-Clara-

Cesta bola tak pekelne dlhá. Hádam dlhšia ako kedykoľvek predtým. Zjavne za to ale mohli moje neutíchajúce myšlienky nad všetkým, čo som nechala za sebou. Keď sme sa pohýnali spred internátu, bolo mi neskutočne ťažko. Skoro som sa rozplakala, ale nejakým zázrakom plač ustúpil. Problém ale nastal potom, už nejako po prvej polhodine jazdy. Nedokázala som obsedieť na jednom mieste. Nervózne som klepala pravou nohou a komentovala každučký detail, ktorý moje oči zachytili. Bolo to proste utrpenie. Mala som toľko energie, žeby som najradšej vystúpila a bežala celú cestu až domov.

Museli sme si teda urobiť pomerne veľa zastávok, ktoré trvali aj dobrých tridsať minút. Vždy som sa aspoň päťkrát prešla okolo celej čerpacej stanice, kde sme zastavili, niečo som zjedla a vypila aspoň pol litra vody. Myslela som, že to pomôže. Pomohlo, ale jedine k tomu, že sa mi bolo na vracanie a stále som potrebovala na záchod.

Keď sme ale dorazili domov a autá zastali pred našim domom, ja som sa do vystupovania nehrnula. Oriona som dala pánovi Morissonovi a zostala na mieste spolujazdca. Všetci traja sa ma pokúšali presvedčiť, aby som šla do domu, ale akosi to nešlo. Nemohla som sa zrazu ani pohnúť. Iba som pozerala pred seba na našu ulicu a stále klepala pravou nohou. Absolútne som nechápala, čo sa to zrazu deje. Natoľko som chcela prísť domov, tak čo sa zrazu stalo? Prečo ma náš dom doslova odradzoval? Okrem posledných mesiacov som tu predsa prežila celý svoj život.

V podstate som očakávala to, čo napokon aj nastalo. Že niekto stratí nervy a príde sa mi prosiť, aby som už vystúpila a šla dnu. Akurát keď sa na dome otvorili dvere, čakala som v nich skôr otca. Nie mamu, navyše s tanierom v ruke. Pozorne som ju sledovala ako obišla auto, otvorila dvere a sadla si za volant. S úsmevom, na ktorý ale podľa mňa dôvod nemala, mi pritom podala tanier plný zapekaných cestovín s kopou syra.

„Včera ráno som vstala už o piatej, aby sme mali dnes čo jesť, keď prídeme domov," povedala, stále mi núkajúc tanier. No ja som váhala ešte aj v tomto. A pritom som mamine jedlá zbožňovala. „Musíš byť hladná, sedíš tu už pomaly tri hodiny." Pravou rukou ma pohladila po vlasoch a tanier mi napokon položila na stehná. Pravou rukou som ho pridržala, aby sa nezošmykol alebo niečo, ale nevidela som to tak, že ho aj vyprázdnim.

„Nehnevaj sa, že robím takéto scény, ale...ja neviem...neviem čo je to so mnou. Nedokážem len tak vystúpiť a ísť dnu."

„Miláčik..." S povzdychom ma pobozkala na líce, stále ma hladiac po vlasoch. Škoda, že to nemalo ako pomôcť. „Chýba ti Roderick, že?"

„Veľmi." Nedokázala som si ani predstaviť, čo asi teraz robí. Alebo som si to skôr nechcela predstaviť. Nie, ak by sa mi v hlave ustálila spomienka na chvíle, kedy kvôli mne plakal. Nechcela som opäť vidieť jeho slzami podliate oči a tú neskutočnú beznádej na jeho tvári. „Rozchody sú vraj ťažké samé o sebe. Nieto ešte, keď sa musíš rozísť s niekým, do koho si stále šialene zaľúbená a kto je zaľúbený do teba."

„Prečo si to riešila takto radikálne?" Chcela som proste myknúť plecami, aby som tým debatu ukončila. Ale to by nebolo predsa len správne. Za všetko čo rodičia urobili, som im dlhovala vysvetlenie. Ak aj nie celkové, aspoň pár slov aby plne pochopili prečo som teraz tu.

