-Clara-

Slová, ktoré v konečnom dôsledku absolútne nič neznamenali. Slúžili iba na to, aby ma nimi Vrana upokojil ako najlepšie dokázal. Chvíľami som pocítila jeho nežný dotyk či už na svojom chrbte, alebo ako sa mi pohrával s vlasmi. A ja som proti tomu nezmohla absolútne nič. Nevládala som sa pohnúť, ani otvoriť oči. Iba ležať opretá o jeho hruď v jeho hrejivom objatí, kde sa mi nemalo absolútne čo stať. Chvíľu som určite musela spať, ale nie dlho. Vedela som skoro o všetkom, čo sa naokolo dialo. To, ako si ľahol ku mne, ako ma pobozkal na čelo a ako pri mne ležal celé dlhé hodiny. Nenechal ma tu osamote ani na chvíľku.

„Musím...musím sa vrátiť."

„Zostaň so mnou. Aspoň na jednu noc." Nevládala som ani pokývať hlavou. Dokonca aj každé jedno slovo ma stálo veľmi veľa síl, ktoré som nemala. Bola som tak hrozne unavená. Fyzicky, aj psychicky. „Ja viem, že toto teraz musí pôsobiť hocijako, ale...nechcem...nechcem ti ublížiť."

„Tak prečo som tu?"

„Lebo chcem, aby si chvíľu patrila len mne. Ak už to inak nešlo." Prisahala by som, že sa mu trasie hlas rovnako, ako keď Austin premáha plač. Bolo to takmer identické, akoby som pri sebe počula skôr jeho, než Vranu. To ale nebolo možné. Môj brat bol v Portlande a ja som bola s vrahom. „Chcem tak veľa?"

„Nie." Nechcel toho vôbec veľa. Iba ja som nechápala jeho zámerom. No nedalo by sa povedať, že som sa ho bála a chcela nasilu preč. To ani náhodou. „No povedz mi...čo...čo mala byť tá tabletka?"

„Malá výpomoc." Jemu, či mne? Lebo hoci som mala pocit, že sa vznášam niekde mimo realitu, necítila som nič z toho, čo ma dovtedy trápilo. Smútok sa rozpadol na prach a po úzkosti nezostali ani najmenšie stopy. „Ako tebe, tak aj mne. Videl som, že sa necítiš dobre, bola si príšerne nervózna a vydesená zo všetkého."

„Čuduješ sa?"

„Nečudujem," odpovedal potichu. Jeho hrejivý dych ma pošteklil na líci, kde som o chvíľku pocítila aj jeho pery. Tuhšie som privrela oči, aby som si ten pocit naplno zapamätala. Nebude tu so mnou večne. Vzdá sa, alebo sa vráti do Kanady. No pri mne nezostane. Nikdy. „Bipolárna porucha je riadna sviňa."

„Takže to vieš?"

„Andy sa mi raz zveril." Ubolene, ale podarilo sa mi zakloniť hlavu, aby som mu pozrela do tváre. Bola však úplne nečitateľná. Jeho oči pôsobili tak hrozne chladne. „Zjavne to okamžite oľutoval, lebo si myslel, že sa to nejako pokúsim využiť proti tebe. Keď som ťa videl po prvé na cintoríne, mal som to v pláne. Chcel som ťa úplne položiť na kolená, ale potom... Bože, bola si to jediné, na čo som myslel celú noc až do doby, kým som ťa zas nevidel. Keď sme tam ležali v snehu...to bol ten moment."

„Si smiešny. Hovoríš...hovoríš, akoby si..."

„Akoby som ťa ľúbil?"

„Také niečo." Neprehliadla som, ako od nervov zaťal sánku. Nepovedal však ani slovo. Iba ma opatrne uložil medzi dva veľké vankúše a vyparil sa. Nechal ma tam ležať osamote, až kým sa mi do očí nenatisli slzy. Bola som však tak hrozne unavená, že na plač som pomyslieť nedokázala. Iba som zavrela oči a v nerušenom tichu o niekoľko minút zaspala.

***

Keď som znova otvorila oči, izba sa topila v šere nového dňa. Za oknami fučal chladný vietor, ale my sme tu mali veľmi príjemné teplo. Ležala som na ľavom boku, zakrytá hrubou červenou dekou, pričom Vrana spal vedľa mňa. Neležal ale tak blízko, akoby som bola čakala. Myslela som si, že využije všetky možnosti, ale neurobil to. Dal mi priestor a nasilu sa ku mne netlačil. Zjavne práve preto som k nemu pomaly načiahla ruku a končekmi prstov mu pohladila jazvu. Nemal na sebe tričko a zakrytý bol len po pás, takže som si v pokoji mohla prezerať jeho tetovania. Boli krásne a skrývali v sebe niečo oveľa viac, ako sa na prvý pohľad možno zdalo.

„Spi ešte," zamrmlal potichu, sotva pocítil môj dotyk. „Prosím..." Naslepo, so stále zatvorenými očami zašmátral po mojej ruke, ktorú si pritisol k hrudi presne ako včera. A to mi neskutočne vyhovovalo, hoci som sa spať priveľmi už nechystala. No ani vstávať sa mi ešte nechcelo. Už som mala tak či tak problém. Brooke zistí, že som nespala na internáte a dá vedieť dvojičkám. Určite áno.

„Pôjdeš potom so mnou na nákupy?"

„Potrebuješ niečo špeciálne?"

„Veľmi špeciálne." Sama pre seba som sa pousmiala, hoci...na smiech tu nebolo nič. Ale pri tej predstave ma obklopil taký krásny pokoj, ako som necítila už dávno. Konečné rozhodnutie nepadlo, ale už len pomyslenie, že budem o maličký krok bližšie, mi dávalo nádej, že aj ja budem konečne v poriadku. „Pôjdeš?"

„Nenávidím nakupovanie." Prisunul sa ku mne o niečo bližšie a pravou rukou mi prečesal aj tak strapaté vlasy.

„Potom...potom si vyberiem svoju uličku, hm?"

„To znie lepšie. Nožík sa mi vo vrecku už otvára od samej radosti." Spolu sme sa potichu zasmiali, akoby to naozaj bolo vtipné. A možno aj bolo. Ľudia majú predsa rôzny druh humoru.

Nechcela som už spať, ale ako minúty plynuli, únava začínala znova vyhrávať. Účinky tej modrej tabletky ale už vyprchali úplne. Dokázala som sa hýbať a hlavne som priveľmi cítila všetko, čo ma ničilo a ťahalo ku dnu. V hlave mi zas vrieskalo a mala som pocit, že sa mi od bolesti rozletí na milióny kúsočkov. Spánok však zabodoval silnejšie, ako všetko ostatné a mne tak doprial ešte pár hodín pokoja navyše.

***

„Bola som s tebou dosť dlho, aby si bol spokojný?" opýtala som sa, sťahujúc si vlasy do drdolu. Hodinky ukazovali niečo krátko po tretej poobede, no my dvaja sme sa ešte stále váľali v posteli. Ale mali sme sa kam ponáhľať? Nie. Do školy som nechcela ísť ani náhodou a nič iné som dnes na pláne nemala.

„Ak poviem nie, zostaneš ešte jednu noc?"

„Dobrovoľne určite nie." Ani teraz som tu nespala z vlastnej vôle. Najprv teda nie. Keby mi nedá tú tabletku, určite nezostanem. Ale pravda, že som sa ráno od neho preč nenáhlila. Ani teraz som sa nenáhlila. Posedávala som si opretá o drevené záhlavie postele a sledovala ho, ako si stále spokojne vylihuje. Klamala by som pritom keby poviem, že sa mi nepáčil ten jeho úškrn a napoly stále rozospatý výraz.

„Bolo tu až tak zle?" Pokývala som hlavou. „Tak? So spánkom si problémy zjavne nemala." Schuti sa zasmial, načahujúc sa za mojou rukou, ktorú som ale odtiahla. Nebolo mi jasné, kam mieri týmto správaním. A možno som to ani vedieť nechcela. Tie hodiny, ktoré sme strávili tu, mimo zrak celého sveta, mali niečo do seba. Miešal sa v nich strach z myšlienky, že som s ním osamote, ale z nejakého hlúpeho dôvodu som sa absolútne nebála, žeby mi mohol ublížiť. Dokonca ani keď mi dal tú tabletku a so mnou sa roztočil celý svet. Ako som sa mohla presvedčiť, nerobil to za žiadnym zlým úmyslom.

„Ty si nevieš ani predstaviť, aké problémy z tohto budem mať. Spolubývajúca určite zavolala mojim súrodencom."

„Niečo si určite dokážeš vymyslieť, nie? A pokiaľ viem, priateľa máš tento týždeň mimo."

„Ale to ešte neznamená, že sa môžem len tak s niekým iným flákať." On to videl tak hrozne jednoducho. Nemal záväzky voči nikomu, robil si čo sa mu zachcelo a nemusel sa tak báť, ako jeho správanie ovplyvní ľudí v jeho okolí. Momentálne som jeho okolie predstavovala len ja. No ja som tu mala Brooke a dvojičky. Roderick, Maxim, alebo dokonca rodičia mi mohli volať hocikedy počas večera, alebo cez deň a ja som im to proste nezdvihla. A po tom, čo sa stalo Andymu, by som ani nemala našim za zlé, keby robia cirkus, lebo som im nezdvihla telefón a následne sa neozvala.

„Neflákaš sa," namietol a pomaly sa posadil. „Iba mi spríjemňuješ pobyt na území Oregonu. To nie je hriech, ani podvádzanie. Nič sa medzi nami predsa nestalo."

„Bola by som rada, keby to tak aj zostane." Ešte raz sa pokúsil načiahnuť za mojou rukou, ale ja som radšej vstala z postele. Bol najvyšší čas, aby sme sa dali dokopy a aby som sa vrátila na internát. Možno sa mi toto celé ešte podarí nejako dať dokopy. Ak Brooke spala celú noc, mohla by som jej nahovoriť, že som odišla skoro ráno. Síce som v škole nebola, ale...

Vrane som venovala ešte jeden rýchly pohľad a potom som sa pobrala do kúpeľne vedľa spálne. Zavrela som za sebou dvere a pre istotu otočila kľúčikom v zámke. Zapla som malé svetielko nad umývadlom a zaprela sa o jeho kraje. Cítila som sa tak hrozne zničene. Ešte horšie, ako posledné dni. Všetko mi padalo na hlavu, či už realita, alebo trebárs problémy ktoré neexistovali, iba ja som si ich nahovárala. Mrzelo ma, že sa správam tak nezodpovedne a chladne k chlapcovi, ktorého ľúbim a, že mu tým robím zbytočné starosti. Už len kvôli Roderickovi som tu zostávať nemala. Nezaslúži si, aby som poza jeho chrbát robila podobné veci.

