Venujem ElizabethFlowerLover za všetky tie nádherné a povzbudivé slová, ktoré venovala môjmu príbehu :) Ďakujem za všetko :)

~*~

 ,,Sila víťazí všade, ale jej víťazstvá žijú len krátko. Ak chceš spoznať skutočný charakter človeka, daj mu moc.''

(Abraham Lincoln - upravené)

Emidara Miresi už niekoľko minút nehybne stála a upierala pohľad na list, neškodne ležiaci na bukovom stole. Pôsobil nevinne, no skrývalo sa v ňom nebezpečenstvo, ktorému kráľovná Diellvendu nechcela znova čeliť. Na prvý pohľad spoznala krvavočervenú pečať so znakom slzy preťatej dýkou. A v jej srdci sa usadil ten známy pocit paniky, ktorú bolo ťažké skrývať. 

Napokon sa odhodlala vziať list do ruky. Pohladila ju jemná vôňa pergamenu a prstami prešla po hrboľatom povrchu červeného pečatného vosku. Rozlomila ho a rozvinula zvitok.

Jej zrak upútalo písmo, ktoré sa nedalo nazvať inak ako dokonalé. Úhľadné ťahy perom budili dojem, že autor listu musel vynaložiť veľa námahy, aby ozdobil každé jedno písmeno a aby každá čiarka, bodka a slučka budili umelecký dojem. Kráľovná však vedela, že dotyčná osoba dokáže písať rýchlosťou plynulo hovorenej reči a jej rukopis je bezchybný vďaka rokom tréningu. Rovnako ako celá jej osobnosť.

Diellvendská vládkyňa sa málokedy bála. Bola to vplyvná žena, ktorá síce mala svoje slabšie stránky, no ľud Krajiny slnka si ju právom vážil. Rokmi zbierala skúsenosti a snažila sa byť dobrou kráľovnou, manželkou a po čase aj matkou. Poradila si s mnohými problémami a zažehnala nespočetne veľa nebezpečenstiev. No bola tu jedna žena, pri ktorej sa cítila len ako bezmocná bábka, ktorú mohli ťahať za povrázky. Žena, s ktorou sa o pár hodín mala stretnúť. 

Nepochybovala, že králi ostatných krajín práve v tejto chvíli myslia na to isté, hoci tomu najprv neverila. Na prvý pohľad zo všetkých vyžarovala neohrozenosť a kráľovská hrdosť, ktorá prinútila Emidaru myslieť si, že je najslabším a najnepotrebnejším článkom spoločnosti. Prvé mesiace jej vlády sa jej preto zapísali hlboko do duše a pocit krutej bezmocnoti ju doteraz mátal v snoch.  Trvalo jej zopár hodín, kým vypozorovala, že Ejnar Headerlig vždy v prítomnosti dotyčnej osoby hovorí tichším hlasom a zopár rokov, kým si všimla isté známky nervozity aj na Raegerovi Iftixarovi. A pritom kráľa Toraq Doyus vždy považovala za najodvážnejšieho bojovníka Veľkého ostrova. Skrývať svoje pocity za masku dokonalosti bolo zrejme údelom všetkých vládcov.

Jedine Branon Tark v prítomnosti záhadnej ženy pôsobil vyrovnane. Ako jediný s ňou dokázal komunikovať a bol to on, kto ju zakaždým pozýval na stretnutia. A v jeho očiach sa pri súkromných rozhovoroch s Diellvendskou kráľovnou nikdy nezračil hnev, len nevysvetliteľný smútok.

Komnatou sa rozletel zvuk tichého klopania a do miestnosti vošiel muž, rovnako ako ona oblečený v tmavomodrom zamate. Čierne vlasy mal na rozdiel od väčšiny obyvateľov Ostrova ostrihané nakrátko a jasnými hnedými očami sa láskyplne zahľadel na svoju manželku.

,,Nevládzem, Laval," vzdychla kráľovná a spočinula mu v náručí. ,,Som tu, Em." Muž ju láskyplne objal. Nechala ho, aby jej rukou prešiel po vlasoch a zašepkal slová útechy. Už dlho bol pre ňu jedinou oporou a bola mu za to veľmi vďačná. Nikto iný jej nevedel dodať toľko odvahy, aby sa dokázala postaviť tvárou v tvár Krvavej kráľovnej.

...

Krajina vyzerala spoza okna kočiaru inak.

Lúky boli rozsiahlejšie a zelenejšie, lesy hlbšie, voda priezračnejšia a vzduch presýtený vôňou dažďa a posledných jesenných kvetov. Svieže farby meniacich sa listov priam žiarili a vyvolávali v Kráľovnej zvláštnu, skoro bezstarostnú radosť. Zatvorila oči a na nepatrnú chvíľu sa nechala unášať týmto neobvyklým pocitom. Nechala vánok, nech sa jej pohrá s vlasmi a pery, nech sa zvlnia do jemného úsmevu. Aspoň tu, kde ju nikto nevidí, si môže dopriať trochu potešenia z prírody.

