„Pekný byt." Alexandra poletovala veľkými očami po miestnosti, hrbila plecia a ruky si tisla medzi kolenami. Sedela na jednom konci béžovej pohovky, zatiaľ čo Christie sa rozvaľovala na opačnej strane. V ruke držala telefón, do ktorého zúrivo ťukala, čelo mala zvraštené a pery zovreté.

Dlho som váhala, či ich nasledujúci deň pozvať k sebe. Nepoznala som však veľa miest, kde by sme sa mohli otvorene pozhovárať, a ak som s nimi musela zostať sama, radšej niekde, kde som to mala pod kontrolou. Len čo sa dievčatá ukázali pred dverami, strčila som im pod nos košík a prinútila ich vyprázdniť vrecká – až na mobily a peňaženky, tie ma nezaujímali. Na dôkaz, že som naše prímerie myslela vážne, som doň symbolicky vložila aj svoju dýku.

Carmen sedela uprostred gauča. Pohodlne sa opierala, nohy mala prekrížené a na tvári úsmev, ktorý sa jej neodrážal v očiach. „Čakali sme niečo –"

„Všivavejšie," dodala Christie.

Vyložila som si členky na konferenčný stolík z Ikey. „Brat je lekár."

S Elliotom sme zdedili byt po matke – udržiavala ho celé tie roky, ako keby vedela, že raz budem potrebovať útočisko. Vstupná a najväčšia miestnosť plnila viacero funkcií. Ľavý predný roh patril obývačke s pohovkou a dvomi kreslami. Vysoká polica, strategicky postavená vedľa dverí, jej dodala dojem súkromia a útulnosti. Pri stene napravo sa nachádzal pracovný stôl s knihovničkou. Ľavý zadný kút tvorila kuchyňa v sivých odtieňoch s okrúhlym jedálenským stolom a so štyrmi stoličkami. Každý deň som používala inú, aby sa opotrebovávali rovnomerne. Súčasťou bytu boli ďalšie dve izby. V jednej som mala spálňu, v druhej šatník i sklad vecí, ktoré som nedokázala vyhodiť.

„On je tiež polovičný upír?" spýtala sa Carmen.

„Nie, je človek. Nemáme spoločných rodičov. Adoptovali ma ako dieťa. Tých biologických si vôbec nepamätám." Sotva sa nadýchla, zodvihla som ruku. „Prišli ste sa pýtať na moju životnú situáciu alebo sme sa chceli uistiť, že nie ste také neschopné, ako si myslím?"

„Nezaškodí, ak sa o sebe dozvieme viac."

„Vlasy si môžeme zapletať neskôr. Ako presne funguje tvoj oheň?"

„Dokážem ho privolať." Nad dlaňou jej vyrástla ohnivá guľa. „Formovať." Priložila k nej druhú ruku, a zatiaľ čo ich odďaľovala, rástol medzi nimi ohnivý pás. Mávla pravačkou a urobila z neho žiarivý kruh. „Aj odvolať." Plamene sa stratili. Zatriasla rukami, precvičila si prsty a zovrela ich do pästí. Spokojne sa usmiala a vyzývavo nadvihla obočie.

„Tie elixíry a kúzla, ktoré používate – je to vaša výroba?"

„Zostali nám Melindine zásoby, ale..."

Vyskočila som z kresla. Zvuk, ktorý zo mňa vyšiel, bol na hranici medzi povzdychom a zavrčaním. „To mi ponúkate zmenšujúce sa zásoby vašej mŕtvej kamošky? Viete vôbec niečo o mágii? S výnimkou tej tvojej ohňovej šou."

Carmen sa začervenala. Jej tón však zostával rázny. „Áno, zatiaľ používame Melindine zásoby. Aby si totiž mohla kúzliť, potrebuješ sa napojiť na prírodné zdroje mágie a ja mám skúsenosti len s jediným zdrojom moci – Kruhom draka. No moja ‚ohňová šou' je každým dňom lepšia. Moje znalosti o mágii prekonajú tvoje. Poznám hrozivú tvár nadprirodzena. Nebojím sa jej. A nerobím to, aby som sa stala hrdinkou. Chcem zužitkovať silu, ktorú som dostala."

