„Stále nie je v škole," zafňukala vedľa mňa Christie. „Čo je také zaujímavé na opustenej polorozpadnutej radnici?"

Zvraštila som čelo. „O čom to hovoríš?"

Zamávala rukou, v ktorej držala mobil. „O Ryanovi. Počúvaš ma vôbec?"

Nepočúvala som ju. Bola som zaneprázdnená zízaním na parkovisko, kde sa Casey opieral o auto. Spoločnosť mu robila ryšavka v úbore roztlieskavačiek. Končeky vlasov si obtáčala okolo prsta a každú chvíľu sa na niečom smiala. Nezdal sa byť jej prítomnosťou otrávený.

Odvrátila som sa od toho výjavu, než by ma blondínka odhalila a vysmiala sa mi. „Prečo máš môj telefón?"

„Zabudla si si ho u nás doma."

To vysvetľovalo, prečo som ho ráno nenašla. Niežeby som mala čas hľadať ho nejako dôkladne. Sotva sa počasie po polnoci upokojilo, Carmen odviezla Al a mňa domov. Upadla som do hlbokého spánku, hneď ako sa moja hlava dotkla vankúša. Ignorovala som budík a zobudila ma až potreba ísť na záchod.

Búrka obrátila Moon Bay hore nohami. Polovica mesta nemala elektrinu a popadané stromy napáchali škody na domoch i na autách. Opravu sťažoval neutíchajúci dážď – prudký lejak sa neprestajne striedal s drobnými kvapkami.

„Ako dlho ho už sleduješ?" spýtala som sa.

„Pozrela som sa naňho dnes ráno. Párkrát. Aj po tvojom odchode." Odrazu celá rozohnená zamávala pažami. „Veď preto sme mu tú aplikáciu dávali do telefónu, nie? Tak z čoho ma obviňuješ?!"

„Z ničoho," odvetila som jej pokojne.

Očerveneli jej líca a zamrvila sa.

„No viem, že si sa naňho pozerala preto, aby si zistila, kde býva."

Vyplazila na mňa jazyk. „Aj tak som nebola úspešná. Pokiaľ nebýva v tej starej mestskej radnici alebo uprostred prázdneho domu na Millsovej ulici."

„Na Millsovej? Kde presne?"

Otvorila aplikáciu s mapami. „Tu," ukázala prstom na napohľad opustenú stavbu ukrytú v uličke za železiarstvom a prázdnym domom na predaj. „Stratila som asi polhodinu pátraním, čo sa tam nachádza, a na nič som neprišla. Myslíš, že je Ryan bezdomovec?"

„Stojí tam démonský bar," precedila som cez zuby.

„Démonské bary sú skutočné?"

„Áno, nachádzajú sa takmer v každom meste," odvetila jej prichádzajúca Carmen. S Alexandrou po boku sa pri nás zastavili pod strieškou pred hlavným vchodom, kde sme na ne čakali. „Prečo sa bavíte o démonských baroch?"

„Ryan šiel včera do baru U pekelného psa." Rýchlo som im opísala podnik, ktorý sa nedal nájsť na mape. „Vieš, ako dlho tam bol? Nemohol... zablúdiť?"

Mykla plecami. „Pozrela som sa naňho po vašom odchode, keď som našla tvoj telefón. Po pol hodine som to skontrolovala a stále sa nachádzal na tom istom mieste. Potom som šla spať."

Carmen sa obrátila na mňa. „Myslím, že nastal čas pozhovárať sa s ním. Je očividné, že pozná pravdu o nadprirodzenom svete. Tak prečo váhaš?"

Zaryla som špičkou topánky do zeme. „Ja viem, že vie o nadprirodzenom svete. Dozvedela som sa, že som nadprirodzenou bytosťou – jasné, že som to povedala svojmu najlepšiemu priateľovi. Lenže nevzbudilo to uňho záujem o démonov. Nestali sa z nás ‚Melinda a Carmen'."

„Teraz ho to zjavne zaujíma," odvrkla čarodejnica. Overila si čas na zlatých hodinkách a rozprestrela si dáždnik. „Nepáči sa mi, ako sa náš zoznam záhad predlžuje. Rada by som z neho čosi vyškrtla. Ryan pôsobí ako ideálny kandidát. Pri prvej príležitosti ho vypočujeme."

