-Clara-

„Nechutí ti?" opýtal sa pán Morisson. Už dobrých desať minút som sa iba nemo prehrabávala v rizote, ktoré ale zhodou okolností chutilo skvele. Jarná cibuľka mu dodávala zaujímavú chuť a rovnakú prácu odviedlo aj biele víno. Keď ma pán Morisson pozval na večeru, váhala som. Stále som sa cítila pomerne dobre, ale po poslednej noci som bola hrozne unavená. Plakala som skoro bez prestania. Nemohla som uveriť, že som to skutočne všetko skončila. Bolo to jemné a plné lásky, ale verdikt bol koniec koncov stále rovnaký. Ja a Roderick sme už pár netvorili.

„Jedlo je vynikajúce."

„Tak?"

„Rozišli sme sa." Konečne som položila vidličku a oprela sa. Reštaurácia pôsobila veľmi útulne. Červené steny, tlmené svetlá, zapálené sviečky na tmavých drevených stoloch a veľké kytice slnečníc. V pozadí hrala tichá, veľmi upokojujúca hudba a keďže tu ani nebolo tak veľa ľudí, mali sme v rohu dosť veľké súkromie. „Včera sa konečne vrátil a tak som za ním zašla."

„Úprimne povedané, nečakal som, že ty budeš tá ktorá to skončí." Mykla som plecami a založila si ruky na hrudi. Ani ja by som to od seba nebola čakala. Myslela som si, že to práve ja budem v jeho pozícii...plakať a prosiť toho druhého. Ešte stále mi vlastne nebolo jasné, kde som vzala silu aby som to urobila. Navyše s tak chladnou hlavou. Lebo hoci som bolesť cítila a to neskutočnú, zvládla som to bez zbytočného hysterického plaču. Ten prišiel až potom, keď ma on už nevidel. „Ako to vzal Roderick?"

„Ťažko. Veľa ma prosil, rozplakal sa ale...nemohla som ustúpiť." Moje obavy sa skrátka potvrdili. Od začiatku mi bolo jasné, že skončíme práve takto. Zlomení a utrápení len preto, že ja neviem vo vzťahu fungovať. Chvíľu som si pritom myslela, žeby to mohlo byť inak. Naše začiatky, kedy to už bolo o niečom viac ako o kamarátstve, boli krásne. Plné nových pocitov a akéhosi nadšenia, ktoré som síce neukazovala, ale cítila každým kúskom svojho tela. No to bolo predtým, ako som išla domov na prázdniny. Odvtedy išlo všetko istým spôsobom dole vodou. Pritom by ste si povedali, že práve vtedy náš vzťah len skutočne začal. „Viem, že som urobila správnu vec. Nefungovalo by to, keď skutočne idem domov, ale stále mám pochybnosti. Ľudia sa väčšinou rozchádzajú preto, že už sa nemajú radi a nechcú byť spolu. Lenže my dvaja sme ešte stále zamilovaní."

„Tiež som sa raz takto rozišiel s dievčaťom. Bol som do nej šialene zaľúbený, no ona odchádzala na vysokú na druhý koniec USA. Prvotne som si hovoril, že to nejako zvládneme, budeme v kontakte a tak. Vtedy sme ešte samozrejme nemali tieto vymoženosti modernej doby, čiže by to bolo o to ťažšie. Napokon keď som si všetko premyslel, rozchod sa zdal najlepšou možnosťou. Ja som miloval ju, ona mňa...ale skrátka som ju nechcel na diaľku obmedzovať v tom, aby tam vonku hľadala svoj nový život. Radšej som sa zmieril so zlomeným srdcom, ale vedel som, že ona žije slobodne a môže si bez výčitiek alebo zábran robiť čo sa jej len zachce."

„Videl ste ju ešte potom niekedy?"

„Samozrejme. Veľakrát. Dokonca oproti mne pred oltárom v kostole." Udivene som otvorila ústa, pričom som sa ale skutočne úprimne usmiala. To nemohol myslieť vážne. Príbeh ako vystrihnutý z románu. Ak si teda odmyslíme ten skutočný koniec. „Niekedy sa pýtam sám seba, ako sme po tom všetkom mohli dopadnúť takto biedne. Vrátili sme sa k sebe po piatich rokoch, prežili sme toľko krásneho a nezabudnuteľného a...veď vieš, ako to napokon dopadlo."

„Myslíte si, že láska takto skutočne funguje? Keď majú byť dvaja spolu, bude tak aj napriek všetkým prekážkam?"

„Dakedy som v to veril, to áno. Teraz už neviem." Znova som vzala do rúk vidličku. Bolo mi ľúto nechať tu to skvelé jedlo. „Ty v to veríš?"

„Možno áno." Boli sme mladí, kto vie čo sa za pár rokov prihodí a kam sa dostaneme? Ak tu samozrejme ešte budem. To garantované nebolo. Teraz som sa pohla ďalej, ale čo ak to o týždeň, či mesiac nepôjde? Všetko bolo tak hrozne neisté. „Pomaly neviem čomu by som mala veriť. Všetko sa akoby snažilo byť skutočné len na maličkú chvíľku."

„Narážaš na svoje oblečenie?"

