„Slečna Johnsonová!" oslovila ma slečna Rochellová sladko, až mi z jej tónu brneli zuby. Bola to nízka žena s plnšími krivkami, večne odetá vo volánových sukniach a rolákoch. Učila občianku, ale zodpovedala aj za nedisciplinovaných študentov, čo bol dôvod našich častých stretnutí. „Zasa po škole? Nestretli sme sa od..." priložila si ukazovák k perám, „od minulej stredy, ak sa nemýlim."

Uškrnula som sa. „Nechcela som vás sklamať."

Zavrtela nado mnou hlavou a na mikádo zastrihnuté slamené vlasy sa jej roztancovali okolo guľatej tváre. Pokynula rukou, aby som vošla do triedy. „To sú všetci vaši trestanci, pani Daltonová."

Postaršia učiteľka v ružovom svetríku a sivých kostýmových nohaviciach prerušila zanietenú diskusiu s ryšavým chalanom a otočila sa k nám. Šedivejúce blond vlasy mala zopnuté do chvostíka a do očí jej padala hustá ofina. Podišla k mladšej kolegyni a zovrela jej ruky v dlaniach. „Vďaka, Ingrid."

„Ste si istá, že chcete zveriť výročné číslo časopisu im?"

Obzrela som si spolužiakov. Bol tu veľký chalan s neukojiteľným hladom, ktorého prezývali Desiatový zlodej, gotička Ivy s prepichnutým obočím i bitkár George, ktorý neustále končil po škole s monoklom. Ocitli sa tu aj nové tváre. Ako dve dievčatá s vypúlenými očami, ktoré urobili nejakú blbosť a teraz to ľutovali, keď videli čudákov okolo seba. V inej lavici sedel párik hrdličiek, ktorý určite zostal po škole pre to isté, čo robil teraz, čiže pchanie si jazykov do krkov. A potom tu sedel ten ryšavec, ktorý sa ako jediný tváril nadšene.

Pani Daltonová sa usmievala, až pri tom krčila drobným nosom. „Nebojte sa, moja drahá, ja si s nimi poradím."

Stoly v triede usporiadali do tvaru písmena U. Nemala som sa kam ukryť pred povinnosťami, preto som si sadla do lavice medzi Ivy a ryšavca. Zahľadel sa na mňa azúrovomodrými očami. Tuším sa volal Mark. Alebo Matt? Určite sa jeho meno začínalo na M. Bol vytiahnutý a chudý – nie vyslovene nezdravo. Vynikali mu lícne kosti. Obliekal sa, akoby nakupoval vo Walmarte, a pritom jazdil na BMW. Taký kontrast si zapamätal každý.

Sotva pani Daltonová ukončila svoju motivačnú reč – o našej priebojnosti a sile prekonať negatívnu energiu prúdiacu do nášho vnútra a premeniť ju na niečo hodnotné –, vypytovala sa na naše schopnosti. Keď Ivy zahlásila, že píše básne o smrti, bez mihnutia oka jej pridelila článok o školskej záhrade. Keď Desiatový zlodej označil za svoju záujmovú činnosť návštevy Taco Bell, dostal za úlohu ohodnotiť kvalitu školskej jedálne.

Podoprela som si hlavu. Aká bola šanca, že by mi dovolila spísať článok: Desať krokov, ako sa nedať zožrať počas večernej prechádzky?

„Pani Daltonová!" zvolal ryšavec dychtivo. Noha mu skákala, vďaka čomu sa otriasala celá lavica. „Už ste vybrali hlavný príspevok?" Jeho brblanie vo mne vyvolávalo obraz veveričky závislej od energetických nápojov.

Učiteľka sa pousmiala. „Veľmi ma zaujala téma výročia zrútenia bane v Zlatom údolí. Trúfol by si si na to, Mike?"

Jeho oči sa rozžiarili. „Mám hotový prieskum i osnovu a už som –"

„Asi máš priveľa voľného času," odsekol Grayson, chalan usadený naproti mne s rukou položenou na pleciach svojej frajerky. „Mal by si si vrznúť."

Mikeova biela tvár sčervenela.