Vzdala som to. „Fajn. No nie v škole. Môže sa to zvrtnúť. Netušíme, o čo mu ide. Zastavíme sa uňho doma."

* * *

Dom Ryanovho strýka sídlil v jednej z tých bohatých uzavretých komunít, kam ste vošli jedine cez hlavnú bránu – alebo ponad múr. Vyučovanie som strávila dumaním, ako vnikneme dnu bez toho, aby sme na seba upozornili. Nakoniec sa z toho vykľul ten najmenší problém. Carmen tam žila tiež. Niežeby ma to šokovalo. Tá jej fajnová kára dokazovala čosi o jej bezstarostnom živote.

„Ako presne pokračuje tvoj plán?" spýtala sa Cam. Zastali sme na rohu ulice pod nízkym a do úhľadnej gule zastrihnutým stromom kúsok od cieľa.

Tak ako väčšina domov v tejto štvrti, aj vilu Jonathana Wattsa postavili v stredomorskom štýle. Fasáda rozľahlej dvojposchodovej budovy mala čudný odtieň hnedo-ružovej farby. Výklenok s hlavným vchodom bol odhora až dole obložený elegantným sivým kameňom. Nad trojitou garážou vyčnievala terasa a k dverám viedol vykladaný chodník v tvare písmena S.

Vedeli sme, že sa Ryan nachádzal doma. Červené alfa romeo so zatiahnutou strechou zaparkované pred garážou však indikovalo, že nebol sám.

„Počkáme, kým jeho strýko odíde." Možno sme sem neprišli Ryana zabiť a v tom ideálnom prípade ani zmlátiť, ale aj tak som nechcela mať za zadkom svedkov či potenciálnu hrozbu v podobe jeho podivného strýka.

„Musia mať skvelý vzťah, keď sa k nemu prisťahoval z opačného konca krajiny," skonštatovala Christie.

„Práve naopak. Ryan ho neznáša."

„Možno zmenil názor. Tiež by som prehodnotila postoj k ľuďom, ktorých nemám rada, ak by som vďaka nim mohla žiť v niečom takomto."

„Ryan nie je ako ty. Trávil v tomto dome kvôli matke celé letá. No čím bol starší, tým menej času tu bol ochotný zostať. Posledné leto vydržal dva týždne, než utiekol." Posledné leto, ktoré som strávila v New Yorku. „Jeho strýko nemá ženu ani deti. Teta Florence sa nádejala, že ak sa s ním Ryan zblíži, určí ho za svojho dediča. Jeho tá predstava nelákala."

„Ľudia sa menia. Niekedy k horšiemu," poznamenala Carmen pesimisticky.

O pol hodiny sa z domu vyrútil švihácky päťdesiatnik v športovej súprave, ktorý ani náhodou nevyzeral na päťdesiat. Pískajúc si naskočil do auta, vycúval z príjazdovej cesty a vyštartoval odtiaľ, až mu zakvílili gumy.

Opustili sme úkryt, prebehli cez cestu a zastavili sa pod strieškou. Zazvonili sme. Zvnútra k nám doľahla ozvena krokov na vzdialenom schodisku. Následne sa za presklenými dverami objavila silueta.

Ryan s trhnutím otvoril jedno krídlo dverí a tváril sa pri tom znudene. Jeho výraz ožil, sotva mi pozrel do tváre. Sťažka prehltol a ustúpil. Ruka, ktorou zvieral dvere, sa mu napla. „Čo chcete?"

„Prišli sme sa porozprávať," zacvrlikala Christie s úsmevom. Podišla vpred a oprela sa ramenom o druhú polovicu bielych dvojkrídlových dverí.

Zameral sa na mňa. „Tvrdila si, že so mnou nechceš hovoriť."

„Nie je to otázka toho, čo chcem, ale toho, čo musím."

„Nuž, tentoraz nemám záujem ja. Vďaka."

Nestihol nám zabuchnúť dvere pred nosmi, lebo vrazili do mojej vystretej ruky. Christie zvýskla, keď som sa tak nečakane ocitla pred ňou, a uskočila na stranu. Sklo na dverách sa zatriaslo.

„Nepýtala som sa ťa."

