*Upozornenie. Táto kapitola obsahuje scény intímneho charakteru a odporúčam čítať 18+.*

Celý deň sa snažím na to nemyslieť. Robím čo sa dá. Už asi po desiatykrát upratujem svoju mini izbu, prehadzujem veci z jednej strany skrine na druhú a tričká skladám dookola naopak, aby som ich mohla znova pretočiť a upraviť tak, ako majú byť. Zamestnávam svoje telo, pohyby mám robotické, nemajú nič spoločné s tou uvoľnenosťou, akou som prekypovala ešte len včera, keď som pila kávu s Elliotom.

Kuchyňa nebola nikdy tak čistá, hádam ani keď ten byt postavili a zariadili. Vyčistila som každú jednu skrinku, vybrala jej vnútro a dokonca aj to som vyčistila a vyleštila, kým som ho vrátila na miesto. Všetky poháre boli ako čerstvo kúpené, taniere sa leskli a o príbore ani radšej nehovorím.

Odkedy som otvorila oči, som nervózna. Trasiem sa, strach opantáva moju myseľ a núti ma premýšľať nad vecami, ktoré sú mi proti srsti. Čo ak sa ma pokúsi dotknúť? Dovolím mu to? Bude mi chcieť ublížiť? Prečo práve ja?

Chodím po byte so sklonenou hlavou, a tak si nevšimnem, ako ma Connie neustále pozoruje. Skúma každý môj pohyb, je ako orol, ktorý striehne na svoju potravu. Snažím sa zamestnať svoje telo, naložím práčku a spustím pranie, nezvolím však vhodný program.

„Sakra," zanadávam dosť nahlas, aby moja matka nadskočila.

„Aisha, čo sa s tebou deje?" pýta sa ma divným hlasom. Začínam mať tušenie, že si opäť niečo dala. Pozriem jej smerom a oči prezrádzajú to, čo si moje uši už mysleli.

„Dala som zlý program," odvetím jej a skloním hlavu. Nevydržím sa už pozerať na ňu. Tak veľmi jej chcem pomôcť a ona tak veľmi bojuje, až strácam nádej. Umiera spolu s ňou a jej fyzickou schránkou. Možno,.... možno sa mi to raz podarí, ak budem dostatočne silná a ona,... ona bude chcieť a dovolí mi to.

„Ty sa predsa nikdy nemýliš," podotkne vecne.

Má pravdu. Nikdy sa nemýlim. V tomto som úplná perfekcionistka a dávam si vždy pozor. Pračku zapínam správnym programom, veci suším podľa veľkosti a člením ich podľa druhu. Som šialená, a tak moja chyba bije do očí ešte viac a núti ma sa zastaviť a predýchať danú situáciu. Som v koncoch.

Jej pohľad ma páli na chrbte a zaznamenávam pohyb smerom ku mne. „Zlatíčko, čo sa deje?" prehovorí znova milým hlasom.

„Mám strach z dnešného večera. Predsa, vôbec neviem, ako tancovať. Nikdy som to nerobila." Priznám po chvíli váhania. Odhaľujem svoje pocity pred matkou, ktorá roky ukazuje svoje telo a nehanbí sa za to. Môže sa mi vysmiať, môže ma ponížiť, ale to čo urobí, nečakám. Objíma ma. Tak silno a tak pevne, že zrazu nemám kyslík, hlavu zakloním a položím na jej rameno, zatvorím oči a začnem plakať.

„Tak preto sa náš byt leskne, akoby tu upratovala čata?" zasmeje sa. Uvedomím si, že ma až priveľmi pozná a pamätá si moje zvyky z detstva a to ma núti privrieť oči a všetkými silami sa snažím zahnať stále prebiehajúci plač. Spomienky na bezstarostné detstvo, kedy som mala naozaj a skutočne milujúcu mamu a otca a boli sme iba my traja proti všetkým, sú tak živé a udierajú do mňa neuveriteľnou silou. Myslela som, že už ma nevníma, že žije zo dňa na deň a zabudla na to, čo bolo kedysi. No ona ma prekvapí vtedy, keď to najmenej čakám.

Pohladí ma po ramenách, púšťa ma zo svojho silného zovretia a do ucha mi zašepká, „zlatíčko, to bude v poriadku. Pokiaľ viem, ten klient je veľmi slušný."

„Ty ho poznáš?" vyletí zo mňa bez rozmyslu.

„Nie osobne," znova sa usmeje, cítim to na uchu, pretože sa neodtiahne a naďalej ma hladká a upokojuje.

„Tak potom, odkiaľ to o ňom vieš?"

