MRZLO.

Vo svetlách pouličných lámp sa ligotali vločky prvého tohoročného snehu. Ulice už zívali prázdnotou, domy už dávno spali. Len v diali bolo sem-tam počuť motor práve prechádzajúceho auta, nejakého opozdenca.

A v tej tichej samote kráčal muž.

Tvár mal vyštípanú od mrázu, nos červený. Trochu ťarbavo si brázdil cestu tmavou uličkou z baru, z ktorého ho majiteľ len nedávno vyhodil. Tváril sa nevrlo, podráždene. Nechcelo sa mu ukončiť noc tak skoro.

Zastal. Zaklonil hlavu a zazrel na čiernu oblohu, z ktorej k nemu padali drobné biele smietky. Cítil ich chlad na tvári, keď na neho dopadali, cítil ako sa topili už pri sebamenšom kontakte s jeho vrelou pokožkou.

Odfrkol si.

Alkohol mu pomaly stúpal do hlavy, otupoval mu telo, dával mu zabudnúť na rany z potýčky, čo ho stála teplé miesto za barom, úľavu od okolitého sveta.

Pred očami sa mu mihla tvár majiteľa, tvár, čo ho vyviedla z dverí.

„Bastard," šepol si sám pre seba a uškrnul sa.

Tvár sa mu v rovnaký moment zvraštila, huňaté obočie stiahlo.

„Bastard!" štekol už nasrdene, hnev mu zatemnil myseľ.

„Kto si myslí, že je?! Vyhodiť ma, mňa! Kto mu platí účty?! Ja! Zákazník!"

Jeho rýchle pohyby rozvírili vzduch, dovtedy pokojne padajúci sneh podľahol chaosu. Všetko sa zrýchlilo, všetko podľahlo agresii.

Otočil sa späť odkiaľ prišiel, ba aj urobil prvý krok, no zastal. Rozzúrený pohľad mu spočinul na tmavej siluete pozorujúcej ho z tieňa. Prekvapila ho. No len na chvíľku. Sykol, zvraštil nos.

„Čo čumíš?" prskol.

Tiene sa striasli, silueta však len pokojne stála, pozorovala. Videla ako v mužovi kypí hnev, videla jeho prchkosť, jeho zhnusenie. Videla jeho ďalší krok, keď sa ju rozhodol ignorovať.

Aj tiene videli, ale nestáli.

Ako muž vykročil vpred, tiene sa strhli, stiahli sa k temnej siluete a postrčili ju vpred. Začali si šepkať.

Muž zdúpnel, zrak upretý na siluetu zahalenú v tieňoch, ústa otvorené.
Zahabkal. Alkohol akoby mu vyprchal z hlavy. Zrazu chápal, vedel, čo pred ním stálo. Kto pred ním stál.

Zháčil sa.

Cúvol o krok vzad. O ďalší. Oči upieral na zhmotňujúcu sa temnotu. V hlave akoby mu cvaklo. Otočil sa na útek.

Rozbehol sa vpred, no akoby sa nehýbal.

Otvoril ústa, ale nevyšlo z nich slovka.

Napriahol ruku vpred, naťahujúc sa k diali, avšak už pred ním stál on.

Tiene ho zdrapili za zápästie, zaborili svoje ostré pazúre do čerstvého mäsa. Počul ich chichot. Cítil ich hlad. Videl jeho tvár.

Skríkol, no zvuk sťaby zanikol v temne. Uslzené oči uprel na mužskú tvár, čo ho sledovala, no odvrátila zrak niekam inam, vedľa.
Zalapal po vzduchu. Strnulé telo obrátil smerom kam sa zabárali chladné oči muža.

Skvíkol. Zvraštil tvár. Zľakol sa.

Z tieňov čosi vystupovalo, čosi temné, čosi hladné.

Čosi, čo bolo pripravené pohltiť ho bezo stopy.