Na prebratie som si tvár opláchla poriadne studenou vodou a následne vyšla von. Bez toho, aby som sa vrátila ešte do spálne, som zamierila ku dverám, natiahla si čižmy, schmatla kabát s čapicou a vyšla von. Dvere som zabuchla s takou intenzitou, až ma počuli podľa mňa aj na prízemí. Ale o nestarala som sa. Cestou dole som sa obliekla a potom vybehla von do zimy. Mráz ma pobozkal na líca a od prudkého vetra mi po chvíľke začali slziť oči. Ale bola som konečne na čerstvom vzduchu a mohla som voľne dýchať.

Zaklonila som na chvíľku hlavu a sledovala, či Vranu neuvidím v niektorom okne. Nik však von na ulicu nepozrel. Spoločnosť mi robili len prechádzajúce autá, takže som si zastrčila ruky do vreciek a pomaly sa pobrala smerom k internátu. Ak na neho nebudem mať nervy, neskôr mu zavolám. A ak nie...o to lepšie.

***

„Pred Austinom som nechcela povedať nič, ale...kde si bola poslednú noc?" Tak veľmi som vedela, že sa na to Brooke opýta. Keď som sa vrátila, bol tu brat a pred ním som sa tvárila, že je všetko v poriadku. Povedala som len toľko, že mi nie je moc dobre a chcem si trocha pospať. Oni sa bavili maximálne potichu, ale spať som nedokázala. V hlave mi toho vírilo skrátka priveľa. „Bola som niekoľkokrát hore. Viem, že si tu nebola."

„Nerieš to, prosím. Nerobila som nič zlé."

„Bola si s niekým?" Lepšie som si k telu pritiahla prikrývku a zaborila tvár do vankúša. Mala by som sa jej zveriť? Možno by bolo potom všetko o niečo jednoduchšie. „Máš..."

„Nie, nemám okrem Rodericka nikoho." Vrana bol...čo dopekla bol? Neboli sme kamaráti, ale rovnako sme neboli len takí obyčajní známi, alebo niečo. On voči mne zjavne niečo cítil a mne tiež nebol on ako taký ukradnutý. Stále som si však opakovala, čo spôsobil a za akých okolností sme sa spoznali. Lebo možno keby to bolo inak, keby sú s Andym len normálni kamaráti a zoznámime sa úplnou náhodou... Výzorovo mi je neskutočne sympatický, zbožňujem jeho oči a povahovo...sme si dosť blízky. Premýšľa v istom smere ako ja.

„Tak čo si robila? Neverím, že si sa motala celú noc vonku."

„Brooke, prosím..." Aby toho nebolo málo, cestou na internát mi volal ešte aj Maxim. Niežeby to padlo zle, alebo niečo no...volal mi kvôli Valerii. Hneď keď som počula prvé slová som vytušila, že je niečo zle, ale keď povedal, že sa to týka jej...stuhla mi krv v žilách. Modlila som sa, aby mi nepovedal to najhoršie, lebo ďalšiu smrť by som vo svojom okolí už nezniesla. A po tom, čo mi minule ukázala tie jej šaty na pohreb, som okamžite myslela na tisíc rôznych scenárov. Aj s jeho otcom sa vrátili na Hawaii a vraj to vyzeralo, že jej je málinko lepšie, ale šok prišiel včera v noci. Podľa Maximových slov, sa vracala autom domov a v zákrute asi kilometer od ich domu dostala šmyk. Predok auta sa poriadne rozbil o zvodidlá, ale Valeria je vraj v poriadku.

Povedali by ste, že to bola proste náhoda, ale...Maxim tým slovám neveril. A po minulej skúsenosti som im neverila ani ja. Lebo podľa všetkého nešla vôbec rýchlo a tú cestu poznala viac ako dobre. Cesta mokrá nebola, takže... Aj ja, aj Maxim a aj Alexander sme vedeli, v akom bola stave. Čo by jej bránilo, aby to urobila schválne? Veľmi ma to vydesilo a chcela som jej okamžite zavolať, ale Maxim povedal, aby som počkala aspoň do zajtra. Nechcela vraj hovoriť ani s ním, nieto ešte s niekým iným. Keď mi rozprávala, ako si vtedy všetko pripravila, ako si napustila vaňu a doniesla do kúpeľne lieky s alkoholom... A potom sa nezabila kvôli svojmu synovi. Dokázala nájsť v sebe silu, aby ešte zabojovala a aby tu Maxima nenechala. Tak čo sa mohlo zrazu stať?

„Hovorila si s Roderickom?"

„Volal ti, čo?"

„Večer si mu to nezdvihla." Nie, lebo v dobe kedy mi vibroval mobil, som už netušila čo je realita a čo iba účinky tej modrej tabletky. To som ale samozrejme nahlas povedať nemohla. Preto som si pretiahla prikrývku cez hlavu a zakričala do vankúša. Dúfala som, že to nejakým smiešnym spôsobom pomôže. „Deje sa medzi vami niečo?"

„Myslela by si si, že pochopil, čo moja diagnóza obnáša. Ale chvíľami mi to príde, že je ešte hlúpejší, ako keď  nič nevedel. Vtedy akceptoval, že ak som sa na to necítila nevolala a nepísala som mu. Ale teraz si to proste príšerne nárokuje a ja na to nie som zvyknutá. Ty a Maxim chápete, dvojičky rovnako, ale on..." Akoby bol chvíľami z inej planéty, alebo ja neviem. Snažil sa, veľmi sa snažil o to nejde. Ale mohol by ubrať aj z tej snahy, lebo ma pomaly zadusí svojou prehnanou pozornosťou.

„On je skrátka taký. Zamiloval sa do teba až po uši."

„A to je tá chyba, Brooke." Nemala som to dovoliť. Tiež som sa zaľúbila, ale prečo som si dopekla myslela, že dokážem mať normálny funkčný vzťah, v ktorom nebudem trpieť? A hlavne v ktorom nebudem trápiť toho druhého. Lebo nech mi nehovorí, že mu za to natoľko stojím. Nie som ničím výnimočná, odo mňa stretol stokrát krajšie dievčatá a hlavne také, ktoré majú všetkých päť pokope. Prečo si nehľadal niekoho takého? My dvaja sme mali zostať kamaráti. „Ľúbim ho, naozaj ho veľmi ľúbim, ale nedokážem sa zbaviť pocitu, že mu neustále svojim chovaním ubližujem."

„Nie je typ, ktorý si nechá skákať po hlave. Ak by mu niečo na tebe vadilo, zakročil by."

„Čo ak si už uvedomil ako to so mnou skutočne je a ľutuje, že sme sa dali dokopy? Možno...možno mi nepovie, že je koniec iba z ľútosti." Snažila som sa premôcť slzy, ale nešlo to. Bola som na to priveľmi slabá. A hlavne vo chvíli, kedy Brooke klesla na kraj mojej postele a pomohla mi posadiť sa. S tým jej typickým sladkým úsmevom mi zotrela slzy a následne ma objala skoro identicky, ako v tú noc na Time Square. „Bojím sa, Brooke. Veľmi sa bojím čo bude, keď sa vráti."

„Čo by bolo, hm?" opýtala sa milo a pohladila ma po chrbte. „Nič sa nedeje. Príde, objímete sa, dáte si pusu a bude to v poriadku. Potrebujete byť spolu, aby si sa zbavila podobných pochybností. A keď teraz bolo skúškové, potom si bola týždeň v Rusku a následne šiel preč on, je normálne, že sa takto cítiš."

„Naozaj?"

„Áno. Neboj sa, všetko bude v najväčšom poriadku, keď sa tu znova objaví." Sotva badateľne som prikývla a položila si hlavu na jej plece. Čím som si kamarátku ako ona zaslúžila? Toľko som po nej pátrala a zrazu bola tu. Nemusela, ale chcela mi pomôcť. Ešte aj vtedy, keď som jej klamala priamo do očí a tajila jej, kde sa motám po nociach. „Mala by si podľa mňa vziať jednu z tých tabletiek na spanie a poriadne si oddýchnuť. Vyzeráš strašne zničene."

„Posledné tri dni som toho moc nenaspala, to je pravda."

„Tak vidíš." Tešilo ma, že jej je málinko lepšie ako včera. A hlavne to, že všetku svoju silu vynakladá na to, aby mi pomohla. „Keby volal Roderick, nejako to s ním vybavím."

„Ďakujem. Za všetko."

„To nestojí za slovo," odvetila pobavene. „Ja ďakujem tebe, že máš tak krásneho a pozorného brata." Nemyslela som, že sa dnes úprimne zasmejem, ale teraz to inak nešlo. Aká som len bola za nich dvoch rada. Pane Bože, tak hrozne sa k sebe hodili. Človek si pri pohľade na nich nemohol odpustiť úsmev, ktorý zahrial pri srdci.

„Som veľmi rada, že si takto rozumiete. Obaja si zaslúžite konečne šťastný vzťah."

„Austin je úplne dokonalý. Niekto, koho som si po svojom boku stále predstavovala." Oči jej neprehliadnuteľne žiarili šťastím. A to o jej prekrásnom úsmeve ani nehovorím. Ten ma dostal zakaždým.

„Je to dobrý chlapec a som si viac ako istá, že s ním budeš šťastná. Vidím, ako sa na teba pozerá a viem, že to nie je predstieranie, alebo niečo podobné. Naozaj mu na tebe záleží a má ťa rád." Natoľko som sa bála, čo bude s Austinom, ak sa rozhodnem skutočne zabiť, ale teraz...už som nemala dôvod na obavy. Vedela som, že Brooke ho podrží, ak by bolo treba. Majú jeden druhého a spoločne všetko zvládnu.

***

Napokon som si vzala jednu tabletku na spanie, vzala som dole Oriona a kým som sa vrátila, presne aj začala účinkovať. Vypla som si teda mobil, aby ma nik nerušil, poriadne sa pozakrývala a nestarala sa o nič iné, ako o spánok. Aká škoda, že sa zas dostavil rovnaký sen, ako stále. Pozerala som sa Andymu do očí a pritom som držala za ruku jeho vraha. Hovorila som mu, že ho nemôžem zachrániť a pritom som mohla. Ja som bola tá, ktorá mala jeho život v rukách. A ja som bola tá, ktorá ho zas a znova zahodila. Videla som, ako sa jeho oči naplnili slzami a počula, ako kričí, že ma nenávidí.

