Venujem TheLookbyLucy :) Ďakujem, že KK vytrvalo čítaš, aj za všetky nádherné komentáre :)

,,V jedinom zlomku sekundy som uvidel, čím by som mohol byť, čím chcem byť. A všetko, čím nie som."

(Dám Ti aj slnko)

Kráčal po lese. Koruny stromov nad jeho hlavou šumeli napriek tomu, že v tomto období by už dávno mali stratiť lístie. Tvary kmeňov obrastených huňatým zeleným machom mu pripadali cudzie. Nespoznával ani vôňu, ktorou bola nasiaknutá vlhká zem, a zvláštne stromy s takmer bielou kôrou, ktoré občas zasvietili medzi ostatnými. Toto nebol les, v ktorom vyrastal, ktorého súčasťou bol už od svojho narodenia. Nebol to Čierny les. Predsa len mu však pripadal povedomý.

Spoznal ho však až vtedy, keď uvidel malú chalúpku, učupenú medzi dvoma smrekmi. Už tu raz bol. A nie až tak dávno. Hoci každá sekunda v kráľovskom paláci mu pripadala ako večnosť.

Pred domčekom videl postavu starca, obráteného k nemu chrbtom. Nevidel ho prichádzať a prisahal by, že predtým tam nebol. V snoch je však možné všetko. A Edward Redwood si bol vedomý toho, že svet, do ktorého sa dostal, je len odrazom jeho relatívne čerstvých spomienok.

Muž sa pomaly obrátil. Starecké čelo mu zdobili vrásky, ktoré sa prehĺbili, akonáhle sa usmial. Pomaly, akoby vlastnil všetok čas sveta. Pomaly a láskavo. ,,Vitaj, pútnik," zdvorilo kývol hlavou. Ed jeho pohyb zopakoval. ,,Aj my sme si práve rozprávali o Pútnikoch. Hoci trochu iného druhu." V nezvyčajne svetlých očiach sa mu zjavili iskričky hravého nadšenia. ,,Vždy som dúfal, že si moju rozprávku niekto vypočuje..." Povzdychol si, hoci skôr slastne, než nešťastne. Opäť sa zvrtol a naznačil Edwardovi, aby prišiel bližšie. Oproti tichu, ktoré naokolo vládlo, mladému Vlkovi vlastné kroky pripadali až nemiestne hlučné.

,,Ľudia sa boja, nie je to tak, Skovrider?" nadškrtol. Edwardovi ani nenapadlo opýtať sa, ako odhalil jeho totožnosť. Vyzeral ako človek, ktorý by to dokázal jednoducho vyčítať z mysle. Hoci Ed sa za bájneho záchrancu zeme nikdy nepokladal.

Starec si povzdychol. Lesk v bielych očiach pohasol. ,,Už nevedia, kde majú hľadať pravdu..." šepol. ,,Kedysi ju vedeli. Nič neostávalo zatajené, skutočnosť bola podávaná taká, aká je, bez zbytočného zahmlievania. Pravda je oporou, akú neposkytne v zúfalých časoch ani rozum, ani citlivé srdce. Možno práve preto sa dnešní ľudia nemajú čoho chytiť." Po očku pozrel na Edwarda. Zamyslene si jazykom prešiel po popraskanej spodnej pere. ,,Raz jedna múdra žena zo slávneho vešteckého rodu vyslovila proroctvo," pokračoval, prevaľujúc na jazyku každé slovo akoby váhal, či sa o ich múdrosť má podeliť. ,,O zmene, ktorá nastane vo svete, o krvavej budúcnosti, o ellerportenskej kráľovnej... ale nedopovedala ho celé. Osud sa ľuďom nikdy nezjavuje celý. To by sme prišli o všetku zábavu. Nevidela niekoľko vecí, ktoré som videl ja. Detaily, ktoré sú však dôležité. A veci, ktoré každý pokladá za detaily, hoci nimi nie sú." Opäť si vzdychol. Rukou si zašiel do neexistujúcich vlasov, akoby zabudol, že o nich pôsobením rokov a rokov života už dávno prišiel.