Magický moment však rýchlo pominul a Krvavá kráľovná sa znova ponorila do listu, ktorý jej poslal Orgmetský kráľ. Ako za posledné týždne zistila, čítanie zvitkov je zrejme najvyššia kráľovská povinnosť. Uvedomovala si, že od príchodu Lesného jazdca si všetky správy, ktoré dostáva, číta minimálne dvakrát. Ukladá si do pamäte všetky informácie bez ohľadu na ich dôležitosť a hľadá medzi písmenami hlbšie súvislosti.

Uchvacovalo ju, koľko veľa sa dá dozvedieť z obyčajného kúsku pergamenu. Podľa sklonu písma dokázala určiť prudkosť autorovej povahy, podľa rýchlosti písania jeho duševný stav, podľa formulácie listu momentálnu náladu a podľa zdvorilostných fráz morálne zásady. Spolu s čítaním myšlienok zvečnených v odkazoch čítala aj ľudí, ktorí svoje odkazy maľovali perom na pergamen. Z Branonovej pozvánky vyžarovala zdvorilosť, maskovaný záujem a značná dávka neistoty. List, ktorý jej kedysi poslala panovníčka Diellvendu, bol napísaný bezchybne a krasopisne, no oblúčiky a prehnane starostlivo nakreslené slučky písmen prezrádzali, koľko času nad ním strávila, aby s ním bola spokojná. A neboli to jediné obete, ktoré sa podrobili jej listovému testu.

V ich trasúcich sa rukách sudcov, obchodníkov a radcov videla strach, ktorý vzbudzovalo čo i len pomyslenie na ňu. Jeden kútik úst sa jej šibalsky zdvihol. Málokedy si dovolila takto okato dať najavo svoje pocity, no táto chvíľa bola výnimočná. Hrialo ju vedomie, že nech už Vlci robia čokoľvek, jej postavenie nezmenia. Strach, zakorenený hlboko v jej poddaných, je silnejší ako ich odvážne reči o revolúcii.   

S pohľadom plným nového odhodlania sa vládkyňa Ellerportenu vyklonila z okna a pozrela na modrú oblohu. Bola tmavšia ako jej oči a temnejšia ako rieka, okolo ktorej práve prechádzali. Možno to znamenalo príchod búrky. A možno niečoho... niekoho omnoho nebezpečnejšieho. ,Ale nie pre mňa', uškrnula sa v duchu Krvavá kráľovná, keď prekročili hranice Údolia lesov.

...

Orgmets sa od Ellerportenu nelíšil tak, ako ostatné tri kráľovstvá, no aj tak bol iný. Chladnejší, zelenší a ponorený do riedkej bielej hmly, ktorá sa celé dni ako jemný opar vznášala nad pokrútenými kmeňmi stromov. Napriek hodinám cestovania Kráľovnú neprestalo baviť pozorovať okolie.

Aj kráľovské sídlo bolo iné. Na rozdiel od jej paláca v hlavnom meste Elendighed, Orgmetský hrad pripomínal pevnosť. Vďaka hrubým kamenným múrom, z ktorého bol postavený, pôsobil mohutne a staro, akoby ho postavili ľudia ešte za vlády elfov. Kráľovná si však pamätala aj na staršiu stavbu. Na Biele mesto dávnych kráľov, ukryté hlboko v srdci Čiernych lesov. To však bolo naveky stratené. Zažmurkala, aby spred očí zahnala bolestnú spomienku.

Netrvalo dlho a dvere koča sa otvorili. Jeden z jej osobných strážcov jej podal ruku a ona bez toho, aby sa naňho čo i len pozrela, vystúpila na dokonale čisté kamenné nádvorie hradu Branona Tarka. Za sebou počula šušťanie svojich krvavo červených šiat. Takmer na každé stretnutie zvolila túto farbu, najmä zo strategických dôvodov. Hoci ju najprv veľmi neobľubovala, stala sa jej najdôležitejším štítom, stokrát účinnejším ako boli štíty jej rytierov. V spojencoch vyvolávala neistotu, v nepriateľoch strach. A Kráľovná sa tak už pred rokmi stala najvplyvnejšou osobou na Veľkom Ostrove.

