Túto kapitolu venujem fransko za to, že toto dielo od začiatku číta a vždy ma poteší ďalšími a ďalšími hviezdičkami :DD

~*~

,,Moja mama vravievala, že neexistujú cudzí ľudia, len priatelia, ktorých sme ešte nestretli."

(Dame Edna Everage)

,,Ty...ty... ty potvora!"

Šokovaný výraz Tris Stewartovej sa pomaly menil, až cez krátku nahnevanú grimasu roztiahla pery do šťastného úsmevu. Jej priateľka jej úsmev okamžite opätovala. Rozbehli sa proti sebe, aby sa objali, pričom do seba narazili ako vlaky, ktorým niekto na hodine fyziky vypočíta priveľkú rýchlosť. Aspoň Tris napadlo toto prirovnanie, očividne pochádzajúce z nočných môr o koncoročných písomkách, ktoré ju doteraz strašili v snoch.

,,Aj ja ťa rada vidím," zasmiala sa Sasha, no vzápätí zalapala po dychu. ,,Chceš zo mňa vystískať dušu?" hlesla, keď ju jej hnedovlasá kamarátka konečne pustila.  

,,Zaslúžila by si si," odvrkla Tris. Jej úsmev zmizol tak náhle, ako sa objavil.  ,,Vieš, v akom som bola strese, keď si mi oznámila, že nakoniec nikam nejdeš?! Čo tie tvoje reči o návšteve starých rodičov? Čo si chcela dosiahnuť tým, že ma tu takto prekvapíš? A ja hlúpa som ťa ešte ľutovala!" Sashin šibalský úsmev sa s každým Trisiným slovom zväčšoval. Jej obvinenia v nej ani na okamih neprebudili výčitky svedomia. ,,To bolo prekvapenie, čo?" žmurkla na ňu hrdo.

,,Ohromné," utrúsila Tris. Nedalo sa určiť, či to myslí vážne alebo ironicky. Možno obe naraz. Hneď, ako uvidela pred hotelom Sashine svetlomodré tričko, obliala ju nekonečná úľava. No nechcela to dávať najavo tak skoro. ,,A tvoji rodičia s týmto dokonalým plánom na oklamanie najlepšej kamarátky súhlasili?" stále sa mračila.

,,Ja? Klamať? Tebe?"  Sasha na ňu vyvalila veľké nevinné oči. ,,Nikdy si sa nepýtala, kde žije moja babka s dedkom. Ak by si prejavila trochu záujmu, dozvedela by si sa, že bývajú na ranči neďaleko Frederikshavnu." Tris to nijak neobmäkčilo. 

,,Pozri, viem, že ťa to zaskočilo." Sasha si naoko zamyslene omotávala okolo prsta jednu zo svojich svetlých kučier. ,,Ale nie si ani trochu rada, že som tu?" samoľúbo sa uškrnula, lebo dopredu poznala priateľkinu odpoveď.

,,Ani nevieš ako," priznala Tris a zachichotala sa. ,,Ale už ti nikdy nebudem dôverovať, to je ti hádam jasné."

,,Prosím ťa," zatiahla dievčina s vlasmi farby jasného letného slnka. ,,A komu inému by si dôverovala? Lepšiu strážkyňu vesmíru už nenájdeš," prehlásila sebavedomo. Vedela, že jej kamarátka sa občas zvykne nahnevať pre drobnosť, hoci teraz možno naozaj bola v práve. Ale vedela aj to, že náhle výbuchy negatívnych emócií u nej vždy zmiznú rovnako rýchlo, ako sa objavia. Preto si z jej vyčítavého pohľadu nič nerobila. Aj tak neverila, že by sa na ňu Tris niekedy dokázala skutočne hnevať. 

,,Nemusíš mi neustále pripomínať, aká si nenahraditeľná," pretočila očami Tris. 

,,A nie som?"

Hnedovláska šibla po kamarátke rýchlym pohľadom. ,,Namyslenosť ti nesvedčí," poznamenala s úškrnom.

,,Ach, škoda. Chcela som skúsiť nový imidž," vzdychla Sasha ironicky. Chvíľu na seba hľadeli, no potom sa rozosmiali a znova sa objali.  Stratené a znova nájdené odhodlane vykročili smerom k hotelu, ktorý svojím príjemným zovňajškom doslova nútil ľudí vstupovať dnu. A dve kamarátky, nadšené, že si splnili svoj sen, neboli výnimkou.

...

