„Och, drahá Christie, zabudla som, aká si zábavná." Sallin preafektovaný tón sa niesol nad hlasmi ostatných študentov.

Zo zvedavosti som ju vyhľadala v dave – a tipovala som správne. Christie stála pri svojej skrinke, pár metrov od mojej. Kútiky úst mala zvesené a vraštila obočie – buď sa jej do očí tisli slzy, alebo sa chystala vraždiť. Možno oboje. Pohla perami, no nepočula som jej slová.

Zabuchla som vlastnú skrinku a podišla k nim bližšie.

„Nebudem ti ho predhadzovať k nohám," zachytila som časť jej odpovede. „Skončila som s tým."

Sally sa vopchala medzi ňu a otvorenú skrinku. „Skončíš, keď poviem, že si skončila." Oprela sa dlaňami o kolená a zohla sa k nej ako k decku. Nezbavila sa sladkého úsmevu, ale hlas mala ostrý. „Alebo chceš, aby sa tvoja kamarátka dozvedela o tvojej úlohe v ich rozchode?"

Blondínka zabuchla dvierka, pričom udrela Sally do paže a tá so zjojknutím uskočila. Lakťami si prebila cestu pomedzi študentov a prefrčala okolo mňa.

Zahryzla som si do pery. Nepáčilo sa mi, že mala problémy s kráľovnou. Možno sme si s dievčatami príliš nesadli, no cítila som sa za ne zodpovedná. Nechceli so mnou udržiavať iný ako pracovný vzťah, tým som si bola po ich včerajšom vypočúvaní istá. Ak som ich musela pred niečím chrániť, tak pred smrťou na bojovom poli. Napriek tomu ma tlačilo nutkanie zasiahnuť. Lenže keby som šla za ňou a opýtala sa na to, poslala by ma do čerta.

Potlačila som ten hnusný pocit súdržnosti a pokračovala v ceste do jedálne. Nachádzala sa o dve budovy ďalej za administratívnymi priestormi, ale všetky ich prepájal spoločný koridor na prízemí.

„Slečna Johnsonová!"

Práve som míňala dvere do riaditeľkinej kancelárie, keď za mnou vybehla jej zadýchaná bacuľatá asistentka. Aj na nízkych opätkoch sa hýbala vratko.

Pokývala na mňa rukou.

Zaúpela som do stropu. Predsa som poslúchala!

Vošla som do jej slnkom zaliateho hniezdočka plného kvetov a nesúrodých vôní. Slečna Harperová dodržiavala riaditeľkine štandardy, čo sa týkalo organizácie a poriadku, ale preháňala to s dekoráciami.

„Akurát som po vás chcela pátrať." Napravila si čiernu sakovú vestu, ktorú nosievala cez bielu košeľu, a podišla k Decoursovej dverám. Svižne zaklopala a zvnútra sa ozval tlmený hlas. Otvorila a nakukla dnu. „Našla som slečnu Johnsonovú, pani riaditeľka. Pošlem ju za vami?"

Uvoľnila som zo zovretia zubov spodnú peru. Vliezla som dnu a než som pohliadla do Decoursovej tváre, jedným dychom som vyhlásila: „Nech už sa stalo čokoľvek, neurob­ila –" Slová mi odumreli na jazyku.

Riaditeľke robil spoločnosť asi tridsaťročný muž. Tiahol sa do výšky a jeho mohutné ramená na milimeter vypĺňali tmavohnedý kabát i sako pod ním. Stál pri okne a ruky držal za chrbtom. Jeho jantárové oči sprvu pôsobili nezaujato. Až keď si ma prezrel, ožili. Vzápätí sa zamračil. Tmavé vlasy mal ulízané gélom a uprostred brady jamku.

Decoursová sa prechádzala za stolom a hrala sa s prsteňom na pravej ruke. „Carry," oslovila ma neformálne v snahe znieť priateľsky a... upokojujúco? „Toto je detektív Dean Hart. Prišiel z kancelárie šerifa. Chce s tebou hovoriť."

Asi na tretíkrát som prehltla. Už je to tu. Skôr či neskôr ma museli odhaliť. Len mi nešlo do hlavy, prečo za mnou poslali políciu a nie sociálku. Čakali, že budem odporovať? A budem odporovať? Nemienila som ísť do decáku.

