Sviatok Hviezdnej noci,
o sedem rokov neskôr

Keď sa schyľovalo k noci, Camell kráčala ulicou ožiarenou lampášmi. Bolo síce už dosť neskoro, no toto bolo po prvý raz, čo jej strýko Bay dovolil zostať hore. Teda, musela ho chvíľku presviedčať - možno viac, než len chvíľku -, no nakoniec zvíťazila. Žiadne dieťa v jej veku by si predsa nenechalo ujsť chvíľu, keď sa na nebi zjaví hviezda Salmea.

Numiilčania oslavovali tú chvíľu už odkedy si Camell pamätala - a bola si istá, že aj dlho predtým. Záhadná hviezda Salmea bola pre nich ako znamenie, že ďalší rok bude úspešný. Volali ju aj svetlo radosti, a preto každý rok oslavovali jej žiaru na nebi. A to už je čo povedať, keďže numiilčania sa veľmi do osláv nehrnú.

Keď však už nejaká oslava v meste bola, vždy to stálo za to.

Camell mala pocit, akoby všetko konečne ožilo.

Chodník, po ktorom kráčala sa skrýval pod miliónmi strieborných lupeňov, ktoré sa pod odrazmi svetiel leskli a vyzerali ako žiarivé konfety. Farebné lampáše a ozdoby viseli na každom rohu. Ľudia sa zbierali z uličiek a nadšene mierili na námestie. Camell si všimla, že každý z nich niesol svoj lampáš. Bol to symbol svetla, každý lampáš mohol mať svetlo rôznej farby. Strieborný či zlatý oheň vždy získal jednu z úžasných cien a Camell dúfala, že práve jej oheň vyhrá aspoň jednu z nich. Vtedy si uvedomila, že ešte žiaden lampáš nemá.

Poobzerala sa po okolí, hľadajúc obchod s kúzelnými lampášmi. Cestou na námestie ich videla hneď niekoľko, preto vedela, že tu určite nejaký nájde.

Keď sa k jednému z nich dostala, z kapsy vytiahla zopár strieborných mincí. Pohľadom prechádzala po radoch lampášov vo výklade a cítila sa trochu neistá. Veľmi si chcela vybrať ten správny, no vôbec nemala tušenie, ktorý z nich by to mohol byť. Oči jej zablúdili na úplný kraj, kde sa jeden z lampášov ligotal vo svetle lampy a jej sa veľmi zapáčili iskričky, a teplo, ktoré z neho cítila.

Nebola si istá, či je to ten pravý, no páčil sa jej.

Keď ho vzala do rúk a zaplatila zaň, pocítila príjemné brnenie v prstoch. Pousmiala sa a zvedavo siahla do vrecka po škatuľku zápaliek, ktorú predvčerom nenápadne ukradla zo strýkovej zbierky. Mal ich veľa a Camell sa dovtípila, že nastal čas nejaké z nich vyskúšať.

Vybrala jednu zápalku a skúsila ňou škrknúť o krabičku, no oheň akosi neprichádzal. Napadlo jej, že to možno robí slabo a tak pritlačila. Zápalka sa jej však zlomila. Camell si vzdychla. V zapaľovaní sa veľmi nevyznala, a preto nevedela, čo by mohlo pomôcť, aby sa oheň rozhorel. Zahodila zlomenú zápalku na chodník a tá hneď zmizla pod množstvom lupeňov.

Keď sa chystala vytiahnuť ďalšiu zápalku, pocítila, že jej niekto položil dlaň na rameno. Ten stisk jej prišiel dôverne známy, kým si však stihla spomenúť, žena, ktorej ruka patrila prehovorila.

,,Ahoj, ako sa voláš?‛‛ opýtala sa jej.

,,Som Camell,‛‛ odvetila Camell neisto.

Žena si k nej čupla. ,,Pomôžem ti s tým, Camell? Vidím, že ti to akosi nejde,‛‛ pousmiala sa žena a ukázala na zápalky v Camelliných rukách.

,,Áno, ďakujem,‛‛ Camell podala žene zápalky a sledovala, ako pani jednu z nich opatrne vzala a prešla ňou po strane krabičky. Ohníček sa zapálil ihneď a Camell od údivu jemne pootvorila ústa.

