-Clara-

„Myslím, že pre teraz to bude stačiť," povedala Brooke, sotva odložila poslednú knihu. Nechcela som, aby všetko upratovala, ale nepočúvala ma. Pustila sa do toho skôr, akoby som sa plne spamätala zo svojich činov. No najhorší asi bol môj prístup. Namiesto toho aby som jej pomohla, som len sedela na posteli a objímala jeden z vankúšov. Nevládala som sa poriadne ani pohnúť. Od bolestí, ale aj od tak príšernej úzkosti, že chvíľami bolo ťažké vôbec nabrať vzduch do pľúc. Cítila som sa ako v reťaziach, z ktorých neviedla cesta von. „Ak budeš chcieť, pomôžem ti niektorý deň usporiadať knihy inak, dobre?"

Bez nejakej reakcie som zostala ďalej sedieť. Brooke to mohla pochopiť všelijako. Pokojne si mohla myslieť, že si jej snahy absolútne nevážim, čo samozrejme nebola pravda. Bola som jej nekonečne vďačná za pomoc. Za túto, alebo hocijakú inú, ktorú mi doteraz ponúkla. Bože, keby vedela pri našom prvom stretnutí čo na ňu čaká, vyhodila by ma skôr akoby som jej povedala svoje meno. O tom som nepochybovala. Mala dosť svojich problémov a hoci mala teraz od rodičov pokoj, ja som nemala právo jej prirábať starosti.

„Nechceš, aby som zavolala Austinovi?"

„Nie," odvetila som potichu. Nechcela som tu nikoho, chvíľami ani ju. „Chcem hlavne pokoj a ticho."

„Čo sa vôbec stalo? Pochybujem, že si toto celé urobila len z nudy." Opatrne sa načiahla za mojou pravou rukou, ale ja som sa automaticky odtiahla. Toto som na sebe zjavne nenávidela úplne najviac. Tú neznášanlivosť dotykov od iných. Nie vždy, boli tu samozrejme chvíle kedy mi to nevadilo, ale priveľmi často sa stávalo, že som to skrátka nedokázala zniesť. A dala som to pocítiť skutočne každému, dokonca aj vlastným rodičom. Proste mi nedochádzalo, čo je na dotyku také hrozne výnimočné. Nie je to tak, že keď ma vezmú za ruku alebo niečo, zbavia ma môjho trápenia. Bohužiaľ.

„Každý má svoje hranice, Brooke. A ja som dnes zjavne dosiahla tie svoje." Na čo som myslela, keď sa to dialo? Keď som okolo seba rozhadzovala všetko? Na všetko a nič zároveň. Na bolesť ktorá mi prúdila žilami a na ktorú neexistoval liek. Na svoje nekončiace zúfalstvo, ktoré dokáže odohnať len smrť. A na ľudí, ktorých som stratila. Na každého, kto mi nejakým spôsobom zlomil srdce, či podkopol nohy. „Stalo sa toho priveľa."

„Skús hovoriť troška podrobnejšie. Dobre vieš, že ja ti zle nechcem."

„Ja viem."

„No tak...skús to." Zapozerala som sa na Oriona, ktorý sa stále chúlil niekde pri dverách. Asi sa bál prísť ku mne, keď som ho predtým skoro ovalila knihami. „Ja viem, žeby som na teba nemala tlačiť, ale nemôžem ignorovať to, čo sa stalo. Nešlo o žiadnu maličkosť, ktorú by sme prehliadli a išli ďalej." Ale nešlo ani o nič svetoborné. Tak mi praskli nervy a čo? Nemám na to právo?

„Stretla som niekoho, kto konečne plne chápal, čím prechádzam. Nie, žeby bola jeho situácia rovnaká, ale akosi vedel. A keď sme sa lúčili, keď som vedela, že už ho nikdy neuvidím..."

„Preto si na tom bola tak zle celý týždeň?" Prikývla som. Zhlboka som sa nadýchla, pokúšajúc sa tak udržať nejako svet pokope. Prečo som jej to hovorila? Prečo som si to nenechala pre seba? „To s ním si trávila noci, keď si nebola tu?" Veľmi pomaly zodvihla ruku a až keď videla, že sa tentoraz nechystám odtiahnuť, s prekrásnym úsmevom mi zasunula pár pramienkov vlasov za ucho.

„Myslela som si, že má odpovede na všetky moje otázky. Že on je mojou záchranou, ktorú som tak dlho hľadala. A teraz je preč. Naveky."

„Ako to myslíš?"

„Zabil sa. Dnes bol pohreb." Bolo mi zle, len som si spomenula na jeho hrob. Keď mi jeho bratranec povedal, že sa Megan nedovolal. Nemala tak šancu, aby sa naposledy rozlúčila so svojim bratom. Pritom on ju natoľko ľúbil. Neboli to len slová, ktorými by ma donútil ľutovať ho. Boli tam city a boli skutočné. Až priveľmi v niektorých chvíľach. „Nechal ma tu."

„To ma veľmi mrzí." Nič viac som jej nebola ochotná povedať. Vrana sa skrátka stal kapitolou, o ktorej nechcem hovoriť dopodrobna s nikým. Každý má predsa v živote niečo, čo si necháva len pre seba, aby nemusel znova zažívať bolesť. „Bolo to...bolo to medzi vami vážne?"