„Ide o Evangelinu," dodala v tichosti.

Zo srdca mi spadol kameň a takmer som si s úľavou vydýchla – kým som nepochopila, čo naozaj povedala. Vyschlo mi v krku.

„Žiadal som, aby pri tom boli i vaši rodičia," prehovoril detektív, „no pani riaditeľka vravela, že nie sú v meste." Hlas mal hlboký a drsný, nijak zvlášť príjemný. Zľahka naklonil hlavu. „Voláte sa Johnsonová? Carry Johnsonová?"

„Uhm," odpovedala som neisto.

Detektív si čosi zapísal do notesu. „Ak so mnou nechcete hovoriť, nemusíte, pravdaže." Zodvihol zrak a odmlčal sa. Zdal sa vykoľajený. Čakala som, kedy zavrtí hlavou ako pes, aby sa zbavil toho, čo mu kalilo myseľ. Iba si odkašľal. „Vaša výpoveď by nám mohla pomôcť zistiť, čo sa stalo."

Pohodila som rukami. „Nemám čo skrývať."

Skrútil ústa do niečoho, čo len zďaleka napodobňovalo úsmev. Ukázal na stoličku pred riaditeľkiným stolom a nepokračoval, kým som neprijala jeho ponuku. „Poznali ste slečnu Clerensovú?"

„Vedela som, že existuje."

„Nikdy ste spolu nehovorili?"

„Netvrdila by som, že nikdy." Zavrtela som sa na čalúnenej stoličke, ktorá mi zvyčajne nepripadala takáto nepohodlná. „Niekedy určite. No neboli sme kamarátky. Nezhovárali sme sa o osobných veciach."

„Hádali ste sa s ňou v deň jej smrti." Nebola to otázka. Nahliadol do notesu. „V reštaurácii Modrý mesiac."

Nadýchla som sa nosom a v duchu rátala do troch. Dokonalá. Sebakontrola. „Pracujem tam ako čašníčka. Bola som zaneprázdnená a ona ma obťažovala. Musela som ju ráznejšie požiadať, aby s tým prestala. Potom odišla."

„Ako presne vás obťažovala?"

„Chcela sa so mnou rozprávať."

„O čom, napríklad?"

Zovrela som ruky do pästí a zasa ich uvoľnila. „Zastavila som ju, než to dopovedala. Nezaujímalo by ma nič, čo by mi povedala."

„Nechcela si iba objednať kávu?"

„Nie."

„Mohlo to byť niečo o škole?"

„Ja neviem."

Nakrčil obočie. „Takže to mohlo byť aj osobné?"

„Ja. Neviem," zopakovala som cez zuby.

„Prečo by s vami chcela hovoriť o niečom osobnom, keď ste podľa vašich slov neboli kamarátky?"

Decoursová obišla stôl a týčila sa nado mnou ako osobná stráž. Potlačila nervozitu a aktivovala svoj autoritatívny mód. „Prepáčte, pán detektív. Ak našu študentku z niečoho obviňujete, budem nútená zastaviť vaše vypočúvanie."

Hartova tvár stratila akýkoľvek výraz a ramená sa mu uvoľnili. Ani som si neuvedomovala, že sa na mňa dovtedy mračil. „Nie, pravdaže ju z ničoho neobviňujem." Znovu si zopäl ruky za chrbtom. „Snažím sa vypátrať dôvod, prečo šlo šestnásťročné dievča samo v noci do lesa. Vybavené kamerou, paralyzérom a kuchynským nožom."

Povzdychla som si. „Asi pred týždňom som stretla Evu v parku," priznala som sa. Mohla som mu hodiť aspoň omrvinky. „Bola zranená. Vravela, že ju niečo napadlo. Nejaké zviera. Ja som nič podozrivé nevidela." Pohodila som plecami. „Možno chcela nájsť odpoveď. Môžem teraz odísť?"

Riaditeľka prikývla a na názor detektíva som nečakala. Vystrelila som z dverí a len nejakým zázrakom ich za sebou nezabuchla. Trielila som odtiaľ tak rýchlo, že som ani neodzdravila slečne Harperovej.