„A ty by si nemal otvárať ústa. Vychádzajú z nich samé zvratky," zasyčala som, nadväzujúc s ním očný kontakt. Grayson bol zosobnením neférovosti. Mal tehličky na bruchu, jamku na líci i spaľujúci pohľad. A pritom šlo o tyrana, ktorého dvojciferné číslo na jeho futbalovom drese označovalo výšku jeho IQ.

Pravý kútik úst zodvihol do arogantného úsmevu. „Inak čo?"

„Carry!" vyzvala ma učiteľka rázne. „O čom by si chcela písať ty?"

„Prepáčte, pani Daltonová," ozval sa Grayson znovu. „Sme si istí, že sa už Carrin živočíšny druh naučil písať?"

Siahla som do Mikeovho peračníka plného rôznofarebných pier a jedno z nich hodila pred seba. Moja muška bola dokonalá, zasiahla som ho do stredu čela. Ruka mu vyletela hore a so zajačaním si trel boľavé miesto.

„Pán Petterson!" Učiteľke sa do líc nahrnula červeň a na krku jej vystúpila žila. „Takéto správanie nebudem tolerovať! Ak nie ste spokojný so svojou situáciou, môžem vás poslať za slečnou Rochellovou. Budete ju navštevovať trikrát týždenne do konca školského roka namiesto tréningov."

„Prečo karháte mňa?! To ona mi takmer vypichla oko!"

Staršia žena si založila ruky v bok. Grayson pod váhou jej pohľadu nahrbil plecia, zmĺkol a nenávistne sa na mňa zamračil. Priateľka mu láskyplne hladila rameno, zatiaľ čo šepkala: „Nedráždi ju. To dievča je nekontrolovateľný cvok."

Skrížila som si ruky na prsiach. Moja sebakontrola bola náhodou dokonalá, inak by som tu sedela medzi hromadou mŕtvol s otvorenými tepnami. Mala som za sebou roky výcviku. Útočila som vedome a iba ak som narazila na blbcov. Násilie bolo neraz jediným jazykom, ktorému rozumeli.

„Carry," oslovila ma učiteľka. „Nabudúce sa pokúsime riešiť konflikty slovami, súhlasíš so mnou?"

Nie. „Áno, pani Daltonová. Prepáčte."

Spokojne si zložila ruky do lona. „Tak ako sa chceš zapojiť?"

Zažmurkala som na ňu.

„Čo by si povedala na... hm... na fotografovanie?"

A tak som dostala za úlohu získať obrázky k článkom mojich spoluväzňov. Mohla som sa tešiť na stopovanie školských bifľošov na profilové fotografie, prechádzku po školskom parku a záhradách, sledovanie Desiatového zlodeja pri napchávaní sa obedmi či na výlet k zrútenej bani v tajomnom Zlatom údolí.

Moja misia si nevyžadovala konzultácie, preto si ma pani Daltonová príliš nevšímala. Opäť som si podoprela hlavu a ďalšia vec, ktorú som vnímala, bolo čosi ostré v mojich rebrách. Vykľulo sa z toho Mikeovo pero.

„Nudíme ťa, Carry?" Učiteľka predo mnou postávala s rukami na bokoch a obočím ukrytým za ofinou. Ktovie, ako dlho sa ma ryšavec snažil prebudiť. A čo bolo dôležitejšie – ako som sa s takýmito reflexmi dožila dneška?

Nie práve nenápadne som si utrela kútiky úst. „Pardon."

S povzdychom mi podala počarbaný papierik. „Možno ťa preberie menšia prechádzka. Zájdi, prosím, do knižnice a prines mi túto knihu. Teraz tam bude slečna Rochellová. Nech ju požičia na moje meno."

Neprotestovala som, ale so svojou úlohou som si dala načas – predsa len ma čakala ešte hodina po škole. Ponaťahovala som si stuhnuté svaly, odskočila si na toaletu a zastavila sa pri skrinke, aby som si opilníkovala necht, z ktorého sa mi odštiepilo počas telocviku. Až potom som došla do knižnice.

Vrazila som ramenom do dverí, skúmajúc inštrukcie na papieriku. Napísala naň číslo regálu aj police, kde kniha ležala. Zrejme aby som sa nezdržala. Ups.

Vystrela som sa a vzápätí sa zarazila, keď som uprostred inak vyľudnenej miestnosti zbadala tri dievčatá. Nezaskočila ma ich prítomnosť – zachytila som tlkoty ich sŕdc, než som prekročila prah. Lenže boli to tie tri dievčatá.

