-Roderick-

„Ďakujem, že ste ma sem hodili," povedal som s pokusom o úsmev. Celý nešťastný som pozeral na Brooke s Austinom, pričom za chrbtom ma strašila veľká budova letiska. Nebo nad našou hlavou už stmavlo a zatiahlo sa mrakmi, takže na nebi nebola ani jedna jediná hviezda. „Už to zvládnem sám."

Mal som za sebou poriadne rušný deň. Ráno som bol na sekretariáte, kde sa ma snažili ešte asi polhodinu presvedčiť, aby som zostal a dal štúdiu ešte jednu šancu. Ja som bol ale pevne rozhodnutý a preto sa im nepodarilo nič zmeniť. Iba ma možno viac rozladili. No fajn, troška viac. Nechoval som sa priveľmi slušne, štekal som tam po sekretárkach aby mi proste dali podpísať papiere o ukončení štúdia a ja som mohol ísť. Dosiahol som svoje, o to nešlo, ale bolo mi koniec koncov ľúto ako som sa zachoval. Nervy som však mal na prasknutie.

Clara bola doma už šesť dní. Tak dlhý čas sme spolu nehovorili. Nenazbieral som v sebe dosť odvahy aby som jej pred spaním zavolal. A pritom som veľmi chcel. Počuť jej hlas ako za starých čias. Aby som zaspával s dobrým pocitom a uvoľnenosťou. Spával som síce prekvapivo dobre, ale ráno som sa budil rovnako unavený, ako keď som si líhal. Nedokázal som na ňu proste prestať myslieť. Chcel som sa znova zobúdzať vedľa nej, aby ona bola to prvé čo ma privíta do nového dňa. A nie prázdne miesto na posteli, ktoré nemal kto vyplniť.

„Budeš v poriadku?" opýtala sa Brooke. Viditeľne ju trápilo keď ma takto videla.

„Neboj sa." Domov som sa tešil. S rodičmi sa budeme určite hádať minimálne dva týždne, ale potom ich to prejde. Uvedomia si, že mi je takto lepšie. A ja...ja si niečo nájdem aj doma. Možno začneme konečne s Corym ten náš biznis za pomoci jeho otca. „Hlavne nech už som doma." Cory vedel, že priletím a mal ma čakať na letisku. Chcel som počkať kým rodičia ráno odídu do práce a prísť domov až vtedy. Mal by som tak celý deň na to, aby som si pripravil čo im poviem keď sa večer vrátia.

Po návrate zo sekretariátu, som počkal na Huntera s Josephom a povedal im pár slov na rozlúčku. Neboli sme neviem akí kamaráti, ale boli to skvelí chalani. Možno keby tu zostanem, spoznali by sme sa lepšie. Zbohom som chcel dať aj Maximovi, ale po tom akoby sa zľahla zem. Vraj sa posledné dva dni na internáte vôbec neukázal, pričom ani jeho auto na parkovisku nebolo. A hej...čo sa týka môjho auta, našiel som preňho skvelého majiteľa. Austina. Spomenul som si, že mal nedávno tú nehodu a navrhol mu, či odo mňa auto neodkúpi. Potreboval som peniaze, no aby sa nepovedalo, že okrádam brata dievčaťa ktoré ľúbim, nepýtal som si neviem akú nehoráznu sumu. Len takú primeranú, o niečo nižšiu ako som zaplatil ja.

„Mrzí ma, že to takto skončilo. Ale ver tomu, že moja sestra ti v ničom neklamala. Myslela to s tebou vážne."

„Ja viem, že myslela. A ja som to myslel vážne tiež." Nič čo som jej povedal nebolo len tak. Neklamal som v tom, že ju ľúbim a chcem jej pomôcť. No nedokázal som to. Nemal som v sebe to, čo ona potrebovala „Nikdy som jej v ničom neklamal, Austin."

„Prebolí to." Myklo ma, keď jeho ľavá ruka pristála na mojom pleci. „Vás oboch. Potrebujete len čas." Áno, jemu sa to hovorilo ľahko. Videl som tie zamilované pohľady aké si s Brooke vymieňali. Zjavne im to spolu fungovalo lepšie, ako som si myslel.

Na chvíľku medzi nami zavládlo absolútne a veľmi trápne ticho. Ja som nemal čo povedať im a oni mne. Iba som nešťastne pozeral na plnú letiskovú halu a túžil som sa stratiť v dave. Aby som aj ja sám zabudol kto som a kam smerujem. Za letenku som znova zaplatil nekresťanské peniaze, čiže padlo skutočne vhod, že mi Austin dal peniaze za auto priamo na ruku. Domov som sa tak aspoň nevracal s prázdnymi rukami.

„Asi pôjdem. Nech mám všetky tie kontroly čím skôr za sebou. Počkám potom niekde stranou." Poznal som to tu dosť nato, aby som vedel kam ísť ak chcem aspoň troška pokoja. Mal som v pláne si dať aj niečo na jedenie, možno kávu.

