku najneobľúbenejších ľudí o slušný počet priečok, nemohol si na ňom vybíjať hnev za niečo, čo nebola jeho chyba. Pri tom, ako veľmi sa opieral o svoje roky používané frázy, Ed pochyboval, že by mu dokázal tak spontánne zaklamať do očí. Preto si zahryzol do jazyka a s predstieranou trpezlivosťou čakal, čo mu jeho hostiteľ navrhne. Rozhovor sa však nevyvíjal podľa jeho predstáv. Falošná suverenita, s akou vyšiel zo svojej komnaty, sa pomaly, ale isto vytrácala.   

,,Môžete... sa poprechádzať po hrade, ak sa mi podarí niekoho nájsť, pošlem za vami človeka, ktorý vám s radosťou ukáže všetky jeho dychberúce krásy," povedal Jamieron. Veta, ktorú vyslovil, znela tak neprirodzene, až ho Edwardovi prišlo ľúto. ,,Ako som však už spomínal, prišli ste... nuž, ako by som to... v čase veľkých príprav. Veď viete, Elskerimeårstid... Keby ste prišli v júni, akurát by prebiehala letná prehliadka tancov, v októbri zas jesenné poľovačky... mal by sa vám kto venovať a určite by ste sa nenudili. Teraz sú však všetci zamestnaní - " Kedelig si náhle zahryzol do jazyka.

,...dôležitejšou prácou,' dokončil zaňho Ed. Ešte včera považoval muža s titulom, ktorý vyslovoval, akoby bol kráľom celého Ostrova, za arogantného nafúkanca, ktorý si vždy vydobil hlavné slovo s cieľom dokonale zmiasť a zneistiť svoju obeť. Teraz však videl, že za starostlivo vybudovanou fasádou je úplne iným človekom. Vydeseným starcom, ktorý sa, rovnako ako on, spolieha na lži a prázdne, dopredu naučené slová. ,A ako ľahko sa nechal odhaliť,' uvedomil si Ed. Stačila jedna otázka, úplne iná, ako očakával. Skutočný šľachtic by sa možno nikdy nesprával takto, hoci Edwardovi na tej jeho nepripadalo nič zvláštne. Ako by sa však zachoval skutočný šľachtic, to si nemal kedy zistiť. Nikdy nijakého nestretol. Jeho pôvodný plán pritlačiť na správcu a donútiť ho ukázať mu niečo, čím by sa mohol zamestnať, sa však rozpadal na kúsky s každým pohľadom, ktorý Kedeligovi venoval. Nemohol ho až tak trápiť. Hoci minimálne na jednu vec sa ešte opýtať musel.

,,Neviete aspoň, kedy príde môj sprievodca?" Akokoľvek sa snažil zmierniť tón svojho hlasu, Jamieronom znovu myklo. 

,,Mys-myslel som, že ste sa to dozvedeli v liste, ktorý som vám prednedávnom doručil," odvetil trochu zmätene.

,V to som dúfal aj ja,' prisvedčil Edward nečujne. ,No neboli ste to náhodou vy, kto ho kontroloval?' Správa, ktorá sa mu včera dostala do rúk, musela prejsť niečou kontrolou, tým si bol istý. Inak by sa anonymný odosielateľ, ukrývajúci sa pod menom Hilarius Modet, vyjadroval otvorenejšie. 

,Alebo hodnosť správcu hosťovského krídla nie je taká vysoká, ako stále naznačujete?'

Kedelig akoby však vycítil, že mladý gróf nie je s jeho odpoveďou spokojný. Preglgol a prstami si začal bubnovať o dlaň druhej ruky, ktoré držal stále spojené pred sebou. ,,Vieme, že sa ubytoval v neďalekom hostinci spolu s celu vašou družinou," zamrmlal. Hlas sa mu mierne zachvel, no na moment v ňom bolo opäť počuť niečo z hrdosti, s akou rozprával doposiaľ. ,,Ale ak chcete počuť môj názor, určite sa čoskoro zjaví aj tu na hrade, jej veličenstvo ho bude chcieť vidieť."

,To ja tiež.' 