„Aj." Cítila som sa konečne tak hrozne...inak. Neťažila ma váha celého sveta, aj keď som mala zlomené srdce a bola som čerstvo po rozchode s niekým, do koho som zaľúbená. Dokázala som sa však cítiť lepšie, ako počas posledných týždňov . „Ja viem, že je to len chvíľkové, ale čo keby tentoraz nebolo? Keby už naveky zostane všetko takto, mohla by som zase žiť. Urobiť si nejaké plány do budúcna lebo by som vedela, že niečo z nich s veľkou pravdepodobnosťou splním." Keď som sa zahaľovala do čiernej, plány často neexistovali. Nebol zmysel v tom, aby som si nejaké robila. Teraz to ale bolo iné. Zrazu som chcela ísť spoznať svet a zistiť, čo všetko mi ponúka.

„Počul som, že sa pracuje na nejakých nových tabletkách. Neviem, čo je na tom pravda, ale budem sa snažiť zistiť čo najviac."

„Žeby to bol ten zázrak, na ktorý čakáme už tak dlho?" Viem, že existovali ľudia ako ja. Ktorí stále nemali svoju kombináciu, ktorá by zaberala tak, akoby si želali. Chvíľami som si však myslela, že som jediná na celučkom svete. Že všetci ostatní mali šťastie a trápia sa o niečo menej. „Čo bude keď sa vrátim domov? Vy zostanete tu a ja budem tam."

„Pokiaľ viem, Jennifer sa prednedávnom odsťahovala. Ale pozriem sa ti po niekom, hej?" Vďačne som sa usmiala a zabrala si rizoto na vidličku. Keby s tým nemám problém, zašla by som do kuchyne a vypýtala si recept pre mamu. Minimálne týždeň v kuse by som dokázala jesť jedine toto. „A ak sa nik nenájde, alebo ti nebude z nejakého dôvodu vyhovovať, niečo vymyslíme. Tým, že odídeš sa medzi nami nič nemení."

„To som rada."

„Vieš, že aj počas toho najťažšieho som sa s tebou snažil zostať v kontakte. Iba to bolo troška hektické." To som mu za zlé nemala nikdy. V tej dobe mal oveľa vážnejšie problémy, než akým som kedy bola ja. Hovoril mi, že celkovo v tom období priveľmi nepracoval, lebo bol neustále s Jenny v nemocnici. „Zvládneme to. Zvládli sme už aj ťažšie veci."

„Musím ešte hovoriť s dvojičkami. Pochybujem, že im mama alebo otec niečo povedali." Poprosila som ich, aby mlčali. Ale keď sa mama rozhovorí, nie je pre ňu nič zakázané či tajné. Vychrlí všetko, čo má na srdci. A predovšetkým, keď hovorí s Claire. Ony dve dokázali rozoberať ešte aj najmenšiu maličkosť pokojne aj hodinu. Ja som ten dar akosi nikdy nezdedila.

Dokázala som však k svetu prehovoriť inak. Pomocou písaných slov, ktoré išli priamo z môjho srdca, z toho najviac citlivého a zraniteľného miesta. Posledný článok na mojom blogu bol práve o bipolárnej poruche. Odvtedy som nenapísala nič. Teda až do dnešného rána. Ospravedlnila som sa, že som bola mimo tak dlho a hneď aj niečo krátke pridala. Niečo, čo bolo napísané veľmi spontánne a bez premýšľania. Väčšia z čitateľov už zjavne zažila zlomené srdce a tak mi prišlo, že sa s článkom stotožnia bez väčších problémov a možno v ňom nájdu pár povzbudivých slov.

Niečo som tam nechala aj špeciálne pre Rodericka. Slová, podľa ktorých by mal prísť na to, že som to po celú dobu bola ja. Nepriamo som mu o sebe povedala veľa, čo som potrebovala aby vedel. Hlavne čo sa mojej choroby týka. Dozvedel sa všetko, čo potreboval k tomu, aby sa rozhodol či to so mnou riskne. A on to riskol. Vrhol sa so mnou do neznáma a podľa jeho včerajších slov, neľutoval nič z toho. Bol by ochotný v tom pokračovať, lebo ma skutočne miloval. Aj so všetkým zlým, čoho rozhodne nebolo málo.

„Ak by ti to nevadilo, šiel by som na týždeň s tebou. Pomôžem ti vybaliť, zájdeme si niekam a tak, hm?"

„Čo vaši pacienti? Môžete si dovoliť len tak na týždeň odísť?" Mykol plecami, siahajúc po pohári s červeným vínom, ktoré som ja odmietla. Nemala som chuť na alkohol navyše, tak som poprosila len o pohár čistej vody. V podstate celé rizoto bolo robené s bielym vínom, čo mi bohato stačilo. „Nechcem, aby ste mal kvôli mne problémy."

„Žiadne nebudú, neboj sa."

Obaja sme dojedli, ako dezert sme si vypýtali čokoládovo jahodový zmrzlinový pohár ktorý sme spolu zdolali a potom sme si ešte dali prechádzku nočným mestom. Panovalo medzi nami isté napätie, ktoré bolo citeľné asi z oboch strán. Stále sme sa o tom všetkom poriadne neporozprávali. Padlo len tých pár slov, ktoré som mu povedala ráno po tej bláznivej noci. Mala som však za to, že keď nadíde čas poviem mu všetko. Trebárs cestou domov. Alebo tam, keď sa niekde spolu stratíme v nekonečnej prírode.