„Počula som od dobrých zdrojov. Zlatko, ten klient je trieda. A ty si taká dobrá, určite nesklameš. A aj keby si sa ani nepohla, ohromíš ho už len tým, že si."

Toto má byť akože kompliment? Takto ma má podržať? Mala si ma chrániť, nedať ma, odporovať, nedovoliť, aby som sa vyzliekla pred cudzím a ukázala svoje telo. Z jej úst mi to príde divné a nemiestne, aby takto o svojej dcére rozprávala matka a všetky doteraz vypovedané veci rúca týmto priznaním.

„Sakra, ty si hovoríš matka?" oborím sa na ňu, vyletím z jej zovretia a prudko sa na ňu otočím. Hľadia na mňa dve prekvapené oči, ústa ma dokorán a istotne zvažuje, čo povedať. Nemusí už vlastne ani slovo. Všetko chápem, rozumiem tomu.

*

V ušiach mi znejú dookola tie isté slová, neopováž sa to pokaziť. Opakujú sa stále, rezonujú a moje telo dokonale ochromujú. Naďalej nepohnuto stojím, oči mám privreté a stránim sa ostrému svetlu zamierenému práve iba na mňa.

Cítim sa ako na nejakom vystúpení, však koniec koncov na ňom aj skutočne som. Lenže nie ako divák, lež pozorujúci, ale ako aktér. No žiaden pocit slávy ma nečaká. Nedostane sa mi ani uznanie, potlesk ako pri odovzdávaní cien, či hlasný piskot. To, čo ma čaká, ešte len zistím.

Odovzdane čakám na prvé tóny hudby. Už niet úniku, niet cesty späť. Celé telo sa mi chveje v jemných otrasoch, ruky sa mi potia a po chrbte mi nabiehajú zimomriavky. Nie, nie je tu zima, to len moje telo a stres sa so mnou hrajú. 

Očami mierne preskúmam terén okolo seba, kde to vlastne stojím. Podlaha pod mojimi nohami sa leskne, presne v jej strede je upevnená tyč, okolo ktorej sa mám dnes predviesť. Celé toto mini pódium je zakončené dvoma schodíkmi, ktoré vedú ďalej do neveľkej miestnosti. Tam však svoj zrak neupriem, aj kvôli tomu neznesiteľnému svetlu, ktoré mi nedovolí plne otvoriť oči, ale aj kvôli môjmu strachu. Predpokladám, že je už tu a sedí, vyčkáva. Nepočujem nič, okrem svojho zrýchleného dychu a rýchlo bijúceho srdca.

Nikdy som tu nebola a cesta sem je mierne spletitá, už si ju vlastne ani nepamätám. Bola som ako v mrákotách, keď ma sem viedol. Neustále prízvukoval tú jedinú vetu dookola a mne sa už krútila hlava. Jeho hlas mi spôsoboval vnútorný nepokoj a ten len stúpal s nadchádzajúcim vystúpením. Nič mi nevysvetlil, nepovedal meno, vedela som iba to, že je majiteľom nejakej super veľkej modelingovej agentúry. Podľa mňa to bol určite nejaký chudák. Má toľko žien v tíme a on si príde dvíhať ego sem.

Celý deň sa niesol v duchu stresu a nervozity, kazila som, čo sa dalo. Práčkou to len začalo, neskôr hádka s matkou a vyvrcholilo to mojou totálnou nešikovnosťou. Dúfam len, že si to nevšimne, aj keď je to na tak chúlostivom mieste. Spoliehala som sa na to, ale odo mňa sa dnes očakávalo, ba priamo okolnosti si pýtali, aby som to moje miestečko ukázala.

Ruky si nervózne žmolím, stláčam si prsty. Sakra, už nech to mám za sebou. Počujem zvuk otvárania fľaše a nalievania bubliniek. Uši mám tak nastražené, prebrali prácu aj za moje oči, že počujem, ako si dotyčný priloží pohár k perám a dva hlasné prehltnutia naplnia ticho medzi nami.

Ach, strácam zdravý rozum. Moje úvahy preruší jemné zakašľanie, až sebou trhnem a chrapľavý hlas prehovorí, „môžeme začať."

V tom momente prestávam dýchať, srdce vynechá zopár úderov a s prvými tónmi muziky sa začínam jemne vlniť. Oči nechávam neustále zatvorené. Snažím sa oddať tomu pocitu, ktorý mi prúdi žilami, chcem vnímať basy, ktoré postupne naplňujú miestnosť a nemyslieť na to, že niekto sa na mňa pri tom díva. Predsa to viem. Jednoduché pohyby. Iba sa vlniť, nie je to predsa nič zložité. Tyče sa nemusím ani dotknúť. Ak ten chrapúň pochopí, že nič zo mňa, stopne to a pošle ma preč. Možno to bude za mnou tak rýchlo, až sa nenazdám.