Christie. Carmen. Alexandra.

Nadvihla som obočie a ony si medzi sebou vymenili pohľady.

Carmen si odkašľala a sklonila sa k masívnej knihe, ktorú držala v rukách. Dlhé vlasy čokoládovej farby si stiahla gumičkou, no aj tak jej drobné kučery padali do bronzovej tváre. Na stoličke po jej boku sa krčila Alexandra, ktorá odo mňa odvrátila sivé oči, večne ukryté za okuliarmi s tmavým rámom. Tretí z Charlieho anjelov sedel na opačnej strane stola s mobilom v ruke. Christie mi zamávala a uškrnula sa, jej úsmev zvýraznil okrúhlosť jej hlavy.

Na jazyku ma pálili komentáre, avšak úspešne som si ich nechala pre seba a pustila sa do pátrania. Túžila som vedieť, čo znamenala ich piatková debata – či mysleli tie reči o démonoch vážne. No nechcela som sa s nimi akokoľvek zaplietať. Stačila mi pred ghúlom zachránená Eva, ktorá na mňa počas biológie zízala, ako keby sa so mnou snažila komunikovať telepaticky.

„Slečna Rochellová si odskočila," informovala ma Carmen stoickým tónom, keď som sa so svojím úlovkom postavila k pultu. Ani sa neunúvala uprieť na mňa tie sebavedomé tmavé oči. „Musíš na ňu počkať."

Čakala som.

Christie s Carmen si ma nevšímali, iba tá tretia trhla hlavou vždy, keď som k nim zaletela pohľadom. Tiež sa skláňala nad starou tučnou knihou. Vyzeralo to ako polorozpadnutý rukopis napísaný dávno mŕtvym jazykom.

Dopekla. Čo ak sú vážne zapletené do nadprirodzeného sveta?

Carmen pôsobila ako horenos, ktorý všade bol a všetko videl, no inak som ju nepoznala. Christie sa obliekala zásadne do krátkych sukní či kvietkovaných blúz a opätkami si kompenzovala absenciu fyzickej výšky, ibaže na telocviku mala výdrž, hýbala sa ladne a bola ohybná. Na druhej strane, Alexandra minule počas rozcvičky zakopla o vlastnú nohu a pri dopade si skoro zlomila nos. Bola tenká ako prútik, ani dnes ju tričko s logom Wonder Woman vôbec neobopínalo a plecia jej vytŕčali do strán s energiou agresívnych vypchávok na saku.

Rozumný človek by na to zabudol.

„Takže démoni, hm?"

Nie, ja som nebola človek a očividne ani rozumná.

Najskôr si vymenili pohľady, potom si Carmen zasa odkašľala a s ľahkým úsmevom sa opýtala: „Prosím?"

Ich zrýchľujúce sa tepy odpovedali na moju otázku lepšie ako hocaké slová.

Niečo vedeli. Možno som si ich nedokázala predstaviť vo svojom svete, ale to nutne neznamenalo, že boli naozaj neškodné. Mohli sa preceňovať. Mohli byť neschopné. A zároveň mi mohli znepríjemniť život.

„Počula som vás. V piatok. Kruh draka, boje s démonmi. ‚Nezabúdajme, čo sa nachádza tam vonku'," imitovala som ju s úškrnom. Nič predsa nepokazím tým, že obrátim ich debatu na vtip. Spravil by to každý nezasvätený.

Carmen si prekrížila ruky na obdarenej hrudi. Týčila sa nad nami všetkými, vďaka čomu sa na nej ostatné kilá navyše strácali. „S niekým si nás pletieš."

Otvorila som ústa, lenže nič zo mňa nevyšlo. Vedela som pravdu – presne o to mi šlo. Ďalej sa s nimi naťahovať znamenalo riskovať vlastné odhalenie.

„Možno," zamrmlala som a odvrátila sa od nich.

„Ty si Karolina, že?"

Zaťala som zuby a ponad plece zasyčala: „Carry."

„Áno, to je meno uvedené v tvojej zložke. No viackrát som začula pani Decoursovú oslovovať ťa Karolina."

Áno a nenávidela som to. Nenávidela som svoje stupídne meno.