„Dávaj si na seba veľký pozor a napíš mi keď pristanete." Čakal som, že ku mne Brooke podíde aby ma objala. Preto som aj okamžite keď urobila prvý krok roztvoril náruč a poriadne si ju k sebe pritúlil. Dozaista mi bude chýbať aj ona. Ako pár sme sa síce ďaleko nedostali ale bolo skvelé mať ju v živote. To bez pochýb. „A pokojne mi zavolaj ak by si mal nejaký problém, pokúsim sa pomôcť."

„Ďakujem ti za všetko," povedal som jej potichu. „Mrzí ma, že to takto dopadlo." To som myslel celkovo na všetko. Na zlé aj dobré, čo musela so mnou zniesť. Málo toho rozhodne nebolo. Občas som sa choval horšie ako päťročné dieťa.

Jej objatie ale padlo veľmi dobre. Na chvíľku mi pomohlo sa uvoľniť, hoci hlava mi išla prasknúť od bolesti. A pritom som veľmi nevsádzal ani na to, že sa vyspím v lietadle. Stále som bol priveľmi paranoidný, než aby som spal. V hlave sa mi pred každým vzletom premietalo len to najhoršie, čo by sa mohlo stať. A inak tomu nebude asi ani teraz.

„Zavolaj alebo napíš aj Clare keď už budeš doma, dobre?"

„Nemôžem jej zavolať," odporoval som okamžite. Dokopy som nedokázal dať poriadne ani niekoľko slov, ktoré by vytvorili súvislú správu. „Ešte nie. Priveľmi to bolí." S úsmevom mi prehrabla vlasy a potom ma pokojne pred Austinom pobozkala na čelo. Ten ale nevyzeral, žeby s tým mal nejaký problém. Zjavne ma obaja ľutovali. V ich očiach som teraz bol len úplnou troskou, ktorá nevie čo so sebou robiť.

„Zvládneš to, neboj sa." Pomaly som od nej odstúpil a napravil si batoh na chrbte. Nemohol som sa dočkať chvíle, kedy doma konečne nebudem potrebovať kabát. Zajtra si na seba oblečiem plavky, pôjdem za mojou drahou Molly a hodiny strávim vo oceáne. Chytím každú jednu vlnu a na surfe budem stáť až do chvíle, kedy únavou už nebudem vládať vstať znova na nohy.

„Niekedy sa zastav, ak by si chcela."

„Naučíš ma surfovať?"

„Hmm...ak mi zaplatíš, jasné." Brooke sa nad mojimi slovami síce zasmiala, ale ja som ich myslel skoro úplne vážne. Nejako si na živobytie budem musieť zarobiť. „Dávaj na seba pozor aj ty. A hlavne maj pevné nervy so školou." Ak už ja som ich nemal. Brooke ale pôsobila dojmom, že sa jej štúdium páči. Venovala sa tomu čo mala rada a čo chcela v budúcnosti robiť. A na čo mala aj predpoklady podľa všetkého. Nie ako ja. Hrabal som sa tam, kam som nepatril.

„Roderick, ozvi sa Clare, rozumel si mi?!" Austin si ma smrteľne vážnym pohľadom premeral od hlavy až po päty. Nič som mu ale sľúbiť nemohol a ani nechcel. Nie, na Claru som neplánoval zabudnúť ani nič podobné. Veril som jej slovám, že toto môže byť pre nás nový začiatok. Len bolesť z jej odchodu bola ešte priveľká, než aby som sa pozeral na svet jasným a vyrovnaným pohľadom.

„Stráž si ju," povedal som mu, pričom som hlavou kývol na Brooke. „Sakramentsky dobre sa bozkáva." Žmurkol som pri tých slovách na Brooke, ale Austinova reakcia bola na nezaplatenie. S úškrnom mi ukázal pravý prostredník pričom druhou rukou si k sebe pritiahol Brooke a následne ju pobozkal.

Zamával som im, chopil sa kufra a pomaly sa vydal svojou cestou. Hlavu som sa snažil držať hrdo hore, čo ale bolo nad moje sily. Dlho som nevládal hrať hru, v ktorej som bol v absolútnom poriadku. Preto keď som sa ešte naposledy otáčal aby som sa na nich pozrel, sa mi oči plnili slzami. Istým spôsobom mi ten cirkus tu bude chýbať. Malo to tu svoje čaro, ktoré som ale dokázal vidieť jedine s Clarou po boku. Keď jej ruka držala moju a ja som sa mohol pozerať do jej očí, pripomínajúce všetky lesy na okolí. Aj napriek všetkému v nich bolo toľko života a lásky voči svetu naokolo. Voči tomu, čo milovala.