Nie je to ako tancovanie na diskotéke. Nemám okolo seba dav, ktorý by pohltil moju nervozitu a ostýchavosť, nie je tu neznesiteľný hluk a spleť tiel, ktoré by ma skryli pred pohľadmi ostatných. Ja vlastne ani neviem, ako to na takých párty býva, nemala som možnosť to zistiť, sú to iba moje predstavy a obkukané videá na internete.

Hudba nenáhlivým tempom pokračuje ďalej a jej jednotlivé vibrácie cezo mňa prestupujú ako duch a s prvým prívalom vzrušenia z nepoznaného, zdvihnem ruky ku svojej tvári, nakloním ju dozadu a dlaňami si jemne prejdem po krku. Tam a späť. V hlave vypínam všetky myšlienky na Eduarda a jeho priania, na to, ako ma k tomu všetkému prinútil a vychutnávam si daný okamih. Pohlcuje ma. Je to opojné. Spojenie hudby a tanca so mnou robí divy a ja zabúdam na to, kde som, pred kým stojím a hlavne, čo robím. Nechávam sa unášať hudbou na miesta nepoznané.

Dlane nasmerujem nižšie a z krku pomaly zamierim na prsia. Cez jemnú čipku podprsenky, ktorá mi ich na tesno objíma, cítim svoje vlastné vzrušenie. Pohyb hore a dolu, jemne stlačím a z úst mi vychádza ston. Samu ma to prekvapí a na chvíľu prestanem.

„Pokračuj." Vyzve ma ten chrapľavý hlas.

Snažím sa spamätať, vrátiť svoje ruky na miesto, no ten hlas sa mi vrýva pod kožu, cítim akoby ma pohládzal. Jedno slovo vo mne vyvolá triašku a rukou si razím cestičku po mojom tele stále nižšie. Hudbu už takmer nevnímam. Som len ja a moje skúmajúce dlane, oči naďalej pritvorené a na viečkach mi prebieha obraz, ktorý asi vidí ten pozorovateľ. A to ma ešte viac rozpáli.

Zabúdam kde som, oddávam sa plne svojmu telu a pocitom, ktoré vo mne čoraz viac narastajú. Ladné krúživé pohyby panvou zrýchlim a svoj postoj trošku zmením. Nohy dám viac od seba a mierne sa predkloním. Prstom jednej ruky si prejdem od vlhkých pier, cez cestičku medzi prsiami, nahým bruškom a zastavím sa na leme nohavičiek. Sú z tej istej jemnej čipky ako podprsenka. Stále sa vlním. Voľnou rukou si rozpustím vlasy a jemne ich našuchorím a pohýbem hlavou zo strany na stranu.

Nedokážem si ani predstaviť, čo prežíva on, ale ja sama sa topím vo vlastnom tele a márne hľadám kyslík, keď si rukou vchádzam pod nohavičky a pohladím sa tam. Hlasný vzdych, ktorý opustí moje ústa je predzvesťou niečoho väčšieho, niečoho mimo môjho vnímania.

Odrazu prestávam, pretože sa potrebujem nadýchnuť, myslím, že to so mnou zamáva viac, ako by som čakala. Otočím sa mu chrbtom. Prvýkrát za tento večer mu ukazujem svoje pozadie a mierne zväčšený zadok.

Tentoraz sa predkloním úplne a počujem zlapanie po dychu. Rukami si objímem nohy, pomalým a skúmavým pohybom, kedy si hladkám svoje lýtka, kolená a neskôr stehná, sa dvíham opäť do stoja. Poteším samú seba, ako som to dobre zvládla, pretože jeho reakcia bola počuteľná.

Sakra, musím sa spamätať. Nie som tu od toho, aby mi to robilo dobre, nebodaj si to užiť. Musím to urobiť, ukončiť tento hrozný večer a pôjdem domov. Zabudnem a všetko bude v poriadku.

Klamem však samú seba.

„Otoč sa," prehovorí opäť a ja ustrniem v pohybe. Ten chlap si nejako verí. Nemôžem však poprieť jednu vec, a síce, že jeho hlas a tón, akým na mňa prehovára, ma nenecháva chladnou. A to je vražedná kombinácia.