Nastala dlhá odmlka, počas ktorej si starec vsunul ruky do záhybu ovísajúcej tuniky. Toto obyčajné gesto razom prekazilo tajomnú atmosféru, ktorú nabudili jeho slová. Muž rýchlo dvakrát za sebou poklopkal nohou o zem. ,,Asi nevieš, prečo ti to rozprávam," pokračoval, stále rovnako pokojným a vyrovnaným hlasom, akoby komentoval dobre pripravené raňajky. ,,Tým sa netráp, aj tak nie je isté, že si po zobudení zapamätáš všetko. Musíš mi však niečo sľúbiť." Svetlooký starec sa náhle obrátil. Uprel na Edwarda pohľad plný neskrývaného znepokojenia a prosby, takej čitateľnej, až ho zamrazilo. ,,Daj mi pozor na moje deti. Evana a Dorthey. Videl si ich... môžu vám pomôcť, ak ich stihnem pripraviť," šepol. Rukou si znovu pohladil plešinu a s pohľadom, opäť pokojným, čosi mrmlal príliš rýchlo na to, aby bolo možné ho sledovať. ,,Posledná skutočná jasnovidka," započul Edward. ,,Jej vnučka a... vnučka jej vnučky... už nezdedili jej talent v plnej miere. A predsa nedokázala zabrániť tomu, čo sa stalo. To nie je úloha veštcov. Mali ju na starosti čarodejníci kedysi veľmi, veľmi dávno."

,,A teraz už nijakí neostali," dodal Ed. Doteraz si netrúfol starca prerušiť.

Starý muž zažmurkal. V očiach mu opäť zaihralo. ,,Ale nie, len nevedia, čo majú robiť. Ale to sa zmení, to ti garantujem už teraz." Vzápätí, akoby si uvedomil že povedal priveľa, trhane zdvihol ruku a zľahka zavrel Edwardovi viečka. Obraz pred ním sa rozplynul.

...

Strhol sa. Do hlavy mu vstúpila bolesť taká ostrá, že ho okamžite prebrala. Posadil sa, hoci na príliš mäkkom matraci, na ktorom mal tú česť ležať, to nebolo také jednoduché. Rýchlosťou blesku si premeral izbu, v ktorej sa prebudil. Nespoznával ju, no vedel, kde je.

,Jedna noc v paláci a už začínam strácať rozum,' pomyslel si s trpkým úškrnom, mysliac na sen, ktorý sa mu sníval. Nedával zmysel, no Edward to pripisoval zmätku, ktorú v jeho unavenej mysli spôsobil nečakaný nočný zážitok. Na malý moment zauvažoval, či bol skutočne nečakaný, alebo mal Raev celý čas v pláne nechať ho napospas Kráľovnej, len ho nechcel zbytočne znepokojiť. Ed si sľúbil, že sa dozvie pravdu a ak je taká, ako sa obával, zrejme mysliteľovi Vlkov opäť niečo povie.

Hoci to radšej nechcel vedieť, musel zistiť, aké následky mali jeho nepremyslené odpovede. Nakoľko mu ani v najbláznivejšom sne nenapadlo, že sa s ellerportenskou vládkyňou stretne tak skoro a že sa s ňou dokonca bude rozprávať, - a to sa mu v poslednom čase snívajú naozaj šialené sny, - nepremyslel si ani len detaily verzie svojej cesty do mesta, ktoré jej mal predložiť. Opäť si uvedomil, na čo všetko sa Raeva zabudol opýtať. Alebo čo mu čiernooký Vlk z nejakých nevysvetliteľných dôvodov nepovedal. Existovalo viac vecí, než dokázal spočítať, o ktorých si bol istý, že ich nezvládne. Nebol ten typ človeka, ktorý by dokázal improvizovať. Ani ten typ človeka, čo by vedel presvedčiť ľudí naokolo, že je niekým, kto je jeho úplným protikladom. On sa jednoducho nemôže stať Edwardom Silversvaerdom! Nedokáže myslieť ako on, ani sa tak správať. Veď odkedy prišiel do mesta, nedokáže byť ani sám sebou. V tej chvíli bol presvedčený, že ho Krvavá kráľovná okamžite prekukla.