„Brooke, nenúť ma o tom hovoriť. Prosím ťa." Žmurkaním som sa snažila zahnať slzy, ale keď sa mi to nedarilo, pustila som vankúš a zliezla z postele. Nemala som však kam ísť. Toto nebol náš dom, kde som mala dve poschodia, aby som sa poprechádzala a upokojila tak trocha svoju myseľ. Tu som bola obmedzená na veľmi malý priestor, ktorý sa ma pomaličky snažil zadusiť úplne.

Od samého zúfalstva som si zaborila ruky do vlasov, ale to mi samozrejme nemalo ako pomôcť. Nie od pocitu, že sa cítim nepríjemne vo vlastnom tele. Že neviem čo so sebou, ako sa nadýchnuť, ako hľadieť na svet alebo kam urobiť ďalší krok. Svet sa mi úplne rozpadal, trieštil sa na drobné kúsočky, ktoré nemal kto pozbierať a dať znova na miesto. Všade číhala smrť, ktorá za mnou načahovala ruky, ale nikdy sa ma nezmocnila. Nevzala si ma k sebe, aby mi pomohla a uľavila od nekonečnej bolesti. Nechala ma trápiť sa a dala mi možnosť pozerať sa, ako strácam ľudí. Najprv Andy ktorý mi v podstate celé mesiace klamal, následne Neil a istým spôsobom sa tam rátali zjavne aj Maxim s Roderickom. Obaja sa na mňa vykašľali. Odišli tak rýchlo, ako aj prišli.

„Viem ti nejako pomôcť?" spýtala sa Brooke, prerušujúc mučivý tok mojich myšlienok. „Doslova bolí pozerať sa na teba v tomto stave. Chodíš tu ako kopa nešťastia."

„Asi preto, že ňou som." Zašla som do kúpeľne, kde som sa ale zosunula k zemi a zaborila si tvár do dlaní. Nikomu neželám takýto pocit. Pocit, žeby ste sa radšej zvliekli z kože, alebo strčili hlavu pod ľadovú vodu a zostali pod hladinou, kým by vám nedošiel dych. Čisté zúfalstvo, neznesiteľná agónia...väzenie z ktorého viedla von len jedna jediná cesta. Tá s najvyššou daňou. „Brooke?"

„Prosím?"

„Vzala by si dole Oriona?" Musela som preč. Von, niekam na vzduch ale po niečom podobnom by ma len sotva pustila. Preto som jej pozornosť musela odviesť iným smerom. „Ja nevládzem." To som jej zjavne ani hovoriť nemusela.

Bez slova navyše som sa dívala, ako sa obula, vzala na ruky moje malé biele klbko a odišla z izby. Darovala mi ešte jeden úsmev, ktorý by si však určite ušetrila keby vie, čo som chcela urobiť. Lebo sotva jej kroky zanikli na chodbe, som sa vyštverala na nohy a išla sa obliecť. Natiahla som si čižmy, schmatla čiapku a kabát si obliekla až vtedy, keď som bežala dole schodmi. Mobil som mala zjavne vo vrecku a ak nie, smola. Nechystala som sa volať nikomu. Potrebovala som jedine byť osamote. A hlavne sa vrátiť na cintorín.

Pomerne rýchlo som sa ale otočila. Niečo veľmi dôležité som v izbe zabudla a musela som späť. Zabehla som k nočnému stolíku, ktorý v sebe ukrýval moje lieky. Či už tie predpísané, alebo mojich niekoľko ukradnutých exemplárov. Išlo mi hlavne o tie. Mala som ich v malom sáčku, ktorý som strčila do vrecka a už skutočne zamierila preč. Poznala som Brooke, Oriona stále nosila dozadu aby jej náhodou nezabehol na cestu. Preto som mala voľnú cestu a mohla som ísť kam ma srdce natoľko ťahalo.

Ja som ale nešla pomaly, aby som zapadla do nočného mesta. Nemala som čas na pokojné vykračovanie. Musela som bežať, pokúsiť sa utiecť sama pred sebou. Pľúca ma začali páliť pomerne skoro, ale ani to nebol dôvod, aby som sa zastavila. Raz som dokonca prebehla na červenú, lebo žiadne auto nebolo v dohľade. Nebola som si istá, že trafím po tme na cintorín, ale keď sa zrazu objavil priamo predo mnou...spadol mi zo srdca istý kameň. Už len chvíľku...pár minút a potom bude všetko v absolútnom poriadku. Kým sem ráno niekto príde, už bude dávno po mne.

S hľadaním hrobu som mala menšie ťažkosti, ale snažila som sa rozpamätať. Na cestu mi svietilo iba malé množstvo pouličných lámp, ale musela som si vystačiť. Zaklonila som hlavu v snahe nájsť mesiac, ktorý by mi možno trošku pomohol, ale nevidela som ho nikde. A dokonca ani hviezdy. Nebo bolo iba dokonale čierne, bez nejakého rušivého elementu. A tak som kráčala v šere, s rukami vo vreckách ešte stále lapajúc po dychu. Hrdlo ma pálilo od chladného vzduchu, ktorý som hltala jedna radosť. Okrem mňa, v okolí zvuk nerobilo skoro nič. Kým som sa tam motala, prešli niekde nablízku iba dve autá. A pritom cintorín ležal v rušnej časti mesta. No akoby sa sem zvuky života proste nedostávali. Duše zosnulých zjavne nechceli, aby niečo rušilo ich pokoj. Ticho sa stalo ich zbraňou a ochranou v jednom.

