F O N T: makinglovem
P O S T A V Y: žiadne konkrétne
Č A S   T V O R B Y: 2 hodiny
S T A V: voľný

To hvízdanie prišlo nenápadne. Spočiatku sa len vplietlo do vetra, akoby s ním spievalo duet. Potom sa však pustilo do tanca s trávou a napokon sa zahryzlo aj do chalúp. Rozdrnčali sa. Jemne, ale predsa.

Verdi hral práve kocky so svojou sestrou. A už piate kolo prehrával.

,,To ale nie je spravodlivé,“ zlostil sa, ,,ty máš lepšie prsty!“

,,Prečo by som mala mať?“ nechápala Jill. Zahniezdila sa na stoličke, akoby už bola na bratove dohady zvyknutá. Hoci bola mladšia, vždy sa vedela správať veľmi vyspelo. Zato jej svetlovlasý brat bol jeden veľký hurikán.

,,Pretože nemusíš pracovať,“ objasnil, stále sa mračiac, ,,nemáš stvrdnutú kožu od dreva. Ľahšie sa ti kocky šmýkajú.“

Jill sa nad tým zamyslela, podávajúc kocky bratovi. ,,Naopak, to by som brala skôr ako nevýhodu, Verdi,“ odvetila, ,,nemôžem ten hod kontrolovať ako vy drsnoprstí chlapci.“

,,Len sa vyhováraš,“ Verdimu stúpla červeň do tváre, keďže jeho pokus o obvinenie sa obrátil proti nemu, ,,všetci vieme, že dokážeš byť veľmi rafinovaná, pokiaľ ide o podvádzanie!“

Sestra len pokrčila plecami. ,,Si na ťahu,“ pousmiala sa, akoby bratove výčitky ani nevnímala.

Verdi len zavrčal, schmatol tri kocky do dlaní a zahrkal. Teraz mu to už musí vyjsť! Jill ho nesmie poraziť ako naposledy.

V rohu miestnosti sedel na rozheganej stoličke uvelebený starý muž. Viečka mal pevne privreté a široké dlane položené na hrudi. Hru svojich vnúčat nevnímal, a ak by aj, ich rozpravy by ho len o to viac ukolísali do spánku. Skutočne spal.

Vlastne spalo všetko.

Len vchodové dvere chalupy, ktoré zvyčajne mlčali, sa teraz rozozvučali meluzínou. Jej pieseň bola smutná, pochmúrna, takmer ako tma za oknami.

Verdi hodil.

Kocky sa rozkotúľali po drevenom stole. Obom deťom sa v napätí roztiahli tváre.

Vtom sa však stôl zatriasol.

Chlapec a dievča na seba vydesene pohliadli.

,,Dedo,“ hlesla dievčinka po chvíli, obrátiac sa na stoličke k starému mužovi, ,,znovu ide zemetrasenie!“

,,Nebuď hlúpa,“ zasyčal jej brat a zhrabol kocky, na ktorých neboli práve najlepšie čísla, akoby ani nechcel, aby ich sestra videla. ,,Hádžem znovu, toto sa nepočítalo.“

Jill zjavne mala na jazyku nesúhlas, no celá miestnosť sa rozochvela znovu. Drevené steny sa rozdrnčali. Meluzína mykala dverami ako strážnik, čo sa snaží dobyť do domu.

To už bola dievčinka presvedčená. ,,Dedo! Dedo, zobuď sa!“

Náhlila sa ku starému mužovi, no nebolo treba. Pri ďalšom zachvení zeme sa prebudil sám.

,,Jillian, Verdin, zalezte pod stôl,“ rozkázal deťom napodiv pokojne a okamžite vstal.

,,Je to zemetrasenie, dedo?“ vyzvedal Verdi. Než mu však muž stihol odpovedať, rozleteli sa dvere.

Dnu sa vovalil poryv vetra a meluzína prestala spievať.

Dedo sa ponáhľal dvere zatvoriť, no odrazu vietor ustal.

Bolo ticho.

Len jemné hvízdanie vkrádalo sa do kútov chalupy a rozochvievalo duše. Clivá, trúchla melódia... Jill sa zdalo, že vidí v diaľke na kopci nejasnú siluetu vysokého pána s dlhým plášťom a klobúkom. To on musel pískať. Musel to byť ten cudzinec.

,,Dedko,“ hlesla dievčinka, lebo jej z tej piesne prišlo zle.

Starý muž pochytil dvere pevnými dlaňami, no prv než ich stihol zavrieť, oprel sa mu do šedivých vlasov ostrý vánok. Prudko sa nadýchol.

Teraz už ho videl aj on.

Tajomná silueta zostupovala nadol z kopca, zahalená plášťom, ktorý jej vial za nohami, ako sa pomaly blížila. Nekráčala však. Jej nohy nebolo úplne jasne vidieť, no aj z takej diaľky by človek usúdil, že sa nedotýkali zeme.

Vznášali sa.

Dedov dych sa zmenil na obláčik pary pri tom náhlom chlade. Prsty mu zmeraveli a tvár sa posiala vráskami.

,,Kto je to?“ preťal Verdiho vydesený hlas ticho, ktoré sa dovtedy rozliehalo chalupou. Odpoveďou mu bola len trúchla melódia, čo zaznievala prenikavým zvukom z úst toho cudzinca. Cudzinca, čo sa blížil k nim.

