Venujem Lady_of_Winterfell za všetky prečítania a povzbudivé komentáre :D Ďakujem a dúfam, že sa ti príbeh bude páčiť aj naďalej :)

~*~

,,Váha rozhodnutí odpovedá váhe charakteru."

(Anonym)

Rovnako, ako neľútostné plamene zničili ideály malej Ellen a posilnili tie Edwardove, zmenili aj dediny, ktorými sa v tú tmavú noc prehnali.

Keď Skovrider v spoločnosti tmavovlasého Vlka nečujne zbehol dolu vyprahnutým kopcom, nohami rozvíril popol, pamiatku na skazu, ktorá včera postihla celý Sever. So zatajeným dychom sa poobzeral po mŕtvych uliciach a v jeho srdci sa znova usadil ten mučivý pocit bezmocnosti. Tarn, ešte nedávno hrdý a majestátny, teraz pripomínal len tieň svojej niekdajšej krásy. Pozostatky z hradieb, ktoré tu kedysi postavili ellerportenskí vládcovia, boli špinavé a naveky poznačené živelnou pohromou. A hoci kamenné múry domov ostali stáť, bude trvať dlho, kým sa v nich bude dať znova žiť. 

Vo vzduchu sa niesol mrazivý závan smrti. Edward ho zacítil hneď, ako vkročil do prázdnych ulíc, ktoré sa tak líšili od tých, ktoré včera opúšťal. Kútikom oka sledoval muža, kráčajúceho po svojom boku, no Tornvald Venrius situáciu nijak nekomentoval. Jeho pery však boli pevne zovreté a z očí mu šibali blesky. Bolo jasné, že svoje slová o vražde Kráľovnej myslel vážne.

Desivé ticho napokon musel prerušiť Ed. ,,Kde sa stretneme s Ulvom?" opýtal sa tlmene, akoby chcel svoj hlas prispôsobiť mĺkvemu okoliu. Už teraz ho mrzelo, že poslúchol a opustil babičku a Ellen. Jeho sestra potrebovala útechu a on si sľúbil, že pri nej bude stáť, aby sa mala vždy na koho obrátiť. Bohovia by mu určite odpustili, ak by uprednostnil rodinu pred povinnosťou. No teraz už nebolo cesty späť.

Trvalo pár sekúnd, kým sa Torn prinútil k odpovedi. ,,V Západnej uličke sa nám podarilo postaviť aký - taký prístrešok. Väčšina ľudí sa uchýlila tam." Nečakal na spoločníkovu reakciu a vykročil k domom blízko námestia, kde sa do výšky dvíhal Zlatý dub, kedysi najlepší hostinec v okolí. Edward potichu zavrčal. Nevedel, odkiaľ sa vzal ten hnev, no odrazu mu naplnil celé vnútro. Doteraz si svoju zlosť nevšímal, jeho myseľ naplno zamestnávala bolesť. S pohľadom na Tarn mu však v srdci vzbĺkol plameň doteraz neznámej nenávisti.   

Rozum mu našepkával, nech svoje rozbúrené emócie potlačí, aby mohol poskytnúť pomoc tým, ktorým požiar ublížil najviac. No racionálne uvažovanie je občas proti citom celkom bezmocné. V očiach sa mu zalesklo ukrivdenie a jeho myseľ sa spytovala jediné: Prečo? Prečo práve ľudia, ktorých poznal a ktorých mal rád, museli trpieť najviac? Prečo kvôli nemu ostala Ellen bez rodičov? Prečo sa rozhodol bojovať proti Kráľovnej, hoci tým ohrozil všetkých, ktorých miloval? Prečo, prečo, prečo?

Tvoj Sjaelvarege ťa vedie jedinečnou cestou, odrazu počul babičkin hlas. Hovoril s ľahkosťou a bolo v ňom počuť jej jemný smiech. Akoby bolo všetko v poriadku. Nikdy ho nespochybňuj.

Zhlboka sa nadýchol a s výdychom sa snažil vypustiť všetok hnev. Teraz ním naozaj nikomu nepomôže. Dobre vedel, ako ľahko dokáže zatieniť ľudský úsudok. Ten si nechám na stretnutie s Kráľovnou. Letmý dotyk neznámej myšlienky ho naozaj prekvapil. Áno, chcel prispieť k tomu, aby sa Ellerporten konečne zbavil jej nadvlády, no nikdy nad tým bližšie neuvažoval. Rýchlo na tú myšlienku zase zabudol, bolo predsa jasné, že sa nikdy neuskutoční. A zároveň mu nahnalo strach, že sa mu ten nápad celkom pozdával.  