Plne ma však pritom zamestnával človek, ktorý ma držal za ruku a hladil ma po hánkach. Jeho ľadové oči ma pozorne sledovali a jeho ústa láskyplne šepkali moje meno. No ten hlas akoby nepatril jemu. Bol iný, než som si spomínala. A rovnako aj jeho pery, keď sa zrazu dotkli môjho líca. Neboli také, ako včera. A zrazu ani dotyk jeho ruky na mojej nebol rovnaký. Všetko mi zrazu naháňalo strach a preto som bola rada, keď som sa prebudila. Síce celá zadýchaná a s neskutočne ťaživým pocitom v hrudi, ale bola som hore. Párkrát som sa zhlboka nadýchla a chcela sa posadiť, ale... Objímala ma niečia ruka.

„Ako si sa sem pre Boha dostal?" sykla som potichu a okamžite zo seba jeho ruku zhodila. Keď sa však neráčil zobudiť, troška som do neho sotila, div nespadol z postele. V tme som nevidela, či Brooke spí, ale modlila som sa, aby tomu tak bolo. Keby tu Vranu uvidí, všetko by sa zrútilo.

„Čo je?" spýtal sa zmätene. Ten hlas...ten hlas ale nepatril jemu. To rozhodne nie. „Clara..." zašepkal unavene, pretierajúc si oči. Bola tma a svetlo sem išlo len z pouličnej lampy vonku, ale po chvíľke som v neznámom vedľa seba skutočne spoznala Rodericka. Bol tu. Skutočne bol tu, ležal len kúsok odo mňa.

„Vydesil si ma." Tvár som si na chvíľu schovala do dlaní a snažila sa vôbec popadnúť dych. Srdce mi búšilo, až to takmer doslova bolelo. Ja...ja som si v prvom momente skutočne myslela, že je to Vrana. Keď som ho videla v tom sne a držala ho za ruku...Bože.

„Prepáč." Chvíľku som ešte počkala a až potom si ľahla späť, vedľa neho. „Možno to nebolo najšťastnejšie rozhodnutie, ale...musel som sa vrátiť." Pokývala som hlavou s očami zabodnutými do stropu. Akosi som nedokázala uveriť, že je skutočne tu, že leží len kúsok odo mňa a hovorí so mnou. Nechcela som, aby tu bol a pritom by som ho na druhej strane najradšej bozkávala až do východu slnka.

„Zajtra máš ešte školu."

„A čo ako?" Končekmi prstov mi prešiel po líci, až ma z toho striaslo od zimy. „Moje miesto je vedľa teba, nie v škole. Tá je mi ukradnutá." Pomaly som si ľahla na bok, tvárou k nemu. Nevidela som skoro nič, ale to mi aj vyhovovalo. Nezniesla by som pohľad do jeho očí. Nie po tom, kde som spala včera v noci.

No keďže on o tom nevedel, bez nejakého problému si cezo mňa znova prehodil ruku a pritúlil si ma k sebe. Sťažka som nabrala vzduch do pľúc, ale...uvoľnila som sa. Spomienkami som zablúdila späť k nociam na psychiatrii, čo bol asi skutočný kľúč. Tam bolo medzi nami predsa všetko v poriadku. Tam som dokázala vedľa neho spať bez väčšieho problému. A tak som to chcela aj teraz.

„Nemal si sem šoférovať po tme." To jediné som zo seba dokázala dostať bez toho, aby sa mi triasol hlas. Takže to muselo stačiť. Radšej som si už zo zvyku oprela čelo o jeho hruď a tuho privrela oči. V hlave som si stále opakovala, aby som sa upokojila. Nič sa predsa nedeje. Absolútne nič.

„Stálo mi to za to," zamrmlal už znova podľa mňa z polospánku. Prstami pravej ruky mi pritom zablúdil do vlasov, bozkávajúc ma na vrch hlavy. „Ľúbim ťa." Zahryzla som si do jazyka. Nesmela som plakať. Nie teraz. Nič sa nedialo. Absolútne nič sa nedialo.

Zostala som mlčať, potichu som počítala do päťsto, až kým ma ten strach plne neprešiel. Okrem nás tu nebol nikto iný. Mohla som si vydýchnuť a plne si uvedomiť skutočnosť, že sa Roderick vrátil o deň skôr. Prišiel uprostred noci a ľahol si ku mne, akoby sa nič nestalo. A vlastne...ani sa nestalo. Nepohádali sme sa, nepadli slová ktoré by sme mali ľutovať. Problém bol, že nepadli medzi nami skoro žiadne slová. Za posledné dva týždne, sme spolu boli jeden jediný deň, keď som sa vrátila z Ruska. Z toho pochádzal môj strach. Že som s ním dlho nebola a pomaly som zabudla aké to je, keď mi hovorí, že ma ľúbi. A hlavne, keď mi to dokazuje.

Hodiny pomaly plynuli. Troška som počas nich spala, ale väčšinu času som čakala na východ slnka, ktorý som napokon aj tak zmeškala. Pohľad na to, ako pokojne Roderick pri mne spí, uspal aj mňa. Myšlienky na Vranu som vyhodila z hlavy natoľko, nakoľko to len išlo. Pritom ma však zaujímalo, kde počas noci bol a čo robil. Možno stál vonku pred internátom a čakal, či nepôjdem von s Orionom. Alebo osamelo ležal v prázdnom byte, kde som noc predtým spala s ním. Zrazu tam však bol sám, pričom ja som svoj smútok a svoju beznádej utápala v objatí chlapca, ktorý ma ľúbil.

Keď som sa konečne normálne prebudila, v posteli som bola sama. A dokonca aj v izbe. Nemala som zrazu poňatia čo je za deň, ale keďže ešte ani včera Brooke nebolo dobre, na vyučovanie zjavne nešla. Nikde som nepočula ani Oriona, ale...najviac ma miatol samotný Roderick. Nebola tu ani najmenšia známka po tom, žeby tu niekedy bol. Žeby sa mi sem v noci proste vkradol a ja som si ho pomýlila s Vranou. Musel tu byť, ale zrazu som nemala žiadnu istotu. Možno...možno som si to iba namýšľala, alebo sa mi celá udalosť len snívala.

Každopádne som si chvíľku ešte poležala. Necítila som sa moc pri sile, tak načo by som aj vstávala? Len som si vzala lieky, zapila ich vodou z pohára, ktorý som stále mala na stolíku vedľa postele a potom sa zapozerala na ulicu. Sneženie ustalo, ale fúkal dosť silný vietor, ktorý dával stromom pekne zabrať. Mne sa však celkom pozdával. Hlavne, ak som nemusela vyjsť von, ani nič podobné. Iba som sa zabalila do teplej prikrývky a pokúsila sa úplne stratiť medzi nadýchanými vankúšmi.

Dlho môj pokoj ale netrval. Najprv som z tichej chodby začula štekot, ktorý patril jedine Orionovi. Nik iný to byť nemohol. O niekoľko sekúnd neskôr sa otvorili dvere a okrem neho, dnu vošli aj dve osoby, ktorý sa potichu rozprávali. Brooke a Roderick. Boli potichu zjavne pre prípad, ak by som ešte spala. Ja som sa však v momente posadila a zodvihla si Oriona k sebe. Posledné dni som s ním moc času nestrávila a aby som bola úprimná, hnevala som sa na seba za to. On si v žiadnom prípade nezaslúžil, aby som ho zanedbávala, alebo niečo podobné.

„Ahoj," povedala Brooke s úsmevom. Bez debaty vyzerala konečne lepšie. „Vyspala si sa?"

„Ani nie. Ale bolo už aj horšie." Tiež som sa pokúsila usmiať, ale keď moje oči pristáli na Roderickovi, nemalo to cenu. Radšej som sklopila zrak k bielemu klbku, ktoré sa pri mne nadšene vrtelo s vyplazeným jazykom.

„Dnes sa zjavne nevrátim. Za chvíľu idem na vlak a Austin povedal, aby som pokojne prespala u nich. Claire má aj tak nočnú." Prikývla som a znova riskla pohľad ich smerom. Zatiaľ čo Roderick bol zmätený z môjho prístupu k nemu, Brooke žiarila šťastím. Tak veľmi sa tešila, že pôjde za mojim bratom a strávi s ním niekoľko hodín. A niekde v kútiku duše, som bola šťastná aj ja. Ako som hovorila včera...ak by sa niečo stalo, budú mať jeden druhého.

Kým sa v izbe držiavala Brooke, bola som ako-tak v pohode. Nepripúšťala som si nič z toho, čo sa mi v živote dialo. Skúšala som sa tešiť s ňou, ale keď som videla, ako skľúčene Roderick sedí na jej posteli, stranou od nás... Cítila som hroznú vinu. Z toho, ako som ho ignorovala posledný týždeň a hlavne z toho, že počas jeho neprítomnosti som sa flákala s niekým iným. Lebo hoci sa medzi mnou a Vranou nič nestalo, mohlo sa. Noc, ktorú som u neho prespala, mi mohli pripomínať oveľa divokejšie spomienky.

„Roderick..." oslovila som ho, keď sa vrátil od dverí. Brooke odišla a celá izba bola zrazu len a len naša. Kývla som mu hlavou, aby sa posadil ku mne a nie stranou. Veľmi som sa bála, čo by mohlo nasledovať, ale načiahla som sa za jeho rukou. Opatrne som mu palcom prešla po hánkach a potom si s ním preplietla prsty. Za tie dva týždne som skoro aj zabudla, aký je to pocit.

„Tešíš sa ty vôbec, že som sa vrátil a môžeme byť znova spolu?"

„Vieš, že na toto úprimne odpovedať nedokážem." Z čoho som sa ja v týchto dňoch mohla tešiť? Niečo ako radosť, dokázala byť len chvíľková pretvárka oberajúca ma aj o zvyšky síl. „Akurát nechápem, prečo si sa sem v noci musel takto vkradnúť. Neskutočne si ma vydesil." Bola som dosť mimo z celého sna a účinkov tabletky, nieto ešte keď pri mne zrazu ležal niekto, kto tam v dobe môjho zaspávania ešte nebol.

„Myslel som, že je to dobrý nápad. Nepísala si mi, nechcela si telefonovať a tak som sa proste schytil a prišiel." Videla som beznádej v jeho očiach, ktoré hľadali aspoň kúsok citu v mojich. No škoda, že ja som city prejaviť nedokázala. Alebo som sa skôr bála tak urobiť. Celý môj svet bol v troskách, spod ktorých ma nemohol vytiahnuť nikto. Vôbec nikto. Bola to márna snaha. „Veľmi si mi chýbala."