Odstrčila som dvere a vošla dnu. Ryan najprv ustupoval. Potom sa odrazu zastavil uprostred dlhej vstupnej haly zakončenej jedálňou. Možno si uvedomil, že bol odo mňa vyšší a dvakrát taký veľký. Nadvihol bradu a trochu sa nafúkol. Biele tielko odhaľovalo veľa svalov na obdiv. Svojou figúrou určite zastrašil nejedného protivníka. Lenže nie mňa. Nie tú, ktorá ho poznala v čase, keď nebol oveľa väčší ako ja. Vedela som o jeho slabých miestach.

Niežeby som sa naňho chystala zaútočiť šteklením.

„Čo odo mňa chceš?"

„Čo ti hovorí názov U pekelného psa?"

Mlčal, ale jeho splašene tlčúce srdce toho prezradilo priveľa.

„Prečo si pátral po Zlatom údolí? Čo znamená to tvoje tetovanie?"

„Pokoj, Carry. Nechaj ho odpovedať postupne." Carmen sa okolo prstov roztočili plamienky a jeho zreničky sa rozšírili. V hrudi ma bodol osteň žiarlivosti nad tým, že v ňom vyvolávala väčšie obavy než ja.

„Netuším, o čom to hovoríte."

„Prosím ťa, Ryan, hovor s nami," prihovorila sa mu Christie roztomilo, naťahujúc jednotlivé slová. „Nechcem, aby ti ublížili."

O krok ustúpil. Prezrel si nás. Skrčil a natiahol prsty.

„Ryan." Telo sa mi naplo.

Ustúpil o ďalší krok.

Než som sa naňho vrhla, ešte väčšmi uskočil a rozhodil rukami. Neunikli mu z prstov plamene ani elektrické iskry. Nezaútočil energetickými guľami či podobnou šialenou mágiou. Namiesto toho sa na jeho povel zjavila uprostred nalakovanej podlahy masívna čierna diera.

Cam uskočila a dievčatá ju s výkrikom stiahli dozadu. Tiež som ustúpila, zmätene pozorujúc priepasť, ktorá nás oddelila od zvyšku domu. Podlaha sa rozlámala, drevené dosky sa prepadali do hlbín. Nebola tam pivnica ani hlina, len desivá prázdnota.

Vrátila som sa k jej okraju. Necítila som z nej vychádzať pach, nevial odtiaľ nijaký vánok. Nepočula som zvuk lámajúcej sa dlážky... Bola to ilúzia.

So zavrčaním som sa rozbehla vpred, zatiaľ čo po mne dievčatá kričali. Ich zvolania ustali v okamihu, keď som prešla cez temnotu, ako keby tam nebola. Minula som schody na poschodie. V jedálni som zahla pred okrúhlym stolom k už otvoreným dverám vedúcim na zadný dvor.

Dohnala som ho kúsok od nich a podrazila mu nohy. Jeho reflexy stačili na to, aby dopadol na ruky a nie na nos. Kopla som ho do rebier a on sa prevrátil na chrbát. Chytila som ho za členok a dotiahla späť do jedálne. Zovrela som ho pod krkom, zodvihla do sedu a prirazila k stene. Jeho prsty sa mi obtočili okolo zápästia. Nech ho posadla akákoľvek mágia, neobdarovala ho nadľudskou silou, ktorou by ma od seba odtrhol.

„Čo spravíš teraz?" sykol skrz stisnuté zuby. „Vrazíš mi?"

Vrazila som mu. Priamo do nosa. Nezlomil sa, no aj tak mu z neho v pomalom prúde vytekala krv. „Čo si zač?"

Jeho oči neprerušili kontakt s mojimi. „Priznaj si to, Carry. Toto nie je o tom, čo som. Je to o tvojej túžbe udrieť si." Naklonil hlavu dopredu. „Celý život si sa tak prekliato kontrolovala. Uľaví sa ti, keď s tým prestaneš."

Skrútila som prsty do päste.

„Ja to zvládnem. Ak ti to pomôže zbaviť sa zlosti."

Ruka ma bolela od toho, ako pevne som ju zvierala.

Nepodľahla som.