„Tu si..." zašepkala som úplne vysilene. Čerstvý násyp zeminy s niekoľkými kvetmi a mojimi ružami čakali presne tam, kde som ich pred niekoľkými hodinami nechala. Všetko bolo zjavne na mieste. Nik tu nebol. A ak aj áno, nezanechal po sebe ani najmenšiu stopu. „Neil, nevadí ak to skončím tu? Pri tebe?"

Kam som akože mala ísť? Nechcela som, aby ma našla Brooke a preto som nemohla zostať na internáte. Domov bol ďaleko a ten do úvahy neprichádzal tak, či tak. Tak som prišla sem. Na miesto, kde budem síce sama, ale...možno nie tak úplne. Nemôžem vedieť, čo príde v okamihu tesne pred smrťou. Možno ho uvidím. Ako je tu pri mne a čaká, kedy spoločne odídeme na pokojné miesto. Niekam, kde už realita na nás nemá absolútne žiadny dosah.

Roztrasenou rukou som vytiahla z vrecka sáčok. V šere som si ho prezrela, cúvajúc k náhrobku. Pomaličky som sa zosunula k zemi a chrbtom sa o neho oprela. Bol tak hrozne studený, ako tráva podo mnou. Takmer som nedýchala, keď som premrznutými prstami sáčok otvárala. Čakalo v ňom moje vykúpenie, cesta na lepšie miesto. Tabletky som si vysypala do dlane a spočítala ich. Päť. Bolo ich päť. Minule ma skoro zabila už jedna, takže toto by mala byť istá smrť. Bez možnosti hlúpeho omylu.

So slzami stekajúcimi po lícach som zodvihla ruku a pomaličky si tabletky položila na jazyk. Celá som sa triasla, dusila som v sebe tie najviac bolestivé výkriky, aké by odo mňa svet kedy počul, len aby som nerušila všade prítomnú smrť. Tuho som privrela oči, napočítala do piatich a... A...

Myslela som pritom na rodičov. Na mamu a na otca, ako si zjavne pomaly líhajú spať. Stále zdrvení a smutní z Andyho smrti netušia, že o chvíľu prídu aj o svoju dcéru. Myslela som na dvojičky, niekde tam v Portlande. Austin určite sedí nad nejakým projektom, snaží sa ho dotiahnuť do dokonalosti aby sa šéfovi páčil a Claire sa pravdepodobne učí. Vždy chcela byť najlepšia z ročníka a robila pre to maximum. Brooke...tá asi šalie, kam som sa podela. Snaží sa mi dovolať, no odpovede sa nedočká. Maxim možno utešuje Valeriu, ktorá premýšľa rovnako ako ja a Roderick... Pane Bože, čo tak robí Roderick? Kam sa dopekla podel, že som ho nezahliadla ani náhodou? Od piatka mi napísal dve krátke správy, na ktoré som mu však neodpovedala. Tam sa jeho snaha skončila. Viac sa o mňa nezaujímal. Akoby zabudol čo mi hovoril. Čo mi sľúbil.

Prekryla som si ústa rukou, aby som nekričala a nevypľula tabletky. Napínalo ma na vracanie, ale to som urobiť nesmela. Dopekla, mala som ich v ústach, ale nedokázala som ich prehltnúť. Nie, keď som v mysli jasne videla tie oči modré ako oceán samotný. Chcem ich zmáčať slzami bolesti, ktoré prinesie moja smrť? Dokázala by som byť taká sebecká a ublížiť svojej rodine tak krátko po tom, ako zomrel Andrew?

Nie, nie nedokázala.

Predklonila som sa a tabletky vypľula rovno pred seba, kam som sa rovno aj vyvracala. Neudržala som v sebe ešte ani to málo, čo sa mi ráno podarilo zjesť a vypiť. Rukami som sa zaprela do zeme, aby som nejako udržala rovnováhu, ale to bolo márne. Sotva som si utrela ústa do pravého rukáva kabátu, stratila som stabilitu a zvalila sa na pravý bok. Zahryzla som si do jazyka aby som zabránila kriku, ale to nepomohlo. Nie, keď sa celým cintorínom ozval môj hlas, pod intenzitou ktorého by pokojne prasklo sklo. Do toho jedného výkriku som vložila všetku svoju bolesť, svoje spomienky na slzami zaliatu minulosť a hlavne svoje sklamanie. Sklamanie vo mne.

Nedokázala som to.

Nedokázala som urobiť posledný krok k tomu, aby som bola konečne slobodná.