„A ako si sa ty dostala k mojej zložke?"

„Z času na čas vypomáham riaditeľke." Vykročila ku mne ľahkým krokom. Srdce jej divoko pulzovalo, no zaslúžila by si však Oscara, lebo jej úsmev i hlas boli ako zo železa. „Vieš, že nemáš v zázname informácie o predchádzajúcom štúdiu? Alebo o tom, odkiaľ si sem prišla? Akoby si do februára minulého roka neexistovala. A tvojím zákonným zástupcom je tvoj brat. To je zaujímavé."

„Čo sa tým snažíš povedať?"

„Ty máš svoje tajomstvá, ja zasa svoje. Ak nechceš, aby som strkala prsty do tých tvojich, zabudneš na všetko, čo si myslíš, že si počula."

„Vyhrážaš sa mi?"

„Nazvi si to, ako chceš."

Odložila som knihu na pult a vybrala sa jej naproti, neprerušujúc náš očný kontakt. Zastala som tak blízko, že sme sa skoro dotýkali špičkami topánok. Hrdo vystierala chrbát a dívala sa na mňa zhora. Ako na otravného švába.

Christie potiahla rukáv kamarátkinho kardigánu. „Nenaťahuj sa s ňou, Cam. Je o nej predsa všeobecne známe, že je to prvotriedny cvok."

Prižmúrila som oči na plavovlásku. Vlasy jej nesiahali ani po krk, jej rozdivočene pulzujúca tepna sa mi vysmievala. „Ešte raz ma tak nazvi a –"

„A nič," zahriakla ma Carmen. „Skončili sme. Zbohom."

Bolestivo som si zahryzla do jazyka.

Dokonalá sebakontrola, pripomenula som si. Máš dokonalú sebakontrolu.

Prehltla som vlastnú hrdosť. Chalani sa obvykle nesťažovali, keď im dievča rozbilo nos. Keby som zaútočila na kráľovnú bifľošov, riaditeľka by ma požula aj s topánkami. Zhlboka som sa nadýchla a obrátila sa na odchod.

„Cvok," zamrmlala si Christie popod nos.

Zvrtla som sa na päte a zavrčala ako besný pes. Nechcela ma provokovať. Nevedela, že to začujem. No démon vo mne nerozumel logickým argumentom. Ak si nemohol udrieť, potreboval ich aspoň vydesiť.

Carmen sa postavila pred priateľku. „Odíď, Karolina."

„Carry," precedila som cez zuby.

Okázalo nado mnou zagúľala očami. „Fajn, Carry. Odíď."

„Nie! Teraz skrátka musím vedieť, ako to robíte! Máte superschopnosti? Používate zaklínadlá? Elixíry? Runy? Voodoo bábiky alebo kosti zvieratiek?"

„Si smiešna."

„Robíte to ako sestry Halliwellové či bratia Winchestrovci?" pokračovala som v sprievode divokej gestikulácie. Iste som vyzerala ako šialenec. Cítila som sa ako šialenec. „Snažím sa vykresliť si v hlave obrázok."

Dýchala čoraz plytšie a tvár jej červenela. „Prestaň s tým."

„Inak čo? Vychrlíš na mňa oheň?"

Christie zovrela kamarátke pažu. „Je to blázon! Ignoruj ju."

„Ja som blázon? To vy vraj bojujete s démonmi! Bojovala s nimi aj vaša kamoška Melinda? Preto skončila roztrhaná na kusy? Videli ste, čo z nej zostalo? Ja áno. Nebol to pekný pohľad."

„Zavri zobák!" vyštekla blondínka a strčila do mňa.

Zovrela som jej zápästie, než sa ma dotkla. Môj stisk bol pevný a bolestivý, neľudský. A ako naň bojovníčka s démonmi zareagovala? Zaskučala. Nebránila sa, nezaútočila naspäť, nesnažila sa mi vytrhnúť. Len skuvíňala.

„Fajn." Pomaly som do seba nasala vzduch.

Dokonalá. Sebakontrola.

Pustila som ju a Christie si pritisla ruku k hrudi. Hľadela na mňa vyčítavo, ako keby som ja bola iniciátorkou celého tohto konfliktu.

