,,Ozajstní hrdinovia nie sú tí, čo niečo robia, ale tí, ktorí si všímajú veci naokolo a venujú im pozornosť."

(Na vine sú hviezdy)

,,Možno dokážeš nájsť stratený vodopád..." 

 ,,Pani profesorka?" 

,,Voda obvykle dokáže uhasiť oheň, madam Lovettová. Má taký otravný zvyk."

 ,,...o chvíľu uvidíte skalné mesto známe ako Nebeský..."

,,Vitaj späť, Tris."  

,,Sashi, prosím ťa..."

,,Pozoor, nesie sa žrádlo!" zvreskla Sasha tesne za Trisiným chrbtom takým prenikavým hlasom, až nadskočila a zvrtla sa rýchlosťou, ktorú by jej závidel hociktorý mních zo Šaolinu. Spamätala sa práve včas, aby stihla uhnúť z cesty najlepšej kamarátke nesúcej dve dózy so špecialitami starej mamy Amboltovej tak vysoko, že ledva videla na cestu. Vo výške kolien sa jej hojdali dve igelitové tašky plné na prasknutie. 

,,Čo tak prepáč?" zakričala Tris za výbuchom zlatistých kučier, rýchlo miznúcich za dverami vedúcimi na dvor. 

Svetlovláska na moment zastala. ,,Za čo?" nechápavo zvraštila obočie.

Tris zagúľala očami, pričom si dala záležať, aby toto gesto jej priateľke ani náhodou neuniklo. ,,Nie ja tebe, ty mne, ty trúba," povedala bez náznaku pobavenia v hlase. ,,Skoro som skolabovala." 

Sasha sa len usmiala tým svojím protivným úsmevom, o ktorom Tris nikdy nevedela, či je zhovievavý, alebo posmešný. Možno oboje naraz, čo bola kombinácia, z ktorej sa jej vždy zježili všetky chlpy. ,,Tak nelietaj s hlavou v oblakoch a pomôž nám, o chvíľu odchádzame." Žmurkla, zvrtla sa a odskackala najrýchlejšie, ako jej to náklad dovolil.

Tris stisla pery a pokrútila hlavou. Chvíľu uvažovala, či predsa len nepôjde do kuchyne a nepomôže Augustovi dobaliť posledné veci, potom si však len sadla na okenný parapet a zatiahla tmavomodrú záclonu. Ruku si oprela o koleno a podoprela si ňou hlavu, ktorá jej zase začala klesať bez súhlasu majiteľky. Oči ju štípali, akoby dva dni nespala, hoci to vôbec nebola pravda. Spala dobre, oveľa lepšie než predtým. Presne tri dni mala k dobru, aby sa so Sashou vrátila do hotela, popozerala si frederikshavnské pamiatky a poodnášala na Grønnendal jedlo, ktorým ich zásobili Kristen s Hansom. Bolo ho toľko, že ich Sashin dedko musel doviesť autom. Augustov prekvapeno-zhrozeno-vďačný pohľad vtedy naozaj stál za to. 

Tie tri dni, počas ktorých muž z kaviarne vybavil na farme týždňový pobyt pre ďalšie dve skupiny detí z letných táborov a zatelefonoval adoptívnym rodičom do Grécka, mala tiež na to, aby sa spamätala z posledného zvláštneho sna a prijala oddych v podobe dvoch bezsenných nocí. Ako sa však mohol dovtípiť každý bystrejší pozorovateľ, ani tie nestačili na to, aby zabudla. Aby spred očí vyhnala znepokojivé detaily, z ktorých jej doteraz tuhla krv v žilách. Podarilo sa jej akurát dospieť k presvedčeniu, že záhadné nočné mory prichádzajú, kedy uznajú za vhodné, čo sa jej ani trochu nepáčilo. Dávno po tom, čo sa jej kamarátka zahrabala pod tonu perín, ostražitým pohľadom pozorovala steny, akoby čakala, že vinník, ktorý má jej vidiny na svedomí, sa zjaví rovno pred jej očami. Zaspávala s búšiacim srdcom a vstávala unavená, akoby sa sedem hodín spánku v noci zmenilo na tri minúty. A trochu sklamaná, že jej strach bol zase raz zbytočný.