So zatajeným dychom sledovala, ako pani prikladala zápalku ku knôtiku sviečky. Oheň sa chytil. Chvíľu praskal a vypúšťal iskričky ako ohňostroj. Pomaly rástol a vtedy začal meniť farby; z oranžovej do červenej, cez ružovú, modrú, zelenú, až kým nežiaril nabielo. Camell privrela oči pred jasným svetlom.

Potom oheň prestal praskať a Camell sa odvážila pozrieť. Lampáš žiaril prekrásnym zeleno-modrastým svetlom a Camell sa doňho na prvý pohľad zaľúbila, no vtom si uvedomila, že to nie je ani zlatá, dokonca ani strieborná.

,,To je farba Tyrkysového jazera,‛‛ poznamenala žena s úsmevom. ,,je krásna, však?‛‛

Camell prikývla. ,,Áno, to je.‛‛

,,Tiež som raz takú mala, keď som bola v tvojom veku,‛‛ pokračovala žena zasnívane a Camell sledovala, ako sa jej v tvári mihá radosť aj smútok zo spomienok na detstvo. Tmavé vlasy ako ebenové drevo sa jej kývali v miernom vánku a Camell rozmýšľala, či budú jej spomienky tiež tak vzdialené, keď bude dospelá.

,,Mami!‛‛

Camell sa obrátila, keď začula dva detské hlásky. Za ňou stálo dievča, asi o pár rokov mladšie ako ona a chlapec, ktorý v náručí držal lampáš s karmínovo-červeným svetlom. Obaja mali tmavé vlasy.

,,Už idem, deti,‛‛ odpovedala im žena a vstala. Usmiala sa na Camell. ,,Prajem ti pekný večer, Camell. Možno sa ešte uvidíme,‛‛

,,Ďakujem,‛‛ Camell si schovala zápalky späť do vrecka a sledovala, ako žena so svojimi deťmi odchádza.

Hoci svoju mamu takmer nepoznala, odrazu sa jej zacnelo. Čo sa jej asi mohlo stať?

Vzala si lampáš do rúk. Ľudia vraveli, že Tyrkysové jazero dokáže ľuďom odpovedať na každú otázku. Rozhodla sa, že sa k nemu jedného dňa vydá a opýta sa na svojich rodičov. Možno jej odpovie a možno nie. Ktovie.

Za pokus to však určite stojí.

Camell kráčala ulicou ďalej, tuho premýšľala a popritom kopala do konfetových lupeňov, ktoré na krátku chvíľu poletovali okolo jej nôh, ligotali sa a potom znovu dopadli na kôpku medzi ostatné - ľahučko ako jesenné lístie. Camell však nevedela, aké krásne je jesenné lístie, pretože žila v Numiile, kde v okolí rástli len orttovníky - bezlisté, pokrútené a zvráskavené, dosiva sfarbené stromy - jediné, ktoré boli vcelku zvyknuté na piesočné duny a letné páľavy. Dokonca tam ani nikdy nesnežilo. Camell sneh poznala len zo starých kníh, ktoré mal strýko Bay odložené na tajnej povale. (Na to, že bola tajná ju Camell poznala dosť dobre a navštívila ju už pomerne veľa ráz.)

Námestie bolo prekrásne.

Camell zastala pred sochou Armena Pomstiteľa, pevne zvierajúc hrejivý lampáš, ktorý jej tričko aj tvár ožaroval svojím tyrkysovým svetlom.

Socha vysokého muža v klobúku a námorníckom oblečení na ňu zhora upierala svoje mramorové oči a spod fúzov vykúkal šibalský úškrn. Armen Pomstiteľ bol známy a v každom meste mal vybudovanú zaslúženú sochu či pomník. Veď nebyť jeho, niektoré časti krajiny Elber by boli doteraz neznané. Plával naprieč Nekonečným morom, objavoval časti krajiny, zakresľoval ich do mapy a preskúmaval.

Tomu vravím dobrodružstvo, pomyslela si Camell.

Keby ho na jednej z výprav nezabili, určite by objavoval až doteraz.

Medzi deťmi sa pošuškávalo, že sa jedného dňa vrátil, aby sa pomstil svojim vrahom, a potom si opäť ľahol do hlbín mora a pokračoval vo svojom dlhom spánku.

Ani táto historka však nedokázala Camell zbaviť presvedčenia, že to bol dobrý chlapík.