„Najlepšie viem, čo mi moja choroba vzala. V čom ma obmedzuje na dennom poriadku a ako ma núti pozerať sa na svet. Nechcela som byť pre Rodericka to, čím je pre mňa bipolárna porucha. To niečo, čo mu nedovolí byť tým, kým skutočne je. Mami, ten chlapec miluje život viac ako ktokoľvek koho som doteraz spoznala. Jemu sa ústa nezavrú skoro celý deň, smeje sa na každej maličkosti a poslednú dobu...poslednú dobu sa to proste stratilo. Odkedy sme sa vrátili do školy, sa sústredil len na mňa a priveľmi sa správal tak, aby niečím nenarušil moju bublinu depresívnych myšlienok."

„Myslím, že ťa chápem. Nezniesla si pomyslenie na to, žeby tvoje problémy nezasahovali len do tvojho, ale aj do jeho života."

„Áno." Bolo to tak hrozne hlúpe. Ale iné riešenie zjavne neexistovalo. Ja som si nemohla povedať, že mi zrazu nič nebude, aby si on naďalej v pohode užíval deň. Tak to bohužiaľ nefunguje. „Takto nás ale trápim oboch zjavne oveľa viac."

„Mala si tomu možno dať viac času. Obaja ste ešte takí mladí a po prvé sa staviate niečomu tak náročnému, ako je skutočné budovanie vzťahu. Možno si mu mala dať viac času, aby si zvykol, aby prišiel na to čo si môže dovoliť a čo nie."

„Prosím nehovor tak, lebo ja sa v noci skutočne chytím a pôjdem späť." Tak veľmi som sa takýmto myšlienkam bránila. Odmietala som priznať, že som sa možno unáhlila v celej záležitosti. Keby mu dám čas, keby počkám ešte mesiac alebo dva, zvládli by sme to? Dokázali by sme zostať spolu a naučiť sa, čo ten druhý chce a potrebuje?

Nie, nemohla som sa na to pozerať takto. On by pri mne šťastný nikdy nebol. Raz by mu došlo, čoho sa musel kvôli mne vzdať a čo mu skutočne chýba. A potom by to bolelo o to viac. Takto sme spolu nezažili toľko vecí, aby sa nám pomaly nepodarilo zabudnúť. Nie úplne, ale aspoň natoľko, aby sme sa netrápili. Keby to ťaháme dlhšie a potom prídeme k záveru, že to nemá zmysel, trápili by sme sa oveľa viac. Investovali by sme čas do niečoho, čo nikdy budúcnosť nemalo.

„Časom to prebolí," povedala som nakoniec, aby som debatu ukončila. Radšej som vzala do rúk tanier a prijala vidličku. Cestoviny voňali skvele a nechcela som ju sklamať, že si z nich po tak dlhej dobe nedám. Hladná som koniec koncov ani nebola.

Ale cenila som si, že mama tu zostala, kým som jedla. Aspoň jej prítomnosť odvádzala moje myšlienky o troška iným smerom. Nie práve lepším, ale... Veľmi som sa jej chcela opýtať, ako sa na celú vec s Andym pozerá teraz s odstupom času. Stále som videla, že je nešťastná a nesmeje sa tak, ako zvykla. A to isté aj u otca. Nebýval taký tichý a utiahnutý. Nie pri mne.

„Zvládali ste to tu len sami dvaja?" opýtala som sa nakoniec váhavo. Nepozrela som však pri tých slovách na mamu. To by zjavne priveľmi bolelo.

„Stále som si nezvykla, že je dom teraz celý náš. Už nemám koho ráno budiť do školy, nemám komu popriať pevné nervy s učiteľmi a koho chváliť, ak donesie dobrú známku. Je to zvláštne." Čo by asi povedala, keby jej rozpoviem o Neilovi? Veľmi by sa na mňa hnevala, to bez debaty. Kričala by, že nie som o nič lepšia ako ten, čo jej zabil syna. A mala by pravdu. Môj podiel viny zostával stále rovnaký. Len som sa s tým akosi už naučila žiť. Zatiaľ čo Andrew a Neil boli mŕtvi, ja som z celej záležitosti vyviazla najlepšie. Akoby úplne bez trestu.

„Sklamala som ťa svojim rozhodnutím odísť zo školy?" Až teraz som sa odvážila pozrieť jej do tváre, hoci som sa desila kladnej odpovede. Zabolí, ak vám rodičia povedia, že sa vo vás a vašich rozhodnutiach sklamali.