Po chvíli ju zo sedenia na parapete začal bolieť zadok, zoskočila dolu a začala sa bezcieľne motať po dome. Hlavne nech ju neuvidí jeden z tých bláznov. Nechcelo sa jej nakladať veci do karavanu, to však nebol hlavný dôvod, prečo chcela aspoň nateraz ostať neviditeľnou. Stále sa hanbila pozrieť Augustovi do očí kvôli cirkusu, ktorý urobila v jeho dome o šiestej ráno, vo chvíli, keď bol ešte Grønnendal ponorený do šera a obaja jej spoločníci pokojne spali. Sashi sa chcela vyhnúť už dupľom, hlavne keď lietala po dome ako zlatovlasá neriadená strela. Navyše ju vždy prebodla skúmavým pohľadom, ktorý cítila až v žalúdku, a prižmúrila oči dramaticky ako detektív, ktorý vie niečo, na čo ešte nikto okrem neho neprišiel. Od toho osudného rána medzi nimi o sne nepadlo ani slovo. Tris však videla, ako veľmi sa jej priateľka túži niečo dozvedieť. Aj jej to má v pláne povedať. Keby tak mala istotu, že sa potom nestane jej pokusným králikom!

Až keď sa ocitla pred dverami izby muža z kaviarne, pochopila, že jej blúdenie nebolo celkom bezcieľne. Chvíľu bezradne postávala na prahu, potom však mykla plecami a vošla dnu. Dvere neboli úplne zatvorené, preto ju August nemohol obviniť z vlúpania na zakázané územie. Jej pohľad okamžite zaletel ku knihám. Jeho knižnicu si už síce obzerala, no presne táto činnosť patrila k tým, ktoré ju nikdy neomrzia. Pred knihami by dokázala stáť aj celé hodiny, pozerať na lesknúce sa názvy a farebné chrbáty, a snažiť sa uhádnuť, podľa čoho ich zoraďoval. Zbierka mokrého návštevníka veľkosťou nevyhovovala jej vkusu, musela však myslieť na to, že August je chlapec, navyše devätnásťročný, ako sa nedávno dozvedela. Keď zobrala do úvahy tieto skutočnosti, musela sa sama so sebou zhodnúť na tom, že tých kníh predsa len nie je tak málo. Jedna polica celkom slušnej dĺžky, navyše s titulmi, ktoré na prvý pohľad zhodnotila ako kvalitnú literatúru.

Práve výber diel, na ktoré sa rozhodol minúť svoje úspory, jej mohol pomôcť dotvoriť si obraz záhadnej stvory, akou bol August Rockbridge. V tomto prípade množstvo nehralo nijakú rolu. Zo zopár kníh známej švédskej autorky Astrid Lindgrenovej vedela, že musel mať šťastné detstvo. Brat Vlk zase prezrádzal, že v puberte myslel aj na niečo iné ako balenie dievčat a tajné pitie alkoholu na záchodoch strednej školy. Dúfala, že aspoň jednu zo šiestich kníh série čítal od lavicou na hodine matematiky. No a Stephen King, Terry Pratchett, Tolkien, Frederik Backman a Dan Brown na obálkach zvyšných Augustových exemplárov potvrdili, že jeho pomerne zdravý úsudok sa nezmenil ani v dospelosti. Ak teda o Augustovi mohla rozprávať ako o dospelom človeku, pretože občas sa správal horšie ako ona so Sashou. Niekedy sa však v jeho očiach objavilo niečo, čo potvrdilo, že na rozdiel od nich dvoch je to súdny človek s patričnou zodpovednosťou. Opäť jej napadlo, aké sily ho prinútili navrhnúť im, nech spolu pôjdu do Kodane. Nevyzeral však, že by svoje rozhodnutie ľutoval. Aspoň zatiaľ.