Zostala som ležať v tráve. Slzy sa mi rinuli z očí a v tej zime mi po niekoľkých minútach vyštípali líca. Od chladu som sa triasla stále viac a viac, avšak síl som mala málo. Nevládala som sa otočiť, alebo sa pokúsiť vstať. Už len pri najmenšom pokuse sa mi neskutočne točila hlava. Srdce mi od neskutočného strachu bilo tak prudko, až som myslela, že to celé ani nevydrží. A to môj pocit úzkosti a pomaly nezvládnuteľnej paniky ešte zhoršil. Už tak som mala pocit, že svet naokolo mňa je v plameňoch, ktoré sa pomaly plazia aj ku mne a ak tu zostanem ležať, zabijú ma.

Pravou rukou som sa znova zaprela do zeme a pokúsila sa aspoň posadiť. Zhlboka som dýchala, no nepomáhalo to. Nie, keď som nemala absolútne žiadny záchytný bod. Nič, čo by ma podržalo nad vodou, keď sa ma snažila stiahnuť pod hladinu. Zakričala som na Vranu, aby niečo urobil, ale prirodzene sa nič nestalo. Bolo to zrazu len moje zbožné prianie. Nemal ma kto vypočuť, bola som tu úplne sama.

Ale len do chvíle, kedy mi pri pokuse o vstanie nevypadol z menšieho náprsného vrecka maličký predmet. Prvotne ma absolútne nezaujímal, ale keď som v slabej žiare neďalekej lampy uvidela odlesky modrej, znova som sa zohla. Udržala som balans dosť dlho na to, aby som predmet uchopila do rúk a potom sa oprela o náhrobok. Bola to tá maličká fľaška od Rodericka na Vianoce. Môj vlastný oceán, ktorý mi vyrobil. A ktorý som mala nosiť pri sebe v dobe, kedy tu on nie je. Schovala som ho v dlani, pričom druhou rukou som sa stále pridŕžala náhrobku.

Musela som preč. Odísť z tohto miesta, nechať tu všetko čo som chcela spáchať a vrátiť sa. Nemôžem zomrieť. Ja nie som niekto, kto vie myslieť len na seba a svoje dobro. Je to chyba, ale rodina a priatelia...nech trpím radšej ja, než oni. Nikoho som nechcela rozplakať svojim konaním. Urobila som veľa zlého a nepochopiteľného a preto som si niečo ako samovraždu nemohla na zoznam ešte pripísať. Skoro som rozvrátila našu rodinu, tak ako by som ju mohla postaviť pred ďalšie utrpenie? Nijak.

Nohy ma však priveľmi neposlúchali. Bola som príšerne vyčerpaná a tým, že som vyvracala úplne všetko, ma opustili všetky sily. Dva či trikrát som sa skoro potkla o vlastné nohy, kým som uvidela cestu von. Vydesilo ma však, keď som začula zvuk motora, ktorý sa blížil. Nešlo o auto, ktoré by len tak prechádzalo okolo. Asi iba o desať sekúnd neskôr sa na aute zabuchli dvere a ja som začula štekot. Nie priveľmi výrazný, no predsa taký ktorý som okamžite spoznala. Bol to Orion. Moje krásne šteňa, ku ktorému som klesla na kolená a vzala si ho do náruče. On netušil, čo sa pred chvíľou skoro stalo. Nemal ani poňatia, že ma už nikdy nemusel znova vidieť.

Za ním sa ukázali Brooke a pán Morisson. Na tvári mali výraz, akoby hľadeli smrti rovno do očí. A kto vie, možno práve to videli. Obraz niečoho, čo sa mohlo pokojne udiať. Usmiala som sa na nich cez hustý závoj sĺz a potom sa aj s Orionom v náručí znova zvalila na zem.

***

Pomaličky som otvorila oči, no akoby som sa prebudila do rovnakého scenára, ako deň po pobyte v nemocnici. Znova som videla známe steny v spálni môjho psychiatra a Brooke, ktorá spala vedľa mňa. Iba veľmi nejasne som si spomínala, ako sme sem prišli. Bolo mi neskutočne zle a keď si dobre pamätám, ešte minimálne dvakrát som vracala. Snažila som sa pritom pánu Morissonovi povedať čo som urobila, ale či mi aj niečo rozumel, to som netušila. Každopádne však bolo po všetko. Prežila som a tu sa mi nemá čo stať.

Ospalo som si pretrela oči a aj napriek bolesti sa posadila. Za oknami bolo šero, takže bolo buď veľmi skoro ráno, alebo pokojne už ďalší večer. Prišlo mi, že som spala dosť dlhú dobu. Niežeby to zahnalo nekonečnú únavu, ktorú som neustále cítila, ale v konečnom dôsledku to troška pomohlo. Nevidela som svet okolo seba až tak čierne. Slzy sa mi netisli do očí pri spomienky na udalosti poslednej noci a nehnusilo sa mi, čo som chcela urobiť. Bolo mi to viac menej jedno, lebo sa nič nestalo. Som tu, žijem. Nezvládla som sa ešte ani zabiť. Tragické a smiešne zároveň, no nie?