„Nie," odvetila bez váhania, pričom sa na mňa vrele usmiala. „To, že si sa vôbec do školy dostala, som brala ako zázrak. Nevyšlo to podľa tvojich predstáv, ale to nie je najdôležitejšie. Oveľa viac mi záleží na tom, že si živá a zdravá."

„Veľmi ma mrzí, že som to vtedy na vás tak vybalila. No mala som...mala som pocit, že ak to nepoviem, nepochopíte nakoľko vážne myslím svoje slová. A nechcela som, aby ste ma presviedčali nech ešte zostanem." Mala som to však povedať citlivejšie. Ako by som sa cítila na ich mieste? Ani nie pred dvoma mesiacmi im zomrel syn a ja im úplne zbežne poviem, že som sa skoro zabila? Načo som pre Boha myslela? Kde som mala rozum? Nikdy som predsa nechcela, aby sa kvôli mne trápili aj keď mi bolo jasné, že bez toho to nie je. Myslíte si, že som sa im za všetko čo sa zo mňa stalo neospravedlňovala? Robila som to priveľmi často. Keď bolo najhoršie, opakovala som to aj niekoľkokrát za deň. Len aby som im pripomenula, že ja som si nič z tohto dobrovoľne nevybrala.

„Vždy sme po tebe s ockom chceli, aby si k nám bola úprimná. Aby si nič nezamlčala a podelila sa s nami so všetkým zlým aj dobrým."

„Ja viem, ale..."

„Nie, nie je žiadne ale, Clara." Nechápavo som pokývala hlavou, ale mama si s nejakými slovami dala načas. Radšej mi opatrne vzala tvár do dlaní a pobozkala ma na čelo. Tuho som pritom privrela oči, potláčajúc najrôznejšie spomienky. Plne mi však v tej chvíli došlo, nakoľko mi s otcom v Oregone chýbali. Vďaka chlapcom a hlavne Brooke som to priveľmi nevnímala, ale teraz ma to udrelo priamo do tváre. Zimné aj jesenné prázdniny boli také, aké boli a už som si úprimne ani poriadne nespínala, kedy sme sa s mamou takto dôverne porozprávali. „My od teba nečakáme, že budeš hýbať celým svetom, alebo ja neviem čo. Nechceme aby si to robila. My od teba žiadame len toľko, aby si držala pokope svoj vlastný svet. A aby si tak robila dostatočne dlho, nech si potom môžeš povedať, že si toho prežila veľa a bola si šťastná."

„Bodaj by to bolo také ľahké." Čo počas dní, keď nechcem a nevládzem držať svoj svet pokope? Keď sa mi rozpadá priamo pred očami a ja sa neunúvam urobiť ani ten najmenší pohyb, aby som ho nejako zachránila. Takýchto dní je veľmi veľa a posledné týždne nimi boli doslova prepchaté. Nemalo mi na čom záležať, hoci teraz som si plne uvedomovala, čo všetko dobré okolo seba mám a mala som aj vtedy.

Pomaly som dojedla, no obe sme už mlčali. Nemala som čo viac povedať a mama to zjavne vycítila. Videla, ako nasilu do seba tlačím aj to jedlo. Ale zjedla som ho a trvalo mi to len nejakých dvadsať minút. Potom som však ešte potrebovala pár minút, aby som sa skutočne odhodlala vojsť do domu, ktorý na mňa pôsobil ako strašiak. Ako miesto, kam by som už nikdy nemala vstúpiť. Mojimi stretnutiami s Vranou som zradila svoju rodinu. Podkopla som jej nohy v tom najviac bolestivom období. A necítila som ohľadne toho takú vinu, akú by som mala. Skôr mi to bolo jedno. Jedno preto, že ja som z toho vyťažila niečo dobré.

No vošla som. Zhlboka som sa nadýchla vône domova, ktorá mi ale bola taká cudzia. Orion ku mne hneď dobehol, ale trvalo mu to dlhšie, ako keby beží len od mojej postele na internáte. Nikde som okolo seba nevidela veci Brooke, ktoré by mala pohodené na posteli a nepočula som, ako mi zas hovorí, že musí písať dlhočiznú domácu úlohu zo španielčiny. Necítila som tu jej sladký parfum a nemohla som počítať s tým, že si so mnou dnes pozrie nejaký film a budeme pritom jesť zmrzlinu.