„Myslíš silu, ktorú si si vzala."

Jej jedinou reakciou boli zväčšujúce sa nozdry.

„Čo Christie? Ovláda vodnú mágiu?"

Odpovedala mi až nečakane pokojne. „Chris vždy inklinovala k fyzickému zápaseniu. Roky robievala gymnastiku, takže k tomu mala z nás troch najväčšie predpoklady. Trénovala s Mel, kým sme čakali na schop –"

„Takže dokáže bojovať?"

Menovaná konečne pustila mobil z ruky. „J-ja by som to tak –"

„Skvelé, predveď sa." Odstúpila som dozadu do voľného priestoru medzi pracovným a jedálenským stolom. „Rýchlo, nemám na teba celý deň."

Vypúlila na kamarátky oči. Alexandra sa tvárila rovnako vydesene, zatiaľ čo Carmen kývla hlavou ako na povel. Christie nakoniec predsa vstala, uhladila si potrhané modré džínsy, hoci neboli pokrčené, a zhodila si z pliec pletený sveter. Jej kroky sprevádzala ozvena podpätkov.

„Vyzuj sa." Chcela som sa vyhnúť zlomeninám.

Počúvla ma a o pár centimetrov sa zmenšila. Jej široké boky nepôsobili atleticky, obzvlášť v porovnaní s útlymi ramenami. V tielku však vynikli jej pomerne vypracované ramená. Niežeby jej nejako zvlášť dodávali na odvahe.

Odpásala som si čierno-bielu kockovanú košeľu a hodila ju na stôl. Zostala som pred ňou stáť v čiernych legínach a po zadok siahajúcom vyblednutom čiernom tričku. Tiež som bola bosá.

„Pokúsim sa neub –"

Jej päsť mi preletela okolo tváre. S ľahkosťou som sa jej vyhla. Zvraštila obočie a mávala ďalej. Sprava, zľava. Zaťala zuby a ohnala sa celou silou. Zaklonila som sa dozadu a ona sa ku mne ani nepriblížila.

„Si pomalá." Popravde, bola rýchlejšia, než som čakala. Správne zvierala päste a človeka by možno zasiahla. „Vieš udierať aj inak?"

Spravila otočku s výkopom. Nohu zodvihla až k mojej tvári.

„Nemala by si robiť to, čo ti káže protivník."

So zavrčaním vybehla proti mne.

Zablokovala som jej údery predlaktiami. Obopla som jej prstami ramená a kolenom naznačila úder do brucha. „To by ťa bolelo."

Nezvierala som ju pevne, takže z toho stisku jednoducho unikla. Chodidlom ma zasiahla do hrude a bez váhania po mne znovu vyštartovala.

Prikrčila som sa, podkopla ju a ona s výkrikom padla na drevenú podlahu. Narazila si kostrč i ruky, pretože si chránila hlavu. So zastonaním sa pokúsila posadiť. Položila som jej dlaň na hrudnú kosť a zatlačila. Gánila na mňa, sťažka dýchala a sánku mala napnutú. Do ruky ma udieralo jej splašené srdce.

„Si pomalá," zopakovala som. „A slabá."

Vrátila sa k dievčatám a s nohami skrčenými pod zadkom sa usadila.

„Má však potenciál," dodala som, na čo sa Carmen usmiala. Christie dvihla zrak, ktorý predtým zaryto upierala do zeme. Možno ma neobľubovala, lenže dychtila po chvále. „Chce to oveľa viac trénovania. Celkové posilňovanie. Beh. Časom zápasy. Možno potom prežije." Obrátila som sa k Alexandre.

„Ja neviem bojovať!" vypískla. „J-j-ja neviem nič!"

„To nie je pravda," namietla Christie, „je veľmi dobrá v meraní."

„Prísad," rozvinula Carmen jej nič nehovoriacu odpoveď. „Pri elixíroch a kúzlach hrá dôležitú rolu správne nameranie prísad a dodržanie postupu. Je to piplačka, hlavne ak ich nechceš aktivovať okamžite. Vtedy je kľúčom udržať poslednú ingredienciu oddelene od ostatných, kým nie si pripravená útočiť." Vykročila ku košíku s ich vecami a vytiahla odtiaľ jedno vrecúško. „Ak naň zľahka zatlačíš, nahmatáš krehkú guľôčku. Keby si ju rozpučila, elixír sa zmieša s bylinkami a kúzlo sa aktivuje."