Zvyšok obeda som strávila na nádvorí. Bol to veľký vydláždený priestor so zelenými ostrovčekmi. Vyrastali odtiaľ košaté stromy, ktoré počas slnečných dní vrhali príjemné tiene. Pri každom z nich stáli lavičky. Práve tam som sedela a zvierala dosky pod sebou. Bola som príliš zamyslená na to, aby som ešte mala hlad. A vôkol mňa sa vytvoril okruh, ktorý sa žiadny zo študentov neodvažoval prekročiť. Ľudia nie vždy videli nebezpečenstvo, ale cítili ho.

Priestorom sa rozozvučalo hlasité zvonenie. Zatvorila som oči a absolvovala dychové cvičenie. Hlboký nádych a takisto lenivý, pozvoľný výdych. Sústredila som sa na tep a presviedčala samu seba, že sa ustaľoval.

Nie som nahnevaná. Nie som naštvaná. Nemám chuť vyraziť niekomu zuby.

Odišla som na telocvik.

Vstupná chodba budovy sa rozdvojovala – pravá strana viedla do športovej haly, ľavá k šatniam. Vo vaku mi zavibroval mobil. Zašmátrala som po ňom. Zahla som do chodby blízko pri stene, aby som do nikoho nevrazila.

Po vyučovaní sa stretneme v knižnici, písala mi Carmen.

Stlačila som Odpovedať a než som ťukla na prvé písmeno, vletela som do čiehosi ramena. O krok som ustúpila a zaklonila hlavu.

Casey stál oproti nástenke vedľa dverí do chlapčenských šatní s rukami prekríženými na hrudi. Z vlasov mu po krku stekali kvapky vody, ktoré sa ukrývali pod lemom jeho modrého trička, opäť nudne jednofarebného.

„Tentoraz to už muselo byť zámerne."

Zahoreli mi uši, ako keby ma naozaj chytil pri čine. „Myslíš si, že by som sa znížila k takému trápnemu triku?"

„Nepoznám ťa tak dobre, aby som na to mohol odpovedať." Pousmial sa. „A nepripadáš mi ako ten nemotorný typ."

„Nie som nemotorná." Obvykle ma nezaujímalo, čo si o mne ľudia mysleli. Čím bola ich predstava vzdialenejšia realite, tým lepšie. Uňho som si želala urobiť výnimku. „Chyba je v tebe. Vždy sa každému vyhnem, nech hľadím hocikam – nazvime to šiestym zmyslom. No tebe nie. Ty si môj magnet."

„Naznačuješ tým, že ťa priťahujem?"

Nedokázala som odtrhnúť pohľad od jeho úsmevu. Preto mi trvalo pochopiť význam jeho slov. Zhlboka som sa nadýchla a zavrtela hlavou, zatiaľ čo on sa na mne zasmial. „To bolo dobré. Naozaj hladký odpal."

„Dala si mi dobrý nadhod."

„Blbec." Testoval limity môjho červenania sa ako nikto pred ním.

Hlasné odfrknutie ma drsne vytrhlo z bubliny, do ktorej ma uväznila jeho blízkosť. Pochádzalo od Christie, ktorej chrbát sa mi stratil vo dverách šatne. Alexandra sa ťahala za ňou, ale aspoň mi slušne opätovala pohľad.

Ovládla som svoju prvotnú reakciu – ktorou boli zovreté päste, škrípanie zubami a chuť strčiť do nej – a iba som si povzdychla. „Musím ísť."

Casey sa tiež mračil smerom, ktorým odišla jeho sestra. S týmto výrazom vyzeral ako iný človek – vážnejší, menej prístupný. Mohla som hneď utiecť, no ja som vyčkala, dokiaľ ma znovu nevzal na vedomie. Chvíľu na mňa zazeral, akoby si nebol istý ďalším postupom. Napokon stroho prikývol a sám odišiel.

Mala som skúsenosti so súrodeneckou rivalitou. No to, čo bolo medzi ním a Christie, sa zdalo byť omnoho vážnejšie.