V obývačke som uvidela otca s pánom Morissonom, ale nešla som k nim. Práve tam mi povedali, čo sa stalo s mojim bratom. Prečo by som tam chcela ísť? Iba som im kývla hlavou, zohla sa po Oriona a pomaly vyšla do izby. Ani som sa pri dverách nevyzula a nezavesila som si kabát. Iba som bezducho kládla nohu za nohou, akoby ma na vrchole schodiska a za dverami mojej izby čakalo neviem čo. Pritom tam okrem samoty nebolo absolútne nič. Keď som razom mala celú izbu iba pre seba, prišlo mi hrozne smutno. Až tak, že som vytiahla mobil z vrecka a vytočila číslo na Brooke.

„Ahoj, čo sa deje takto neskoro?" Bolo pomaly jedenásť. Možno som ju nemala rušiť, ale keď mne sa tak cnelo už teraz. „Už si doma?"

„Je to tu hrozne zvláštne. Akoby to nebol náš dom a moja izba...bez teba je príšerne prázdna." Prečo som to akože robila? Prečo som jej tu teraz nariekala do mobilu? Ja sama som si toto vybrala. Povedala som, že mi bude doma lepšie a krkolomne som sa držala toho názoru, presvedčila som rodičov aby ma odhlásili zo školy... Prečo som si za tým zrazu nedokázala stáť? „Som strašne zmätená. Prišli sme už pred niekoľkými hodinami a doteraz som sedela v aute."

„Ach jaj," hlesla nešťastne. Kto vie, či nebol práve vedľa nej Austin. „Rada by som ti nejako pomohla, ale asi nemám ako. Viem ti povedať len toľko, že si daj poriadnu dávku zmrzliny, osprchuj sa a choď do postele. Iné asi nepomôže."

„Pochybujem, že naši majú uprostred zimy v mrazničke zmrzlinu." Ale pozrieť som sa mohla. Keby nejakú nájdem, potešila by som sa.

„Tak si daj čokoládu. Čokoľvek sladké na upokojenie nervov." U mňa nehrozilo, že ak zjem viac sladkého tak mi cukor nedovolí zaspať. Skôr naopak. „Ale nebuď nasilu hore. Zbytočne by si len rozmýšľala a to nepotrebuješ."

„Je Austin pri tebe?" opýtala som sa pre zmenu témy.

„Mali sme si pozrieť nejaký film, ale už dve hodiny spí ako zabitý." Slabučko som sa pousmiala a konečne si skopla topánky z nôh. Kabát som si prevesila cez stoličku, ako som bola väčšinou z internátu zvyknutá a pomohla Orionovi hore na posteľ. Tá bola zrazu natoľko väčšia. Nemuseli by sme sa na nej s Roderickom natoľko tlačiť, ale obaja by sme mali svoje pohodlie. „A pritom dnes nebol ani tak dlho v práci."

„On podľa mňa pracuje viac mimo pracovnú dobu, ako počas nej." Nie, žeby to bola zlá vec. Ale občas to už skutočne preháňal a potom dospával zameškané keby len našiel chvíľu čas. „Dávaj mi tam na neho veľký pozor. Odkedy mal tú nehodu...stále sa o neho strachujem a myslím len na to najhoršie."

„Dohliadnem naňho, nemusíš sa báť. Uvidíš ho zas v jednom kuse a obrovským úsmevom na tvári."

„Vďaka tebe." Nedokázala si podľa mňa ani predstaviť, nakoľko som sa im dvom tešila. Videla som ich spolu len párkrát, ale to mi dokonale stačilo. A hlavne predvčerom, kde spali v jednej posteli. Za posledné týždne to bol určite ten najkrajší a najhrejivejší pocit. Vedieť, že ľudia na ktorých mi natoľko záleží sa našli a majú sa spolu dobre. „Prepáč, že som ťa vyrušila takto neskoro."

„Povedala som ti predsa, aby si volala keď potrebuješ. Ak to bude o tretej v noci, volaj o tretej v noci. Hlavne sa s ničím vážnym netráp osamote, jasné."

„Ďakujem, Brooke."

„Ja ďakujem tebe. Za veľmi veľa." Mohla som položiť s úsmevom a o niečo pokojnejšia. Stačilo na chvíľu počuť jej has aby som sa uistila, že je stále medzi nami všetko v poriadku. No stále mi bolo smutno v prázdnej izbe. Chcela som tu spoločnosť. Ale zas nie len tak hocijakú. Veľmi špecifickú.