Edward prikývol. Správca zrejme nevedel viac než on sám, preto nemalo zmysel pýtať sa ďalej. Zvyšok cesty do jedálne uplynul v tichosti, ktorá výnimočne obom mužom vyhovovala. Netrvalo to však dlho. Ticho je jedným z nepriateľov, ktorí vyzerajú neškodne, no ich rany sa hoja dlhšie než poranenia mečom. Jamieron stál v kúte miestnosti nehybne ako socha a znovu neprestával sledovať, ako si návštevník so zádumčivým výrazom vkladá do úst sústo po súste. Nepadlo medzi nimi ani slovo. Plamene blčali, lyžica opäť narážala na tanier a jej zvuk sa v ozvenách vracal naspäť, avšak dvojnásobne hlasnejší. Ed nedokázal určiť, na čo jeho hostiteľ myslí, ak sa však dalo veriť znepokojeniu v jeho očiach, zrejme sa ich myšlienky práve v tejto chvíli navzájom prepletali. Radšej by prežili deň naháňaní skupinou vojakov, než ďalší obed v neznesiteľnej neprítomnosti akéhokoľvek zvuku, pre ktoré už bolo označenie ticho príliš zhovievavým.

Keď sa zhruba po dvadsiatich minútach postavil, odrazu si spomenul, že nijak nezareagoval na Kedeligovu snahu nájsť preňho rozptýlenie. Bola síce márna, to však neznamenalo, že by mal Edward zabúdať na dobré vychovanie.

,,Tá prehliadka hradu znie zaujímavo," povedal. ,,Veľmi by ma potešilo, keby sa vám podarilo nájsť pre mňa vhodného sprievodcu." Rozpačito sa usmial, možno po prvýkrát úprimne. 

Jamieron naňho dlho hľadel bez slova. Ed nevedel odhadnúť, či je užasnutý, znechutený, alebo ho jeho odpoveď absolútne nezaujíma. Po chvíli sa však v jeho malých vodnatých očiach zjavilo niečo, čo by sa s trochou predstavivosti dalo pokladať za radosť. A možno úľavu. Mužík pokýval hlavou, akoby nevedel, čo povedať. Potom sa však spamätal. ,,Ak ste dojedli, ráčte ma nasledovať," predniesol dokonale snobským hlasom a zvrtol sa na podpätku. Nevidel, ako sa Edward kráčajúci za ním pobavene uškrnul. Teraz, keď ho prekukol, sa pozorovanie jeho správania zmenilo na zaujímavú činnosť, ktorou si môže krátiť čas.

...

Širokou ulicou, z ktorej vďaka streche nižšej veže paláca videl sotva polovicu, prešiel honosný kočiar ťahaný dvoma žrebcami. Po všetkých vozoch plných vriec múky a rozličného tovaru, ktorý sa bude nasledujúceho dňa predávať na trhoch, to bola príjemná zmena. Ktovie, koho viezol. A či bolo postavenie danej osoby vyššie ako údajná Edwardova hodnosť...

Ed sa s povzdychom odvrátil. Nechýbalo veľa a aj neznámemu človeku v koči by vymyslel jeho životný príbeh. Bol naozaj zvedavý, ako ďaleko by bola schopná jeho predstavivosť zájsť, kým by si priznala, že sa už naozaj nemá čoho chytiť. 

Utrel si spotené čelo. V komnate, ktorú mu pridelili, bolo ešte teplejšie ako na chodbách, a tam bolo zas teplejšie než von, aspoň podľa vetra, ktorý občas cez otvorené okno privial do hradu vzduch sľubujúci nočný dážď. Ani na uliciach mesta však nebolo chladnejšie ako v lesoch, na ktoré bol zvyknutý, preto si vnútri svojej izby pripadal ako v peci. 

Koľkokrát sa snažil otvoriť aj svoje okno, tak ako sa mu to podarilo s jedným v sieni na polceste medzi jedálňou a vežou. Mal jediné šťastie, že do hosťovského krídla málokedy niekto zavítal, preto mohol beztrestne skúšať, ako funguje mechanizmus, ktorým sa dalo hýbať dvoma sklenenými tabuľami, ktoré väčšina severanov nazývala elfským diamantom. Babička sa postarala o to, aby vedel, čo za zázrak sa za týmto magickým názvom skrýva, to však neznamenalo, že nebol prekvapený, keď ho zbadal po prvý raz. V Čiernom lese bolo sklo ešte väčšou nezvyčajnosťou než tehlové domy. Edwardovi neuniklo, že tu je, naopak, využívané vo veľkom. Mal čas preskúmať ulice krútiace sa pod hradom a všetky domy, na ktoré dovidel. Pozoroval ľudí, ktorí z tej výšky vyzerali ako mravce, a v mysli kreslil tiene na farebných škridľových strechách, ktoré sa presúvali spolu s pohybom slnka na oblohe. 