Teraz mal hlavu ovešanú ozdobami rôznej farby a pôvodu (Camell medzi nimi dokonca zahliadla zvyšky drakov, ktoré si deti počas veterných dní púšťali. Keď už boli zničené, dali sa využiť napríklad takto.).

Vtedy sa jej zazdalo, akoby socha žmurkla jedným okom.

Camell sa nad tým pousmiala. Uklonila sa objaviteľovi na pozdrav a pokračovala v ceste.

Všimla si, že pod vysokým kamenným múrom, odkiaľ bol výhľad na celé mesto, bol rozložený malý stánok. Okolo neho sedeli v kruhu asi desiatky detí - od tých najmenších, až po také, ktoré boli omnoho staršie ako Camell - a všetky sa dívali na veľkú bielu plachtu, ktorá bola prehodená cez drevenú konštrukciu stánku - alebo skôr malého pódia. Zozadu plachtu osvetľoval oheň fakle a Camell spoza hláv detí postrehla, ako sa na plachte mihol tieň malej postavičky.

Camell zbožňovala tieňové divadlo, a preto si nemohla pomôcť a musela sa ísť pozrieť bližšie.

Tieňové divadlo bolo v Numiile považované za umenie. Herci si postavy vyrobili z kovových plieškov a nastokli si ich na tenké drevené špajle, a potom nimi spoza plachty osvetlenej ohňom hrávali rôzne krátke scénky. Camell si také tieňové divadlo už viackrát skúšala vyrobiť sama, keď bola ešte malá, no nikdy sa jej to veľmi nepodarilo (možno to bolo aj preto, že ju strýko Bay vždy pokarhal, že sa hrá s ohňom, a že je to pre ňu príliš nebezpečné).

Nakoniec sa jej podarilo pretlačiť pomedzi deti tak, aby videla na plachtu.

Deti zatlieskali, pretože jedna scénka akurát skončila a Camell posmutnela, no potom sa spoza plachty ozval hlas rozprávača.

,,Rýchli ako zlaté jelene, obratní ako orli na nebi a nemilosrdní ako vlci pachtiaci po svojej koristi - toto je príbeh o Lovcoch vlkodlakov.''

Camell sledovala, ako po plátne pobehoval jeleň s dlhými parohami. Vyzeral úplne ako živý. Potom náhle zmizol a objavil sa namiesto neho veľký orol s rozpaženými krídlami. A nakoniec sa na plachte mihol vlk tak detailne vyrobený - bolo vidno jeho ostré zuby a oči, ktoré nachvíľu akoby zažiarili načerveno -, až Camell zalapala po dychu. Všetky deti zhíkli.

,,Tento príbeh sa udial veľmi dávno,'' pokračoval rozprávač záhadne. Na plachte sa objavil veľký palác a z neho vyšla postava s širokým klobúkom a mečom v ruke. ,,Jednej tmavej noci sa v paláci v Kalberote rozšírila desivá zvesť, že vlkodlaci napadli krajinu Xerunt. Odvážny Lovec Sowl Niaran sa vydal so svojou armádou Lovcov na výpravu na východ, aby tie krvilačné stvorenia opäť zahnali za bezpečie Hraníc,''

Na plachte od paláca mierila hŕstka ďalších bojovníkov k vysokej veži. Camell tú vežu poznala - bola to Veža poznania v Xerunte. Ten, komu sa podarilo vyjsť až na vrchol veže a odolať všetkým nástrahám vo vnútri bol požehnaný veľkou múdrosťou a mocou.

,,Keď prišli až do Xeruntu, Sowl Niaran a ostatní Lovci udatne bojovali proti vlkodlakom,'' pokračoval rozprávač a na plachte herci stvárňovali boj tak živo, až sa niektoré menšie deti zatriasli. ,,Bolo ich však málo a vlkodlakov najmenej tisíc. Nemali nijakú šancu. Sowl Niaran si vtedy spomenul na príbeh o Veži poznania - ak by sa mu podarilo dostať sa až na vrchol, mohol by získať moc na zahnanie vlkodlakov za Hranice. Vedel, že to bude nebezpečné a možno sa odtiaľ už nikdy nedostane živý, ale nezaváhal ani na chvíľu a vrhol sa dnu do veže,''

,,Och,'' zavzdychalo nejaké dievčatko vedľa Camell. Tá sa tak sústredila na obrazy odohrávajúce sa na plátne, až mala chvíľu pocit, že je súčasťou toho príbehu aj ona sama. Muž s klobúkom a mečom zmizol za siluetou veľkej veže. Na chvíľu všetky postavy aj kulisy z plátna zmizli a to ostalo prázdne. Plachta sa pri miernom vánku zavlnila.