Po zmrzlinu som napokon nešla. Nechcela som sa nikomu v dome ukazovať na oči. Radšej som si vyhrabala nejaké pyžamo a bezducho prešla popri škatuli s knihami do kúpeľne. Orion ma nasledoval a ja som akosi nemala energiu vyháňať ho. Ak si povedal, že tu mu bude najlepšie, tak prosím. Aj tak si len ľahol na chlpatý koberček pred umývadlom a pozeral na dvere, akoby mal cez ne prejsť pokojne samotný prezident. Mňa by však nevyrušil ani ten. Keď som na seba pustila prúd poriadne teplej vody, prestalo existovať všetko ostatné. Nechala som teplú paru zahaliť všetky moje ťažkosti a vychutnávala som si jedine maličké kvapky vody, ako mi tekajú po pokožke.

Umyla som si vlasy a potom sa zdržala ešte dobrých desať minút. Nemala som sa kam ponáhľať. Orion si stále spokojne vylihoval na koberčeku a veselo vyplazoval jazyk na dvere. Pomaličky som sa poutierala mäkkou krémovou osuškou, ktorá voňala tak povedome. Ako domov, ktorý som opustila len prednedávnom. Pozerala som sa pritom na seba do zrkadla, kde som ku podivu nevidela to, čo skoro stále. Nehnevala som sa na dievča, ktoré som tam videla. Ale nebola som na seba ani hrdá. Bolo to niečo medzi. Taký ten pocit, že som urobila ďalší dôležitý krok, ktorý ma postupne niekam posunie. Zatiaľ som však netušila kam, bola som zmätená ale trocha aj šťastná.

„Ak chceš, môžeš spať dnes so mnou v posteli," povedala som Orionovi. Vlasy som si sušiť nechcela. Iba som si ich poriadne poutierala, rozčesala a potom dala do drdolu. „Aby ani jednému z nás nebolo smutno." Akoby presne vedel, o čom hovorím. Postavil sa na zadné a prednými labkami sa mi zaprel do nôh, aby som ho zodvihla. A ja som to s úsmevom urobila. Pobozkala som ho medzi ušká a hoci bolo ťažké s vyčistiť zuby s ním na rukách, zvládla som to.

Troška som možno dúfala, že sa Roderick ozve. Ak pre nič iné, tak pre to, že nevie spať. No nečakala ma od neho ani správa a ani neprijatý hovor. Dobrú noc mi zaželal iba Maxim, ktorému som odpísala s naozaj úprimným úsmevom. Chvíľku som ešte počúvala, ako sa naši dole rozprávajú, ale napokon som zaspala skôr, než by som si bola myslela.

***

„Keď sa roztopí sneh prídeme pešo. Počul som, že po Grassi Lakes Trial sa to dá v pohode zvládnuť."

„Ako ľahká turistika?"

„Povedzme. Skoro dvojhodinová, ale musíš počítať s troška väčším stúpaním už pomaly pri konci." S úškrnom som na neho pozrela z veľkého kameňa, na ktorom som postávala už dobrých desať minút. No tohto pohľadu som sa nedokázala nabažiť. Veľmi dávno som tu už nebola. Ešte niekedy v dobe, keď dvojičky chodili na strednú a tomu je už pár rokov. A pritom nádherné jazero Whiteman's pond ani nebolo tak ďaleko od nášho domu. Vyše dvoch hodín chôdze, čo by pre mňa nemal byť žiadny problém, keďže som bola na pešiu chôdzu zvyknutá. „Ale som si istý, žeby si neľutovala."

„Neľutujem ani to, že sme prišli teraz. Je to niečo neskutočné." Posledné dni musela byť poriadna zima, lebo celý povrch jazera pokrývala tenký vrstva ľadu. Človeka by zjavne neudržal, ale to mi nemalo prečo vadiť. Hlavne ak bol ľad na niekoľkých miestach popraskaný a po vodnej hladine plávali tenké kryhy krásnej bielej farby. V podstate celkový výhľad na kúsok z Bow Valley Corridor bol ako zo sna. Krajina naokolo sa skrývala pod hrubou vrstvou snehu a mrazivý vzduch poriadne štípal. Ale to okrem nás neodradilo ani niekoľko iných ľudí. S nadšením si fotili túto zimnú rozprávku.