Západná ulička sa nachádzala na opačnom konci rozľahlej kamennej dediny. Tvoril ju úzky priechod medzi dvoma radmi domov a končila sa až pri hradbách, ktoré večer čo večer ožarovalo zapadajúce slnko, presvitajúce pomedzi ihličnany, rastúce na kopci za kamennými múrmi. Edward o nej už počul, no nikdy nemal dôvod sem zájsť. 

Po stenách domov sa plazil tmavozelený brečtan. Ostro kontrastoval s vyprahnutou žltou trávou, ktorá vyrastala v štrbinách medzi kameňmi vo výške, kam na ňu nedosiahol oheň. Jemný, no chladný vietor odfukoval zo zákutí prach a vytváral malé piesočné jazyky. Ed si všimol, že tesne pri múroch bola zem vlhká od ranného dažďa. Tmavé bahno však pokrývala vrstva popola.

Pri hradbách sa krčil neveľký prístrešok, ktorý sa ani v najlepšom nedal nazvať domom. Bol postavený nedávno a vo veľkom zhone. Tvorili ho drevené trámy a strecha z kôry a slamy. Pôsobil dojmom, že sa každú chvíľu zrúti a premení sa na triesky, akými bola predtým. Vnútri aj okolo neho pracovalo niekoľko ľudí, špinavých a zmučených, s núteným úsmevom na tvári. Zdalo sa, že vlna smútku ich už prešla a teraz sa snažia zachrániť všetko, čo im ostalo. Tarn na rozdiel od Lyssu nezhorel celý a ľudia zrejme mali šancu skryť sa za kamenné múry a požiar nejakým spôsobom uhasiť.

Od skupiny chlapcov rôzneho veku sa odpojil vysoký mladík približne v Edwardovom veku. Jeho zaprášené vlasy zdobené machom a kôrou mali pôvodne farbu dozrievajúceho obilia a roztrhaný rukáv košele odhaľoval uhlíkom nakreslený polmesiac, znak Vlkov. Pribehol k obom mužom a veselo zakýval. "Takže ty si ten slávny Lesný jazdec," zaškeril sa a uprel na Eda zvedavý pohľad. V očiach neurčitej sivozelenej farby mu zaiskrilo. 

,,Stačí Edward," zamrmlal menovaný, ktorému oči pri slove slávny mimovoľne opísali menší oblúk. Chlapec sa zasmial, prikývol a potom pohľad presmeroval na Torna. ,,Máš ísť pomôcť s opravou domov," oznámil mu trochu škodoradostne. Zrejme sa veľmi tešil na jeho reakciu. A dočkal sa. Tmavovlasý Vlk si odfrkol a znudene si premeral novopostavený prístrešok. ,,Tak sa drž, Skovrider," venoval Edwardovi úsmev a ráznym krokom odišiel smerom k pracujúcim mužom. Svetlovlasého chlapca ešte stihol spražiť pohľadom.

Ten sa tváril nadmieru spokojne. ,,To je proste Torn," zašepkal veľavravne. ,,Myslí si, že na bežné práce je ho škoda." Zachechtal sa očami sa znova pristavil pri Edovi. ,,Mimochodom, volám sa Njall. Meno ako každé druhé, ale čo už. Tunajší ľudia nemajú predstavivosť," posťažoval sa. Edwardovi napadlo,že ak je Ulv naozaj taký prísny, ako sa vraví, musí mať nervy z ocele, aby vydržal každodenné reči oboch svojich zverencov. Tornvald aj svetlovlasý Njall boli presným opakom mlčanlivosti.

,,Okrem teba som nestretol nikoho s takým menom," poznamenal a Njallova špinavá tvár sa ešte väčšmi rozjasnila. "Naozaj? Potom to nebude také zlé," zazubil sa. ,,Vo Flyve sa tak volá každý tretí chalan, raz som stretol aj rovnako pomenované dievča. Dievča, chápeš to?" Nesúhlasne pokrútil hlavou. Všimol si, že Edward upiera pohľad na dedinčanov, ktorí neúnavne nosili drevo a iný materiál dnu a von z prístrešku. ,,Vyzerá to príšerne, však?" zamrmlal o poznanie menej nadšene. ,,Ktovie, na čo jej šibnutá výsosť myslela, keď si povedala, že vypáli všetky dediny v Čiernom lese."

Ed sa zamračil. Až spomienka na Kráľovnú mu pripomenula, prečo vlastne prišiel. ,,Potrebujem sa porozprávať s Ulvom," povedal. ,,Nevieš, kde by som ho našiel?" Jeho otázka vyvolala u mladého Vlka záchvat smiechu. 

,,Ak ten raz zmizne, už ho tak ľahko nenájdeš," potľapkal ho po pleci. ,,Vraj na teba čaká v lese. Kde, to už neviem. No keď som ho ráno videl, preliezol tadiaľto cez hradby a zmizol niekde medzi borovicami." Njall ukázal na najnižší úsek kamennej steny a potom na tmavé ihličnany, kolísajúce sa vo vetre.

