V utorok poobede sa vyberiem na nákup. Toto som nikdy nerobila, vždy mi Connie niečo doniesla a ja som bola vlastne spokojná, že nemusím minúť ani cent zo svojich tajne ušetrených a odložených peňazí.

Teraz je však všetko ináč a ja už v piatok odlietam preč. Odlietam do sveta s mužom na úrovni, preto je dôležité, aby som aj ja pôsobila rovnakým dojmom. Pochybujem však, že z obchodov, ktoré sa chystám dnes navštíviť sa mi podarí nakúpiť veci, ktoré by ten dojem robili.

Snaha sa však cení a ja verím, že Noah ocení tú moju.

Vchádzam do obchodného centra a nikam sa neobzerám. Nemám rada pohľady cudzích ľudí a tu sa to nimi doslova hemží. To nik nepracuje?

Letmo zdvihnem hlavu, aby som zistila, ktorý obchod mám najbližšie a všímam si naproti mne jednu otvorenú kaviareň. Správne, kofeín mi pomôže a vydám sa tým smerom. Objednám si presso a kým čakám, rozhliadam sa. Nikdy som tu nebola a teraz presne viem, prečo. Je to tu obchod na obchode, všade sa to tu hmýri ľuďmi, vrava neutícha a mňa začína pohlcovať panika.

S kávou v plastovom hrnčeku pomaly vychádzam a v samom strede centra je prekrásna fontána. Sadnem si na jej okraj a v pokoji si chlípkam horúci nápoj. Vo vrecku džínsov mi hrá známa melódia, vyberiem mobil a skontrolujem meno volajúceho. Volá mi Noah. Prekrútim očami nad tým, aký ten človek dokáže byť otravný.

V sobotu, keď sme opúšťali spoločne Lily, ma chcel za každú cenu odprevadiť domov. Vraj, čo by bol za gentlemana, ak by krásnu dámu nechal ísť domov osamote. Nepomohlo moje odmietanie, krik a ani jemné štuchnutia. Nedal sa nijako odbiť, a tak mi neostávalo nič iné, len so zahanbením priznať, kde bývam. Zavolal svojho vodiča a doviedol ma rovno pred barák. Ani slovom však nezavadil o to, kde, čo a ako. Týmto ma mierne zrazil na kolená. Na rozlúčku mi poprial príjemné ráno a daroval mi jemné bozky na rozhorúčené líca. Moja hlava oplývala ešte toľkými nevypovedanými otázkami, ale nenamáhala som sa niečo meniť.

Vyšla som tých pár schodov k bytu a vo svojej izbe som sa rovno zvalila do postele. Celú sobotu som mala pokoj, oddychovala som a vstrebávala novinky. Tuho som uvažovala, ako to prednesiem Connie a hlavne, čo na to všetko Eduardo. Bola som rozhodnutá, časť zo svojho zárobku mu posielať naďalej ako splátku za matkin dlh. Ale ani som len netušila, koľko mi bude Noah platiť. Tejto stránky našej dohody sme sa nedotkli ani len okrajovo. Ja som sa bála opýtať a on sa k tomu akosi nemal.

V nedeľu poobede som po zazvonení zvončeka na dverách od bytu celá prekvapená otvorila a za naším prahom stál poslíček s dvoma krabicami v rukách. Podpísala som sa a veci si zobrala späť do svojej izby. Po otvorení som ostala v miernom šoku. On naozaj nezaháľal a nič nebral na ľahkú váhu. Poslal mi ten spomínaný notebook a nový, novučičký telefón. Nevedela som sa na neho vynadívať, keď mi zrak padol na ikonku správ. Svietila tam číslica. Odkaz od neho bol jednoznačný. Mám niekoľko dní na zoznámenie sa so svojimi novými vecami, zriadil mi emailovú schránku, kde som sa dočítala potrebné veci, vybavil mi voľno do konca týždňa a aj môj odchod.  Viac sa v správe nevyjadril a ja som to nechala pre túto chvíľu tak.

