-Clara-

„Prečo si o ňom doteraz nikomu nepovedala?" opýtala sa Brooke, pričom sme všetci traja aj s Orionom ako kopa nešťastia stáli na prázdnom cintoríne. Okrem nás tu živej duše určite nebolo. Mohla za to skorá ranná hodina, ale zjavne aj priveľká zima. V takýchto mrazoch asi nie je návšteva hrobov obľúbená činnosť. „Ak bol natoľko špeciálny..."

„Práve preto," odvetila som potichu s rukami vo vreckách. V pravej dlani som zvierala maličkú fľašku od Rodericka, hrajúc sa s príveskom morskej panny na vrchnáku. „Chcela som, aby existoval len pre mňa." Bolo to tak jednoduché. Neželala som si, aby o ňom vedelo priveľa ľudí. Mal byť len môj. Moja bútľavá vŕba, moja kotva a zároveň jedno z mojich slabých miest.

Dnes som vstala pomerne skoro a ako som zistila, Brooke a pán Morisson ma ešte o niečo predbehli. Obaja si už o pol siedmej posedávali pri kuchynskom stole a potichu sa zhovárali. Stíchli, keď som sa objavila, ale potom pokračovali akoby som tam ani nebola. V istom smere tomu tak aj bolo. Telom som bola prítomná, ale moja myseľ sa vznášala na tisíce kilometrov ďaleko. Pociťovala som niečo zvláštne, niečo...niečo, čo tu už nebolo veľmi dlhú dobu. Svet sa odrazu nerúcal a ja som nešliapala po jeho rozbitých čiastočkách. Pevne držal pokope a pomáhal mi tak všetko vidieť o niečo jasnejšie. Konečne sa mi do očí netisli slzy a nemusela som sa vyše desiatich minút prehovárať, aby som opustila posteľ. Išlo to automaticky, dokonca s pocitom, že možno dnešok nebude tak zlý.

„Nikdy si nemala v živote niekoho, o koho si sa nechcela deliť?"

„Myslím, že všetci sme takú osobu mali, Clara," odpovedal pán Morisson namiesto Brooke. Bolo zvláštne ich sem oboch priviesť, ale cítila som, že to potrebujem. Veľa som v noci premýšľala ohľadne budúcnosti a urobila som konečné rozhodnutie. Chcem odísť domov a nechať vysokú tak. Čím skôr, tým lepšie.

„Chceš o ňom niekedy povedať Roderickovi?" opýtala sa.

„Určite nie." Nebol na to dôvod. „A bola by som rada, keby mu to nepovie ani jeden z vás." Načo by mu to akože bolo? Keby sa tak veľmi o mňa zaujíma, bol by teraz tu. Brooke mi cestou sem povedala, že odišiel z mesta ešte v pondelok ráno. Celý týždeň bol mimo a nedal mi o tom ani vedieť. Myslela som si, že len trucuje zavretý v izbe, ale on sa skrátka zbalil a odišiel bohvie kam. Presné miesto nechcel povedať ani jej, keď spolu nedávno volali.

Možno by som mu to nemala za zlé, keby natoľko nesľubuje, že bude pri mne. Hovorila som mu už na samom začiatku, že som ťažký oriešok, ale keď on bol tak neodbytný. Stále som mala v pamäti večer, kedy ma dobre, že nie so slzami prosil o kamarátstvo. Natoľko o mňa vo svojom živote stál a zrazu...čo sa stalo? Oblaky nad našimi hlavami o niečo viac potemneli a hneď zdupkal? Na toľkoto som mu teda mohla veriť? Keď som mnou úplne v pohode zvládol psychiatriu a najťažšie dni po návrate sem, myslela som si, že to najťažšie máme za sebou. Ako veľmi som sa mýlila. Bože môj.

„Premýšľala si o tom, že zavoláš dnes rodičom?"

„Viem, že to musím urobiť, pán Morisson. Akurát sa bojím, že môj nápad zavrhnú skôr, než by som im plne všetko vysvetlila." Brooke na mňa pri tých slovách pozrela akosi zvláštne. Ona ešte netušila, že to tu balím a idem späť do Kanady. Bude to ťažké, hlavne ak sme boli doteraz toľko spolu, ale musí tak byť. Nepochybovala som, že s ňou a Maximom budeme skvelí priatelia aj naďalej. Ono dvaja ma neopustia len preto, že pôjdem domov. Ale ohľadne Rodericka som si istá byť nemohla. Keď mu poviem, že je medzi nami koniec, znenávidí ma.