Brooke som budiť nechcela a preto som sa veľmi opatrne vyhrabala z postele a vydala sa ku dverám. No skôr akoby som vyšla, ešte raz som sa obzrela. Musela som ju hrozne vydesiť. Bolo hnusné, že som len tak ušla po tom všetkom, čo pre mňa urobila. Ani by som sa nečudovala, kedy mi po tomto už nedokáže dôverovať ešte ani tak, ako doteraz. Využila som jej dobrotu a vôľu pomôcť, aby som sa mohla ísť zabiť. Až priveľmi dobre som si spomínala, ako na mňa s pánom Morissonom pozerali, keď prišli na cintorín. Videla som strach v ich očiach, ktorý sa však zmiešal s úľavou ako náhle ma uvideli. Zjavne...zjavne som sa rozhodla správne. Pochybností som mala plnú hlavu, ale iba pri predstave, žeby prišli a našli ma už mŕtvu, sa mi robilo zle.

Potichu som vošla do obývačky, kde som našla pána Morissona. Nemal tu našťastie žiadneho pacienta, ale podľa papierov na malom stolíku už mal jedno, dve sedenia za sebou. Hneď ako sa naše oči stretli, sa v tých jeho odzrkadlila neskutočná únava. Nenechala som ho v noci poriadne vyspať, aby si dnes mohol plnohodnotne plniť svoju prácu. Aby pomáhal ľuďom, ktorí na neho spoliehajú. No napriek všetkému sa po pár sekundách slabučko pousmial. Kývol mi hlavou, aby som podišla k nemu a ja som bez nejakého váhania poslúchla. Oriona som uvidela spať v jeho kresle, čo vyčarilo nejaký ten úsmev aj mne.

„Vyzeráš o dosť lepšie ako v noci." Prikývla som. Myslela som si, že po niečom takomto sa budem nenávidieť ešte viac, ako kedykoľvek predtým. Budem na seba nahnevaná, že som neuspela, že musím stále pokračovať ďalej, ale...ja som cítila tak zvláštny pokoj. Akoby bola moja myseľ celá zahalená v neznámej hmle, ktorá mi nedovolila plne si všetko uvedomiť. „Nenašiel som u teba nič a to som ti prehľadal všetky vrecká, čo som len našiel."

„Všetko zostalo na cintoríne," odpovedala som potichu. Ruky som si prekrížila na hrudi, čím som v podstate zaujala veľmi ochranársku pozíciu. Pritom on na mňa nemal v úmysle útočiť. Musel zo mňa však dostať čo presne som robila, alebo chcela robiť. „Ukradla som od vás tabletky, z ktorých som mala tú alergickú reakciu. A včera som si ich vzala so sebou."

„Ukradla? Kedy?"

„Keď ste mal tú večeru s bývalým pacientom. Vzala som si aj z tých návykových antidepresív." Mala som mu to povedať už dávno. Nie, v prvom rade som od neho nikdy tie veci brať nemala. Toľko sa so mnou za celé roky trápil a toto je moje poďakovanie? Okradnem ho o lieky a potom sa nimi chcem zabiť? „Ospravedlňujem sa."

„Kde si ich nechala? Niekto by ich mohol nájsť." Pokývala som hlavou. Nikto so zdravým rozumom sa nebude hrabať v zvratkoch, aby našiel nejaké lieky.

„Skoro som ich prehltla. Mala som ich v ústach. Bolo...bolo ich päť." Koľko by trvalo, kým by ma zabili? Bolo by to také rýchle, ako som si myslela? Bolesti by som sa nevyhla, ale čo keby trvala pridlho? To som nikdy popravde nechcela. Cítiť presný moment smrti áno, ale bez väčšieho utrpenia. Toho som mala dosť počas života. „Ale nedokázala som to. Tak veľmi som nechcela nikomu ublížiť. Svojim rodičov, dvojičkám či priateľom. Kvôli nim som to nemohla urobiť. Nemohla som byť tak hrozne sebecká a myslieť iba na seba. Všetci si so mnou veľa vytrpeli, dotiahli to so mnou až sem a keby to urobím..." Koľko výčitiek som mala, keď Andy zomrel. Hovorila som si, že je to všetko moja vina. Že som tu nebola preňho, nepomohla som mu a preto je preč. Nedokázala by som niekoho iného postaviť do mojej pozície. Napríklad Brooke. Ona ma videla ako posledná, súhlasila, že mi pomôže s Orionom a keby sa potom dozvie, že som sa zabila, neodpustila by si, že ma nechala osamote.

„Ja ti veľmi dobre rozumiem, Clara. A som na teba veľmi hrdý."

„Za čo akože?" opýtala som sa nechápavo.

„Že si si konečne uvedomila svoje miesto v tomto živote. Pochopila si, prečo tu musíš zostať." Bolestne som sklonila hlavu a na chvíľu privrela oči. Ako som to mala brať? Ako nejaký kompliment, alebo čo? Ako mi mohol jednoducho povedať, že je na mňa hrdý? Po niečom takomto? „Ale hnevám sa, to je ti dúfam jasné. Odkedy si včera ráno odišla som sa na to pripravoval, čakal som na telefonát so zlými správami, ale keď mi potom volala Brooke a povedala to, čo povedala... Do poslednej chvíle som dúfal, že mi zavoláš ty a poprosíš ma o pomoc, ako pred niekoľkými rokmi na moste. Aby som po teba prišiel a nejako ti pomohol zas vstať na nohy. No ty si nevolala a mňa to tak hrozne štvalo."

„Dal ste vedieť dvojičkám?"