„Prijmite odo mňa jednu radu do života – vyhoďte si z hlavy, že svet čaká na tri dievčatká, ktoré ho spasia. Toto je skutočný život, nie nejaká hlúpa sci-fi kniha." Upriamila som sa na ich líderku. „Si múdra, Carmen – alebo to o tebe vravia ostatní. Pouč sa z Melindiných chýb. Nesprávaj sa ako idiot."

Dala som sa na ústup, neotáčajúc sa jej chrbtom. Carmen pôsobila ako prezretá paradajka tesne pred výbuchom. Stála na mieste, zvierala a uvoľňovala päste, hrbila plecia. Pošliapala som jej ego a ona mala v očiach túžbu po odplate. No tak ako Christie, aj Cam tam len stála a zízala.

Neukrývala v sebe draka.

Obrátila som sa k pultu a siahla po knihe.

Nech už to zapríčinil nadľudský reflex alebo nejaký šiesty zmysel, vycítila som útok tesne predtým, ako prišiel. V knižnici nepanovalo veľa prirodzeného svetla a bolo tu chladnejšie. Takže keď ma na krku pošteklil nával horúceho vzduchu, skrčila som sa a prekryla si hlavu rukami.

Ktosi neartikulovane zakričal, niekto iný zapišťal.

Nado mnou, vo výške, v ktorej som predtým mala hlavu, sa vznášala ohnivá guľa. Videla som ju na sekundu, než vyhasla a v knižnici po nej zostal len štipľavý zápach. Z prikrčenej pozície som sa pozrela na dievčatá. Carmen skúmala svoju roztrasenú sa pravačku. Tvár jej pre zmenu ozelenela a zdala sa byť vo väčšom šoku ako ja. Alexandra za ňou si prikladala dlane k ústam.

Dalo by sa povedať, že som trochu podcenila situáciu.

Opatrne som sa vystrela a môj pohyb vytrhol dievčatá z tranzu. Cam zvesila ruku a nemotorne ustupovala, kým nenarazila na stôl. Zovrela mu okraj prstami a sťažka dýchala. Alexandra jej chytila rameno a vlhké oči uprela na mňa. Jej bežne mandľová pleť by teraz splynula i s tou najbielejšou stenou.

Bola som to vari ja, kto sa tu niekoho pokúsil upáliť zaživa?!

„Fíha," šepla som do ticha. „To človek nevidí každý deň."

Christie stiahla ústa do priamky a pridupotala ku mne, ukazujúc na mňa prstom. Len vďaka jej opätkom sme si hľadeli do očí. „Nič si nevidela!"

Nakrčila som obočie. „To myslíš vážne?"

„Ako to, že ťa to nešokuje?" zajachtala Alexandra.

„Som šokovaná." Strčila som si ruky do vreciek. „Veľmi šokovaná."

„Čo si zač?" spýtala sa tentoraz Carmen.

„Vážne? Ty sa pýtaš mňa, čo som zač? Tá, ktorá sa ma pokúsila zabiť?"

„Nechcela som ťa zabiť. Zastavila som to, než sa ťa to dotklo." Narovnala sa a vystrčila bradu. „Či skôr zastavila by som to prv, než by sa ťa to dotklo – ak by si sa tomu nevyhla. Ako si to urobila?"

„Inštinkt."

Namiesto odpovede obrátila dlane nahor a nad oboma jej z číreho vzduchu vyrástli ohnivé gule. Postupne zmenili veľkosť z golfovej loptičky na tenisovú. Vnútri boli temné a ich okraje oblizovali plamienky.

Spravila som krok vzad. Dopekla, dofrasa a dočerta. Ozaj je... Čo, dopekla, je?! Bosorka? Ohnivá víla? Ohnivý démon?!

Vrhla po mne obidve gule. Presvišťali vzduchom ako strely zo zbraní, ale vyhla som sa im, pretože moje reflexy boli lepšie ako tie obyčajného človeka – a v konečnom dôsledku i obyčajného démona.

Zovrela som päste, až sa mi nechty zaryli do dlaní. „Prestaň s tým."

Vykročila ku mne a nad rukami sa jej tvorili nové plamene. „Poznáš moje tajomstvo. Teraz musím ja zistiť to tvoje."

„Varujem ťa," zavrčala som.