Uplynulé dva dni som strávila výhradne v posteli. Zašla som akurát tak do kúpeľne, alebo sa dole najesť. Otec s nadšením nosil von Oriona, čiže som mala v tomto smere o starosť menej. Veľa som s našimi nehovorila, ale nedalo by sa povedať, žeby za to na mňa vyslovene hnevali. Tolerovali, že nie som pripravená. Nechodili ale preto okolo mňa po špičkách. Skutočne sa obaja snažili aby to vyzeralo, že sa nikdy nič nestalo. Akoby odjakživa mali len tri deti a ja som zostala s nimi doma, zatiaľ čo dvojičky odišli do sveta. Samozrejme, že to bolo ťažké a možno troška sebecké, ale čo sme mali robiť? Museli sme sa snažiť vrátiť k životu, aký sme poznali predtým.

„Možno budem musieť odísť už zajtra," povedal zrazu pán Morisson. Nečakala som, že podobnú tému vytiahne len tak. „Práca nepustí tak, ako som si prvotne myslel."

„Jasné, ja to chápem." Nemala som absolútne žiadne právo držať ho tu. Nežil len z toho, čo mu platili moji rodičia a tým pádom sa nemohol venovať len mne. Beztak toho pre mňa robil neustále oveľa viac, ako pre iných svojich pacientov. „Niečo vážne?" Prehrabla som si vlasy a zhlboka nabrala riadne chladný vzduch do pľúc, až ma z toho zaštípal nos. Bol to ale príjemný pocit. Plný slobody a nespútanosti. Hlavne asi aj z dôvodu, že som tu stále postávala v bledomodrých rifliach a bielej mikine, pod béžovým kabátom. Okolo krku ma pritom hrial žiarivo žltý šál, ktorý krásne ladil s mojimi vysokými šnurovacími topánkami v podobnej farbe. Niečo medzi horčicovou a takou jemne hnedou. Keď som ich ráno uvidela v šatníku, seriózne som si nedokázala spomenúť, kedy som ich mala naposledy obuté.

„To budem vedieť zjavne zhodnotiť až keď sa vrátim."

„Čo teda bude so mnou?" Vystrela som k nemu ruku, aby mi pomohol zísť dole z kameňa. Nechcela som tu spadnúť pred ľuďmi a rozbiť si ústa. „Nehovorili sme na tú tému."

„Našiel som len jedno riešenie, ale ani to sa mi nezdá moc dobré." Zvedavo som nadvihla obočie, sotva som pevne dopadla na zem vedľa neho. „V Calgary pôsobí môj spolužiak z vysokej, včera som s ním telefonoval. Má toho veľa a tebe by sa zjavne venovať nedokázal, ale jeho syn nedávno dokončil školu. Tiež je vyštudovaný psychiater, chodil na rovnakú školu ako ja."

„To nebude fungovať," namietla som okamžite.

„Tiež si myslím. Chlapec je priveľmi mladý a hlavne nemá skoro žiadne skúsenosti. Viem, že ak by každý premýšľal takto, ani ja by som sa nikdy neuchytil v tomto smere, ale...teba mu do rúk nemôžem zveriť." Nechcela som iného psychiatra. Ani keď som chodila k Jennifer to nebolo rovnaké, dokonca ani podobné ako s pánom Morissonom. Jemu som proste dokázala odjakživa povedať úplne všetko, čo som potrebovala. Desilo ma, žeby som mala niekomu inému natoľko veriť. To...to proste nešlo.

„Nebudem schopná niekomu veriť natoľko, ako vám."

„To je mi jasné zlatíčko." Krásne sa usmial, pričom ale jeho oči nespočívali na mne. Hľadel niekam do diaľky na prekrásnu prírodu. Na hory, ktoré toto miesto objímali, na zamrznutú hladinu a nánosy snehu tlačiace sa medzi hrubými kmeňmi ihličnanov. „Pozriem sa ti ešte po niekom, ale zatiaľ to urobíme nasledovne. Budeme si pekne každý večer volať, minimálne tridsať minút. Ak mi nezdvihneš alebo budem mať pocit, že mi niečo tajíš, volám tvojim rodičom a tí si to s tebou už vybavia. A čo sa liekov týka, to vybavím aby si nemala problémy hoci nebudeš mať pri sebe originálny papier vypísaný mojou rukou."

„Myslíte si, že to bude fungovať?"