***

Pomaly dve hodiny sme sedeli úplne bez slova. Ja s nohami vyloženými na palubnej doske, pričom Maxim mal otvorené dvere na svojej strane a fajčil už tretiu cigaretu. Bez nejakých pochýb ešte stále netušil, čo od nervozity so sebou. Aj počas jazdy neustále bubnoval prstami po volante. Ale ja som na tom bola akosi rovnako. Bála som sa čo bude zajtra, ak prehovorím s dvojičkami. Mala som už niečo pripravené, ale...

Keď som sa po večery vrátila na internát, akurát som na parkovisku narazila na Maxima, ktorý ma bez debaty chcel vziať na predposlednú nočnú jazdu. Povedala som mu toľko, že zbehnem do izby a prezlečiem sa do niečoho viac pohodlného. Už keď som otvárala dvere a všade vládla tma mi došlo, že Brooke zjavne spí. Keď som si však posvietila mobilom a uvidela vedľa nej v posteli aj Austina s Orionom, skoro som sa od šťastia rozplakal. Boli tak hrozne rozkošní.

„Pôjdeme zajtra na zmrzlinu?" opýtala som sa napokon. Musela som už prerušiť ticho, ktoré pomaly bolelo. „Na dlhšiu dobu to bude posledná." Stiahla som si pri týchto slovách čapicu z hlavy a zašla rukami do vlasov. Veľmi som sa domov tešila, ale zároveň rástol aj môj strach. Z toho, čo poviem súrodencom a z toho, ako ma privítajú pozajtra rodičia. Určite budú veľmi sklamaní z môjho rozhodnutia.

„Prídem za tebou, nemysli si, že nie."

„Ale nebude to také, ako keď si o tri poschodia nižšie."

„Zvykneš si." Naposledy si potiahol z cigarety a potom ohorok hodil na zem. Nemyslite si však, že ich tam potom aj nechal. Zakaždým ich pozbieral skôr, akoby sme odišli z miesta. V dnešnom svete by ste nenašli veľa ľudí, ktorí to urobia. Väčšina ich proste nechá tam, kde dopadnú a tvária sa, akoby to nebola ich starosť. „A ja tiež. Tvoj odchod domov predsa neznamená, že sa naše priateľstvo končí. Budeme v kontakte a keď mi budeš veľmi chýbať, prídem."

„Prídeš, aj keď ty budeš chýbať mne a nie ja tebe?"

„Ešte rýchlejšie." S úsmevom ma vzal za ľavú ruku a pevne mi ju stisol. Nemala som dôvod mu nedôverovať. Vždy tu bol pre mňa, aj keď toho mal dosť vo svojom vlastnom živote. To, že sme sa posledný týždeň nebavili koniec koncov neznamenalo nič. Obaja sme zjavne to ticho potrebovali, aby sme si uvedomili, ako nám na tom druhom záleží. „Neprestane mi na tebe záležať, nemusíš sa báť. Tak skoro ti nedovolím sa vypariť z môjho života."

„Priepustkou je až smrť?"

„V dobe, keď budeš poriadne stará a bude okolo teba behať minimálne päť pravnúčat." Nedalo mi, aby som sa na ňom nezasmiala. Ale keď sa mu lišiacky zaleskli oči a moju ruku si pritiahol k perám, akosi ma to zasiahlo. Myslel to vážne. Stojí o mňa vo svojom živote asi viac, ako som si kedy uvedomila. „Vieš, že keby bol akýkoľvek problém, máš sa mi ozvať. V lete začínam s leteckou školou, takže ak všetko pôjde dobre, budúcu zimu si pôjdeme vo dvojici zalietať."

„To naozaj?" opýtala som sa nadšene. Boli to úžasné správy a hlavne preto, že to tešilo jeho. Už minule mi hovoril, ako rád by sa naučil lietať. „Pane Bože..."

„Už sa nemôžem dočkať. Chcel som ísť už minulý rok, len to akosi nevyšlo." Cítila by som sa podobne skvele, keby idem za niečím čo tam chcem? Tešila by som sa? Asi áno. Asi by som mala nadšenie v očiach, ako teraz on. Vedela by som, že ak ten sen splním, budem šťastnejšia. „Hádam to teraz už vyjde."

„Rada by som ťa videla ako pilota," povedala som s úsmevom. Bola to naozaj krásna predstava. Ešte som sa nezžila s lietaním ako takým, ale spolu s ním by som do lietadla sadla. A možno by som si to užila tak, ako ešte nikdy nič v celom živote. „Obletíme potom celú Kanadu?"