Vložila mi vrecko do dlane a ja som v ňom našla guľôčku s centimetrovým priemerom. Pozrela som sa na Al. „Už sa ti aj nejaké kúzlo podarilo?"

„S-skoro. Vy-vybuchlo. Predčasne."

Obrátila som sa na Carmen. „S touto veľa neurobím."

Moje slová ju pobavili – len z iného dôvodu, ako by mali. „Očividne sme sa nepochopili. Nechcem, aby si z nás vytrénovala bojovníkov. Na niečo také nám chýba fyzická sila. Sama si to povedala – Chris ovláda techniku, no démona by nepremohla. Asi by nepremohla ani priemerného stredoškoláka." Blondínka si odfrkla, ale nenarušila tým kamarátkin prejav. „Potrebujeme, aby si nám kryla chrbát a nechala našu mágiu urobiť ten zvyšok."

„Mám byť čosi ako váš osobný strážca?"

„Niečo také."

„Uhm. Tak to sa nestane." Moja zdvihnutá dlaň umlčala jej protesty. „Ak máme spolupracovať, naučíte sa bojovať aspoň natoľko, aby ste si samy dali dostatok času na útek do bezpečia. Ber to alebo odíď."

Dlho si ma premeriavala, ale nakoniec pochopila, že neustúpim. „Fajn." Ukázala na moju knižnicu. „Kde si vzala tie knihy?"

„Z internetu. A od démonov. Niektorí z nich sú veľmi sčítaní. Iní snívajú, že sa z ich memoárov stanú bestselleri na démonskom trhu." Kývla som rukou. „Poslúž si. No o mágii tam toho veľa nenájdeš."

Podišla k polici. Bruškom prsta hladkala chrbty kníh, ale zastavila sa až pri neoznačenom zošite v tvrdých doskách. „Čo je toto?"

„Moja kolekcia. Všetci démoni, s ktorými som sa stretla." Otvorila som ho na náhodnej strane. Naľavo sa obvykle črtala kresba, napravo som písala údaje. Ukázala som na prvý bod. „Stupeň nebezpečnosti." Posúvala som sa nižšie. „O aký typ démona išlo. Aké sa uňho prejavili schopnosti. Bližší popis, zaujímavé detaily, či hovoril našou rečou, čo chcel a či zostal nažive." Démon na vybranej stránke bol mŕtvy a k nemu som si pripísala poznámku: Nikdy viac! „Mala by som doň zaznamenať toho včerajšieho." Položila som zošit vedľa notebooku. „Ak by ťa to zaujímalo..." Vylovila som z knihovničky kódex v koženom obale. Jeho stránky boli slabožlté a hrubé, no jemné na dotyk. Texty sa z nich pomaly vytrácali. „Tu som sa dočítala o Kruhu."

„Vieš, čo zabilo muža, ktorého pred pár dňami našli v lese?" ozvala sa Christie, keď si práve prezerala zošit.

„Bol to ghúl." Nalistovala som jej ho. Nad mojou detailnou ilustráciou nakrčila nos. „Milujú čerstvé ľudské mäsa, ale podľa legiend nepohrdnú ani mŕtvolami. Neviem, ako vznikajú. Európska mytológia tvrdí, že sa nimi stane ten, kto zje za života mäso z človeka."

„Nachádza sa ich v Moon Bay viac?"

„Narazila som na dvoch v priebehu jedného roka. Väčšina zdrojov uvádza, že sú to osamelí vlci. Takže je to nepravdepodobné."

„Ten mŕtvy vyzeral ako... Melinda," hlesla Alexandra.

„Buďte úprimné – nerobíte to pre pomstu, však?" Zamerala som sa na Cam, ktorá sa vrátila na pohovku aj s kódexom. Nepozrela sa na mňa, len nahrbila chrbát. „Toho ghúla som zabila. Je koniec."