,,Nikto nevie, čo tam vo veži Sowla Niarana čakalo. Vraví sa, že bolo odtiaľ počuť krik a cvengot kovu o kov. Niektorí zas vravia, že z malého okienka na vrchu veže bolo vidno modré svetlo. Sowlova armáda naďalej bojovala s vlkodlakmi a keď sa už zdalo, že nemajú nijakú šancu, odrazu z veže vybehol Sowl Niaran.''

Na plátne sa zjavila silueta muža. V ruke držal akúsi šatku, ktorá naozaj viala a meč, z ktorého sálalo modré svetlo. Úžasné, pomyslela si Camell.

,,Na tvári mal iba jeden jediný škrabanec a jeho meč žiaril svetlom moci. Sowl si okolo krku uviazal krvavočervenú šatku a pustil sa do boja. Odrážal nepriateľov jedného za druhým a zatláčal ich späť tam, odkiaľ prišli. Ostatní Lovci len udivene stáli, iní mu šli na pomoc. Sowl získal moc Veže poznania a vďaka nej sa mu podarilo zničiť všetkých útočníkov. Teda, až na jedného,''

Plátno sa zalesklo karmínovou farbou a v strede sa mihol obrovský vlk. Všetky deti opäť zhíkli.

,,Bol to ten najväčší vlkodlak v dejinách krajiny Elber,'' vyhlásil rozprávač a Camell sa zdalo, akoby sa snažil o priškrtený tón hlasu. ,,Sowl však nezaváhal a so zúrivým revom zaútočil. Vlkodlak bol však neporaziteľný. Bol to boj na život a na smrť, a Sowl to dobre vedel. Vedel, že nemá šancu na výhru. Iba ak... A vtedy mu oči zablúdili k neďalekej priepasti, ponad ktorú viedol iba úzky drevený most. A vedel, čo musí urobiť. Priepasť bola široká a hlboká a na dne bolo plno ostrých skál. Ale Sowl sa nebál. Zatlačil vlka až k okraju a ten sa naňho poslednýkrát vrhol. Sowlovi sa však v zlomku sekundy podarilo obrátiť. Skočil do priepasti a vlka stiahol so sebou,''

Na plátne bol útes s hlbokou priepasťou a dolu nezvratnou rýchlosťou padali muž aj vlk, až kým úplne nezmizli za ostrými skalami na dne. Tentoraz zhíkla aj Camell.

,,A tak zomrel Sowl Niaran, jediný človek, ktorý sa dostal z Veže poznania živý a požehnaný mocou. Obetoval sa a vďaka nemu sa už vlkodlaci do Xeruntu nikdy neodvážili. Zomrel ako hrdina, aby zachránil iných ľudí,'' dokončil rozprávačov hlas spoza plátna a herci sfúkli fakľu na znak ukončenia.

Všetky deti nadšene zatlieskali a niektoré sa pobrali na odchod.

Camell chvíľu ešte nemo stála na mieste a premýšľala nad príbehom, až kým spoza plachty nevyšiel vysoký muž s tmavými vlasmi a malou briadkou. ,,Ďakujeme za pozornosť, deti!'' zvolal a Camell spoznala jeho hlas - hlas rozprávača.

Rozprávač sa usmial a kým ostatní herci skladali plachtu, podišiel ku Camell. ,,Páčilo sa ti to?'' opýtal sa jej, čo Camell vytrhlo z rozmýšľania.

,,Hm, áno,'' zaváhala. ,,veľmi.''

,,Tak to som rád,'' rozprávač sa šibalsky usmial.

,,Odkiaľ ten príbeh poznáte?'' spýtala sa Camell zvedavo.

Rozprávač sa zamyslel. ,,Vlastne ani neviem,'' priznal nakoniec. ,,Niektoré príbehy sú známe, iné sú zas tak staré, že ich poznajú iba niektorí. Takých ľudí ja hľadám,''

,,Hľadáte ľudí, ktorí poznajú veľa príbehov?'' zaujímala sa Camell.

,,Áno.'' prikývol rozprávač.