„Všetko je ešte horšie, ako pred mojim odchodom do Ruska, tak prosím nečakaj, že...že..." Hlas sa mi zlomil len pri premýšľaní nad všetkým, čo sa mi preháňa hlavou. Bola som stratená medzi dvoma svetmi, pričom ja som nechcela byť súčasťou ani jedného. Nechcela som vnímať bolesť a tápať v tme, kde neexistovalo ani malinké svetielko. Bola som nechaná na milosť a nemilosť mojej chorobe, ktorá ma úplne požierala.

„Nečakám od teba nič. Alebo sa aspoň snažím nič nečakať."

„Tak načo si sa sem hnal v noci? Nehovor mi, žeby si do dnes nevydržal." Prečo som bola na neho takáto? Každé normálne dievča by bolo hlavou v oblakoch, keby majú chlapca ako Roderick. To iba ja som stále niečo vymýšľala a hľadala problémy, ktoré možno nikdy neexistovali. A ak aj áno, jedine v mojej hlave.

„Je niečo zlé na tom, že som po dvoch týždňoch chcel byť konečne s tebou? Skúškové bolo aké bolo, potom si sa zbalila a odišla s Maximom a keď si sa vrátila, boli sme spolu menej ako pol dňa, než som znova musel odísť. Nemôžeš mi mať za zlé, že sa chcem konečne po toľkom čase s tebou vidieť."

„Ja ti to predsa nemám za zlé." No strach proste zohral svoju rolu. Strach z toho, čo by som mohla povedať, alebo čo by sa mohlo stať. Ja som bola tak hrozne znavená a zničená...a mala som sa venovať ešte aj jemu? Niekomu, kto nezavrie ústa a kto sa odo mňa posledné týždne nepohne pomaly ani na krok? „Ale mám pocit, že si neuvedomuješ, nakoľko ja potrebujem nejakú tú voľnosť. Príšerne sa na mňa snažíš dávať pozor."

„A nemal by som? Slová, ktoré padli u pána Morissona..." Vyslobodila som si ruku, stále hľadiac do jeho očí. „Clara..."

„Uvedom si, že keď sa pre smrť rozhodnem, nebude tu nič, čo by ma zastavilo. Ani rodina, ani priatelia a ani ty. Roderick, ja mám už po krk celého života a všetko, čo sa v ňom len kazí. Nedokážeš si ani predstaviť, čo som za posledné roky prežila, koľko bolesti som musela zniesť, aby som tu dnes sedela. A načo? Mala som to dávno všetko skoncovať, ale vždy som sa priveľmi bála."

„Čo týmto akože chceš povedať?"

„Myslím, že si dosť inteligentný na to, aby si si odpoveď domyslel aj sám." Nemala som v záujme mu takto ubližovať, ale moja slová boli pravdivé. Musel to vedieť. Čím skôr, tým lepšie. „Prečo myslíš, že som tak dlho odmietala medzi nami niečo viac, ako priateľstvo? Nikdy som nechcela, aby si sa na mňa naviazal. Viem, ako skončím a ty si ten posledný, komu chcem ublížiť. Ver mi, že radšej by som nikdy nepoznala pocit aké je to bozkávať tvoje pery, než aby som si vyčítala to, akú bolesť ti svojimi činmi spôsobím."

Presne ako som čakala, na toto už odpoveď nemal. Zostal na mňa mlčky pozerať s tým najviac zmäteným pohľadom, aký som u neho kedy videla. No napriek všetkému bolo spravodlivé, že som mu to povedala. A rovnako spravodlivé bolo aj to, čo on následne urobil. Postavil sa, venoval mi ešte jeden pohľad a odišiel. Nechal ma v izbe samú, aby som konečne pustila na svetlo sveta natoľko zadržiavané slzy. Bude lepšie, ak o tom pouvažuje v súkromí. A keď dospeje k riešeniu, ja si ho určite vypočujem a budem ho akceptovať. Nech už...nech už sa rozhodne akokoľvek.

***

„Je dosť neskoro," povedal Vrana úplne od veci, aj dobrú hodinu po tom, čo medzi nami padlo posledné slovo. Nemuseli sme sa rozprávať. Úplne stačilo, ako sme ležali vedľa seba na veľkej posteli a pozerali sa do stropu. On s úplne triezvou mysľou, pričom ja som v sebe mala dve antidepresíva, ktoré som vtedy ukradla od pána Morissona. Tie, ktoré mi ako jediné dokázali na pár hodín prečistiť myseľ. „Odprevadím ťa späť?"

„Nechceš, aby som tu spala?"

„Chcem, jasné, že chcem." V momente si ľahol na pravý bok a hlavu si podoprel rukou. Na moje požiadanie nemal na sebe tričko. Chcela som mať možnosť vidieť jeho tetovania kedy som si len zmyslela. „Ale čo Roderick? Nemala by si spať skôr s ním, ako so mnou?" Okamžite som mu vyplazila jazyk, za čo som si vyslúžila úsmev.

Z internátu som odišla tak rýchlo, ako som len dokázala a odvtedy sme boli spolu. Zašli sme na tie nákupy, ktoré som spomínala včera a na moje prekvapenie som aj dostala veci, ktoré som natoľko chcela kúpiť. Síce nám to trocha trvalo a Vrana bol z mojej nerozhodnosti už unavený, ja som bola vrcholne spokojná. Mohla som sa do tašky pozrieť s pocitom, že aspoň v tomto smere je všetko tak, ako má byť.

„Mala som pocit, že sme sa na niečom dohodli."

„Áno, nebudem vyslovovať jeho meno." Prikývla som, pravou rukou pritom hľadiac Oriona. Vzala som ho so sebou a zjavne som urobila dobre. Po prvé neexistovalo, aby zostal v izbe úplne sám a po druhé to vyzeralo, že si s Vranou rozumeli. Aspoň sa teda počas nákupov ani jeden z nich nesťažoval, keď ho musel Vrana schovávať vo väčšine obchodov pod bundou. „Akurát nechápem, prečo ste sa na niečom podobnom natoľko pochytili. A čo ak si mu to povedala bez nejakých opletačiek?"

„Vieš, na tému smrti a samovraždy sa bežne nerozpráva." A to bola v mnohých prípadoch veľká chyba. Prečo by sme mali mlčať, ak sa smrť týka nás všetkých? Nikoho neobíde a to, že si ju niektorí zvolia dobrovoľne a predčasne, je čisto ich vec. To, že ich budeme za podobné reči karhať a napomínať nič nezmení. Nežijeme predsa v stredoveku, kedy sa o niečom podobnom hovoriť nesmelo. V dobe slobodného prejavu musíme otvorene hovoriť o podobných témach a tým možno nejako pomôcť ľuďom, ktorí túto diskusiu v prvom rade začali.

„My sa o nej ale rozprávame."

„Áno a rovnako sa o nej rozprávam aj so svojim psychiatrom. Ten vie všetko, čo mi v tomto smere doteraz prebehlo hlavou. Zozačiatku som mala problém s ním túto tému načať, ale pochopila som, že sa nemám čoho báť. A mám pocit, že práve to nás natoľko zblížilo." Veľmi silno som pritom zvažovala, že mu pondelok poviem všetko. Úplne všetko, do poslednej myšlienky ktorá ma ničila a ktorá ma stále mierne držala v nerozhodnosti. On si to zaslúži vedieť. Všetko zažil po mojom boku.

„Myslíš toho staršieho pána, ktorý pri tebe sedel na pohrebe?" Prikývla som, otáčajúc k nemu hlavu. Oči mu v tej príjemne oranžovej žiare svietili, až mi to vyčarilo úsmev. Nie, nemala by som sa tu vedľa neho usmievať, nemala som s ním stráviť poobede, ale stalo sa. Bola som s ním namiesto toho, aby som bola so svojim priateľom. „Vyzeral ako milý človek."

„Má toho za sebou viac ako dosť, ver mi."

„V podstate ako my všetci." Nie, to nie. S jeho povolaním a vecami ktoré zažil, som sa divila, nakoľko vyrovnane k životu pristupuje. Ale zas...dávalo to zmysel. Bolesť ktorú zažil dokázal utopiť v práci, kde mu jeho pacienti rozprávali o tom, aký ťažký ich život je. To ho podľa mňa dostalo cez najťažšie. Vedomie, že ľudia okolo neho trpia tiež a nie je v tom sám.

„Minule som ti chcel niečo ukázať, ale akosi sme sa k tomu nedostali." Zvedavo som nadvihla obočie a pomaly sa posadila. Vedľajším účinkom tabletiek bolo, že mi dosť často až priveľmi znížili tlak, takže sa mi potom hlava motala jedna radosť. Ale bola to malá cena za to, že som sa cítila o niečo lepšie. „Andy mi hovoril, že si pred niekoľkými rokmi veľmi rada spievala a hrala na klavíri."

„Spev bol mojim všetkým. Mojim životom, vecou ktorú som milovala najviac na celom svete." A aj napriek všetkému to boli krásne spomienky. Dôvod, pre ktorý som spievať prestala môže niekomu prísť hlúpy. Ale ak by boli v mojej koži, pochopili by. Veď ako sa hovorí...človek nepochopí, kým nezažije. „Prestala som pár mesiacov predtým ako som sa doma priznala, že mám nejaké tie psychické problémy a celkovo problémy s náladou. Bolo to veľmi ťažké." Namiesto toho, aby mi odpovedal sa postavil a zašiel k veľkej skrini. Nebola postavená úplne ku stene, ale tento zámer som pochopila, až keď spoza nej vytiahol gitaru. Otec mal podobnú, keď som bola ešte malá.

„Veľmi veľa som hrával na gitare. Už ako malý chlapec som sa chcel venovať hudbe."

„Hrávaš ešte aj teraz?" Pokýval hlavou. S povzdychom som si pravou rukou prečesala vlasy, hladiac naňho, ako sa aj s gitarou vrátil ku mne. Posadil sa mi naproti a uchopil ju, akoby chcel začať hrať v hociktorú sekundu. „Prečo si prestal?"

„Prečo si ty prestala spievať?" Múdre, odpovedať na otázku otázkou. Takto si získal viac času na premyslenie odpovede. No ku podivu, som nemala problém mu o tom povedať. Asi som pridlho mlčala a niekto ten smiešne smutný príbeh potreboval počuť znova.

„Asi od piatich som chodila na súkromné hodiny spevu. Klavíru som sa začala venovať až neskôr, myslím v desiatich, či tak. Spev bol stále to, čomu som sa chcela venovať celý svoj život." Videla som samú seba na obrovských javiskách a počula kričiaci dav, ktorý s láskou a obdivom volal moje meno. To mala byť moja budúcnosť. Sláva v žiare reflektorov, ako miláčik mladej generácie. „Štipendiu na tú najlepšiu strednú umeleckú školu v Kanade, som mala takmer vo vrecku. Išlo o súkromnú školu, takže si určite vieš predstaviť, aké ťažké bolo dostať sa tam. A hlavne koľko peňazí to tam stálo."