Po tvári mu stiekol ďalší pramienok potu. Ed opäť pohľadom preletel široký oblok, na ktorého drobných, do vzorov poukladaných sklíčkach sa vo svetle ligotali rôzne odtiene svetlomodrej a striebornej. Spomenul si, ako v deň príchodu prinajmenšom hodinu očarene hľadel na svetielka, ktoré úlomky elfských diamantov hádzali na stenu. Teraz ho už nezaujímali. Jediné, čo potreboval, bolo to okno otvoriť. Zdalo sa však, že kľučka, ktorá otvárala obloky na chodbách, tu úplne chýba. Akoby bol ten jeho len na okrasu. Nebolo to okno, len sklený výklenok. Alebo klietka. 

Tu sa Edward postavil. Náhle v ňom vzbĺklo niečo, čo sa snažil počas celých troch dní pobytu v paláci držať pod kontrolou. Od posledného obeda prešiel ďalší deň. Ďalšie hodiny a hodiny strávené sledovaním ruchu na uliciach, ďalšie nekonečné minúty, ktoré premárnil odháňaním nepríjemných spomienok. Hoci spočiatku nebol nadšený Jamieronovým návrhom na prehliadku hradu, teraz by bol vďačný, keby mu niekto zaklopal na dvere so slovami, že ho konečne dostane von, na miesto, kde už nepoznal každý jeden detail a kde by sa mohol zabaviť pozorovaním niečoho nového. Informácie o presnom rozložení miestností Kráľovninho sídla by nemuseli byť na škodu ani Vlkom. Ustráchanému mužíkovi sa však zrejme nepodarilo nájsť nikoho, kto by mal naňho čas. 

,Keby ste prišli v júni, akurát by prebiehala letná prehliadka tancov, v októbri zas jesenné poľovačky...' znel mu v hlave jeho hlas.  

Musí sa dostať von. Jednoducho musí. Netuší, čo sa bude diať v najbližšom čase, či si ho dá zavolať Krvavá kráľovná, navštívi ho Hilarius Modet alebo si naňho konečne spomenú Vlci, no ďalší deň v neznesiteľnej horúčave, kde bol jediným rozptýlením tichý obed v obrovskej prázdnej miestnosti, by už nevydržal. Pohľadom spočinul na kopcoch, ktoré sa črtali v diaľke za mestom. Napriek tomu, že Elendighed svojou veľkosťou predčilo akékoľvek ľudské sídlo, ktoré kedy uzrel, stále ich videl, stále túžobne hľadel ich smerom zakaždým, keď mal pocit, že sa ho zmocňuje nekontrolovateľné zúfalstvo. 

V októbri zas jesenné poľovačky...

Edward dlhšie neváhal a obliekol si tmavomodrý cestovný plášť, v ktorom sem prvýkrát vkročil v noci pred troma dňami. 

...

Vďaka Jamieronovmu sprievodu do jedálne vedel, kadiaľ má ísť. Odbočil o jednu chodbu skôr ako bežne a rýchlym krokom zbehol po širokom schodisku rovnakej pieskovej farby ako celý hrad. A keď sa po chvíli náhlivej chôdze ocitol pred dvoma strážcami v čiernom brnení, na moment sa ocitol vo víre spomienok tak silných, až sa zapotácal. Stráže to zrejme pripisovali kopijám, ktoré poťažkali v rukách, a nebadane sa uškrnuli.

,,Smiem sa opýtať, kam ste sa vybrali v takú skorú rannú hodinu?" opýtal sa vyšší z nich. Tmavohnedé oči sa mu blýskali, jemné čierne strnisko prezrádzalo jeho južanský pôvod. Spôsob, akým držal svoju zbraň, naznačoval, že sa nejedná o nijakého amatéra, jeho postoj však Edwardovi prezradil aj to, čo by už vojaka v červenom plášti potešilo menej. Tento muž si prešiel výcvikom, no jeho úlohou bolo strážiť brány hradu. Nebol zvyknutý bojovať. 

Ed vystrúhal najširší úsmev, aký mu racionálna myseľ dovolila. 

,,Na poľovačku."

Úškrn jedného muža zmizol, druhému sa rozšíril. 

,,Prepáčte?" zachmúril sa ten, ktorý ho oslovil aj prvýkrát.

Edward však nemienil ustúpiť. Ak má byť rozmaznaným šľachticom, nech sa páči, tu ho majú. Do jeho podvedomia prekĺzla myšlienka, čo by na toto asi povedal Raev. Ktovie prečo, dodalo mu to odvahu. 

,,Na poľovačku, páni," trval na svojom. 