„Nerobíme to pre ňu," namietla Christie – po tom, ako sa sama obzrela za svojou zaryto mlčiacou kamarátkou. „Chceli sme skončiť. Ibaže Carmenine schopnosti sa nestratili a my sme to brali ako znamenie. Melinda síce odvádzala väčšinu práce, ale... Ako by sme mohli počúvať správy o obludných úmrtiach a ignorovať to?" Zahľadela sa na bosé nohy. Zakrútila prstami.

„Hej," zamumlala Alexandra. „Presne tak."

Blondínke som to verila. Zjavne cítila morálnu zodpovednosť – ako človek, ktorý vedel, že sa okolo neho diali hrozné zločiny. Mal to nahlásiť a riskovať krk alebo predstierať, že nič nevidel? Na druhej strane Alexandra...

„Ako ste sa dali dohromady? Musí to byť zaujímavá historka."

Christie sa uškrnula. „Už nebodaj nastal čas na zapletanie vrkočov?"

„Viete toho o mne viac ako ja o vás. Ak chcete, aby som sa vám zdôverila, musíte mi hodiť nejaké omrvinky."

„Začalo sa to Melindou a mnou." Carmen zatvorila knihu a nechala si ju na kolenách. „Mala som dvanásť. Práve sme sa prisťahovali do mesta. Sprvu sme si vôbec nesadli – ona bola energická, živá, rada pútala pozornosť. Chcela byť všade a všetko zažiť. Môj odstup i pobúrenosť považovala za vtipné." Ťažko prehltla. „Dala si za cieľ vystrčiť ma z mojej komfortnej zóny. Chcela sa so mnou priateliť. To bolo jej vysvetlenie."

Alexandra sa usadila vedľa kamarátky a položila jej ruku na plece. Carmen to prebralo a jej nostalgiu i smútok nahradila kamenná maska.

„Rok nato sa mi priznala, že je čarodejnica. To, čo dokázala, ma fascinovalo. Obdivovala som ju namiesto toho, aby som sa jej bála. S myšlienkou vyvolať Kruh draka prišla až po dlhom čase – to už sa s nami priatelila aj Al. Vraj sa všetky môžeme stať mocnými hrdinkami." Stisla zuby a sklopila zrak. Vtedy postrehla, ako kŕčovito zatínala prsty do kódexu. Vystrela sa a zložila ruky na knihu. „Lenže na to sme museli byť štyri."

Nebola som jediná, ktorá si všimla ten chladný spôsob, akým sa vyjadrila o svojej najlepšej kamarátke. Alexandra sa zadívala na Christie a tá pohodila plecami. Carmen mlčala, iba jej srdce hlasito tĺklo.

„Čo vy dve?" prerušila som ticho.

Al si zasa vložila ruky medzi kolená. „Melinda a ja sme vyrastali v Moon Bay, bola len o rok staršia, ale nepohybovali sme sa v rovnakých kruhoch. Raz som tie dve náhodou prichytila pri kúzlení." Pousmiala sa nad tou spomienkou. „S krikom som ušla a ony ma naháňali po škole."

Cam sa nečakane uškrnula. „Mel ju musela umlčať kúzlom."

„Len tak medzi nami, dodnes som jej to neodpustila," odvetila Alexandra s červenou tvárou. „Sľúbila som, že budem čušať, no netúžila som sa k nim pridať. Potom som sa dostala do konfliktu so Sally a... ony ma ochránili."

Hodila som sa do kresla. „Fajn, to chápem. Vy dve ste si aspoň v niečom podobné. Ako do toho zapadá blondínka?"

„Môžeš ma nevolať blondínka?" vyprskla na mňa, zasa s telefónom v ruke.

„Chystáš sa prefarbiť si vlasy?"

„Nie, Karolina."

Prižmúrila som na ňu oči.

„Prečo tak strašne neznášaš to meno?"

„Nie, nie," odmávla som Carmeninu otázku. „Najprv chcem počuť Blon... Christin príbeh."