„Jasné, kde dnes už z ľudí neťahajú peniaze?"

„Skrátka...všetko to bolo na dosah. V ich novom projekte hľadali mladé spevácke talenty po celej Kanade a vďaka výsledkom z mnohých súťaží, som sa nejako na ich zoznam dostala aj ja. Myslela som si, že snívam, taká som bola šťastná." Mohlo ubehnúť už veľa rokov, pričom ja som tú bolesť ešte stále nosila v srdci a nedokázala sa cez ňu preniesť. „Zostávalo im poslať nahrávku piesne, ktorú nám profesori na tej škole osobne vybrali. Veľmi som sa bála ako to bude, keď ma ani nebudú počuť spievať naživo, ale samozrejme, že som to chcela vyskúšať. A tak som pieseň naspievala a nechala nahrávku svojej učiteľke, ktorá ju mala poslať."

Tvár som si na chvíľu schovala do dlaní, hryzúc si spodnú peru. Potrebovala som chvíľku čas, aby som dokázala dohovoriť. Znova som všetko až priveľmi prežívala. A hlavne, keď som na svojich rukách pocítila teplý dotyk Vraniných rúk. Striaslo ma, ale nechala som ho, aby mi ich odtiahol od tváre a tak mi zas dal šancu pozerať sa na neho. Moje oči našli tie jeho a v tom všetkom mi prišlo, že sa k mojim hodia oveľa viac, ako tie ktoré inšpirovali tetovanie na mojom ľavom prostredníku. Tie oči boli besniaci oceán, masa vody ktorej som sa bála, ale...oči do ktorých som sa pozerala teraz, mi pripomínali zasneženú Kanadu. Nevinnú bielu prikrývku, ktorá pod sebou pochovala moje milované lesy.

„Žena, ku ktorej som chodila na hodiny spevu, bola mama mojej vtedy najlepšej kamarátky. Mali sme nezhody už týždne predtým, hlavne pre moje nepochopiteľné výkyvy nálad. A nakoniec som urobila niečo, čo dodnes ľutujem. Lebo ak by som sedela na zadku a ticho znášala to, že sa ma najlepšia kamarátka rozhodla opustiť, dnes som mohla byť niekde úplne inde."

„Čo si urobila?"

„Počas obeda, keď si nesadla ku mne ale k svojej novej parte som išla za ňou a nielenže, som na ňu vykotila v hneve celý svoj obed, ale pred celou školou som vykričala, aká je hrozne falošná a ako ešte nedávno ľudí, s ktorými sa teraz kamarátila ohovárala na každom rohu." Bola som na ňu neskutočne nahnevaná. Odkedy som začala chodiť na spev k jej mame, sme boli kamarátky. A ona sa tie roky rozhodla zahodiť len preto, že som bola o niečo ťažšie zvládnuteľná. „Tí ju odkopli tak rýchlo, ako ju medzi seba prijali a ja som sa na ňu vykašľala tiež. Už som o ňu vo svojom živote viac nestála."

„A to bola tá veľká chyba?"

„Áno. Nahrávka, ktorá sa mala poslať do tej školy, sa jej dostala do rúk. Neviem ako a neviem s koho pomocou, ale...po jej zásahu môj hlas na tej nahrávke neznel ani trocha tak, ako v skutočnosti. Celé to vlastne pôsobilo len ako nejaký vtip. A určite si vieš predstaviť čo sa stalo, keď si ju tam na škole vypočuli." Veľa som v tej dobe premýšľala, či sa smiali, alebo sa pýtali jeden druhého, či je to pokus o žart. „O týždeň neskôr ma úplne znemožnila na školskom vystúpení pred rodičmi. Spomínam si, ako som plakala na javisku pred všetkými. A tam sa to zjavne stalo. Ten zlomový bod, od ktorého už neviem, čo je to normálny život. Keď som počula smiech ľudí a ich šepkanie." Keď so svojou novou partou, ktorá ju znova prijala vbehla na javisko a vyrušila ma pri speve, keď sa mi tam pred všetkými posmievali a ja som zabudla text...nie oni boli za tých zlých. Ale ja, lebo som sa nechala rozhodiť.

„To ti z tej školy nevolali alebo nepísali? Ak si vyhrala súťaže a oni vedeli, že si dobrá..."

„Ozvali sa. Chceli, aby som prišla a prediskutovala to s nimi. Bolo to deň po vystúpení v škole. Po tej najhoršej noci v mojom živote, ktorú som preplakala natoľko, že si na nič iné ani nespomínam. Len na plač, ktorý udržal hore celú rodinu a na konci ktorého prišla prvá vážna depresia. Nedokázala som do tej školy ísť, pred profesorov a nedajbože tam ešte niečo zaspievať. Už som si neverila, neverila som, že tam patrím a tak...vieš...uchádzačov bolo veľa, tak prečo by sa prosili práve mne? Vzali tých, ktorí si to zaslúžili oveľa viac."

A bolo to vonku. Po tak dlhom čase som niekomu ďalšiemu povedala, čo ma dostalo sem. Lebo možno ak by sa nič z toho nestalo, nebola by som na tom tak zle. Lenže tam sa začala vyvíjať depresia vo forme, v akej som ju poznala dnes. A hlavne odvtedy som nedokázala urobiť ani krok bez skľučujúcej úzkosti. Pochybovala som o všetkom a všetkých. Začala som sa strániť ľudí, stále som počula ako sa mi na predstavení smiali a pomaly som okrem školy nechodila nikam inam. Ani za mamou do kvetinárstva. Nedokázala som vyjsť na ulicu bez toho aby som nemala pocit, že ma každý sleduje a súdi. Celý môj život sa behom dvoch týždňov obrátil úplne naruby a nikdy sa už do pôvodného stavu nevrátil. A nikdy sa už ani nevráti.

„Postupne prišli dni, kedy som nechodila do školy, lebo vstať z postele bolo nemožné. Klamala som rodičov, potajomky im kradla peniaze na cigarety, ktoré som kupovala od nášho vtedajšieho suseda a hlavne som odmietala akúkoľvek pomoc. Tvrdila som, že sa pozbieram sama. No keď som sa raz pri obede neovládla a s revom porozbíjala taniere...nasilu ma vzali k psychiatrovi. Potom trvalo niekoľko ďalších týždňov, kým sa prišlo na moju diagnózu. Medzitým som prekonala prvé obdobie mánie, počas ktorého som ušla z dobu. No nemysli si, že som išla len niekam do lesa, alebo tak. Ja som pešo prišla až do Calgary a tam ma potom počas noci našla policajná hliadka. Otec sa dorútil hádam v rekordnom čase."

„Pešo do Calgary? Veď to trvá aj vyše dňa, nie?"

„Veď práve." Matne, ale spomínala som si na tú cestu. Veľmi vtedy fučalo a mraky sa valili z každej strany. No to ma nemohlo zastaviť. Nie, ak som mala dosť energie ešte aj po tom, čo som prišla do cieľa. Nejakú únavu som cítila, ale spať sa mi nechcelo ani náhodou. Skôr som chcela vidieť každý kút mesta, kde som dovtedy nebola. „Tak...teraz je rad na tebe." Poutierala som si slzy, hoci veľmi ľahko mohli prísť ďalšie. Nikdy ma táto časť môjho života neprebolela a asi sa to ani nestane. Do chrbta mi nôž vrazila osoba, ktorú som zbožňovala a ktorú som považovala za svoju kamarátku. Osoba, ktorej som sa zverila, že ma niečo trápi, že neviem čo so sebou a ona to hnusne využila proti mne. Neviem, či ich vtedy z pódia počuli aj ľudia v hľadisku...ale ja som si ich slová stále pamätala. Kričali, že som blázon, že mi úplne preskočilo a podobne. A jasné, že som podobné slová potom počúvala až kým som nešla na strednú.

„Môj príbeh zaujímavý nie je."

„Aj tak mi ho dlžíš," podpichla som ho. Myslela som, že sa usmeje, ale nič. Jeho tvár zostala nečitateľná ako počas doby, kedy som rozprávala. „Ty od Andyho o mne vieš toľko vecí a ja ťa dokopy vôbec nepoznám."

„Ver mi, je to tak lepšie." Pokývala som hlavou, ale keď oboma rukami uchopil gitaru, bol jeho rozprávaniu koniec. Iba ma oklamal, aby sa dozvedel môj príbeh. No brala som to. Nehnevala som sa, lebo som sa necítila zle ohľadne toho, že som sa mu zverila. Bola som si istá, že s ním budú moje slová v bezpečí. „Posledné tri roky som nehral asi vôbec. Naposledy...naposledy asi pred mojou štvrtou operáciou. Už ani v tej dobe som moc nehrával ale vtedy som si povedal, že si na nej troška zabrnkám. Predsa len, ak by som sa už nezobudil a tak."

„Aj si skladal vlastné piesne?"

„Nie, to nie. Párkrát som sa pokúšal, ale nebol som v tom dobrý."

„Podobne. Niekoľkokrát som sa snažila niečo napísať, ale to nebola moja šálka kávy." Radšej som sa držala textov, ktoré už ľudia predo mnou napísali a naspievali. Tak som sa dokázala do piesne lepšie vcítiť. Vedela som, ako ju spieva niekto iný a mohla som si určiť, čo sa mi nepáčilo a čo by som zmenila. „Zahraj mi niečo, čo si mal rád v dobe, keď si ešte hrával."

„Poznáš skupinu Simple Plan?" Prikývla som. Austin na nich fičal dosť dlhú dobu a aj mne osobne sa niektoré ich skladby páčili. V jednej som sa dokázala po tom všetkom nájsť úplne dokonale a odvtedy mala v mojom srdci zvláštne miesto. Text bol síce plný bolesti a výčitiek ohľadne života samotného, ale...na moju situáciu sa to presne hodilo. „Tušíš, ktorú pieseň myslím?"