Príval paniky ustal až po pár minútach tichého sedenia a pozerania do zrkadla oproti, z ktorého si zo svojej polohy videl akurát gaštanové vlasy, po včerajšom zmoknutí kučeravejšie a strapatejšie než obvykle. Padali mu do očí v hustých, špirálovito stočených pramienkoch, ktorým by sa už patrilo dohodnúť stretnutie s nožnicami. Ešte nezačalo svitať, preto sa z nich stratil zvyčajný medený lesk, spôsobený dopadom slnečných lúčov. Pôsobili tmavo a ponuro, rovnako ako okolité steny. A ako Edwardova znepokojená myseľ.

Napokon sa odhodlal postaviť. Podvedome čakal, že posteľ zaškrípe, no nestalo sa tak. Pomalým krokom podišiel k svietniku v rohu izby. Bol jediný v miestnosti, na ktorom sa mihotali slabé, ťažko badateľné plamienky. Ed zrejme vstal ešte skôr ako služobná, ktorá mu mala zapáliť sviečky a oheň v kozube. Bez dlhého premýšľania mladý Vlk vybral oválne kusy vosku zo stojanov a odpálil si knôty od horiacich sviečok v kúte. Chcel rozdúchať aj oheň v kozube, drevo predsa mal, no zarazil sa. Urobil by to aj Edward Silversvaerd? Vedel by vôbec, ako správne uložiť polená a rozhorieť vyhasnuté uhlíky? Po krátkej úvahe sa rozhodol ostať pri zapálení sviečok. Ak by aj šľachtic, za ktorého sa mal vydávať, oplýval týmito znalosťami, určite by mu samému od seba nenapadlo urobiť niečo za svojich poddaných.

Rozhliadol sa okolo seba. V komnate nebolo takmer nič, čím by si mohol skrátiť čas. Von sa vyjsť neodvážil. Nevediac, čo má robiť, zašnuroval si košeľu a podišiel ku oknu. Prekvapene zažmurkal. Za svetla jasne rozoznával, že mesto, ktoré mu už v noci pripadalo obrovské, sa tiahlo až za horizont, za hranice jeho zraku. Hrad stál na kopci, preto mal výhľad na severnú časť hradieb, hustý, no upravený porast okolo nich a tisícky domčekov, ktoré sa v kľukatých uličkách vlnili, kam len oko dovidelo. Strechy domov blízko kráľovského sídla sa blýskali novotou, vzdialenejšie pripomínali zväčšené modely striech na tehlových domoch v Tarne. Na prvý pohľad bolo jasné, z akých vrstiev pochádzajú obyvatelia početnej skupiny víl v okolí samotného srdca mesta a vyvýšených sídiel črtajúcich sa v diaľke. Domy boli honosné, zväčša zo zvláštneho pieskového a ružového kameňa, podobne ako samotný hrad. Oblúkovité okná poskytovali možnosť nahliadnuť do presvetlených siení, strechy lemovali rady sôch, zobrazujúcich hrdinov z dávnych bájí.

Chudobnejšie štvrte boli zas ľahko rozpoznateľné podľa ošarpaných, oveľa menších domčekov natlačených na seba. Viac Edward ani nemal šancu vidieť, nakoľko boli tak vzdialené od centra, že splývali v jednu dlhú, nepravidelnú sivastú škvrnu.

Preglgol. Do čoho sa to zaplietol? Keď noc po požiari opúšťal Lyss, bol si plne vedomý rizika, do ktorého sa púšťa. Stretnutia s Kráľovou. Pobytu na hrade, v meste plnom zradcov a dávno zabudnutých tajomstiev. Večného skrývania sa. Nekonečnej pretvárky. Ohrozenia života, a nielen svojho, ale aj životov celej ríše. Vedel, že ak zlyhajú Vlci, nikto iný sa už za utláčaný ľud nepostaví. A že nechal Ellen s babičkou samé vo vyhorenom lese, prebleslo mu hlavou skôr, než stihol zákernú myšlienku zastaviť.