Na rozdiel od chlapca, ktorého záhady sa už štyri dni snažila odhaliť, nežila na farme a od útleho detstva netrávila život v lesoch. Nestrávila zopár letných prázdnin v indiánskych táboroch a na poľovačkách s bratom adoptívneho otca. Preto sa netreba čudovať, že nezavnímala, kedy do izby obloženej drevenými parketmi, plnou rastlín a zablúdených myšlienok, vošiel aj jej vlastník. Nevedela, ako dlho tam stál a so zvláštnym vyrovnaným pohľadom pozoroval, ako so zatajeným dychom pohľadom prechádza z jednej knihy na druhú, občas niektorú pohladí či ukazovákom odstráni prach, a keď dôjde na koniec poličky, vráti sa zas na začiatok. Ani on sám to nevedel. Pri pohľade na dievča, ktoré mu tak nečakane vlietlo do života, bez rodičov, s jedinou najlepšou kamarátkou a tetou, ktorú občas s láskou spomenulo, prestal vnímať čas.

Pri pohľade na dievča s veľkými očami, ktorých odtieň modrej sa menil každú chvíľu s jej povahou, prelietavou ako ich spoločná dojemná chvíľa, ktorú si jeden z nich nezapamätal a druhý nevedel zabudnúť. Na dievča s neposlušnými hnedými vlasmi, ktoré občas vyzerali skôr ako plsť, a s ostrými poznámkami zaváňajúcimi humorom, ktoré považovala za ďalší z prejavov svojej šialenosti. Ale on už pri ich nočnom rozhovore zistil, že ona nie je madam Lovettová, blázon, s ktorým by sa spoločnosť nemala stretávať. Vlastne sa hanbil, že na to prišiel tak neskoro.

Nemala problém povedať svoj názor, urážať sa a vzápätí ospravedlňovať. Priznať si chybu alebo si priznať, že si chyby priznávať nevie. Podeliť sa s ostatnými o svoje zážitky aj túžby, ísť si za svojimi snami a tešiť sa z každej chvíľky, z každej drobnosti. Ešte ju nevidel skutočne smutnú, ani si ju takú nevedel predstaviť. Mokrý návštevník si bol vedomý toho, že jeho obdiv k Tris Stewardovej silnie každou sekundou.

Nakoniec sa vykašľal na špehovanie svojej nočnej rozhovorovej spoločníčky a podišiel krížom cez izbu až k svojej posteli. Kvôli jeho tichým krokom si ho však hnedovláska aj tak všimla, až keď zodvihol batoh, ktorý sa mu váľal na podlahe, a obrátil sa na ňu s otázkou, ktorú knihu si má zobrať so sebou.

Tris nadskočila a otočila sa. V duchu pri tom opäť použila prirovnanie "ako mních zo Šaolinu". „To ste sa so Sashou dohodli alebo čo?" vyprskla.

August sa uškrnul. „Dva dni a tie tvoje nádherné reakcie mi už tak chýbali," podotkol a hodil si do batoha čierne slúchadlá.

„Ty počúvaš hudbu cez slúchadlá? Nečudo, že máš taký vymytý mozog," pokračovala Tris, očividne odhodlaná vybiť si zlosť na novovyhladnutej obeti. 

Na jej prekvapenie jej odpoveďou bol len smiech, ktorý ani len neznel urazene. ,,Hej," stopol ju muž z kaviarne a zodvihol ruku pätnásť centimetrov od tela približne vo výške brady. ,,Vieš, čo sa hovorí? Človek sa pre vlastné chyby nahnevá viac než pre chyby ostatných. Môžeš byť na mňa hnusná, ale ak chceš len zamaskovať to, že si ma tu nečakala a možno si sa zľakla, za čo sa ti ospravedlňujem, aj tak ti to je na nič." 

,,A to už prečo?" Tris bojovne zdvihla bradu.