Do dnešného dňa sa mi zatiaľ neozval, a keď hľadím na jeho meno na displeji, dúfam, že má pre mňa dobré správy.

„Áno?" mierne v rozpakoch zodvihnem.

„Ahoj, Ai. Prosím, takto už nikdy nezdvíhaj telefón. Potrebujem, aby si sa stále predstavila. Teraz to však nechajme tak, medzi nami to môže takto ostať." Vydýchnem si. Tento človek mi bude dýchať na krk stále a ja sa s ním musím naučiť nejako žiť. Teraz je vo svojom živle, je veľký podnikateľ a ja sa jednoducho prispôsobím. Veď to robím hádam roky.

„Prepáč, ja som zatiaľ netušila," splietam.

„Ai, to je v poriadku. cestou do Londýna ti ešte so Stevenom všetko vysvetlíme. Urobíte spolu zopár skúšobných hovorov, z tvojho hlasu nesmie byť cítiť neistota. Tým ti ale nechcem povedať nič zlé, len,... och, do frasa, necháp ma zle. Proste, musíš na sebe popracovať. Máme ale čas. Odlietame v piatok a prvá prehliadka je v utorok. Dovtedy bude všetko robiť Steven a ty ho budeš pozorovať."

Ten človek je nezastaviteľný a kým on rozpráva, ja popíjam kávu.

„Celý týždeň, čo tam budeme, ho budeš pozorovať pri práci, budeš mu nápomocná a on ťa všetkému priučí. Už o tebe vie a neboj, neberie ťa ako svoju konkurenciu." Zasmeje sa a mňa pri tom zvuku zaleje mierna horúčava.

„Jedno však od teba potrebujem." Odmlčí sa.

Teraz je čas asi na moju reakciu. „Čo také?"

„Ja chcem, teda aj musím, aby medzi nami bolo všetko v poriadku a právne správne. Takže, ak by si si našla dnes čas, medzi siedmou a deviatou, poprípade zajtra, ehm počkaj,..." nastane mierne ticho a ja čakám.

Poskočím, keď mi do ucha skríkne. „Steveeeeen! Kde je môj diár? Och, prepáč, Ai, ale,...no, kde ho len mám. Och, tu je. Dobre, takže zajtra mám čas okolo obeda. To by bolo fajn, mohli by sme sa spolu aj najesť a prejsť si, čomu ešte nerozumieš. Zoberiem aj Stevena. Môžete sa zoznámiť. Čo ty na to?"

Páči sa mi jeho zanietenie, priam si ho predstavujem, ako sedí za nejakým obrovským pracovným stolom, zavalený papiermi a telefón pri uchu. Niekde poplašene pobehuje jeho asistent, ktorý v tichosti nadáva. Z úsmevnej myšlienky ma preberie jeho hlas.

„Ai, počúvaš ma?"

„Och, samozrejme. Zajtra, obed. To znie dobre. Budem sa tešiť. Kamže to mám prísť?"

„Vyzdvihnem ťa, o nič sa nestaraj. Tak zajtra, o dvanástej som pred tvojím domom. A nezabudni si zapísať všetko, čo ešte chceš vedieť, nepochybujem, že je toho určite veľa."

Usmejem sa, má pravdu. „Áno, pane." V telefóne sa ozve hlasný povzdych a ja skameniem. Čo som povedala zle?

„Noah? Povedala som niečo zle?"

„Nie, nie. Práveže to, čo si povedala, je,... nechajme to radšej tak. Zajtra sa vidíme. Maj sa pekne." A hovor ukončí.

Sedím tam, dookola si v hlave prehrávam náš rozhovor a nie som schopná prísť na koreň veci, prečo tak zareagoval. Dopijem kávu a navštívim prvý obchod, ktorý mám po pravej strane.