Pritom...ja som mu to hovoriť nechcela. Stále som bola zamilovaná a bolelo myslieť na možnosť, že toto je naša konečná. Chcela som s ním byť, lepšie ho spoznať a byť niekým, koho po svojom boku potrebuje, ale to sa nezdalo reálne a dosiahnuteľné. To, čo som prežívala zrazu teraz, nebolo trvalé, alebo dlhodobé. Počítala som s tým, že sotva sa vrátim domov, znova prídu dni kedy sa neviem ani postaviť z postele. To, že sa mi po tej desnej noci trocha vyjasnilo v hlave, by sa dalo považovať skôr iba za krátkodobý zázrak.

„Idem pravdepodobne domov, Brooke," dostala som napokon zo seba. Sklonila som však pritom hlavu. „Tak to bude najlepšie."

„To aby som Renému oznámila, že cez jarné prázdniny letíme do Kanady." Nečakala som, že ma len tak objíme okolo pliec a hlavu si oprie o moju. „Alebo ty letíš niekam s nami. Popravde by som však radšej prišla ja. Určite mi tam máš čo ukázať."

„Bez pochýb." Možno nebudem na tom tak, aby som ju niekam vzala, ale ak áno, pôjde o krásne strávený týždeň. Kým budem po návrate vládať, dovtedy sa budem niekde na okolí motať. Odkedy som odišla, prešlo dosť času a srdce ma proste ťahalo späť. Hore na moje drahé skaly, do známych lesov za našim domom, na most kde sme s Vranou strávili noc, alebo na cintorín. Chcela som zájsť za Andym a povedať mu pár slov.

Keby som len takto premýšľala aj v dobe, keď ešte žil...

„Nechali by ste ma chvíľku osamote, prosím? Potom môžeme ísť." Kým tu obaja stáli, nemohla som povedať všetko, čo som mala na srdci. Boli to priveľmi osobné veci.

Preto som ocenila, keď sa Brooke zohla po Oriona a následne odkráčali preč. Pán Morisson sa predtým ešte s povzbudivým úsmevom pohladil po chrbte, ale keď som zostala sama... Ja neviem, čo som si od tohto tu sľubovala. Chcela som si pripomínať, čo sa tu predminulú noc skoro stalo? Potrebovala som si natoľko ubližovať po všetkom, čo som zažila uplynulú dobu? Nie, rozhodne nie. Ale aj napriek tomu som tu stála, očami skúmajúc jeho meno, akoby som v ňom hľadala nejakú šifru. Stále mi však pritom znel v hlave jeho hlas.

„Nie je spravodlivé to, čo si urobil. Hnevám sa na teba, ale to už vieš, predsa som to tu už hovorila." Zhlboka som sa nadýchal, ale pokračovať nebolo vôbec, aleže vôbec ľahké. „Mrzí ma, že som ťa nedokázala zachrániť. Mala som byť pre teba človek, pre ktorého by si sa rozhodol inak. Ale nebola som."

Moja sila pramenila z ľudí v mojom okolí. Z rodiny a priateľov, ktorých som nechcela vystaviť bolesti. Keby niet ich, tá noc sa skončí oveľa inak. Síce...to by som sa tej noci ani nebola dožila. Skoro vždy, keď prišlo na najhoršie, som myslela práve na svojich blízkych. Nedokázala som byť sebecká a myslieť len na vlastné utrpenie. Všetci sa v nejakom smere neustále trápime. Nik nie je šťastný dvadsaťštyri sedem. To sa proste nedá, taký je život. Ale keby sa zabijem, koľkokrát by si rodičia položili otázku, či sú za to zodpovední? Či sa mi neotočili chrbtom keď som ich potrebovala a či to nezavinili práve oni? Koľko nocí by asi dvojičky, ktoré ma videli rásť preplakali? Ako dlho by sa Brooke pozerala na moju prázdnu posteľ s výčitkami, že ma nechala na chvíľku osamote a ja som jej za ten čas utiekla? Nemohla by som takto zničiť Maxima, ktorý má dosť problémov so svojou mamou.