Čas do odletu mi ubehol pomerne rýchlo. Podľa plánov som sa najedol, vypil som dve kávy aby som vydržal hore a do lietadla sadol medzi prvými. Sedadlo vedľa mňa zostalo našťastie voľné, takže žiadna otravná spoločnosť nehrozila. Na chvíľku som privrel oči a otvoril ich, až keď sa lietadlo vznieslo do výšky. Chcel som sa ešte naposledy pozrieť na Oregon, asi tým najkrajším možným spôsobom. Krajinu v ktorej som prežil posledné mesiace svojho života som mal chvíľku ako na dlani. Potom sa ale stratila z dohľadu, lebo lietadlo sa vznieslo vysoko nad oblaky. Nechali sme niekde pod sebou kopu malých svetielok a v tme sa vydali smerom...domov.

***

Ťažko sa mi po vystúpení verilo, že som skutočne tu. Akoby to bolo len včera, čo som odtiaľto odchádzal s veľkými snami o úžasnom živote na vysokej škole. A teraz bolo všetko natoľko iné. Vrátil som sa síce na rovnaké miesto, medzi rovnakých ľudí ale ja som bol iný. Nie v dobrom a nie v zlom. Taká zlatá stredná cesta ktorá mi zjavne pomohla otvoriť oči a uvedomiť si aký život skutočne je. Nič nie je také ružové a ľahké ako som si prvotne myslel. Absolútne nič. Aká škoda, že som na to musel prísť práve takýmto spôsobom. Že mi oči otvorilo až dievča ktoré si už vyše siedmych rokov prechádza peklom.

„Poď sem," povedal Cory takmer okamžite, ako som sa k nemu dostal. S tým objatím ma prekvapil už minule a nieto ešte teraz. Nikdy predtým sa takto nechoval. To som mu vážne až natoľko chýbal, alebo ako? „Keby ťa celé tie roky nevídam na dennom poriadku, ťažko by som ťa teraz spoznal."

„Vážne je to až také zlé?"

„Dosť." Síce sa zasmial, no mne neprišlo na tom smiešne absolútne nič. Príchod domov nemal prebiehať takto. To ani náhodou. Nemal som byť zničený dokonca aj na to, aby som objal najlepšieho priateľa. Iba som nehybne stál s rukami spustenými vedľa tela a ponad jeho plece sa díval na odchádzajúcich ľudí. Zjavne nikto z nich sa netváril skľúčenejšie ako ja. „Rodičia vážne nič nevedia?"

„Nie. Preto by som rád počkal kým odídu do práce a šiel domov až potom." Chcel som si ísť pozrieť východ slnka na pláž. Poriadne dlho som niečo také nevidel. Občas som vtedy chodil surfovať. Nielenže bola voda zahalená do krásnych farieb začínajúceho dňa, ale celý oceán sa v tom čase znova prebúdzal plne k životu. Bolo to niečo neskutočne čarovné.

Chvíľku sme ešte zostali postávať na mieste, Cory si plne užíval fakt, že som znova späť a potom sme sa vybrali k jeho autu. Zhlboka som sa nadýchol známeho a predsa tak cudzieho vzduchu a naša cesta mohla začať. Počas noci boli cesty dokonale prázdne, čiže nám cesta z Honolulu nezabrala ani tú zvyčajnú hodinu. Celú cestu ale vládlo v aute ticho, ktoré až bolelo. Skoro nikdy to takto nebolo. Ja som bol ten čo drží náladu s ide plynule z jednej témy do druhej.

Hodiny ukázali niečo krátko po pol piatej, keď sme dorazili. Auto aj s mojimi vecami sme nechali pred Coryho domom a potom sme sa pešo pobrali na pláž. Bolo trocha chladno, ale v pohode som si po vonku chodil len v tričku a tenkom svetri. Nepotreboval som kabát a čapicu, v ktorých mi bola ešte stále aj tak zima. Pod nohami sa mi nešmýkal sneh, ale tenisky sa mi po chvíľke zaborili do tak známeho piesku. Bože, koľko času sme na tomto mieste, na tejto konkrétnej pláži strávili? Hodiny a hodiny plné bezstarostného smiechu. Či už len my dvaja, alebo potom aj s Robinom a Alexom. Netušil som, ako to bude teraz s nimi, či zas budeme rovnako priatelia ale popravde ma to ani natoľko nezaujímalo. Chýbal mi dôležitejší človek ako oni dvaja.

„Bolo to veľmi tvrdé?" Obaja sme si sadli do piesku a ja som sa chrbtom oprel o veľký kameň. Často som na ňom len tak sedával a počítal koľko vĺn za jednu hodinu dorazí k pobrežiu.

„Práveže nie. A možno v tom je ten problém." Keby po sebe kričíme a poriadne sa pohádame, zjavne by to bolo ľahšie. Hnevali by sme sa jeden na druhého a nechceli by sme sa ani vidieť. No takto...keď sme sa bozkávali a povedali tomu druhému nakoľko ho ľúbime... „Bolo to strašne citlivé a plné lásky."