Kútikom oka zavnímal, ako druhý vojak ledva zadržuje smiech. Tvár prvého však bola ako vytesaná z kameňa. ,,Takto sám?" pokračoval vo výsluchu.

Zelené oči údajného šľachtica rýchlosťou blesku presunuli pohľad na zem, o sekundu neskôr však už opäť hľadeli do tých strážnikových až s komickým odhodlaním. ,,Moja družina sa ubytovala v neďalekom hostinci," odvetil Edward využívajúc informácie, ktoré mu poskytol Kedelig. ,,Samozrejme, že sa neskôr pripoja."

Muži v červených plášťoch si vymenili pohľady. Prvý sa tváril nedôverčivo, druhý nenápadne mávol rukou a pri slabom úsmeve odhalil horný rad bielych zubov. Ed cítil, že potrebuje ešte viac odľahčiť situáciu.

,,Prosím vás, pustíte ma už? O chvíľu bude slnko tak vysoko, že mi bude svietiť do očí a... a nebudem vidieť na svoju korisť," vážne pokýval hlavou. 

Tu už sa aj v očiach prvého vojaka zalesklo niečo, z čoho sa dalo vyčítať pobavenie. ,,Chystáte sa zobrať si so sebou aj nejakú zbraň?" spýtal sa s takou úctou, akú len dokázal dostať do hlasu. Vzápätí si uvedomil, že táto otázka bola asi netaktná, preto rýchlo dodal: ,,Samozrejme, do vašich vecí ma nič nie je, vaša excelencia, možno je na severe zvykom -"

,,Môžem vás uistiť, že ani na severe nelovíme srny holými rukami," reagoval okamžite Edward. 

,Takže vedia, kto som.'

Po očku sledoval druhého vojaka, ktorý sa z neznámych príčin na moment otočil a keď sa opäť zadíval na Eda, bol celý červený. Jediné, čo bránilo Edwardovi, aby sa rozosmial tiež, bol adrenalín, ktorý mu pumpoval v tele tak, až mu naskočili zimomriavky. To, čo robil, bolo číre bláznovstvo. A on si toho bol vedomý.

,,Zbrane si vyzdvihnem u mojich mužov," objasnil. ,,U mužov môjho otca," opravil sa rýchlo a naoko zahanbene sklopil zrak. Stráže si opäť vymenili veľavravné pohľady.  

,,Ak by ste si to rozmysleli, kráľovská zbrojnica je vám k dispozícii," ozval sa prvýkrát aj druhý vojak. Ed si domyslel, že pravdepodobne prekukli jeho lož a vedia, že nijaké zbrane nemá. Zahryzol si do jazyka. Ledva si všimol, ako prvý strážnik varovne zablýskal očami.

,,To nebude potrebné, ale ďakujem za ochotu," usmial sa Ed. ,,Ak dovolíte..."

Stráže mu tentokrát nebránili v ceste. Rovnakým pohybom ustúpili do strany a otvorili mu bránu. Ako Edward schádzal po schodoch, začul tlmený smiech druhého vojaka a následne poznámku, ktorej presné slová už nezachytil, no ich význam si vedel veľmi ľahko domyslieť.

Keď sa podobný rozhovor zopakoval aj pri hradbách, jeho odvaha sa začala pomaly vytrácať. Nezáležalo by mu na tom, čo si o ňom títo ľudia myslia, keby nemusel ostať v ich spoločnosti minimálne ďalší mesiac. Teraz bude celý hrad vedieť o bláznivom čine syna severského grófa. Ed si bol istý, že to bude téma, ktorá služobníctvo len tak neomrzí. A možno sa dostane aj do uší Kráľovnej. Potreboval, aby si o ňom celý dvor myslel, že je hlupák? 

,No nemysleli si to aj doteraz?'

Záplava zahanbenia ustúpila až vo chvíli, keď vkročil do ulíc hlavného mesta. A ohromene sa poobzeral okolo seba. Stál na ulici, ktorú predchádzajúce dni pozoroval zo svojej komnaty. A pred ním sa rozpestierali všetky domy, ktoré už tak dobre poznal, všetky fontány a vydláždené chodníky. Všetky cesty vedúce von. Všetky cesty do lesov, do ktorých túžil ísť a cez ktoré prechádzal s Vlkmi v tú noc, keď prvý raz vkročil do mesta.

Ešte raz sa obzrel za strážnikmi a so spokojným úsmevom pridal do kroku.

...