,,A ten príbeh...'' pokračovala Camell neisto, lebo sa bála, aby tým muža neurazila. No jednoducho sa na to musela opýtať. ,,je pravdivý? Naozaj sa to stalo?''

,,To nikto nevie,'' odvetil rozprávač. ,,ale práve to je na príbehoch najlepšie. Je len na tebe, či im uveríš, alebo nie.''

,,A vy tomu veríte?'' opýtala sa Camell. Rozprávač veselo rozhodil rukami.

,,Ja verím všetkým príbehom, moja milá,'' povedal a na chvíľu sa zadíval do zeme. ,,Je zaujímavé, čo všetko nás príbehy môžu naučiť,'' dodal tichšie, akoby nevedel, či to hovorí Camell, alebo len sám sebe.

Camell sa pousmiala a chcela niečo odpovedať, no vtom začula známy hlas, volajúci jej meno: ,,Camell! Camell, nebudeš veriť, čo sa stalo!''

Camell sa rýchlo obrátila a zbadala, ako k nej beží čiernovlasý kamarát Jasper. Na tvári mu žiaril nadšený úsmev a v náručí držal... Camell skutočne nemohla uveriť vlastným očiam.

Jasper zastal pred ňou a hrdo jej pred tvárou zakýval lampášom. Camell sa tak naskytol pohľad na prekrásny ligotavo-zlatý oheň, ktorý horel vo vnútri za sklom.

,,No páni!'' zvýskla nadšene. ,,Jasper, veď to je zlaté svetlo!''

,,Ja viem, ja viem,'' zahundral Jasper, ale ani on nedokázal potlačiť úsmev. ,,Myslíš, že niečo vyhrám?'' spýtal sa jej s nádejou v hlase.

,,Určite,'' uistila ho Camell a chytila chlapca za plece. ,,Je úžasný!''

,,Aj ten tvoj je pekný,'' kývol hlavou Jasper na Camellin tyrkysový oheň v lampáši.

,,To vieš,'' prehodila Camell. ,,zápalky strýka Baya asi neprinášajú šťastie, ale trochu kúzla určite majú.''

,,Iste,'' zasmial sa Jasper a spolu kráčali ďalej k námestiu. Camell sa ešte obzrela za rozprávačom, no ten už zmizol za stánkom.

Dostali sa až do stredu námestia, kde už ľudia netrpezlivo čakali zhrčení do veľkého polkruhu.

,,Čo sa tu deje?'' zaujímala sa Camell.

,,Pozri,'' Jasper ukázal na veľké plátno, na ktorom bolo tmavošedou farbou (numiilčania ju vyrábali z orttovníkového dreva) napísané: ZLATÝ A STRIEBORNÝ OHEŇ.

Plátno bolo zavesené nad Malou Akropolou - tak nazývali miesto, kde sa ľudia najčastejšie stretávali pri akciách, alebo napríklad aj vyhlasovaní cien pri každoročnej slávnosti Hviezdnej noci. To miesto síce už dávno nevyzeralo ako akropola. Možno kedysi, no dnes už to bolo len akési široké kamenné pódium obkolesené štvoricou stĺpov (každý na jednej svetovej strane) a malými schodíkmi, ktoré viedli nahor.

,,To bude asi...'' pokračoval Jasper, no nestihol to dopovedať, pretože z kamenného pódia k nemu zoskočil vysoký pán v cylindri a tmavozelenej košeli s krátkymi rukávmi - čo Camell prišlo ako celkom zvláštna kombinácia.

,,Zlatý oheň,'' poznamenal pán a uškrnul sa na Jaspera. ,,Výborne chlapče, si náš prvý výherca!'' vyhlásil a potiahol Jaspera ku schodíkom. Jasper vrhol na Camell nervózny pohľad, no tá iba pokrčila plecami a usmiala sa. ,,Len choď,'' povzbudila ho šeptom.

Keď sa Jasper s pánom v cylindri ocitli hore v Malej Akropole, muž si zložil cylinder a zamával ním, aby si získal pozornosť ľudí, čo podľa Camell ani nebolo potrebné, pretože väčšina ľudí už stíchla a so záujmom si prezerala lampáš v Jasperových rukách.

,,Dámy a páni, rád by som vám predstavil nášho prvého výhercu tohtoročného kola súťaže Zlatý a strieborný oheň!'' zvolal muž, naširoko sa usmial a potľapkal Jaspera po pleci tak silno, až Jasper skoro pustil lampáš na zem.