„Neviem, ako dlho tu zostanem, koľko ešte zvládnem. Možno sa uvidíme skôr, ako si teraz myslím. A možno to bude až o desiatky rokov, keď už budem veľmi stará a nebudem vládať ani poriadne chodiť. To nemôžem vedieť." Trocha som sa pri tej predstave pousmiala. Dokázala by som to dotiahnuť až tak ďaleko? Do veku, kedy je už prijateľné uvažovať nad smrťou na dennom poriadku? „Ale chcem, aby si na mňa počkal. Keď to zabalím tu, nechcem byť sama, stratená v...ja ani neviem čom. Netuším, čomu dôverovať a čo môže čakať na druhej strane. Ale nech je to hocičo, nechcem tomu čeliť sama."

Povedali by ste si, že niekto ako, ja niekto kto toľko premýšľal nad samovraždou, sa smrti nebojí. Nie? Ale ja som sa bála. Často som to popierala, ale bála som sa. Nikto doteraz nevedel s istotou povedať, čo sa po smrti deje. No možno by môj strach nepotlačilo ani keby presne viem, čo ma čaká.

„Týmto ti asi hovorím zbohom na veľmi dlhý čas. Doma mi bude lepšie." Váhavo, ale zboku som podišla k náhrobku a končekmi prstov prešla po písmenkách tvoriacich jeho meno. Tu, kde končil jeho život sa skoro skončil aj ten môj. A predsa som tu dnes stála. S bolesťou, ale zároveň chuťou usmiať sa. „Ako Andyho sestra ťa neskutočne nenávidím, ale ako životom utrápené dievča, ti veľmi ďakujem. Neurobil si toho pre mňa veľa, ale mne to dokonale stačí. Sľubujem, že na teba nezabudnem. Neil."

***

Nervózne som posedávala na posteli a objímala vankúš už asi hodinu. Čakala som, kedy sa so mnou spoja rodičia. Poobede som písala mame, že dnešný rozhovor len cez telefón nevyriešime. Potrebovala som ich vidieť a potrebovala som, aby oni videli mňa. Cítila som sa celkom dobre, takže by som mala rozhovor v pohode zvládnuť. Mala som na sebe Vraninu bielu mikinu ako posledné dni, ale zrazu to nebolo z ľútosti, alebo tak. Chcela som ju mať na sebe. Cítila som sa dosť dobre na to, aby som ju mala.

„Keby vezmem tých koláčikov viac, v živote ma už do jedálne nepustia," zahlásila Brooke radostne, sotva vošla do izby. Na internáte bol celkom pokoj. Chodby boli tiché, akoby sa tu na víkend nik nezdržal okrem nás dvoch. „Ale výčitky akosi nemám. Zaslúžime si ich." Malý biely tanierik, mala naložený peknou vežičkou čokoládových koláčikov. Zjavne by som jej mala povedať, aby mi nejaké posielala domov poštou. Alebo rovno získať na ne recept, aby ich mohla robiť aj mama. Poprípade ja, keď sa naučím pohybovať v kuchyni.

„Hovorila si od toho večera s Austinom?"

„Áno, ale tej téme som sa vyhla. Na to, že s nimi nechceš hovoriť som povedala len toľko, že si toho mala veľa a si veľmi unavená." Nebolo to tak celkovo klamstvo. Po rozhovore s rodičmi som si plánovala vziať tabletku na spanie a nestarať sa konečne o nič aspoň na pár hodín. V noci som síce spala, ale necítila som sa oddýchnuto. Pomaly som sotva držala otvorené oči. „Chceš im povedať, čo sa stalo?"

„Neviem." Mala by som. Ale práve kvôli bratovi to asi neurobím. S tým, ako ma Austin stále miloval, by som ho podobnými slovami veľmi ranila. A hlavne by som v ňom vyvolala pocit, že potrebujem niekoho pri sebe, ako ochranu. On bol skrátka taký. Zbalil by sa a šiel so mnou domov. „Nechcem, aby Austin uvažoval nad návratom domov. Svoju prácu miluje, Claire ho potrebuje ako podporu a teraz si tu aj ty. Chcem aby ste boli spolu veľmi šťastní, Brooke."