A predsa odišiel. Nebál sa... vtedy. V tej chvíli si nedokázal presne predstaviť nebezpečenstvo, ktorému bude musieť čeliť. Ako mal vo zvyku, všetko prehodnotil a nič nevynechal, no zažiť túto bezmocnosť na vlastnej koži bolo iné ako si ju len predstaviť. V danom momente len cítil, že musí niečo urobiť a že šancu, ktorá sa mu druhýkrát už nenaskytne. Že pôjde, kam bude treba a urobí, čo bude potrebné, ak by to aj znamenalo v krajnom prípade poskytnúť informácie potrebné k vražde Kráľovnej. Ale hoci si to vtedy neuvedomil, akokoľvek pokojne pôsobil, akokoľvek rozumne jeho správanie vyzeralo, v duši cítil nepokoj a žiaľ, ktorý ho hnal stále ďalej a ďalej, možno až za hranice jeho síl. Spomienka na horiace domy, na kričiace deti, na vyhasnuté oči jeho matky, ho prinútila nezastať a neblúdiť bezcieľne vo vlastnom smútku. Naopak, túžba po pomste mu umožnila konečne sa rozhodnúť. Či však bolo jeho rozhodnutie správne, o tom začínal pochybovať.

Nikdy si nemyslel, že práve on je ten typ človeka, čo sa krvilačne vrhne na najbližšiu možnosť oplatiť osudu ranu, ktorú mu uštedril. Vždy sa snažil zachovať tak, aby z toho mali úžitok ostatní, nie on. A napriek tomu si uvedomil, že pred mesiacom konal unáhlene. Zaslepilo ho niečo, o čom si myslel, že by bol nikdy neschopný cítiť. A teraz je tu, pred obrovským oknom a ešte väčším mestom, naboso v hodvábnej košeli, s odhaleným srdcom a oblečený do niečoho, čo mu nikdy nemalo patriť. A nebol to príjemný pocit. Mal si to uvedomiť už v deň, keď v lese zachránil život neznámemu zranenému mužovi.

Mužovi, ktorý sa mu neskôr predstavil ako Severin Raev.

...

Otec vždy hovorieval, že človek má žiť tak, aby na smrteľnej posteli spomínal na všetky okamihy s láskou. Malá Ellen zakaždým, keď Lisa zopakovala jeho slová, pohotovo namietla, že celý život predsa nemôže byť len o šťastí. Aj napriek tomu, že mala len deväť rokov, to veľmi dobre vedela. Mamka jej pred pár dňami zakázala nosiť za opaskom úplne malý, neškodný kuchynský nôž, a doteraz ju to veľmi trápilo. No Edward si bol istý, že Ark Redwood by na všetko našiel odpoveď, ktorá uspokojila aj jeho večne nespokojnú dcérku. Vyslovil mnoho múdrostí, ktoré si Ed snažil raz a navždy vpísať do pamäte. Vždy chcel byť ako on.

Aj kvôli tomu sa dnes rozhodol takto zbabelo utiecť. Hoci mala Lisa plné ruky práce s šitím pre dedinu a s výchovou jeho neposednej sestry, predsa si našla čas na to, aby celej dedine pripomenula, že o pár dní bude mať jej syn už dvadsať rokov.

Dnes ráno ho mlynár Bagge priateľsky pobúchal po pleci so želaním, nech sa mu v živote podarí dosiahnuť všetko, na čo pomyslí, a pridal radu, nech čo najskôr opustí dedinu a vyberie sa hľadať si prácu do mesta čo najďalej odtiaľto. Ed mu s úsmevom poďakoval, no odvetil, že jeho najväčším želaním je ostať tu a pomáhať matke. ,,Celý otec," poznamenal Bagge, čím však Edwardovi na nálade nepridal.

Ešte v ten deň mu suseda Stjerne, popriala všetko najlepšie a dodala, že by sa mal čo najskôr oženiť. ,,Je hanba, že si taký pekný chlapec ešte nikoho nenašiel," vytkla mu dobrosrdečne. Ed sa vyhol odpovedi s čo najzdvorilejším úsmevom. Zaklincovala to Lian Björnová, ktorá mu celá červená prišla zablahoželať až k nemu domov, hoci vie, že narodeniny bude mať až pozajtra. Edwardovi prišlo na um, že možno toto bol ten dôvod, prečo pani Stjerne neskôr prišla gratulovať aj pani Ryane Björnovej k zasnúbeniu najstaršej dcéry. Napriek tomu, že o tom Ryana, Lian ani samotný Edward nemali ani tušenia. Po tomto výstupe sa však Ed rozhodol aspoň na pár minút uniknúť z pazúrov všetečných dedinčanov.