Dovliekla som sa do šatne. Schválne som si vybrala skrinku ďaleko od svojich kamarátok. Súčasťou dokonalej sebakontroly bola schopnosť vyhnúť sa situáciám, ktoré by ju mohli pokúšať. Keby som túto zásadu pred týždňom nevyhodila von oknom a nedala sa nimi vyprovokovať, teraz by som sa tými bosorkami nemusela zaoberať.

Môj signál nepochopili. Christie sa oprela ramenom o susednú skrinku a s tým svojím hlúpym kalifornským prízvukom vyhlásila: „Vážne si myslíš, že je dobrý nápad flirtovať s ním?"

„Neflirtovala som." A zem sa netočí okolo vlastnej osi. „No aj keby," vyzývavo som nadvihla obočie, „čo je ťa do toho?"

Alexandra jej, už prezlečená, stepovala za chrbtom a vlasy si plietla do vrkoča. „Má nelichotivú reputáciu. Môže ti ublížiť."

„On jej? Skôr sa obávam, čo urobí ona jemu, keď jej raz nezavolá späť. Scottovi Coleovi zlomila nos. Kto vie, čo by –"

„Toho predo mnou ani nespomínaj," zavrčala som.

„Zrejme to potrebuješ počuť. Pamätáš si ho? Toho, ktorý sa s tebou vyspal, každému sa tým pochválil a potom ťa verejne odkopol pred celou školou?"

„Christie!" zahriakla ju Alexandra. „Nebuď taká necitlivá!"

„Nie som necitlivá, skôr naopak." Pritisla si dlaň na srdce v súcitnom geste, ktoré som jej neverila. „Bola som tam, keď sa to dialo. Hrozne sa na tú scénu pozeralo. Neviem si predstaviť, že by sa to stalo mne. Práve preto sa ju snažím varovať. Môj brat ju síce nezahanbí pred publikom, ale určite jej zlomí srdce."

Napriek tej falošnej dramatickosti jej slová zaháňali môj prvotný hnev. Nie, to čo sa stalo so Scottom, sa už nezopakuje. Jeho lžiam a manipuláciám som podľahla v čase, keď som sa ocitla sama v novom svete. Nebola som viac taká emocionálne bezmocná, aby som sa podriaďovala názorom jedného bastarda z obáv, že ma zas niekto opustí. No možno sa na mne samota predsa podpísala. Liezla mi na mozog a aj trocha pozornosti mi mútila hlavu. Casey ma možno vylúčil zo svojej zakázanej kategórie, keď so mnou flirtoval – hoci som netušila prečo, veď som sa v jeho blízkosti správala ako tárajúci idiot. Lenže stále bol jedenkrát-a-dosť typom chalana. A to by mi nestačilo.

„Vďaka za varovanie," odvrkla som trpko, naštvaná teraz viac na svoju hlúpu smolu než na Christie. „Oveľa vďačnejšia by som bola za varovanie, že ste ma udali polícii." Trhanými pohybmi som zo seba zhadzovala oblečenie.

Christie rýchlo pristúpila na zmenu témy. „O čom to hovoríš?"

„O detektívovi, ktorý ma vypočúval v riaditeľni." Pretiahla som si cez hlavu tričko. „Ako inak by vedel, že som sa hádala s Evou v deň jej smrti?" Obliekla som si tepláky. „Aký význam má táto naša spolupráca, keď mi budete vrážať dýku do chrbta pri každej príležitosti, pretože ma považujete za monštrum?"

Alexandra zavrtela hlavou. „J-j-ja som s políciou nehovorila!" Pozrela sa na kamarátku, ktorá len mykla plecami. „Žiadna z nás."

„Tak kto potom?"

Odpoveď mi asi zoslali nadpozemské sily. Šatňou sa totiž rozľahol Sallin smiech, ktorý bol pravdepodobne reakciou na slová jej kamošky. Spoločne zatvorili skrinky a vykročili skrz šatňu k dverám vedúcim na ihrisko. Akoby privolaná našimi pohľadmi sa na prahu obzrela a so zuby odhaľujúcim úsmevom nám zamávala. Nie, mávala mne.

