On sa pýta a ja mlčím. Sedím a nič nehovorím, pohľad mám upretý pred seba. Dýcham len preto, aby som sa nezadusila, no neopovážim sa ani ústa otvoriť. Je toho na mňa veľa a bojím sa, že sa mu tu rovno zložím.

Prežila som svoju intímnu chvíľku pred cudzím chlapom. Hneď na to som chcela ujsť ako taký zbabelec, no on mi to nedovolil. Keď som ho prvýkrát zočila, nemohla som uveriť vlastným očiam, na koho sa dívam. Nie, nepoznala som ho, ale moje predstavy o chlipnom štyridsiatnikovi sa nevyplnili. Na pohovke pod pódiom sedel mladý a fešný muž, ktorý mi dokonale vyrazil dych.

Počujem, že sa snaží na mňa rozprávať, ale ja akosi stále neviem nájsť vhodné slová, aby som túto situáciu nepokazila ešte viac. Ak sa to vôbec ešte dá. Jedna pesnička, jeden tanec. Zadanie bolo jednoduché. A čo urobím ja? Dve pesničky a takmer žiaden tanec, ale za to parádne divadlo. Panebože, čo som komu urobila, že ma takto trestáš.

Hlavu si opäť skloním do dlaní a nahlas si vzdychnem. Cítim, ako mi jednou rukou siahne na chrbát a pomalým pohybom mi po ňom prejde od vrchu po spodok, až na moje kríže. Tento pohyb pôsobí na mňa dokonalo upokojujúco, až sa pomrvím na mieste. Je toto vôbec možné?

„Ako sa voláš?" Do uší mi doľahne jeho otázka. Asi hráme nejakú hru na hodinku pravdy, lebo ináč si jeho záujem neviem vysvetliť. Podľa všetkých dostupných informácií, ktoré mám, som mala zatancovať a pobrať sa preč. Nechať ho tu, nech si už so sebou robí, čo len chce. Ale čo urobím ja? Nechám sa ním odviezť do gauča, a aby toho nebolo málo, nechám ho, nech sa ma dotýka.

„To je predsa jedno, prosím, nedotýkajte sa ma." Pozbieram poslednú odvahu a prudko sa na neho otočím. Čakám, kedy zo mňa zvesí ruku a vidím prekvapenie v jeho očiach.

„Pokoj, ja ti neublížim."

Prečo, sakra, musí mať tak dokonalý hlas? Na jeho čele sa zjaví vráska, jedno obočie nadvihne v očakávaní mojej odpovede, no ja opäť mlčím. Ticho si prezerám jeho tvár. Tmavé, upravené vlasy, súmerná tvár, hlboké, skúmajúce oči a krásne dokonalé pery. Na brade mu tróni niekoľkodňové strnisko, ale má ho upravené. Celý jeho zjav pôsobí príjemne a hlavne neskutočne sexy, no od neho sa dá čakať, že sa o seba dobre stará.

Konečne sa ma prestane dotýkať a ja môžem slobodne rozmýšľať. Pod jeho bielou košeľou sa mu rysujú svaly, keď sa pohodlne usadí a naďalej ma sleduje. Musím uznať, že trpezlivosť má teda božskú.

„Som Aisha," prehovorím nakoniec. Aj tak je to už jedno. Dnes ho predsa vidím naposledy.

Usmeje sa a odhalí rad bielych zubov. Prečo musí byť tak dokonalý?

Natiahne ruku mojím smerom. „Noah, teší ma." A čaká.

„Uhm," podám mu ruku a jemné zovretie jeho dlane mi potvrdí predošlú domnienku. Tento chlap sa o seba poctivo stará. Dlane má jemné, nepoznačené fyzickou prácou. Ako ináč.

„Mala by som ísť."

„Nie, nie. Ostaň. Ja ti priplatím, ak ide len o to."

„Čo prosím? Čo si to o mne myslíš?" vykríknem a vstanem, pretože jeho slová ma pobúria natoľko, že tu už nemôžem ostať sedieť. Och, čo si len o sebe myslí, úbožiak jeden. Sako na neho hodím a vyberiem sa smerom k pódiu. Tadiaľ som prišla, odtiaľ sa dostanem aj von. Iné dvere tu koniec koncov ani nevidím.

„Počkaj," povie pokojným hlasom a poľahky ma dobehne. „Ja som to tak nemyslel. Vieš,..." prejde si rukou do vlasov, „ja,... no, toto sa mi ešte nestalo." Prehovorí nervózne, vidím, ako ťažko vyberá každé jedno slovo.

„Ani mne. Vlastne, dnes som tu prvýkrát," oznámim mu a v tej chvíli si chytám rukou ústa. Som ja normálna? Hneď na neho vybafnúť takú pravdu.