„Ja vás vôbec nechápem. Ľúbiš ju, ona ľúbi teba ale rozišli ste sa a odišli od seba na stovky kilometrov ďaleko." Ani ja sám som tomu poriadne nerozumel. Prečo sme to ešte neskúsili? Natoľko sa vo mne sklamala, že mi už nedokázala dať šancu? Dokázal by som jej, že som hovoril pravdu. Chcel som jej predsa pomáhať, nikdy to neboli len prázdne slová alebo nebodaj klamstvo. „Nikdy by som niečo podobné neurobil."

„Nemohol som jej brániť. Ak cítila, že potrebuje ísť domov, musel som ju nechať." V mojich očiach až priveľmi pripomínala porcelánovú bábiku, keď jej bolo najhoršie. Bál som sa jej v niektorých chvíľach vôbec dotknúť, aby som jej ešte náhodou neublížil. Viem, bola to veľká hlúposť, ale...ale... „A dúfam, že tam bude veľmi šťastná a spokojná. Nič iné jej želať nemôžem."

„Zatiaľ čo ty sa budeš trápiť, čo? Fakt skvelé."

„Cory!" zahriakol som ho, zovierajúc ruky v päsť. Sotva som obsedel tých šesť hodín v lietadle, prečo mi robil nervy ešte aj on? Myslel som, že mojim príchodom domov sa to konečne uzavrie. Prestane sa hrať na urazeného a bude sa usmievať ako slniečko na hnoji, lebo ma má zas len pre seba. „Buď ticho a teš sa, že som sa vrátil."

„Aj sa teším, ver mi."

„Super." Hryzúc si spodnú peru som sklonil hlavu. Pomaly sa začínalo rozjasňoval. V Kanade už bolo ráno. Preto som vytiahol mobil a pár slovami jej napísal, že som doma a let bol v poriadku. Ani nie tak pre slová, ktoré mi povedal Austin. Ale pre vlastný a pre jej pokoj. Musela vedieť, že tak či tak pôjdem domov a nebudem zbytočne šaškovať v škole, ktorá ma nezaujíma. Nebyť jej, urobil by som to už skôr. No udržala ma tam a keby zostane, tiež by som zostal. Možno nie v škole, ale v meste určite.

Už som doma aj ja. Na letisko ma vzali Brooke s Austinom a...let bol v pohode, žiadne problémy. Veľmi mi chýbaš.

Som rada, že si dorazil v poriadku. Aj ty mi chýbaš.

Nečakal som, že odpíše tak rýchlo. Skoro okamžite, akoby čakala či sa jej náhodou neozvem. To ale určite nerobila. Skôr ju len zobudil Orion ktorého musela zobrať von a krátila si čas na mobile, kým si on zariadil svoje veci.

Mala by som jednu otázku...

No?

Však nie od teba bola tá veľká kytica skoro stoviek ruží?

Kytica skoro stoviek ruží? Zmätene som pozrel od mobilu pred seba a potom znova späť. No len na chvíľu. Za tie necelé dve minútky čo som nedával pozor, sa nad našimi hlavami začalo to krásne divadlo. Keď sa noc pomaly rozplývala a modrá z oblohy ustupovala. Prenechávala vládu oveľa krajším farbám, ktoré dávali oceánu ten najkrajší možný nádych. Oranžová, pomaly blednúca do ružovkastej ktorá sa spájala s poslednými zvyškami nočnej oblohy. Krvavo červené slnko pritom vstávalo priamo z vôd oceána.

Nie, odo mňa ruže určite neboli.

Aha...tak potom vážne neviem, kto mi ich poslal. Poslíček nepovedal ani slovo a nebola priložená ani kartička.

Nenapadá ti, kto to mohol byť?

Kto jej dopekla mohol poslať ruže? Navyše takú veľkú kyticu? Keby ide o jednu alebo tak no celú veľkú kyticu... Lebo som nemal dosť problémov, že? Teraz aby som si lámal hlavu ešte aj nad tým, kto jej posiela kvety.

„Hovoril som včera s otcom," zatiahol zrazu Cory. Okamžite som od mobilu pozrel na neho, aby pokračoval. „Myslím ohľadne tých našich plánov. Ak by sme chceli, nebol by problém a zjavne by sme slušne zarobili."

„Jasné, mali by sme sa do toho pustiť." Akurát nie okamžite. Chcel som týždeň možno dva pokoj. Iba by som pri troche šťastia spal a potom surfoval, či trávil čas s Molly. O nič iné som momentálne nestál. Pochopiteľne som potreboval čas, aby som sa dal dokopy. A pretvarovanie sa pred kopou deciek ktoré nevedia stáť na surfe určite nebude to pravé. „Nemusíme hneď, že?"