Pri pomyslení na to, že róbu, akú si na dnešnú udalosť zvolila, kedysi tak veľmi odsudzovala, sa znova mierne uškrnula. Vybavil sa jej obraz seba samej, ako sedemročná stojí pred zrkadlom a mračí sa na nadýchané snehobiele šaty, ktorého sukne by vystačili pre všetky dievčatá v meste. V tom čase by sa s nimi ochotne podelila o všetky rozmary, čo jej ponúkal kráľovský život. Ale v tom čase bolo všetko inak.

Spomenula si aj na jej prvé stretnutie s Branom. Nedôverovala mu a spočiatku sa pri ňom cítila nepríjemne, hlavne preto, lebo bol o šesť rokov starší. Vďaka Kráľovninej otvorenosti a jeho vľúdnosti však po chvíli našli spoločnú reč. Malá blonďavá princezná mu poukazovala svoje obľúbené skrýše medzi stromami v kráľovskom sade a mladý princ ju rozosmieval jeho vtipnými poznámkami. Za pár krátkych dní si našli cestu k priateľstvu, ktorého zvyšky pretrvali dodnes. Ak na svete existoval niekto, komu dôverovala, bol to práve Branon Tark. Vzťah medzi diktátorkou a podriadeným sa však už nedal nazývať priateľstvom.

Na svoj príchod do komnaty, kde mala stráviť noc, si spomínala len matne. Komorným občas venovala chladný pohľad a dvorné dámy len zriedka obdarovala svojou pozornosťou. Vnímala chodby, ktorými kráčala a miestnosti, ktorými ju viedli, no myšlienkami bola niekde inde. S blížiacim sa stretnutím totiž narastala aj jej úzkosť. Nikdy by si to nepriznala a vonkoncom by to nedala najavo, no začínala sa báť. Známi ľudia totiž pripomínajú známe miesta. A niektoré miesta prebúdzajú spomienky, ktorých sa tak úporne snažila zbaviť. Tak veľmi, že poprela všetko, čím kedy bola a vybudovala si novú osobnosť. Chladnú a dokonalú, aby už nikto nemal šancu preniknúť cez jej bariéry.

...

Zvony na veži sa rozozvučali na slávu začiatku ďalšieho Stretnutia kráľov, ako to ľudia nazývali. Obyvatelia Armastmandu, hlavného mesta Orgmetsu, ktoré sa hrdo tiahlo niekoľko kilometrov na sever kráľovstva a zdobilo ho svojimi vysokými gotickými stavbami, už pár dní pred ním začali zdobiť ulice a sláviť príchod najvýznamnejšej udalosti posledných piatich rokov. V stánkoch rozvoniavali čerstvé koláče, medovina a varené víno, na rohoch ulíc vyhrávali hudobníci a štrngotali mince, ktoré im ľudia hádzali do klobúkov. Kráľovná nikdy nerozumela, prečo by ľudia mali byť šťastní, že sa králi všetkých piatich krajín stretnú a strávia noc úmorným sedením a rozhodovaním o nasledujúcich rokoch svojej vlády. Kedysi sa Stretnutia kráľov robievali každý rok. Z dôvodov, ktoré jej boli nad slnko jasnejšie, sa však ich počet zredukoval na každý tretí november.

Emidara Miresi nezdieľala nadšenie Branonových poddaných. Stála pred tmavohnedými dverami zdobenými prastarými elfskými ornamentami, ktorá sa mali za malú chvíľu otvoriť a umožniť jej výhľad na obrovský okrúhly stôl s mapou Veľkého ostrova uprostred.

Zhlboka sa nadýchla a privrela oči. V duchu si pospevovala diellvendskú pieseň, ktorú sa naučila už ako malá. Pomáhala jej upokojiť sa v ťažkých chvíľach. No ako mohla byť pokojná, keď ju budú počas celého rokovania sledovať tie prenikavé akvamarínové oči obávanej vládkyne Ellerportenu? Ak kedysi mala z niečoho strach, s úzkosťou, ktorá jej práve zvierala vnútro, sa nedala ani porovnať. 

,,Ste pripravená, veličenstvo?" šepla Xandrya, dvorná dáma s kučeravými čiernymi vlasmi a rozkošným úsmevom niekoho, kto pokladá svet za bezpečné miesto. 

Nie! chcelo sa vykríknuť Diellvendkej kráľovnej. Jej povinnosťou však bolo zachovať si chladné uvažovanie a vyrovnanú myseľ vo všetkých situáciách. Hrdo zdvihla hlavu a prikývla. V jej vnútri stovky hlasov kričalo, nech sa zvrtne a vráti sa späť do bezpečia svojho kráľovstva, no keď sa dvere otvorili, ladnými krokmi vošla dnu. Pohľadom prebehla obrovskú kruhovú sieň, ktorú mala tú česť navštíviť už tretíkrát. Dychberúce maľby a svietniky ukuté do zložitých tvarov zdobili steny rovnako, ako keď tu bola naposledy. Obrovský krištáľový luster osvetľoval majestátnu sieň slnečnými odleskami všetkých farieb dúhy. 