„Kanadu?" opýtal sa so smiechom. „Celučký svet, nielen Kanadu." Troška ma tie slová zarazili. Priveľmi sa podobali tým, ktoré sme v tú bláznivú noc povedali s Roderickom. Ležali sme v zasneženom parku a dívali sa na konáre, ktoré žiarili vďaka maličkým svetielkam. Sľúbili sme si, že pôjdem do sveta. A hovorili sme o tom aj včera. Prvotne to vyzeralo ako prázdne reči, nesplniteľné sny, ktorých sme sa však obaja až priveľmi chytili. Túžili sme vidieť svet, niečo krásne zažiť a chceli sme to zažiť spolu.

S ospravedlňujúcim pohľadom som si vyslobodila ruku a vystúpila z auta. Potrebovala som na vzduch. Noc bola chladná a práve to mi vyhovovalo. Objatie zimy, kedy sa mi vietor zaprel do vlasov a ja som sa mohla poriadne zhlboka nadýchnuť. Založila som si ruky na prsiach a pomaličky pristúpila k múriku, ktorý delil parkovisko od strmého svahu. Mala som odtiaľ znova ten neskutočný výhľad na nočné mesto. Eugene som mala ako na dlani. Ako žiariacu guľu najrôznejších svetielok uprostred nekonečnej temnoty.

„Rozišli ste sa s Roderickom?" Nemyslela som si, že na to príde reč. Alebo som skôr nechcela. Tušila som, že ako náhle sa vrátim na internát, preplačem ďalšiu noc. „Trošku to na tebe vidno."

„Poslednú noc som skoro celú preplakala. A pritom sme sa nerozišli v zlom, to ani náhodou." Možno práve o to išlo. Že sme na seba nekričali a neobviňovali sa. Prijali sme to potichu a až priveľmi nežne. Nemali sme sa pobozkať, nemala som pri ňom zostať ležať a nemala som mu dávať sľub, že prídem za ním.

Najhoršie ale asi bolo, keď sa Roderick snažil len z bozkávania urobiť niečo viac. Šiel na to priveľmi rovnakou taktikou ako Neil. To, ako som skončila pod ním, aké pocity som pritom cítila a ako sa jeho ruka zrazu ocitla na mojom bruchu...všetko mi to prinieslo spomienky na tú danú noc. Lebo hoci medzi mnou a Vranou bozk nikdy nepadol, išlo o niečo neskutočne intímne a plné vášne. Aspoň teda pre mňa. Keď som zavrela oči, stále som cítila jeho žiadostivé pery na mojom krku a jeho telo pritisnuté k môjmu. A aj napriek tomu, že by som na niečo podobné nemala spomínať s radosťou, inak to nešlo. V mojom srdci si ten čudák získal priveľmi špeciálne miesto.

„Prebolí to, neboj sa."

„Stále ho ľúbim."

„A on teba, čo?" Prikývla som, zatiaľ čo Maxim zastal vedľa mňa. Obaja sme upierali oči na množstvo svetielok, pričom sme mysleli zjavne na iné veci. Nie asi, ale určite. „V tomto ti akosi poradiť neviem. Chvalabohu skúsenosti nemám." A nemala som ich ani ja. Nikdy som podobnú vec riešiť nemusela. Keď som sa aj do niekoho zapozerala, nikdy to nebolo takéto hrozné. Vedela som, že u nich aj tak nemám šancu. Tu som však šancu mala a v jednu chvíľu som ju plne využila.

„Stále akosi neverím tomu všetkému, čo sa tu od septembra udialo. Išla som sem s rôznymi očakávaniami, ale keby mi povieš, že si nájdem kamarátov ako ty a Brooke, alebo žeby som si našla chlapca...ja by som sa ti smiala asi ešte aj dnes. Nechápem, ako som si toto celé zaslúžila." Pravou rulou ma objal okolo pliec a pritúlil si ma k sebe. „Je to krajšie, ako sen."

„Človek niekedy to najväčšie šťastie nájde práve na mieste, ktoré mu prvotne prišlo ako peklo." Pevne som okolo neho ovinula ruky a snažila sa skryť v jeho objatí. Mala som tak hrozný strach zo všetkého a dúfala som, že práve Maxim mi pomôže ho premôcť. „Ani ja som sem nešiel s veľkými očakávaniami. Na začiatku som sa snažil...naozaj veľmi...ale ako vidíš, nikam ma to nedostalo. Tváril som sa pred Roderickom, že je všetko v pohode, snažil som sa byť ako on, trepal som neustále nejaké hlúposti, ale potom... Ja ani neviem. Unavilo ma tváriť sa, že som ako on. Nie som a ani nebudem. Preto sme si my dvaja nikdy neporozumeli. Nedokázal som mu vysvetliť, prečo som skutočne taký, aký som."

„Nič proti nemu, ale chýba ti jeho kamarátstvo ku šťastiu?"

„Nie. Keď sa pozriem na teba, ani náhodou."

„Na mňa?" opýtala som sa nechápavo.

„Na teba," pritakal. „V tebe som našiel to, čo som tu hľadal. Človeka, ktorý porozumie plne mne a mojej situácii. Niekoho, komu môžem predstaviť svoju rodinu a kto nebude mať hlúpe otázky ohľadne maminho správania a tak." Jeho rodina? To boli dvaja úplne dokonalí a skvelí ľudia, ktorých som bez pochýb chcela spoznať lepšie. Stačil mi týždeň v ich spoločnosti a presvedčili ma o tom, aby som sa na podobné výlety v budúcnosti dlho nahovárať nenechala.