Edward sa zahľadel tým smerom. Medzi lístím na stúpajúcom kopci za dedinou videl nenápadnú cestičku, ktorou by sa mohol vydať. Poďakoval a svižne preskočil nízky múr. Posledný raz sa obzrel za mladíkom a ten mu ešte raz zakýval. Z jeho pohľadu sa dalo vyčítať, že verí, že sa nevidia naposledy.

...

Les zaváňal zvlhnutou pôdou a hubami.  Edwardove nádychy preto boli dlhšie ako zvyčajne. Bol rád, že aspoň na miestach, kde stromy nepoznačili plamene, ostal vzduch svieži a voňavý. Ostrá aróma ihličia, ktorým prechádzal, mu razom vyhnala z mysle chmúrne myšlienky. Keď zmizol za závesmi tvorenými vejárovitými zelenými konármi, na malý moment mal pocit, že je zase všetko tak, ako má. Chcel sa stratiť v tomto smaragdovozelenom svete, ponoriť sa do seba a nikdy sa nevynoriť. 

Najprv sledoval chodník, no potom ho nohy viedli tak automaticky, že prestal vnímať smer. Očami blúdil po hrboľatých kmeňoch stromov, ligotajúcich sa od živice a mysľou zasa v pocitoch, v ktorých sa stále nevedel vyznať. Obrazy, ktoré ho prenasledovali, boli vždy rovnaké. Oheň. Plačúca Ellen. Mŕtva Lisa. Babička v lese. A emócie, ktoré sprevádzali jeho vidiny, boli tak protichodné, že nevedel posúdiť, čo skutočne cíti.

Bolesť.

Kútikom oka vnímal živicu vytekajúcu zo stromov. Nebol jediný, kto krvácal. No krv stromov bola iná. Menej červená, menej krvavá... Časom sa rany na popraskanej kôre zahojili a životodarná tekutina sa pôsobením vekov zmenila na jagavé kamene, ktoré kedysi tak rád zbieral. Sú aj ľudia ako stromy? Aj ich rany sa časom zocelia, stvrdnú a otvoria cestu niečomu novému a krajšiemu?

Smútok.

Toho sa nezbaví. Vedel, že ak by zo sveta zmizli všetky pocity, smútok by ostal. Od smrti jeho matky neuplynul ani jeden celý deň a Edwardove srdce stihlo prežiť celú škálu rôznych druhov žiaľu. smútil tak dlho, že mal pocit, že nikdy neprestane. Nikdy nezabudne. A nikdy neodpustí.

Hnev.

Slabé slovo. Ukrivdenie, nenávisť, bezmocnosť, zlosť, zášť, odpor, zúrivosť... Existovalo toľko slov, ktorými by mohol popísať, čo cítil. Ten pálčivý pocit, ktorý mu zvieral vnútro, s ktorým bojoval a nevedel zvíťaziť. Vďaka nemu mal chuť obliecť si zbroj a bojovať. Porážať nepriateľov a chrániť všetkých, ktorým bolo v minulosti ublížené. 

Strach.

Edward sa nezvykol báť. Možno to bolo prítomnosťou babičky, ktorá mu vždy vravela, že strach má zabrániť ľuďom urobiť niečo, na čo ešte neboli pripravení. Bolo to tiché varovanie a ak ho počúvne, stane sa neporaziteľným. Ľudia, ktorí sa boja, sa boja strachu a samých seba, vravievala. Ak spoznáš svoje hranice, dokážeš viac, ako všetci králi sveta, Ed. Pamätal si, že táto veta sa veľmi páčila jeho malej sestre. Vždy sa zachichotala, zrejme nad predstavou Edwarda ako vládcu nejakej krajiny. A on sa smial tiež, z pohľadu na Ellen, jediné dievča, ktoré pokladal za potrebné milovať a chrániť.

Preto nevedel, čo s novým, neznámym pocitom, ktorý sa mu usadil v hrudi a nútil ho neustále premýšľať nad smrťou. Nebol to obyčajný strach. Bol to des, nekonečné obavy a nočné mory, neustále sa opakujúce a narastajúce do ohromných rozmerov. 

A napokon... zvedavosť. Kedysi bola obrovská, neutíchajúca. Keď ju potom zatienili iné, silnejšie pocity, Ed na ňu takmer zabudol. Ale ona sa stále ukrývala niekde v jeho vnútri, pripravená vyjsť na povrch, keď príde správny čas. Ani bolesť, ani nenávisť nezabránili tichým, nenápadným myšlienkam dookola sa pýtať, kto je Krvavá kráľovná a ako sa ňou stala. 