,,Nepôjdeme niekam?" opýtala sa Sasha hádam už tretíkrát za poslednú polhodinu. Tris na odpoveď len ticho zavrčala. Prevalila sa na posteli a nohami objala nadýchané oranžovo-hnedé kvetované periny. Vlasy sa jej pritom rozpestreli na vankúši rovnakých živých farieb a zakryli jej tvár.

,,To plánuješ celý deň prespať?" rozhorčila sa jej priateľka. 

,,Ty si necestovala celý minulý deň vlakom," zaznela Trisina odpoveď. Jej hlas tlmila váha objemného vankúša. ,,Vieš, ako to človeka zloží?"

Sasha pretočila očami. ,,Veď si vravela, že si sa vyspala dobre," protirečila. Mala sto chutí stiahnuť kamarátku za nohu a obliať ju studenou vodou, aby sa konečne prebrala. Odkedy dostali kľúče od svojej izby, neopustila lákavo vyzerajúcu posteľ. A Sasha by určite zdieľala jej nadšenie zo spánku, keby nebol ešte ani čas obeda. 

,,Poďme sa najesť," začala novú tému. ,,Nie si hladná?"

,,Nie," počula jednoduchú odpoveď.

,,Počula som, že tu výborne varia," neprestávala sa Sasha nalákať svoju kamarátku na inú činnosť.

,,Super. Môžeš mi niečo objednať?" 

Tu sa už svetlovlasé dievča nahnevalo. ,,Fajn, prespi si pokojne aj celý deň. Ja si idem poobzerať mesto." Odhodlane vstala a prudkým pohybom zvesila z vešiaka svoju tenkú rifľovú bundu. 

,,To by si mi neurobila," zavolala za ňou Tris, no to už jej priateľka otvárala dvere. Bez rozlúčky ich znova zavrela a pár sekúnd sa na chodbe ozývali jej kroky. Potom všetko stíchlo. Tris urazene skrivila pery a počúvala tikanie vyrezávaných drevených hodín. Z ulice k nej doliehali zvuky motorov áut a smiech turistov. Predstavila si Sashu s víťazoslávnym úsmevom na tvári, ako ochutnáva dánsku zmrzlinu a prechádza sa po frederikshavnských parkoch. 

,,Počkaj!" skríkla a posadila sa tak prudko, až ju váha paplóna stiahla na zem. Kým sa vymotala a upravila si strapaté vlasy na prijateľnú úroveň, prešlo dostatočne veľa času na to, aby pochopila, že ju jej najlepšia kamarátka nečaká za dverami. Odišla. Naozaj odišla. A bez nej!

Slnko svietilo tak jasno, až sa Tris čudovala, že ešte nestihlo zohriať vydláždené chodníky. Bolo tu dokonca chladnejšie ako v Londýne, a to už je čo povedať. 

Netrvalo jej ani päť minút, kým zbehla z druhého poschodia Ruths Hotela a odložila kľúče na vrátnicu.  Bola si vedomá toho, že vyzerá ešte horšie ako pred cestou vlakom, ale bolo jej to jedno. Ak nechce podľahnúť únave z dlhej cesty, musí svoj rozum zamestnať niečím vzrušujúcim. Na zakrytie kruhov pod očami a maľovanie nemala čas ani náladu.

Rozhliadla sa po priestrannej ulici, ktorá sa za prechodom cez križovatku rozširovala do malého kamenného nádvoria. Aj napriek davu ľudí videla malú fontánu v strede a farebné stánky učupené tesne pred budovami. Ak sa jej kamarátka cestou z hotela pozerala pred seba, stánky určite upútali jej pozornosť ako prvé. Na sto percent bude tam.

Slnko svietilo, morský vánok sa Tris pohrával so zamotanými vlasmi a na perách sa jej znova usadil pre ňu typický nadšený úsmev. Odrazu oľutovala, že bola k Sashi taká protivná. Nemala žiadny dôvod sa hnevať, keď je vonku tak krásne. Uvedomila si, aké má šťastie, že počas posledných dvoch dní prežila toľko zaujímavých chvíľ. Skoro nič jej nevyšlo podľa plánov - do cesty sa jej priplietali zázraky, najprv v podobe zvláštneho sna, panej vo vlaku a nakoniec svetlovlasého dievčaťa pred hotelom, ale to jej náladu len vylepšilo. Ak má pre ňu osud určenú vlastnú cestu, s radosťou sa ňou vydá. Vždy milovala dobrodružstvá. 