Pustila som mu hrdlo a on sa sípavo nadýchol. Držala som dlaň pricapenú na jeho hrudi, ale nechala som ho dýchať. Pretože nemal pravdu. Nechcela som ho zmlátiť. Ani keby som z neho vytĺkla dušu, nezbavila by som sa smútku, ktorý vo mne vyvolal. „Čo si zač?"

Otrel si chrbtom ruky krv spod nosa. „To ti nemôžem povedať."

„Uhni." Carmen sa nad nami týčila a z jej plamienkov sa stávali ohnivé gule. „Ak naňho nezaberajú údery, možno mu jazyk rozviažu plamene."

Nestihla som jej ponuku plne zvážiť. Alexandra strčila do kamarátky a tá skoro stratila rovnováhu. „Čo tak porozprávať sa s ním?!" zahriakla nás zostra ako ešte nikdy predtým. „Očividne stojí na našej strane."

„Čím je to očividné?" vyhŕkla Carmen.

„Tým, že sa necháva otĺkať namiesto toho, aby útočil?" Obrátila sa naňho. „Hovor s nami, Ryan, prosím. Čo môžeš stratiť? Vieš, že Carry je upír, a vidíš, čo dokáže Cam. Ako by sme ťa mohli ohroziť?"

Ryan behal očami z jednej na druhú. „Hráte sa na dobrého a zlého poliša?"

Christie sa zasmiala. „Nie, Allie má iba slabosť pre zranené zvieratká."

Menovanej sa do líc nahrnula červeň. Kamarátku však ignorovala a neodvrátila naliehavý pohľad od Ryana. „Prosím."

Znovu si rukou utrel krvácajúci nos. Alexandra sa pohrabala v batohu a podala mu vreckovku, ktorú so zaváhaním prijal. „Ja som..." Povzdychol si. „Som polovičný..." Pozrel sa na mňa. „Démon."

„Blbosť! Poznala by som, keby si mal démonskú krv."

„Som typ démona, ktorý sa nedá tak ľahko odhaliť."

Mlčala som. Z môjho najlepšieho priateľa – bývalého najlepšieho priateľa – sa teda vykľul démon. Mohol byť nebezpečný. Mohol stáť na opačnej strane. Mohli sme byť nepriateľmi. Nespoznávala som ho. Akým typom démona bol? Čo dokázal? Ako to súviselo s jeho pobytom v Moon Bay? Mala som toľko dôvodov byť naňho naštvaná. Napriek tomu ma najviac trápilo čosi úplne iné.

Vstala som a ustúpila od neho. „Ty si predo mnou tajil, že si démon?!" Zastavila som sa, keď som zadkom vrazila do stoličky. Pripadala som si ako omráčená kladivom – tvrdým kladivom z klamstiev. „Ja som hneď utekala za tebou, ledva som sa o sebe dozvedela pravdu. A ty si mi to tajil?!"

Vyšplhal sa do stoja. „Netušil som to, prisahám! Povedali mi to pred rokom. Z ničoho nič sa predo mnou zjavil portál a ocitol som sa v nejakom inom svete, kde na mňa všetci zízali a tvrdili, že mám pred sebou dôležitú úlohu." Zovrel si zátylok. „Nedávalo to žiadny zmysel. Stále to nedáva zmysel!"

Objala som si hrudník. Srdce mi mlátilo do rebier. Chcela som sa poriadne nadýchnuť, no bránilo mi v tom nepríjemné bodanie. „Prečo si prišiel práve sem?" Prečo si svoj démonský život neodštartoval ďaleko odo mňa?

„To... oni ma sem poslali." Vystrel sa. „Mám tu poslanie."

„Súvisí nejako so Zlatým údolím?" vyzvedala Carmen.

„Prečo sa stále pýtate na to údolie?"

„Prečo si sa naň pýtal ty?"

„Obchádzal som všetky záhadné miesta v tomto prekliatom meste."

„Takže pre teba uroboros nič neznamená?"

„Uro... čo?"

Pozrela sa na mňa. Chcela, aby som mu ukázala fotku. Lenže to znamenalo uvoľniť zovretie a riskovať, že sa rozpadnem na kúsky. Možno by som to aj skúsila, ak by sa na mňa Ryan nezameral. Pohol sa dopredu a ja som pred ním ukryla tvár. Napokon mi telefón z batoha vybrala Al. Christie jej ho vzala, aby ho odblokovala, a Carmen mu strčila obrázok pod nos.