Camell sa potichu zachichotala.

,,Smiem vedieť tvoje meno, chlapče?'' opýtal sa muž a Jasper sa nervózne usmial.

,,Som Jasper Rovers... pane,'' dodal po chvíli.

,,A koľko máš rokov, Jasper?''

,,Dvanásť,'' odpovedal. Jasper bol pred ľuďmi trochu hanblivý, no Camell dobre vedela, že v skutočnosti má z výhry obrovskú radosť.

,,To je skvelé,'' poznamenal muž a obrátil sa k ľuďom. ,,Vážení, toto je dvanásťročný Jasper. Gratulujem ti, Jasper,'' potriasol mu rukou, a hoci to Camell necítila, bola si istá, že to musel byť naozaj tuhý stisk, pretože Jasper nemo preglgol.

,,Hm, ďakujem,'' usmial sa a keď mu pán pustil ruku, jeho tvár opäť získala prirodzenú farbu.

,,Chcel by si o svojej výhre niečo povedať divákom?'' opýtal sa pán.

Jasper sa zamyslel. ,,Ani neviem. Asi iba toľko, že som mal naozaj veľké šťastie. Ale mám taký pocit, že šťastie sa muselo pomýliť, keď si z toľkých ľudí vybralo práve mňa,'' vyhlásil, no potom, keď si uvedomil, koľko ľudí sa naňho díva, začervenal sa.

Camell sa usmiala. Starý, dobrý Jasper, pomyslela si.

Ľudia okolo Malej Akropoly sa tiež zasmiali a pán v cylindri zalovil vo vrecku nohavíc. ,,Som si istý, že šťastie sa nepomýlilo. Šťastie sa totiž nikdy nemýli, nemám pravdu?'' vykúzlil šarmantný úsmev a z vrecka vytiahol dva zlaté papieriky a zamával nimi pred publikom. Potom ich podal Jasperovi. ,,Pretože ty, Jasper Rovers, si práve vyhral dva lístky do centra výcviku Lovcov vo Felicii!'' zvolal a Jasper, Camell aj všetci ostatní ľudia prekvapene a zároveň nadšene zalapali po dychu.

Jasper sa vrhol pánovi v cylindri do náruče a tuho ho objal, a Camell sa, ešte stále v šoku, zasmiala. Keď si Jasper prevzal výhru a poďakoval sa všetkým, zišiel dolu po kamenných schodíkoch, pevne zvierajúc svoj lampáš. Z publika znel veselý potlesk.

,,Hm, takže zájazd do Felicie?'' premerala si kamaráta Camell, keď už opäť stál vedľa nej a nadšene jej ukazoval dva celkom nepoškodené zlaté lístky. Potom mu postrapatila uhľovo-čierne vlasy a zasmiala sa. ,,To je paráda!''

,,Pôjdeš tam so mnou, však?'' opýtal sa Jasper, čo Camell úplne zaskočilo.

,,Čože? Ja?'' najprv si myslela, že sa jej to len zdalo, no keď videla Jasperov prosebný pohľad, zistila, že to myslí vážne. ,,Ale... prečo?'' nechápala.

,,Poznáš odtiaľ každý príbeh a budeš tá najlepšia sprievodkyňa! Prosím, Camell,'' prehováral ju. ,,navyše, vždy si sa tam chcela ísť pozrieť,''

,,No... ja neviem,'' Naozaj sa tam vždy chcela ísť pozrieť. Vidieť Feliciu a dozvedieť sa niečo viac o Lovcoch... to bol odjakživa jej sen. Ale lístky vyhral Jasper a nie ona.

,,Máš predsa pätnásť rokov a môžeš cestovať kordikom sama! A strýko Bay ťa určite pustí, keď mu povieš, že mi budeš robiť sprievodcu,''

Camell sa zamyslela. To by mohlo fungovať. Strýko Bay mal vždy radosť z toho, keď Camell iným deťom rozprávala o svojich vedomostiach. Strýko bol totiž zástancom toho názoru, že história je veľmi dôležitá a ak sa nebude šíriť ďalej, hrozí riziko, že úplne zanikne.

,,Tak teda dobre,'' súhlasila napokon a usmiala sa. ,,Bude mi cťou.''

,,Super! Vedel som, že súhlasíš!''