Tmavomodrý plášť bol znovu prevesený cez operadlo stoličky, s tým rozdielom, že teraz z neho kvapkala špinavá dažďová voda. Na čižmách pri kozube pomaly zaschýnalo blato.  

Edward si vyzliekol vrchnú košeľu a ostal v tej, ktorá už bola zrejme považovaná za spodné prádlo, hoci jej význam ešte stále celkom nechápal. Prehrabol si vlhké vlasy, ktoré mu opäť stmavli a zvlnili sa do gaštanových kučierok odstávajúcich na všetky strany. Úsmev, ktorý sa mu zjavil na perách po odchode z hradu, mu ešte stále zdobil unavenú tvár. Oči mu žiarili nadšením. 

Chystal sa ľahnúť si do postele, keď sa ozvalo ďalšie zaklopanie. Už ani nepočítal koľkýkrát. Zapol si vrchný gombík a podišiel ku dverám. Na rozdiel od Jamierona už vôbec neostal prekvapený.

,,P-pane, mrzí ma, ak ste sa už chystali na spánok," vyjachtal zmätene.

,,To je v poriadku," odvetil Ed s nezvyčajne priateľským úsmevom na tvári. Zdalo sa, že ten správcu zneistil ešte viac. 

,,Chcel som vás len informovať, že zajtra budete mať návštevu," poponáhľal sa s vysvetlením svojho príchodu. ,,Niekedy v ranných hodinách. Nebolo by odo mňa slušné oznámiť vám to až zajtra. A tiež," tu už sčervenel tak, ako strážnik pri vstupnej bráne. Nech sa Kedelig snažil pôsobiť akokoľvek dôstojne či úslužne, zrejme sa už aj k nemu dostala správa o grófovom výlete. V očiach sa mu prebudilo niečo, čo by sa s veľkou dávnou fantázie dalo nazvať iskrami potláčaného smiechu.

,,Ak by ste zase mali chuť na poľovačku, poprosím vás odložiť ju na popoludnie," dokončil najvážnejšie, ako dokázal. Vzápätí sa uklonil a so slovami ,,vaša excelencia" sa stratil vo večernej tme.

Edward s rozpačitým úsmevom zavrel dvere. Jeho prvá myšlienka bola, že ak dokázal pobaviť aj Jamierona Kedeliga, zrejme sa mu podarilo vyvolať na hrade senzáciu, ktorej tieň ho bude prenasledovať, kamkoľvek sa pohne. Aj jeho tvár čoskoro zaliala červeň. Pretrel si oči a nechápajúc, kde sa v ňom zobrala odvaha na niečo takéto, vliezol pod prikrývku. Druhá myšlienka však úplne potlačila pocity vyvolané prvou. Až teraz si uvedomil, čo všetko sa mu podarilo. 

Kedelig mu nevedomky dal povolenie opustiť hrad, kedykoľvek bude chcieť. Život na kráľovskom dvore bude oveľa ľahší, ak bude môcť každý deň na pár hodín beztrestne zmiznúť do lesa. Pod smiešnou výhovorkou, ale predsa.

Tretia myšlienka ho zaplavila novou vlnou úžasu. V duchu si prehral rozhovor so strážnikmi, aby sa uistil, či sú jeho domnienky správne.

 ,,Ak by ste si to rozmysleli, kráľovská zbrojnica je vám k dispozícii."  

Fakt, že sa hocikedy môže dostať do skladu všetkých Kráľovniných zbraní, by mohla zase celkom zaujímať Vlkov.

***

Áno, áno, trvalo mi to dlhšie, než som si myslela, ale napriek tomu, že som mala prázdniny, to bol dosť ťažký týždeň a nie vždy sa mi dalo písať. Ale konečne sa mi to podarilo dokončiť a som nesmierne zvedavá  na vaše komentáre :D

Ako sa ukázalo, Jamieron Kedelig je možno úplne iný, ako sa zdalo v predchádzajúcej kapitole. No a Edward... ak ste ho doteraz pokladali za mierneho a rozvážneho (úprimne, ja tiež), tak ste boli možno "šoknutí", ale ja som si záver tejto kapitoly nesmierne užívala :D :D Čo myslíte, bude mať jeho správanie nejaké následky? A čo si o tom celom myslíte? :DD

Každopádne, nabudúce sa budem opäť venovať Kráľovnej (resp. Maeve :D) a Tris, už mi začínajú chýbať :D Ďakujem krásne za všetky ohlasy, milujem vás! Btw... vyše 4000 slov, nový rekord! Berte to ako náhradu za tú dlhú pauzu medzi Vianocami a minulým víkendom :D

Cissi