Na križovatke prebehla cez semafór, no na vedľajšej ceste, pred ktorou následne zastala, nijaký nebol. Videla, že sa blíži auto, no schválne ostala stáť na chodníku. Bola zvedavá, či jej vodič auta dá prednosť tak ako ostatným ľuďom, ktorých videla ráno pri príchode do hotela. Keď sa tmavomodré volvo priblížilo, spozornela. Odvrátila zrak, akoby ju upútalo niečo na druhej strane cesty, no kútikom oka auto sledovala. Zastalo.

S pocitom, že deň už nemôže byť lepší, vykročila Tris na sivobiely prechod pre chodcov. Víťazoslávne sa uškrnula. Otočila sa smerom k vodičovi, pripravená obdariť ho širokým úsmevom a poďakovaním. No v momente, kedy sa ich oči stretli, akoby jej telom prebehol slabý elektrický prúd. Zrýchlila a prešla na chodník na opačnej strane, nespúšťajúc oči z muža za volantom. Aj ten ju očividne spoznal, no na rozdiel od nej nespanikáril. Rozžiaril sa a voľnou rukou jej sebavedome kývol. Potom dupol na plyn a jeho auto sa stratilo medzi ostatnými.

Tris sa ešte dlho pozerala smerom, ktorým zmizol. V hlave si premietala ich terajšie, dokopy druhé stretnutie a premýšľala nad jeho bezstarostným priateľským pozdravom. Bola si istá, že si ju pamätal, hoci od ich chvíľkového stretnutia ubehlo takmer sedem mesiacov. Zdalo sa jej to zvláštne, hoci po chvíli priznala, že ona si naňho spomína až príliš dobre. Na tie zelené oči nemohla len tak zabudnúť.

,,A čo by ste mi odporučili, madam Lovettová?" počula jeho hlas. Hlas mokrého zákazníka z kaviarne, kde pred polrokom pracovala. Ako je možné, že je tu, vo Frederikshavne? Pamätala si jeho hlas a dánsky prízvuk by spoznala kdekoľvek. Bola si preto stopercentne istá, že muž je angličan. Ale prečo sa potom objavil v Dánsku? Mohla to byť náhoda, no Tris za posledné dni zažila priveľa náhod na to, aby ich nezačala nazývať osudom.

Odrazu zodvihla hlavu. Z Londýna bola zvyknutá pri premýšľaní kráčať a nepozerať sa pred seba, preto ju prekvapilo, keď zbadala, že sa ocitla na námestí blízko fontány. Páčila sa jej. Dookola boli do kameňa vytesané znamenia zverokruhu s nápismi v runách a v strede na skale sedela morská panna. S jej dlhými vlnitými vlasmi a zvláštnym uhrančivým pohľadom si niekto musel dať veľa námahy. Rusalka v rukách držala flautu, z ktorej striekala voda.

,,Tris!" Hlas ju vytrhol zo zamyslenia a automaticky sa otočila za zvukom. Sasha jej zakývala od neďalekého stánku so zmrzlinou, presne ako Tris predpokladala. V ruke držala obrovský kornútok s farebnými kopčekmi. Už z diaľky bolo vidno, že si dala svoju obľúbenú kombináciu vanilky, citrónu a pomaranča. 

Ďalšiu vec, ktorú mala v obľube, Tris až tak nepotešila. Jej kamarátka bola zabratá do živého rozhovoru s mužom, ktorému kvôli prekážajúcemu davu nevidela do tváre. Typické, uškrnula sa. Chvíľu tu nie som a už ju obletujú chalani. Ako však prichádzala bližšie, zachytila útržok zo Sashinho rozprávania.

,,...nechala som ju, nech si pospí, ak chce. Vieš, Tris tak síce nevyzerá, ale je hrozne tvrdohlavá. Keď má dobrú náladu, je to najmilší človek na svete. Ale ak sa naštve, Boh nás ochraňuj!"

Veselý tón jej hlasu zapríčinil, že v hnedovláske znova vzbĺkla iskrička hnevu. ,,Neruším?" vyprskla nahnevane. Akým právom ju jej kamarátka ohovára pred cudzími ľuďmi?! No ako sa ukázalo, poslucháč kvetnatého opisu Trisinej povahy nebol celkom cudzí.

,,No čo, už si sa vyspala?" bezstarostne sa opýtala Sasha, keď Tris pribehla bližšie. Potom otočila hlavu k svojmu spoločníkovi. ,,Vravela som ti, že príde," poznamenala s víťazoslávnym úškrnom. ,,Dlhuješ mi jeden kopček zmrzliny!"