„Ten symbol som si nevšimol. Prečo by mi to malo niečo hovoriť?"

„Lebo sa podobá na tvoje tetovanie."

Nadýchol sa, zrejme aby sa opýtal, ako sme o ňom vedeli.

„V čom spočíva to tvoje poslanie?" spovedala ho Carmen ďalej.

„Musím... pozorovať. Chystá sa na nás niečo zlé."

„Môžeš byť konkrétnejší?"

Podľahla som tlaku v hrudi a pozrela sa naňho. Prstami si zvieral zozadu krk a striedavo si nás prezeral. A potom, po hlbokom povzdychu, ktorý musel vytiahnuť až z nôh, dal svojmu nepriateľovi meno: „Apokalypsa."

Domom sa rozľahlo ticho. K ušiam mi doliehalo len striedanie nádychov s výdychmi a údery sŕdc. Nepravidelné, rýchle. Každou sekundou rýchlejšie. Vnímala som aj to, ako drobné dažďové kvapky udierali do okien, ako kdesi v diaľke prefrčalo vozidlo, ako dieťa vystúpilo z auta a pištiac sa rozbehlo preč, zatiaľ čo matka utekala za ním a karhala ho. Zaťala som si prsty do nadlaktí. Ani bolesť ma nevytrhla zo sna, v ktorom som sa ocitla.

„Apokalypsa." Neznelo to ako otázka, ale bola. S mnohými otáznikmi a dvojnásobným množstvom výkričníkov.

„Áno. Koniec sveta."

„M-môže za tým stáť Roger?" spýtala sa Christie, ktorá sa aj so sinavou tvárou zviezla na stoličku. „Môže byť toto ten plán, o ktorom hovoril? Koniec sveta? Seriózny, totálny koniec sveta?"

Otriasla som sa. Ak bolo to, čo sa tu práve dialo, skutočné, nemohla stratiť hlavu. Vystrela som sa a oprela sa dlaňami o stoličku. Mala krásne vyrezávanú opierku z tmavého dreva. Musela som sa krotiť, aby sa pod mojím dotykom nerozštiepila. „A si si istý, že ťa sem poslali pozorovať? Nie zastaviť to?"

„Hej, poslali sem sedemnásťročného nováčika, aby zabránil koncu sveta. To by dávalo zmysel. Kto by už len mohol kvalifikovanejší, že?"

„Tvoje ‚pozorovanie' znie rovnako stupídne."

„Myslíš, že to nevnímam rovnako?! Mám tu sedieť a pozorovať niečo, čo si ani nedokážem predstaviť, a pritom nemám nijako zasahovať, pretože je to proti pravidlám. A nemôžu sem poslať niekoho skúsenejšieho, lebo súčasne nesmie byť v tej istej dimenzii viac démonov môjho druhu a moje tetovanie spája s tou našou mňa, za čo môžem ďakovať fotrovi, ktorý sa ani neunúval byť súčasťou môjho života!" Udrel dlaňou do opierky. Ryan sa neuchyľoval k násiliu, kým ho čosi nezahnalo do kúta. „Sotva aktivovali moju moc, poslali ma späť a ozvú sa, len keď im to vyhovuje."

„A kto presne sú tí ‚oni'?"

„To... ti nemôžem povedať." Odrazu sa zamračil. „Nemali by ste vedieť ani o mojom tetovaní. Voľným okom je vidieť iba pred zrkadlom."

„Christie urobila fotku futbalistov. Na ihrisku. Trénovali ste. Bez tričiek." Snažila som sa to sformulovať tak, aby jej čin znel menej perverzne. „Zachytila tým to tvoje záhadné tetovanie."

„Mám veľmi dobrý fotoaparát," zapišťala. „V telefóne. Skutočná kvalita."

„A vy ste si mysleli, že je rovnaké ako ten znak?" Vyhrnul si tielko. Jeho opálená pokožka bola nedotknutá, bez náznaku farbiva. Až keď pred ňou mávol rukou, zjavil sa dokonalý čierny kruh. Žiadna hadia hlava požierajúca chvost.

„Vravel si, že ho nie je vidieť voľným okom," poznamenala som.