„To je od teba veľmi pekné, ale pre nás pre oboch je jedna z priorít, aby si bola šťastná ty. Aspoň v rámci svojich možností." Obe sme sa nad jej slovami pousmiali, ako sa posadila na kraj mojej postele. Načiahla ku mne ruku s tanierikom, ktorý sám o sebe kričal aby sme zjedli celý jeho obsah. „Nemusíš im to hovoriť hneď. Ale časom by si mala."

„Uvidím, čo mi vôbec povedia rodičia."

„Bojíš sa?" Prikývla som a odhrýzla si z koláčika. Dokonalý ako vždy.

„Netuším, ako im to poviem. Po tom všetkom čím si prešli..." Bol február, ale ja som pri telefonátoch stále počula aká smutná mama je. Stále priveľmi prežívala smrť syna a ja som sa jej chystala povedať, že som ho skoro nasledovala? Ešte k tomu dobrovoľne? „Mám strach. Možno nebudú súhlasiť ani s tým, aby som išla domov."

„Bude ti tam skutočne lepšie?" S plnými ústami som pozrela na ňu, ale ani keby chcem, priamu odpoveď jej nedám. Tvrdila som, že to lepšie bude. Snažila som sa v to veriť. Ale pochybnosti sa samozrejme našli. Bude šok ak sa zrazu ocitnem osamote. Doteraz tu bola ona, alebo chalani. Stále sa niečo dialo, internát bol živým miestom a škola o to viac. Život vo veľkom meste ako Eugene, sa nedal ani porovnať s tým čo ma bude znova čakať doma. Hlavne v časti, kde bývame my. Už nebudem počuť ten neustály hukot áut a rozhovory študentov náhliacich sa na prednášky. Bude len ticho prírody, ktorá sa o niekoľko týždňov opäť začne prebúdzať k životu.

„Časom uvidím. Keby nie, prídem do Portlandu k dvojičkám."

„Budeš mi tu chýbať."

„Veď aj ty mne." Nechcela som, aby sa aj naše slová niesli v smutnom duchu a preto som sa skutočne od srdca usmiala. „Som ti nesmierne vďačná. Urobila si toho pre mňa hrozne veľa a pritom si nemusela." Vzala ma do New Yorku, k sebe domov a dovolila mi tým nazrieť do života, ktorý predtým viedla. Podržala ma, keď som to potrebovala, ale hlavne strpela všetko čo na ňu moja bipolárna porucha pripravila. Toľkokrát by jej bolo lepšie, kedy tu nie som, alebo keby ma proste vykopne na chodbu. Keď som jej tu plakala dlhé hodiny, bezducho pozerala do steny, alebo keď som sa o druhej ráno pustila do upratovania police s knihami.

„Nemusela, ale chcela som. O lepšiu priateľku by som ani prosiť nemohla." Môj odchod domov v našom prípade koniec znamenať nebude. Toho som sa báť nemusela. „Čaká nás toho ešte veľa. Poznám kopu mieste, kde sa ti bude dozaista páčiť."

„Minule si mi sľúbila, že pôjdeme pozrieť Sochu slobody." S úsmevom prikývla, berúc si tiež jeden z koláčikov.

Najbližšiu polhodinu to možno pôsobilo, že sme sa v pokoji napchávali koláčikmi a občas niečo povedali, lenže od skutočnej pohody sme mali ďaleko. Ja som len ťažko potláčala nervozitu z hovoru. Na Brooke som pritom videla, aká znepokojená stále je. Možno o tom ani nevedela, ale dívala sa na mňa tak strašne podozrievavo, až mi z toho zovrelo srdce. Nemala som ju tak vydesiť. Chcela mi len pomôcť a ja som to nechutne využila, aby som utiekla a urobila to, čo som chcela.

Ponúkla sa, že pôjde s Orionom na dlhšiu prechádzku, za čo som bola veľmi vďačná. Mohla som tak zostať osamote a poriadne sa pripraviť. Uistila som sa, že nejaký ten mejkap zakryje skutočnosť aká unavená vlastne som, upravila som si vlasy nech nevyzerám úplne strhane, ale...ešte ani potom nebolo nič tak, akoby byť malo. Nervózne som zatínala ruky v päsť a neprestala som, ani keď na mňa už z obrazovky notebooku hľadeli naši.