„Nie, jasné, že nie." Znova som sa pozrel na oblohu. Bola natoľko iná ako tá v Oregone, čo bol v podstate veľmi veľký nezmysel. „Daj si načas."

Mohli by sme si večer zavolať? Chcem už počuť tvoj hlas. Rodičia idú po dlhom čase konečne spolu von a...ja sa tu celé dni cítim hrozne osamelo vo veľkom dome. Okrem Oriona nemám komu povedať ani pol slova. Už aj pán Morisson musel odísť späť do Oregonu.

Nechcel som čakať do večera. Ani napriek tomu, že bol vedľa mňa Cory, ktorého som týmto krokom naštval. No mohlo mi to byť viac ako jedno. Posledné dni som nechcel skoro nič viac, ako ju znova počuť a povedať jej pár slov. A teraz ma sama žiadala o to, aby som jej zavolal. Neváhal som. Jej číslo som vytočil mihom oka a ruka s mobilom sa mi triasla ešte aj niekoľko sekúnd po tom, ako zodvihla a vyslovila moje meno.

„Chcel som ti zavolať oveľa skôr. Ale bál som sa, že...že tým urobím všetko len horším a ťažším pre nás pre oboch. Preto som sa ti vôbec neozýval."

„Ja viem," odpovedala takmer okamžite. „Preto som nevolala ani ja tebe. A nepísala ti skoro vôbec. Myslela som, že mlčanlivosť medzi nami urobí veci jednoduchšími a skôr si zvykneme na to, že toho druhého nemáme neustále na dosah ruky." Na chvíľu som sa postavil a voľnou rukou si zašiel do vlasov. Obloha sa neustále menila, stále menej a menej pripomínala nočnú. Vítala nový deň z ktorého som dakedy mával väčšiu radosť.

„Stále si myslíš, že to bol dobrý nápad?"

„Nikdy som nepovedala, že to bol dobrý nápad. Ale nevyhnutný krok k tomu, aby...aby..."

„Chápem." Domyslel som si, čo chcela povedať. Hlavne po našom poslednom rozhovore, po ktorom som sa vyparil preč. Možno keby to neurobím, keby zostanem pri nej a všetko si vysvetlíme... „Rodičia nemajú okolo toho celého poznámky?"

„Skôr sú z jednej strany radi, že ma majú zas pod dozorom."

„Ja sa tým mojim bojím ukázať na oči. Budú sa veľmi hnevať." Darmo som sa na to snažil cestou pripraviť. Nešlo to. Nechcel som ani pomyslieť na sklamanie v maminých očiach keď ma nájde doma. Prvotne sa možno poteší a objíme ma so širokým úsmevom, ale ako náhle jej poviem prečo som doma, nahnevá sa.

„Časom pochopia."

„Alebo mi to budú vyhadzovať na oči celý život." Dopekla kedy sa zo mňa stal takýto pesimista? Prečo som sa na vec nemohol pozerať ako predtým? S hrdo zdvihnutou hlavou v očakávaní len toho najlepšieho? To som skutočne ja. Ten, ktorý verí až do poslednej chvíle, že všetko dopadne dobre. „Každopádne počkám kým pôjdu do práce a doma sa ukážem až potom."

„A kde si teraz?"

„S Corym sa dívame na východ slnka na pláži. Chodili sme sem skoro na dennom poriadku." Kde asi tak mohla byť ona? Niekde v lese s Orionom? Nedivil by som sa, keby si vyjde na rannú prechádzku. U nich bola určite pre ňu príjemná zima. Zamrznuté cesty a sneh pokojne až do polovice lýtok. „Aj ty si vonku, nie?"

„Vyšla som si hore na skaly. Trocha sa síce šmýkalo, ale nič čo by som už predtým mnohokrát nezvládla." Pozrel som na Coryho, ktorý ma však nesledoval vražedným pohľadom, akoby som očakával. Oči upieral do diaľky rovno na červené slnko, ktoré sa pomaličky ťahalo stále vyššie a vyššie. Od oceánu povieval slabý vetrík, ktorý som do pľúc naberal plnými dúškami. Krásne slaný, plný spomienok na všetko čo som tu zažil. Málo toho rozhodne nebolo. „Môžeme si zavolať teda aj večer?"

„Určite áno," odvetil som bez váhania.

„Pošlem ti link na jeden článok, dobre? Mal by si si ho prečítať." S týmito slovami zložila. Skôr, akoby som sa s ňou rozlúčil alebo niečo. Iba mi behom minúty prišla správa aj so spomínaným odkazom na daný článok. Chvíľku som váhal, no napokon som si ho rozklikol a s údivom zistil od koho je. Bol písaný práve ňou. Kanadským levom. Odkedy uverejnila ten príspevok o bipolárnej poruche, nič som od nej nečítal.