„Tvoji rodičia sú úplne skvelí."

„Oni si zas rovnakú vec myslia o tebe. Otec nenápadne naznačil, či by sme sa nechali dať dokopy." S úsmevom som pokývala hlavou a pozrela na neho. Tiež mu pery pohrávali v krásnom úsmeve, ktorý by som vám priala vidieť. Svetu ho síce moc neukazoval a preto som sa vždy cítila asi tak príjemne. Bola som jedna z mála, ktorá poznala skutočného Maxima. „Vyslovene som mu zakázal, aby sa o tom pred tebou zmienil."

„Naše priateľstvo by som pre vzťah neriskla." Smiešne, že s Roderickom som to urobiť dokázala. Kým sme boli len kamaráti, fungovali sme spolu tak skvele. Aspoň ja som mala ten pocit. Október a november boli prekrásne hlavne z tohto dôvodu. Lebo hoci som sa neskutočne trápila a väčšinu času mi svet padal na hlavu, spomienky na spolu strávené chvíle mali v sebe to niečo krásne. Dostala som šancu spoznať ho, vidieť jeho najviac bláznivú stránku a počuť ako sa vie skutočne od srdca smiať nad úplnou hlúposťou. Ja som v tej dobe postávala v tieni, no sledovala som ako si Roderick užíva svoj život medzi slnečnými lúčmi.

***

„Budeš mať kam dať všetky tie knihy?" opýtal sa Austin, berúc si odo mňa knihy. Následne ich potom ukladal do škatule, ktorú sme s Brooke ráno zohnali. Myslela som si, že dvojičky pri mojich slovách vyletia z kože. Čakala som hádku, ale obaja to prijali s pokojom. Povedala som im svoje dôvody a hoci ten najvážnejší som zamlčala...mala som...mala som pocit, že to tušia. Akoby som svoje činy mala napísané na čele, odkiaľ si ich vedel prečítať každý na okolí.

„Plánujem si kúpiť ďalšiu knižnicu. Vedľa dverí do kúpeľne by sa mala v pohode zmestiť." Odkedy som bola tu, kúpila som si ich veľa. Alebo som ich podostávala od Maxima. Veď aj počas výletu v Rusku...zatiahol ma do veľmi rozkošného malého kníhkupectva a kúpil mi ako dve ruské klasiky, tak dve knihy z našej modernej literatúry. A ešte do plusu krásne ruské vydanie Draculu ktorému som síce nerozumela, ale ilustrácie vo vnútri boli neskutočné. „Mám pocit, že otec ju poskladá veľmi rád."

„Bez pochýb."

Brooke bola s Reném ja ani neviem kde, čiže my traja sme mali izbu len pre seba. S tým, že Austin bol ráno po prebudení trocha mimo. Akosi mu úplne ušlo, že zaspal tu a nie u seba v byte. Ale bolo milé pozerať sa, ako sa usmial sotva uvidel vedľa seba Brooke. Ja som si ľahla spať asi tak na tri hodiny. Nepotrebovala som viac. Radšej som si vzala notebook a napísala ďalší článok. Ešte trocha viac som sa v ňom rozhovorila o bipolárnej poruche. Minule som toho napísala pomerne dosť, ale stále som mala pocit, že som nepovedala úplne všetko, čo som mala na srdci.

„Niekedy potom možno prídem. Na týždeň, alebo tak," povedala som po chvíľke ticha. Claire bola zavretá v šatníku a skladala mi oblečenie do kufra. Boli sme tu teda len my dvaja a to napätie medzi nami bolo chvíľami na nevydržanie. „Budete mi chýbať. Už som si zvykla, že ste len hodinu cesty odo mňa a nie štrnásť."

„Zvládli sme to predtým, pôjde to aj teraz. A keď by si si urobila vodičský..."

„Nezačínaj. Prosím," povedala som úplne vážne. Nechcela som o tom nápade ani počuť. Načo by mi akože bol vodičský? Aby som mala oprávnenie na niečo, čím môžem ublížiť ako sebe, tak úplne nevinným ľuďom? Vôbec by to nemuselo byť schválne, alebo niečo. Skrátka som si neverila natoľko, aby som sadla za volant a vzala na seba takú veľkú zodpovednosť. „Stačí, ak túto tému neustále vyťahuje otec."

„Obaja to hovoríme pre tvoje dobro. Pôjdeš teraz domov a čo ďalej? Čo s tebou bude?" Čo so mnou bude? Budem žiť. Bodka. Absolútne nič viac som si teraz nepriala. Po udalostiach piatkovej noci mi nešlo absolútne o nič iné. Na chvíľku cítiť život ako taký, troška prejsť známe miesta a úplne sa ponoriť do hlbokých lesov. Pre niekoho nepochopiteľné, pre mňa úplné vykúpenie.

„To nech nie je vaša starosť. Žite si svoje životy a mňa proste nechajte na pokoji." Nemyslela som to v zlom. Ale už mi liezlo na nervy, ako sa mi každý montoval do života. Ja sama som netušila čo so sebou robiť, tak prečo si každý stále myslel, že ma môže navigovať smerom, ktorý vybral? Ani toto tu...celú vysokú som nikdy skutočne nechcela. Doma povedali, že ak nejdem pracovať, nech idem ešte do školy. Ale ja som nechcela. Vedela som, že sa budem iba trápiť a mala som pravdu.