„Hraj." Neisto sa pozrel na gitaru vo svojich rukách, potom späť na mňa a s hlbokým nádychom sa pustil do hrania. Jeho prsty skĺzli po strunách a naplnili izbu krásnym čistým tónom. Trvalo ešte pár sekúnd, ale potom som si bola na sto percent istá, že hrá práve tú skladbu. Raz som ju počula aj vo verzii pre gitaru a preto som tóny s ľahkosťou spoznala. Sledovala som, ako drží Vrana sklonenú hlavu a mysľou mi začal blúdiť text piesne. Všetky tie spomienky, kedy som ju počúvala a hovorila si, nakoľko mi sú tie verše známe.

https://youtu.be/ZQ7oqmikZDQ

„Spievaj," vyzval ma po chvíľke, konečne dvíhajúc hlavu. Úplne roztrasene som pokrútila hlavou a zaťala ruky v päsť. Spievala som vtedy Brooke na moste a rovnako doma v kostole. Ale teraz to bolo o toľko iné. Keď sa moje oči stratili v tých jeho a jeho prsty neustále prechádzajúc po strunách vytvárali tú prekrásnu melódiu... Svet sa až priveľmi začal podobať na niečo, čo som mohla mať. Na šťastie z niečoho, čo ma tak veľmi bavilo. „Everybody's screaming I try to make a sound but no one hears me I'm slipping off the edge I'm hanging by a thread I wanna start this over again..." Neodvážila som sa ani nadýchnuť, keď sa izba mimo tónov gitary, naplnila aj jeho hlasom. O tom, že vie aj spievať, nepadlo ani slovo. A rozhodne nebol zlý. Mal hlboký hlas, pri ktorom mi až naskočili zimomriavky. A ktorý ma donútil zavrieť oči, aby som jeho hudbu mohla vnímať jedine srdcom a nie ušami či očami.

„So I try to hold onto a time when nothing mattered and I can't explain what happened and I can't erase the things that I've done no I can't..." Neverila som, že zo mňa vyšlo čo i len jedno slovo. Natoľko som sa desila chvíle, kedy započujem svoj hlas, ale nebolo to nič hrozné. Znel krásne, presne ako pred rokmi a ako naposledy v kostole. Akurát teraz ma počul len a len on.

„How could this happen to me I made my mistakes I've got no where to run the night goes on as I'm fading away I'm sick of this life I just wanna scream how could this happen to me..." Kam sme týmto refrénom smerovali? Ja k svojej chorobe, pod ťarchou ktorej som ublížila svojej rodine a vykonala veľa zlého a on? K drogám? K svojej sestre, alebo k Andymu, ktorý tu už nie kvôli nemu? Obaja sme sa tak zúfalo dožadovali odpovede, ktorú nám ale nedal nik. Ako sa nám toto mohlo stať? Ako sme sa ocitli tu? Spievajúc niečo podobné, pričom naše hlasy zneli spolu pre moje uši úplne dokonale. Akoby sme spolu cvičili niekoľko týždňov a dnes bol večer nášho výstupu.

Dlhé minúty po tom, ako dozneli naše posledné hlasy, či zvuky gitary, sme sa navzájom na seba dívali. Hľadali sme odpoveď v tvári toho druhého. Prečo sme to tu odspievali tak zohrane? Lebo obaja máme po krk života a hľadáme cestu von? Lebo sa ľutujeme, alebo iba stále pátrame po odpovedi, prečo si Boh na toto vybral práve nás? Kde som teraz mohla byť, keby sa na školu dostanem? Spievala by som pred svojim vysneným obecenstvom, robila koncerty alebo niečo podobné? Bola by som na samom vrchole ako v dni, kedy mnou plieskala mánia zo strany na stranu?

„Úplne som prestal hrať, keď sestra odišla. Dovtedy som stále hral pre ňu, bola mojim najvernejším poslucháčom a keď bola preč...nemalo to už cenu."

„Ako sa volá?"

„Megan," vyslovil potichu. Možno ani nechcel, aby som ho počula. „Megan Sofia Ramosová." Nedalo sa prehliadnuť, ako mu po lícach stiekli slzy. Možno som sa pýtať nemala, ale...aspoň som už vedela jeho celé meno. Neil Ramos.

„Som si istá, že si k sebe znova nájdete cestu. Mám starších súrodencov a viem, nakoľko ma zbožňujú. Aj napriek všetkému. Určite je chýbaš."

„Má svoj vlastný život. Prečo by sa zaujímala o trosku ako ja?" Rázne, ale pritom opatrne som mu vzala tvár do dlaní, aby sa prestal skrývať. A čo ak plakal? Mala som mu to mať za zlé? Slzy som v jeho očiach predsa videla, aj keď sme sa lúčili v Kanade. „Nezaslúžil som si ju a preto je teraz preč." Pokývala som hlavou a posunula sa k nemu trocha bližšie. Snažila som sa nedívať na jeho pery, aby si to ešte nevysvetlil zle, ale... Keď ja som bola taká hrozne stratená a zmätená. Prečo som za ním chodila? Bolo mi ho ľúto? Alebo mi vyhovovalo nakoľko ma chápe?

„Keby si si ju nezaslúžil, nikdy by ste súrodencami v prvom rade ani neboli."

„To čo sa stalo, je moja chyba. A rovnako ako ju, si nezaslúžim ani teba." Čelom sa oprel o moje, pričom mi na perách pristál jeho hrejivý dych. Ja sama som však razom mala problém vôbec pomyslieť na ďalší nádych. Srdce sa mi v momente šialene rozbúchalo a ruky som pomaly z jeho líc spustila na jeho potetované plecia. „Ale to neznamená, že ťa nemôžem ľúbiť." Vedela som, že to urobí. Že ma bude chcieť pobozkať. A preto som trocha zaklonila hlavu. Aby sa jeho pery dotkli mojej brady, nie úst. Jemu to však nevadilo. Iba hodil gitaru na voľnú stranu postele a naklonil sa ku mne ešte viac. Ja som sa snažila odtiahnuť, ale keď sa jeho ruka ocitla na mojom chrbte, bolo to zbytočné. A hlavne vo chvíli, kedy sa jeho pery z mojej brady posunuli nižšie. Pomaličky, maličkými a veľmi nežnými bozkami sa dostal z môjho krku až k výstrihu na tričku. Zahryzla som si do jazyka, aby som zostala ticho a zadržala vzdych, ktorý sa mi dral do hrdla, ale moc mi to nevyšlo. A to sa mu zjavne veľmi páčilo, lebo ani neviem ako, ale skončila som chrbtom pritlačená k matracu s ním nad sebou. Naše oči v tom oranžovom svetle zvádzali súboj, ktorý sa skôr podobal na milostný tanec plný všetkého zakázaného. Aspoň teda z mojej strany. On záväzky nemal. Ale ja ešte áno.

„Vrana..." dostala som zo seba úplne bez dychu. Pravou rukou sa mu podarilo vkĺznuť mi pod tričko a pohladiť ma po bruchu. „Neil...prosím ťa..." Dúfala som, že ak ho oslovím po menej, prestane. A tak sa aj stalo. Odtiahol sa od môjho krku a zadýchane sa mi znova pozrel do tváre. Musel vidieť slzy, ktoré mi nabehli do očí, lebo okrem bozku na čelo, sa už nepokúsil o nič iné. Iba sa zvalil na veľkej posteli vedľa mňa a zapozeral sa do stropu.

„Chápem," povedal po chvíľke. „Máš priateľa."

„Dobre vieš, že to nie je len o ňom." Na odpoveď som nečakala. Radšej som sa prevalila na bok tvárou k nemu a zavrela oči. Na dnes som toho mala popravde viac ako dosť. „Chcela by som už spať, ak nevadí." Behom niekoľkých sekúnd som na sebe pocítila opäť tú mäkkú deku ako minule.

Vrana podľa všetkého odložil gitaru, zhasol svetlo a potom si ľahol ku mne. Najprv sa držal na svojej strane postele, ale keď sa posunul bližšie a prehodil si cezo mňa ruku, spokojne som sa pousmiala. Ako zázrakom som si dokázala uvoľnene vydýchnuť a dokonca načiahnuť k nemu ruku, aby som sa ho tiež dotýkala. Orion, ktorého nezobudilo ani naše spievanie či brnkanie na gitare spal niekde za mojim chrbtom. Celkovo, nepovedala by som, že sa mu tu nepáči. Spánok dlho neprichádzal, počúvala som jazdiace autá na rušnej ulici, ale keď som po asi hodine konečne s hlavou na jeho hrudi zaspala, videla som to na pokojnú noc.

***

Nerušene som spala niekoľko hodín, ale potom ma Orion zobudil. Dožadoval sa, aby som ho vzala von, takže som nemala na výber. Vstala som a lepšie zakryla Vranu. Kabát som si ale nevzala. Namiesto nemo som siahla po bielej mikine s kapucňou, ktorú mal Vrana včera na sebe. Váľala sa na zemi vedľa postele, takže bola po ruke. Zbehli sme dole pred panelák a ku podivu ma ani neprivítala taká zima, akú by som čakala. Myslela som si, že vzduch bude mrazivý, ale opak bol pravdou. Keď som sa zhlboka nadýchla tmavej noci, pocítila som neskutočný pokoj.

„Láska ponáhľaj sa troška," povedala som Orionovi. Nechcela som tu postávať neviem ako dlho, hoci som sa cítila príjemne. Mala som však divný pocit, že z tmy v hociktorej chvíli niekto vyskočí. Preto som sa aj neustále otáčala dookola, aby som mala rozhľad v tme, prežiarenej svetlami áut. Mesto skutočne nikdy nespalo. Stále sa jeho ulicami premával nejaký život.

Kľúčmi, ktoré som si vzala od dverí som odomkla a položila Oriona na drevené parkety teplého bytu. Ten sa okamžite rozbehol späť do spálne. Vyzula som sa a pomaly ho nasledovala. Kráčala som potichu, aby sa Vrana nezobudil. Nemala som chuť sa s ním rozprávať. Chcela som ešte spať, minimálne desať ďalších hodín. No keď som vošla a zavrela za sebou dvere, Vrana s úsmevom hladkal Oriona.

„Zobudili sme ťa?"

„Nič sa nestalo." Pohľadom po mne preletel od hlavy po päty a uškrnul sa, keď na mne uvidel jeho mikinu. Mne v nej ale bolo vrcholne príjemne. Skvele hriala a navyše voňala ako on. „Nechaj si ju. Vyzeráš v nej lepšie, ako ja."

„Ľutuješ, čo sa Andymu stalo a ako si tým ublížil celej mojej rodine?" Ani som nad danou otázkou nepremýšľala. Iba som ju opýtala a klesla na kraj postele. Izbu napĺňalo svetlo z malej lampičky na nočnom stolíku ale aj to stačilo, aby som videla každú emóciu, ktorá a mu na tvári mihla. „Keď som odchádzala, povedal si áno. Ale akosi ti neverím." Skôr mi prišlo, že to povedal len tak. Niečo rýchlo vyhŕkol, aby som možno mala o dôvod viac mu následne zavolať.

„Ľutujem vo svojom živote veľmi veľa vecí. Konkrétne ľutujem aj to, čo som ti povedal na cintoríne. Keď som kričal aký som hrdý, že som Andyho zabil."