„Nie, nevolal som nikomu. A pokiaľ viem ani Brooke." Vďačne som prikývla. Možno neskôr si o tom celom budeme vedieť lepšie pohovoriť. Teraz som to ešte nedokázala. Nemohla som mu povedať čo sa mi tam preháňalo hlavou, lebo to bolo priveľmi čerstvé. Sama som ešte bola istým spôsobom rozklepaná a odmietala som veriť, ako blízko sloboda bola. „Poď sem," povedal po chvíľke ticha, vstávajúc zo stoličky. Nasledovala som jeho príklad, ale objatia som sa predsa trocha bála.

Keď okolo mňa láskyplne ovinul ruky, priveľmi mi to pripomenulo ako sme sa včera ráno lúčili. Ako sme v slzách stáli vo dverách, neschopní povedať si zbohom. Raz povedal, že od začiatku vedel, ako skončím. Lenže slová ktoré pred chvíľou povedal nasvedčovali niečomu inému. Stále mal vo mne dôveru. Možno keby ma tak dobre nepozná a nevie čím všetkým som si prešla, silou mocou by sa mi staval do cesty. No dal mi voľnosť, hoci stále veril, že sa rozhodnem inak.

„Mám vás veľmi rada," dostala som zo seba s úplne zovretým hrdlom. „A veľmi, veľmi ma mrzí, čo som urobila. Nemala som od vás brať nič, hlavne nie poza váš chrbát. Sľubujem, že už to nikdy neurobím, pán Morisson."

„Asi je to ponaučenie aj pre mňa, aby som mal lieky pod zámkom." Zasmial sa, ale jeho hlas znel aj napriek tomu tak hrozne zlomene a stále trocha ustráchane. Mal ma tu, pevne si ma pri sebe držal, ale strach potlačiť nedokázal ani napriek tomu.

„Prosím vás, rodičom o tom nehovorte. Nechcem...nechcem im prirábať starosti."

„To ti sľúbiť nemôžem." Zodvihla som hlavu, aby som mu pozrela do tváre a očami ho poprosila účinnejšie ako slovami, avšak skončila som pri plači. Rovnako ako on. „Možno sa ti zdá, že to celé trocha zľahčujem, ale nejde o maličkosť. Aj my dvaja si celú záležitosť prejdeme oveľa podrobnejšie, len hneď teraz ťa natoľko trápim nechcem. Tvoji rodičia si ale zaslúžia vedieť, čo sa s tebou deje. Clara, oni sú na niečo podobné pripravený od začiatku. Odkedy som im hovoril, ako to vo veľa prípadoch medzi mladými ľuďmi končí."

„Ale to čo sa stalo Andymu..."

„To s tvojou situáciou nemá absolútne nič spoločné, moja drahá. Smrť tvojho brata bola bleskom z jasného neba, ale pri tebe je to oveľa iné." Ja som pre každého časovaná bomba, mína ktorá len čaká kedy na ňu niekto stúpi. Otázkou asi nikdy nebolo, či sa to niekedy môže stať. Ale za aký čas a hlavne s akými následkami pre moje okolie. Možno...možno mi to malo dôjsť oveľa skôr. Naši pri mojom odchode do Oregonu počítali s možnosťou, že sa domov už možno nevrátim. A predsa ma nechali ísť. Dovolili mi skúsiť šťastie vo svete, pričom im zostávalo len modliť sa, aby som sa k nim ešte niekedy vrátila živá.

„Chcela by som ísť domov. Natrvalo." Asi toto bol ten skutočný dôvod, aby som školu nechala. Chcela som to urobiť aj doteraz, ale toto bol ten podnet. „Nechcem už chodiť na vysokú, aj tak to nemá cenu."

„O tomto si tiež pohovoríme neskôr. Mala by si si ísť ešte ľahnúť. Potom neskôr zavoláš domov, dobre?" Nesúhlasne som pokývala hlavou, na čo mi on s úsmevom zotrel slzy a následne ma pobozkal na čelo. Mal zjavne pravdu. Skôr či neskôr by som sa preriekla a bude lepšie, keď sa to dozvedia čím skôr. Otec zjavne vyletí z kože a poriadne na mňa nakričí, ale mal by hádam reagovať nejako inak?

***

Kráčala som po nocou zahalenej ulici, ktorá akoby nemala konca. Za chrbtom mi jasne žiarilo ružovkasté svetlo z okien blízkeho klubu, pričom vietor bol pomaly tak silný, že sa oproti nemu nedalo kráčať. Ale ja som predsa išla. S rukami založenými na hrudi a papiermi poletujúcimi okolo seba. Pred chvíľkou som sa po jeden na zemi zohla a preskúmala ho. Bol to text piesne, na ktorú som si ale nespomínala. V rýchlosti som si však všimla, že aj ostatné boli plne popísané. Akurát som v sebe nemala dosť záujmu, aby som ich chytila do rúk a pozrela sa.

Nie, keď som veľmi dobre vedela, kto na mňa čaká. Videla som jeho temnú siluetu, ktorá si tam postávala akoby nič. Akoby úplne bez života. Len sa pozeral mojim smerom, s rukami pokojne spustenými popri tele. Neviem, ale...možno by som radšej prijala sen, ktorý ma od pohrebu strašil neustále. Vedela som totiž, ako dopadne. Tu som však istotu mať nemohla. A hlavne nie preto, že som netušila čo sa dopekla deje a prečo som tu. Alebo prečo sme vôbec v takejto scenérii.