Videla som, ako karhavo na mňa brat pozerá. Ale nestarala som sa. Akoby som toho aj tak nemala dosť. Stále som sa trápila nad Roderickom. V noci som už síce neplakala, ale cítila som sa ohľadom toho mizerne. Ale zas nie dosť na to, aby som ležala v posteli a ľutovala sa. Celé to bolo postavené na hlavu. Srdce som mala na kúsky, ale chcela som sa smiať. Potom aby sa človek nezbláznil z vlastných pocitov.

„Rozišla som sa s Roderickom," povedala som, sotva Claire vošla do izby. Pokračovala som pritom vo svojej činnosti, ale dvojičky okamžite prestali so všetkým a vyvalili na mňa oči. „Bude to tak lepšie." Tak veľmi som sa o tom presviedčala. Najhoršie to však bolo, keď som očami v niektorých situáciách zavadila o vlnu na mojom prostredníku. Darmo v tej dobe zomrel Andrew. My dvaja sme sa dali vtedy dokopy, padla naša prvá pusa a na tom akosi záležalo viac. Viem, možno to znie sebecky a neúctivo voči zosnulému, či celej mojej rodine, ale... Nedokázalo mi na tom záležať natoľko, akoby malo. Cítila som len vinu z toho, čo som neurobila. Ale nie ľútosť, ktorá by po smrti člena rodiny mala nastať.

„Prečo máš pocit, že páliť za sebou všetky mosty je to najlepšie, čo môžeš urobiť?" opýtala sa Claire, načahujúc sa za mojou rukou. Vybrala mi z nej knihu, podala ju bratovi a potom ma dotiahla k posteli. Posadili sme sa tesne vedľa seba, pričom aj Austin sa na koberci otočil k nám. „Nechceš nám povedať skutočný dôvod, pre ktorý sa tak veľmi hrabeš domov?"

„Nie, nechcem," odvrkla som okamžite. Nechcela som a nemohla som. K celému príbehu patrili aj časti, o ktorých som znova hovoriť nemohla. „Nežiadam po vás nič iné, len aby ste rešpektovali moje rozhodnutie."

„Si do neho zamilovaná až po uši, tak prečo to robíš? Nedokázala by si sa kvôli nemu premôcť a zostať tu?"

„Ale toto nie je o ňom!" skríkla som a vytrhla si ruku spomedzi sestriných dlaní. „Je to o mne, jedine o mne! Nechcem tu byť, nechcem študovať a nechcem stále dookola trápiť rodičov, lebo nemám známky aké by si oni predstavovali. Mám dosť toho, že po mne neustále niekto niečo očakáva. Aby som prišla na prednášku, aby som skoro vstávala a aby som robila úlohy, ktoré mi aj tak iba zvozia pod čiernu zem. Nemá to cenu, ja nič z tohto potrebovať nebudem!"

Kričala som. Skutočne som kričala na svojich starších súrodencov, aby ma konečne pochopili a pozreli sa na veci z môjho pohľadu. Mňa už nezaujímalo, čo po mne chcú oni, alebo rodičia. Toho som už mala plné zuby.

„Nezaujíma ma vysoká škola, lebo pre niekoho ako ja je to úplne bezvýznamné. Nikdy zo mňa nebude nič, čo by ste chceli!" Vysoká škola je pre ľudí, ktorí majú jasno čo chcú. Alebo aspoň majú plány. Nie pre ľudí ako ja, čo nevládzu ráno vstať na prednášky. Nie pre ľudí, ktorí plačú celé noci nad tým, akí nemožní sú a nemajú tu čo robiť. Nie pre ľudí, ktorí v prvom rade ani žiť nechcú. „Zmierne sa s tým, že idem domov a neťahajte do toho veci, ktoré s tým majú pramálo spoločné."

Viac som im k tomu nemala čo povedať. A ani som nechcela. Iba som sa postavila a išla po ďalšie knihy. Chcela som mať už zbalené, aby sme zajtra odišli čím skôr. Jedinou takou útechou zjavne bolo, že pôjdem s pánom Morissonom a nie s rodičmi. Tí by ma vypočúvali celú cestu, čo by som zjavne nezvládla. A nezvládla som ani svojich súrodencov. Preto som im asi to povedala tak rázne. Zvyšok mojich vecí sme napokon zbalili v tichosti, ale keď prišiel čas na lúčenie, ani jeden z nás sa sĺz nezdržal.

***

S Brooke a Maximom som sa v podstate už rozlúčila. Povedala som im, čo som chcela aby počuli. S Brooke sme sa poriadne vyobjímali predtým, ako išla fotenie, ktoré sa dnes o niečo posunulo. Sľúbili sme si, že si budeme písať a volať. Cez jarné prázdniny ma vraj s Reném niekam vezmú, ale to bola ešte ďaleké hudba budúcnosti. Úprimne som jej ale zaželala šťastie s Austinom, ktorého som jej plne zverovala do rúk.