Camell a Jasper sa chvíľu rozprávali o tom, aký to bude skvelý výlet a čo všetko tam zažijú. Počas toho pán v cylindri odovzdal cenu druhému víťazovi - dievčaťu so strieborným ohňom v lampáši.

A akurát, keď dievča zostupovalo po kamenných schodoch dolu, námestie zrazu zalialo žiarivé svetlo. Bolo to ako keď slnko vychádza spoza mračien po búrke, alebo keď ráno zažiari svojimi prvými lúčmi a všetko zrazu ožije - také bolo to svetlo, lenže omnoho jasnejšie a žiarivejšie.

Camell vedela, že by mala prižmúriť oči, tak, ako aj všetci ostatní ľudia naokolo, ale nemohla si pomôcť, chcela tú hviezdu vidieť, pokiaľ je ešte tak jasná.

Takže toto je tá hviezda Salmea, o ktorej všetci vždy tak nadšene rozprávajú? pomyslela si Camell, a potom nastavila tvár svetlu a nechala sa pohládzať jeho lúčami. Je nádherná. dodala v duchu.

Keď hviezda zaujala svoju pozíciu uprostred tmavej nočnej oblohy, pomaličky opäť stiahla všetky lúče do seba. To však z jej jasnosti a majestátnosti ubralo len o máličko - ostatné hviezdy oproti nej stále vyzerali len ako drobné svetlušky.

Camell z nej nedokázala spustiť zrak. Keby jej dnes ráno niekto povedal, že hviezda Salmea je kúzelná, zrejme by mu neverila. No teraz, keď ju prvý raz videla, ako sa kráľovsky skveje na nebi... asi by to dokázala tvrdiť aj sama. V tej hviezde totiž naozaj muselo byť niečo kúzelné.

Ľudia naokolo začali spievať pieseň. Camell jej slová poznala už od malička. Bola to pieseň o hviezde, o šťastí a radosti. Pieseň, ktorú zložili Numiilčania už dávno - keď prvý raz zbadali na nebi hviezdu Salmeu a učarovala im rovnako, ako práve teraz Camell. Jej melódia bola pokojná, akási kolísavá. Camell mala pocit, že sa jej začínajú zatvárať oči, a tak poriadne zažmurkala, aby zahnala spánok. Bolo by hlúpe, keby práve teraz zaspala a prepásla túto krásnu chvíľu.

,,Žiar nám, svetlo radosti! Prines mier, šťastie, lásku! Nech nám tvoj jas nebeský bude navždy nablízku...''

Zo stoviek hrdiel sa ozvali posledné slová piesne, a potom ich ihneď nahradil nadšený aplauz. Camell sa zasmiala radosťou. Bolo to také úžasné!

Vtedy niekoľkí nedočkavci zdvihli svoje farebné lampáše nad hlavu. Camell zatajila dych očakávaním. Na túto chvíľu sa tešila najviac. Vedela presne, čo sa bude diať, každý rok to totiž pozorovala z okna snívajúc o tom, ako si to jedného dňa tiež vyskúša. A práve teraz bola tu! Nemohla tomu uveriť, ale tešila sa a zároveň sa bála, že jej to nebude fungovať. Túto myšlienku však ihneď zahnala, a keď ostatní ľudia naokolo zdvihli ruky s lampášmi nad hlavu, Camell sa opatrne pridala.

Ruky sa jej trochu triasli. Jasper jej poslal povzbudzujúci úsmev, a tak sa Camell pokúsila zbaviť všetkých zlých myšlienok. Toto si užijem, presviedčala samu seba. na to tu predsa som, no nie?

Pokúsila sa čo najviac vystrieť ruky, aby lampáš bol čo najbližšie ku tmavému závesu nočnej oblohy a zároveň k jasnému svetlu hviezdy.

A potom prižmúrila oči. Nebola si istá, či je na to pripravená.

Lampáš v rukách sa jej mierne zatriasol a Camell to tak prekvapilo, že sa musela pozrieť. Otvorila oči akurát v momente, keď sa dvierka na lampáši samy od seba poodchýlili – akoby ich tiahla neviditeľná ruka. Camell znovu v údive padla sánka.

Tyrkysové svetielko sa tiež zachvelo, akoby od radosti. Camell sa zazdalo, že plamienok sa zmenil na tanečnicu. Ladným pohybom sa oddelil od knôtika svietidla, ktoré bolo súčasťou kúzelného lampáša a vo svojom tanci pomaličky prekĺzol cez otvor. Chvíľu sal len tak vznášal vo vzduchu.