Minúty sa zmenili na hodiny. No ani mu nenapadlo poľaviť v tempe, ktoré si na začiatku chôdze určil. Tichými, no rýchlymi krokmi sa vyhýbal tŕňom v hustých malinových porastoch, všetkými zmyslami vnímal dýchanie a vôňu Čierneho lesa. Nevedel, prečo ho tak nazvali. Nebolo na ňom nič temné ani strašidelné, možno len to, že pokrýval územie niekoľkých stoviek míľ a mnohé jeho zákutia ešte neboli prebádané. Nikdy ho to však nedesilo. Naopak, ako malý sa vždy chcel dostať čo najďalej, na miesta, kde ešte nikto pred ním nebol. A v kútiku srdca dúfal, že objaví prastarý národ posledných žijúcich elfov, ktorí sa sem prišli ukryť pred ľuďmi.

Sna s elfmi sa už vzdal, no Čierny les ho nepriťahoval o nič menej ako predtým. Ani si nevedel predstaviť svoj život bez toho, že by sa aspoň raz za týždeň neponoril hlboko do jeho voňavej, tmavozelenej náruče.

Uvažoval, či by sa už nemal vrátiť. Keď odchádzal, v hlave mu znel jeden z mnohých otcových výrokov, ktoré od svojich trinástich rokov starostlivo uchovával v pamäti. Na rozdiel od väčšiny dedinských detí nemal problém zapamätať si aj na celé roky niekoho slová, nielen ich význam, ale občas aj doslovné znenie. ,Osud každému pripravuje cestu, ktorá mu je určená. Nikdy sa preto netvár, že si niekým iným, než v skutočnosti. Inak hrozí, že sa vyberieš na cestu, po ktorej si nikdy nemal ísť.' Nepamätal si, pri akej príležitosti to otec povedal, no tieto slová zanechali v Edwardovi hlboký dojem.

Po kratšej úvahe uznal, že práve v tejto chvíli nedokáže byť milým a pozorným susedom, ktorý by podľa možností nevybuchol po vypočutí láskyplných pripomienok matkiných priateľov. Ellen by sa mu určite vysmiala, že nečelí svojim problémom ako skutočný hrdina, no ani ním Ed nikdy nebol a ani nebude, preto má právo občas zlyhať a urobiť niečo, čo urobí šťastného jeho, nie okolitý svet.

Aspoň si to myslel, kým nezačul ten zvuk. Pomalý a ťažkopádny, ako keď človek po lístí ťahá vrece zemiakov. Zastal a započúval sa. Bol si istý, že ide o človeka. Nijaké zviera by pri pohybe nebolo také neopatrné, ani to zranené. A zranenie v tomto prípade nemohol vylúčiť. Keď sa nesústredil na drozda, vyspevujúceho na blízkom konári, a srnca pasúceho sa neďaleko, rozoznal aj slabý dych niekoho, kto má zrejme poškodené pľúca. Nech sa však neznámemu stalo čokoľvek, bol sám. Zrejme s nejakým náradím, možno so zbraňou. A pravdepodobne nemohol ani chodiť.

Chvíľu trvalo, kým sa odhodlal opustiť úkryt za kmeňom stromu a podísť bližšie. Snažil sa kráčať čo najtichšie, po čase však zvuk ustal, z čoho Ed usúdil, že ho neznámy započul. Aj keď väčšina ľudí, s ktorými sa stretol, by to na takú vzdialenosť nedokázalo. ,Je vycvičený,' prebehlo mu hlavou. Napadlo mu, či sa dokonca nejedná o vojaka Krvavej kráľovnej. V poslednom čase ich bolo na severe čoraz viac. Čo by však robil sám v lese, niekoľko míľ od najbližšej osady?