Cory mi absolútne nevenoval pozornosť a preto som sa nerušene začítal. Očami som behal po množstve riadkov, kde sa rozpísala o veciach, ktoré som prežíval aj ja. Zlomené srdce a veľké životné zmeny. Písala, aké ťažké bolo nechať za sebou vzťah na ktorom jej veľmi záležalo a ako vnímala návrat domov. Na miesto ktoré tak milovala, ale pritom jej zrazu prišlo ako druh väzenia. Dosť podrobne sa rozpísala o svojich pocitoch voči chlapcovi ktorého opustila a ktorý sa volal...Roderick.

Láska, dúfam, že si nemyslíš, že je to len nejaká náhoda. Chlapec o ktorom som písala v riadkoch vyššie, si práve ty, Roderick. Ty, ten neustále výrečný surfer z prekrásneho ostrova západne od USA. Ten extrovertný idiot, ako som ti raz povedala. Moja podpora, moja prvá pusa a prvá láska, na ktorú sa nezabúda. Jedna z tvojich milovaných vĺn mi bude už naveky zdobiť ľavý prostredník, pričom na tom tvojom kraľuje malý ihličnan, vďaka ktorému si ma budeš pamätať.

Hádam nevadí, že sa identitu Kanadského leva dozvedáš až teraz. Nikdy som si nemyslela, že tento blog bude na niečo skutočne prospešný, ale stalo sa. Povedala som ti prostredníctvom neho najdôležitejšie a najhoršie tajomstvo svojho života. Podarilo sa mi otvoriť ti oči a možno ťa troška postrčiť. Vo viacerých smeroch. Či už čo sa týka začiatku nášho priateľstva, alebo tvojho príchodu za mnou, keď som to potrebovala najviac.

Viem, že máš teraz srdce plné smútku a možno aj hnevu. Dala som ti zbohom, hoci som nechcela. No zjavne to takto malo byť. Divoký oceán akým si ty, potrebuje svoju slobodu. Potrebuje priestor aby sa s každým prílivom o niečo zmenil. A to pri mne možné nebolo. Mňa si zober ako...ako pevninu. Ako niečo, čo je väčšinu času nemenné a pokojné. (Aká irónia, však?)  Pevnina by po oceáne nikdy nemohla chcieť, aby sa kvôli nej vzdal svojej divokosti a nespútanosti. A preto som ti ani ja nechcela v ničom brániť. Viem, ako veľmi miluješ život a ako rád sa smeješ bez akýchkoľvek zábran.

Prvotne som si ani nevšimol, kedy mi po lícach stiekli prvé slzy. Napísala to tak krásne, pravdivo a bolestivo zároveň. Netrúfal som si ani odhadnúť, čo pri písaná tých slov musela cítiť ona. Rovnakú beznádej ako ja? Vedela aký som a čo potrebujem. Ale čo ak som sa bol ochotný kvôli nej zmeniť? Trocha sa upokojiť a viac sa naučiť žiť podľa toho, ako sa bude u nej bipolárna porucha vyvíjať. Viem, žeby som natrafil na taký bod v živote kedy by som sa samého seba pýtal či mi to skutočne stojí za to, ale...bol som presvedčený, že odpoveď by bola kladná. Stálo by to za to. Každá jedna sekunda, ktorú by som strávil po jej boku.

Nie je spravodlivé, ak mladému vtáčikovi niekto pristrihne krídla. Preto chcem aby si aj ty šiel tam, kam ťa srdce v živote bude ťahať. Užívaj si tak, ako keby si ma nikdy nepoznal. Som si istá, že budeš veľmi, veľmi šťastný. A kto vie...tak ako sa vlny oceánu vždy vrátia na pevninu, sa možno ešte niekedy stretneme aj my dvaja. Ako som ti pri našom lúčení povedala, nemusí ísť o koniec. Ale pokojne o nový, lepší začiatok.

„Celý čas to bola ona..." dostal som zo seba. Ako som na to dopekla nemohol prísť? Hlavne po prečítaní článku o jej chorobe? To ako opisovala spôsob svojho obliekania a všetko. Bože ako som mohol byť tak hlúpy? „Som strašný idiot."

„O tom by nemalo cenu sa hádať," poznamenal Cory, pobavene hľadiac ako si utieram slzy. Mohlo mi to byť ale jedno. Konečne do seba zapadla aj posledná časť celej skladačky. Ona mi to netajila schválne. Už keď som jej poslal ten mail sa mohla priznať, že blog patrí jej. Ale neurobila to. Mlčala, aby mi neskôr práve takýmto spôsobom povedala o sebe to, čo nahlas nedokázala. Aj tie jej články čo písala predtým. Či už na tému depresie, alebo úzkostných stavov. Z nich som sa mohol dozvedieť nejaký tie základné informácie, ktoré sa jej priamo týkali.