Odtrhla zrak od displeja a zaškaredila sa na mňa. „Štyri mesiace po mojom nástupe do prvého ročníka sme odišli z L. A. Celý život sa sťahujem z miesta na miesto – v L. A. sme bývali najdlhšie, až tri a pol roka. Nenávidela som Moon Bay už z princípu." Mobil jej opäť zavibroval. Skontrolovala ho, nakrčila čelo a vrtiac hlavou ho strčila do vrecka. „Zlepšilo sa to, keď som si našla... kamarátku." Skrútila ústa na stranu. „Sally."

„Prečo ma to neprekvapuje?"

Hodila po mne vankúš z pohovky. Chytila som ho v lete. „Nie sme rovnaké! Nie sme si ani podobné! Príliš neskoro som pochopila, že je to sebecká mrcha. Pokúsila som sa jej zabrániť, aby rozoštvala Caseyho a –"

„Nemusíš zachádzať do takých detailov," ohradila sa Carmen. Ramená jej stuhli a do kamennej masky jej prenikla trocha stále neobrúsenej zlosti.

Otvorila som ústa na protest. Nikdy by som s Chris nehovorila o jej bratovi. No ona ho spomenula prvá a mňa zmohla zvedavosť. Bol tajomný, uzavretý do seba, tichý a s úsmevom, ktorý toho povedal veľa. Dievčatá to lákalo. A ja som dievča, hoci s tesákmi. Ibaže zrak mi skĺzol k hodinám na stene.

„Dočerta! Prídem neskoro do práce!"

Dôležité účty mi síce platil brat, avšak boli tu veci, ktorých financovanie som odmietala nechať na ňom. Napríklad moje zásoby krvi.

Vletela som do šatníka a vytiahla odtiaľ vypranú uniformu – biele obtiahnuté tričko a širokú modrú sukňu, ktorá predstavovala jedinú farebnú vec v mojom šatníku. Carmen sa opýtala, či si môže požičať môj kódex, a ja by som jej v tom zhone dovolila hocičo. Zatiaľ čo som pobehovala po byte, odišli.

Obliekla som si do polky stehien siahajúci čierny plášť, ktorý chránil pred dažďom lepšie ako koženka. Do vnútorného vrecka som strčila peňaženku, mobil a dýku – základné potreby moderného dievčaťa. Na pracovnom stole som pred odchodom zahliadla Carmenino plátenné vrecúško. Vzala som si aj to.

* * *

„Carry!" ozvalo sa z opačného konca miestnosti.

Zanadávala som a naložila na tácku ďalšie dva poháre. Riskovala som ich rozbitie, ale ani za svet som sem nemienila ísť druhýkrát.

Miesto, kde som pracovala, sa volalo Modrý mesiac a skladalo sa z dvoch samostatných podnikov – nočného klubu a reštaurácie. Oficiálne som patrila medzi zamestnancov reštaurácie. V klube som len vypomáhala – za peniaze na ruku a výlučne počas víkendových nocí. Dnes bol štvrtok, takže som tam vôbec nemala byť. Ibaže šéfova energická a večne strapatá blonďavá asistentka Mia mi sľúbila príplatok. Milovala som príplatky.

Samotný klub bol opticky rozdelený na sekcie. V jednej stáli boxy a stoly, zaplnené do posledného sedadla. Druhú časť predstavoval tanečný parket, kde sa o seba obtierala stovka tiel, a pódium, odkiaľ hral dídžej rytmické melódie, ktoré mi bubnovali na mozog. Pozdĺž parketu sa tiahol barový pult.

„Lina!" okríkla ma Tara, jedna z troch barmaniek.

Neznášala som svoje meno, no oslovenie Lina mi trhalo žily dvojnásobne.

Už dávno som nebola to dievča, ktoré ľudia oslovovali Lina.

Prebojovala som si cestu k baru bez toho, aby som nejakému zákazníkovi fyzicky ublížila. Zložila som na pult obrovskú tácku. Sklo zacengalo a ja som zafunela. „Môžem ísť?" Blížila sa polnoc a koniec môjho pracovného času.

„Meškala si!" okríkla ma, kým vyberala fľaše piva. Na opálenej pleti sa jej leskol pot, pevné ramená mala potetované tŕňovými ružami, pomedzi ktoré sa črtali hlavy zvierat vrátane ozubeného draka. Ohnivé vlasy jej pod dotykom reflektorov žiarili, až ste mali dojem, že jej z hlavy šľahali plamene.