Každý ďalší krok bol ťažší, lebo ma viedol práve k nemu. K osobe, ktorej tvár som vidieť nechcela. Nie po tom, čím som si prešla za posledné dni či hodiny. Srdce som mala kvôli nemu plné bolesti. Chcela som preto zastať o pár metrov ďalej, aby som priamo nečelila jeho očiam, ale nešlo to. Nemohla som zastaviť skôr, než som sa ocitla úplne pri ňom. Dokonca som úplne automaticky spustila aj ruky a nechala ho, aby ma za ne vzal.

„Prečo si tu?" spýtala som sa potichu.

„Ja neviem," odvetil. Pri počutí jeho hlasu ma nepríjemne striaslo. „Je to tvoj sen. Ja ho neovládam." Privrela som oči, ale nadýchnuť som sa nedokázala. Pľúca som pritom mala v jednom ohni. Celú ma sužovala taká obrovská bolesť, že sa to ani opísať nedalo. A stále som bola tu. Síce len v nejakom hlúpom sne, ale predsa.

Váhavo, ale vyslobodila som si ruky a cúvla o krok vzad. Musela som medzi nami urobiť nejaký priestor, inak by som to nezvládla. Takto som mala možnosť vziať zo zeme aspoň ešte ďalšie papiere. Teraz to ale nebol súvislý text nejakej piesne. Ale noty. Noty na klavír, ale aj...ale aj na gitaru. Pomaličky to začalo dávať zmysel. Týmto celým som si mala spomenúť na ten prekliaty večer, keď som mu všetko povedala. Ukázala som mu stránku, ktorú nevidel skoro nik. Okrem našich a pána Morissona nikto netušil, čo ma natoľko zničilo. Až on. Chlapec, s ktorým som nikdy nemala mať nič spoločné.

„Chceš mi niečo povedať?"

„Je tu niečo, čo som nestihol. Akurát neviem, či sa budeš mojimi slovami niekedy ochotná riadiť." Napäto som počúvala. „Nemal som dosť času pochopiť koľko pre teba spev mohol znamenať. Ale...bola by večná škoda, ak by svet nepoznal tvoj hlas. Je prekrásny a som si istý, žeby si si získala kopu fanúšikov. Sľúb mi, že to ešte skúsiš. Nemusíš sa náhliť. Rozospievaj sa, zaspievaj niekomu komu veríš a potom sa skús nejako posunúť na miesto, kde si vždy chcela byť."

„Nemôžem," dostala som zo seba so zovretým hrdlom. Už roky viem, že to nikdy nebude rovnaké. Nepostavím sa na javisko s pocitom, že tam patrím. „Prešlo veľmi veľa času."

„A práve preto si mala dosť času na smútenie nad tým, čo si mohla mať a nemáš. Tak sa konečne postav, osuš si slzy a bež to skúsiť ešte raz. Nejako sa to musí dať." V tej dobe by som mu verila. Poslúchla by som ho. Lenže ja som sa nevýslovne desila pocitu, žeby som stála pred obecenstvom. Problém som mala aj keď sme sa lúčili na strednej. Všetci tí rodičia, obrovské publikum a po jednom sme si museli ísť po posledné vysvedčenie a diplom o dokončení školy. Mala som pocit, že to nepôjde, že tam proste pred všetkých nevyjdem. „Urobíš to pre mňa?"

„Nie." S úsmevom ku mne načiahol ruku a pohladil ma po líci. „Neil, prosím ťa toto po mne nemôžeš chcieť. Určite vieš, čo sa včera skoro stalo. Bola som tam pri tebe a...chýbalo tak hrozne málo. Už sme mohli byť spolu ale nedokázala som to. Prečo?"

„Lebo tu pre teba zatiaľ nie je miesto. Ale na Zemi áno." Snažila som sa žmurkaním zahnať slzy, ale išlo to tak prekliato ťažko. Prečo som si ešte aj v sne pripomínala čo sa mohlo stať? Nestačilo už z toho? „Zostaň tam ešte prosím. Ublížila by si veľmi veľa ľuďom, hoci to sama dobre vieš."

„Aj ty si ublížil mne. Rovno dvakrát." Zasmial sa. „Zabil si mi brata a potom si zabil aj samého seba. V dobe, kedy som si myslela, že som konečne našla tú osobu, ktorú som roky hľadala. Videl si čo je vo mne a nebál si sa toho. Namiesto toho si presne vedel ako sa cítim." Ja viem, že tu bol Maxim, ale...s Vranou to bolo o niečom inom. O niečom oveľa hlbšom a komplikovanejšom. Lebo s Maximom sme sa vždy držali kamarátstva. Tak nám to vyhovovalo. No Neil ku mne podľa všetkého cítil aj niečo viac. A pritom veci nebral ako Roderick.

„Veľmi veľa toho o mne nevieš. A preto možno moje činy nechápeš. Ale...príde čas aj na to."