„To ti asi nikdy nezabudnem." Stále som si veľmi živo spomínala ako na mne sedel a mňa pod chrbtom chladil sneh. V tej chvíli som si po prvé skutočne dôkladne prezrela jeho oči. „Mala som ťa ešte v ten deň nahlásiť na polícii. Nemala som ísť domov, ale na stanicu a tam im všetko povedať. Tak by bolo všetko spravodlivé."

„Nemal by som ti to za zlé. Za všetko čo som urobil, by som si to zaslúžil. Vedel som čo sa môže stať, ak si tvoj brat ten kokaín vezme. Akurát som si nemyslel, že sa to až takto vyhrotí. Keby si to vezme doma, bol by v poriadku. Maximálne by mu bolo deň dva zle." Ale on doma nebol. Nevyspal sa z toho a otec na neho nenakričal, že sa zdrogoval priamo v jeho dome. „Zozačiatku drogy nebral. Iba som ho posielal, aby ich nosil klientom a hlavne aby mi doniesol čo najväčší balík peňazí. To, že do toho spadol mi došlo, až keď mi začali prichádzať sťažnosti. Kupci dostali menšiu dávku, než akú si objednali. A jediný, kto okrem mňa mal k tým daným dávkam prístup, bol Andrew."

„Zasiahol si? Povedal si mu, ako môže skončiť?"

„Povedzme." Mykol plecami, znova skláňajúc hlavu k Orionovi. „Mohol som urobiť aj viac. Oveľa viac." Tak ako mi všetci. Ale nezasiahli sme. Riešili sme si vlastné problémy a preto je teraz Andrew mŕtvy.

„Prečo si mu nemohol pomôcť bez toho, aby si ho zatiahol do tej špiny? Nehovor mi, žeby si tým prišiel o svoju hrdosť. Mohol si sa ho zastať len tak."

„Teraz to už viem. V tej chvíli som v jeho trápení videl len možnosť, ako si získať niekoho nového na svoju stranu. Vieš, v takomto biznise človek stále potrebuje nové tváre. Identita dílerov sa často prevalí až veľmi a potom si už nemôžem dovoliť, aby sa okolo mňa pohybovali. A keďže som musel jedného chlapca poslať koncom augusta preč, Andy mi akurát prišiel do rany."

„Mal šestnásť rokov, celý život pred sebou..."

„Ja viem." Bolestne som privrela oči a nabrala vzduch do pľúc. Myslela som, že túto debatu už máme za sebou, ale zjavne nie. Ja som sa k tomu stále vracala. „A je mi veľmi ľúto, ako skončil. Ver mi, že keby viem ako sa to celé skončí, radšej by som sa prizeral ako ho šikanujú." Samozrejme. Nepovedal, žeby sa mu pokúsil pomôcť bez toho, aby niečo čakal na oplátku. Radšej povedal, žeby sa tomu celému prizeral.

Pokývala som nad jeho slovami hlavou a následne si ľahla. Mala som mlčať. Iba si ľahnúť a zaspať. Nie si zas sypať soľ do ešte stále čerstvých rán. Už ale bolo neskoro. Keď som sa pozrela na Vranu, spomenula som si na ten sen. Na sen, ktorý ma strašil už od pohrebu. Nikdy som v ňom Andymu nepomohla a teraz som robila to isté. Trávila som dni a noci s človekom, kvôli ktorému tu už nie je.

„Natoľko si chcela študovať spev, tak prečo si s ním úplne prestala, keď ťa neprijali na tú školu?" Otázka úplne od veci, ale dobrá na radikálnu zmenu témy. To sme asi aj potrebovali. Niečo úplne iné, čo nás nebude bolieť. „Prečo si neskúsila inú školu?"

„Už som nemohla. Tým vystúpením v škole, ktoré mi pokazili, sa to vo mne celé zlomilo. V hlave som ešte týždne potom počula, ako sa mi celé obecenstvo smeje a už neexistovalo, aby som znova vyšla na javisko s mikrofónom v ruke." Želala som si to, ale nemala som v sebe dosť sily. A tak som pomaličky na svoj sen zabudla. Pochovala som ho hlboko vo svojom srdci, kde so mnou zostane navždy a kde si ho ponesiem až do hrobu. „Snažila som sa samú seba presvedčiť, že si nájdem v živote niečo iné, čo ma bude zaujímať a čomu sa budem venovať ale pravda je, že spev mi chýbal každý jeden deň. Už som to zrazu nebola ja. A zašlo to až tak ďaleko, až som samú seba začala presviedčať, že spievať proste neviem."

„Zaujímalo by ma, ako ďaleko by si to dotiahla, kedy sa na tú školu dostaneš."

„Aj mňa." Chvíľami som sa stále chcela ocitnúť v žiare reflektorov a v ušiach počuť nadšený jasot publika. Ako kričí moje meno a chcú aby som ešte spievala. „Možno v ďalšom živote." Týmto som to musela ukončiť. Spomienky stále priveľmi boleli. Už to dávno nebol môj svet a to som musela prijať nehľadiac na to, ako veľmi som tam niekedy chcela patriť.

***

„Čo dnes večer? Prídeš zas?" opýtal sa Vrana, sotva sme zastali na ulici, niekoľko metrov od internátu. Bola sobota ráno a preto som sa nebála, žeby nás niekto uvidel. A keby aj áno, pomaly mi to už bolo jedno. Nemusela som sa spovedať absolútne nikomu. Robila som, čo som uznala za vhodné. „Mohli by sme sa ísť niekam prejsť, alebo tak, nie?"

„Dnes asi nie. Nemôžem byť preč každú noc."

„Bude mi bez teba smutno." Pokývala som nad ním hlavou, za čo som si vyslúžila sladký úsmev. Bolo celkom fajn zobudiť sa dnes vedľa neho. Hlavne keď som sa zobudila prvá. Dostala som tak asi polhodinu pokoja, počas ktorej som mohla len ležať a nemyslieť. Lieky mi ešte stále pôsobili a preto som sa zjavne cítila tak uvoľnene.

„Uvidíme sa zajtra." Postavila som sa na špičky aj s Orionom v náručí a vtisla mu pusu na líce. To mala byť celá rozlúčka. Chcela som, aby už išiel a strávil pár hodín bezo mňa. A ja bez neho. Za Roderickom som ísť rozhodne nechcela a Brooke ešte späť určite nebude. „Pokús sa mi dnes nevolať ani nič."

„To bude veľmi ťažké," zašepkal so sklonenou hlavou. „Nevieš si ani predstaviť, ako veľmi ťa chcem." Úprimne som sa nad jeho slovami zasmiala, lebo inú odpoveď som nemala.

„Minule si povedal, že sa nemusím báť. Nebudeš sa o nič pokúšať, lebo som zadaná. Kam sa to vyparilo?"

„Do neznáma v rovnakom momente, ako si včera začala spievať." Prečo? Čo môj spev zmenil? Natoľko ho očarilo, ako zneli naše hlasy spolu? Myslel na to rovnako intenzívne, ako ja?

„Choď už." Nežne som do neho strčila a urobila pár krokov vzdal. Zjavne aby sa predviedol a ešte raz ma rozosmial, tiež trocha cúvol a následne sa uklonil s vystretou pravou rukou. Akoby práve odspieval pred obrovským publikom a teraz im ďakuje za pozornosť. S úsmevom som mu zakývala a počkala, kým sa mi nestratil z dohľadu. Skôr som odísť nedokázala. A ešte aj potom sa mi otáčalo akosi ťažko. Späť na internát sa mi nechcelo ani náhodou.

No keď som sa konečne otočila a chcela vykročiť vpred, skoro som sa s niekým zrazila. Oriona som v náručí okamžite stisla o niečo pevnejšie, ale do neznámeho som napokon našťastie nevrazila. Hlavne teda vďaka nemu. Zodvihla som hlavu, aby som mu pozrela do tváre, ale...keď moje oči stretli tie Maximove, zabudla som dokonca aj dýchať. Jeho pohľad nebol taký, ako som ho poznala. Netešil sa, že ma vidí. Skôr sa mračil. Potláčal hnev, lebo bez pochýb videl a možno aj počul niečo z toho, čo sa práve medzi mnou a Vranou odohralo.

„Budem sa pýtať, alebo mi to povieš sama?"

„Maxim..." Musel byť na nervy z toho, čo sa stalo Valerii a všetko a teraz videl niečo podobné? Prečo som si dopekla nedávala pozor? Ako som si nemohla všimnúť, že ja niekto tak blízko? „Nie je to tak, ako to možno vyzeralo. Nič spolu nemáme."

„To bol ten chlapec z pohrebu. Jeden z tých troch čo prišli, keď som sa objavil ja." Úplne červená od hanby som prikývla. Nemalo cenu zatĺkať a klamať. Nie jemu. „Hovorila si, že majú určite niečo s tým, čo sa Andymu stalo. Tak prečo sa s ním flákaš? Alebo lepšia otázka...čo tu vôbec ten chalan robí?"

„Prišiel za svojim bratrancom a...stretli...stretli sme sa." Hrdlo som mala úplne zovreté strachom. Nikdy som ho ešte takto rozhodeného nevidela. Jeho oči boli voči mne stále plné nehy a pochopenia, no teraz boli tak strašne chladné. „Nič medzi nami nie je. Vážne."

„S ním si bola aj počas týždňa? Roderick mi stále pílil uši tým, že mu nedvíhaš telefón a neodpisuješ mu." Prikývla som. Keď som volala s ním, nedala som na sebe poznať nič. Povedala som mu len toľko, že som v poriadku a teším sa, kedy sa vráti a zas si pôjdeme zajazdiť. „Kam si dala rozum?"

„Vážne to nič nie je, Maxim prosím ťa ver mi."

„Videl som, ako si ho pobozkala a ako ste sa smiali. Nehovor mi, že to bolo len tak." Nebolo ale, ako mu to mám vysvetliť? K Vrane ma neťahala láska, to nie. Ale skôr pocit, že mi rozumie a vie so mnou hovoriť o téme, pre ktorú ma väčšina považuje za blázna. Niektorí ľudia sú proste takí. Nebezpeční, ale pritom vášmu srdcu natoľko vyhovujú. „Ešte mi povedz, že teraz namiesto Andyho pre neho drogy predávaš ty a ja sa už vážne pôjdem opiť do nemoty, aby som zabudol na všetky sračky, ktoré sa mi v živote dejú."

„Veľmi dobre vieš, že by som nikdy nič také nerobila."

„Dakedy som vedel ale po tomto mám pocit, že ťa vôbec nepoznám. Dopekla, koľko si básnila o tom debilovi Roderickovi a teraz keď ho máš, keď je do teba zamilovaný po uší, sa vláčiš s drogovým dílerom?!" Až ma striaslo, keď zakričal doslova na celú ulicu. Razom som v ňom nedokázala vidieť chlapca, ktorého som natoľko zbožňovala. „Nestačí, že sa mi skoro zabila mama, ešte aj ty sa hráš so smrťou? Chceš dopadnúť ako tvoj brat?!"