„Máme snáď na výber?" Pokývala som hlavou. Zostávalo len veriť, že to zvládneme práve takto. Veľa bude zjavne záležať hlavne odo mňa. Aj keď sa na to nebudem cítiť, budem nútená s ním hovoriť. A hlavne hovoriť pravdu. Nerada, naozaj nerada by som sa dostala do stavu v akom som bola prednedávnom.

Nechcela som aby sme už išli. Bola zima, ale nie taká aby som si na ňu sťažovala. Asi preto sme si dávali načas. Pán Morisson videl, že mi to tu robí dobre. S veľmi spokojným pocitom som sa dívala na prírodu okolo nás. Veľmi mi to tu chýbalo a bála som sa, že svoju rodnú krajinu už nikdy neuvidím. Tvrdila som sama sebe, že som s tým zmierená ale pravda bola predsa inde. Nevýslovne som svoj domov milovala a keď som sa teraz mohla prechádzať po miestach tak krásnych ako toto tu...

A síce len s mobilom, ale urobila som niekoľko fotiek. Stále som bola v nálade, aby som písala na blog, čiže večer zjavne dám dokopy krátky článok o dnešnom výlete. A rovno pošlem Roderickovi link na článok, v ktorom som sa k nemu prihovorila. Nech si prečíta čím skôr a pochopí, že som to bola celý ten čas ja. Že som mu o sebe tým spôsobom prezrádzala mnoho maličkostí, ktoré si však on do jedného veľkého obrazu nikdy nespojil.

„Nebol som tu odvtedy, ako Jenny ochorela. Spomínam si, že deň predtým ako nám volali z nemocnice aj s výsledkami, sme boli práve tu. Slnko celý čas šialene pražilo a turistami sa to tu len tak hemžilo." Skoro nikdy som netušila, čo mu v takejto chvíli odpovedať. Tešilo ma, že mi verí natoľko aby hovoril o tak osobnej veci, ale nemala som ho ako utíšiť. Nech by som povedala hocičo, jemu by to dcéru nevrátilo. „Stále sa mi akosi nechce veriť, ako dávno to bolo."

Namiesto zbytočných slov som ho len objala. To bolo z mojej strany maximum. Rada by som mu nejako pomohla, ale ako? Bolo na ňom, aby sa s tým celým zmieril. Rovnako ako bolo na nás, aby sme sa zmierili s Andyho smrťou. Niekto proste potrebuje trúchliť dlhšie a to je v absolútnom poriadku. Či ten proces spamätávania sa trvá mesiac alebo rok, dôležité je aby na jeho konci človek opäť dokázal žiť a netrápiť sa nad nezmeniteľným.

***

S pánom Morissonom sa mi lúčilo dosť ťažko. Dlho sme sa pred jeho autom objímali a sľubovali si, že bude všetko v poriadku a my to zvládneme. Možno sme klamali samých seba, ale iná možnosť neexistovala. No dúfala som, že to prebehne bez sĺz. To sa však nepodarilo. Plakala som a plakala som tak veľmi, až som si myslela, že ani neodíde kvôli tomu. Podarilo sa mi však dať dokopy, aby som mu dôstojne ešte raz poďakovala za všetko a potom mu zamávala aj s Orionom na rukách. Ťažko som sa vyrovnávala s faktom, že ma opustil ďalší veľmi dôležitý človek, no mohla som si za to sama. Ja som si toto vybrala. Chcela som byť doma, tak som si musela znova zvyknúť na samotu.

Rodičia odišli ráno do práce a tým pádom bol celý dom len môj. Mohla som si robiť čo sa mi len zachcelo. Chvíľu sme sa s Orionom naháňali, ale potom som skoro zhodila mame vázu, takže sme radšej prestali. Zašla som hore, napísala som Brooke, s ťažkým srdcom aj Roderickovi a potom...potom mi napadla hrozne nečakaná myšlienka. Na niečo, čo mi zas len hnalo slzy do očí. Sen, v ktorom sme sa s Neilom rozprávali o tom, že klavír u nás doma by potreboval oprášiť. Nezdalo sa mi, žeby sa ho rodičia zbavili takže musel stále zapadať prachom dole v pivnici. Nechodila som tam rada, ako malá som sa toho miesta neskutočne desila, ale teraz ma tam istá zvedavosť nezastaviteľne ťahala.