„Pokojne hovor," povzbudila ma mama. Sotva som sa na nich vedela pozrieť, aj keď som ich pozdravila. „Prečo sme to nemohli vyriešiť len po telefóne?"

„Ide o niečo veľmi dôležité. Naozaj veľmi." V pravej dlani som pri tom všetko znova zvierala tú maličkú fľašku môjho súkromného oceánu. Akoby to mala byť kotva v reálnom živote, mimo moje chaotické myšlienky. „Chcela by som vás poprosiť, aby ste pre mňa prišli. Idem domov." Váhavo som zodvihla hlavu a pozrela najprv na otca. Vedela som, že hlavne on bude mať námietky. Veľmi trval na tom, aby som sem išla, hoci som prvotne odmietala. On bol prvý komu som povedala, že ma prijali a preto mu asi tak veľmi záležalo na celej vysokej. Tešil sa, že konečne pôjdem do sveta skúsiť šťastie a niečo zažijem.

„Stalo sa niečo?" opýtal sa.

„Mám toho dosť. Škola ma nezaujíma a chcem žiť zas doma, na mieste ktoré poznám a ktoré mám rada." Omáčky, ktorými som ich chcela rozptýliť skôr, ako im poviem čo sa skoro stalo. Moja láska k domovu bola dôvodom, ale nie tým hlavným. „Som proste unavená a neviem ako ďalej. Odkedy som sa vrátila, je to len nekonečné trápenie."

„A čo budeš robiť doma? Hm?" Mykla som plecami a znova sklonila hlavu. V tóne jeho hlasu, som nepočula ani trocha súcitu. Zjavne mal za sebou ťažký deň v práci a bol vyčerpaný, ale...prečo musel hovoriť tak chladne? „Clara, drela si veľmi veľa, aby si sa tam dostala, tak prečo utekáš? Najťažšie máš za sebou, skúškové si zvládla na jednotky, tak prečo..."

„V piatok som sa skoro zabila." Povedala som to úplne bez premýšľania. S priškrteným hlasom a nechtami zaťatými do dlaní, ale dostala som to zo seba. Sťažka som nabrala vzduch do pľúc ale pocit, že sa mi nepodarí potlačiť narastajúcu paniku, bol veľmi silný.

S obavami som zodvihla hlavu, čakajúc nejakú reakciu. Otec na mňa bezducho pozeral a mama si pravou rukou prekrývala ústa, pričom sa jej v očiach zaleskli slzy. Ja som si sľúbila, že plakať nebudem. Nechcela som aby to vyzeralo, že ľutujem svoju neschopnosť dotiahnuť všetko do konca. Ani, že ich prosím o odpustenie za svoje činy. Mali všetky práva hnevať sa tak veľmi, ako len chceli. Za ich snahu, lásku a starostlivosť, by očakávali zodpovednejšie správanie.

„Miláčik..." dostala zo seba mama. Otec jej upokojujúco vtisol pusu na líce a objal ju okolo ramien. Po tragédii s Andym, odo mňa horšie slová ani počuť nemohli.

„Bolo toho hrozne veľa a ja som už nevidela iné východisko. Myslela som si, že to bude správne, že konečne nájdem svoj pokoj, ale...ale...keď som mala tie tabletky v ústach... Nemohla som. Kvôli vám. Kvôli dvojičkám, priateľom...Roderickovi." Zahryzla som si do spodnej pery, ale tak pevne až som na nej po chvíľke pocítila maličké množstvo krvi. Nebolelo to ale natoľko, ako udalosti uplynulej doby, to ani náhodou. „Pán Morisson o všetkom vie, nebojte sa."

Bolo to tak, ako som si stále nahovárala? Čakali, že si raz vypočujú podobné slová? Že im ja oznámim o čo som sa pokúsila, alebo im rovno zavolá niekto iný s tým, že už som mŕtva? Vždy som si myslela, že áno. Dávno sa pripravili na túto možnosť, aj keď si jej skutočnosť nechceli pripúšťať. Ale možno tomu tak nebolo. Koľko ľudí v mojej situácii žije spokojným usporiadaným životom? Prečo aj ja nemôžem byť jedna z nich? Je správna kombinácie liekov po toľkých rokoch priveľa? Mala by som žiadať o niečo jednoduchšie? Áno, chyba bola vždy aj vo mne a mojom zmýšľaní, mojej prílišnej precitlivenosti, ale ja som za to nemohla. Zmeniť som sa nedokázala.