„Dopekla. Zrejme si naštvala kráľovnú," zamrmlala Christie. „Chceš ďalší dôvod, prečo bude múdrejšie vyhýbať sa môjmu bratovi?" Ukázala prstom na dvere. „Je ním posadnutá. A je ochotná urobiť hrozne hlúpe a šialené veci, aby jej nikto nestál v ceste. Cam ti o tom môže rozprávať."

Dievčatá odišli a mňa tam nechali civieť.

Carmen a Casey? Nedokázala som si to predstaviť. Ona preňho bola príliš úzkoprsá, neemocionálna a vážna. On bol... Netušila som, aký bol.

A pre vlastné dobro by som na to radšej nikdy nemala prísť.

* * *

„Je pravda, že upír nevkročí na posvätenú pôdu?" pýtala sa Carmen. Čakala na nás pri jednom z najvzdialenejších stolov v knižnici, ktorý z väčšiny strán obklopovali vysoké police. Mali sme pri ňom aspoň dojem súkromia.

„Nie." Sadla som si a vyložila si nohy hore. „Každú nedeľu až do svojich dvanástich som chodievala do kostola. Rodičia neboli tými najzbožnejšími ľuďmi, ale zrejme dúfali, že vo mne viera vypestuje dostatočne silný morálny kompas, aby som neprepadla vraždiacim chúťkam." Keď mi matka prezradila pravdu, prestala naliehať, aby som tam chodila – to ich usvedčilo. Pripadalo mi ironické, že sotva som sa dozvedela o existencii nadprirodzena, prestala som veriť v to jediné nadprirodzeno, ktorému som verila dovtedy. Teraz by som sa označila skôr za agnostika – nikdy som nestretla vílu, no ich existenciu som tiež nemohla ani potvrdiť, ani poprieť.

Carmen zatvorila rozčítanú knihu. „A čo kríže? Prečo v aute žiaril, ale inak na teba nereaguje?" Vytiahla si spod blúzky strieborný prívesok.

Inštinktívne som sa odklonila. „Svietia, ak ich používaš ako ochranu pred upírom. No nechci, aby som ti vysvetľovala presný mechanizmus. Viem len to, čo som odhalila vlastnými skúsenosťami." Radšej som nedodala, že kontakt s nimi pálil za každých okolností. Na pravej dlani sa mi dodnes črtal odtlačok krížika. Mala som päť a práve vrcholilo moje kleptomanské obdobie, keď som v bratovej izbe našla Meganinu retiazku. Verila som, že to bol Boží trest a zaraz som s lúpením prestala. „Povolala si ma, aby som ti dávala lekciu z upírstva?"

„Nie." Vytiahla si z batoha úzky čierny zakladač a listovala v ňom. „Kedy začneme trénovať?"

„Kedykoľvek. Môj byt je vám k dispozícii."

„Hovorím o ozajstných démonoch."

„Nemali by sme najprv zlepšiť vaše schopnosti?"

„Nemôžeme ich zlepšovať na reálnych cieľoch?" Oprela sa lakťami o stôl a prsty si zaplietla do seba. „Chápem, že si vydesená, ale –"

„Nie som vydesená." Samozrejme, že som vydesená! „Iba si myslím, že by sme na to nemali ísť zhurta. Musíte si natrénovať telá rovnako ako schopnosti. A medzitým vypátrame, čo Roger plánuje." Vybavila som si slová detektíva Harta. „Ten policajt sa nedopatrením zmienil, že Eva šla do lesa s kamerou. Čo ak videla niečo, čo by Rogerovi ublížilo?"

„Och!" zvolala Christie a vrhla sa na svoj batoh.

Cam sa zamračila. „Ty si hovorila s políciou? Prečo?"

„Eva mala vlastný kanál!" informovala nás blondínka, bleskovo ťukajúc do mobilu, čím odvrátila Carmeninu pozornosť. Ukázala nám video s vypnutým zvukom, z ktorého sa prihovárala Evina usmievavá tvár bez mejkapu. Jeho názov znel Svieži vzhľad do jarného počasia. Odrazu tie čudné poznámky v jej diári dávali aký-taký zmysel. „Nebola v tom dobrá. Natáčala hocičo – výzvy, líčenie, outfity, videonávody i pečenie koláčov." Prešla na zoznam videí.