,,Ďalší? Nepreháňaš trochu, Muajsy?" opýtal sa muž, ktorému adresovala svoju poznámku. A až teraz Tris pochopila, že pre túto chvíľu je už aj osud slabé slovo. Stŕpla. Nohy jej vrástli do zeme, takmer cítila, ako zapúšťajú korene a odmietajú ju poslúchať. Chcela niečo povedať, ale hlas ju odmietal poslúchať.

,,Ja a zmrzlina sme ako Rómeo a Júlia," zasmiala sa Sasha a pohodila kučeravými vlasmi. Muž sa zasmial tiež. ,,Len dúfam, že neskončíš ako Rómeo, keď sa ti raz zmrzlina omylom rozpľacne na zemi," poznamenal s úškrnom. Potom sa obzrel za hnedovlasým dievčaťom, ktoré zastalo pár krokov od neho. Jeho zelené oči sa usmievali snáď ešte viac ako on. ,,Odoberám ti právo na štvrtý kopček a dávam ho Tris," vyhlásil. Tá cítila, ako sa pomaly scvrkáva. Najradšej by sa schovala do škáry medzi dlaždicami.

Čakala, či ju pozdraví, no on sa len usmieval. Asi to bude na nej. ,,A-ahoj," hlesla napokon. Ale veľká časť z nej stále odmietala prijať zázrak, ktorý ju tentokrát zastihol nepripravenú. Muž, ktorého ona v duchu oslovovala mokrý návštevník vyzeral zblízka mladšie. Možno to robili vlasy, ktoré už neboli tmavé a ulízané pôsobením vody, aké si pamätala z ich prvého stretnutia. Mali skôr farbu mahagónového dreva a rozfúkané vetrom pôsobili oveľa objemnejšie. Ak by jej v tejto chvíli povedal, že má toľko rokov ako ona, verila by mu. Začala uvažovať, či je preňho označenie muž naozaj vhodné, no ani chlapec sa jej nezdalo primerané jeho veku. Nie že by vedela, koľko má v skutočnosti rokov.

Muž, chlapec, či kto to bol, jej znova priateľsky kývol. ,,Teší ma," uškŕňal sa a v Tris sa začala hromadiť nebezpečne veľká zmes hanby a zlosti. Podal jej ruku. Zagánila na ňu, no potom smerom k nemu vystrela tú svoju. Spotenými prstami jej stisol dlaň. ,,Je fajn vedieť tvoje skutočné meno. Aspoň ťa nebudem musieť oslovovať madam Lovettová ako doteraz. Mimochodom, ja som August."

Tris mala chuť odseknúť niečo poriadne štipľavé, no dobrá nálada muža z kaviarne bola nákazlivá. ,,Potešenie je na mojej strane. Aspoň ťa už nemusím volať zmoknuté kura," odsekla. Bol to úbohý vtip, za ktorý by sa inokedy vyhrešila, ale teraz jej pomohli získať stratenú hrdosť. 

August sa zachechtal. ,,Ach, zrejme som neurobil práve najlepší dojem, čo?" žmurkol. ,,Vyhral som stávku s osemročným nevlastným bratrancom a tak ho to naštvalo, že na mňa pri odchode z domu vylial z okna vedro vody. V tom mraze!" posťažoval sa, no potom sa zarazil. ,,Ale moja família ťa zrejme nezaujíma," dodal. Tris sa zachichotala. ,,Tvoj bratranec sa mi páči. Pozdrav ho odo mňa," opätovala žmurknutie. Jediný, kto sa nezabával, bola Sasha.

,,Počkať, vy... vy sa poznáte?" ozvala sa, keď už bola presvedčená, že na ňu obaja zabudli. Tris sa obzrela. Jej kamarátka mala prekrížené ruky a tak dokonale vytiahnuté obočie, že by jej závideli viacerí svetoví herci. 

,,Ani nie," pokrčila plecami Tris vo chvíli, keď August vyhlásil: ,,Samozrejme." 

***

Dnes bola kapitola trochu skôr (ako ste si iste všimli :DDD). Zajtra totiž máme veľkú rodinnú oslavu a nikto asi nebude nadšený, keď ju strávim ťukaním do počítača :D Čo hovoríte na Augusta? Je jeho stretnutie s Tris až priveľká náhoda? A ako myslíte, že bude zapadať do príbehu? :D

Tris začala trošku vystrkovať rožky, ale hádam ju máte radi aj napriek jej prudkej povahe :D Myslím, že nikto nie je dokonalý a už vôbec by dokonalá nemala byť hlavná hrdinka, aspoň podľa mňa :D

Chcem vám poďakovať za všetky ohlasy :)))

Cissi