„Asi by si mal ísť. Nechcem...nechcem ťa vidieť." Keby tu zostaneme stáť, povedala by som mu veľmi škaredé veci. Skrývala som v sebe toho toľko...hnevu, nenávisti a všetkého zlého voči nemu. Ale nemalo by cenu to tu rozoberať. Nie, keď som celému snu nerozumela. Nechápala som ružovému svetlu a nechápala som tým poletujúcim papierikom. Nedokázali ma presvedčiť, aby som poslúchla jeho slová. Ja už na javisko nepatrím. A rozhodne nie s mikrofónom v ruke. Dakedy som nič nechcela viac, ale môj svet sa zmenil. Zanikol medzi tmavým búrkovým mračnom, ktoré nemalo konca.

„To rád počujem." Veľmi opatrne mi vzal tvár do dlaní a skôr, akoby som protestovala, svoje pery pritisol na moje čelo. Tuho som privrela oči, potláčajúc spomienky na noc kedy sme sa mohli pobozkať. On to chcel, netajil sa tým. Chcel, aby som bola jeho prvé dievča. Ale ja som mala záväzky. „Vždy budem istým spôsobom pri tebe. Na to nezabúdaj."

„Mám ťa rada." Nemyslela som si, že to niekedy poviem nahlas. Ale zaslúžil si počuť to. Aspoň takto.

„Ja teba o niečo viac, ale to už vieš." Prikývla som, s obavami dvíhajúc hlavu. Naposledy som sa pozrela do jeho mrazivých očí, pričom sa mi podarilo usmiať. Obaja sme mali slzy v očiach, ale ku podivu neboleli tak, ako naposledy. Nie, keď som svojimi rukami prekryla tie jeho, stále spočívajúce na mojich lícach. Bol to krásny diabol, na ktorého som zabudnúť určite nechcela.

„Neviem, ako budem pokračovať ďalej. Som príšerne zmätená. Myslela som si, že tu už nebudem a teraz je všetko inak." Nemala som cítiť to, čo som cítila. Úľavu z toho, že som nažive. „Veľmi sa bojím."

„Čoho?" Mykla som plecami. Absolútne všetkého, na čo som si len spomenula. Ako to poviem našim? Čo bude keď sa vrátim domov? Ako sa pozriem po tom všetko Roderickovi do očí a hlavne ako mu poviem, že je medzi nami koniec? Čakalo toho na mňa veľmi veľa a jediné čo som cítila, bol neskutočný strach. „Včera v noci si urobila to najťažšie rozhodnutie svojho života. A urobila si ho správne. Čoho sa ty musíš prosím ťa báť?"

„Prečo si myslíš, že som sa rozhodla správne? Čo ak nie?" Teraz som to ustála, ale ak sa o mesiac zas dostanem na úplné dno? Nájdem zas silu, aby som zostala nažive? Kde som ju akože našla teraz? Dopekla, posledné týždne som na nič nemyslela viac ako na smrť a keď mi konečne podávala ruku, odohnala som ju. Stačila chvíľa, aby som úplne prehodnotila svoje priority. Ako lusknutím prstov.

„Lebo na teba čakajú úžasné veci, viem to." Znova ma pobozkal, tentoraz do vlasov. „Čoskoro to uvidíš aj ty a až vtedy skutočne pochopíš, prečo si sa rozhodla správne. Si unavená, ja viem, ale niekde ešte stále dúfaš, že sa dáš do poriadku, nie?" Nebolo by krásne znova si obliecť na seba biele tričko s bledými rifľami? Ráno vstať z postele a s aspoň nejakou pozitívnou energiou vyjsť do prírody? Vyšplhať na skaly a poriadne si zakričať, aby ma počula pokojne aj celá Kanada? Bože, ako veľmi som to chcela. Pocítiť jarný vánok vo vlasoch a prvé teplé slnečné lúče na tvári.

„Pôjdem domov. Bude to tak lepšie."

„Určite áno. Rodičia sa ti veľmi potešia, o tom nepochybujem." Niekto by si povedal, že utekám pred životom ktorý som si sama vybrala, ale...nie je ústup niekedy lepší, ako pokračovanie v boji? Keby sa tu držím silou mocou, nevzišlo by z toho nič dobré. Ale keď pôjdem tam, kam ma ťahá srdce, možno sa troška spamätám a znova dám dokopy. Aspoň do takej miery, ako mi to bipolárna porucha dovolí. „Navyše...v pivnici máte klavír, pokiaľ viem. Padlo by mu dobre, kedy z neho niekto zmetie prach."

„Daj s tým prosím pokoj. Bol si posledný, kto ma kedy počul a bude počuť spievať."

„Uvidíme," zašepkal tajomne, spustil ruky z mojich líc a radšej ma objal. Privinul si ma k sebe tak pevne, ako v noc nášho lúčenia. A ja som urobila to isté. Výčitky všetkého druhu sa vo mne zmietali, strach mi prerastal cez hlavu, ale stále som stála na nohách. A bola som rozhodnutá, že to tak aj zostane. Prežila som toho veľa, vyronila som veľké množstvo sĺz, ale čo kedy je zas na chvíľu dobre? Nemôžem mať predsa nad hlavou neustále búrkové mračná. Že nie?