Jedná sa o nejaký športový obchod známej značky. Rozhliadam sa tu a vidím zopár kúskov, ktoré sa mi naozaj páčia. Rozmýšľam, akú garderóbu mi treba kúpiť, čím sa zásobiť. Potrebujem niečo na voľný čas, kedy nebudú prehliadky a ja nebudem pracovať. Predsa nebudem dvadsaťštyri hodín, sedem dni v týždni v šatách. Vyberiem si tri mikiny, nejaké dva svetre a štyri pohodlné tričká. Džínsov mám doma dosť, toto by malo hádam stačiť. Aj v iných mestách sú obchody, a ak mi bude niečo chýbať, nepochybujem, že ma pustí na nákupy.

V kabínke si všetko vyskúšam a obzriem si aj cenovky. Hlava sa mi pri tých sumách motá, ale čo neurobím pre svoju novú prácu. Zrazu si uvedomím, že sa začínam cítiť ako nejaká popoluška. Noah je môj princ, ktorý mi ponúka črievičku v podobe novej práce. Len dúfam, že nenastane polnoc a všetko to pozlátko okolo nezmizne.

Rozhodnem sa, že si všetky tie veci kúpim a cestou ku pokladni ešte zoberiem niekoľko tričiek. Pri pokladni radšej nepočúvam, nechcem toto rozhodnutie ľutovať.

Ako ďalší si vyberám obchod so spodnou bielizňou. Až sa červenám, keď sa prechádzam okolo a vidím všetky tie oku lahodiace kúsky. Moja myseľ zablúdi na miesta, o ktorých by som nemala ani len uvažovať, nie to si ich ešte predstavovať. Vyberiem si neutrálne nohavičky a k nim padnúce podprsenky, nechcem sa tu dlho zdržiavať. Viem, čo sa mužom páči, vídavala som to predsa každý deň, a preto si vyberiem všetko obyčajné, jemné, bez čipky, či vzorov. Iba také jemné, bavlnené. Stavím na klasiku.

Opäť platím a v hlave prepočítavam, koľko si toho ešte môžem dovoliť. Zrak mi padne na pult, kde predavačka blokuje, ale pred sebou má neodložený jeden kúsok, ktorý ma priláka svojou prepracovanosťou. Je to niečo podobné tomu, čo som mala počas môjho prvého tanca na sebe a predavačka si to všimne.

„Pomôžem ešte?" pýta sa s pohľadom upretým na sadu pred sebou.

„Aké je to číslo, prosím vás?" neviem odolať.

„Také, čo kupujete."

Neváham dlho a privolím, aby mi to prihodila k nákupu. Zaplatím, tašky starostlivo uložím do väčšej, tej zo športového obchodu a pokračujem ďalej. Možno sa mi to hodí, možno,... možno budem mať možnosť si to obliecť pod nejaké krásne šaty, možno ma v tom niekto uvidí,... možno ten niekto bude Noah. Moje nehanebné myšlienky ma sprevádzajú celou cestou do ďalšieho obchodu, tentokrát so šatami.

Tu trávim prinajmenšom celý svoj deň. S ústami na podlahe prechádzam jeden krajší kúsok za druhým a nechávam sa obskakovať predavačkami, akoby som im ukázala zlatú kartu. Pomôžu mi vybrať šaty na niekoľko príležitostí, s ktorými rátam vďaka prečítanému emailu, a teda predbežne viem, čo ma bude čakať.

Ceny si pre istotu nevšímam, viem, že to bude nehorázne drahé. Viem však ďalšiu podstatnú vec, ktorou je, že pri tomto si musím dať záležať. Budem reprezentovať King's Models, preto je mojou povinnosťou vyzerať čo najlepšie.

Sedem šiat. Sedem rôznych farieb, ktoré ma ale pekne dopĺňajú. Sedem rôznych typov na sedem rôznych príležitostí. Srdce mi poskočí pri predstave, ako sa zatvári, keď ma v nich uvidí. Netuším, prečo moje myšlienky ubiehajú práve týmto smerom. Veď od piatka je to prakticky môj šéf. Medzi nami predsa nič nemôže byť.