„Toto!" Carmen ukázala na Evino predposledné video, ktoré pomenovala Nie sme tu sami a na obrázkovom náhľade nechala záber na temný les a dve neľudsky vyzerajúce oči dokreslené vo Photoshope.

Christie spustila video, ktoré netrvalo ani jednu minútu. Šlo o roztrasený záber na les. Eva sa v ňom ukrývala za stromom a dlho nezachytila nič než temnotu, konáre a lesnú pôdu. Potom to prišlo.

Ťukla som do obrazovky a zastavila video. „To je ghúl. Ako žerie toho chlapa." Toho, ktorého mŕtvolu som našla krátko pred Evou.

Alexandra sa naklonila bližšie. „Si si tým istá?"

Video malo hroznú kvalitu. Nebolo tam vidieť nič než šedivý fľak zľahka ožiarený svitom mesiaca a vzdialenými svetlami pouličných lámp. Ja som však poznala tie vyschnuté končatiny a ohnutý chrbát. „Zapni zvuk."

Okrem Evinho splašeného dychu som na pozadí začula známe chrapčanie. Naskočili mi z neho zimomriavky. Bolo toho však viac. Hlas.

„Povedala som ti... to fungovať," rozpoznala som tiché slová. A Eva ich v tom temnom lese začula tiež, lebo obrátila kameru iným smerom. Na okamih – tri sekundy predtým, ako stopla nahrávanie – sa na obrazovke zjavili dve rozmazané siluety. A jedna z nich...

„To musí byť žena, ktorá prišla do Moon Bay s Rogerom." Nad rukou sa jej vznášala bielo-čierna energia. Nevidela som farbu jej krátkych vlasov ani tón jej pleti. Nevedela som s istotou, kým bola. Ibaže čierna energetická guľa patrila medzi tie najmocnejšie schopnosti. Nestretla som sa s nikým, kto by ju ovládal. Táto osoba definitívne pôsobila ako vhodná kandidátka na démonku, z ktorej by mali aj iní démoni plné gate.

„Pozrite na tie komentáre." Christie sa posúvala po obrazovke dolu a čítala: „‚Taký oblb som už dlho nevidel. Cítim vo vzduchu zúfalstvo. Eva, prestaň fetovať, potom stváraš hlúposti. Podvrh. Podvrh. Podvrrrrrrrrh. Kde si našla také super kostýmy?'" Odložila telefón a namiesto nej sa ho chopila Cam. „Niet divu, že sa nadprirodzenému svetu darí ukrývať aj v dobe mobilov a kamier. Ľudia neveria ani vlastným očiam."

Úzkosť mi zmenila vnútornosti na kameň. „Mala som jej povedať pravdu." Možno by jej odhaľovaním nebola taká posadnutá a ešte by žila.

„Nemyslím si, že by ju to zachránilo." Carmen s tvrdým výrazom sledovala ďalšie komentáre. „Eva by tak či tak pátrala po dôkaze, aby zavrela ústa týmto tupcom, ktorí ju označovali za blázna."

„Prepáčte, že ruším," ozval sa mi za chrbtom chlapčenský hlas. Dievčatá naňho synchronizovane upreli zrak, len ja som zamrzla. „Je niektorá z vás Alexandra Moorová?"

Moje srdce zastalo. Na pár sekúnd ukončilo činnosť a umrelo, lebo nechcelo byť súčasťou tejto situácie. Myšlienky na Rogera, Evu, jej smrť aj tú démonku mi vyfučali z hlavy, pretože som sa znenazdania ocitla v nočnej more, ktorá sa diala priamo tu. Uprostred knižnice v mestečku ďaleko od môjho niekdajšieho domova. Ďaleko od miesta, odkiaľ som utiekla a kde mal on zostať.

Alexandra vydala nezvyčajný zvuk – ani súhlas, ani nesúhlas, len zapišťanie zložené z rozličných hlások.

Christie sa zazubila a ukázala na kamarátku prstom. „Ak si tomu nerozumel, povedala: ‚Áno, to som ja'."

Chalan sa od srdca zasmial a ja som zaťala zuby.