„Jednoducho mi povedz, čo si zač," prikázala sebavedome. Bola to však ďalšia hereckého ocenenia hodná pretvárka. Kráčala tackavo, ruky sa jej chveli a na čele jej vyskakoval pot.

Zazubila som sa. „Obávam sa, že sa trochu preceňuješ."

Vypustila som svojho démona von. Moje prsty sa jej obmotali okolo krku a stisli. Zalapala po dychu a jej oheň zhasol. Chytila mi ruku. Jej dlane podivne pálili, no nemala silu odtlačiť ma od seba. Otvorila ústa a zasipela. Natiahla sa k mojej tvári, lenže držala som ju od seba na dĺžku paže.

„Byť na vašom mieste, vopred si rozmyslím, s kým sa zahrávam. Veríte, že poznáte zlo? Ak by ste ho poznali – ak by ste s ním bojovali –, nevystatovala by si sa schopnosťami, ktoré neovládaš. Nafúkanosť ťa dostane jedine do hrobu."

Nezrozumiteľne zachrčala.

„Budem predstierať, že to bolo ospravedlnenie. Teraz ťa pustím. Vysvetlíš mi, čo si zač, a ak ma tvoja odpoveď uspokojí, odídeš odtiaľto po vlastných."

Uvoľnila som stisk a Carmen mi padla k nohám. Prstami si šúchala krk i hrudnú kosť, akoby ju pálili dýchacie trubice. Alexandra ju chytro ťahala do stoja a preč odo mňa. Ohnivé dievča naďalej napínalo sánku a zízalo dolu.

„Hovor. Nemám na vás –"

Ani som nepostrehla, kedy zaútočili. Zrazu mi pod nohami ležala plátenná guľôčka, z ktorej stúpal hustý dym. Bola to otázka sekúnd, kým explodovala a dohora sa vznieslo... bohviečo.

S trápnym zvýsknutím som uskočila, no nie dostatočne. Obklopil ma sivý oblak. Vliezol mi do nosa, do úst i do očí. Slzili mi. Nemohla som dýchať.

Priložila som si rukávy košele k tvári a s dusivým kašľom cúvala, kým som nevrazila do pultu. V zúfalej potrebe nadýchnuť sa som do seba nasala vzduch, ale namiesto jedovatého plynu mi pľúca naplnil kyslík. Odlepila som od seba viečka. Predo mnou sa vznášala zadymená bublina. Zvyšok knižnice bol čistý.

Doslova. Dievčatá zdrhli a iba dvere sa za nimi mykali.

Pretrela som si oči a vyletela z knižnice ako tank. Ocitla som sa na hlavnej chodbe, odkiaľ viedli bočné chodbičky do ďalších častí budovy. Na jej konci zahýbala za roh Alexandra a za ňou vial jej dlhokánsky čierny vrkoč.

Napriek fyzickému nepohodliu som odhodlane utekala vpred. V ušiach mi pískalo a sotva som registrovala zvuk vlastného dýchania. Motala sa mi hlava, v nose som stále cítila hnusný smrad, kolená som mala neisté. Lenže musela by som byť minimálne v bezvedomí, aby som ich nechala zdrhnúť.

Práve som dosiahla koniec chodby, keď pískanie zaraz utíchlo a mne do uší doľahlo niekoľko zvukov súčasne – tlkoty sŕdc, rôzne hlasy. Zahla som za roh, ibaže nečakaný návrat sluchu ma dezorientoval. Neskoro som zaregistrovala ľudí, ktorí mi kráčali naproti. Do jedného z nich som vletela takou silou, že ho to zrazilo na zem a ja som sa nemotorne zviezla naňho. Pri páde som kolenom vrazila do podlahy a stehnom až do chrbtice mi prešlo ostré bodnutie.

Zastonala som a moja obeť tiež. Chalan podo mnou si priložil dlaň k hlave, jeho tmavé zelené oči naplnila agónia z úderu. Naše pohľady o seba zavadili a mne razom vyschlo v krku.

„Carry!" Slečna Rochellová stála nad nami s hlbokými vráskami na čele. „Nemáš byť v triede pani Daltonovej?"

Ochromená toľkými rozporuplnými podnetmi som sa namiesto odpovede zahľadela na schodisko na konci chodby. Bola to jediná cesta, ktorou mohli dievčatá uniknúť. Nemala som šancu dohnať ich.