„Vážne?" v tvári sa mu zračí neskrývané prekvapenie, ktoré sa nesnaží zakryť. „Tak to si mi teda predviedla šou, ti poviem." Pokračuje ďalej a ja sa stále viac a viac hanbím, pretože má pravdu. Predviedla som mu šou, a to parádnu.

„Ja, ... nechala som sa uniesť, prepáč, ak to bolo veľa." Trepem jednu hlúposť za druhou a už nevládzem ani stáť na tých hrozných topánkach a v sekunde ich skopnem z nôh. Pozrie sa tým smerom a mierne nadvihne kútiky úst.

„Tie topánky na tvojich výstavných nohách sú neodolateľné, ale chápem, prečo si si ich dala dole. Poď si sadnúť, trochu si oddýchneš. A, ehm, aby som nezabudol. Nemáš sa prečo ospravedlňovať. Bola si famózna."

Zloží mi poklonu a opäť mi podá ruku, aby mi pomohol z toho hrozného miesta. Nasledujem ho a v hlave sa snažím v rýchlosti vymyslieť plán, ako sa odtiaľ dostanem. Nemám chuť sa tu s ním rozprávať, aj keby bol sám pápež. Chcem ísť domov, schúliť sa na svojej posteli a utápať sa v toľkej hanbe za to, čo som tu dnes predviedla. Čo ak sa takto nechám uniesť aj nabudúce? Čo si o mne pomyslia?

„Dáš si šampanské?"

„Nie, ďakujem," zdvorilo odmietnem. Načo si kaziť ešte viac biednu povesť, keby som sa tu nebodaj opila.

„Takže, Aisha," zmĺkne, priloží si pohár k perám a hltavo sa napije. Celú túto scénku pozorujem s napätím, vo vnútri mňa sa niečo odohráva, no ja sama tomu nerozumiem. Tento chlap ma jednoznačne priťahuje, ale nemôže to tak byť. Nesmie. „Spomínala si, že si tu prvýkrát."

„Áno, ale na čo ti to je dobré vedieť?" Nerozumiem, kam tým smeruje.

„Chcem sa o tebe dozvedieť viac." Usmeje sa na mňa. Mňa to na chvíľu obmäkčí, ale hneď v ďalšej sekunde si uvedomím, že mu nesmiem prezradiť viac a vlastne ani nechcem. Som si viac než istá, že Eduardo by s tým nesúhlasil.

„Ale nechceš," kontrujem mu a tiež sa na neho usmejem. Vedieme medzi sebou malú vojnu.

„Ai, to ty nemôžeš vedieť."

Ako ma to nazval? „Som Aisha, a ver mi, viem, že ma netúžiš spoznať. Áno, je pravda, že som ti dnes predviedla niečo, ehm, nazvime to, že nezvyčajné, pretože som sa tyče ani nedotkla a mal si možnosť vidieť niečo viac zo mňa, ale to hneď neznamená, že sa zajtra stretneme a pôjdeme na kávu. Ja tu pracujem a ty si, ... ty si ani neviem kto." Chrlím jedno slovo za druhým a ani netuším, či dávajú nejaký zmysel. Pohľad do jeho tmavých očí mi napovedá, že sa celkom dobre na mne baví. Avšak, pohár mojej trpezlivosti sa už pomalinky napĺňa a je otázkou minút, kedy pretečie. Vidím tú arogantnosť, ktorú v sebe má, to sa nezaprie. Vidím však aj úprimnosť, s akou na mňa hľadí a ja si proste nedokážem pomôcť.

„Tak ešte raz, Aisha. Ja sa naozaj o tebe chcem dozvedieť viac. A počkaj, vravela si, že dnes si tu prvýkrát a teraz, že tu pracuješ? Trošku tomu nerozumiem."

Ten chlap sa asi rád počúva, ináč mi to nedáva žiaden zmysel. Každú jednu vetu, ktorý vyslovím mi zneguje, alebo možno ma ani nepočúva. Pohodlne sa usadí ešte viac a preloží si nohu cez nohu, ruky prekríži na prsiach. Pozerá na mňa a čaká. Nesúri ma do odpovede, ale vidím, ako prahne po mojich slovách. Očami mi doslova visí na perách a ja len môžem hádať, čo sa odohráva v jeho hlave.

„Pracujem tu už niekoľko rokov, ale toto by si radšej šéfovi nemal hovoriť. Vlastne, nemám tu s tebou ani sedieť, nieto sa ešte rozprávať."

„Pokoj, kráska. Ako to, že som ťa tu ešte nevidel?" Vyzvedá ďalej.