„Nie je, pokým ho sám nezviditeľním. Je to moja... teda naša... špecialita. Zahaľujúce kúzlo. Ilúzie." Znovu nad ním zamával a tetovanie zmizlo.

„To si použil aj tam na chodbe?" spýtala sa Al.

„Hej. Je to tá najdivokejšia vec, akú som sa naučil. No má muchy."

„Podľa mňa vyzerala presvedčivo," namietla Christie s úsmevom. „Asi si nás nepočul kričať, keďže si bol... no... na úteku. Ale vážne sme kričali."

S každým ďalším slovom ju Ryan isto považoval za väčšieho blázna. Mala skúsenosti so samými idiotmi, pokiaľ verila, že si pretiahnutým kalifornským prízvukom a hlúpymi komplimentmi získa jeho pozornosť.

„Ako si vedela, že nie je skutočná?" obrátil sa na mňa.

„Bola príliš jednorozmerná. Skús jej pridať zvuk. A pach. Ak to dokážeš."

Carmen ukončila svoje mlčanie a neobvykle hystericky zvolala: „Vráťme sa k pointe, prosím!" Očami behala od jednej tváre k druhej. „Apokalypsa. Chystá sa na nás apokalypsa. Ako? Kto? Prečo?" Prstami si zovrela vlasy a zaťahala za ne. „Panebože, myslím, že mám panický záchvat!"

Alexandra ju odviedla k najbližšej stoličke. Carmen si sadla, sklonila hlavu medzi kolená a roztrasene dychčala.

„Riskujem, že budem znieť ako idiot," ozvala sa Christie, akoby tak doteraz neznela, „ale čo si mám predstaviť pod apokalypsou? To niekto otvorí bránu do pekla a všetci zo dňa na deň zomrieme?"

„Apokalypsa je diera v bariére." Zízali sme na Ryana, ako keby prehovoril cudzím jazykom. S povzdychom nás opustil, a keď sa vrátil, sadol si k stolu. Vyložil pred seba papier a kreslil naň ceruzkou kruhy v rozličných rozmeroch. „Predstavte si to takto." Jednotlivé kruhy sa dotýkali jeden druhého. „Vesmír sa skladá z dimenzií. Každá je odlišná – v jednej žijú iba ľudia, v druhej démoni, v ďalšej iné nadprirodzené bytosti či mix rôznych druhov. Niekde koexistujú v mieri, inde spolu bojujú. Niekde je večná zima, inde nekonečný piesok alebo vznášajúce sa pohoria. Tisíce svetov odlišných od toho nášho."

Priložil špičku ceruzky k miestu, kde sa dotýkali dva kruhy. „Kedysi boli dimenzie prepojené otvormi. Dalo sa nimi voľne prechádzať. Nepotrebovali ste si pomocou mágie vytvoriť portál, ako je tomu dnes. Lenže dvaja ‚vyvolení', ktorí mali tomuto idylickému vesmíru vládnuť, sa obrátili proti sebe. Za trest boli svety oddelené a vznikla medzi nimi bariéra." Vymaľoval priestory medzi kruhmi a nedbalo i ten naokolo. „Svety sa oddelili a prestali sa ovplyvňovať. Každý chráni tenká vrstva." Odsunul papier doprostred stola. „Apokalypsa bariéru rozbije. Roztrhá ochrannú bublinu dimenzie na kusy a otvorí brány, ktoré boli doposiaľ zatvorené."

„Ak bolo toto prechádzanie kedysi prirodzené, prečo to dnes predstavuje takú katastrofu?" spýtala som sa.

„Za tých dvetisícdvesto rokov, odkedy žijeme prevažne oddelene od iných, sa náš svet zmenil. Ľudstvo je dominantným druhom. Mäkkí, krehkí, bezmocní ľudia závislí od počítačov, elektriny, internetu, ktorí sa – až na pár výnimiek – nevedia brániť. Nedokážu prežiť v divočine. Žije tu niekoľko druhov démonov a ďalších tvorov, ale väčšine z nich sa takýto život páči. Nebránia sa ľudskej nadvláde. Ibaže po otvorení všetkých priechodov naraz sem preniknú noví démoni, ktorí nemusia mať záujem ukrývať sa v tieňoch a držať sa pravidiel nastavených ľudstvom, Nimi sa to však neskončí. Dôjdu sem magické bytosti, o ktorých nič nevieme. Nové zvery, hmyz, baktérie, vírusy. To, čo sa v inej dimenzii rovná chrípke, sa v našom svete môže zmeniť na mor."