„Večne opakuješ, že by som tu v prvom rade ani nemala pracovať." Neboli sme kamarátky, ale Tara mala dve mladšie sestry. Rada poučovala a karhala.

„Pred dvoma hodinami mi to prestalo prekážať!" Skúseným pohybom otvárala fľaše ako na bežiacom páse. „Vtedy som totiž prestala stíhať." Presunula ich pred chlapa v kovbojskom klobúku, ktorý chytil šesť fliaš medzi veľké prsty a odkráčal s nimi. Na jeho miesto sa vtlačilo dievča v ružových šatách a s plastovou korunkou vo vlasoch. Čkalo sa mu.

„Strať sa mi z očí!" štekla po mne.

„Vďaka!"

Barmanka čosi zamumlala, práve keď som sa jej otáčala chrbtom. Vzápätí zjojkla a ja som iba periférne zahliadla vysoký prázdny pohár plný farebných slamiek rútiaci sa k zemi. Zachytila som ho v lete a položila na pult. Tara si vydýchla, no bol to hlas zákazníka, ktorý ma zaujal.

„Skvelé reflexy."

Casey sedel pri bare sám. Aspoň to tak vyzeralo, lebo chlapík v obleku po jeho pravici viedol krikľavú debatu so ženou v priliehavom kostýmčeku. Pred sebou mal pohár s čírou tekutinou, zaručene bez alkoholu – Taru by neoklamal falošným preukazom. Vážne pije sódovku v bare? Rukáv bundy si vyhrnul nad hodinky a jeho vlasy zvládli byť strapaté napriek ich obmedzenej dĺžke.

„Začínam uvažovať, či si ma nezrazila na zem úmyselne."

Otvorila som ústa a... Nič. Nevyšlo z nich vôbec nič.

Skúsil to inak. „Ty si Carry, že?"

Najprv ma naivne ohromilo, že si pamätal moje meno. No svojím spôsobom som bola na škole známa, hlavne ako ‚to dievča, ktoré ti dá päsťou, ak mu niečo povieš'. Muselo to byť niečo obzvlášť hlúpe, ale im to akosi nedochádzalo.

Prekonala som sa a prikývla. „A ty si Casey." Nepýtala som sa, oznamovala som mu to. Keby to náhodou nevedel. „Chcem povedať, že... viem, kto si."

„Uhm," vyšlo z neho neurčito. Jeho smaragdové oči, ktoré boli v tomto svetle oveľa temnejšie, ma ešte chvíľu pozorovali. Potom sa odo mňa odvrátil a radšej sa zameral na svoj nudný nápoj.

Neuveriteľné. Stačilo mu pár sekúnd, aby ma odpísal. Dievčatá Caseyho zbožňovali, aj keď vedeli, že nemal záujem o dlhodobé vzťahy. A možno práve toto bolo jeho tajomstvo. Vždy dôkladne zanalyzoval, ktoré zniesli jeho citový nezáujem a ktoré nie. Ja som zjavne neprešla testom.

Nedivila som sa mu. Správala som sa ako idiot. Prečo som sa správala ako idiot? A prečo ma trápilo, aký som naňho spravila dojem?

Skúsila som to znovu. „A-a-ako je na tom tvoja hlava?"

Pravačka mu vyletela k miestu, ktorým vrazil do podlahy. Usmial sa, avšak bol to decentný priateľský výraz – aby zostal zdvorilý, no nepovzbudzoval. „Je to v pohode. Vravel som ti, že mám tvrdú lebku."

„Takže nemusím čakať na žalobu?"

Tentoraz sa mu úsmev odrazil v očiach. „Má to byť priznanie, že si to urobila zámerne?" Jeho tón bol hravý, priam vyzývavý.

Potriasla som hlavou. „To nie je môj štýl."

„Počul som."

Ohromné. Tiež ma pozná ako toho nekontrolovateľného cvoka.

„Máš nezvyklú silu na dievča tvojho..." preletel ma očami od hlavy k pätám a naspäť, „vzrastu."