„Potrebujem pokoj, aby som sa dala troška do poriadku. A to pôjde len doma." Ticho medzi nami bolo trápne. Plné nevýslovnej bolesti a horkých výčitiek, ktoré ale nik nahlas nepovedal. „Nechcem, aby ste zbytočne platili školné a internát, ak z toho nič mať nebudem. Nechcem už študovať." Išla som sem pre žurnalistiku, ktorá ma ale skolila hneď prvé týždne. Odvtedy to ani zmysel nemalo. Viem, väčšina by zaťala zuby a zabojovala, našla by si cestu k profesorke a presvedčila ju, že tu má svoje miesto. Ja som na to ale nemala silu.

„Clara, čo čakáš, že ti teraz s maminkou povieme?"

„Nečakám nič." Ja som len potrebovala aby vedeli, čo chcem a čo potrebujem. „Chcem len, aby ste pre mňa koncom týždňa prišli." Keby netreba vybaviť nejaké formality, nemuseli by chodiť. Pán Morisson by ma domov určite odviezol. Ale hoci som mala devätnásť, potrebovala som rodičov k vybaveniu papierov. Nie každý to tak podľa všetkého mal. Už v prvom ročníku sa dalo požiadať o to, aby rodičia neboli informovaní o ničom, čo sa vášho prospechu a tak v škole týka. Ja som to ale nechcela. Vedela som, že neviem byť zodpovedná sama za seba a bez ich pomoci prípadné problémy nevyriešim.

„Dvojičky o tom vedia?" opýtala sa mama stále na pokraji plaču. „Volala si s nimi?"

„Nechcem, aby o tom teraz vedeli. Časom." Keď prídu domov a budeme mať chvíľu pokoja, rozhovorím sa. Musí na to prísť správny čas a ten teraz nebol ani náhodou. „Jediné čo potrebujem, je vaša pomoc."

Nemyslela som si, že to pôjde práve takto. Nezdalo sa, žeby chápali čo po nich žiadam a, žeby sa chystali súhlasiť. Boli to ich názory a dôvody, voči tým mojim. A zjavne potrebovali čas, aby predýchali moje slová a dohodli sa, ako to bude ďalej. Preto sme si povedali, že si zavoláme zajtra večer. Všetci si to celé premyslíme a niečo sa vymyslí. Ja osobne som sa názor meniť nechystala, ale sľúbila som, že sa nad celou vecou ešte raz zamyslím. Ak odídem, bude to natrvalo.

***

Nemohla som poriadne spať. Tabletku som si napokon nevzala, ale urobila som vážnu chybu. Netrápili ma myšlienky ohľadne celej noci na cintoríne, ale bolesť ktorú som spôsobila našim. Dokázala som si živo predstaviť, ako sa dlho do noci rozprávali a rozhodovali, čo so mnou urobia. Mama určite plakala. Moje slová ju museli vydesiť viac, ako dávala prvotne najavo. Pri každom jednom telefonáte som počula jej neustály smútok za bratom a ja jej poviem niečo veľmi podobné? Dopekla, ak som mohla?

„Dobré ráno," dostala som zo seba potichu, sotva som zišla po schodoch. Dávno som s Maximilianom neprehodila pár slov. Väčšinou som si len bezducho vzala Oriona, poďakovala mu za jeho stráženie a utekala sa schovať do izby. „Čo ty tu? V nedeľu si nezvykol mať voľno?"

„To hej, ale nechal som tu nejaké papiere, tak som sa zastavil." Na mramorovej doske stola mal rozložené  popísané listy papierov, miestami doplnené aj ručne písaným textom, ktoré mi skôr pripomínali poznámky do školy, než niečo formálne.

„Nebodaj popri práci študuješ?" opýtala som sa zarazene. Podala som mu Oriona, ktorý sa jeho prítomnosti neustále tešil a vzala si niektoré papiere do ruky. „Nikdy si to nespomínal."

„Nie, to nie sú moje poznámky. Sú pre priateľku, v piatok som jej ich tu vytlačil."