Natoľko, že som o niekoľko minút opatrne schádzala dole schodmi. Na drsnej stene som nahmatala vypínač a naplnila tak pivnicu jasne bielym svetlom. Ako vždy, vládol tam podľa otca organizovaný chaos. Ale vážne, našli by ste tam veci, nad ktorými by ste len krútili hlavami. Orion ma nesmelo sledoval po starých vŕzgajúcich schodoch, až kým sme neprišli dole. Bolo tam veľmi chladno, až som začala ľutovať, že som si nevzala bundu.

Chvíľu som sa obšmietala okolo všetkého možného a spomínala. Našla som sánky, z ktorých sa raz Austin poriadne vykotil, Claire tam mala snowboard na ktorom si zlomila zápästie a našla som dokonca škatuľu v ktorej sa povaľovali moje staré bábiky a niektorí plyšáci. Niekoľko z nich ešte stále trónilo v mojej izbe a ten zvyšok skončil tu. Zároveň som však v rohu našla aj predmet ktorý ma sem v prvom rade doviedol. Starý drevený klavír, na ktorom otec hrával keď som bola malá. A potom som na ňom hrávala aj ja. Hodiny som strávila tu dole a mučila všetkých v dome mojou prvotnou nešikovnosťou. Učila som sa však rýchlo a v priebehu niekoľkých mesiacov už bola radosť ma počúvať.

Plachtou ktorou boli prikryté akési staré stoličky som zotrela prach z veka, pod ktorým sa ukrývali klávesy. Orion si zjavne tiež našiel svoju zábavku, lebo na niečo štekal a vrčal, no nebehal mi okolo nôh, ako keby bol vystrašený. Ja som sa tým pádom mohla sústrediť jedine na klavír. Na spomienky, ktoré sa k nemu viazali. A na deň, od ktorého som k nemu už viac neprišla. Sedem prekliatych rokoch som sa ho ani nedotkla v domnienke, žeby som si tým rezala do už zahojenej rany. No nebola to pravda. A došlo mi to až teraz. Keď som si pritiahla jednu zo starých stoličiek a prstami sa zľahka dotkla klávesov. Nevydali zvuk v aký som dúfala, ale po toľkých rokoch som sa nemala čomu čudovať.

Zavrela som na chvíľku oči a nechala svoje prsty, aby si voľne behali po klávesoch. Nechcela som hrať nič konkrétne, lebo poriadne som si nespomínala ani na jednu pieseň. Úplne ale stačilo, že steny okolo mňa zrazu odrážali hudbu ktorú som tvorila práve ja. Videla som pritom ale všetko zlé, čo sa mi stalo. Bolo tam to more bolesti, ktorým som musela preplávať a z ktorého som ešte stále nevidela na breh ale...všetko sa to na pár okamihov stratilo v hudbe. V tom nádhernom vykúpení, vo veci ktorú som kedysi milovala najviac na celom svete. V mojom najväčšom sne, ktorý zostal nesplnený.

Lákalo ma otvoriť ústa a začať spievať z plného hrdla, akoby na ničom inom v živote nezáležalo, ale vyrušil ma zvonček pri dverách. V momente som sa vydesene strhla a odtiahla ruky od klávesov. Vstala som s úmyslom ísť otvoriť, no až vtedy som si plne uvedomila čo to so mnou urobilo. Sotva som od pocitov nadšenia vnímala prostredie okolo seba, pričom srdce mi div nevyskočilo z hrude.

„Dobrý deň..." dostala som zo seba prekvapene, keď som dobehla ku dverám. „Ako vám pomôžem pane?" Stál za nimi mladý a veľmi sympatický mladík s obrovskou, doslova obrovskou kyticou rôznofarebných ruží.

„Ste Clara Hoganová?" Zmätene som prikývla, prezerajúc si veľké auto odstavené na kraji chodníka ktorým zjavne prišiel. „Tak toto je pre vás. Nech sa páči." V momente sa tá obrovská kytica ocitla v mojich rukách a spôsobila mi značné problémy pri podpisovaní papiera, že som kvety prevzala.

Darmo som sa ho opýtala kto mi tie kvety poslal. So žiarivým úsmevom len mykol plecami a razom ho nebolo. Zmizol tak rýchlo ako sa aj objavil a mňa tam nechal postávať s ružami osamote. Netrúfala som si ich spočítať, ale pokojne ich mohlo byť aj sto.