Keby si to celé uvedomím skôr, mohlo byť všetko natoľko iné. Boli odseky v ktorých sa rozpísala veľmi podrobne. A ak by som si to celé dal do súvisu a pristupoval k nej inak, viac citlivo a pozorne... Celý október a november mohli vyzerať inak. Nenaliehal by som na ňu ak povedala, že nechce byť so mnou. Ja so svojou sprostou hlavou som si stále namýšľal, že to robí schválne aby ma naštvala. Pritom ja som štval ju svojou neodbytnosťou.

Chcel som jej okamžite zavolať aby sme si to celé vysvetlili, ale...nechal som to tak. Zotrel som si slzy a so smiechom sa zvalil do piesku. Cory nado mnou len nechápavo krútil hlavou, zatiaľ čo ja som sa neprestával smiať. Celé to bolo ako zlý vtip. Tragická komédia, kde sme práve my dvaja hrali hlavné postavy. Musel som však uznať, že to urobila múdro. Videl som na nej veľakrát ako sa mi snaží povedať niečo veľmi dôležité. Vždy to však nejako zahovorila. A v tú noc keď som článok čítal, ku mne prehovorila inak. Spôsobom ktorý jej bol bližší ako hovorené slová. A hlavne spôsobom ktorý jej prišiel jednoduchší. Nemusela sa báť, žeby som jej rozprávanie prerušil alebo sa na ňu díval ako na blázna. Dala si načas, pomaly spísala všetko a potom to dala takto verejne na internet čakajúc, kedy na článok narazím ja.

„Chceš aby som večer prišiel a pomohol ti s tvojimi rodičmi?"

„Nie, musím to zvládnuť sám." Nepotrebujem, aby kričali ešte aj na neho. Bohato stačí ak si to odnesiem ja. „Ale zajtra ráno by sme mohli ísť surfovať. Aj s Molly."

„Tá sa ti bez pochýb poteší. Mama posledné dni spomínala, že bola akási náladová. Moc nechcela jesť a stále od seba všetkých odháňala." Presne to isté robila aj mne počas prvých dní. Mnohokrát som od nej dostal zdravým krídlom po hlave, hlavne ak som jej priniesol potravu. „Možno už cítila tvoj príchod a nemohla sa ťa dočkať."

„To by bolo milé." Keď si Cory ľahol vedľa mňa, znova som vybral mobil z vrecka. Pár slov som jej k tomu celému povedať akosi musel.

Fakt skvelá hra, v ktorej si získala asi najvyššie možné skóre. Samozrejme s pomocou mojej hlúpej hlavy, ktorá si nespočítala dve a dve.

Občas som premýšľala, ako si si nemohol dať spojitosti dokopy, ale...

Ale tak to zjavne malo byť. A som za to rád. Ľúbim ťa.

Aj ja teba.

Všetky zvyšky noci sa nad našimi hlavami úplne vytratili. A pomaly ustupovali aj žiarivé farby. Ostrov sa pomaličky prebúdzal do nového dňa, čoho som bol konečne súčasťou aj ja sám. Bol som doma. Po dlhej dobe konečne doma s pocitom, že sa preč nechystám.

***

V priebehu dňa som si pomaly vybalili veci, volal som ešte raz s Clarou a potom som sa posadil von na terasu. Krásne slnečné počasie sa stratilo pomerne rýchlo a odvtedy nebol zahaľovali ťažké chumáče tmavých mračien. V podstate som potichučky počítal kedy sa konečne rozprší. Pomaly sa zvečerievalo a to smerovalo k jednej jedinej veci. Rodičia čoskoro prídu domov. Myslel som, že im niečo urobím na večeru a tak...ale ja som do kuchyne nikdy nepatril. Zvládol som len úplné základy, aby som prežil ak neboli doma. Inak som sa okolo sporáku činiť nedokázal.

Chcel som si aspoň zbežne pripraviť čo poviem rodičom. K čomu by ale bolo, ak by som rapotal naučenú básničku? Aj tak som bol v šoku, keď zboku pri dome konečne zastalo auto. S najväčšou pravdepodobnosťou by som aj tak všetko zabudol. Preto som len pevne zovrel ruky v päsť a so splašene bijúcim srdcom sa postavil. Zhlboka som sa nadýchol o niečo chladnejšieho vzduchu a vykúzlil úsmev na tvári práve vo chvíli, kedy sa mi obaja ruka v ruke objavili v zornom poli. Mame skoro vypadla taška plná nákupu, pričom otec sa začal smiať.

„Prekvapení?" opýtal som sa ako prikovaný k miestu kde som zastal. Nedokázal som urobiť ani krok navyše, aby som ich poprípade objal. Mama však celá šťastná prenechala nákup otcovi, vybehla tých pár schodíkov a hodila sa mi okolo krku. Ako mi len bolo ľúto, že táto náladu ju čoskoro prejde. „Mami, asi ma zaškrtíš."