Camell bola nadšená, od samej radosti sa až triasla. Bolo to prekrásne. Najradšej by tam ostala stáť a vychutnávať si ten moment, no plamienok pomaly začal stúpať k oblohe.

,,Zbohom, tyrkysový oheň,'' zašepkala Camell a postavila sa na špičky, aby mu urýchlila cestu ku hviezde Salmei aspoň o kúsok. ,,Bolo mi cťou.''

Oheň sa rozhorel o trošku viac, akoby na rozlúčku, a potom už sám putoval hore k jasnému svetlu.

Camell smutne spustila ruky s prázdnym lampášom dolu, no potom sa jej znovu na tvári objavil úsmev, keď si všimla, na čo sa práve díva.

Všetci ostatní tiež vypustili svoje malé ohníčky k oblohe. Camell to pripadalo krásne už keď to ako malá pozorovala z diaľky, no teraz, keď stála priamo v centre diania... stratila všetky slová.

Nad hlavami davu ľudí sa vznášali stovky farebných svetiel a pomaly stúpali k oblohe. Každým krôčikom vyššie a vyššie sa čoraz viac zmenšovali, ale ich žiaru bolo vidieť, až kým nevystúpil najvyššie ako sa dalo - takmer ku hviezde. Tam sa ich cesta končila. Svetlá sa priblížili k sebe a spojili sa do veľkého farebného kruhu.

Hviezda Salmea zažiarila opäť jasnejšie, akoby chcela žiaru plamienkov vtiahnúť do seba. Námestie na krátku chvíľu zalialo oslepujúce svetlo. A zatiaľ čo sa okolie topilo v bielej žiare, Camell si so zažmúrenými očami predstavovala, čo sa tam hore práve asi deje.

Keď žiara zase pohasla, naskytol sa jej pohľad na tmavú oblohu, no bola o čosi iná. Z neba sa spustili milióny farebných iskričiek ako po ohňostroji. Ľudia opäť začali nadšene tlieskať a pískať. Camell si všimla, že niektoré deti sa snažia iskričky chytať. Nikomu sa to však nepodarilo - iskričky sa ihneď rozplynuli. Usmiala sa. To bol záver dnešného večera, čo znamená, že už je koniec. Hviezda Salmea však ešte stále svietila na nebi.

,,To bolo super!‘‘ ozval sa Jasper. Camell sa obrátila k nemu.

,,Jasper, máš na vlasoch tie iskričky!‘‘ zavtipkovala a ukázala na Jasperovu hlavu.

,,Čože? Kde?‘‘ Jasper vyzeral nadšený. Prechádzal si rukou po vlasoch, snažiac sa zachytiť aspoň jednu z iskričiek, ktoré tam vlastne ani neboli. Možnože na začiatku áno, lenže celkom iste sa už rozplynuli.

,,To bol len žart,‘‘ odvetila s úškrnom.

Jasper sa zamračil. ,,Camell!‘‘ chvíľu to vyzeralo, že sa urazil, no potom sa zasmial aj on.

,,Prepáč,‘‘ ospravedlnila sa Camell, a potom dodala s očami opäť upretými na hviezdu. ,,Naozaj to bolo okúzľujúce,‘‘

Kútikom oka videla, že Jasper prikývol. ,,Povedz mi, Jasper,‘‘ začala smutne. ,,ako sa po takomto krásnom zážitku môžem vrátiť späť domov a k obyčajnému životu?‘‘

,,Nijako,‘‘ vyhlásil Jasper. ,,To je nemožné,‘‘ pripustil.

,,Máš pravdu,‘‘ povedala Camell. ,,ale myslím, že sa to dá vyriešiť. Jednoducho si povieme, že od dnešného večera už nič nebude obyčajné.“

Camell cítila, že Jasper sa na ňu spýtavo díva. ,,A to ti stačí, aby všetky chvíle boli výnimočné ako táto?‘‘

Camell sa zamyslela. Zrejme asi nie. Ale má azda na výber? Musí počkať do budúceho roku, kedy sa hviezda zjaví znovu. Dovtedy jej to bude musieť stačiť.

,,Zatiaľ áno,‘‘ povedala Camell a obaja sa zasmiali.