Otočím sa opäť čelom k nemu, stále sa však nepozriem. Asi som divná, alebo čo, ale nechcem vedieť, s kým mám tu česť.

„Dotýkaj sa sama seba!"

Sakra, toto bolo už niečo silnejšie, bol v tom rozkaz. Poslúchnem ho, no nezačnem tam, kde som prestala. Nemám na to odvahu. Sekundy, ktoré som venovala pozícii chrbtom k nemu, mi prečistili myseľ a moje odhodlanie šlo niekam na dovolenku.

Hudba ustáva a ja si vydýchnem úľavou. Dohoda znela, jedna pesnička, jeden tanec. Šlo to až príliš ľahko.

„Ešte jednu pieseň."

Záporne pokrútim hlavou, pretože toto nepripadá do úvahy, takto to predsa nemá byť. Nemám ani istotu, či si všimne mojej reakcie, no hudba sa rozozvučí znova. Je to iná pieseň, je o málinko rýchlejšia a erotickejšia. Chytím sa za hlavu a balansujem na vysokých topánkach, do ktorých ma ten kretén prinútil sa obuť.

„Si v poriadku?" opýta sa ma. Sakra, prečo musí mať tak skvelý hlas? Chcem sa na neho hnevať, chcem ho nenávidieť a nie sa tu ukájať len na tom, keď niečo vysloví.

Nadýchnem sa, vydýchnem a spolu s očakávanou úľavou pokračujem ďalej. V hlave si opakujem dookola to isté. Dohrá pesnička a vypadnem odtiaľ. Odídem a už sa sem nevrátim. Utečiem.

Rukami sa objímem a chcem nájsť stratenú rovnováhu samej seba, a keď uvoľním to zovretie, cítim sa lepšie. Tentoraz na nič nečakám a nasmerujem ich hneď dole, toto predsa chce. Oboma rukami si striedavo hladkám podbruško, stehná a zadok a neprestávam sa hýbať. Prstami obkresľujem lem nohavičiek a občas sa pod ne dostanem, kedy pohladkám svoju jemnú pokožku. Pocity sa znásobujú a ja zakloním hlavu v slastnom očakávaní. Hudba sa stupňuje a basy silnejú, prechádzajú cez moje telo, rozochvievajú každú bunku stále viac a viac. Trasiem sa a môj dych sa zrýchli, srdce pumpuje stále viac krvi a ja cítim, že si pozornosť vyžaduje istý bod na mojom tele. Ústa nechávam pootvorené, vychádzajú z nich jemné vzdychy.

Sekundy ubiehajú, keď sa ocitám v predstavách niekde inde. Na viečkach mi prebieha obraz toho, ako ležím doma v posteli a dlaňami si potieram telo krémom. Tie pocity sú tak intenzívne, až si jednou rukou vojdem pod nohavičky a pohladím sa. Najprv jemne, skúsim si prejsť celou vlhkosťou, čo vo mne vyvolá prvý kŕč očakávania. Napnem stehná a viac rozšírim kolená od seba, aby som mala lepší prístup. Jednou rukou sa pohladím na prsiach v očakávaní nejakého uvoľnenia, no napätie vo mne sa len zväčší. Prstom si prechádzam po stvrdnutom vrcholku bradavky a už nedokážem ovládať svoje vzdychy. Potrebujem to. Chcem to.

Ukazovákom sa vnorím do seba a moje telo pohltí triaška. Napätie sa stupňuje, no ja stále neprestávam. Hladím si prsia a opakujem pohyby dnu a von. Bokmi naďalej vlním a dopomáham si tak k tomu vytúženému uvoľneniu. Tuho prižmúrim oči a s posledným zrýchleným pohybom do môjho vlhkého vnútra vybuchnem. Tak prudko, a tak nečakane. Ten pocit je tak opojný, až úplne zabúdam, že nie som vo svojej izbe, na svoje posteli a už vôbec nie som sama.

Hudba utíchne a počuť len moje hlasné dýchanie a v ušiach mi píska od prežitého orgazmu.

Ani si ho plne nevychutnám, pretože sa náhle dostaví hanba. Panebože, čo sa to stalo? Čo som to urobila?

Čo sa to deje? Rukami si rýchlo zakryjem tvár. Neskutočne mi horí, červená musím byť až za ušami. Toto sa nemohlo stať. Ja,... ja som to neurobila. Kde sa to vo mne vzalo? To mám isto zato, že nepočúvam hlas svojho tela a potom,... potom sa urobím pred cudzím človekom pri tancovaní.

Rýchlo sa poobzerám okolo seba a hľadám východ, ako odtiaľ utiecť.