„Takže máme problém," hlesla Christie.

„Carry má problém," oponoval jej. „Ja mám problém. Démoni a iní magickí tvorovia, ktorí netúžia po narušení svojho stereotypu, majú problém." Pozrel sa na Alexandru a potom na Chris. „Ľudstvo? To je v háji."

„A-a-ako sa to dá zas-zastaviť?" Al sa objala pažami a plytkými nádychmi a výdychmi tíšila svoju triašku. Trochu nemotorne sa zviezla na stoličku.

„Netuším."

„Máš nejakú užitočnú informáciu okrem toho katastrofického scenára?"

„Viem, že nemôžeš ráno vstať a povedať si, že dnes privoláš apokalypsu," odvrkol mi uštipačne. „Je to zložitý proces. Musíš dodržať istý postup. Každá apokalypsa má určený čas, miesto, prísadu a kľúč. Ide o kolíziu rozporuplných hodnôt, ktoré spolu urobia veľký tresk. Zatiaľ som identifikoval len miesto. Či skôr typ miest, ktoré by mohli prichádzať do úvahy."

„Počkaj." Carmen natiahla prsty k Al. „Daj mi iPad."

Naklonila som sa ponad stôl k obrazovke zariadenia. „Čo to je?"

„Elektronická knižnica. Nechce sa mi ťahať so sebou niekoľko stostranové knihy. Uložila som ich na vzdialený server." Preklikávala zložky rozdelené do tematických kategórií a podkategórií a pod-podkategórií, kým nenašla súbor, ktorý potrebovala. Presúvala sa medzi zožltnutými stranami napísanými na stroji. „Je to cenný kúsok. Jediný na svete. Denník historika, ktorý cestoval medzi dimenziami. Poslala mi ho známa z Britskej knižnice. Netušila som, či jeho autor fičal na drogách, alebo spísal svoje reálne zážitky. No mnohé jeho vyhlásenia sa zhodujú s tým, čo povedal Ryan. Tu je to." Roztiahla si stránku na obrazovku a čítala: „‚Mysleli si, že bariéra je trestom. Bola však tým, čo ich chránilo pred záhubou.' Bla bla bla. ‚Bude existovať, dokiaľ nenastane rovnováha a dokiaľ obe strany neprijmú harmóniu im predurčenú'."

„Máme predstierať, že chápeme, čo si práve povedala?" spýtala som sa.

„Bariéra vznikla, pretože sa proti sebe obrátili dva póly. Dobro a zlo."

„Nie tak celkom," opravil ju Ryan. „Bol to skôr svet ľudí, svetla, všetkého obyčajného proti nadprirodzenu, svetu mágie, schopností, čohosi temnejšieho."

Znovu som obrátila pozornosť ku Carmen. „Pointa?"

„Uroboros symbolizuje harmóniu protikladov."

„Znamená to, že sme Zlaté údolie nevypustili z rovnice?"

„S... apokalypsou," horko-ťažko zo seba dostala to slovo, „za zadkom by som to neriskovala. Čo si sa dozvedel od Mikea?"

Ryan pohodil plecami. „Pýtal som sa ho na cestu, aby som neblúdil po lese."

„A oni naozaj poslali teba, aby si zastavil apokalypsu?" ozvala som sa.

„Pozoroval. Poslali ma po-zo-ro-vať."

Carmen vstala. „Ešte raz skontrolujeme podozrivé miesta v Moon Bay. Aby sme sa uistili, že nám nič neušlo." Jej hlas nabral autoritatívny tón. Diktátorka bola späť a mne sa výnimočne jej panovačnosť neprotivila. Svet dával oveľa väčší zmysel, keď mala čarodejnica opraty pevne v rukách, než keď v panike vykrikovala do okolia. „Spísal si si nejaký zoznam?"

Ryan prikývol.

„Musíme sa porozprávať s Mikeom," nadhodila som.

Cam sa vystrela. „Fajn," vyštekla s výrazom, ktorý vravel, že to bolo hocičo, len nie fajn.