Opäť zastal. Snažil sa niečo zahliadnuť medzi stromami, porast okolo neho bol však príliš hustý. je možné, že zraneného zbadá, až keď sa ocitne meter pred ním. Uvažoval, či má pokračovať. Ak bol neznámy človek naozaj vojak, potom nemal najmenšiu chuť mu pomáhať. Najlepšie by bolo presvedčiť sa tak, aby ho nezazrel. To však bude veľmi ťažké. Edwardovi v tej chvíli napadlo veľa možností, ani jedna však nebola tá, pre ktorú sa nakoniec rozhodol zranený neznámy.

,,Nestoj tam tak," ozval sa chrapľavý hlas asi pätnásť metrov od neho. ,,Zrejme si už zistil, že som tu. A ak si si myslel, že ja neviem, že si tu ty, potom ťa ušetrím premýšľania a hovorím ti to na rovinu. Nemáš pri sebe trochu vody?"

...

V duchu si spisoval všetko, čo sa musí čiernookého Vlka opýtať, keď sa najbližšie stretnú. Matne si spomínal, že kedysi Raev vyhlásil, že do hlavného mesta nepôjde, ho očividne sa mu zmenili plány. Bol zvedavý prečo.

To, čo má a čo nesmie povedať na audiencii u Kráľovnej, neprebrali do takej hĺbky, ako by si želal. Dostal však aspoň nejasné informácie týkajúce sa skupiny, ktorá s ním putovala a mala za úlohu ochrániť ho pred zloduchmi, ako boli Vlci. V skutočnosti ju tvorili práve členovia tohto spoločenstva, to sa však nikto z kráľovského dvora nedozvie. Raev mu povedal aj o fiktívnom sprievodcovi menom Hilarius Modet. Či ten muž existoval v skutočnosti a ako je možné, že sa s ním Kráľovná pozná, to sa už nedozvedel. Ale mal pocit, že by sa to malo napraviť.

Do svojho zoznamu pridal hneď niekoľko desiatok otázok a bol rozhodnutý ostať v blízkosti Raeva, kým mu všetky nezodpovedá. A našiel by ich aj omnoho viac, keby jeho úvahy neprerušilo krátke, sotva počuteľné klopanie.

***

Ani nevieme, aká som rada, že sa mi konečne podarilo dopísať túto kapitolu! :D Obdobie písomiek sa aspoň nateraz skončilo a v priebehu nasledujúcich dvoch týždňov sa pokúsim dobehnúť resty, no stále nič nesľubujem.

V prvom rade vám chcem všetkým poďakovať za votes, ktoré pribúdali napriek tomu, že kapitoly nie :D. A že pred pár dňami (či už týždňami?) bola KK na malú chvíľu druhá vo fantasy, neskutočne si to vážim :). Keby som vedela skôr, že na to treba len mesiac nečinnosti, hehe :D.

Uvedomujem si, že táto kapitola bola asi dosť nezáživná, no možno ste sa dozvedeli niečo nové, alebo si aspoň pripomenuli to, čo tu už bolo spomenuté, lebo úprimne, ja sama som už niektoré veci zabudla :D. Ako vidíte, Ed si vôbec nie je vedomý svojho presvedčivého vystupovania pred Kráľovnou :D. Možno si myslíte, že stresuje viac, ako je potrebné, ale keby som bola na jeho mieste, niesla by som to ešte horšie :D. Dozvedeli ste sa aj niečo o jeho prvom stretnutí s Raevom, hoci som mala v pláne napísať toho viac (ako inak :D), takže spomienka ešte bude pokračovať :). A čo si myslíte o Edovom sne? :D. Nebojte sa, tento bol len výnimka, nepremení sa na druhú Tris. :D :D

Budem veľmi rada, ak mi dáte do komentárov vedieť, ako ste s kapitolou spokojní, lebo vrátiť sa ku KK po mesačnej prestávke pre mňa nebolo najľahšie a neviem, nakoľko sa mi do toho podarilo vžiť :D Takisto sa ospravedlňujem za gramatické chyby (hlavne čiarky), písala som dosť neskoro.

Už končím, nech to moje vykecávanie nie je dlhšie než samotná kapitola :D. Želám vám všetkým krásne Vianoce a celé sviatky, prežite ich v pohode, šťastí a robením toho, čo máte najradšej. :)

Vaša Cissi