„Netuším. Robím väčšinou za barom, dnes som tancovala prvýkrát. Povedal, že si nejaký vážený majiteľ niečoho, a dnes som sa ti mala predviesť. Vážne netuším, prečo ti to vlastne hovorím, za toto ma Ed zderie z kože." Pomaly začal vyhrávať rozum a chcela som vziať nohy na plecia a utiecť. Jeho pohľad ma však priklincoval naspäť. „Čo je?"

„Ubližuje ti?"

„Čo? Nie, nie. Zle si si to vysvetlil. Nedotkol sa ma."

„Ai,..." začne, no hneď ho však preruším.

„Som Aisha, čomu na tom nerozumieš?" Rozčuľuje ma a nemám ďaleko od toho, aby som na neho nevyskočila. Koľkokrát mu budem opakovať, že sa volám Aisha? Aj keď to oslovenie, Ai, znie pekne a ešte k tomu v podaní jeho hlasu. Och, moje myšlienky sa zase rozutekajú a v hlave vytvárajú vlastný film.

*

Ako sme sa k tomu vlastne dostali? V hlave si opakujem tento večer už asi po stýkrát, zatiaľ čo ležím až po uši pod prikrývkou. Moje unavené telo si pýta spánok ako soľ, no moja myseľ mi nedovolí opustiť hranice vnímania. Po celom dni túžim po blahodarnom odpočinku, ale akosi neviem prestať na neho myslieť. Ešte teraz cítim jeho vôňu na sebe, ktorou ma obklopovalo jeho sako. Je mi niečím povedomá, no nedokážem ju zaradiť.

Bol pozorný, milý, usmievavý a tak krásny a sexy, až som z neho neustále horela na celom tele. Prekvapil ma svojím úprimným záujmom o moju osobu. Svojím pohľadom neschádzal nižšie ako po hranicu krku, čo mi nakoniec aj vyhovovalo. Sedieť tam len v spodnom prádle, zatiaľ čo on bol stále oblečený, bolo akosi divné. Neskôr mi ponúkol to svoje sako, ktoré som s radosťou prijala. Páčila sa mi jeho hravá nálada, otázkami ma zahrňoval naďalej.

Ani neviem, ako dlho sme tam sedeli, cítila som sa však dobre. Nemala som núdzu o jeho pozornosť a ja som na niečo také nebola zvyknutá. Usmieval sa, niekedy sa ma aj mimovoľne dotkol. Rozprával vtipy, aby odľahčil napätú situáciu, ak som na niektorú jeho otázku nechcela odpovedať. Úplne zabudol, prečo tam bol a že niekde inde v bare na neho čakajú jeho spoločníci, čo mi tiež ochotne prezradil.

Rozprával mi zážitky z ciest po celom svete, ako si budoval firmu a otváral jednotlivé pobočky vo veľkých mestách. Prezradil aj to, že jednotlivé modelky si vyberá výhradne sám, nemá na to žiadnych ľudí. Cítila som z neho, že je perfekcionista a chce mať všetko na poriadku, tak trochu ako ja sama. Tým, že mi prezrádzal aj niečo o sebe, som sa nemusela cítiť taká odhalená.

Musela som si priznať, že som ho chvíľami aj obdivovala. Nie len pre jeho vzhľad, ktorý mi každú chvíľu vyrážal dych a jeho úsmev stváral so mnou divy, ale pre to, ako ďaleko to vo svojom veku dotiahol. Priznal však, že ho to stálo veľa námahy, práce a mnoho odriekania, nevyspaté noci, mesiace neustáleho cestovania, učenia sa nových jazykov, ale vraj to všetko stálo za to.

Nechal ma odísť a ako som predpokladala, Eduardo už na mňa nedočkavo vyčkával vo svojej kancelárii. Nervózne si poklepkával prstami po stole a pohľadom blúdil po mojom polo odhalenom tele. To, že som na sebe mala klientovo sako, nekomentoval, teda aspoň mne nič nepovedal. V očiach som mu ale zazrela mierne prekvapenie, vzápätí však svoje emócie skryl za masku tvrdosti, s ktorou tak rád vystupoval.

Nebol nadšený z toho, že som tam strávila toľko času, určite premýšľal, čo sa tam dialo, no peniaze, ktoré mu ten klient za to ponúkol, ho hneď prehovorili a zároveň aj umlčali. Vnímala som jeho oči na mojom tele, keď som sa mu otočila chrbtom a rýchlo sa snažila dostať z ich dosahu. Dovolil mi ísť domov.

V šatni som sa bleskovou rýchlosťou prezliekla a doslova utekala z baru. Cestou von som na sebe cítila pohľad, no neotočila sa. Mohla som len hádať, ale niečo mi navrávalo, že ma sledoval práve on. Jeho sako ostávalo bezpečne ukryté u mňa v batohu.