Videla, ako sa otvorila aj zvyšná štvorica dverí, umiestnená rovnomerne po obvode miestnosti. Traja králi a dve kráľovné pristúpili ku svojím zlatom ozdobeným kreslám. Na vrchu operadla každého z nich sa skvel drahokam vo farbe danej krajiny. Emidara sa zľahka dotkla umelecky obrúseného citrínu symbolizujúceho žlté polia Krajiny slnka a na jej prste sa na moment zjavili iskričky zlatistého svetla. Farba jej kráľovstva jej trochu dodala odvahu. Sadla si do kresla, pričom dbala na to, aby mala stále vystretý chrbát a bradu hrdo vztýčenú. 

Z pravej strany zacítila pohľad upretý jej smerom. Otočila sa a jej oči sa stretli so zelenými očami Ejnara Tyriusa Headerliga, ktorý sa mierne usmial a úctivo kývol hlavou na pozdrav. S kráľom Stendalenu si vždy rozumela asi najviac. Po prvom stretnutí zistila, že je to vnímavý a pozorný muž so zvláštnou schopnosťou získať si sympatie všetkých ľudí, ktorých stretne. Zopakovala pozdrav a jej pery sa tiež na chvíľu zvlnili do sprisahaneckého úsmevu. Potom kývla hlavou zaradom aj kráľom zo svojej ľavej strany. Raegar Galxanus Iftixar ju prebodol svojí typickým pohľadom ostrým ako britva a stroho sa jej uklonil. Branon Frederik Tark ju obdaril vľúdnym úsmevom a jeho upokojujúci pohľad na ňu, tak ako pri predchádzajúcich stretnutiach, pôsobil ako hojivá masť na ranu.

Problém nastal, keď sa zadívala do očí poslednej z prítomných. Oči Ellerportenskej kráľovnej boli chladné ako kusy ľadu, hlboké ako tyrkysová voda v diellvendských fjordoch a napriek tomu so zvláštnou žiarou, vďaka ktorej pripomínali vodopády, ktoré kedysi pretekali pri bránach jej hlavného mesta. Prenikli jej až do duše a zmrazili ju, až to zabolelo. 

Emidara nepochybovala, že Kráľovná je silná osobnosť, vlastne najsilnejšia, s akou sa doteraz stretla. Jej hlas pôsobil sebavedomo za každých okolností a čokoľvek povedala, to sa považovalo za neporušiteľný zákon. Vravelo sa, že je to najkrajšia žena na Veľkom ostrove a Diellvendská vládkyňa bola ochotná tomu uveriť. Vyžarovalo z nej niečo, vďaka čomu boli muži ochotní skákať z útesov a ženy blednúť závisťou. Nebola však ochotná opätovať niekomu city, ktoré pri pohľade na ňu vzbĺkli v niektorých mužských srdciach. Všetci vedeli, že jej srdce je ako z kameňa a zriedkavý úsmev len okorenením hry, ktorej súčasťou boli všetci poddaní i králi bez výnimky. Najhorší však bol fakt, že si toho bola plne vedomá a zneužívala každú príležitosť ukázať svoju moc. Občas aj s nevinným, dievčenským úsmevom na tvári.

V očiach jej nebezpečne zaiskrilo a Emidara musela vynaložiť všetko úsilie, aby neodvrátila zrak. A potom Elyswen Redfaerdig, výstižne prezývaná Krvavá kráľovná, sklonila hlavu tiež. Hra sa začala.

***

Ako ste si iste všimli, táto kapitola bola aj z pohľadu kráľovnej Emidary (divné meno, viem :D). Snáď sa vám páčila :D Keďže vďaka mojím siahodlhým opisom stretnutie ešte len začalo, v budúcej Kráľovninej kapitole bude pokračovať :) Budem sa snažiť napísať ho tak, aby vás to zaujalo (kto už má rád politiku, že? :DD) a v najbližšej kapitole sa môžete tešiť na Edwarda a Vlkov :D 

Ďakujem za všetky prečítania, votes a komentáre!!! Včera bola KK #37 vo Fantasy :D Bol to pre mňa šok a som vám veľmi vďačná ❤

Poznámka: Viem, že Kráľovnine meno nepoužívam často a je to zámer :) Postupne sa však bude objavovať častejšie, rovnako ako jej spomienky a skryté stránky osobnosti :D Neviem, či sa tak páči aj vám, no ja si písanie o tejto little bitch vždy užívam najviac, ako sa dá :DDD

Na obrázku je Emidara :D (V mojej predstave má tmavohnedé vlasy a tmavomodré šaty :) )

Vaša Cissi