Čo sa Maxima týka, s ním som sa rozlúčila v podstate včera v noci. Išli sme sa naposledy previesť a zjedli sme toľko zmrzliny, že nám bolo potom obom zle. Museli sme zastaviť niekde pri ceste, aby som mu neovracala auto, pričom on mal rovnaký problém o pár minút neskôr. Ale bolo to fajn, veľmi fajn. Noc, na ktorú zjavne tak skoro nezabudnem. Veľa sme sa smiali, volali sme Valerii a ja som si potom asi hodinu poplakala v jeho objatí. No bolo to krásne. Také zbohom v našom štýle.

 Včera večer som nabehla dokonca do Amelie, takže sme po dlhom čase prehodili pár slov. Mrzelo ma, že sme sa nikdy viac nespoznali, ale nedalo sa nič robiť. Aj teraz bola s Hunterom, čiže som ich nechcela veľmi zdržovať. Zašla som aj za Maximilianom, popriala mu veľa šťastia s priateľkou a hlavne sa mu poďakovala za trpezlivosť s Orionom. Vždy sa mi o neho postaral bez slova navyše a s krásnym úsmevom ako bonusom.  

Pozrieť sa ráno na rodičov bolo ale ťažké. Veľmi ťažké. Mama ma okamžite vyobjímala, ako keby sme sa nevideli tri roky. Všetko to ale robil strach, o tom nebolo pochýb. Otec sa sprvu choval dosť chladne, ale keď som k nemu podišla a usmiala sa na neho, objal ma ako už dávno nie. Najhoršie ale asi bolo, keď pár sĺz nezadržal dokonca ani on. Pridobre som vedela, prečo to tak bolo aj bez toho, aby on povedal čo i len slovo. Až priveľmi sa toto naše stretnutie podobalo tomu, ktoré sa udialo pár rokov dozadu v nemocnici. Aj vtedy o mňa mohol prísť rovnako ľahko, ako pred týždňom. Teraz bolo poľahčujúce zjavne len to, že naši nestáli pred rozvodom, ktorý sa našťastie nikdy neuskutočnil.

Najťažšie lúčenie? To, ktoré som mala ešte stále pred sebou. Sedela som vo zväčša vypratanej polovici našej izby a čakala na klopanie. Napísala som Roderickovi, aby sme si dali zbohom tu. Naši išli na sekretariát vybaviť papiere, čiže som mala čas. Mohli sme v pokoji povedať posledné slová predtým, ako sa rozlúčime úplne. Veľmi som sa toho bála. Nemala som prichystané čo mu poviem. A možno som si to ani chystať nechcela.

Keď zaklopal a následne vošiel, úplne som stuhla od strachu. Zaťala som ruky v päsť a zhlboka sa nadýchla. Pár vecí som tu Brooke nechala. Hlavne svoju kopu vankúšov, ktoré som domov ťahať nechcela. Tiež som ich tam mala veľa. Ako pamiatku som jej tu nechala aj svoju vlajku a na stene niekoľko našich spoločných fotiek. Sama ma o to poprosila a ja som jej veľmi rada vyhovela. Ak si chcela pamätať, že sme túto izbu niekedy zdieľali spoločne, nemala som dôvod jej brániť a veľmi rada som jej tu niečo nechala.

„Ahoj," pozdravil ma veľmi neisto. Okamžite som si všimla, aký je hrozne unavený. „Už teraz mi to tu príde zvláštne." Spolu s ním som sa pozrela naokolo, ale potom...vstala som a objala ho. Neexistovala iná možnosť. Musela som ešte na chvíľku cítiť, že je skutočne pri mne a je len a len môj.

„Koľko si za posledné dni spal?" opýtala som sa hneď, ako si oprel hlavu o moju. Pravou rukou mi zablúdil do vlasov, pričom tou ľavou si ma k sebe tisol tak pevne, akoby mi hádam chcel ublížiť. Lenže nechcel. Domnieval sa iba toho, že ak ma bude poriadne silno držať, podarí sa mu zastaviť ma.

„Veľa nie, som príšerne unavený ale spať nedokážem." Možno som s ním ešte mohla stráviť posledné dva dni. Možno by to zbytočne viac bolelo potom, ale nemusela by som ho tu nechávať v takomto stave. Chcelo sa mi popravde plakať, lebo takto som ho zničila práve svojimi slovami a činmi. „Stále hľadám ten moment, kedy sa to celé pokazilo a povedala si si, že takto to bude lepšie. Ale nedokážem ho nájsť."

„Nemá cenu, aby si hľadal." Pobozkala som ho na líce. Nechcela som ho púšťať a zabudnúť ako vonia, alebo ako chutia jeho pery. Len z pomyslenia na to, koľko kilometrov nás bude od seba deliť, sa mi motala hlava. „Iba sa psychicky úplne zničíš. A myslím...myslím, že na to som tu ja ten expert." Zasmial sa. Skutočne sa zasmial na trápnom vtipe, ktorý som ani nedúfala, že by zafungoval.

„Kedy môžem za tebou prísť?"