„Tá, ktorú si spomínal ešte niekedy v októbri?" Odvtedy sme sa nejako dôvernejšie ani nerozprávali. Čakala som vtedy na Rodericka a tak sme sa dali do reči ohľadne plánov na víkend a tak. Spomínal, že spoznal v klube veľmi pekné latinské dievča, ktorú mi opísal doslova ako bohyňu.

„Doteraz nechápem, ako sme sa dali dokopy." Prečo? Podľa mňa bol Maximiliano veľmi pekný a hlavne milý. Vysoký, s bronzovou pokožkou, hustými tmavými vlasmi a láskavými očami, ktoré v sebe stále skrývali toľko radosti. „Ja ju tak veľmi ľúbim, Clara." Nedalo mi, aby som sa neusmiala. Želala som mu šťastie a lásku. Za svoju nekonečnú ochotu pomáhať si niekoho bez debaty zaslúžil.

Prehodili sme ešte pár slov, ale obaja sme následne išli svojimi cestami. Ja von so svojim drahým šteňaťom a on utekal nazad domov. Ráno bolo veľmi chladné, chladnejšie ako to včerajšie. Ulicami sa ťahala tenká opona hmly, ktorá akosi všetko zabalila do tajomného závoja. Známe ulice mi pripadali neskutočne smutné a opustené. Preto som aj chcela posúriť Oriona. Nech sa vrátime do teplej postele čím skôr. To by však nesmelo všadeprítomné ticho preťať jedno osamelé auto, ktoré odbočilo na parkovisko pri internáte. Až keď sa priblížilo úplne, som videla komu patrí. Nebolo pochýb kto sedí za volantom luxusnej matnej krásavice.

Nervózne som si prekrížila ruky na hrudi a tuhšie si k sebe pritiahla rozopnutý kabát. Nemala som odvahu na auto pozerať dlhšie ako pár sekúnd. Hlavne keď Maxim vypol motor a vystúpil. Pohľad či už na neho, alebo do jeho očí by len priniesol späť veľmi bolestné spomienky. To ráno, keď nás videl, bolo ešte všetko v poriadku. Nemala som za sebou pokus o samovraždu, Vrana bol stále nažive a my dvaja sme neboli rozhádaní. Svet sa mi síce rozpadal priamo pred očami, ale pôsobil istým spôsobom lepšie ako teraz.

Prestúpila som z nohy na nohu a nesmelo sa otočila, keď sa jeho kroky priblížili. Nabrala som do pľúc chladný vzduch nedeľňajšieho rána, ale nedostala som zo seba ani slovo. Chcela som sa mu ospravedlniť, ale...za čo? Nič zlé som predsa neurobila. Netušil, prečo som s Vranou toľko bola. Nikto okrem nás nevedel a nechápal, čo sme medzi sebou mali. A tak to bolo dobre. Svet nemusí neustále chápať. Občas stačí ak vám mlčky udelí požehnanie a prizerá sa vášmu šťastiu.

Najkrajší ale bol pocit, ktorý mi počas týždňa veľmi chýbal. Pocit, keď si ma jeho ruky pevne privinuli k jeho hrudi a perami mi zanechal drobný bozk na čele. V momente som spustila ruky, vracajúc mu objatie z celej sily. Istým spôsobom to bolo ako návrat na veľmi dobre známe miesto. Niekam, kde cítim nekonečné bezpečie a lásku.

„Tak hrozne sa ti za svoje chovanie ospravedlňujem," zašepkal potichu, túliac si ma k sebe ešte viac. Tuho som pritom zavrela oči, aby sa mi podarilo udržať slzy. Plač nebol potrebný. „Mal som toho veľa a zachoval som sa ako úplný idiot. Nevypočul som si ťa a to ma veľmi mrzí, Clara."

„Nikdy som sa na teba nehnevala ty trdlo."

„Bol som doma." Prekvapene som otvorila oči a pozrela na neho. „Musel som ísť za mamou, nemohol som tu len tak sedieť. Dialo sa toho priveľa a potrebovala ma pri sebe." Chápavo som prikývla a s úsmevom cez slzy ho pohladila po líci. Zjavne ešte nikdy som ho takto nevidela. Takéhoto unaveného, vystresovaného a strhaného zo života ako takého. Keď bol so mnou, stále sa snažil držať nás oboch nad vodou. A aj keď sa mu to niekedy nedarilo, takto zle na tom ešte nebol.