August sa usmial. Tentoraz to však nebol vľúdny, láskavý úsmev hodný dospelého človeka, o ktorom sa hnedovláska snažila presvedčiť, že nie je blázon. Bol to úsmev, z ktorého jej naskočili zimomriavky, žiarivý, vševediaci a odporne sebavedomý. Úsmev na pol úst, pričom mu na líci vznikla jamka, ktorá predtým unikla jej pozornosti. Úsmev, s ktorým by pokojne mohol zvádzať tupé blondínky na diskotékach. ,,Lebo ťa prekuknem." Tentokrát výnimočne nežmurkol. No nebolo to potrebné. Prenikavý pohľad, ktorý do nej zabodol, bohate postačil.

A s ľuďmi s presne takými úsmevmi sa Tris odmietala baviť. Liezli jej na nervy, hoci sa s nimi väčšinou stretávala len vo filmoch a v knihách, ktoré obvykle nestáli za veľa. Ale aj tak. Také kreatúry treba ignorovať už len z princípu. Sú primitívne a povrchné. 

Ale toto bol August. Žiadna kreatúra. Možno občas. Možno.

A preto ho nakoniec zobrala na milosť. 

Nestávalo sa tak často, že by ju niekto prečítal tak dobre. ,Ako obyčajnú knihu!' Niečo v nej sa urazilo. Ale zvyšok jej ja bol zvedavý. A trochu pobavený. A užasnutý. A práve si uvedomila, že zmätené útržky jej myšlienok sú ešte zmätenejšie než zvyčajne. Určite to nemohlo byť úsmevom Augusta Rockbridgea, hoci musela uznať, že teraz vyzeral viac ako najnájdenejší. Ako to povedal? Človek sa pre vlastné chyby nahnevá viac než pre chyby ostatných? Možno to nebola úplne pravda. Teraz bola nahnevaná rovnako na seba aj naňho. Naňho pre ten debilný úsmev. Na seba, lebo nevedela, čo povedať.

,,Nič také sa nehovorí, to si si teraz vymyslel," zamrmlala. 

August mykol plecami. Vlastne len jedným, no pri tom pohybe sa mu pohlo aj druhé. Potom sa však usmial opäť. A zase inak. Len vnútorne, akoby ho toto pársekundové divadlo prestávalo baviť. ,,No dobre, dobre. Ale je to pravda." Znova s uškrnul. ,,Všakže, madam... Tris?"

Pôvodné ,,fajn, tak si ma možno prekukol" sa Tris zaseklo v hrdle. Namiesto toho sa z nej vydralo niečo medzi smiechom a chichotom.  ,,Madam Tris? To sa mi páči," žmurkla. Ak môže žmurkať on, môže aj ona. Aj keď v poslednom čase, ak sa to teda dá povedať o posledných troch dňoch z tých piatich, čo sa poznajú, a z ktorých spolu strávili len dva, naozaj nežmurkal často. Čo si však všimla, bolo, že to nikdy nerobil jedným okom ako všetky tie kreatúry, ale oboma. A trochu pomalšie. A zasnenejšie. A zaberalo to oveľa viac ako tie preafektované spôsoby, ako zbaliť tupé blondínky na diskotékach. 

,,No, tak to vyšlo," zamrmlal August a tiež sa zasmial. Potom zrejme múdro prišiel na to, že by mal zmeniť tému. ,,Takže si nemám baliť tie slúchadlá?" 

Tris pomaly pokrútila hlavou. ,,Vyciciavajú ti z hlavy dušu. Netvár sa, že si to nevedel."

Mokrá návštevník pobavene nadvihol obočie. ,,Hlavne som nevedel, že mám dušu v hlave." Zachechtal sa, keď zbadal hnedovláskin nahnevaný pohľad. ,,Priveľa pozeráš Doctora Who."

Nech už očakával akúkoľvek odpoveď, rozhodne nečakal, že sa Tris v zlomku sekundy rozžiari ako slniečko, čo má navyše narodeniny a Vianoce v jeden deň. ,,Aj ty?" šepla neveriacky. ,,August Bez stredného mena Rockbridge, nevrav mi, že pozeráš Doctora Who!" 