,,Dedo, zatvor!“ hlesla Jill roztrasene.

No starý muž akoby ju nepočul. Ruku, ktorou zvieral stranu dverí nevládne pustil a nechal visieť po svojom boku.

Len čo tak urobil, vietor putujúci dovnútra zosilnel. Začal so sebou prinášať aj uschnuté listy stromov a kúsočky hliny. Oprel sa do dedovej pevnej postavy, no namiesto toho, aby pokračoval ďalej, obkrútil sa okolo ako zvierajúce lano.

V okamihu bolo listov také množstvo, že deti už svojho dedka nemohli vidieť. Ten hmlový, špinavý hurikán tancoval okolo neho svoj zúrivý tanec... ,,Dedko!“ volala Jill. Verdi sa úzkostlivo presunul do rohu miestnosti. Obe deti zdesene hľadeli na ten výjav.

Až kým trúchla pískaná melódia zrazu prudko neutíchla.

Listy sa rozpŕchli do všetkých strán. Deti si zakryli tváre dlaňami.

Keď sa pozreli znovu, starý muž bol preč.

Začuli len trepot krídel, čo víril prach. Namiesto svojho dedka uvideli vo dverách veľkého sokola. Mával zbesilo krídlami okolo seba a priam zúfalo sa pokúšal vzlietnuť, no nemohol, keďže bol k niečomu pripútaný...

Jill zhíkla.

Verdi pustil na zem tri kocky, čo dovtedy horúčkovito zvieral v ruke.

Miestnosťou sa ozývalo klopkanie, ako sa kocky naháňali po dlážke, až kým nenastalo úplné ticho.

Deti meravo stáli, neschopné slova.

Vo dverách totiž bol ešte niekto. Čierny plášť siahajúci až po zem, vysoký klobúk a listy poletujúce naokolo.

Ten tajomný cudzinec. Ruku mal vystretú pred sebou a na veľkej koženej rukavici retiazkou priviazaného sokola. Vták sa metal sem a tam, no jeho šance na útek sa zdali mizivé.

Cudzinec stál pevne a nervozita vtáka ho zjavne vôbec netrápila.

No nebol to muž. Nie. Bol to chlapec. Malý chlapec so šticou svetlých vlasov a svetlou pokožkou.

,,Konečne žiadni dospelí,“ prehovoril a na tvári sa mu objavil zákerný úsmev. Jill aj Verdimu prebehol po chrbte mráz. Chlapec prekročil prah a vošiel do ich chalupy. Podlaha tíško zavŕzgala. Znovu sa usmial a odopol vtákovi retiazku. Hneď ako sokol pocítil voľnosť na nohe, prudko zamával krídlami a vyletel von. Stratil sa vo tme.

Na to chlapec rozhodil rukami. ,,Kto sa chce baviť?“

P O Z N Á M K A    A U T O R K Y

— k obálke

Pri tejto práci som sa veľmi bavila. Užívala som si tú predstavu tajomna a zlaďovanie farieb do zeleno-strieborna. Myslím, že tie dve farby pôsobia čarovne. Čo myslíte vy?

Tiež som sa vyhrala trošku so svetlom, ale zdá sa mi, že som úplne neuspela, keďže napríklad zobák vtáka v tom svetle úplne zaniká...

No a čo sa týka textu – s tým som spokojná asi najviac. Vždy som chcela vytvoriť nápis, čo by vyzeral ako skala obrastená machom, a verím, že tento sa tomu aspoň trošku približuje.

Druhá obálka v sérii nebola úplne v pláne, ale keď som sa tak zabavila pri tej prvej, napadlo mi, že by bolo fajn urobiť jej aj sestru. Bolo to jednoduché, v podstate som len namiesto postavy chlapca pridala postavu dievčaťa a mala som hotovo. Možno preto ale tá druhá obálka nie je úplne dokonalá, to bude zrejme tým, že som jej nevenovala až tak veľa času.

Každopádne, verím, že sa vám práca páči a snáď do vás zasiala aspoň trošku inšpirácie. :)

— k príbehu

Poviem vám, bolo to úplne spontánne. Hneď pri vymýšľaní názvu pre obálky mi vyskočila v hlave spomienka na rozprávku o potkaniarovi z Hamelnu od bratov Grimmovcov, ani neviem prečo, veď sa tomu ani trošku nepodobá. No napriek tomu som pri písaní myslela práve na tú rozprávku. Priplietlo sa mi do toho aj čosi z Petra Pana – kúzelný chlapec, ktorý zbaví svet všetkých dospelých tým, že ich zmení na zvieratá. (Ak ste to náhodou nepochopili, tak ten sokol, ktorého potom pustil, to bol dedo.)

Čo bude ďalej? Ako sa Verdi a Jill vysporiadajú s tým, že ich dedko zmizol a svet zrazu ovláda malý zákerný chlapec, čo sa chce baviť? Máte nejaké nápady na pokračovanie? Scény, rozhovory, myšlienky, zápletky, ...?

Alebo si pri pohľade na obálky predstavujete príbeh úplne iný?

Tu sa otvára okienko kreativity práve pre vás, píšte, čo vám srdce ráči!

Ijom ílim, dúfam, že sa máte dobre a že sa vám darí! Teším sa na vaše nápady! Snáď sa už čoskoro stretneme pri ďalších obálkach...

Vaša Kaylie