„Je to už o niečo lepšie?"

„Nie." Prehrabol mi pravou rukou vlasy a hlavu mi následne opatrne pritisol k svojej hrudi, aby som sa na neho radšej nepozerala. Vždy si dával na to pozor. Hoci sa mi priznal, že sám má problémy, nechcel aby som ich videla. „Síce ma vyprevadila na letisko, ale stálo ju to podľa mňa všetku silu akú na celý deň mala." Veľmi dobre som vedela aký je to pocit. Ale bola som na ňu hrdá. Nezabúdala som na slová, ktoré mi povedala a na šaty, ktoré mi ukázala.

Vtedy...vtedy keď sme šli v Neilom na nákupy... Tiež som si bola kúpiť šaty, v ktorých ma mali pochovať. Našla som jedny prekrásne žlté, ktoré teraz ležali niekde pohodené v igelitke. Prečo žlté? Nechcela som aby ma rodina naposledy videla vo farbe, ktorá toľko reprezentovala moje trápenie. Keď som dni trávila na vrchole sveta, milovala som siahať po žltej farbe. Bola dokonalým znázornením radosti zo života. A druhá položka, ktorú som tak nutne zháňala, boli obálky. Každému som začiatkom týždňa napísala list na rozlúčku. Zanechala som im pár slov, ktoré by možno mali moc zmierniť ich bolesť po mojom odchode. Odložila som ich k šatám, pri ktorých bol tiež maličký lístoček, ktorý ich význam veľmi stručne vysvetľoval.

„Neil je mŕtvy. Zabil sa." Dúfala som, že nebude žiadať nejaké podrobné vysvetlenie. „A ja som urobila skoro to isté. Išla som k jeho hrobu a chcela som zjesť tabletky, z ktorých som minule skončila v nemocnici." Musela som mu to povedať. On bol ku mne so všetkým úprimný a tak som mu bola dlžná rovnakú úprimnosť.

„Ďakujem, že si sa rozhodla tak, ako si sa rozhodla. Nezniesol by som po tom všetkom ísť ešte aj na tvoj pohreb. Alebo sa len celkovo vrátiť späť a zistiť, že si naveky preč." Cez slzy som sa dívala na Oriona, ako si poskakuje len kúsok od nás. Bol taký šťastný, nič z našich problémov sa ho netýkalo. Vnímal len lásku, ktorú dostával z každej strany a to mu k životu úplne stačilo. Prečo som aj ja nemohla žiť takto jednoducho? Bolo by to všetko o toľko krajšie. „Urobil som chybu, že som ti ani nezavolal celý týždeň. Ale hneval som sa. Nechápal som, prečo sa vláčiš s tým chalanom a všetko."

„Lebo mi rozumel takým spôsobom, akým som to potrebovala. Ja viem, že nebolo správne aby som sa s ním stýkala po tom všetkom, čo spôsobil mojej rodine, ale...to som svojmu srdcu proste vysvetliť nedokázala. V celom bolo zrazu oveľa viac citov, akoby malo byť. A teraz mi prekliato chýba."

„Ľúbila si ho?"

„Nie tak, ako si myslíš." Moje srdce stále patrilo Roderickovi. Ale Neila som ľúbila. Akurát nie ako partnera. Tým by nikdy byť nemohol. Ale ako človeka, ktorý mi poskytol práve to, čo som potrebovala. A ktorý ma po toľkých rokoch donútil hovoriť o podstate môjho trápenia. V tú noc som mu ukázala úplne všetko. Najväčšiu ranu, akú som v živote utŕžila a ktorá ešte stále nebola zahojená. Až on sa jeho spevom a hrou na gitaru pokúsil o jej zacelenie. Tým, že do spevu donútil aj mňa mi aspoň na pár minút dal ochutnať zo života, aký som mohla mať. „Som rada, že si späť. Veľmi si mi chýbal."

„Aj ty mne." Nevyhýbal sa mi, lebo sa na mňa vykašľal. Bol doma, aby pomohol svojej mame. Ako som si len mohla myslieť, žeby sa na mňa on vykašľal? To by nikdy neurobil. A malo mi to byť jasné po celú dobu.