,,Okej, tak ti to nepoviem," zasmial sa. ,,A ak budeš kvôli tomu pokojne spávať, tie slúchadlá nechám tu. Aj keď som si nemyslel, že ty s tvojimi logickými poznámkami by si mohla byť taká paranoidná a... poverčivá." 

,,Nie som paranoidná," namietla Tris ohnivo. ,,Len som pripravená veriť v nadprirodzeno. Pre každý prípad."

Potom sa však odmlčala. August jej svojimi slovami nevedomky pripomenul niečo, na čo v jeho prítomnosti nechcela myslieť. A na čo sa jej pri ňom podarilo zabudnúť. Prvýkrát po troch dňoch. Ak budeš kvôli tomu pokojne spávať...

August si to zrejme uvedomil tiež. ,,Prepáč," zamrmlal. 

,,To nič," pohotovo odvetila Tris. ,,Ale na nič sa nepýtaj. Ešte nie."

Muž z kaviarne ju opäť prebodol pohľadom. ,,Ako chceš. Len neviem, na čo chceš čakať. Kým sa to zopakuje? Sasha spomínala, že sa ti ten istý sen sníval trikrát po sebe. A že je to čoraz horšie." Tris uhla pohľadom. ,,Nechcem sa ti vŕtať v súkromí, ale trochu sa o teba bojím," dokončil August. 

V druhej časti vety akoby mu už došiel vzduch, Tris ledva rozoznala jednotlivé slová. Pokúsila sa usmiať. ,,Môžeš sa mi vŕtať v súkromí. Dala som ti povolenie v podobe Súboja otázok, hoci som netušila, že by mohol byť taký nepríjemný." Na rozdiel od Hodiny pravdy, kedy si mohli navzájom dobrovoľne vymeniť svoje tajomstvá, Súboj otázok bola krutá spoveď. August sa uškrnul. ,,Neboj sa," šepol. ,,Ten proti tebe nepoužijem, ak to nebude nutné. A pochybujem, že by taká situácia nastala. Navyše by to bola pasca pre oboch. Po otázke na teba sa ma takisto budeš môcť spýtať na čokoľvek." 

,,Hrozné, koľko tajomstiev sa ukrýva v jednom človeku," zamyslene prehodila Tris. ,,Koľko tém, o ktorých by sa radšej nikdy nerozprávali." Zodvihla zrak a usmiala sa do Augustových očí. ,,Ale ďakujem, že mi s tým dáš aspoň nateraz pokoj."

August k nej podišiel a s galantným úsmevom sa perami letmo dotkol chrbta jej ruky. ,,K vašim službám, madam Tris," uškrnul sa. Tris vybuchla od smiechu. A smiala by sa ešte veľmi dlho, keby si nevšimla Sashu stojacu vo dverách.

***

Trochu kratšia a oddychovejšia kapitola, ale snáď sa vám páčila :) Chcela som ju vydať už skôr, ale akosi nebol čas... Konkrétne som ju chcela vydať tretieho, lebo vtedy som uverejnila prvú kapitolu KK :D (Minimálne som vtedy dostala ku KK prvý komentár :D PResný dátum výročia si nepamätám :DD) Takže by som vám chcela veľmi poďakovať za všetko, čo ste za ten rok pre mňa urobili, KK sa stala súčasťou môjho života a prostredníctvom Vašich komentárov aj mojou drogou a antidepresívami :DD Nečakala som, že sa dostane tak ďaleko, nečakala som, že ju bude čítať toľko ľudí ani že sa bude toľkým ľuďom páčiť, a ani že ja vďaka nej stretnem kopec nových úžasných stvorení ako ste vy :D <3 (A ani že bude mať presne 50 kapitol, hehe :D Ak si udržím tempo, možno sa mi ju už do budúceho januára podarí dokončiť :DD)

Takže vám naozaj veľmi pekne ďakujem, nesmierne si vážim každé pozretie, hlas, komentár, všetko, všetko, všetko, čo pre KK, a teda aj pre mňa, robíte :)) <3 >3 <3

P. S.: V médiách je August, len si ho predstavte s trochu svetlejšími vlasmi :DD

Cissi