Založila som si ruky v bok. „Ja nie som maličká."

Vrátil prázdny pohár na pult a vstal. Kým sedel, bola medzi nami akurátna vzdialenosť. Teraz sa nachádzal na krok odo mňa a ja som musela zakloniť hlavu, aby som mu hľadela do očí a nie na tričko. Bolo to obyčajné tričko, nijak zvlášť obtiahnuté. Napriek tomu ma to rozptyľovalo.

„Pri tebe je väčšina dievčat maličká," odvrkla som naoko flegmaticky.

Položil na bar bankovky – bez toho, aby prerušil náš očný kontakt. „Lenže to nie je pointa tejto debaty."

„Táto debata má nejakú pointu?"

Jeho úsmev sa ešte rozšíril a ja som si pripadala ako najväčší víťaz.

Vidíš? Nie som úplný idiot! chcelo sa mi vykríknuť.

Casey sa rozhliadol a čosi z jeho uvoľnenosti ho opustilo.

„Čakal si na niekoho?" Iste nie na dievča, lebo ktorá by sa vybodla naňho? No s výnimkou jeho romantických vzťahov – či skôr ich absencie – som o ňom veľa nevedela. Zdal sa byť taký spoločenský ako ja, na škole nepatril do žiadnej skupiny, nebol členom klubov ani športového tímu a ak sa ho práve nesnažilo očarovať nejaké dievča, trávil čas osamote. Možno to súviselo s tým, čo vravela Christie – pri toľkom sťahovaní sa mal problém nadväzovať dlhodobé vzťahy. Sama som tu bola rok a najbližší vzťah som udržiavala so svojou riaditeľkou. Dbala som na to, aby sme sa vídavali pravidelne.

„Áno." Nakrčil čelo. „A zjavne nepríde. Niežeby ma to prekvapovalo."

„To ma mrzí," poľutovala som ho.

Opäť sa na mňa zameral. Pôsobil akosi prekvapene. Čakal, že ujdem alebo že konečne odídem? Jeho odmeranosť sa nevrátila a zasa sa usmieval, čo hralo v môj prospech. „Dnešok sa nekončí zas až tak mizerne, ako som čakal."

Rozpálili sa mi líca. Povedal to, čo som si myslela, že povedal, alebo som až príliš čítala medzi riadkami? „Koľká irónia. Obvykle je to moja spoločnosť, ktorá robí dni iných ľudí mizernými."

„Čím som si zaslúžil toto špeciálne zaobchádzanie?"

Mozog mi zavarili hormóny? Si až nespravodlivo príťažlivý? Tvoja krv mi pripomína vôňu karamelového veterníka? Naklonila som hlavu na stranu. „Tváriš sa ako smutné šteniatko. Dievčatá tomu nevedia odolať."

„Netvárim sa ako šteniatko," namietol vážnejšie.

„Tváriš sa ako šteniatko, zatiaľ čo tvrdíš, že sa netváriš ako šteniatko."

Odvrátil odo mňa pohľad a prešiel si prstami po vlasoch. Vyzeral, že som ho priviedla do rozpakov – ak niečo také bolo možné. Videla som ho flirtovať – ťažko sa na chodbách prehliadal. Vždy pôsobil sebavedome a to ho dievčatá rady zasypávali komplimentmi.

K baru pribehol jeden z návštevníkov. Drgol do mňa plecom a postrčil ma dopredu. Casey mi zovrel predlaktia, než som mu vrazila bradou do hrude. Jeho prsty boli na mojej studenej pokožke horúce.

„Mal by som ísť," poznamenal stroho.

Prikývla som, prehltla a až potom našla stratený hlas. „Ja tiež."

„Uvidíme sa."

Keď zmizol v dave, ktosi do mňa zasa strčil a ja som sa prebrala. Netušila som, prečo sme viedli túto debatu. Jeho radar sa nemýlil – nebola som ten typ dievčaťa, ktoré vyhľadával. Obávala som sa, že som nebola žiadny typ, pokiaľ šlo o vzťahy. Môj ex sa postaral nie len o to, aby som neverila ostatným so svojimi citmi, ale aj o to, aby som neverila sama sebe.