Opäť sa ocitám pri fontáne a unavene sa zveziem na jej okraj. Počítam množstvo tašiek, s ktorými sa ledva tiahnem a uvažujem, ako sa dostanem domov. Som pomerne dosť ďaleko, sem som prišla pešo, ale teraz už ma nohy nehorázne bolia.

Vytiahnem mobil a píšem jedinému číslo, ktoré tam mám uložené.

18:22 A čo topánky?

18:23 Noah: ??? nerozumiem

Odpisuje takmer ihneď, ten človek s telefónom podľa mňa aj spí. Uvedomím si, že netuší, kde som, a tak to skúsim ináč.

18:25 Som na nákupoch. Len neviem, akú obuv si zabezpečiť. Hm?

Odošlem a nestihnem sa pomaly ani nadýchnuť a už mi ten stroj znova zvoní. Tentokrát ale volá.

„Slečna Evansová, asistentka pána Kinga, prosím?" začínam s rozcvičkou. Súdiac podľa ticha, ktoré nastane na niekoľko sekúnd, ho tým prekvapím.

„Ai, tak to ma teší. Tak som si to predstavoval. A teraz, hm... ty si na nákupoch? Sakra, ja som si to vôbec neuvedomil. Tým, že mám muža asistenta, som na to vôbec nepomyslel."

„Noah, ja ti vôbec nerozumiem." Krútim nesúhlasne hlavou.

„Ty si šla nakupovať a nemýlim sa, ak poviem, že míňaš svoje peniaze. Aisha, mohla si sa opýtať. Nákupy a vybavenie tvojej skrine idú na triko spoločnosti. Viem, viem, že zatiaľ nemáme podpísanú zmluvu, ale ja by som ti to zaplatil."

Ou, zadrhne sa mi dych v hrdle a nenachádzam tie správne slová.

„Ale ja nie som,"

„Viem, čo chceš povedať a ani nepokračuj. Zajtra sa opýtaš drahého Stevena, koľko oblekov si kúpil za moje peniaze. Všetky! Takže žiadne protesty nechcem počuť, zober všetky účtenky a zajtra ti to preplatíme. A ku tvojej otázke. Niečo na voľný čas, niečo s nízkym opätkom, budeš na nohách celé dni a niečo reprezentatívne na tie večere, ktoré máš v maily. Ak s tým máš problém, niečo si vybrať, počkaj do zajtra a Steven pôjde s tebou. Občas vypomáha aj modelkám. S jednou aj spáva, takže vie, čo ma v šatníku." V pozadí počujem hlasné uchechtnutie, predpokladám, že patrí Stevenovi.

„Keď ja neviem," poviem nesmelo. Cítim sa divne, keď pomyslím na to, že mi to má všetko platiť. Hádam nie je taký sprostý, aby míňal svoje zarobené peniaze na nás.

„Ale ja viem. Pokoj, kľud, Evansová." Doslova počujem, ako jeho pery zdobí úsmev. „Zajtra si to všetko vysvetlíme. Maj sa." Nečaká na moju reakciu a ukončuje hovor.

Ešte chvíľu sedím a mlčím, pozerám na ľudí okolo, ako sa náhlia, rozprávajú, smejú a mieria za svojimi plánmi. O niekoľko dní opustím toto miesto a možno mi bude dokonca aj ľúto, ale len možno. Odrazu si uvedomím, že by som sa mala rozlúčiť aj so svojimi kamarátmi. Aspoň toto im vysvetliť, možno sa konečne priznať, vyjsť s pravdou na povrch a zaželať im všetko dobré. Veď kto vie, ako dlho budem na cestách?

„Ale, ale! Pozerám, že niekto si ťa musí dobre vydržiavať!" Hlas sa mi zaryje pod kožu, uštipačný tón ma prinúti otočiť sa za jeho zdrojom a ja ostávam prekvapená sledom udalostí.