,,Zabi alebo buď zabitý. Strieľaj skôr ako tvoj nepriateľ. Zaváhanie znamená smrť."

Tieto slová počúvali muži vo vojenskom výcviku denno-denne. Nebol to však poriadny výcvik. Bola vojna, nebol čas. Mužov, ktorí mali s bojom nejaké skúsenosti posielali rovno na front. Zvyšných naučili zaobchádzať so zbraňami, posilnili kondíciu ako len sa dalo.

Na výcviku sa našlo mnoho mužov, s rôznymi, nikdy nesplnenými snami. Farmári, právnici, učitelia, spisovatelia, básnici, obchodníci, hrnčiari, krajčíri, obuvníci. Študenti vysokých škôl, pracujúci  muži. Brali všetkých nad osemnásť rokov. Jediné, na čo sa bral ohľad, bol zdravotný stav.

Medzi mladíkmi sa našiel jeden, nižší než ostatný. Bol študentom vysokej školy, chcel sa stať učiteľom. Na vojnu a boj nikdy ani len nepomyslel. Pomáhal rodičom s domácimi prácami kedy len sa dalo. Mal milú.

No vojna si nevyberá. Armádne sily ich krajiny boli slabé a tak sa robilo všetko preto, aby sa posilnili. To znamenalo brať všetkých, bez ohľadu na ich niekdajší život. 

,,Odteraz si vojak."

To boli slová, ktoré počul, keď členovia armády nepovolane prišli do jeho rodičovského domu. Slová, ktoré mu obrátili život naruby.

,,Vrátim sa, sľubujem," boli posledné slová, ktoré povedal svojim rodičom a milej. Dal im sľub. Sľuby sú však len prázdne slová. V tej chvíli možno myslel svoje slová vážne, no až neskôr mu dochádzalo, že ich vyslovil len aby utešil svojich blízkych. Začalo mu dochádzať, že sa nevráti. 

A teraz, keď sa ocitol na bojisku, pýtal sa sám seba, prečo vyslovil tak absurdný sľub? Prečo nepovedal všetko, čo povedať chcel, začínajúc slovami ,Ak sa nevrátim..'?

Sedel v zákope, chrbtom sa opieral o nánosy hliny, k prsiam si pritískal zbraň. Okolo neho hučali kanóny, výstrely, posledné výkriky padlých na oboch stranách. Všade na vôkol padali telá mužov. Mužov s rodinami, ku ktorým sa nevrátia. Mužov s túžbami, ktoré sa nikdy nesplnia.

Mrazilo ho v kostiach, snažil sa nabrať odvahu. Vykročil zo zákopu, rozbehol sa k svojim druhom.

Cestu mu však skrížil iný vojak. Vojak nepriateľskej armády. Vojak, ktorý mu bol toľko podobný. Pozeral naňho, vystrašenými očami ho prosil, aby ukončil jeho život. 

Zaváhanie. Jeho osudová chyba. Pocítil ostrú bolesť a teplo rozlievajúce sa mu po tele. Jeho krv. Padol na zem.

S posledným výdychom ho drvil sľub. Na perách zostalo nevyslovené jedno jediné slovo.

,Prepáčte.'

Zdravím :D

Túto naozaj kratučkú poviedku som neplánovala, ale prišla za mnou mama, že počula v rádiu o poviedkovej súťaži, či by som nechcela niečo napísať. No a tak vzniklo toto. A povedala som si, prečo to nevydať aj tu, keďže som dlho nič nepridávala.

Ešte by som chcela povedať, že som písala o vojne, ale keďže nie som nejaký veľký odborník na históriu, môžete vojnu brať ako fiktívnu.

Napíšte mi do komentárov váš názor :3

Dopredu ďakujem za všetky komentáre a hviezdičky :3

Lúči sa s vami vaša QM :3