Vzala som si zo šatne veci a odišla.

Dnešná noc bola extrémne chladná. Kabát ma čiastočne hrial, no odhalené nohy pod sukňou ma zľahka štípali až po konverzky. V snahe skrátiť si cestu som odbočila z hlavnej ulice a strihla si to pomedzi stromy. Nebol to les ani park. Trávnik naokolo starostlivo udržiavali, no skutočný park sa začínal o niekoľko metrov ďalej. Od tepla domova ma delili minúty.

Vždy po skončení šichty v bare mi od dunivej hudby hodnú chvíľu hučalo v ušiach a môj nadľudský sluch bol nepoužiteľný. Ostatné zmysly však mali tendenciu zosilnieť. Takže keď za mnou ktosi pár minút kráčal vo vzdialenosti štyroch až piatich metrov, vedela som o tom, hoci som nepočula jeho kroky. Strčila som si ruku do vnútorného vrecka a vytiahla odtiaľ dýku.

Spomalila som a vzdialenosť medzi nami sa skrátila na tri metre. Konečne som zachytila prvý zvuk. Jeden osamotený úder srdca. Deväťdesiatpäť percent tvorov s takouto nízkou srdcovou frekvenciou bolo nemŕtvych.

Klesla som na koleno predstierajúc, že sa mi rozviazala šnúrka.

Dva metre.

Prudko som sa otočila a namierila špičkou čepele do temnej noci. Dýchala som zhlboka a vyrovnane.

Nie je dôvod panikáriť skôr, ako sa naozaj objaví dôvod panikáriť.

Nepohliadla som do tváre nemŕtvemu prenasledovateľovi. Predo mnou sa medzi riedko posadenými stromami tiahla tmavá prázdna cestička.

Déjà vu?

Zvrtla som sa a vyletela do stoja. Dýku som si tentoraz držala bližšie pri tele a ľavú ruku som zovrela do päste.

Mesačný svit ožaroval polku cudzincovej tváre. Nenútene sa opieral o strom s rukami prekríženými na prsiach. Bol vysoký, na prvý pohľad dobre stavaný, s krátkymi svetlohnedými vlasmi. Ľahko by som si ho pomýlila s človekom, nebyť jeho pomalého tepu, vyblednutej pokožky a červených očí, v ktorých pulzoval hlad. Prezradili mi o ňom presne to, čo som potrebovala vedieť.

Upír.

Zavrčala som a jeho reakciou bol smiech, ktorý otriasal celým jeho telom.

„Toto je dokonalé!" Tleskol rukami a vzpriamil sa, na perách zubatý úškrn. „Ukážkový obrat o stoosemdesiat stupňov. Naposledy si utiekla."

Zneistela som. Spomínala som si na svojich protivníkov. Robila som si o nich podrobné záznamy práve preto, aby som nezabudla. „Kto si?"

„Priateľ," odvetil dôverne a vykročil ku mne.

Predklonila som sa a natiahla ruku so zbraňou pred seba. „Nie môj priateľ."

Zastal a premeriaval si ma so zdvihnutou bradou. Mal výraznú hranatú tvár, a keby mu oči nežiarili načerveno, pôsobil by možno aj charizmaticky. Vyzeral maximálne na tridsať, no vek nemŕtvych sa nedal odhadnúť podľa vzhľadu – jedine ak mali príliš zastaraný módny vkus. „Mohol by som ním byť."

Iba som naňho bez žmurkania zazerala.

Spravil ďalší krok a ja som cúvla. „Odlož ten nôž, Carry, než si ublížiš."

Jeho slová boli šepotom a mne z nich prebehol mráz po chrbte. Pozeral sa na mňa s hladom a ohromením. Naše stretnutie ho tešilo. A mňa to desilo, lebo nikdy predtým som sa nedívala do očí, ktoré by mi vraveli, že som stále dieťa. Osamotené. Bez ochrany. Bez zálohy.

„Ty..." Hlas sa mi zachvel.

Mýlila som sa. Už som sa s ním stretla. Poznala som ho.

A čo bolo horšie, on poznal mňa.

„Alebo ti mám radšej hovoriť Karolina?"