„Som Christie." Neunúvala sa zoznámiť ho i s nami. „Ako ti pomôžeme?"

„Som tu nový. Riaditeľkina asistentka povedala, že ak budem potrebovať pomoc, mám nájsť vás. Teda, Alexandru." Urobil krok vpred. „Ja som –"

„Ryan Watts," vyslovila som jeho meno priškrteným hlasom. Slová mi odmietali vyliezť z krku.

Jeho srdce malo vlastnú bláznivú reakciu – šialene sa roztĺklo. Zabodával sa mi očami zozadu do hlavy, keďže to jediné videl. Nepotreboval mi pohliadnuť do tváre, aby ma spoznal. Stačil mu môj hlas, tak ako mne stačil ten jeho. Predsa sme sa poznali iba celý život.

Pomaly som vstala a otočila sa.

Ryan pobledol. „C-carry?" Možno vedel, že som v tom dome nezomrela, no od toho dňa ma nevidel. Tiež som sa nepodobala na dievča, ktoré pred toľkými mesiacmi nechal stáť na chodbe, zatiaľ čo odchádzal preč ruka v ruke s novou frajerkou. Carry, ktorú poznal, bola pochudnutá s prepadnutou tvárou a kruhmi pod očami – zvláštny kontrast slabého a silného v jednom balení.

No nielen ja som prešla zmenou. On sa zasa zdal vyšší a určite sa zväčšil. Kedysi býval skôr šľachovitý, dnes rozložením a veľkosťou svalov pripomínal futbalového hráča, ktorým bol.

„Ty si..." Vošiel si rukou do hnedých vlasov. Za ten rok a pol sa zosvetlili, asi ich vyťahalo slnko – po mojom odchode isto trávil omnoho viac času vonku ako vnútri. Nebrzdilo ho viac žiadne hlúpe upírske dievča. „Č-čo tu robíš?"

„Ja? Čo tu robíš ty? Prečo si odišiel z domu?"

„Karolina," oslovila ma Cam. „Nechceš nás oboznámiť so súvislosťami?"

„Karolina?" zopakoval po nej s grimasou, ako keby zjedol niečo nechutné. „Ty jej dovolíš, aby ťa tak volala?" Urazilo ho to. Nikomu som nedovolila, aby ma tak volali. Ani jemu. Už dlho nie.

Ďobla som ho prstom do hrude. Vždy to hrozne neznášal. Teraz to s ním nepohlo. „Prečo. Si. Tu?"

Uprel pohľad na dievčatá, ktoré nás nepochybne bez žmurkania sledovali. Potom sa na mňa obrátil s prosbou v hlbokých orieškových očiach. Kedysi to stačilo, aby ma obmäkčil. „Môžeme sa porozprávať osamote?"

„Nie." Chcela som s ním hovoriť, ibaže nie osamote. A nie o veciach, o ktorých chcel hovoriť on. Takže som s ním vlastne nechcela hovoriť.

Dotkol sa môjho nadlaktia. Než sa do mňa zahryzli jeho prsty, odstrčila som ho. Druhýkrát to neskúsil.

„Prosím." Emócia v jeho hlase bola taká naliehavá, že som mala problém nadýchnuť sa. „Nevideli sme sa pätnásť mesiacov. Myslel som si, že si mŕtva! A tvoj brat mi tvrdil, že si ani nechcela, aby mi prezradil pravdu!"

„To ty si to medzi nami ukončil. Nie ja."

„Netvár sa, ako keby to bola iba moja vina."

„Uveril si potvore, ktorú si poznal pár mesiacov, a nie niekomu, kto pri tebe stál celý život. Nazval si ma klamárkou! Buď si to myslel vážne, alebo si mi chcel ublížiť." Rozhodila som pažami. „Nič z toho nehrá v tvoj prospech."

„Mrzí ma, čo sa stalo. Bol to skrat. Chyba, ktorú som nedostal možnosť napraviť. Všetko by dopadlo inak, ak by si sa v ten deň nevyparila!"

„Máš pravdu. Vtedy by som tvoje ospravedlnenie prijala." Vzala som si spod stola batoh a obišla ho. „Dnes je mi ukradnuté."