Casey Hale, Christin starší brat, mi zovrel predlaktia a primäl ma posadiť sa. Pretože som sa nad ním stále skláňala. A opierala sa mu dlaňou o hruď.

„Si v poriadku?" Znel neprimerane starostlivo na to, že som mu možno privodila otras mozgu. To som vyzerala až tak zmorene a zúfalo?

Prikývla som. Podal mi ruku a spolu sme vstali. Musela som zakloniť hlavu, aby som mu v tej blízkosti videla do tváre. Bola to príjemná tvár na zazeranie. Symetrická s hranatou sánkou, výrazná a dokonalá. Bolo by nemožné verne ju zachytiť kresbou, lebo nič sa nedalo porovnávať s originálom. A tak perfektne ladila k zvyšku tela. K jeho širokým ramenám a k pevnej hrudi, s ktorou som sa dnes nečakane zoznámila. Ako niekto, kto mal meter šesťdesiatštyri a päťdesiat kíl a napriek tomu by odtisol z cesty auto, som vedela, že fyzická sila v našom svete nesúvisela so svalmi. No zaplatila by som za možnosť vidieť tie jeho.

„Si ty v pohode?" šepla som, keď si opäť priložil dlaň k temenu a prešiel si prstami po krátkych blonďavých vlasoch. Nechcela som mať na krku obvinenie z ublíženia na zdraví. Taká pozornosť úradov by mi obrátila život naruby.

„Mal by si ísť na ošetrovňu," navrhla učiteľka. „Môžeš mať otras mozgu."

„To nie je nutné. Nebol to až taký tvrdý náraz, len sme stratili rovnováhu," zaklamal zľahka a s letmým, no odzbrojujúcim úsmevom na perách. Slečne Rochellovej hneď s úľavou poklesli plecia, ako keby bolo jeho slovo zákon. „A viete, že otec je lekár. Ak sa niečo zvrtne, budem v dobrých rukách."

„V poriadku. A ty," osopila sa na mňa, „kam si sa tak náhlila? Dúfam, že si neutekala zo školy." Zodvihla ruku, než som otvorila ústa. „Nestojím o žiadne výhovorky. Radšej sa vráť, inak ťa pošlem za riaditeľkou."

Ustúpila som dozadu a Caseyho smerom šepla jednoduché: „Prepáč."

Jeho úsmev sa rozšíril a údery môjho srdca sa zdvojnásobili. Neprenikol mu až do očí, ale stačilo to, aby som sa aj ja uvoľnila. Vedel, aký mal jeho úsmev vplyv? Robil to zámerne? Zbavoval ma pocitu viny na úkor vlastnej bolesti? „Nič sa nestalo. Mám tvrdú lebku."

„To sa hodí mať," vyšlo zo mňa nezmyselne. Do tváre sa mi nahrnulo teplo a iba silou vôle som si nepricapila dlane k lícam. „Myslím tvrdú lebku," dodala som – stále rovnako hlúpo a k tomu ešte priškrtene.

Pobavenie mu predsa len zaiskrilo v očiach. „Nesťažujem sa."

Slová mi vyfučali z hlavy.

Za uplynulý rok a pol sme spolu hovorili iba trikrát. Prvý raz sme na seba narazili počas môjho prvého dňa v tejto škole. Stretli sme sa na prázdnej chodbe a on ma s tým istým omamným úsmevom naviedol do riaditeľne. Druhýkrát sme sa našli na párty. Môj vtedajší priateľ ma nechal samu blúdiť po cudzom dome. Popravde, nespomínala som si, o čom sme hovorili. Určite šlo z mojej strany o čosi trápne. Bola som opitá – než som prešla na svoju špeciálnu diétu, alkohol na mňa účinkoval ako na bežného človeka. V pamäti mi ostala jeho tvár a otázka, či mi nemá priniesť pohár vody. Potom sa niečo stalo a on sa stratil.

Ten večer bol tiež posledným dňom, keď som mala nejakého priateľa.

„Carry." Prísny pohľad slečny Rochellovej ma schladil.

Mlčky som sa vrátila do triedy pani Daltonovej. Vynadala mi, pretože som bola preč pol hodiny a k tomu som zabudla na jej knihu.

Za toto mi niekto zaplatí.