Praskot vetvičiek prinútil Edwarda zbystriť pozornosť. Prudko sa otočil. Jeho oči našli druhé, čierne a tvrdšie ako kameň, ktorý ochránil Tarn pred ničivým ohňom. A Ed si bol istý, že rovnako ho ochráni aj muž, ktorému patrili. 

,,Viem, čo sa stalo, Skovrider," povedal vodca Vlkov. Nešepkal, no jeho hlas znel napriek tomu priškrtene a ticho. Muž vyzeral rovnako ako v hostinci, v ktorom sa včera stretli. Čiernu koženú mal sčasti zakrytú tmavým plášťom so striebornou sponou. Edward si až teraz všimol, že je na nej vyrytý polmesiac, podobný, aký mal on nakreslený na predlaktí. Husté čierne vlasy mu zakrývali polovicu chrbta a večne zachmúrené obočie len zdôrazňovalo jeho rovnako čierne oči. Napriek hlbokej jazve, ktorá mu väčšinou dodávala desivý výraz bojovníka, mal v tvári niečo, čo prinútilo Edwarda znova sa zamyslieť nad tým, koho včera v noci stratil. Jeho pohľad bol až príliš podobný jeho vlastnému.

Ed kývol hlavou. Veta, povedaná až príliš nežne na muža, ako bol Ulv, bola jasným vyjadrením sústrasti. Ďalšie prejavy neboli potrebné. ,,Dali ste ma zavolať," začal, pretože pomaly tušil, čo od neho bude vodca chcieť.

,,Lebo potrebujem pomoc," dokončil zaňho Ulv. Povedal to tak suverénne, že Edwardovi ani nenapadlo, že o ňu žiada prvýkrát. ,,Čierny les dnes utrpel ťažkú porážku," zachripel, no nevravel to s nenávisťou, akú Ed očakával. ,,Do Ďalekých zemí dnes odišlo mnoho duší a ak to celé neukončíme, odíde ich viac."

,,Viem," šepol Edward. "Som ochotný poskytnúť akúkoľvek pomoc." V tej chvíli nevedel, ako veľmi bude neskôr svoju ochotu preklínať.

Ulvov pohľad sa mu zapichol hlboko do duše a Ed mal opäť pocit, že v ňom listuje ako v otvorenej knihe. Na chvíľu sa medzi nimi rozhostilo zvláštne ticho. ,,Ešte včera by som ti neveril," vyhlásil napokon Vlčí vodca. ,,A stále si myslím, že je v tebe príliš veľa rozhorčenia na to, aby si vedel uvažovať jasne." Edward sa nad jeho slovami pozastavil a zvažoval ich pravdivosť. Neurazili ho, no napriek tomu ho trochu zahanbilo, že ho považuje za slabého. Ulv však pokračoval. ,,Nežiadal by som od teba tak veľa, keby som mal na výber." Pomaly zvažoval každé svoje slovo, hoci určite vedel, čo chce povedať.

,,Edward," oslovil ho jeho pravým menom, ,,ak naozaj chceš pomôcť ukončiť trápenie Ellerportenského ľudu, už nemôžeme dlhšie čakať. Medzi svojimi ľuďmi potrebujem niekoho, ako si ty. Máš čas do rána, aby si sa rozhodol."

,,Nemám nad čím uvažovať," namietol Ed. ,,Ísť bojovať je jediné, čo pre mňa ešte má zmysel."

Ulv vykrivil kútiky úst do trpkého úsmevu. ,,Tvoja voľba by znamenala opustiť Čierny les a vydať sa na juh, bližšie ku Kráľovnej a k centru všetkého utrpenia. Dokázal by si opustiť svoju rodinu, aby si zachránil ríšu?" S týmito slovami sa muž odetý do čierneho obrátil a pomalým krokom sa vracal za zvukom kladiva prichádzajúceho z dediny.

A Edward ostal v lese úplne sám. 

***

Uf, skoro som sa bála, že túto kapitolu nestihnem dopísať včas! Ak by sa v nej vyskytli nejaké preklepy, budem vďačná, ak ma upozorníte :D 

Edward má pred sebou prvé ťažké rozhodnutie, hoci myslím, že by nebolo dostatočne zaujímavé, aby ostal sedieť doma :D Dúfam, že sa vám táto kapitola páčila, hoci z môjho pohľadu bola trochu netradičná, vlastne ani neviem čím. Postupne sa budú objavovať nové postavy, prevažne Vlci. Ako sa vám pozdáva Njall? A čo myslíte, že zapríčinilo zmenu Ulvovho správania?

 Ďakujem za všetky doterajšie reakcie a teším sa na ďalšie! :)

Vaša Cissi