„Presne to by si si aj zaslúžil."

„Čo?" opýtal som sa nechápavo. Keď sa však odo mňa odtiahla a pohladila ma po líci, pochopil som aj bez slov. Vedela to. Vedela, že nie som doma len na pár dní. „Odkiaľ to vieš?"

„Tvoj najlepší kamarát sa akosi chtiac-nechtiac preriekol." Obaja sa zasmiali, ako som prevrátil očami. Mohlo mi napadnúť, že Cory niečo urobí. Keď ma tu ráno nechával, bol som ako klbko nervov ktoré dostane behom piatich minút aspoň tri infarkty. V podstate stále som sa tak cítil, ale pomaly to prechádzalo. Hlavne keď si ma k sebe mama pevne privinula, ako keby som bol stále malý chlapec. „Hnevám sa, ty dobre vieš, že sa veľmi aleže veľmi hnevám. No som na druhej strane rada, že ťa mám zas doma. Myslela som, že žiť len s tvojim otcom bude rovnaké ako pred tvojim narodením."

„Tak vieš, dvadsať rokov je dvadsať rokov."

„Na svoju obranu musím povedať, že ja som navrhol aby sme využili súkromie a urobili si ešte jedno dieťa," povedal zrazu otec, pokladajúc nákup do kresla kde som ešte pred chvíľou sedel ja. „No môj nápad neprešiel." Ľútostivo ma pritom pobúchal po chrbte ako to robieval, keď som bol ešte malý a niečo sa mi nepodarilo. Bola to taká jeho forma útechy, ktorú som si ale veľmi cenil.

„Nemyslím si, že to čo vy dvaja potrebujete je dieťa. Čo keby sme si kúpili psa?" Vždy som chcel psa. Odkedy som si len spomínal. Naši ale boli neustále proti, hoci som nikdy nechápal prečo. „Nikdy ste mi ho nedovolili."

„A nedovolíme ani teraz. Za ukončenie vysokej bez nášho vedomia sa pes nekoná!" zahriakla ma mama o poznanie nahnevanejšie. Ja som sa však na ňu vrelo usmial a aspoň troška si ju zas naklonil na svoju stranu pusou na líce. „Niečo navarím a pri jedle nám môžeš pekne porozprávať o svojich dôvodoch. A prosím, žiadne klamstvo synček."

„Neboj sa," ubezpečil som ju. „Poviem vám všetko." Len možno nie dnes večer. Časom, keď sa to utrasie v hlave aj mne samému. Lebo hoci som po našich dnešných telefonátoch a správach bol o máličko pokojnejší, stále to veľmi bolelo. Tá neprekonateľná diaľka medzi nami, ktorá nikdy nastať nemala.

***

„A potom, že si bola posledné dni náladová...mne sa to tak nezdá," povedal som Molly sladko pričom jej hlava sa už klasicky obtierala o moju dlaň. „Si stále moje dobré dievčatko." Pár vĺn som už mal za sebou. Vstal som pri východe slnka, za päť minút sa obliekol, umyl si zuby a bežal som na pláž. Síce som bol prvotne sám, ale Cory sa čoskoro objavil tiež. Najlepšie bolo, že okrem nás nebolo vo vode nikoho iného. Až na jeho stálych obyvateľov samozrejme.

Zdolali sme teda pár vĺn a potom spolu zašli sem. Dnes malo byť pekne celý deň a preto som nechcel aby bola Molly tu zatvorená. So mnou na pláži a vo vode jej bude bez pochýb lepšie. Včerajší večer napokon nebol tak zlý, ako som čakal. Naši nekričali a neboli na mňa priveľmi prísni, ak som niečo zamlčal. Vysvetlil som im, že zostávať by nemalo cenu, že by to boli len zbytočne vyhodené peniaze a, že...no, že sme sa s Clarou rozišli. Do detailov som ale pre teraz nezašiel.

„Krásavica moja, keby si vedela ako veľmi si mi chýbala." Počas niektorej noci na psychiatrii som o nej hovoril Clare. Vravel som jej, že keď príde, určite ich zoznámim. No to sa teraz zdalo skoro ako niečo nemožné. Síce mi sľúbila, že cez leto príde, akosi som v to nedúfal. Nie po tom, čo som si jej slová z blogu prečítal v noci ešte raz. „Ale už budeme spolu. Každý jeden deň."

„Môžem vám na rande robiť doprovod?" opýtal sa Cory so smiechom, stepujúc mi za chrbtom.

„Ty? Kedykoľvek." S úsmevom sa za ním obzrel a konečne...konečne som v ňom videl toho chlapca ktorého som tu v septembri nechával. Úprimne sa tešil z toho, že som späť. A ja...ja som sa tešil tiež. Toto je môj domov. Miesto, kde chcem prežiť svoj život.