„Nesmieme to uponáhľať. To ti je dúfam jasné." Váhavo, ale prikývol. Zrazu sme si hľadeli priamo do očí, pričom tie jeho sa chvíľami stále zasekávali na mojich perách. Viditeľne ma chcel pobozkať, túžil po tom ale zjavne vedel, žeby to bola chyba. Škoda, že ja som to nevedela a spojila som naše pery bez váhania. Znova a znova som tým ubližovala sebe aj jemu, no nemohla som sa toho zriecť. Nie, keď sme boli tak prekliato blízko pri sebe. Prstami pravej ruky som mu pritom zablúdila do tých krásne hustých plavých vlasov, s ktorými som sa milovala hrať. Nebolo krajšieho pocitu, ako keď sa mi ho tak podarilo uspať. To, ako sa ku mne stále túlil, ako ma pevne objímal a nechal sa rozmaznávať, ako malý chlapec. On o tom zjavne nevedel, ale zaspával stále s takým maličkým úškrnom, úplne na zožratie. Akoby podvedome gratuloval sám sebe, že dostal to čo chcel.

„Prečo sa prosím ťa ešte stále bozkávame, ako keby sme boli pár?" opýtal sa, sotva sme sa od seba odtiahli. Ja som ale chcela ešte o trošku viac. O máličko.

„Lebo sa ľúbime." Bola to taká jednoduchá odpoveď a predsa v sebe skrývala príšerne veľa. Veľa bolesti, tajností ale hlavne lásky, ktorej sa však v konečnom dôsledku vyhrať nepodarilo. „A istú chvíľu ešte aj ľúbiť budeme, či sa nám to páči alebo nie."

„Pôjdem domov aj ja." Zmenil tému. Urobil veľmi, veľmi dobre. „Naši súhlasili ešte v septembri, aby som za všetko bol zodpovedný ja, čiže si papiere viem podpísať aj sám. Akurát to nechcem urobiť poza ich chrbát alebo niečo. Ale pôjdem domov, nechcem tu zostať bez teba." Presne tak to bude najlepšie. Pôjde domov, kde bude mať svojich rodičov a kamarátov. Bude chodiť surfovať, zapláva si vo svojom drahom oceáne a teplé večery strávi prechádzkami po nekonečných plážach, len s tým najjemnejším pieskom. Bude zas vo svojom svete, z ktorého ho vysokoškolský život vytrhol pred niekoľkými mesiacmi.

„Nájdi potom nejaké pekné miesta, ktoré by si mi chcel ukázať cez leto."

„Prídeš až v lete?" Prečo musel znieť tak sklamane? Nestačil mu sľub, že prídem? Už aj to bolo viac, akoby som sľúbila niekomu inému. Leto tu bude o pol roka. O dlhých a určite bolestivých šesť mesiacov, ktorých konca sa vôbec nemusím dožiť. Ale predsa som mu dala sľub, aby sa mal čoho držať, v čo dúfať. „Viem, nemal by som na teba naliehať. Je na tebe, kedy prídeš a či vôbec prídeš."

„Presne tak," pochválila som ho, ešte raz si vychutnávajúc jeho sladké a poddajné pery. Ešte pred pár týždňami som nemala poňatia aké to je s niekým sa bozkávať. A teraz som sa toho pocitu nedokázala nabažiť. Potrebovala som jeho bozky k tomu, aby sa môj svet udržal pokope. Presne...presne ako to opisovali tie filmové či literárne príbehy. To, ako láska dokáže istým spôsobom liečiť. Asi...asi toto bolo ono. A hoci sa mi celá táto skúsenosť zastierala bolesťou z nášho nadchádzajúce odlúčenia, bolo to niečo krásne. Pocit zacelených rán, utlmenej bolesti a usušených sĺz. „Veľmi ťa ľúbim," zašepkala som úplne bez dychu, keď som sa od neho odtiahla. Tentoraz už nadobro. Musela som ustúpiť a vymaniť sa tak z jeho objatia. Nechať to príjemné teplo, ktoré sa mi vďaka nemu rozlievalo žilami, aby sa rozplynulo v úplnú ničotu. Aby zaniklo v chladnom vetre blížiacej sa búrky.

„Clara..." Stále sme sa držali na dĺžku vystretých rúk, keď som začala cúvať ku dverám. Hrýzla som si spodnú peru v snahe zadržať slzy. Nechcela som, aby ma naposledy videl v slzách. „Nechoď, prosím nechoď."

„Dávaj si na seba veľmi veľký pozor. Píš mi, volaj mi...čokoľvek, len aby som nemala pocit, že si sa z môjho života stratil, dobre, Roderick?" Ubolene s očami plnými sĺz prikývol. Využila som to a rýchlo si ruku vytiahla z jeho zovretia. Tak príšerne to bolelo, ale nebolo cesty späť. Zostávalo mi len kráčať vpred, dole schodmi internátu a potom von na parkovisko, kde na mňa už pri aute čakal pán Morisson. Orion si veselo behal okolo neho, absolútne nevedomý toho, že sa sem už nevrátime. Ale mal sa z nás všetkých najlepšie. Necítil bolesť z toho, že istým spôsobom necháva za sebou ľudí, ktorí mu do života konečne vniesli to natoľko potrebné svetlo a lásku.