„Veľmi ma mrzí, čo sa Valerii stalo." Malo cenu mu to hovoriť? Vedel to aj bez slov navyše. „No ver mi, že ja s Vranou...teda s Neilom nič nemám."

„Môže mi to byť jedno. Rob si čo chceš."

„Maxim..." Prešiel okolo mňa tak rýchlo, že som nemala šancu povedať ešte niečo viac. So zvesenými plecami a rukami vo vreckách kabáta kráčal dole ulicou a mňa tam nechal stáť so slzami v očiach. Hnevala som sa, ale...mal pravdu, nie? To s Roderickom a tak. Iba som ho namotala a teraz som hľadala najľahšiu cestu von. Akoby som toho nemala už dosť aj bez toho. No Maxim mal právo aby sa takto choval. Bolo toho na neho proste veľa, sám mal isté problémy so svojimi náladami a v podobných situáciách to zjavne nezvládol tak dobre, akoby chcel.

No nič nemenilo fakt, že som všetko dokonale a možno nenapraviteľne posrala.

***

Aby som sa Roderickovi vyhla, nešla som na internát. Motala som sa vonku celý deň, bola som v kníhkupectve a tak. Do izby som sa vrátila až neskoro v noci, keď každý už určite spal. Tašku aj s vecami, ktorú som si bola s Vranou kúpiť deň predtým, som schovala do kufra a potom si šla ľahnúť. Zobudila som Brooke, ktorá sa na mňa pozerala veľmi ustarane, ale napokon som sa z rozhovoru vykecala slovami, že som veľmi unavená a chcem spať. No a kým sa dnes zobudila, bola som už znova preč. Vstala som veľmi skoro, na lístočku ju poprosila, aby dala pozor na Oriona a už ma nebolo.

Motala som sa rannými prázdnymi ulicami a premýšľala, kam pôjdem. Nechcela som byť pod dohľadom nikoho, hoci mi napadlo, že zájdem k pánu Morissonovi. No povedala som si napokon, že do zajtra vydržím a potom mu poviem, čo všetko sa dialo a stále deje. Jemu som bola rozhodnutá povedať aj o Vrane. Niekto musel poznať pravdu. A možno mi poradí, ako sa udobriť s Maximom. Lebo včera som kvôli našej hádke vyronila ešte veľa sĺz. Bolo mi to neskutočne ľúto a hlavne, že som mu ublížila v dobe, keď sa trápil najviac.

No okolo šiestej som už vonku nedokázala byť. Bola som príšerne vyčerpaná a hlavne premrznutá. A tak som sa uchýlila k Vrane. Nemala som kam inam ísť a byt jeho bratranca si ma k sebe doslova volal. Tak som dole zazvonil a bez toho aby som povedala, že som to ja, som zamierila hore. Išla som po schodoch, ťahala som sa ako nejaká mŕtvola, ale prišla som. Zaklopala som na známe dvere a napäto čakala, kedy mi otvorí. Keď sa mi však naskytol pohľad na jeho tvár, bolo na nej niečo iné, ako včera ráno.

„Ruším?" opýtala som sa váhavo. Inokedy sa tešil, keď ma videl, ale teraz to vyzeralo, akoby bol skôr sklamaný, že pri dverách vidí mňa. Napokon mi však pokynul, aby som vošla. So sklonenou hlavou som teda vošla dnu a vyzliekla si kabát, pod ktorým ma hriala jeho biela mikina. Áno, ja som mala na sebe niečo biele v dobe, kedy by som najradšej zomrela v hociktorú sekundu. „Čo si taký vyplašený? Prišla som nevhod?"

„Nie, len...mám pocit, že som si niečo zabudol zbaliť a neviem si spomenúť, čo to je."

„Odchádzaš?" Nasledovala som ho do spálne, kde mal na posteli pohodený otvorený batoh a okolo neho ešte niekoľko tričiek. „Kedy si mi to chcel povedať?" Klesla som na kraj postele a zašla si rukami do vlasov. Bola som na dne. Na úplnom dne, z ktorého ma nevytiahli ani tri tabletky. Dala som si dve ráno a jednu ešte na obed, ale nič. Celý deň ma premáhali pocity, aby som sa vrhla pod prvé auto.

„Dnes. Ráno už chcem byť preč." Počula som, ako ťažko sa mu rozpráva a to u neho nebol zvyk. Hlavne nie v posledných dňoch to som mala pocit, že môžeme spolu hovoriť absolútne o všetkom. „Možno Si povieš, že je to unáhlené rozhodnutie, ale...ja cítim, že prišiel čas. Stačilo."

„Nie," povedala som potichu kývajúc hlavou. Nie, nehovoril mi to, čo som si myslela. Nemohol. „Prečo mi to hovoríš?" Postavila som sa, ako keby mám kam ísť. Ale nemala som. A hlavne...nechcela som ísť nikam. Nie po slovách, ktoré povedal. Dúfala som, že ak po včerajšku a dnešku prídem, zažijem v jeho spoločnosti pár uvoľnených chvíľ. Ale ešte aj on sa mi rozhodol bodnúť dýku do srdca, ako keby už nekrvácalo dosť.

„Lebo nechcem odísť bez toho, aby si vedela, že sa už neuvidíme. Priveľmi mi na tebe záleží." Znova som len pokývala hlavou, ale slzy som nepremohla. Tie sa mi natisli do očí hneď, ako sa postavil a s vystretými rukami podišiel ku mne. Prvotne som cúvla, aby sa ma nedotkol ani náhodou, ale keď si ma vtiahol do objatia, bol koniec. Nemalo cenu zadržiavať plač. Priveľmi to bolelo. Až tak, žeby som chcela kričať. „Nerob to ešte ťažším, prosím ťa. Už takto mi je ťažko, že ti to musím hovoriť. Ale proste...ja už nevládzem, Clara. Posledné sily som zjavne minul na to, aby som ťa ešte na pár dní videl a zažil aj niečo pekné."

„Neopúšťaj ma ešte aj ty...Neil, prosím ťa..."

„Ja verím, že to pochopíš. Hlavne za mnou prosím neplač. Ja za to nestojím." Nemusela som mu ani vidieť do tváre aby som si bola istá, že sa tiež rozplakal. Naozaj prišiel za týmto úmyslom? Chcel ma ešte naposledy vidieť a povedať mi zbohom? Chcel mi ublížiť ešte aj on? Dopekla, nestratila som toho už dosť? „Spomínaj na to, čo sme za ten krátky čas spolu prežili, alebo na mňa pokojne zabudni. Možno by bolo lepšie, keby sa my dvaja nikdy nezoznámime. Alebo keby si skrátka poviem, že ti dám pokoj a nebudem za tebou doliezať." Toto bolo po prvé, čo som ho kedy objala. Ale bez toho to skrátka nešlo. Musela som okolo neho ovinúť ruky tak pevne, ako som len vládala. Naivne som si myslela, že sa mi ho podarí pri sebe nejako udržať. Nemohol...nemohol mi život zobrať ešte aj jeho. A hlavne nie teraz, keď som si zvykla, že je súčasťou mojich dní. Bože, veď som mu povedala o sebe niečo, čo nevie skoro nikto, dovolila som mu vidieť do dôvodu, pre ktorý som teraz tam, kde som.

„Keby si mi nezabil brata a zoznámili by sme sa za iných okolností..."

„Dokázala by si ma v tom prípade milovať?" Na to som bohužiaľ odpoveď nemala. Nestrávili sme spolu toľko času, aby som to vedela naisto povedať. Spojenie medzi nami bolo, naše pohľady na život sa vo veľa veciach zhodovali a zjavne to mi tak imponovalo. Videl svet veľmi podobnými očami ako ja. Utrápeným pohľadom a so srdcom plným bolesti a smútku. „Nikdy som nemal dievča. Nikoho som si k sebe natoľko nedokázal pripustiť. Nevedel som si predstaviť, žeby niekto poznal moje najviac zraniteľné stránky, moje najtemnejšie tajomstvá a najhoršie príbehy, ktoré zanechali svoje následky. Vždy som sa bál, že to niekto voči mne využije a preto som žiadnemu dievčaťu nedokázal dôverovať."

„Ľudia sú zlí." O tom nebolo debaty. Možno som ľudskej rase ako takej krivdila, ale ja som mala veľmi málo príjemných skúseností. Našlo sa len pár ľudí, ktorí mi dokázali niečo dobré do života dať. Väčšina ma dohnala k slzám a donútili ma pýtať sa, prečo som ešte stále tu. „Kým som nespoznala Rodericka, tiež som chlapca nemala. A teraz už konečne viem prečo." Lebo som nemala ani poňatia čo robiť sama so sebou a nieto ešte s niekým iným. Mať vzťah, je veľmi náročné aj pre úplne zdravého človeka a nieto ešte pre mňa.

„S tebou by som to všetko riskol. Dovolil by som ti vidieť všetko, čo roky skrývam. Dal by som ti svoje srdce bez strachu, že ho zlomíš." Prečo mi to hovoril? Ak už bol rozhodnutý, mal si tieto slová nechať pre seba a neubližovať mi nimi. Lebo on odíde a všetko sa pre neho skončí, ale mňa budú výčitky zožierať aj naďalej. Nedajú mi pokoj, až kým sa ľad neprelomí aj pod mojimi nohami.

„Budeš mi chýbať."

„Niekde si tam na teba počkám, dobre? Zase sa uvidíme." Prikývla som zabárajúc si tvár do jeho hrude. Odmietala som sa ho pustiť, alebo vôbec povoliť svoje objatie. Kým som ho cítila pri sebe, mala som ešte aspoň máličko nádeje, že si to premyslí. Ale ak ho pustím, ak ho nechám ísť, bude to naveky. „A potom už budeme spolu. Len ty a ja. Bez bolesti, bez smútku a depresií. Bez všetkého čo nás ničilo celé tie roky."

„A čonás dohnalo smrti do náruče," dokončila som za neho. Zhlboka som sa nadýchla a pomaličkyprivrela oči v snahe zastaviť slzy. To bolo po prvé a aj naposledy,čo som ho mohla objímať tak dlho ako som chcela. Naposledy som cítila to, akosi ma k sebe túli a ako sa jeho prsty strácajú v mojich vlasoch,pričom jeho prekrásne oči máčali slzy bolesti. Lebo keď ho pustím a odídem,bude to navždy. My dvaja sa už viac neuvidíme. Aspoň teda nie v tomto živote.